{"guid": "ussr:3b054876-fdfe-45f9-9c75-ac645b710e27", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.199.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 199/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 199/2018 z 12. 4. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. apríla 2018, sp. zn. II. ÚS 199/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.199.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-04-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3b054876-fdfe-45f9-9c75-ac645b710e27", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.199.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.199.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.199.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 199/2018-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom\n\n, vo veci namietaného\n\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 408/2013\nzo 14. septembra 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára\n2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta\n\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 408/2013 zo 14. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté\nrozhodnutie“).\n\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie\nkonania doručeným Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 30. decembra\n2011 domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom pozemku\n\n, parcelné číslo\n\no výmere 140 m2, ostatné plochy, zapísaného na liste vlastníctva číslo\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sporný pozemok“), proti odporcom v 1. a 2. rade. V právnej veci návrhu sa konanie viedlo\nna okresnom súde pod sp. zn. 7 C 153/2011.\n3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 153/2011 z 3. decembra 2012 (ďalej aj\n„rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku\nokresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.\n4. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 408/2013\nzo 14. septembra 2017 rozhodol tak, že pripustil späťvzatie žaloby proti odporcovi v 1. rade\na konanie proti nemu zastavil a vo zvyšku napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.\nRozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 27. novembra 2017.\n5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nesúhlasí so závermi okresného súdu a krajského\nsúdu, vznášajúc námietky proti vykonanému dokazovaniu, v sťažnosti vytýka, že sa\npri odôvodňovaní svojich rozhodnutí nevysporiadali so všetkými ním predloženými\ndôkazmi a ani neuviedli odpoveď na jeho podstatné argumenty týkajúce sa užívania\nsporného pozemku. Sťažovateľ v sťažnosti medzi inými uviedol:\n«Sťažovateľ nepovažuje argumenty porušovateľa (Krajského súdu v Bratislave)\nktorými sú porušované jeho základného práva obsiahnuté v predmetnom uznesení\nKrajského súdu Bratislava č. k. 9 Co/408/2013 - 171 zo dňa 14.09.2017, za dostatočne\npresvedčivé a namieta\n- absenciu dostatočného odôvodnenia,\n- absenciu dôvodov na rozhodnutie vydané v preskúmavanom konaní,\n- arbitrárnosť rozhodnutí,\n- formalistický prístup pri rozhodovaní,\n- nepreskúmateľnosť rozhodnutí v dôsledku procesných pochybení,\n\n2\n\n- prekročenia ústavných limitov pre akceptovateľné rozdielne názory na právne\nposúdenie veci.\nSťažovateľ má naďalej za to, že Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave\nv Rozsudku 9 Co/408/2013 - 171 zo dňa 14.09.2017, došlo k porušeniu práv Sťažovateľa\nv zmysle čl. 127 Ústavy SR.\nOdvolací súd pristúpil k rozhodnutiu arbitrárne a formalistický.\nSťažovateľ v odvolaní proti Rozsudku OS Bratislava III č. k. 7 C 153/2011 namietal,\nže Rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 7 C 153/2011-126 trpí podľa názoru žalobcu\nzmätočnosťou, je nepresvedčivý a nepreskúmateľný, pokiaľ sa jedná o dôvody, na základe\nktorých súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku, pretože súd prvej inštancie\nneuviedol právne posúdenie svojho rozhodnutia, ďalej vôbec neodôvodnil prečo upustil\nod vypočutia svedkyne\n\na ďalších svedkov a preto sťažovateľ -\n\nžalobca namieta, že Rozsudok OS Bratislava III, č. k. 7 C 153/2011-126 nie je\npreskúmateľný...\n... Súd prvého stupňa bez odôvodnenia neakceptoval návrh Sťažovateľ - žalobcu\nna vypočutie\n\na aj ďalších svedkov, ktorých navrhol na vykonanie\n\ndôkazov, ktorými by sa preukázalo nepretržité užívanie predmetnej parcely ako aj\ndobromyseľnosť – „Oznámenie a upresnenie návrhu“ a toto odmietnutie neodôvodnil.\n... Rozsudok odvolacieho súdu č. k. 9 Co /408/2013-171 neobsahuje vo vzťahu\nk tvrdeniam žalobcu v odvolaní a tvrdeniu žalovaných vo vyjadrení k odvolaniu žiadne\nodôvodnenie, z ktorého by bolo zrejmé ako sa odvolací súd vysporiadal s odvolacími\ndôvodmi sťažovateľa v postavení žalobcu, najmä s námietkou sťažovateľa - žalobcu, že nie\nje zrozumiteľné a riadne odôvodnené prečo svedkovia neboli na výsluch súdom pripustení,\nako sa vysporiadal s právnym posúdením súdu prvej inštancie a zisteným skutkovým stavom\nv zmysle vykonaného dokazovania, uvedeného v odôvodnení rozsudku OS Bratislava III,\nč. k. 7 C 153/2011-126 a na základe čoho rozhodol odvolací súd výrokom č. III,\nt. j. že vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje, tak aby odvolací súd\nriadne ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia\na vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný,\nzrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby sťažovateľ nemusel hľadať odpoveď\nna nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné\n\n3\n\nstotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov\nskutkových, z ktorých právne závery vychádzajú.\n... Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca ako protiklad odôvodnenia Rozsudku\nodvolacieho súdu č. k. 9 Co/408/2013 -171 odkazuje na rozhodnutie odvolacieho súdu\nč. k. 14 Co/2082017-2142 zo dňa 28.11.2017, v ktorom odvolací súd riadne ozrejmil svoje\nmyšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne\nzávery pričom výsledok rozhodovacej činnosti v tomto prípade je jasný, zrozumiteľný\na dostatočne odôvodnený obsahuje logický záver procesu poznania nielen právnych\nzáverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú vo vzťahu\nk posúdeniu odvolacích dôvod a odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie.»\n6. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný\nsúd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa -\n\n... na súdnu ochranu v zmysle\n\nčl. 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo postupom Krajského súdu v Bratislave porušené.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n9 Co/408/2013 - 171 zo dňa 14.09.2017 ruší a vec vracia Krajskému súdu Bratislava\nna ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne\núkony zmysle § 11 ods. S7, § 13a ods. 1 písm. a/ a b/ a §16 ods. 3 Vyhlášky MS SR\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov) sťažovateľovi 324,12 Eur, na účet právneho zástupcu\n\n, bytom:... v sume\n, advokáta, do (2) dvoch\n\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n4\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nIII.\n10. Ako z petitu sťažnosti zjavne vyplýva, sťažovateľ namieta porušenie základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu,\nodôvodňujúc, že argumenty krajského súdu nie sú dostatočne presvedčivé a k rozhodnutiu\npristúpil arbitrárne a formalisticky.\n11. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 153/2011 z 3. decembra 2012 žalobu\nsťažovateľa zamietol a v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol:\n„V prejednávanom prípade dôkazné bremeno zaťažovalo navrhovateľa, ktorý mal\npovinnosť preukázať, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, parcely č.\n\n5\n\n(správne\n\nmá byť\n\n, pozn.) o výmere 140 m². Súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že\n\nnavrhovateľovi nesvedčí žiadny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnej\nnehnuteľnosti. V konaní bolo preukázané, že predmetom kúpnej zmluvy, ktorú uzatvoril\nnavrhovateľ s\n\n, bola iná parcela a to konkrétne parcela č.\n\n,\n\nvinica o výmere 633 m². Navrhovateľ sa nemohol domnievať, že jej súčasťou je aj parcela č.\no výmere 140 m², preto ani titulom vydržania nemohol navrhovateľ nadobudnúť\nvlastnícke právo k predmetnej parcele. Nepredložil súdu žiaden dôkaz, ktorým by preukázal\nnepretržité užívanie predmetnej časti parcely, tzv. kamenišťa, či ako ho nazývali účastníci,\nrúna a ani svoju dobromyseľnosť. Jediným titulom, od ktorého navrhovateľ odvodzoval svoj\nnárok bola notárska zápisnica osvedčujúca vydržanie, avšak dôvody vydržania uvádzané\nv nej navrhovateľ v tomto konaní ničím nepreukázal. Keďže navrhovateľ neuniesol dôkazné\nbremeno, vlastnícke právo k spornej parcele nepreukázal, súd návrh zamietol.“\n12. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd tak,\nže pripustil späťvzatie žaloby proti odporcovi v 1. rade a konanie proti nemu zastavil\na vo zvyšku napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia okrem iného uviedol:\n„Žalobca na odvolacom pojednávaní predložil odvolaciemu súdu niekoľko listinných\ndokumentov... ktorými však odvolací súd dokazovanie nedoplnil, nakoľko išlo o listinné\npodklady, ktoré žalobca mohol predložiť ako dôkazy ešte v rámci konania pred súdom prvej\ninštancie: žalobca neoznačil žiadnu relevantnú prekážku, ktorá by mu v označení alebo\npredložení týchto listinných dôkazov ešte v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie,\nbránila. Na predmetné listinné doklady preto odvolací súd neprihliadal.\nOdvolací súd na odvolacom pojednávaní doplnil dokazovanie čítaním obsahu výpisu\nz LV Č.\n\nkat. úz.\n\n(č. l.\n\nspisu), z ktorého zistil, že výlučným\n\nvlastníkom tam zapísanej parcely č.\nžalovaná 2.\n\no výmere 140 m², ostatné plochy, je už len\n\n. ktorá ho nadobudla na základe Dohody o vyporiadaní\n\nBSM, podľa V-1 1967/16 zo dňa 26. 7. 2016. Na základe tohto zistenia žalobca vzal svoj\nžalobný návrh späť voči žalovanému 1, v celom rozsahu ( keď na ňom trval už len vo vzťahu\nk žalovanej 2 ). So späťvzatím žaloby voči nemu žalovaný 1 súhlasil.“\n\n6\n\n13. Ústavný súd šetrením zistil, že napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi\ndoručené 27. novembra 2017. Dovolanie proti rozhodnutiu podané nebolo.\n14. Podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde môže sťažnosť podať fyzická osoba\nalebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným\nzásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv\na slobôd nerozhoduje iný súd.\n15. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,\nak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon\nna ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je\nsťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.\n16. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.\n17. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza\nzo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPrávomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ústavný súd v systéme ochrany\nzákladných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa\nuplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa\nna ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu\nsubsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona\no ústavnom súde (III. ÚS 149/04, I. ÚS 480/2013, II. ÚS 544/2017). Zásada subsidiarity\nreflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci\n\n7\n\nvšeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané\n(IV. ÚS 303/04).\n18. Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením\nriadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný\nsporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), nemožno sa domáhať\nochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.\n19. V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva\nhájili a starali sa o ne (vigilantibus iura). Ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv\ns neospravedlniteľnou ľahostajnosťou alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom požadovať\nochranu týchto svojich práv ihneď na ústavnom súde, tak ako to urobil v tomto konaní\nsťažovateľ prostredníctvom osoby práva znalej (advokáta), u ktorého platí notorieta, že\npozná platné právo.\n20. Jedným zo základných princípov, na ktorých je vystavaná nová procesná úprava\ndovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 421 ods. 1 CSP, je princíp\nuvedený v čl. 2 ods. 2 CSP, a to princíp právnej istoty, ktorý je definovaný ako stav,\nv ktorom každý môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou\nrozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (Najvyšší súd Slovenskej republiky,\nústavný súd, Európsky súd pre ľudské práva, Súdny dvor Európskej únie). Zásadnou\nzmenou v novej úprave prípustnosti dovolania podľa citovaného ustanovenia proti\nrozhodnutiam odvolacieho súdu s výnimkami uvedenými v § 421 ods. 2, ako aj v § 422 CSP\nje nerozlišovanie rozhodnutia z hľadiska jeho formy s tým obsahovým rozdielom, že len\ndovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania\ndefinovaných v § 421 ods. 1 CSP.\n21. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať\nsťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej\naž vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej\nochrany svojich práv. Túto možnosť sťažovateľ v tomto prípade mal.\n\n8\n\n22. Na základe uvedených zistení ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.\n23. Ústavný súd však v danej veci zistil aj ďalší dôvod, pre ktorý nebolo možné\npredmetnú sťažnosť prijať na ďalšie konanie.\n24. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej\npodanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je\ndvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo\nupovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,\nkeď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (I. ÚS 120/02,\nI. ÚS 124/04, II. ÚS 451/2012). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto\nkogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 247/07) a nedodržanie tejto lehoty je\nzákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde).\n25. Ústavný súd považuje za preukázané, že napadnuté rozhodnutie bolo\nsťažovateľovi doručené 27. novembra 2017. Ústavná sťažnosť bola podaná na poštovú\nprepravu 30. januára 2018 a v ten istý deň aj ústavnému súdu doručená, teda nepochybne\npo uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom\nna uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj\nako podanú oneskorene.\n26. Ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde návrhom\n(sťažnosťou) viazaný. Citované ustanovenie pritom vo svojej judikatúre stabilne interpretuje\nako viazanosť petitom sťažnosti (napr. IV. ÚS 106/2013, II. ÚS 643/2013). Keďže v petite\nsťažnosti sťažovateľ žiada vysloviť len porušenie základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nie je prípustné meritórne sa zaoberať námietkou porušenia aj\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),\nktorú sťažovateľ, súdiac podľa časti III jeho sťažnosti, zrejme chcel uplatniť tiež. Ústavný\nsúd však v tejto súvislosti len stručne pripomína judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\n\n9\n\npráva, podľa ktorej jeho úlohou nie je pri aplikácii uvedeného ustanovenia preskúmavať\na naprávať skutkové či právne chyby všeobecných súdov, pokiaľ nemali za následok\nporušenie práv alebo slobôd zaručených dohovorom. Z pohľadu čl. 6 ods. 1 dohovoru je\npritom podstatné, či konanie ako celok bolo spravodlivé (porov. napríklad rozsudok\nzo 6. 12. 2011, Popivčák proti Slovensku, sťažnosť č. 13665/07, bod 56).\n27. Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku\ntohto rozhodnutia.\nPoučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. apríla 2018\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "vydržanie", "vlastníctvo-vysporiadanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5eb313a5-98aa-4690-945c-2b5c21e2be3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.544.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 544/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 544/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.544.2017.1"}, {"guid": "ussr:4dfbe39b-1baf-4721-8f12-30e554cc0b07", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 643/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 643/2013 z 11. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4dfbe39b-1baf-4721-8f12-30e554cc0b07"}, {"guid": "ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 429, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198"}, {"guid": "ussr:fbda59b6-b980-40db-a7b5-55a491cf6a8a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 106/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 106/2013 z 21. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-21", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fbda59b6-b980-40db-a7b5-55a491cf6a8a"}, {"guid": "ussr:fc359704-711c-44b0-9f8a-1b2b394ce03c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 451/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 451/2012 z 18. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-18", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc359704-711c-44b0-9f8a-1b2b394ce03c"}, {"guid": "ussr:d06ee09f-b40d-499f-b6eb-dd7a7d4bd9be", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 247/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 247/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d06ee09f-b40d-499f-b6eb-dd7a7d4bd9be"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:62c1d8b9-606f-4ca3-8c55-177e53f57d79", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 124/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 124/04 z 30. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-30", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62c1d8b9-606f-4ca3-8c55-177e53f57d79"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/03 z 22. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-22", "citacie_n": 1463, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d"}, {"guid": "ussr:3cc0e7a6-fddb-4d6e-893c-95414b8f9dee", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 120/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 120/02 z 30. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-30", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3cc0e7a6-fddb-4d6e-893c-95414b8f9dee"}, {"guid": "2f8e6488-8e1d-4795-b033-e06ea78808ae:07c72165-d588-4e97-a068-a9cc0885d63a", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5712214508.3", "spisova_znacka": "9Co/408/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/408/2013 z 29. 9. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-09-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5712214508.3"}], "citovane_v": []}