{"guid": "ussr:a307d00d-b93a-47e0-a3b4-2c54d48dd69c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.71.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 71/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 71/2018 z 7. 3. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. marca 2018, sp. zn. I. ÚS 71/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.71.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2018-03-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "nazov": "čl. 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-3", "nazov": "čl. 36 ods. 3 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a307d00d-b93a-47e0-a3b4-2c54d48dd69c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.71.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.71.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.71.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 71/2018-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného advokátkou JUDr. Lenou Mišalovou, advokátska kancelária, Radlinského 47,\nDolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť\nmajetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé\nsúdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 361/2012 z 28. apríla 2016\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 176/2016\nz 24. mája 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2017\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného\npráva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej\nlen „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 361/2012 z 28. apríla 2016 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 176/2016 z 24. mája 2017.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu\nBratislava II (ďalej len „okresný súd“) 9. augusta 2010 sa žalobca ‒ „... pôvodne\n...“ (ďalej len „žalobca“) domáhal proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej\nGenerálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“ alebo\n„žalovaný“), zaplatenia sumy 3 105 926 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá\nmala vzniknúť jeho právnemu predchodcovi spoločnosti\nso sídlom v\n\n,\n\n, v dôsledku nezákonného rozhodnutia\n\nžalovaného. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že na základe žiadosti Rakúskej republiky\nvo veci trestného stíhania pre podozrenie zo závažného trestného činu živnostenského\npodvodu Okresná prokuratúra Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“) svojimi\npríkazmi č. k. 1 PO-V-36/07-11 z 11. júla 2007 a č. k. 1 PO-V-42/07-1 z 8. augusta 2007\npodľa § 95 ods. 1 v spojení s § 537 ods. 1 Trestného poriadku rozhodla o zaistení peňažných\nprostriedkov na účtoch spoločnosti\n\n, so sídlom v\n\n, nachádzajúcich sa v\n\n, v Slovenskej republike.\n\nOznačené príkazy o zaistení finančných prostriedkov boli zrušené príkazom okresnej\nprokuratúry č. k. 2 Pn 53/07-50 z 9. septembra 2009. Podľa žalobcu okresná prokuratúra\nvydaním príkazov o zaistení finančných prostriedkov prekročila svoju právomoc, pretože\nv danom prípade mala tieto príkazy vydať nie podľa § 95 ods. 1 Trestného poriadku, ale\npodľa § 551 Trestného poriadku, a teda tieto príkazy mal vydať príslušný okresný súd\n(v obvode ktorého sa majetok nachádzal), nie okresná prokuratúra, alebo v prípade, že vec\nnezniesla odklad, mali byť takéto príkazy okresnej prokuratúry do 48 hodín potvrdené\npríslušným okresným súdom. Vzhľadom na uvedené sa tak žalobca domáhal nároku\n\n2\n\nna náhradu škody podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o náhrade škody“), podľa relevantnej časti ktorého „Ak bola\nškoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil\nsvoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou\nuplatnenia nároku na náhradu škody...“.\n3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 149/2010 z 3. apríla 2012 žalobu žalobcu\nzamietol, pričom z tohto rozsudku vyplýva, že v čase jeho vyhlásenia bol v procesnom\npostavení žalobcu už sťažovateľ. Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že „Zmluvou\no postúpení pohľadávky zo dňa 14.8.2007 bola na právneho predchodcu (rozumej pôvodný\nžalobca, pozn.) navrhovateľa (rozumej sťažovateľ, pozn.) postúpená pohľadávka\noprávnenej osoby - spoločnosti\n\n, spočívajúca v škode, ktorá vznikla\n\ntejto spoločnosti tým, že mala odňatú možnosť disponovať s finančnými prostriedkami\nna zaistených účtoch v období od 8.8.2007 do 9.9.2009, teda 764 dní. Ide celkom o sumu\n34,355.474,64 SKK podľa prepočtu kurzom NBS k 8.8.2007 meny USD, EUR a CHF\nk SKK.“ (strana 2 rozsudku okresného súdu, pozn.) Inými slovami, spoločnosť\npostúpila pohľadávku na náhradu jej vzniknutej škody v dôsledku ňou\ntvrdených nezákonných rozhodnutí okresnej prokuratúry na žalobcu (\n\n, pozn.),\n\nktorý následne „...postúpil svoju pohľadávku v priebehu konania na navrhovateľa (rozumej\nsťažovateľa, pozn.) Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.3.2011.“ (strana 3 rozsudku\nokresného súdu, pozn.).\n4. Okresný súd svoj zamietavý rozsudok odôvodnil v prvom rade poukazom\nna skutočnosť, že nevyhnutným predpokladom na uplatnenie si nároku na náhradu škody\nz titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci je existencia takéhoto rozhodnutia,\nktoré z dôvodu svojej nezákonnosti bolo zrušené alebo zmenené v zákonom predvídanom\ninštančnom procesnom postupe, a to na základe využitia riadnych opravných prostriedkov.\nOkresný súd v tejto súvislosti síce konštatoval, že proti príkazom okresnej prokuratúry\nna zaistenie finančných prostriedkov nebol síce prípustný riadny opravný prostriedok,\nv konaní o ktorom by sa sťažovateľ resp. jeho právni predchodcovia mohli domáhať ich\n\n3\n\nzrušenia alebo zmeny, avšak súčasne okresný súd poukázal na skutočnosť, že právni\npredchodcovia sťažovateľa nevyužili pre účely preskúmania zákonnosti týchto príkazov\nokresnej prokuratúry v tom čase im zákonom č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení\nneskorších\n\npredpisov\n\npriznaný procesný\n\nprokurátorovi. Na tom základe okresný súd\n\nprostriedok,\n\na to\n\npodnet\n\nnadriadenému\n\nsúčasne konštatujúc, že v rámci konania\n\no civilnej žalobe na náhradu škody nie je oprávneným sám preskúmavať a posudzovať\nzákonnosť rozhodnutia vydaného v trestnom konaní, pretože tým by zasahoval\ndo právomoci orgánov činných v trestnom konaní, ktorých závermi je viazaný, uzavrel, že\nsťažovateľ nesplnil jednu zo základných podmienok na priznanie mu nároku na náhradu\nškody vzniknutej nezákonným rozhodnutím, a to zmenu alebo zrušenie nezákonného\nrozhodnutia, v príčinnej súvislosti s ktorým mala škoda vzniknúť, tak ako to vyžadoval § 6\nods. 1 zákona o náhrade škody. Okresný súd tiež dospel k záveru, že od preukázania\nsplnenia tohto predpokladu, t. j. od splnenia predpokladu podať proti nezákonnému\nrozhodnutiu riadny opravný prostriedok, nie je možné upustiť ani v zmysle § 6 ods. 2\nzákona o náhrade škody, pretože sťažovateľ nepreukázal, že tak neurobil, pretože v jeho\nprípade ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Okresný súd sa vo svojom zamietajúcom\nrozsudku zaoberal aj splnením zákonnej dikcie § 6 ods. 4 zákona o náhrade škody, podľa\nktorého sa na uplatnenie nároku na náhradu škody nevyžaduje zrušenie ani zmena\nnezákonného rozhodnutia, ak toto rozhodnutie vydal orgán verejnej moci mimo svojej\nprávomoci. V tejto súvislosti okresný súd konštatoval, že tak, ako nie je v jeho právomoci\nposudzovať zákonnosť rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, tak nie je v jeho\nkompetencii ani posudzovanie rozsahu právomoci orgánov činných v trestnom konaní.\nUvedená otázka mala byť riešená v konaní o riadnych opravných prostriedkoch alebo\nv konaní o iných zákonných prostriedkoch nápravy proti rozhodnutiam týchto orgánov\nčinných v trestnom konaní, t. j. „... otázka právomoci by sa stala súčasťou prieskumu\nzákonnosti postupu prokuratúry na to oprávneným orgánom“. Vzhľadom na uvedené\nokresný súd dospel k záveru, že nie je oprávnený „... suplovať činnosť orgánov činných\nv trestnom konaní, ani rozhodovať spor o aplikáciu práva na posudzovaný prípad...“, t. j.\nposudzovať, či v danom prípade mala okresná prokuratúra pri vydávaní príkazov\npostupovať podľa § 95 ods. 1 Trestného poriadku alebo podľa § 551 Trestného poriadku.\nNapokon okresný súd tiež podotkol, že právny predchodca žalobcu (spoločnosť\n\n) ani žalobca a napokon ani sťažovateľ nepreukázali splnenie ďalšej\nz podmienok na priznanie nároku na náhradu škody, a to vznik škody. Podľa okresného\nsúdu sťažovateľovi, resp. jeho právnym predchodcom, nemohla vzniknúť skutočná škoda,\nktorú odôvodnili a vyčíslili sumou rovnajúcou sa sume na účte blokovaných finančných\nprostriedkov, pretože tieto finančné prostriedky stále ostali v majetkovej podstate ich\nmajiteľa, a teda nenapĺňajú definíciu skutočnej škody, za ktorú sa považuje to, o čo sa\nmajetok poškodeného reálne zmenšil. Okresný súd poukázal, že na tom nič nemení ani\nskutočnosť, že na majetok spoločnosti\n\nbol vyhlásený konkurz,\n\npretože po jeho vyhlásení sa tieto blokované finančné prostriedky stále zahrnuli\ndo majetkovej podstaty tohto úpadcu na úhradu jej podlžnosti voči jej veriteľom a tiež sa\nnezakladá na pravde konštatovanie sťažovateľa, že práve v dôsledku ich blokovania bola\ntáto spoločnosť insolventná, a teda kvôli tomu mal byť vyhlásený konkurz, pretože podľa\nzistení okresného súdu z trestných spisov bolo zrejmé, že označená spoločnosť disponovala\noveľa väčšími finančnými čistkami na ďalších účtoch v rôznych krajinách „... zablokovanie\nuvedenej sumy nemohlo byť pre solventnosť spoločnosti podstatné...“. Okresný súd tiež\ndospel k záveru, že sťažovateľovi nemohla vzniknúť ani škoda vo forme ušlého zisku, ktorý\nsi vyčíslil ako sumu finančných prostriedkov, ktoré mohol získať investovaním\nzablokovaných finančných prostriedkov, pričom v tejto súvislosti okresný súd poukázal, že\nsťažovateľ, resp. jeho právni predchodcovia, nepreukázali, že by aj v minulosti investovali\na zhodnocovali svoje finančné prostriedky cez bankové domy, práve naopak, podľa zistení\nsúdu, ako aj orgánov činných v trestnom konaní mala spoločnosť\nviesť svoje podnikanie „pyramídovým“ spôsobom, takže v tomto smere sa jej tvrdenia\no ušlom zisku javili byť ako účelové.\n5. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudok okresného súdu preskúmal krajský súd\nv odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 361/2012 a rozsudkom z 28. apríla 2016 ho\nako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením\nokresného súdu. Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 4 Cdo 176/2016 z 24. mája 2017 ako neprípustné odmietol.\n\n5\n\n6. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozsudku\nodvolacieho súdu, ako aj uznesenia dovolacieho súdu, pričom krajskému súdu vyčíta, že\nnenapravil pochybenia okresného súdu, ktorý sa podľa sťažovateľa absolútne nadbytočne\nzaoberal splnením podmienok na priznanie mu nároku na náhradu škody podľa § 6 ods. 1\na 2 zákona o náhrade škody, t. j. nadbytočne sa zaoberal otázkou potreby zrušenia alebo\nzmeny nezákonného rozhodnutia (v danom prípade príkazov okresnej prokuratúry\no zablokovaní finančných prostriedkov, pozn.), v dôsledku ktorého malo dôjsť k vzniku\nškody, pretože sťažovateľ zdôraznil, že on sám sa nedomáhal priznania mu nároku\nna náhradu škody podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o náhradu škody, ale tohto nároku sa domáhal\npodľa § 6 ods. 4 tohto zákona, ktorý však ako podmienku priznania nároku na náhradu\nškody nevyžaduje, aby bolo rozhodnutie orgánu verejnej moci, proti ktorému nárok\nsmeruje, zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť. Sťažovateľ súčasne poukázal na to,\nže napokon aj toto podľa neho nadbytočné odôvodnenie okresného súdu, s ktorým sa\nidentifikoval aj krajský súd, týkajúce sa nenaplnenia dikcie § 6 ods. 1 a 2 zákona o náhradu\nškody, je navyše rozporuplné a ústavne neudržateľné, pretože tieto súdy ho založili na tom,\nže v rámci využitia riadnych opravných prostriedkov voči rozhodnutiam okresnej\nprokuratúry nevyužil podnet nadriadenému prokurátorovi podľa zákona o prokuratúre, čo je\npodľa sťažovateľa neprípustné, pretože podnet podľa zákona o prokuratúre nie je možné\npovažovať za prípustný opravný prostriedok proti rozhodnutiu vydanému v trestnom konaní\npodľa Trestného poriadku.\n7. V súvislosti s konštatovaním okresného súdu, ako aj krajského súdu, že v civilnom\nkonaní o náhrade škody podľa zákona o náhrade škody nie je v ich právomoci posudzovať\nzákonnosť rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, ktorými sú viazané, a aj kvôli\nnedostatku právomoci ktorej tieto súdy žalobu sťažovateľa zamietli, sťažovateľ poukázal\nna to, že tento záver je v rozpore so zákonnou požiadavkou, v zmysle ktorej ak nie je\nv právomoci súdu vec prejednať, súd konanie zastaví, pričom sťažovateľ v tejto súvislosti\nuviedol: „... právnym dôsledkom nedostatku právomoci súdu ako jednej zo základných\npodmienok konania je zastavenie konania a postúpenie veci príslušnému orgánu! V prípade\nnedostatku právomoci súdu tento procesný dôsledok výslovne vyplýva z ustanovenia § 104\nods. 1 O.s.p. Nedostatok právomoci súdu na prejednanie veci už vo svojej podstate vylučuje\n\n6\n\nmožnosť odôvodniť touto skutočnosťou zamietnutie žaloby, ktoré nevyhnutne predpokladá\nmeritórne prejednanie veci. Právna teória i súdna prax v zhode a bez pochybností spájajú\nneodstrániteľný nedostatok procesných podmienok na konanie vo veci s procesným\ndôsledkom zastavenia konania...\nV posudzovanom prípade je však právomoc civilného súdu daná, a to výslovnou\núpravou obsiahnutou v osobitnom predpise - § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ako bolo\nuvedené vyššie a takáto právomoc spadá do rámca tzv. rozšírenej právomoci všeobecných\nsúdov.“\n8. Sťažovateľ opakovane, ako aj v konaní pred všeobecnými súdmi tiež zdôraznil, že\npodľa jeho názoru okresný súd, a nenapravil to ani krajský súd, vôbec neodôvodnili, prečo\nsa nestotožňujú s názorom sťažovateľa, že v danom prípade okresná prokuratúra, ktorá\nvydala sporné príkazy, konala nad rámec svojej právomoci, pretože podľa sťažovateľa\nnemali byť v danom prípade príkazy na zaistenie finančných prostriedkov vydané podľa\n§ 95 ods. 1 Trestného poriadku, ale mali byť vydané podľa § 551 Trestného poriadku, a teda\nmali byť vydané príslušným súdom, a nie prokuratúrou. Podľa sťažovateľa v danom prípade\nje nezákonnosť príkazov okresnej prokuratúry daná práve z dôvodu, že boli vydané\nnepríslušným orgánom (prokuratúrou, a nie príslušným súdom, pozn.), a teda bez potreby\nich zrušenia alebo zmeny je naplnená dikcia ustanovenia § 6 ods. 4 zákona o náhrade škody,\npodľa ktorého sa sťažovateľ náhrady škody aj domáhal.\n9. V súvislosti s argumentáciou okresného súdu, že sťažovateľ okrem toho, že\nnesplnil podmienku pre uplatnenie si nároku na náhradu škody, a to zmenu alebo zrušenie\nrozhodnutí (príkazov) okresnej prokuratúry, nesplnil ani ďalšiu podmienku, a to\npreukázanie vzniku škody, sťažovateľ namieta, že neobstojí argumentácia okresného súdu,\nže na strane sťažovateľa nemohla vzniknúť skutočná škoda z dôvodu, že sťažovateľ, resp.\njeho právny predchodca mal mať okrem zaistených finančných prostriedkov aj ďalšie\nfinančné prostriedky na iných účtoch v rôznych štátoch, takže zaistenie dotknutých\nfinančných prostriedkov nemohlo byť dôvodom insolventnosti právneho predchodcu\nsťažovateľa, a teda ani dôvodom vyhlásenia konkurzu. Podľa sťažovateľa je síce pravdou,\nže jeho právny predchodca disponoval finančnými prostriedkami aj na účtoch v iných\n\n7\n\nštátoch, avšak aj tieto mali byť zablokované a v tom dôsledku bol na jeho majetok\nvyhlásený konkurz. Sťažovateľ tiež namieta, že neobstojí ani konštatovanie okresného súdu,\ns ktorým sa stotožnil aj krajský súd, že okresná prokuratúra potom, ako jej bol doručený list\nz Rakúskej republiky o zániku potreby blokovať finančné prostriedky, rozhodla o zrušení\nsvojich príkazov v primeranej dobe, pretože podľa sťažovateľa dobu 50 dní v prípade, keď\nbolo dotknutými príkazmi zasiahnuté do práva sťažovateľa vlastniť, nemožno považovať\nza primeranú.\n10. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:\n„Práve vzhľadom na závažnosť a dôsledky zaistenia majetku v rovine obmedzenia\nvlastníckeho práva zákonodarca osobitne upravil, otázku zaistenia majetku pri právnom\nstyku s cudzinou v ustanovení § 551 Trestného poriadku. Ustanovenie § 551 Trestného\nporiadku vylučovalo preto postup, upravujúci zaistenie majetku podľa § 95 Trestného\nporiadku, pokiaľ sa jedná o zaistenie majetku v právnom styku s cudzinou.\nOkresná prokuratúra Bratislava I teda nemohla na základe žiadosti orgánu cudzieho\nštátu realizovať zaistenie majetku podľa § 95 Trestného poriadku, nakoľko tu existovala\nosobitná úprava v § 551 Trestného poriadku.\nObrana žalovaného v konaní bola založená na argumente, že v čase vydania\nrozhodnutí o zaistení ustanovenie § 551 Trestného poriadku (tak, ako je citované vyššie)\nbolo aplikovateľné len na prípady, kedy bola splnená aj tá podmienka, že majetok,\no zaistenie ktorého ide, je vlastníctvom obvinenej osoby, proti ktorej sa v cudzine vedie\ntrestné stíhanie. Táto podmienka v posudzovanom prípade nebola splnená, keďže v cudzine\nsa viedlo trestné stíhanie proti\nspoločnosti\n\n, a zaistené peňažné prostriedky boli majetkom\n\nZ tejto skutočnosti potom žalovaný vyvodil záver, že keďže\n\npodmienky § 551 Trestného poriadku neboli splnené, aplikoval § 95 Trestného poriadku...\nV čase vydania rozhodnutí o zaistení Trestný poriadok umožňoval na základe\nžiadosti cudzieho orgánu zaistiť len majetok osoby, voči ktorej sa v cudzine vedie trestné\nstíhanie, a to výslovnou úpravou v § 551 Trestného poriadku. Vzhľadom na uvedené\nnemohla OP BA I bez ďalšieho nad rámec právomoci a bez splnenia zákonných podmienok\nrozhodnúť, že ak nie sú splnené podmienky § 551 T, tak na daný prípad aplikuje\nustanovenie § 95 TP...\n\n8\n\nAktuálna právna úprava Slovenskej republiky v oblasti zaisťovania majetku\npochádzajúceho z trestnej činnosti pre účely budúceho zhabania alebo prepadnutia,\npodmieňuje zaistenie prostriedkov na žiadosť cudzieho orgánu tým, že prostriedky patria\nosobe, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, resp. obvinenému. Zaistenie majetku právnickej\nosoby na žiadosť cudzieho orgánu pre účely zhabania tak, ako to predpokladá navrhovaný\nzákon, by v rámci doterajšej platnej právnej úpravy bolo výrazne sťažené, a v určitých\nkonkrétnych prípadoch úplne zmarené...\n... až po novele Trestného poriadku vykonanej zákonom č. 224/2010 Z. z. účinnej\nod 01.09.2010 mohli orgány SR (súd) zaistiť majetok na základe dožiadania cudzieho\norgánu aj inej osobe, než proti ktorej sa viedlo v cudzine trestné stíhanie. Tento názor\nsťažovateľa je podložený uznesením ústavnoprávneho výboru NR SR č. 860 z 22.4.2010.\nTvorca novely Trestného poriadku poznal vtedajšiu aplikačnú prax a preto jednoznačne\nvyjadril doterajšiu nemožnosť zaistenia majetku právnickej osobe pre účely zhabania!!!\nOba súdy si túto skutočnosť vôbec nevšimli. Preto podľa ich stanoviska nebolo v podstate\nani potrebné uskutočniť novelizáciu Trestného poriadku, pretože Okresný prokurátor BA 1\nsvojvoľne \"mohol\" zaistiť právnickej osobe peňažné prostriedky na účte. Trestný poriadok\nani pred novelou, ba ani po novele nedovoľoval a nedovoľuje prokurátorovi vydaním\npríkazu zaistiť obchodnej spoločnosti peniaze na účte na podnet cudzieho orgánu. Môže tak\nurobiť len súd.“\n11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti\nna ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 176/2016 zo dňa\n24.05.2017 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde,\nzákladné právo sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\nspočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve\nna náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či\norgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Základné právo sťažovateľa\npodľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd spočívajúce v práve na náhradu škody,\n\n9\n\nktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu\nverejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom základné právo sťažovateľa podľa\nčl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok a základné\nprávo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4 Cdo 176/2016 zo dňa 24.05.2017 a vec vracia Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co 361/2012-260 zo dňa\n28.04.2016 bolo porušené základne právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde,\nzákladné právo sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\nspočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve\nna náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či\norgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, základné právo sťažovateľa\npodľa čl. 36 ods.3 Listiny základných práv a slobôd spočívajúce v práve na náhradu škody,\nktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu\nverejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom základné právo sťažovateľa podľa\nčl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok a základné\nprávo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.\n4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 3Co 361/2012-260 zo dňa 28.04.2016 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave\nna ďalšie konanie.\n5. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške\n312,34 €, a túto poukázať jeho právnej zástupkyni...“\n\n10\n\nII.\n12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n14. K rozsudku krajského súdu\n14.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom napádaný rozsudok krajského súdu, v súlade\ns judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu\npre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,\nsťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie\nsťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom\nopravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu\nk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie\nsťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nielen voči uzneseniu najvyššieho súdu\n\n11\n\nsp. zn. 4 Cdo 176/2016 z 24. mája 2017 (sťažovateľovi doručené 21. júna 2017), ale aj voči\nrozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 361/2012 z 28. apríla 2016 (napr. I. ÚS 169/09,\nI. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).\n14.2 V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný\nsúd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade\npripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).\n14.3 Krajský súd svoje rozhodnutie v podstatnej časti odôvodnil takto:\n„Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vecne\nsprávny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,\nkonštatuje správnosť jeho dôvodov (§219 ods. 1, 2 O.s.p.)...\nV súlade so zásadou vigilantibus iura seripta sunt je na osobe, ktorá sa cíti byť\nrozhodnutím vydaným orgánom verejnej moci dotknutá na svojich právach, aby sa proti\ntakému rozhodnutiu bránila prostredníctvom opravných prostriedkov a docielila tak jeho\nzrušenie. Odvolací súd v tejto súvislosti podotýka, že ani v prípade rozhodnutí, proti ktorým\nnie je prípustný riadny opravný prostriedok nemožno obecne dospieť k záveru, že absenciu\nopravného prostriedku by malo nahradiť odškodňovacie konanie podľa zák. č. 514/2003\nZ.z., ako sa toho vo svojich dôsledkoch v podanom odvolaní domáha navrhovateľ. V\n\n12\n\nprípade rozhodnutí, u ktorých zákonodarca dospel k záveru (napr. u príkazov vydaných\npodľa Trestného poriadku), že ich prieskum v opravnom konaní nie je dôvodný, by bolo\nproti zmyslu zákonnej úpravy, aby tieto rozhodnutia boli preskúmavané v odškodňovacom\nkonaní. Okrem toho, zákonodarca neexistenciu opravného prostriedku proti rozhodnutiu o\nzaistení peňažných prostriedkov dostatočne odstránil tým, že pri zaistení peňažných\nprostriedkov na účte v banke priznal majiteľovi peňažných prostriedkov právo žiadať o\nzrušenie zaistenia (§ 95 ods. 6 Tr. por.); vychádzajúc z obsahu pripojeného trestného spisu,\nprávny predchodca navrhovateľa (spoločnosť\n\n) prostredníctvom\n\nsvojho právneho zástupcu uvedený postup aj viackrát neúspešne využil, a napriek rozsiahlej\nkorešpondencii nezákonnosť samotného zaistenia alebo prekročenie právomoci konajúceho\norgánu vtedy nenamietal. Súd prvého stupňa nepochybil, keď vychádzal zo zistenia, že\nnavrhovateľ na zjednanie nápravy nepodal podnet podľa § 31 zák. č. 153/2001 Z. z., pretože\nv prípade príkazu na zaistenie peňažných prostriedkov, ďalším prostriedkom na odstránenie\njeho možnej nezákonnosti je podanie podnetu prokurátorovi podľa § 31 ods. 1 zák.\nč. 153/2001 Z. z., v zmysle ktorého prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí\nprokurátorov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený\nvykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa\nosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. V zmysle § 34 ods. 1 cit. zákona môže\npodávateľ podnetu žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným\npodnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor, v danom prípade Krajský prokurátor\nv Bratislave (§ 54 ods. 2 písm. c) zák. č. 153/2001 Z. z.). Je zrejmé, že právny predchodca\nnavrhovateľa tento právny prostriedok, ktorý mu zákon účinne poskytuje na ochranu jeho\nzákladného práva vlastniť majetok nevyužil a predmetné príkazy neboli preskúmané, príp.\nzrušené nadriadeným prokurátorom v zmysle cit. zákona a preto neexistuje žiadne\nrozhodnutie, ktoré by mohlo byť podkladom pre rozhodnutie súdu o náhrade škody\nspôsobenej\n\nnezákonným\n\nrozhodnutím.\n\nOpísaný\n\nmechanizmus\n\nmožností\n\nzrušenia\n\npredmetného zaisťovacieho úkonu je v praxi využívaný a nenaráža na ústavné prekážky;\nz uvedených dôvodov podľa odvolacieho súdu závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku\nako celok neodporujú zmyslu a účelu zák. č. 514/2003 Z. z. a nemožno súhlasiť s takým\nsubjektívnym hodnotením veci navrhovateľom, podľa ktorého výkladom uskutočneným\nsúdom prvého stupňa bol popretý zmysel a účel cit. zákona a ústavné právo zakotvené\n\n13\n\nv čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nakoľko ani právo na náhradu škody voči štátu v zmysle čl. 46\nods. 3 Ústavy SR nie je právom absolútnym. Odvolací súd považoval skutkové a právne\nzávery súdu prvého stupňa za správne a dostatočne odôvodnené (reagujúce na všetky\npodstatné okolnosti prípadu, ktoré musia byť splnené pre posúdenie zodpovednosti za škodu\nspôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, ako aj na námietky\núčastníkov konania).\nNavrhovateľ v podanom odvolaní považoval argumentáciu súdu prvého stupňa\npodľa § 6 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z. z. za irelevantnú a nesprávnu, nakoľko podľa § 6\nods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý predstavuje výnimku z požiadavky zrušenia rozhodnutia\npre nezákonnosť v prípadoch konania nad rámec právomoci, nie je podmienkou priznania\nnároku na náhradu škody zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť. Mal za to, že v\nkonaní dostatočným spôsobom preukázal, že príkazy Okresnej prokuratúry Bratislava I na\nzaistenie peňažných prostriedkov boli vydané ultra vires a teda sú paaktom, pretože § 551\nTr. por. výslovne a bez výnimky priznával právo rozhodnúť o zaistení peňažných\nprostriedkov na základe žiadosti cudzieho orgánu len súdu; mal za to, že osobitná úprava\nvylučuje postup upravujúci zaistenie majetku podľa § 95 Tr. por., pokiaľ sa jedná o\nzaistenie majetku v právnom styku s cudzinou.\nV prípadoch konania nad rámec právomoci nie je podmienkou uplatnenia nároku\nna náhradu škody zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre jeho nezákonnosť (§ 6 ods. 4 zák.\nč. 514/2003 Z. z.); bolo by ťažko predstaviteľné, ak by v súvislosti s rozhodnutím, ktoré\npo právnej stránke vôbec neexistuje, bolo podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody\njeho zrušenie alebo zmena. Potiaľ je názor navrhovateľa správny. Uvedená výnimka sa\nvzťahuje na prípady, kedy ide o tzv. ničotné rozhodnutie, ktoré vydal orgán nad rámec jeho\nprávomoci. Prekročením právomoci sa pritom rozumie rozhodnutie orgánu aplikácie práva\nvo veci, ktorá vôbec nespadá do právomoci tohto orgánu. Neexistencia rozhodnutia\nznamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej forme vydané, alebo že\nvydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť. V\nteórii, ale aj právnej praxi sa používa aj pojem nulitný akt, paakt, alebo ničotný akt. Môže\nísť ďalej o prípady, keď rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho činia zjavne vnútorne rozporným,\nalebo právne či fakticky neuskutočniteľným, alebo inými vadami, pre ktoré ho nemožno\nvôbec považovať za rozhodnutie príslušného orgánu. Navrhovateľ si v odvolacej\n\n14\n\nargumentácii zamieňa dôsledky možného vadného právneho aktu (nezákonného\nrozhodnutia) s nulitným aktom (ničotným rozhodnutím), pokiaľ sa domnieva, že v dôsledku\nvydania príkazov na zaistenie peňazí na účte Okresnou prokuratúrou Bratislava I postupom\npodľa § 95 Tr. por., a nie postupom podľa § 551 Tr. por. došlo k prekročeniu jej právomoci.\nAj podľa názoru odvolacieho súdu totiž v situácii, keď žiadosť Rakúskej republiky o právnu\npomoc na zaistenie smerovala na zaistenie účtov patriacich spoločnosti\n, a nie ako to predpokladá hypotéza § 551 ods. 1 Tr. por.,\n\n, proti ktorej\n\nsa viedlo v Rakúskej republike trestné konanie; a právny predpis upravujúci postup\norgánov prokuratúry (Trestný poriadok v znení účinnom do 31.8.2010) v žiadnej právnej\nnorme jednoznačne záväzne neurčoval konkrétne pravidlo správania prokurátora na\nexistujúci skutkový stav (normatívne vyjadrenie „postupu prekračujúceho právomoc“), je\nneprípustný záver namietaný navrhovateľom, že postup Okresnej prokuratúry Bratislava I v\ntejto veci bol nezákonný, lebo nespadal do jej právomoci. Postup podľa § 551 Tr. por.\nneprichádzal do úvahy z dôvodu, nesplnenia zákonných podmienok uvedených v § 551 ods.\n1 Tr. por., a to podmienky, že majetok o zaistenie ktorého ide, je vlastníctvom obvinenej\nosoby, proti ktorej sa vedie v cudzine trestné stíhanie. Vydanie predmetných príkazov\nnemožno chápať ako prekročenie právomoci Okresnej prokuratúry Bratislava I, ktorá v\ndanej veci realizovala oprávnenia vyplývajúce jej z medzinárodných dohôd o právnej\npomoci a pri vybavení dožiadania cudzieho orgánu aplikovala ustanovenie § 95 ods. 1 Tr.\npor. s použitím § 537 ods. 1 veta druhá Tr. por., podľa ktorého ak sa poskytuje právna\npomoc podľa medzinárodnej zmluvy postupom, ktorý nie je upravený v tomto zákone,\nrozhodne príslušný prokurátor, akým spôsobom sa právna pomoc vykoná. Iba z týchto\ndôvodov nemožno predmetné príkazy Okresnej prokuratúry Bratislava I považovať po\nprávnej stránke za nulitné resp. ničotné akty, Čo je pojmovým znakom rozhodnutí orgánu\nverejnej moci, ktorými prekročil svoju právomoc. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti\nbol postup Okresnej prokuratúry Bratislava I (okresného prokurátora) v súlade s platnou\nmedzinárodnou zmluvou, konkrétne s článkom 11 ods. 1 Dohovoru o praní špinavých\npeňazí, vyhľadávania, zhabaní a konfiškácie ziskov z trestnej činnosti publikovaný\npod oznámením č. 109/2002 Z. z. (na žiadosť druhej strany, ktorá začala trestné konanie\nalebo konanie na účely konfiškácie, prijme strana potrebné predbežné opatrenia, ako\nzmrazenie alebo zhabanie vlastníctva, aby sa zamedzilo akémukoľvek konaniu\n\n15\n\nspočívajúcemu v prevode vlastníctva alebo disponovaní s vlastníctvom, ktoré by v ďalšom\nstupni mohlo byť predmetom žiadosti o konfiškáciu alebo ktoré by mohlo umožniť vyhovenie\ntakejto žiadosti) ako i v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom.“\n14.4 Z citovaného vyplýva, že v súvislosti so žalobným petitom sťažovateľa, ktorý sa\npodľa § 6 ods. 4 zákona o náhrade škody domáhal priznania mu náhrady škody z titulu\nnezákonných rozhodnutí okresnej prokuratúry (príkazov na zaistenie majetku), ktorých\nnezákonnosť odôvodnil nie ich nedôvodnosťou, ale tým, že okresná prokuratúra mala podľa\njeho názoru pri ich vydávaní prekročiť svoju právomoc, keďže podľa sťažovateľa\noprávnenie na ich vydanie podľa § 551 Trestného poriadku prináležalo v rozhodnom čase\nvýhradne iba príslušnému súdu, a nie prokuratúre, krajský súd sa stotožnil so závermi\nokresného súdu, ktorý v tomto smere konštatoval, že posudzovanie rozsahu právomoci\norgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s trestným konaním nie je v právomoci\ncivilného súdu, ktorý by týmto postupom neprípustne zasiahol do kompetencií orgánov\nčinných v trestnom konaní (civilný súd nie je oprávnený prikázať ktorémukoľvek orgánu\nčinnému v trestnom konaní, aby vo veci konal alebo rozhodol, pozn.). Táto otázka by mohla\nbyť preskúmaná iba týmito orgánmi činnými v trestnom konaní v konaní proti ich\nrozhodnutiam v rámci zákonom prípustných prostriedkov nápravy ich prípadnej\nnezákonnosti spôsobenej napr. aj prípadným prekročením právomoci orgánov činných\nv trestnom konaní. V tejto súvislosti krajský súd, ako aj okresný súd poukázal, že takýmito\nprostriedkami nápravy, v konaní o ktorých mohla byť preskúmaná aj otázka právomoci\nokresnej prokuratúry na vydanie dotknutých príkazov, bol v rozhodnom čase podnet\nnadriadenej prokuratúre podľa zákona o prokuratúre a tiež žiadosť subjektu, ktorému boli\nzaistené finančné prostriedky na zrušenie príkazov na ich zaistenie, napr. aj z dôvodu ich\nnezákonnosti, pretože ich vydal na to neoprávnený orgán. Z tohto dôvodu bolo ustálené, že\npre rozhodnutie civilného súdu v odškodňovacom konaní podľa § 6 ods. 4 zákona o náhradu\nškody absentuje jeden zo základných predpokladov dikcie tohto ustanovenia, a to legitímne\nrozhodnutie príslušného orgánu o nedostatku právomoci okresnej prokuratúry na vydanie\ndotknutých príkazov, v dôsledku čoho by tieto príkazy bolo možné považovať\nza nezákonné.\n\n16\n\n14.5 Z tohto hľadiska je možné stotožniť sa so závermi všeobecných súdov, že nie je\nv právomoci civilného súdu, aby v rámci odškodňovacieho konania preskúmaval právomoc\norgánov činných v trestnom konaní a v dôsledku toho aby civilný súd negoval\na prehodnocoval zákonnosť ich rozhodnutí, tobôž ak sťažovateľ, resp. jeho právny\npredchodca mal k dispozícii prostriedky, ktorými sa mohol v rámci trestného konania\ndomáhať prieskumu zákonnosti týchto rozhodnutí a následného zjednania nápravy, k čomu\nvšak v danom prípade nedošlo. V prípade stotožnenia sa s tvrdením sťažovateľa, že civilný\nsúd rozhodujúci o náhrade škody by mal preskúmavať aj rozsah právomocí orgánov činných\nv trestnom konaní, by totiž nastala dôvodná pochybnosť o účelnosti tohto odškodňovacieho\nkonania, a teda o tom, či sťažovateľ, ktorý nevyužil v trestnom konaní jemu dostupné\nprostriedky nápravy tejto nezákonnosti, mal, resp. má skutočne záujem na odstránení ním\ntvrdenej nezákonnosti rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, alebo takéto\nrozhodnutia by boli pre neho iba zdrojom „príjmu“, resp. podkladom na to, aby sa na ich\nzáklade mohol domáhať náhrady škody, vzniku ktorej však v skutočnosti v zmysle aj\npreventívnych ustanovení Občianskeho zákonníka o povinnosti predchádzať škode ani sám\nsťažovateľ nezabránil, keďže v dotknutom trestnom konaní nevyužil všetky mechanizmy\nna odstránenie ním tvrdenej nezákonnosti.\n14.6 V danom prípade okresná prokuratúra vydala sporné príkazy na zaistenie\nfinančných prostriedkov podľa § 95 ods. 1 Trestného poriadku, podľa znenia ktorého\nv rozhodnom čase „Ak zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že peňažné prostriedky na účte\nv banke alebo v pobočke zahraničnej banky alebo iné peňažné prostriedky sú určené\nna spáchanie trestného činu, na jeho spáchanie boli použité alebo sú výnosom z trestnej\nčinnosti, môže predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor dať príkaz, aby peňažné\nprostriedky boli zaistené.“, pričom podľa relevantnej časti § 95 ods. 6 Trestného poriadku\n„... Majiteľ peňažných prostriedkov má právo žiadať o zrušenie zaistenia; takú žiadosť musí\nodôvodniť.“. Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že právny predchodca\nsťažovateľa sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu opakovane žiadosťou neúspešne\ndomáhal zrušenia zaistenia jeho finančných prostriedkov, avšak „... nezákonnosť samotného\nzaistenia alebo prekročenie právomoci konajúceho orgánu vtedy nenamietal.“ (pozri stranu\n16 rozsudku krajského súdu, pozn.). Inými slovami, ak bol sťažovateľ, resp. jeho právny\n\n17\n\npredchodca toho názoru, že v danom prípade vydal príkazy na zaistenie finančných\nprostriedkov na to nepríslušný orgán (okresná prokuratúra), pretože postupoval podľa\nnázoru sťažovateľa podľa nepríslušného ustanovenia Trestného poriadku a ak by mal\nprávny predchodca sťažovateľa reálny a skutočný záujem na odstránení tejto ním tvrdenej\nnezákonnosti, tak túto skutočnosť by namietal už v žiadosti o zrušenie tohto zaistenia\na následne v prípade jeho nespokojnosti s rozhodnutím o tejto žiadosti by namietal už\nrozhodnutie o nej, čo však právny predchodca sťažovateľa neučinil. V intenciách inštrukcií\nokresného súdu, ako aj krajského súdu právny predchodca sťažovateľa nevyužil ani ďalší\nv rozhodnom čase jemu dostupný prostriedok na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí\nprokuratúry, a to podnet o prokuratúre, v rámci konania o ktorom by síce o podnete\nkonajúci prokurátor nebol oprávnený zrušiť prípadné nezákonné rozhodnutie (príkaz)\nvydané podľa Trestného poriadku, avšak mohol by prijať príslušné opatrenia na odstránenie\ntejto nezákonnosti vo veci rozhodujúcou okresnou prokuratúrou, prípadne by sťažovateľ\nopäť v prípade nespokojnosti s vybavením jeho podnetu mal možnosť napádať toto\nrozhodnutie o podnete.\n14.7 Vzhľadom na uvedené tak v interakcii na žalobný petit sťažovateľa, ktorý sa\nv preskúmavanom konaní domáhal náhrady škody podľa § 6 ods. 4 zákona o náhrade škody\na predpokladom úspešného konania o ktorom bolo kumulatívne (súčasné) naplnenie\nvšetkých jej predpokladov, a to (i) prekročenie právomoci vo veci konajúcim orgánom\nverejnej moci (okresnou prokuratúrou), (ii) vznik škody a (iii) príčinná súvislosť medzi\nkonaním orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou, možno uzavrieť, že v prípade absencie\nčo i len jedného z týchto komponentov sú právne irelevantné akékoľvek ďalšie dišputy\no naplnení alebo nenaplnení ďalších predpokladov tohto nároku. Inými slovami, pri absencii\nkonštatovania príslušného orgánu činného v trestnom konaní oprávneného konať či už\no žiadosti sťažovateľa na zrušenie zaistenia podľa v rozhodnom čase účinného § 95 ods. 6\nTrestného poriadku alebo o podnete sťažovateľa podľa zákona o prokuratúre proti príkazom\nokresnej prokuratúry na zaistenie, o tom, že okresná prokuratúra konala nezákonne, pretože\nnemala právomoc vydať dotknuté príkazy na zaistenie, t. j. pri absencii jedného\nz predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody, je bez akéhokoľvek právneho\ndôvodu zaoberať sa ústavnou udržateľnosťou záverov krajského súdu a pred ním okresného\n\n18\n\nsúdu o tom, či v danom prípade malo byť pri ich vydávaní aplikované ustanovenie § 551\nalebo § 95 Trestného poriadku (táto otázka by bola podkladom prieskumu rozsahu\nprávomoci konajúceho orgánu verejnej moci, pozn.), ako aj o tom, či sťažovateľovi\nv príčinnej súvislosti s konaním okresnej prokuratúry vznikla alebo nevznikla škoda.\n14.8 O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\n14.9. Vzhľadom na uvedené možno závery krajského súdu o neoprávnenosti\ncivilného súdu posudzovať rozsah právomocí orgánov činných v trestnom konaní ako\njedného z predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody podľa § 6 ods. 4 zákona\no náhrade škody považovať za logické, ústavne udržateľné, neodporujúce aplikovanej\nprávnej úprave a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať takú svojvoľnosť, ktorá by\nmala za následok arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, preto ústavný súd\nsťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní v tejto časti (vo vzťahu ku\nkrajskému súdu, pozn.) ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde).\n15. K uzneseniu najvyššieho súdu\n15.1 Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 176/2016\nz 24. mája 2017, v príčinnej súvislosti s ním sťažovateľ namietal porušenie svojich\nzákladných práv a práv, a to na tom základe, že najvyšší súd podľa sťažovateľa\nústavne neudržateľným spôsobom odmietol jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu\n\n19\n\nsp. zn. 3 Co 361/2012 z 28. apríla 2016 ako neprípustné aj napriek tomu, že podľa\nsťažovateľa bol daný dôvod jeho prípustnosti podľa v tom čase účinného § 237 písm. f)\nObčianskeho súdneho poriadku, a to tým, že podľa sťažovateľa krajský súd mu ako\núčastníkovi konania znemožnil konať pred súdom tým, že zmätočne (arbitrárne) odôvodnil\nsvoj rozsudok.\n15.2 Najvyšší súd svoje uznesenie v podstatnej časti takto odôvodnil:\n«V súvislosti s námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu treba\nuviesť, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo\n3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho\nporiadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto\nstanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky č. 1/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj\nv preskúmavanej veci.\nNajvyšší súd skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/\nO.s.p. Vzhľadom na obsah spisu a dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\ndovolací súd konštatuje, že v danom prípade nejde o výnimočnosť, aby písomné vyhotovenie\nnapadnutého rozhodnutia neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných\npre rozhodnutie súdu. Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa\npožadované náležitosti, uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,\nstanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah\nodvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené\nv odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred\nodvolacím sudom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu\ns potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací\nsúd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (tak,\nako aj v posudzovanej veci), stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné\n\n20\n\nskutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu\nv sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.\nZa vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno\npovažovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa...\nTzv. iná vada konania, namietaná dovolateľom (neúplne skutkové zistenia), je\nrelevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorý však v súlade\ns konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu nezakladá procesnú prípustnosť podaného\ndovolania (viď R 37/1993...). Tento dovolací dôvod je možné úspešne uplatniť iba\nv procesné prípustnom dovolaní, čo však nie je daný prípad...\n... Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo\nosebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237\nods. 1 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj keby tvrdenie dovolateľa bolo\nopodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná\nskutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala\nby ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p.»\n15.3 Z citovaného je zrejmé, že najvyšší súd ústavne udržateľným spôsobom\nsťažovateľovi (dovolateľovi) vysvetlil rozdiel medzi procesnou prípustnosťou dovolania\npodľa v rozhodnom čase účinného § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“)\na dôvodmi, ktorými bolo možné odôvodniť len už procesne prípustné dovolanie podľa § 241\nOSP. Iným slovami, len dovolanie, ktoré bolo procesne prípustné podľa § 237 – § 239 OSP,\nbolo možné vecne odôvodniť dôvodmi podľa § 241 OSP, ktorými však nebolo možné\nzaložiť procesnú prípustnosť dovolania. Najvyšší súd tiež v súlade so svojím zjednocovacím\nstanoviskom č. 1/2016 riadne odôvodnil, že nie každé neodôvodnenie súdneho rozhodnutia\nodvolacím súdom zakladá dôvod procesnej prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)\nOSP, ale len také, ktoré vôbec neobsahuje odôvodnenie pre rozhodnutie zásadných\ndôvodov. Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na závery ústavného súdu (bod 14 tohto\nrozhodnutia), ktorý konštatoval dostatočnosť a ústavnú udržateľnosť odôvodnenia\nrozhodnutia krajského súdu, považuje ústavný súd sťažnostné námietky sťažovateľa voči\nrozhodnutiu najvyššieho súdu za zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde).\n\n21\n\n16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných\nrozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu je viazané na vyslovenie porušenia jeho práv\nalebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už\nnerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. marca 2018\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "orgán-verejnej moci", "náhrada škody (ujma)", "príkaz", "prokurátor, prokuratúra-podnet", "ujma, náhrada škody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0677b44d-c9bf-4f21-805d-ecb9c4009f51", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 91/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 91/2011 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0677b44d-c9bf-4f21-805d-ecb9c4009f51"}, {"guid": "ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 69/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/2010 z 31. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-31", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "7f7263c1-60e2-4ffb-8f09-2a940c58e525:41e0e513-c6c8-4a54-ac4b-33653dbb2b7f", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7109204676.1", "spisova_znacka": "3Co/361/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/361/2012 z 16. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2013-10-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7109204676.1"}], "citovane_v": [{"guid": "c219b388-9f56-4702-aca9-7010a337a1b5:fa3816ad-97b6-41ee-a55c-c82d7c020a67", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3817208908.4", "spisova_znacka": "5Co/69/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/69/2019 z 17. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-09-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3817208908.4"}, {"guid": "c219b388-9f56-4702-aca9-7010a337a1b5:327529b0-7843-4ebc-a4e2-ba8839a1342e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3817208908.4", "spisova_znacka": "5Co/69/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/69/2019 z 17. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-09-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3817208908.4"}]}