{"guid": "ussr:c27b8151-f20a-4da1-b6ef-119428e607ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.18.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 18/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 18/2018 z 11. 1. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. januára 2018, sp. zn. II. ÚS 18/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.18.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-01-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-39.odsek-1", "nazov": "čl. 39 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-39.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-40", "nazov": "čl. 40 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-52.odsek-2", "nazov": "čl. 52 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-52.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 40", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 40", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-39", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-40", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-52", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c27b8151-f20a-4da1-b6ef-119428e607ad", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.18.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.18.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.18.2018.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 18/2018-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n, Poľská republika,\n, Poľská republika, a\n\n,\n\n, Poľská republika, všetci zastúpení advokátom\n\nJUDr. Dušanom Remetom, advokátska kancelária, Masarykova 2, Prešov, vo veci\nnamietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2\na čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom\npod sp. zn. 13 Scud 7/2014 a jeho rozsudkom z 19. februára 2015 a postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžso 33/2015 a jeho rozsudkom\nz 22. augusta 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n,\n\na\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n20. decembra 2017 doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ 2“) a\n\n(ďalej len „sťažovateľ 1“),\n(ďalej len „sťažovateľ\n\n3“, všetci spolu aj „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1,\nčl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 13 Scud 7/2014 a jeho rozsudkom z 19. februára 2015 a postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod\nsp. zn. 1 Sžso 33/2015 a jeho rozsudkom z 22. augusta 2017. Sťažnosť bola odovzdaná na\npoštovú prepravu 19. decembra 2017.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že dvomi žalobami (zo 7. februára 2014 a z 12. februára\n2014) sa sťažovateľ 1 domáhal na krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu\na rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava (ďalej len „ústredie“) č. 532322/2013-BA z 9. decembra 2013 a č. 16313-2/2014-BA z 8. januára 2014.\nSťažovateľ 1 ako zamestnávateľ v podaných žalobách namietal porušenie vlastných\nsubjektívnych práv, ako aj subjektívnych práv svojich zamestnancov (sťažovateľa 2 a\nsťažovateľa 3) v správnom konaní predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia\nskutkového\n\nstavu,\n\nporušenia\n\nzásady\n\ndvojinštančnosti\n\nsprávneho\n\nkonania,\n\nnepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, nevydania\nrozhodnutia orgánu verejnej správy v zákonnej lehote, porušenia zásady rovnakého\nzaobchádzania a prejudikovania rozhodnutia orgánom verejnej správy, a to s podrobným\nodôvodnením a s odkazom na konkrétne skutočnosti.\nUznesením krajského súdu sp. zn. 13 Scud 7/2014 z 21. januára 2015 bol do konania\npribratý sťažovateľ 2. Uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Scud 10/2014 z 22. januára\n2015 bol do konania pribratý sťažovateľ 3.\nUznesením krajského súdu sp. zn. 13 Scud 7/2014 z 19. februára 2015 boli súdne\nkonania vedené pod sp. zn. 13 Scud 7/2014 a sp. zn. 13 Scud 10/2014 spojené do jedného\nsúdneho konania vedeného ďalej pod sp. zn. 13 Scud 7/2014.\nRozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Scud 7/2014 z 19. februára 2015 bola žaloba\nsťažovateľa 1 zamietnutá a konanie vo vzťahu k sťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 bolo\nzastavené.\n\n2\n\nV odôvodnení rozsudku poukázal krajský súd najmä na to, že podľa jeho právneho\nnázoru sťažovateľ 1 namietal v podaných žalobách porušenie iných než svojich vlastných\nsubjektívnych práv, v dôsledku čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Vo vzťahu k sťažovateľovi\n2 a sťažovateľovi 3 vyslovil krajský súd záver o tom, že títo podali žalobu oneskorene.\nOkrem toho sa krajský súd vyjadril k jednotlivým námietkam a tvrdeniam sťažovateľov\na k týmto zaujal príslušné právne názory, s ktorými sa však sťažovatelia nestotožňujú.\nRozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 33/2015 z 22. augusta 2017 doručeným\nsťažovateľom 16. októbra 2017 bol rozsudok krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi 1\npotvrdený a odvolania sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 boli odmietnuté.\nPodľa presvedčenia sťažovateľov došlo k porušeniu ich označených práv podľa\nústavy a dohovoru.\nPre účely náležitého preukázania porušenia označených práv poukazujú sťažovatelia\nna tieto okolnosti:\nNebolo zohľadnené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 90/2015\nzo 14. decembra 2016, podľa ktorého v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci bol\nvyslovený názor, podľa ktorého príslušná pobočka Sociálnej poisťovne, ale ani ústredie\nnemali právomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám\nv rovnakom postavení, v akom sa nachádzajú aj sťažovatelia. Preto ani neprichádzala do\núvahy iná možnosť, ako zrušenie rozhodnutia ústredia, keďže bolo vydané bez opory\nv zákone, pričom ho možno označiť za nulitný, resp. ničotný právny akt (paakt). Práve\nv tomto vidia sťažovatelia najzávažnejšie pochybenie zo strany všeobecných súdov. Tieto\nvzhľadom na nedostatok právomoci orgánov verejnej správy rozhodnúť o určení tzv.\nuplatniteľnej legislatívy mali bezodkladne pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia ústredia, ako aj\nprvostupňového rozhodnutia.\nPodľa § 134 ods. 2 písm. b) Správneho súdneho poriadku správny súd nie je viazaný\nrozsahom a dôvodmi žaloby, ak rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol\npodľa zákona oprávnený. Preto všeobecné súdy neboli viazané samotnými dôvodmi žalôb\nsťažovateľov a mali ex lege zrušiť rozhodnutia orgánov verejnej správy.\n3\n\nPodľa sťažovateľov nedošlo ani k zohľadneniu rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n10 Sžso 24/2015 z 27. apríla 2016, v ktorom najvyšší súd vyslovil názor o tom, že\nrozhodnutia orgánov verejnej správy sú predčasné a vychádzajú z nedostatočne zisteného\nskutkového stavu.\nNeprihliadlo sa ďalej ani na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 40/2015\nz 24. augusta 2016, podľa ktorého rozhodnutie súdu musí byť vo vzťahu k sťažovateľom\nrovnaké, pretože sa týka ich spoločných práv.\nNevzalo sa do úvahy tiež rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 87/2015\nz 26. apríla 2017, v ktorom bolo vyslovené, že jediným orgánom oprávneným rozhodnúť\no uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k dotknutej osobe (v identickom postavení ako\nsťažovateľ 2 v tejto veci) je príslušný poľský orgán.\nNeboli zohľadnené ani ďalšie smerodajné rozhodnutia najvyššieho súdu. Uznesením\nsp. zn. 1 Sžso 11/2015 z 28. januára 2016 bolo prerušené odvolacie konanie a Súdnemu\ndvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) boli predložené na rozhodnutie tri\nprejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)\nč. 883/2004 (ďalej len „základné nariadenie“), pričom v teraz pertraktovanej veci najvyšší\nsúd konajúci vo veci sťažovateľov takýto záver neprijal a vo veci meritórne rozhodol. Inak\naj ďalším uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 23/2015 z 28. júna 2016 došlo taktiež\nk prerušeniu odvolacieho konania s poukazom na to, že v inej veci boli Súdnemu dvoru\npredložené na rozhodnutie príslušné prejudiciálne otázky, zodpovedanie ktorých je určujúce\npre vyriešenie vnútroštátneho sporu.\nPríslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, teda Zaklad Ubezpieczeń\nSpolecznych (ďalej len „ZUS“) vo vzťahu k sťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 určila, že\nuplatniteľnou legislatívou podľa čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady\n(ES) č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) a v súlade s čl. 13 základného\nnariadenia je slovenská legislatíva. Ústredie to akceptovalo tým, že vydalo formulár PD A1,\na na sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 sa preto hľadelo ako na zamestnancov vykonávajúcich\nzamestnaneckú činnosť na slovenskom území.\nV neskoršom období ústredie nariadilo svojim pobočkám preveriť reálny výkon\nčinnosti sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 na slovenskom území a prípadne rozhodnúť o zániku\n4\n\nich povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného\npoistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov. K tomu zo strany\npríslušných pobočiek v prvostupňovom konaní a zo strany ústredia v odvolacom konaní\nnapokon aj došlo, a to v rozpore so zákonom a so skutočnosťou.\nPodľa názoru sťažovateľov bolo potrebné v správnom konaní vykonať dokazovanie\nv takom rozsahu, aby bolo možné spoľahlivo ustáliť skutočný stav veci, pretože iba na\nzáklade takto objektívne zisteného skutočného stavu možno následne prostredníctvom\nindividuálneho právneho aktu rozhodnúť o právach, právom chránených záujmoch\na povinnostiach účastníkov správneho konania.\nZ rozsudkov všeobecných súdov je zrejmé, že došlo k akceptovaniu a k „odobreniu“\nzjavne nedostatočne zisteného skutočného stavu veci. Taktiež je zrejmé, že podľa názoru\nvšeobecných súdov sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného stavu málo činní\na nepredložili dôkazy potrebné na preukázanie ich argumentácie. Všeobecné súdy teda\nv rozpore s právnou úpravou preniesli na sťažovateľov dôkaznú povinnosť týkajúcu sa\npreukazovania okolností dôležitých pre rozhodnutie vo veci samej. Podľa sťažovateľov je\nneakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec „súčinnosti“ povinní v správnom\nkonaní čokoľvek preukazovať a dokazovať namiesto orgánu verejnej správy a už vôbec nie\nv konaní v rámci správneho súdnictva, kde sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného\nstavu zisteného v správnom konaní.\nZ rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu vyplýva tiež, že sťažovateľ 1 nemá na\nSlovensku registrované sídlo a sťažovateľ 2, ako aj sťažovateľ 3 na slovenskom území\nreálne nevykonávajú žiadnu činnosť. K vysloveniu tohto záveru zo strany orgánu verejnej\nsprávy však nedošlo po náležitom zistení skutočného stavu veci. V tejto súvislosti je\nnevyhnutné zamerať sa predovšetkým na samotnú obsahovú náplň zamestnania sťažovateľa\n2 a sťažovateľa 3. Títo totiž roznášajú letáky, ktoré si preberajú v externej obchodnej\nspoločnosti. Do tejto obchodnej spoločnosti distribuuje letáky sťažovateľ 1 po ich\nvyzdvihnutí u svojich obchodných partnerov. Sťažovateľ 1 zároveň obstaráva obchodné\nzákazky v Poľsku. Podľa špecifických podmienok jednotlivých zákaziek sú sťažovateľ 2\na sťažovateľ 3 následne kontaktovaní zo strany sťažovateľa 1, ktorý ich poverí roznášaním\n\n5\n\nletákov vo vybraných lokalitách na území Slovenska. Roznášanie letákov kontrolujú aj iní\nzamestnanci sťažovateľa 1. Zamestnancom sťažovateľa 1 sa navyše vedú aj dochádzkové\nlisty, čo celkom zreteľne preukazuje reálny výkon činnosti sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 na\nslovenskom území. Hoci sťažovateľ 1 tieto skutočnosti riadne oznámil, napriek tomu\nv rámci výkonu kontroly sa nepristúpilo k doplneniu dokazovania, nevyžiadali sa od\nsťažovateľa 1 ďalšie potrebné doklady, nedošlo k výsluchu sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3,\nale ani k inému spôsobu preverenia výkonu ich činnosti (napr. vycestovaním na miesto\naktuálneho výkonu práce – roznášania letákov, prípadne aj dopytom na adresátov, ktorým sa\nletáky distribuujú). Určujúcim by bolo aj vyžiadanie stanoviska príslušného daňového\núradu, keďže sťažovateľ 1 je registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty.\nSťažovatelia osobitne uvádzajú, že všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní\nnezohľadnili ani to, že ústredie už vopred (pred vykonaním kontroly u sťažovateľa 1)\nvedelo o tom, že pristúpi k vydaniu rozhodnutia, ktorým potvrdí prvostupňové rozhodnutie,\nlebo už v liste z 25. júla 2013 oznámilo ZUS obchodné mená, resp. mená a priezviská\nzamestnávateľov (vrátane sťažovateľa 1), u ktorých podľa názoru ústredia ide o tzv.\nschránkové firmy. Vyplýva z toho, že ústredie už v roku 2013 prijalo záver o tom, že\nsťažovateľ 1 je tzv. schránkovou firmou, hoci k vydaniu rozhodnutia pristúpilo až v roku\n2014.\nRozsudkami všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľov taktiež k „akceptovaniu“\nnezákonného retroaktívneho rozhodovania zo strany orgánu verejnej správy. Ústredie je\norgánom verejnej správy a môže konať iba v medziach zákona. Preto je neprípustné, aby\nvydalo individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach účastníka správneho konania\nspätne k inému dátumu, než je dátum jeho vydania.\nVo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty na rozhodnutie v správnom konaní\npoukazujú sťažovatelia na to, že prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané v zákonnej\nlehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, resp. registračného listu zo strany\nsťažovateľov. Prvostupňové rozhodnutie malo byť vydané najneskôr do 60 dní od začatia\nkonania, k čomu však nedošlo. Oneskorene rozhodlo aj ústredie. Podľa názoru sťažovateľov\nje rozhodnutie ústredia nezákonné už pre samotné nedodržanie zákonnej lehoty. Napriek\n\n6\n\ntomu všeobecné súdy nevyhodnotili tento argument ako dôvodný, resp. ako postačujúci pre\nzrušenie rozhodnutí orgánov verejnej správy.\nPokiaľ ide o samotné vykonanie kontroly zo strany orgánu verejnej správy na\nzistenie skutočnosti, či sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 vykonávajú na slovenskom území\nčinnosť, podľa názoru sťažovateľov takáto kontrola nepatrí do právomoci tohto orgánu\nverejnej správy. Sociálna poisťovňa je totiž oprávnená vykonávať kontrolnú činnosť iba pre\núčely preverenia plnenia povinností ustanovených zákonom, a nie pre účely preverenia\nvýkonu podnikateľskej či zamestnaneckej činnosti účastníkov správneho konania. Takúto\nkontrolu môže uskutočniť iba príslušný inšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne\nnedostatky.\nSťažovatelia poukazujú napokon na porušenie princípu rovnakého zaobchádzania.\nSťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – poľských občanov, vo vzťahu ku\nktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej poisťovne\nnerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol vo vzťahu\nk porovnateľným zamestnancom sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu ku\nsťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 ako poľským občanom. Porušenie princípu rovnakého\nzaobchádzania vidia sťažovatelia aj v tom, že na slovenskom území pôsobí množstvo\nzamestnávateľov, výkon činnosti ktorých nedovoľuje zastihnúť ich zamestnancov v sídle\nzamestnávateľa, pričom je možné predpokladať, že Sociálna poisťovňa dosiaľ u žiadneho\nzamestnávateľa, s výnimkou poľských zamestnávateľov, nevykonala kontrolu reálneho\nvýkonu činnosti. Voči takýmto zamestnávateľom sa postupuje rozdielnym spôsobom\na nerozhoduje sa o zániku sociálneho poistenia ich zamestnancov.\n2.1 Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1,\nčl. 46 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní pod\nč. k. 13 Scud 7/2014 a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 13 Scud 7/2014 zo dňa\n19.02.2015 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k. 1 Sžso 33/2015\na rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Sžso 33/2015 zo dňa 22.08.2017 porušené boli.\n\n7\n\nZrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Sžso 33/2015 zo dňa 22.08.2017\nv spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 13 Scud 7/2014 zo dňa 19.02.2015\na vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi I sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur\n(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od\ndoručenia tohto nálezu.\nSťažovateľovi II sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur\n(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od\ndoručenia tohto nálezu.\nSťažovateľovi III sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000\nEur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch\nmesiacov od doručenia tohto nálezu.\nNajvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi I trovy konania vo výške 165 Eur\n(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet\nprávneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.\nNajvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi II trovy konania vo výške 165 Eur\n(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet\nprávneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.\nNajvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi III trovy konania vo výške 165\nEur (slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet\nprávneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.“\nII.\n3. Z rozsudku krajského súdu č. k. 13 Scud 7/2014-43 z 19. februára 2015 vyplýva,\nže ním bola žaloba sťažovateľa 1 zamietnutá a konanie o žalobách sťažovateľa 2\na sťažovateľa 3 bolo zastavené.\nSťažovateľ 1 tvrdí, že orgány verejnej správy nedodržali zákonný postup, ich\nrozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v podanej žalobe okrem nedodržania zákonnej\n60-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv.\nJe síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak toto\nprocesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej\n8\n\nsprávy, pretože podľa § 250i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku pri preskúmavaní\nzákonnosti a postupu správneho orgánu prihliadne súd len na tie vady konania pred\nsprávnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nZrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu (pre nedodržanie zákonnej\nprocesnej lehoty) by sťažovateľ 1 nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.\nUstanovenie § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku definuje ako žalobcu takú\nfyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená,\nže ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný\nhmotnoprávne, teda musí ísť o skutočné ukrátenie na právach a o skutočne hmotnoprávne\naktívne legitimovanú osobu. Nedostatok hmotnoprávnej legitimácie znamená, že takáto\nosoba nebola ukrátená na právach a súd žalobu v takomto prípade zamietne. Namietaná\nnezákonnosť\n\npostupu\n\na rozhodnutí\n\nústredia\n\nbez\n\nuvedenia\n\nkonkrétnych\n\nporušení\n\nsubjektívnych práv sťažovateľa 1 je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Preto nemohlo byť\nzasiahnuté do práv sťažovateľa 1, ktorý podľa obsahu žalôb namieta porušenie iných než\nvlastných subjektívnych práv, a to porušenie práv sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 ako\nzamestnancov.\nVo vzťahu k sťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 nebola dodržaná dvojmesačná\nzákonná lehota na podanie žaloby podľa § 250b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.\nRozhodnutie ústredia bolo sťažovateľovi 2 doručené 22. januára 2014 a sťažovateľovi 3\n27. decembra 2013. V prípade sťažovateľa 2 začala dvojmesačná lehota plynúť 22. januára\n2014 a uplynula 24. marca 2014. V prípade sťažovateľa 3 začala plynúť 27. decembra 2013\na uplynula 27. februára 2014. Uznesenia krajského súdu, ktorými sa povolil vstup\nsťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 do konania, nadobudli právoplatnosť 9. februára 2015.\nTo znamená, že sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 nadobudli postavenie žalobcov až 9. februára\n2015, teda po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby, pričom zmeškanie lehoty\nnemožno odpustiť.\n4. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 33/2015 z 22. augusta 2017 vyplýva,\nže ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 13 Scud 7/2014-43 z 19. februára 2015,\npričom odvolania sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 boli odmietnuté.\n\n9\n\nPodľa názoru najvyššieho súdu je v prvom rade potrebné vysporiadať sa s otázkou, či\ndošlo k porušeniu subjektívnych práv sťažovateľa 1 a či je tento aktívne procesne\nlegitimovaný na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ústredia týkajúcich sa\nzániku, resp. nevzniku poistenia jeho zamestnancov podľa slovenskej legislatívy. Žiaden\nsubjekt (okrem zákonných výnimiek) nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby\nv prospech ochrany subjektívnych práv inej osoby. Žalobu môže podať len ten, kto bol\nsprávnym rozhodnutím ukrátený na svojich právach.\nSťažovateľ 1 žiadnym spôsobom nepreukázal, ako rozhodnutia ústredia o zániku\npovinného poistenia sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 zasahujú do jeho práva ako\nzamestnávateľa. Najvyšší súd sa preto stotožnil s tvrdením krajského súdu, podľa ktorého\nz obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ 1 nenamietal porušenie svojich\nsubjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60dňovej lehoty na vydanie rozhodnutí a zásady dvojinštančnosti konania žiadne porušenie\njeho subjektívnych práv netvrdil. Vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty na vydanie\nrozhodnutí považuje najvyšší súd za správne tvrdenie krajského súdu, že nedodržanie\nprocesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutí. Porušenie zásady dvojinštančnosti\nkonania zasa nebolo preukázané. Preto je správny záver krajského súdu o tom, že\nsťažovateľ 1 nebol procesne aktívne legitimovanou osobou v zmysle § 247 Občianskeho\nsúdneho poriadku.\nPokiaľ ide o odvolania sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3, tieto bolo potrebné odmietnuť.\nŽaloby boli totiž podané len sťažovateľom 1, nie teda sťažovateľom 2 a sťažovateľom 3 ako\nzamestnancami. Pribratím účastníkov do konania nie je možné odstrániť nedostatok aktívnej\nlegitimácie žalobcu. Sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3, aj keď ich krajský súd označil za\nžalobcov, žaloby nikdy nepodali. Do konania boli pribratí uznesením krajského súdu,\na preto je potrebné na nich ako na pribratých účastníkov nahliadať.\nIII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n10\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n7. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1,\nčl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1\ndohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n13 Scud 7/2014 a jeho rozsudku z 19. februára, nie je daná právomoc ústavného súdu.\nAko to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu\nposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.\nProti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný\nprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov podľa\nústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň\nv uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že\nsťažovatelia právo podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu aj využili.\n8. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie\nčl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako\naj čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod\n\n11\n\nsp. zn. 1 Sžso 33/2015 a jeho rozsudku z 22. augusta 2017. Túto časť sťažnosti treba\npovažovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,\npri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n10. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že krajský súd\nžalobu sťažovateľa 1 zamietol ako nedôvodnú (a to pre nedostatok aktívnej hmotnoprávnej\nlegitimácie, keďže nenamietal porušenie svojich vlastných subjektívnych práv s výnimkou\nsíce dôvodnej, avšak irelevantnej námietky nedodržania 60-dňovej procesnej lehoty na\nvydanie rozhodnutia a nedôvodnej námietky porušenia princípu dvojinštančnosti konania).\n12\n\nKonanie o žalobe sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 zastavil vychádzajúc z toho, že ich žaloby\nboli podané oneskorene, keďže v čase ich pribratia do konania uzneseniami krajského súdu\nuž zákonná dvojmesačná lehota na podanie žaloby uplynula.\nNajvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu vo vzťahu k zamietnutiu žaloby\nsťažovateľa 1, ako aj vo vzťahu k zastaveniu konania o žalobe sťažovateľa 2\na sťažovateľa 3. Súhlasil pritom s dôvodmi krajského súdu týkajúcimi sa zamietnutia žaloby\nsťažovateľa 1, naproti tomu však vo vzťahu k sťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 síce\npotvrdil výrok krajského súdu o zastavení konania, avšak nie preto, že ich žaloby boli\npodané oneskorene, ale preto, že podľa záverov najvyššieho súdu sťažovateľ 2\na sťažovateľ 3 žiadnu žalobu nepodali (stali sa iba tzv. pribratými účastníkmi konania\nuzneseniami krajského súdu).\n11. Možno uviesť, že v konečnom dôsledku právoplatnými rozsudkami krajského\nsúdu a najvyššieho súdu bolo meritórne rozhodnuté iba o žalobe sťažovateľa 1, kým\nkonanie vo vzťahu k sťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 bolo z procesných dôvodov\nspočívajúcich v neodstrániteľnom nedostatku podmienky konania (absencii žalobného\nnávrhu) zastavené.\n12. Za uvedeného stavu by sa javilo ako logické, aby sťažovatelia v sťažnosti\npodanej ústavnému súdu namietali nesprávnosť záverov najvyššieho súdu a pokúšali sa\nvyvrátiť či aspoň spochybniť ich správnosť.\n13. V skutočnosti sťažovatelia sa závermi, o ktoré sa najvyšší súd opiera, v sťažnosti\nprakticky vôbec nezaoberajú. Ani sa len nepokúšajú namietať záver o tom, že sťažovateľ 1\nporušenie vlastných subjektívnych práv nenamietal, resp. že oprávnená námietka porušenia\npráva na rozhodnutie orgánu verejnej správy v 60-dňovej lehote nemohla mať vplyv\nna správnosť rozhodnutia. Rovnako ostatní sťažovatelia nepolemizujú s právnym názorom\no neodstrániteľnom nedostatku podmienky konania v ich prípade, ktorý spočíva podľa\nnázoru najvyššieho súdu v absencii žalobného návrhu.\n14. V danej situácii preto ústavný súd nemá k dispozícii žiaden argumentačný\npodklad zo strany sťažovateľov, na základe ktorého by mal závery najvyššieho súdu\n\n13\n\npreskúmavať. Nie je totiž úlohou ústavného súdu, aby nedostatočnú procesnú aktivitu\nsťažovateľov vyvažoval tým, že by si sám „domýšľal“ argumenty, ktoré by mohli\nspochybniť správnosť záverov najvyššieho súdu.\nRozhodujúcim argumentom sťažovateľov uplatneným v sťažnosti je poukaz na\nviaceré rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobných prípadoch. V týchto rozhodnutiach\nzaujal najvyšší súd stanovisko, podľa ktorého príslušná pobočka Sociálnej poisťovne, ale\nani ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu\nk osobám v rovnakom postavení, v akom sa nachádzajú aj sťažovatelia. Preto podľa názoru\nsťažovateľov ani neprichádzala do úvahy iná možnosť, ako zrušenie rozhodnutia ústredia,\nkeďže bolo vydané bez opory v zákone. Toto rozhodnutie treba preto označiť za nulitný,\nresp. ničotný právny akt (paakt). Práve v tomto vidia sťažovatelia najzávažnejšie\npochybenie zo strany všeobecných súdov, ktoré vzhľadom na nedostatok právomoci\norgánov verejnej správy rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy mali bezodkladne\npristúpiť k zrušeniu rozhodnutia ústredia, ako aj prvostupňového rozhodnutia. Sťažovatelia\npoukazujú v tejto súvislosti aj na ustanovenie § 134 ods. 2 písm. b) Správneho súdneho\nporiadku, podľa ktorého správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak\nrozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený.\n15. Podľa názoru ústavného súdu nemožno túto argumentáciu sťažovateľov\nakceptovať.\nVychádzajúc zo záveru najvyššieho súdu o absencii žalobného návrhu v prípade\nsťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 je zrejmé, že neexistoval žiaden procesnoprávny podklad,\nna základe ktorého by mohli všeobecné súdy o požiadavkách uplatnených týmito\nsťažovateľmi konať a rozhodnúť. Nebolo teda možné na základe neexistujúcej žaloby\nprávoplatné rozhodnutie ústredia zrušiť, nech už by to bolo z akéhokoľvek dôvodu. Tak isto\nto neprichádzalo do úvahy ani v prípade sťažovateľa 1, ktorý síce žalobu podal, avšak v nej\nnenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv. Vychádzajúc z namietaného porušenia\npráv ostatných sťažovateľov nemohli totiž všeobecné súdy na základe žaloby sťažovateľa 1\nsprávnosť právoplatného rozhodnutia ústredia preskúmavať. Namietané porušenie\nsubjektívneho práva na rozhodnutie v 60-dňovej lehote spravidla nezakladá možnosť\nsprávneho súdu napadnuté rozhodnutie zrušiť. Preto v súvislosti s takýmto konaním sa\n\n14\n\nsprávny súd otázkou právomoci orgánu verejnej správy konať vo veci spravidla ani\nnezaoberá.\nIba celkom okrajovo poukazuje ústavný súd na nesprávny poukaz sťažovateľov na\nustanovenie § 134 ods. 2 písm. b) Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého správny súd\nnie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o rozhodnutie orgánu, ktorý na to nebol\npodľa zákona oprávnený. Vzhľadom na ustanovenie § 492 ods. 2 Správneho súdneho\nporiadku, podľa ktorého odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov, v tomto prípade aplikácia ustanovenia, na ktoré sa sťažovatelia\nodvolávajú, vôbec neprichádzala do úvahy, pretože v danej veci bolo odvolanie podané ešte\n15. januára 2015, teda pred nadobudnutím účinnosti Správneho súdneho poriadku (pred\n1. júlom 2016). Vzhľadom na túto okolnosť v skutočnosti by prichádzalo do úvahy použitie\nustanovenia § 250j ods. 3 predposlednej a poslednej vety Občianskeho súdneho poriadku.\nV závere treba zdôrazniť, že najvyšší súd (s výnimkou námietky nedodržania\nzákonnej 60-dňovej lehoty a námietky porušenia princípu dvojinštančnosti konania) sa\nuplatnenými žalobnými argumentmi sťažovateľov vôbec nezaoberal, pretože dospel\nk záveru o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľa 1 a ďalej k záveru o tom, že\nsťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 žiadnu žalobu nepodali (boli iba pribratými účastníkmi\nkonania). Ústavný súd bez toho, aby zaujal akékoľvek meritórne stanovisko k rozhodujúcim\nargumentom najvyššieho súdu, môže iba konštatovať, že pre úplnú absenciu\nprotiargumentácie zo strany sťažovateľov nie je možné správnosť záverov najvyššieho súdu\nmeritórne preskúmať.\nHoci sa najvyšší súd uplatnenými argumentmi sťažovateľov vzhľadom na prijatý\nprávny názor nezaoberal (s výnimkou namietaného nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty\na porušenia princípu dvojinštančnosti konania), čo vylučuje zároveň potrebu, aby sa nimi\nzaoberal ústavný súd, napriek tomu treba poznamenať v súvislosti s námietkou, podľa ktorej\nnajvyšší súd mal vyčkať na rozhodnutie Súdneho dvora o predbežnej otázke položenej\nv iných konaniach v obdobných veciach, že táto námietka sa (bez ohľadu na uvedené\nokolnosti, ako aj na to, že najvyšší súd žiadnu otázku európskeho práva neriešil) javí už na\nprvý pohľad aj ako neprípustná.\n15\n\nPodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ\nnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu\njeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ\noprávnený podľa osobitných predpisov.\nPodľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,\naj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku\nnesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.\nHoci sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu odvolanie, uvedenú\npožiadavku v nej, ale ani v podaných žalobách neuplatnili. Preto z materiálneho hľadiska je\npotrebné konštatovať, že nevyužili možnosť túto námietku v konaní pred všeobecnými\nsúdmi uplatniť, čo by zakladalo neprípustnosť tejto časti sťažnosti, keby bolo potrebné sa\nňou osobitne zaoberať. Podstatné je aj to, že sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej\npreukazovali), že túto námietku neuplatnili pred všeobecnými súdmi z dôvodov hodných\nosobitného zreteľa.\n16. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. januára 2018\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba", "európske právo", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "e792ad14-9f4d-41d7-9726-34645bbcbb70:e1f625c7-35f7-408e-8dc0-a4c428a8fc37", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:5014200483.2", "spisova_znacka": "13Scud/10/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 13Scud/10/2014 z 19. 1. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-01-19", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:5014200483.2"}, {"guid": "e2df0b66-9b48-4b2f-9db8-dd136c424d6e:f5c14f92-3c10-48c1-a934-dd650b9a4d67", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:5014200339.3", "spisova_znacka": "13Scud/7/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 13Scud/7/2014 z 13. 12. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-12-13", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:5014200339.3"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:54424d4a-25db-4240-80b3-7dd36d4bd3e4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.31.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/2019 z 31. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.31.2019.1"}, {"guid": "ussr:f4b59d27-7235-4ac9-882c-b8c396e4f38d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.440.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 440/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 440/2018 z 19. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.440.2018.1"}, {"guid": "ussr:f47dc6b2-89eb-4afa-ab88-da84b5ebb1d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.366.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 366/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 366/2018 z 11. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-11", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.366.2018.1"}, {"guid": "ussr:898838f9-98f0-408c-940f-621dba34f356", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.341.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 341/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 341/2018 z 4. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.341.2018.1"}, {"guid": "ussr:973c41c9-4fd0-4afa-80d0-969fde124d26", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.284.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 284/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 284/2018 z 13. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.284.2018.1"}, {"guid": "ussr:a9fe5eb4-c95f-4888-bbff-734f2da42cc6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.211.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 211/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2018 z 26. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.211.2018.1"}, {"guid": "ussr:109e28eb-1ae3-4590-bdd7-189d7cb51f6d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.197.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 197/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 197/2018 z 12. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.197.2018.1"}]}