{"guid": "ussr:16a69bbf-6559-45a1-8620-c3d86e1b0c7e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.174.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 174/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/2017 z 24. 1. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. januára 2018, sp. zn. II. ÚS 174/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.174.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-01-24", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-2", "nazov": "čl. 10 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/16a69bbf-6559-45a1-8620-c3d86e1b0c7e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.174.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.174.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.174.2017.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 174/2017-44\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC\nTV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala –\nĎurček, s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Juraj Bugala,\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky č. k. 2 Sž 12/2014-38 z 18. mája 2016 a takto\nrozhodol:\n1. Základné práva obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., podľa čl. 26 ods. 1 a 2\na čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky č. k. 2 Sž 12/2014-38 z 18. mája 2016 p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sž 12/2014-38 z 18. mája\n2016\n\nz r u š u j e a vec\n\nkonanie.\n\nv r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n\npovinný\n\nu h r a d i ť obchodnej\n\nspoločnosti MAC TV, s. r. o., trovy konania v sume 363,79 eur (slovom tristošesťdesiattri\neur a sedemdesiatdeväť centov) na účet Advokátskej kancelárie Bugala – Ďurček, s. r. o.,\nMiletičova 5B, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta\n2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“),\nvo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2\nv spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nč. k. 2 Sž 12/2014-38 z 18. mája 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\n1.1 Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 174/2017-12 z 2. marca 2017 prijal sťažnosť\nsťažovateľky na ďalšie konanie.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu\nSlovenskej republiky (ďalej len „Rada“) oznámila sťažovateľke začatie správneho konania\nč. 410-PLO/O-5921/2013 vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a)\nzákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.\no telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní\na retransmisii“) v súvislosti s tým, že podľa Rady poskytovala program „Úradníci chceli\nzobrať dieťa od rodiča, skončilo na psychiatrii“, ktorý svojím obsahom a spôsobom\nspracovania zasiahol do osobnej cti „súdnej úradníčky“ zobrazenej v programe, dostupný na\ninternetovej stránke ˂www.noviny.sk˃.\n\n2\n\n2.1 Dňa 29. apríla 2014 Rada rozhodnutím č. RP/029/2014 uložila sťažovateľke\nsankciu – pokutu vo výške 1 000 eur za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a)\nzákona o vysielaní a retransmisii (ďalej len „rozhodnutie Rady“).\n2.2 Sťažovateľka podala v zákonnej lehote proti rozhodnutiu Rady návrh na\npreskúmanie jeho zákonnosti na najvyššom súde. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom\nsťažovateľke nevyhovel a rozhodnutie Rady potvrdil. Najvyšší súd v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku uviedol:\n«Z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis odporcu\nč. 410-PLO/O-5921/2013 vrátane záznamu programu (č. 4920/359-2013 noviny.sk\n15.10.2013 zaznamenané 23.10.2013) zistil, že odporca dňa 17.12.2013 začal správne\nkonanie voči navrhovateľovi vo veci možného porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona\nč. 308/2000 Z. z. v súvislosti s tým, že na stránke www.noviny.sk v katalógu programov\nv sekcii Krimi poskytoval program Úradníci chceli zobrať dieťa od rodiča, skončilo na\npsychiatrii, v ktorom mohlo dôjsť k porušeniu povinnosti zabezpečiť, aby audiovizuálna\nmediálna služba na požiadanie a jej zložky spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom\nnezasahovali do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. Zároveň\nnavrhovateľa vyzval na vyjadrenie sa k veci; právny zástupca navrhovateľa oznámenie\no začatí správneho konania prevzal dňa 10.01.2014. Navrhovateľ stanovisko k predmetu\nsprávneho konania nepodal a to ani po opätovnej výzve na vyjadrenie k podkladom pre\nrozhodnutie v správnom konaní č. 410-PLO/O-5921/2013, ktorá bola právnemu zástupcovi\nnavrhovateľa doručená 03.03.2014. Vec bola prejednaná na ústnom pojednávaní\n29.04.2014.\nSkutkový stav v predmetnej právnej veci bol zistený na základe záznamu programu\n„Úradníci chceli zobrať dieťa od rodiča, skončilo na psychiatrii“, ktorý bol poskytovaný na\nstránke www.noviny.sk v katalógu programov v sekcii Krimi ako aj z prepisu/popisu\nskutkového stavu.\nAudiovizuálna mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky\nnesmú spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti\na základných práv a slobôd iných (§ 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.).\n\n3\n\nSprávny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť,\naby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia,\nprípadne navrhnúť jeho doplnenie (§ 33 ods. 2 správneho poriadku).\nRozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho\nvydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí\nobsahovať predpísané náležitosti (§ 46 správneho poriadku).\nPo oboznámení sa s obsahom posudzovaného príspevku sa Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky stotožnil s názorom odporcu, že spôsobom jeho spracovania došlo\nk neoprávnenému zásahu do cti súdnej úradníčky v takej miere, že obmedzenie slobody\nprejavu a práva na informácie v podobe vyvodenia administratívnej zodpovednosti voči\nnavrhovateľovi je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu cti dotknutej osoby.\nRozhodne nebol daný verejný záujem na poskytovaní informácií spôsobom, akým došlo k\nich spracovaniu, keď navyše príčinná súvislosť medzi konaním súdnej úradníčky\na hospitalizovaním maloletého chlapca v nemocnici nebola verifikovateľná. Zaradenie\nsporných informácií do programu považoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky za\nnadbytočné s cieľom zatraktívniť program neprimeraným spôsobom.\nV dôsledku poskytnutia opakovaných detailných záberov tváre súdnej úradníčky bez\nrastrovania tvárovej časti ako aj jej vyjadrení v rámci súdneho výkonu bez modifikácie\nhlasu bola bezpochyby pre užšiu verejnosť identifikovateľná. Poskytovaním uvedeného\nprogramu sa navrhovateľ dopustil správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia.\nSkutková podstata správneho deliktu bola riadne vymedzená vo výroku rozhodnutia\nodporcu spolu s uvedením hmotnoprávneho predpisu.\nUkladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu\n(diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny\norgán v zákonom stanovených hraniciach uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie.\nPri preskúmavaní správnych rozhodnutí o uložení peňažnej sankcie, správny súd\nnepreskúmava len zákonnosť použitia správnej úvahy (§ 245 ods. 2 OSP), ale aj jej\nsprávnosť. Voľná správna úvaha neznamená ľubovôľu správneho orgánu, pretože je\nobmedzená určitými hranicami a môže sa pohybovať v určitom, zákonom vymedzenom.\nV predmetnej právnej veci odporca sa zaoberal všetkými okolnosťami ovplyvňujúcimi\nuloženie sankcie a jej výšky (závažnosti správneho deliktu, z miery zavinenia, z rozsahu\n\n4\n\na dosahu vysielania, z trvaní a následkov porušenia povinností a zo spôsobu porušenia\npovinnosti účastníkom konania), ktoré podrobne odôvodnil. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky preto konštatuje, že použitie správnej úvahy pri ukladaní sankcie nevybočilo\nzo zákonných hraníc a uložená sankcia plní individuálnu, generálnu, výchovnú, preventívnu\na represívnu funkciu.\nVychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa\n§ 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie odporcu č. RP/029/2014 zo dňa\n29.04.2014 potvrdil, pretože v postupe a rozhodnutí odporcu nezistil porušenie zákona.»\n3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti uviedla, že najvyšší súd napadnutým\nrozsudkom zasiahol do jej základných práv na (i) spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú\nprávnu ochranu a na (ii) slobodu prejavu a šírenie informácií garantovaných ústavou\na dohovorom, a to konkrétne do čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1\na čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru.\n3.1 Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu jej práva došlo v súvislosti\ns napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady a zamietol\nopravný prostriedok proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že\nuzavrel, že došlo k splneniu podmienok predpokladaných ústavou na obmedzenie slobody\nprejavu sťažovateľky. Sťažovateľka namieta, že obmedzenie slobody prejavu bez existencie\nústavou aprobovaných dôvodov je možné považovať za vážny zásah do práva na slobodu\nprejavu sťažovateľky.\n3.2 Sťažovateľka uvádza, že síce bol zásah do jej slobody prejavu vykonaný na\nzáklade zákona [§ 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii], avšak tento zásah\nnesledoval žiaden legitímny cieľ ani nebol proporcionálny (nevyhnutný v demokratickej\nspoločnosti).\n3.3 Sťažovateľka uvádza, že z rozhodnutia Rady, z napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu, ako aj zo skutkového stavu veci je zrejmé, že Rada a najvyšší súd\nobmedzili právo na slobodu prejavu sťažovateľky na základe domnelej ochrany práva\nslobôd iných („súdnej úradníčky“ pri výkone verejnej moci).\n\n5\n\n3.4 Podľa sťažovateľky v prerokúvanej veci, hoci to Rada vo svojom rozhodnutí\nnijako neuvádza, obmedzila slobodu prejavu sťažovateľky na úkor ochrany práv a slobôd\niných, a to „súdnej úradníčky“, konkrétne na ochranu jej osobnej cti.\n3.5 Už pri skúmaní legitimity zásahu je podľa sťažovateľky potrebné poukázať na\nskutočnosť, že inkriminovaná reportáž sa týkala a zároveň aj vo svojej podstatnej časti\npriamo zaznamenávala výkon súdneho rozhodnutia o odňatí dieťaťa z osobnej starostlivosti\notca, tzn. bez akýchkoľvek pochybností zaznamenávala výkon verejnej moci.\n3.6 Vystupujúca „súdna úradníčka“ a ostatné osoby zobrazené v reportáži neboli\npodľa presvedčenia sťažovateľky zachytené pri súkromnej aktivite, ktorá by požívala\nzvýšenú ochranu pred zásahmi, ale naopak pri výkone verejnej moci, kde boli vyobrazené\ntak, ako v skutočnosti aj reálne vystupovali. S ohľadom na legitimitu zásahu preto nie je\npodľa názoru sťažovateľky možné hovoriť o naplnení tohto kritéria, pretože nemôže\nexistovať legitímny cieľ ochrany osobnej cti „súdnej úradníčky“ pri výkone verejnej moci\nv prípadoch, keď sťažovateľka zobrazila priebeh úkonu (výkonu rozhodnutia) tak, ako sa\nv skutočnosti odohral.\n3.7 Sťažovateľka namieta, že čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru\npredstavujú limitačnú klauzulu pre orgán verejnej moci, ako aj všeobecný súd, ktorú\nnemôže prekračovať, a to ani v prípade, ak by im akékoľvek ustanovenie zákona [napr. § 19\nods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii] dávalo kompetenciu na jeho aplikovanie\na vynucovanie.\n3.8 Keďže predmetné ustanovenia ústavy a dohovoru umožňujú obmedziť slobodu\nprejavu len výnimočne v prípade, keď pri sledovaní legitímneho cieľa je obmedzenie\nslobody prejavu aj proporcionálne (nevyhnutné v demokratickej spoločnosti), bolo podľa\nsťažovateľky zo strany najvyššieho súdu (aj Rady) potrebné skúmať, či obmedzenie slobody\nprejavu prejde testom proporcionality zásahu.\n\n6\n\n3.9 Predmetná reportáž je podľa odkazu sťažovateľky dodnes dostupná na internete\na z jej obsahu je možné jednoznačne určiť, že ani len nemohlo dôjsť k meritórnemu\nuvažovaniu o zásahu do práv „súdnej úradníčky“.\n3.10 Sťažovateľka sa domnieva, že v prípade § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní\na retransmisii je nevyhnutné aplikovať test proporcionality pomocou hľadania odpovedí na\notázky „kto, o kom, čo, kde, kedy, ako“. Sťažovateľka ponúka nasledujúce odpovede na\npoložené otázky:\nKTO – vo vzťahu k uvedenému sťažovateľka uvádza, že v posudzovanej veci je\nvysielateľom televíznej programovej služby s názvom „JOJ“ s celoštátnou pôsobnosťou\na spravodajského portálu dostupného na internetovej stránke ˂www.noviny.sk˃, v ktorých\nboli inkriminované spravodajské informácie odvysielané. Sťažovateľka je v danom prípade\nteda nositeľkou slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované\npostavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní\npredmetnej veci primeraným spôsobom zohľadniť. Rada ani najvyšší súd tak podľa\nsťažovateľky neurobili.\nO KOM – v posudzovanom prípade je podľa slov sťažovateľky nepochybné, že\ninkriminované informácie sa týkali veľmi závažnej témy verejného záujmu, a to výkonu\nrozhodnutia o odňatí maloletého dieťa z osobnej starostlivosti jedného rodiča. Reportáž\nv základných črtách popisovala samotnú situáciu a jej priebeh a v prevažnom rozsahu tento\npriebeh audiovizuálne sprostredkovala divákom tak, ako sa v skutočnosti odohral. Podľa\nnázoru sťažovateľky je tiež nesporné, že inkriminované záznamy z vysielania zaznamenali\naj prejavy fyzickej osoby identifikovanej Radou ako „súdna úradníčka“ bez uvedenia jej\nmena, priezviska, adresy alebo iných identifikačných znakov s výnimkou zobrazenia jej\ntváre a osobných prejavov pri výkone verejnej moci. Sťažovateľka uvádza, že fyzickú osobu\n„súdnu úradníčku“ je možné charakterizovať ako verejne činnú osobu pôsobiacu priamo pri\nvýkone verejnej moci, pri ktorej hranice dovolenej kritiky sú širšie, ako u bežnej súkromnej\nosoby. Napriek tejto skutočnosti neboli podľa mienky sťažovateľky na adresu „súdnej\núradníčky“ vyslovené žiadne kritické skutkové tvrdenia ani hodnotiace úsudky a reportér\n\n7\n\nuvádzal vecné informácie o prípade, o priebehu výkonu rozhodnutia, ako aj ďalšom postupe\na možných právnych dôsledkoch (zákonnosti) takéhoto výkonu rozhodnutia.\nČO – otázkou verejného záujmu sú podľa sťažovateľky predovšetkým informácie,\nktoré sa týkajú verejných činností, verejných činiteľov. V prerokúvanej veci išlo podľa\npresvedčenia sťažovateľky jednoznačne o závažnú vec verejného záujmu, ktorú umocňoval\nfakt, že výkon verejnej moci bol spojený s prvkom „násilného“ odňatia maloletého dieťaťa\nz osobnej starostlivosti otca. Sprostredkované informácie prirodzene spadali podľa názoru\nsťažovateľky pod verejný záujem obyvateľstva a sťažovateľka bola oprávnená tieto\ninformácie verejného záujmu z titulu svojho postavenia verejnosti sprostredkovať.\nKDE – inkriminované informácie, resp. reportáž boli odvysielané na internetovej\nstránke prevádzkovanej sťažovateľkou. V danom prípade je podľa slov sťažovateľky však\nnutné taktiež zohľadniť a vnímať kritérium miesta distribúcie inkriminovaných informácií,\nresp. reportáží v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, resp.\nmasmédium, tak podľa sťažovateľky jeho privilegované postavenie do určitej miery\nneutralizuje kritérium miesta ich zaznenia, pretože je prirodzené, že masmédiá využívajú\nmasovejšie komunikačné prostriedky.\nKEDY – inkriminované informácie boli podľa odkazu sťažovateľky verejnosti\nsprostredkované v čase, keď bezprostredne došlo k výkonu verejnej moci, čiže sťažovateľka\naktívne reagovala v aktuálnom čase na udalosť, ktorá bola predmetom verejného záujmu,\nčiže v bezprostrednom čase zachytila prirodzený sled udalostí čo možno najhodnovernejšie,\nako to bolo možné.\nAKO – v posudzovanej veci Rada ani najvyšší súd neboli podľa sťažovateľky\nschopní identifikovať žiadne (nepravdivé) skutkové tvrdenia, ktoré by sa dotýkali osoby\n„súdnej úradníčky“, avšak ani to im nezabránilo v obmedzení slobody prejavu\nsťažovateľky. Sťažovateľka a jej redaktor komentovali podľa jej slov priebeh\nzaznamenaného výkonu rozhodnutia primerane k tomu, čo bol aj samotný priemerný divák\nschopný zachytiť z audiovizuálneho záznamu a komentáre nemajú zavádzajúci charakter ani\nnijakým spôsobom nevznášajú neodôvodnenú (nepodloženú) kritiku „súdnej úradníčky“\n\n8\n\nalebo samotného výkonu súdneho rozhodnutia. Akékoľvek komentatívne vyjadrenie\nredaktora na adresu „súdnej úradníčky“ bolo podľa sťažovateľky uvedené v rovine\noznámenia, že na všetky zúčastnené strany bol podaný podnet na prešetrenie postupu bez\ntoho, aby redaktor uvádzal akékoľvek predčasné závery o tom, či konanie „súdnej\núradníčky“ bolo alebo nebolo v súlade so zákonom, prípadne či postup pri výkone\nrozhodnutia mal vplyv na zdravotný stav maloletého dieťaťa. Zároveň je podľa\nsťažovateľky potrebné konštatovať, že dĺžka trvania výkonu rozhodnutia, ako aj skutočnosť,\nže v ten deň už išlo o druhý pokus o výkon rozhodnutia v poradí, vytvorili odôvodnené\npochybnosti o tom, či je takýto výkon rozhodnutia v najlepšom záujme maloletého dieťa,\npreto bolo nevyhnutné, aby sťažovateľka ako strážny pes demokracie a predĺžená ruka\nverejnosti poukázala na tieto skutočnosti a zároveň vyvolala odôvodnenú diskusiu (či už\nodbornú alebo laickú), či podobný výkon rozhodnutia je možné považovať za výkon, ktorý\nnaozaj dbá o najlepší záujem dieťaťa.\n3.11 Za uvedených okolností sťažovateľka považuje právne závery Rady\na najvyššieho súdu vyjadrené v rozhodnutí Rady a v napadnutom rozsudku najvyššieho\nsúdu za arbitrárne a svojvoľné a z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie\nza arbitrárny zásah, ktorého dôsledkom je zároveň zásah do slobody prejavu, ktorý je\nz ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný z dôvodu, že nespĺňa základný\npredpoklad proporcionality (nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti) zásahu do slobody\nprejavu. Tým, že najvyšší súd potvrdil rozhodnutie Rady, ktorá mala interpretovať\na aplikovať § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii v spojení s právom\nna slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru a ústavnou\nlimitáciou v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru, avšak tieto interpretovala\na aplikovala spôsobom, ktorý podľa mienky sťažovateľky nezodpovedá ústavným\npožiadavkám na ochranu slobody prejavu sťažovateľky v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy\na čl. 10 ods. 1 dohovoru, porušil podľa presvedčenia sťažovateľky jej právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a zároveň právo na\nslobodu prejavu a základné právo slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2\nv spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy a právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 v spojení\ns čl. 10 ods. 2 dohovoru.\n\n9\n\n4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:\n„Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o... podľa článku 26 ods. 1 a ods. 2\na článku 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1\na ods. 2 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní... pod sp. zn.:\n2Sž/12/2014-38 zo dňa 18.05.2016, porušené boli.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní... pod sp. zn.:\n2Sž/12/2014-38 zo dňa 18.05.2016 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o...\ntrovy právneho zastúpenia vo výške 100 %, spočívajúce v dvoch úkonoch právnej služby, 2x\nrežijný paušál a DPH ... do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nVyjadrenie odporcu a replika sťažovateľky\nVyjadrenie odporcu\n5. Najvyšší súd sa listom č. k. KP 3/2017-22 z 10. apríla 2017 doručeným ústavnému\nsúdu 21. apríla 2017 vyjadril k sťažnosti sťažovateľky.\n5.1 Podľa najvyššieho súdu sťažovateľka v sťažnosti v podstate opakuje tvrdenia\nz priebehu súdneho preskúmavacieho konania, keď už v bode III. podaného odvolania proti\nrozhodnutiu Rady argumentovala najmä čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPodľa najvyššieho súdu ide o tvrdenia, s ktorými sa náležite vysporiadal v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku a vyvodil záver, že rozhodnutím a postupom Rady v danej veci\nnedošlo k porušeniu zákona. Najvyšší súd preto vo vyjadrení odkázal na odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku.\n5.2 Záverom najvyšší súd uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným\nsúdom.\n\n10\n\nReplika sťažovateľky\n6. Sťažovateľka na vyjadrenie odporcu nereagovala a ani na opakovanú výzvu\nústavného súdu nezaslala svoje stanovisko k vyjadreniu odporcu.\n6.1 Sťažovateľka sa však listom z 5. decembra 2017 doručeným ústavnému súdu\n8. decembra 2017 vyjadrila, že v prerokovávanej veci netrvá na ústnom pojednávaní pred\nústavným súdom.\nIII.\nZávery ústavného súdu\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n8. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť a s ňou spojené námietky\nsťažovateľky, v zmysle ktorých najvyšší súd napadnutým rozsudkom podľa právneho\nnázoru sťažovateľky porušil jej ústavou a dohovorom garantované a ňou označené ústavné\npráva.\n8.1 Sťažovateľka, ktorá pôsobí na mediálnom trhu v rámci Slovenskej republiky ako\nvysielateľ v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii, predovšetkým dôvodí, že najvyšší súd\nnapadnutým rozsudkom zasiahol do jej základných práv na (i) spravodlivé súdne konanie,\nsúdnu a inú právnu ochranu a (ii) slobodu prejavu a šírenie informácií garantovaných\nústavou a dohovorom. Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu jej práv došlo\nv súvislosti s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady\na zamietol opravný prostriedok proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady\ntým, že uzavrel, že došlo k splneniu podmienok predpokladaných ústavou na obmedzenie\nslobody prejavu sťažovateľky. Sťažovateľka namieta, že obmedzenie slobody prejavu bez\n\n11\n\nexistencie ústavou aprobovaných dôvodov je možné považovať za vážny zásah do práva na\nslobodu prejavu sťažovateľky.\n8.2 Úlohou ústavného súdu je primárne posúdiť, či napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu došlo k zásahu do ústavou a dohovorom garantovaných práv\nsťažovateľky, či bol tento zásah ústavne odôvodnený a udržateľný alebo naopak svojvoľný\na ústavne neudržateľný, všetko pri zohľadnení jednak práv a povinností vysielateľov\na orgánov verejnej moci v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii, ako aj pri zohľadnení\npostavenia a úloh sťažovateľky, ktoré ako vysielateľ a médium v podmienkach slobodného\ntrhu, slobodnej spoločnosti a demokratického právneho štátu plní, a s tým spojenej miery\ndiskrécie štátu (orgánov verejnej moci) v zasahovaní (aj na základe zákona o vysielaní\na retransmisii) do nerušeného plnenia úloh médií v slobodnej spoločnosti.\n8.3 Ústavný súd na tomto mieste podotýka, že pri prerokovávaní sťažnosti bral\ndo úvahy relevantnú judikatúru týkajúcu sa sťažovateľky – rozsudok Európskeho súdu pre\nľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci MAC TV S.R.O. v. Slovensko (rozsudok ESĽP\nč. 13466/12 z 28. 11. 2017) týkajúci sa slobody prejavu sťažovateľky pri aplikácii § 19\nods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii orgánmi verejnej moci, ako aj nálezy\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 571/2015 [týkajúci sa slobody prejavu sťažovateľky pri\naplikácii § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii orgánmi verejnej moci]\na sp. zn. II. ÚS 307/2014 (týkajúci sa všeobecne slobody prejavu sťažovateľky ako\nvysielateľa pôsobiaceho na mediálnom trhu).\nK namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2\nústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým rozsudkom\n9. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať\nidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu\nkonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.\nPodmienky ustanoví zákon.\n\n12\n\nPodľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez\nzasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby\nvyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\nPodľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon slobôd podľa odseku 1, pretože zahŕňa\npovinnosti\n\naj\n\nzodpovednosť,\n\nmôže\n\npodliehať\n\ntakým\n\nformalitám,\n\npodmienkam,\n\nobmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo\nverejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo\nmorálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo\nzachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\nVšeobecne k slobode prejavu a právu na informácie\n10. Slobodu prejavu (ktorá zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať\ninformácie alebo myšlienky) je potrebné považovať za konštitutívny znak demokratickej\npluralitnej spoločnosti a za jednu zo základných podmienok na jej chod a individuálnu\n(seba)realizáciu jednotlivca.\n10.1 Sloboda prejavu patrí do vlastnej sféry ľudskej slobody, ktorá je spätá\npredovšetkým s vnútornou oblasťou vedomia a zahŕňa atribúty tejto ľudskej slobody,\nku ktorej patrí sloboda svedomia, sloboda myslenia a sloboda zastávať, šíriť a prijímať\nnázory na všetky otázky spojené so životom spoločnosti. Sloboda prejavu je prakticky\nneoddeliteľná od slobody myslenia. Nijaká spoločnosť, v ktorej nie sú tieto slobody\nrešpektované, nie je slobodná, nech už má vláda tejto spoločnosti (štátu) akúkoľvek formu\n(porov. MILL, J. S. On Liberty. Third Edition. London : Longman, Green, Longman,\nRoberts & Green, 1864, p. 26 – 27). Každý človek má nespochybniteľné právo verejne\nproklamovať svoj názor a zakázať verejne vyjadrovať názory znamená zničiť slobodu\nprejavu (porov. BLACKSTONE, W. Commentaries on the Laws of England. Book the\nFourth. The Fourth Edition. Oxford : Clarendon Press, 1770, p. 151 – 152).\n\n13\n\n10.2\n\nTento\n\nimperatív\n\nvlastný\n\nmodernej\n\nkonštitucionalistike\n\na ústavám\n\ndemokratických právnych štátov je akcentovaný v priestore modernej Európy predovšetkým\nsúdnymi orgánmi ochrany ľudských práv a základných slobôd, ako je ESĽP a ústavnými\nsúdmi štátov Európy.\n10.3 Európsky súd pre ľudské práva považuje v zmysle svojej ustálenej judikatúry\nk čl. 10 dohovoru slobodu prejavu za jeden z esenciálnych základov demokratickej\nspoločnosti a jednu zo základných podmienok jej progresu a rozvoja každého jednotlivca\n[porov. Handyside v. Veľká Británia, č. 5493/72, plenárny rozsudok ESĽP zo 7. 12. 1976,\nbod 49; rovnaké závery porov. aj v Observer and Guardian v. Veľká Británia, č. 13585/88,\nplenárny rozsudok ESĽP z 26. 11. 1991; bod 59; Oberschlick v. Rakúsko, č. 11662/85,\nplenárny rozsudok ESĽP z 23. 5. 1991, bod 57; Nilsen and Johnsen v. Nórsko, č. 23118/93,\nrozsudok veľkej komory ESĽP z 25. 11. 1999, bod 43; z novšej judikatúry Rádio Twist\nv. Slovenská republika, č. 62202/00, rozsudok ESĽP z 19. 12. 2006, bod 47; Axel Springer\nv. Nemecko, 39954/08, rozsudok veľkej komory ESĽP zo 7. 2. 2012, bod 78; Centro\nEuropa 7 S.R.L. and Di Stefano v. Taliansko, č. 38433/09, rozsudok veľkej komory ESĽP\nzo 7. 6. 2012, bod 131; Ringier Axel Springer Slovensko v. Slovenská republika (č. 2),\nč. 21666/09, rozsudok ESĽP zo 7. 1. 2014, bod 48 a ďalšie].\n10.4 Podľa Spolkového ústavného súdu (Bundesverfassungsgericht) Spolkovej\nrepubliky Nemecko je sloboda prejavu priamym vyjadrením ľudskej osobnosti, je jedným\nz najušľachtilejších ľudských práv vôbec. Pre slobodný demokratický systém vlády je podľa\nSpolkového ústavného súdu Spolkovej republiky Nemecko sloboda prejavu jeho\nkonštitutívnym prvkom, keďže umožňuje konštantnú intelektuálnu rozpravu, súboj názorov,\nktorý je tomuto systému vlastný. V istom zmysle je sloboda prejavu základným pilierom\nslobody ako takej (porov. rozhodnutia Spolkového ústavného súdu Spolkovej republiky\nNemecko sp. zn. 1 BvR 400/51 z 15. januára 1958, bod 31; sp. zn. 1 BvR 131/96\nz 24. marca 1998, bod 27; sp. zn. 2 BvR 2219/01 z 15. decembra 2004, bod 15).\n10.5 Ústavný súd Českej republiky rovnako považuje slobodu prejavu za jednu\nz najdôležitejších hodnôt každej demokratickej spoločnosti a opakovane trvá na tom, že\nkaždý názor, stanovisko, kritika je v zásade prípustnou záležitosťou. Podľa Ústavného súdu\n\n14\n\nČeskej republiky v podmienkach liberálnej demokracie je každému dovolené vyjadrovať sa\nk veciam verejným, ktoré môžu byť verejne posudzované. Ide o výraz demokratického\nprincípu, o výraz participácie občianskej spoločnosti na veciach verejných (porov. nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 823/11 zo 6. marca 2012, body 19 a 21;\ntaktiež porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 357/96 z 10. decembra\n1997).\n10.6 Ústavný súd opakovane dostal príležitosť prispieť k ústavnoprávnej rozprave\no slobode prejavu. V jednom zo svojich rozhodnutí extenzívnejšie pojednávajúcich\no ochrane slobody prejavu, v náleze sp. zn. II. ÚS 326/09 zo 4. marca 2010, deklaroval, že\nsloboda prejavu je nevyhnutná pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienky\nv otvorenej spoločnosti, je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je\nkaždému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy, a aj\npri kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide o kritiku\ndovolenú (porov. II. ÚS 326/09, bod 39). Ústavný súd následne v náleze sp. zn.\nIII. ÚS 385/2012 z 21. januára 2014 aj v duchu judikatúry ESĽP (najmä už uvedeného\nrozsudku ESĽP vo veci Handyside v. Veľká Británia, bod 49) doplnil, že sloboda prejavu\nvo všetkých štátoch vybudovaných na demokratických princípoch predstavuje jeden\nzo základných pilierov demokracie a uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám\na myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne,\nale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva, čo je\ndané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých nemožno hovoriť\no demokratickej spoločnosti.\n10.7 Obmedzenie slobody prejavu je v demokratickej spoločnosti výnimkou, ktorú je\nnavyše potrebné interpretovať reštriktívne a je možné ju ospravedlniť iba kvalifikovanými\nokolnosťami. Predložená interpretácia obmedzenia slobody prejavu primárne zakazuje tzv.\npredchádzajúce obmedzenie (doktrína „no previous restraint“), typicky cenzúru (porov.\nčl. 26 ods. 3 ústavy), resp. dovoľuje obmedziť slobodu prejavu v prípadoch, ak ide o prejav\njasne a bezprostredne vytvárajúci podstatné ohrozenie [doktrína „clear and present danger“;\nk tomu porov. široko citované stanovisko legendárneho sudcu O. W. Holmesa Jr., ktoré sa\nstalo základom rozhodnutia Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických vo veci\n15\n\nSchenck v. United States 249 U.S. 47 (1919) z 3. marca 1919, bod 50] určitého\nkvalifikovaného vyššieho záujmu.\n10.8 Jazykom ústavy a dohovoru povedané, slobodu prejavu možno obmedziť\nzákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv\na slobôd iných alebo na ochranu určitého kvalifikovaného verejného záujmu. Limitačná\nklauzula inkorporovaná v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru (už citované)\nexplicitne uvádza dôvody takéhoto obmedzenia. Takéto obmedzenie musí byť stále v súlade\ns demokratickým charakterom spoločnosti („nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“).\n10.9 Článok 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru nedávajú štátu neobmedzený\npriestor na uváženie („margin of appreciation“) v určení, v prospech akého štátom\nproklamovaného verejného záujmu štát obmedzí slobodu prejavu. Takéto uváženie štátu sa\nvykonáva pod dohľadom prostredníctvom súdnych orgánov – ústavného súdu a ESĽP.\nTento dohľad zahŕňa otázku, či bolo uvedené obmedzenie slobody prejavu legálne,\nlegitímne a nevyhnutné a dohľad pokrýva tak oblasť legislatívy, ako aj jej aplikáciu v praxi\npredovšetkým prostredníctvom súdov [porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veci\nHandyside v. Veľká Británia, bod 49; ale aj Sunday Times v. Veľká Británia (č. 1),\nč. 6538/74, plenárny rozsudok ESĽP z 26. 4. 1979, bod 59; Tele 1 Privatfernseh v. Rakúsko,\nč. 32240/96, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2000, bod 34; Mouvement Raëlien Suisse\nv. Švajčiarsko, č. 16354/06, rozsudok veľkej komory ESĽP z 13. 7. 2012, body 59 – 60].\n10.10 Dôvodom obmedzenia slobody prejavu môže byť okrem iného ochrana práv\niných, teda aj základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1\nústavy, resp. čl. 16 ods. 1 ústavy konkretizovaného napr. aj v § 19 ods. 1 písm. a) zákona\no vysielaní a retransmisii.\nK úlohám médií v slobodnej spoločnosti v spojení so slobodu prejavu\n11. V podmienkach demokratickej, slobodnej a modernej informačnej spoločnosti je\ndôležitosť médií nespochybniteľná. Sú to práve médiá, kde prebieha najzásadnejšia debata\no verejných záležitostiach. Slovami Ústavného súdu Českej republiky, médiá hrajú\nnezastupiteľnú úlohu pri informovaní spoločnosti vo veciach verejného záujmu,\n16\n\nsprostredkovávajú spoločnosti informácie o aktuálnom dianí, o tendenciách uplatňujúcich sa\nv živote štátu i spoločnosti, umožňujú udržiavať verejnú diskusiu, v ktorej dochádza\nk sprostredkovaniu rôznych názorov, a poskytujú tak jednotlivcom a rôznym spoločenským\nskupinám príležitosť, aby prispievali k utváraniu všeobecného názoru (pozri nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 23/05, bod 30). Médiá teda predstavujú\nrozhodujúci faktor v permanentnom procese tvorby názorov a tvorby vôle jednotlivcov\ni spoločenských skupín, ale aj politických inštitúcií (ibidem).\n11.1 Médiám taktiež prináleží sloboda prejavu. Tá sa vzťahuje predovšetkým na\nsprostredkovávanie informácií, ako aj šírenie správ, myšlienok a názorov, ktoré sú nielen\npozitívne či neutrálne, ale aj takých, ktoré nesú negatívnu konotáciu, urážajú, šokujú alebo\nznepokojujú štát, politické elity alebo časť obyvateľstva, čo je dané požiadavkami\npluralizmu, znášanlivosti, otvorenosti a permanentného diskurzu, bez ktorých nemožno\nhovoriť o demokratickej slobodnej spoločnosti. Sloboda prejavu vo vzťahu k médiám\nposkytuje ochranu nielen zvoleným témam, ktoré sú médiami komunikované, ale aj druhu\na spôsobu ich spracovania a šírenia.\n11.2 Takto nastavené široké hranice slobody prejavu médií a vysielateľov sú\nprejavom (a zároveň základom) modernej demokratickej spoločnosti a majú zásadný\nvýznam pre možnosť charakterizovať štát ako demokratický a slobodný (uvedené závery\nporov. napr. v rozhodnutí Ústavného súdu Slovinska sp. zn. Up-2940/07 z 5. februára 2009,\nbod 7; v rozhodnutí Spolkového ústavného súdu Spolkovej republiky Nemecko sp. zn.\n1 BvR 2020/04 z 10. decembra 2010, bod 23).\n11.3 Vo vzťahu k politickým a spoločenským témam, ako aj oblasti výkonu verejnej\nmoci a uskutočňovaniu reálnej politiky štátu médiá plnia úlohu sprostredkovateľa\ninformácií a tzv. „strážneho psa/public watchdog“ (porov. medzi mnohými Barthold v.\nNemecko, č. 8734/79, rozsudok ESĽP z 25. 3. 1985, bod 58; Lingers v. Rakúsko, č.\n9815/82, plenárny rozsudok ESĽP z 8. 7. 1986, bod 44; Financial Times Ltd and Others v.\nVeľká Británia, č. 821/03, rozsudok ESĽP z 15. 12. 2009, bod 59; Telegraaf Media\nNederland Landelijke Media B.V. and Others v. Holandsko, č. 39315/06, rozsudok ESĽP\nz 22. 11. 2012, bod 125).\n\n17\n\nPostavenie štátu vo vzťahu k médiám a ich slobode prejavu\n12. Narastajúca úloha médií v oblasti mienkotvorby, ich zvyšujúci sa počet aj druh,\nrozvoj moderných informačných a komunikačných technológií, ako aj rozvoj nových\ninformačných systémov a liberalizácia prístupu občanov k tzv. „novým médiám“ majú\nvplyv aj na úlohy štátu v mediálnej oblasti (porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu\nSpolkovej republiky Nemecko sp. zn. 1 BvR 670/91 z 26. júna 2002, bod 55).\n12.1 Primárnou úlohou (pozitívnym záväzkom) štátu je v tomto prípade prijať\nvhodnú legislatívu s cieľom zabezpečenia možnosti vstúpiť za splnenia zákonných\npodmienok\n\nna\n\nmediálny\n\ntrh\n\nnovým\n\nsúkromnoprávnym\n\nkomerčným\n\nsubjektom\n\n(vysielateľom, médiám a pod., t. j. zabezpečiť pluralitu médií) a vytvoriť vhodný\nlegislatívny rámec pre pôsobenie týchto médií (t. j. aj vysielateľov a nových médií)\nna mediálnom trhu (porov. mutatis mutandis citovaný rozsudok ESĽP vo veci Centro\nEuropa 7 S.R.L. and Di Stefano v. Taliansko, bod 134; Animal Defenders International\nv. Veľká Británia, č. 48876/08, rozsudok veľkej komory ESĽP z 22. 4. 2013, bod 101;\nk tomu všeobecne tiež čl. 55 ústavy).\n12.2 Negatívny výpočet úloh štátu vo vzťahu k médiám zahŕňa predovšetkým\npovinnosť zdržať sa obmedzovania slobody prejavu a neodôvodnených zásahov do slobody\nprejavu. Výnimku tvorí, ako už ústavný súd uviedol, ústavná licencia pre obmedzenie\nslobody prejavu, v zmysle ktorej slobodu prejavu možno obmedziť zákonom, ak ide\no opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných alebo\nna ochranu určitého kvalifikovaného verejného záujmu (porov. čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10\nods. 2 dohovoru).\n12.3 Vo vzťahu k vysielateľom je potrebné poukázať aj na čl. 26 ods. 2 ústavy,\nv zmysle ktorého podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie\nštátu. Štát má legitímne ústavou predpokladané právo legislatívne upraviť podmienky\nvstupu vysielateľov na mediálny trh. Vo vzťahu k administratívnej náročnosti splnenia\nzákonných podmienok vstupu vysielateľa na mediálny trh má štát pomerne širokú diskréciu.\n\n18\n\n12.4 Po splnení zákonných podmienok vstupu vysielateľa na mediálny trh (t. j.\nzískaní licencie) má však štát už len veľmi obmedzené možnosti zasahovať do práv\nvysielateľa spojených najmä s nerušeným výkonom ústavného práva na slobodu prejavu.\nV tomto\n\nsmere\n\nmá\n\nštát\n\npozíciu\n\ntzv.\n\n„nočného\n\nstrážnika“\n\n(night-\n\nwatchman/nachtwächterstaat; k pojmu všeobecne porov. BERLIN, I. Čtyři eseje o svobodě.\nPraha : Prostor, 1999, s. 225; NOZICK, R. Anarchy, State, and Utopia. New York : Basic\nBooks, 1974, 2013, p. 25 – 27), ktorému ústavný poriadok dovoľuje zasiahnuť (obmedziť)\ndo slobody prejavu vysielateľa (médií) iba výnimočne na základe ústavou a dohovorom\npredpokladaných kvalifikovaných kritérií (čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru).\nPovinnosť vysielateľov pri ochrane ľudskej dôstojnosti a ľudskosti\n13. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii audiovizuálna\nmediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho\nspracovania a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd\niných.\n13.1 Ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii možno\npovažovať za naplnenie ústavného predpokladu obmedzenia slobody prejavu vysielateľov\nv prospech ochrany ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných (spojených\ns ochranou ľudskosti a ľudskej dôstojnosti, teda najmä v zmysle čl. 16 a čl. 19 ústavy) iba\nv nasledujúcom smere:\n13.2 Uvedený § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii si kladie za cieľ\nzabezpečiť prostredníctvom obmedzenia slobody prejavu vysielateľov a sankčným\nmechanizmom Rady ochranu základných práv a slobôd (ľudskej dôstojnosti a ľudskosti)\nv tých situáciách, kde subjekty ochrany nemajú k dispozícii prostriedky alebo\nz objektívnych skutočností vyplýva, že efektívne sa nedomôžu prostriedkov ochrany svojich\n(osobnostných) práv v rámci súkromnoprávnych mechanizmov (napr. § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka – žaloba o ochranu osobnosti). Pre hájenie verejného záujmu\no ochranu ľudskej dôstojnosti subjektov ochrany je nevyhnutné použiť sankčný\nmechanizmus. Pôjde napríklad o prípady, keď obsah vysielateľmi šírených informácií,\n\n19\n\nnázorov, myšlienok a ideí zasahuje do ľudskej dôstojnosti (alebo obdobných osobnostných\nzákladných práv a slobôd) nie konkrétnej osoby, ale bližšie neidentifikovanej skupiny ľudí,\nktorí nemajú objektívne možnosť sa proti takýmto zásahom brániť súkromnoprávnou\nžalobou pre ich nespätosť s daným prostredím (napr. migrujúci ľudia – zásah do ľudskej\ndôstojnosti týchto osôb znevažujúcim informovaním o ich migrácii) alebo vzhľadom na ich\nsociálnu a ekonomickú situáciu ako skupiny osôb v danom prostredí (skupiny osôb zo\nznevýhodneného sociálneho prostredia – zásah do ľudskej dôstojnosti týchto osôb\npohŕdavým a tendenčným informovaním o ich spôsobe života), alebo pôjde o situácie\nzásahu do ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby či osôb v spojení s konkrétnymi\nskutočnosťami z minulosti (napr. týkajúce sa holokaustu, zločinov proti ľudskosti,\nvojnových konfliktov v minulosti, keď napr. tieto osoby nežijú – zásah do ľudskej\ndôstojnosti týchto osôb popieraním holokaustu alebo zľahčovaním útrap ľudí preživších\nholokaust či ich blízkych) alebo prítomnosti (napr. týkajúce sa terorizmu či extrémizmu\nmimo územia Slovenskej republiky – napr. zásah do ľudskej dôstojnosti obetí necitlivým\nalebo príliš explicitným informovaním o obetiach alebo zraneniach). Ústavný súd opakuje,\nže použitie sankčného mechanizmu pre hájenie verejného záujmu o ochranu ľudskej\ndôstojnosti opísaných subjektov musí byť nevyhnutné (princíp nevyhnutnosti).\n13.3 Chráni sa tak verejný záujem o to, aby sa pri informovaní verejnosti\n(a formovaní názoru recipientov na určitú problematiku) neústavne nezasahovalo do ľudskej\ndôstojnosti ani tých, ktorí nemajú k dispozícii prostriedky alebo z objektívnych skutočností\nvyplýva, že efektívne sa nedomôžu prostriedkov ochrany svojich (osobnostných) práv\nv rámci súkromnoprávnych mechanizmov.\n13.4 Ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii však neslúži\nna ochranu základných práv a slobôd tých osôb, ktoré sú vzhľadom na adresnosť zásahu do\nich práv zo strany vysielateľa, resp. vzhľadom na svoj pobyt, pracovisko, postavenie či iný\nstatus v rámci spoločenských vzťahov schopné efektívne hájiť svoje subjektívne práva\nsúkromnoprávnymi prostriedkami ochrany, ktoré im poskytuje právny poriadok\n(už spomínaná možnosť súkromnoprávnej žaloby o ochranu osobnosti podľa Občianskeho\nzákonníka). Rada pre účely aplikácie § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii\nneslúži ako orgán verejnej moci posudzujúci spor o ochranu subjektívnych práv\n20\n\njednotlivcov (t. j. súkromnoprávny spor), ale ako orgán verejnej moci, ktorý je na strane\nverejného, ústavou chráneného záujmu, ktorý aj pomocou § 19 ods. 1 písm. a) zákona\no vysielaní a retransmisii Rada háji. V tomto duchu je potrebné vykladať a aplikovať § 19\nods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii a ustanovenia o sankčnom mechanizme\npoužiteľnom pri porušení tohto ustanovenia.\nAplikácia uvedených východísk na vec sťažovateľky\n14. Rada rozhodnutím uložila sťažovateľke sankciu – pokutu vo výške 1 000 eur za\nporušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii\nv súvislosti s tým, že podľa Rady poskytovala program „Úradníci chceli zobrať dieťa od\nrodiča, skončilo na psychiatrii“, ktorý svojím obsahom a spôsobom spracovania zasiahol do\nosobnej cti v programe zobrazenej „súdnej úradníčky“, dostupný na internetovej stránke\n˂www.noviny.sk˃. Rozhodnutie rady potvrdil napadnutým rozsudkom najvyšší súd.\n14.1 Podľa názoru ústavného súdu Rada svojím výkladom a aplikáciou uvedeného\n§ 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii vo veci sťažovateľky ústavne\nnekonformným spôsobom zasiahla do práva sťažovateľky na slobodu prejavu, a to z týchto\ndôvodov.\n14.2 Rada síce aplikovala zákonné ustanovenia pri prejednávaní veci sťažovateľky\n(princíp legality), ktoré ju oprávňujú na ukladanie sankcií za porušenie § 19 ods. 1 písm. a)\nzákona o vysielaní a retransmisii, avšak tieto ustanovenia aplikovala na prípad, keď cieľ\nchránený § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii nebolo možné dosiahnuť\n(princíp legitimity).\n14.3 Rada svojím rozhodnutím chránila subjektívne právo „štátnej úradníčky“\nna česť a ľudskú dôstojnosť, avšak takúto ochranu dotknutej „štátnej úradníčke“ môže\nposkytnúť a poskytuje v prvom rade všeobecné súdnictvo na základe žaloby o ochranu\nosobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade sťažovateľky nešlo\no šírenie informácií, ktoré by zasahovali do ľudskej dôstojnosti osoby alebo skupiny osôb,\nktoré\n\nby\n\nsa\n\nna\n\nzáklade\n\nobjektívnych\n\nskutočností\n\nnemohli\n\ndomáhať\n\nochrany\n\nsúkromnoprávnymi prostriedkami ochrany subjektívnych práv, a ani nešlo zo strany Rady\n21\n\no hájenie verejného záujmu o ochranu ľudskej dôstojnosti tretích osôb v zmysle § 19 ods. 1\npísm. a) zákona o vysielaní a retransmisii a najmä v zmysle účelu § 19 ods. 1 písm. a)\nzákona o vysielaní a retransmisii, ktorý tento plní (pozri závery ústavného súdu v bodoch 13\naž 13.4 tohto nálezu).\n14.4 Predmetom šírených informácií navyše bola činnosť „súdnej úradníčky“ pri\nvýkone súdneho rozhodnutia, išlo o zachytenie činnosti predstaviteľa orgánu verejnej moci\npri výkone verejnej moci. Predmetom šírených informácií teda neboli aktivity fyzickej\nosoby pri súkromnej činnosti v čase osobného voľna a pod., kde by mohlo byť potenciálne\n„v hre“ súkromie fyzickej osoby [aj tu by však platili závery ústavného súdu o účele § 19\nods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii; pozri body 13 až 13.4].\n14.5 Ústavný súd na tomto mieste odkazuje na rozsudok ESĽP vo veci MAC TV\nS.R.O. v. Slovenská republika (rozsudok č. 13466/12 z 28. 11. 2017), kde ESĽP v obdobnej\nveci sťažovateľky konštatoval porušenie práva na slobodu prejavu sťažovateľky\nrozhodnutiami orgánov verejnej moci Slovenskej republiky tým, že tieto akceptovali výklad\na aplikáciu § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii Radou v prípade, keď\nnebol splnený princíp nevyhnutnosti obmedzenia slobody prejavu sťažovateľky.\nV uvedenom prípade prejednávanom pred ESĽP išlo o sankcionovanie sťažovateľky ako\nvysielateľa zo strany Rady za „porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. a)\nzákona o vysielaní a retransmisii tým, že dňa 12.04.2010 o cca 17:12 hod. odvysielal\nv programe Prvé noviny a.s. glosu Protokolárna ľútosť, ktorá svojím obsahom a spôsobom\nsvojho spracovania zasiahla do ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej\nrepubliky...“. Podľa ESĽP sa orgány verejnej moci na pôdoryse § 19 ods. 1 písm. a) zákona\no\n\nvysielaní\n\na retransmisii\n\nzamerali\n\nna\n\nochranu\n\nsubjektívnych\n\npráv\n\nkonkrétnej\n\nindividualizovanej osoby (bývalého poľského prezidenta) prostredníctvom aplikácie noriem\n§ 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii a neponúkli žiadne závery o potrebe\nochrany verejného záujmu a ochrany širšej verejnosti pred šírením nenávistných\nkomentárov spočívajúcich v oslave smrti človeka pre jeho iné politické zmýšľanie (body 51\na 52 rozsudku ESĽP č. 13466/12 z 28. 11. 2017). ESĽP taktiež vzal v prípade sťažovateľky\ndo úvahy, že Rada pri aplikácii § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii\nrozhodovala ex officio, a nie na základe či už podnetu osôb blízkych bývalému prezidentovi\n22\n\nPoľska, alebo na základe podnetu poľského ľudu či vlády (bod 56 rozsudku ESĽP\nč. 13466/12 z 28. 11. 2017).\n14.6 Pri prerokovávanej veci sťažovateľky ústavný súd aj v rámci rozsudku ESĽP\nč. 13466/12 z 28. 11. 2017 konštatuje, že ústavným súdom opísané pochybenie Rady\nneodstránil napadnutým rozsudkom ani najvyšší súd, a tak napadnutý rozsudok najvyššieho\nsúdu nesie rovnakú záťaž porušenia práva sťažovateľky na slobodu prejavu, a teda\nporušenia čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\nK namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\n15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\n15.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach\nfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je\nnevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.\nTieto princípy nachádzame v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu),\nako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).\n15.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej\n\n23\n\nochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa ustálenej\njudikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj\npráva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu\nzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať\na rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým\na právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané\na umožnené\n\nprocesné\n\núkony\n\núčastníka\n\nprimeraným,\n\nzrozumiteľným\n\na\n\nústavne\n\nakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.\nv tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\n15.3 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa\nodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne\nnižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na\nním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov\n(porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič\nv. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).\n15.4 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových\na právnych záverov a tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.\n15.5 Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku\nnevysporiadal\n\nso\n\nvšetkými\n\npre\n\nspravodlivé\n\na ústavne\n\nudržateľné\n\nrozhodnutie\n\nv sťažovateľkinej veci ťažiskovými premennými. Najvyšší súd sa nevysporiadal s otázkou,\nči zásah do práva na slobodu prejavu sťažovateľky zo strany Rady prejde testom legality,\nlegitimity a nevyhnutnosti zásahu do jej práva na slobodu prejavu. Najvyšší súd sa nijakým\nspôsobom nezaoberal nastolenou otázkou, či uvedený zásah do slobody prejavu\nsťažovateľky bol legitímny a nevyhnutný, resp. či v uvedenom prípade vzhľadom na obsah\n\n24\n\nsťažovateľkou odvysielanej informácie vôbec existoval legitímny cieľ, ochrana ktorého by\nsi vyžadovala zásah do slobody prejavu sťažovateľky prijatím rozhodnutia Rady a aplikáciu\n§ 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii.\n15.6 Už uvedený nedostatok napadnutého rozsudku najvyššieho súdu postačuje na\nkonštatovanie porušenia sťažovateľkinho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku)\nz dôvodu jeho zjavnej neodôvodnenosti, keďže najvyšší súd neodpovedal v napadnutom\nrozsudku na právne relevantné ťažiskové otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany\nposkytovanej sťažovateľke v konaní pred najvyšším súdom.\n15.7 Nota bene ústavný súd dopĺňa, že podmienku aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru na\nkonanie pred najvyšším súdom v rámci správneho súdnictva ústavný súd považuje za\nsplnenú v zmysle judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzťahuje aj na\nkonania pred odvolacím súdom alebo kasačným súdom, pokiaľ je otázkou tohto konania aj\nochrana dohovorom chránených záujmov dotknutej osoby (porov. Delcourt v. Belgicko,\nč. 2689/65, rozsudok ESĽP zo 17. 1. 1970, body 25 – 26). Z hľadiska ratione materiae sa\nkonanie pred najvyšším súdom týkalo okrem iného aj práva zaručeného dohovorom (právo\nna slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru) a v takom prípade je čl. 6 ods. 1 dohovoru\naplikovateľný aj na konanie pred správnym súdom (rovnaké závery porov. mutatis mutandis\nnapr. v Uzukauskas v. Litva, č. 16965/04, rozsudok ESĽP zo 6. 7. 2010, body 32 – 39).\nK namietanému porušeniu čl. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\n16. Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha\nich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.\n16.1 Čo sa týka čl. 1 dohovoru (nazvaný „záväzok dodržiavať ľudské práva“), tento\nvyjadruje pozitívny záväzok štátu priznať každému, kto podlieha jeho jurisdikcii, práva\na slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru (čl. 1 pritom nespadá do hlavy I dohovoru\nnazvanej „práva a slobody“ – tam spadajú čl. 2 až čl. 18). Kľúčovým pojmom toho článku\nje pojem jurisdikcia, a preto je tento článok východiskom pre určenie pôsobnosti dohovoru\nratione personae a ratione loci.\n25\n\n16.2 Prihliadajúc na prezentované východiská, ako aj na systematické zaradenie čl. 1\nv rámci dohovoru nemožno dospieť k záveru, že by článok 1 dohovoru primárne upravoval\nsubjektívne právo fyzických osôb a právnických osôb, ktorého porušenia by sa mohli tieto\nsubjekty domáhať v rámci konania o sťažnostiach pred ústavným súdom.\n16.3 Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku\nnálezu).\nIV.\nTrovy konania\n17. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej\nprávnym zastupovaním Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o. (ďalej len\n„advokátska kancelária“), v konaní pred ústavným súdom (bod 3 výroku nálezu).\n17.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné\noceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľky viedol jedno konanie na základe jednej\nňou podanej sťažnosti. Ústavný súd preto pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia\nvychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n17.2 Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia podľa petitu\nsťažnosti tak, ako žiadala sťažovateľka, a to za 2 úkony právnej služby v roku 2016\n(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti).\n17.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2015 (§ 1\nods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 858 eur\n\n26\n\n(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 143 eur a jedna stotina\nv zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,58 eur).\n17.4 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky za 2 úkony\nprávnej služby v roku 2016 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 286 eur (2 úkony ×\n143 eur). Ústavný súd k tomu priznal dvakrát režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky\nspolu v sume 17,16 eur (2 × 8,58 eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných\npre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) vedeného Finančným riaditeľstvom\nSlovenskej republiky je advokátska kancelária zastupujúca sťažovateľku daňovým\nsubjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH\n\n). Ústavný súd priznal\n\nsťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 363,79 eur (303,16 eur + 20%\nDPH).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. januára 2018\n\n27", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhlasové a televízne vysielanie", "pokuta", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "správne konanie", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "ochrana osobnosti", "správne konanie", "verejný záujem, spoločenský záujem", "pokuta", "ľudská dôstojnosť", "správne súdnictvo", "rozhlasové a televízne vysielanie", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Sž/12/2014", "guid": "1113dd48-b726-4a25-8c36-4a23bd6e940f:1bb19467-da81-4908-a4d4-35e7b6a36ea7", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b88c245b-d7d8-4219-a949-64541fe28e03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.571.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 571/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 571/2015 z 12. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-12", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.571.2015.2"}, {"guid": "ussr:20697caa-13e6-427a-a7be-7c5b5079f79e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 307/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-18", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1"}, {"guid": "ussr:c00191dd-a683-45da-9905-f18df7053a0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 385/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 385/2012 z 21. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-21", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c00191dd-a683-45da-9905-f18df7053a0b"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:1fd0e466-c182-4bcf-ac09-f2abe3a7f889", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 23/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 23/05 z 13. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-13", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1fd0e466-c182-4bcf-ac09-f2abe3a7f889"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b5773c34-7b7c-416a-8494-ccbd842f3059", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.235.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 235/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 235/2020 z 22. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-22", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.235.2020.2"}, {"guid": "ussr:fb8e0699-38e6-4d53-b2e1-adbb1323afd6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.655.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 655/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 655/2017 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.655.2017.1"}, {"guid": "42f54d93-3d63-4c00-bc64-b7685ae2145f:976f22db-bb28-4ffd-b894-ca9360fb2456", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:9014010087.1", "spisova_znacka": "2Sž/1/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/1/2018 z 25. 2. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:9014010087.1"}, {"guid": "d9e33152-f13d-448e-8093-1f1cd386df07:4e6666d3-1122-4854-800a-5b0e3de6cf7b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1016200146.1", "spisova_znacka": "4Asan/3/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan/3/2019 z 3. 2. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-02-03", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1016200146.1"}, {"guid": "2fcc35c0-6b79-40ea-9dae-14312e34d874:e25c3f91-05c1-4e30-8014-6ab95c0de582", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1019200705.1", "spisova_znacka": "3Stk/1/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Stk/1/2024 z 25. 2. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1019200705.1"}, {"guid": "6b377aad-5c9a-453a-b363-9160fada5de9:2fbafc80-5f0f-4c35-bb94-30fbd8cc95a6", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2023:1019200705.1", "spisova_znacka": "BA-1S/109/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/109/2019 z 17. 5. 2023", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2023-05-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2023:1019200705.1"}, {"guid": "6666d6b0-d466-4f63-8fd9-d1db317e599b:3cbba4be-a9e2-4c3c-90b1-de372367dee5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1016202752.4", "spisova_znacka": "1S/316/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/316/2016 z 24. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-04-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1016202752.4"}]}