{"guid": "ussr:53541894-42db-45b6-94b7-d5b960a901bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.240.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 240/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 240/2018 z 10. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. mája 2018, sp. zn. II. ÚS 240/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.240.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2018-05-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/53541894-42db-45b6-94b7-d5b960a901bd", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.240.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.240.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.240.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 240/2018-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom,\nFarská 40, Nitra, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na osobnú slobodu\npodľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva\nna slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n2 TdoV 6/2017 z 13. decembra 2017, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca\n2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie\n\nsvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy,\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5\nods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 2 TdoV 6/2017 z 13. decembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (obvinený) bol rozsudkom\nŠpecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný\nsúd“) sp. zn. BB 4 T 17/2015 zo 14. októbra 2015 uznaný za vinného zo spáchania v bode 1\nzločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona a v bodoch 1 až 4\npokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1\npísm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračovacím prečinom poisťovacieho\npodvodu podľa § 223 ods. 1 Trestného zákona formou účastníctva ako pomocník podľa\n§ 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona. Za uvedené bol obvinenému uložený podľa § 329\nods. 2, § 34 ods. 5 písm. b), § 36 písm. j) a l), § 37 písm. h) Trestného zákona s\nprihliadnutím na § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný\ntrest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a)\nTrestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.\n3. Proti prvostupňovému rozsudku špecializovaného súdu podal odvolanie\nsťažovateľ, ako aj prokurátor a najvyšší súd ako odvolací súd ho uznesením sp. zn.\n5 To 1/2016 zo 14. júla 2016 podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.\n4. Dňa 9. mája 2017 bolo špecializovanému súdu doručené dovolanie sťažovateľa,\npodané prostredníctvom jeho obhajcu a smerujúce proti uvedenému rozhodnutiu\nprvostupňového súdu aj odvolacieho súdu. Ako dovolacie dôvody boli (formálne) označené\ndôvody v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) a § 374 ods. 3 Trestného poriadku.\n5. Sťažovateľ v dovolaní namietal, že najvyšší súd ako odvolací súd sa vo svojom\nuznesení nijako relevantne nevysporiadal so sťažovateľom namietanou nesprávnosťou\n\n2\n\nprávnej kvalifikácie skutkov, z ktorých bol obžalovaný. Špecifikácia, ktorou mal byť\nnaplnený prvok moci a najmä prvok rozhodovania, nebola podľa sťažovateľa zrejmá\nz prvostupňového rozsudku špecializovaného súdu ani z obsahu uznesenia odvolacieho\nsúdu.\n6. Sťažovateľ v dovolaní ďalej namietal, že ani prvostupňový súd, ani druhostupňový\nsúd vo svojich odôvodneniach nevysvetlili, čím konkrétne mal sťažovateľ zneužiť\nprávomoc, ktorú mal mať v postavení verejného činiteľa – príslušníka Policajného zboru\nSlovenskej republiky. Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd ako dovolací súd snahu\nv napadnutom rozhodnutí konvalidovať uvedené nedostatky a v porovnaní s prvostupňovým\na druhostupňovým rozhodnutím sa podrobne venoval odôvodneniu toho, čím mal byť\nnaplnený prvok moci a prvok rozhodovania.\n7. Dovolací súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa v zmysle\n§ 382 písm. c) Trestného poriadku.\n8. Sťažovateľ je toho názoru, že „dovolací súd nemá prečo naprávať nesprávnosti\nv postupoch súdov, ktoré rozhodujú v rámci prvostupňového a druhostupňového konania.\nAk bol dovolací súd toho názoru, že minimálne právne posúdenie ponúknuté\ndruhostupňovým súdom je nesprávne a je potrebné ho vyložiť inak, než tomu bolo\nv druhostupňovom rozhodnutí, mal dovolací súd druhostupňové rozhodnutie zrušiť a vrátiť\nvec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.“.\n9. Sťažovateľ uvádza, že postupom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu bolo\nzasiahnuté do jeho práva na prístup k súdu a tým aj práva na spravodlivé súdne konanie,\npretože proti skutočnostiam, ktoré uviedol až dovolací súd, sa nemal možnosť aktívne\nbrániť. Sťažovateľ je toho názoru, že dovolací súd mal minimálne druhostupňové\nrozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.\n10. Sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 402/2008, podľa\nktorého „Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa\n\n3\n\nnevysporiada s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne\nalebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na\nsúdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru.“.\n11. Sťažovateľ uviedol: „vo svojom dovolaní som právne relevantným spôsobom\nspochybnil preukázanie, resp. samotnú existenciu právomoci verejného činiteľa a jej\nprvkov, ktoré musia byť nevyhnutne naplnené v prípadoch trestných činov - prijímania\núplatku podľa ustanovenia § 329 ods. 2 TZ a trestného činu zneužívania právomoci\nverejného činiteľa podľa ustanovenia § 326 ods. 1 písm. a) TZ. Som toho názoru, že\npo vydaní prvostupňového, ako aj druhostupňového rozhodnutia nebola nijako preukázaná\na najmä zo strany súdu relevantne zdôvodnená existencia najmä prvku rozhodovania, ale\nani prvku moci a takýto stav zotrval aj v rámci dovolacieho konania, zavŕšeného\nnapadnutým rozhodnutím. V napadnutom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky,\nako dovolací súd, zameral svoju pozornosť na odôvodnenie údajnej existencie prvku moci\na prvku rozhodovania... Sám priznal, že samotné zaradenie záznamu o preverení škodovej\nudalosti do evidencie dopravných nehôd v sebe nezahŕňa prvok moci ani prvok\nrozhodovania, pričom zároveň dodal, že uvedené platí podľa názoru Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky len v prípade, ak by išlo o evidovanie reálnej a skutočnej škodovej\nudalosti. Keďže v tomto prípade nešlo o evidovanie reálnej a skutočnej škodovej udalosti,\ntak týmto mali byť naplnené mojim konaním jednak prvok moci a prvok rozhodovania...\nvysvetlenie, ako ho podáva NS SR, je nesprávne. ... keďže v tomto prípade nešlo o reálnu\na skutočnú škodovú udalosť, nemôže ani len samotné zaradenie záznamu o preverení\nškodovej udalosti do evidencie dopravných nehôd predstavovať výkon právomoci, to zn.\nprvok moci a prvok rozhodovania. Minimálne mám zato, že v takomto prípade určite\nabsentuje naplnenie prvku rozhodovania. NS SR však pokračuje a výkon prvku moci a prvku\nrozhodovania subsumoval pod konkrétne hmotnoprávne ustanovenie zákona č. 8/2009 Z. z.\no cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to na ustanovenie § 69\nods. 1 písm. d)...“\n\n4\n\n12. Sťažovateľ uvádza, že rozhodnutie policajta vykonať dychovú skúšku je jeho\nprávom vyzvať vodiča na to, aby sa podrobil dychovej skúške. Uvádza: «Maximálne tu\nmôžeme nachádzať prvok moci, avšak určite nie prvok rozhodovania... prvok\nrozhodovania... nemôže spočívať na tom, že sa príslušník PZ „rozhodne“ uskutočniť\noprávnenie, ktoré mu priznáva zákon. Prvok rozhodovania určite nie je predstavený\nvýkonom práva policajta na vyzvanie vodiča na výkon dychovej skúšky. Prvok rozhodovania\nsa musí týkať rozhodovania o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, ktoré\nje následne vynútiteľné štátnou mocou. V ustanovení § 69 ods. 1 písm. d) zákona o cestnej\npremávke však nie je uvedené nič, čo by sa týkalo práva alebo povinnosti právnických alebo\nfyzických osôb a nespomína sa tu ani nič, čo by bolo vynútiteľné štátnou mocou. Preto je\nodôvodnenie výkonu právomoci, ktorá by v sebe zahrňovala prvok moci a prvok\nrozhodovania, tak, ako to predostrel NS SR, nesprávne... v tomto prípade reálne ani\nneprišlo k výkonu oprávnenia policajta vyzvať vodiča, aby sa podrobil dychovej skúške,\nnakoľko k výkonu dychovej skúšky nikdy neprišlo. Preto, ak by som aj uvažoval nad tým, že\nvýzva policajta adresovaná vodičovi, aby sa podrobil dychovej skúške, má predstavovať\nprávomoc verejného činiteľa, ktorá v sebe zahŕňa prvok moci a prvok rozhodovania (čo\nvšak jednoznačne popieram), je potrebné v takomto prípade vziať na zreteľ to, že reálne\nk žiadnemu výkonu právomoci nedošlo... dovolací súd cituje ustanovenie § 69 ods. 1\npísm. d) zákona o cestnej premávke s tým, že sám poukazuje na to, že práve v situácii\npredvídanej zákonom má dochádzať k výkonu právomoci verejného činiteľa, ktorá v sebe\nzahŕňa prvok moci a prvok rozhodovania. Nie je preto možné vyvodzovať záver, že aj\nv prípade, ak sa žiadna dychová skúška reálne nevykonala, tak došlo k výkonu právomoci.\nUvedený záver NS SR, by bol v rozpore s ustanovením, na ktoré poukazuje samotný NS SR,\nnakoľko výkon právomoci, vychádzajúc z ustanovenia § 69 ods. 1 písm. d) zákona o cestnej\npremávke, prichádza teoreticky do úvahy len pri reálnom výkone výzvy adresovanej\nvodičovi... Keďže v mojom prípade dychové skúšky neboli reálne vykonané, nemohlo tým\npádom dôjsť ani k výkonu akejkoľvek právomoci obsahujúcej prvok moci a prvok\nrozhodovania... NS SR, ako dovolací súd...mal snahu sa s týmito argumentmi vysporiadať,\navšak... toto odôvodnenie nebolo správne...»\n\n5\n\n13. V nadväznosti na už uvedené sťažovateľ zastáva názor, že postupom najvyššieho\nsúdu ako dovolacieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva zakotveného v čl. 17\nods. 2 ústavy a práva obsiahnutého v čl. 5 ods. 1 dohovoru, keďže stíhanie za skutky,\npri ktorých mal byť preukázaný prvok moci a prvok rozhodovania, ako aj pozbavenie\nosobnej slobody bolo nezákonné.\n14. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho základné právo na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie\nproti uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn. 5 To 1/2016 zo 14. júla 2016, porušené boli.\nTaktiež, že jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a právo\nna slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn.\n5 To 1/2016 z 14. júla 2016, porušené boli. Napokon navrhuje: „Zrušuje sa Uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 2TdoV/6/20I7, zo dňa 13. 12. 2017 a vec sa\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky vracia na ďalšie konanie.“\n15. Najvyšší súd ako dovolací súd v napadnutom uznesení uvádza, že je zrejmé, že\nv prípade sťažovateľa nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného\nporiadku, a preto podané dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.\nNajvyšší súd uviedol: „... zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že\ndovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých\nnajzávažnejších - mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie\ndôvody výslovne uvedené v § 371 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi\nzakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú\nkoncipované podstatne užšie.“ Ďalej uvádza: «Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým\nbola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu\nprávoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.\nMožnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa\nširokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna\nopravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie.»\n\n6\n\n16. Najvyšší súd ako dovolací súd uviedol: «Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu\ndôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku,\nk tomu je dôležité poznamenať - tak ako to napokon najvyšší súd už stabilne zdôrazňuje\nv rámci svojej rozhodovacej činnosti - že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého\nrozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie\nprávnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku\nz hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. Teda zjednodušene povedané,\npodstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie)\npod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku.\nPokiaľ ide konkrétne o obvineným uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1\npísm. i) Trestného poriadku... pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencii tohto je\ndovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením (skutkovými závermi), ktoré vo\nveci urobili súdy nižšieho stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové\nzistenia... Dovolací súd skutok ustálený súdmi nižšieho stupňa nemôže ani meniť, ani\ndopĺňať (to neplatí len pre posúdenie dôvodnosti dovolania ministra spravodlivosti\npodaného podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku).\n... vo vzťahu k skutkovému stavu zistenému skôr konajúcim súdmi, vyjadrenému v tzv.\nskutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho\ncharakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré\nsmerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne\nproti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov - ich posudzovanie je dominanciou konania\nodvolacieho. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú\nk preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa.»\n17. Najvyšší súd tiež uviedol, že sťažovateľ «... v dovolaní v podstate smeroval svoju\nargumentáciu a uplatnené námietky voči správnosti právneho posúdenia skutkov s ohľadom\nna nenaplnenie pojmu „verejný činiteľ“ podľa § 128 ods. 1 Trestného zákona...». Túto\ndovolaciu námietku najvyšší súd nepovažoval za opodstatnenú. Ďalej dodal: „Pre trestnú\nzodpovednosť sa podľa jednotlivých ustanovení Trestného zákona vyžaduje, aby bol trestný\nčin spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou.“\n\n7\n\n18. Najvyšší súd uviedol, že právomoc verejného činiteľa v súlade s judikatúrou\nnajvyššieho súdu „vyžaduje pre svoje naplnenie preukázanie tak prvku moci ako aj\nrozhodovania, čo znamená mocenské rozhodovanie na právnom podklade uplatňované voči\nfyzickým alebo právnickým osobám, ktoré môžu byť takým rozhodnutím obmedzené\nna svojich právach. Nemusí pritom nevyhnutne ísť o formalizované rozhodovanie, vždy je\nvšak spojené so zodpovednosťou za uplatnenie právomoci.“.\n19. Najvyšší súd ako dovolací súd sa stotožnil s odôvodnením uznesenia odvolacieho\nsúdu sp. zn. 5 To 1/2016 zo 14. júla 2014, kde bolo okrem iného uvedené: «skutky\nobvineného boli spáchané v súvislosti s právomocou a zodpovednosťou osoby v služobnom\npomere, pričom tieto boli riešené len ako škodové udalosti preto, že obvinený pri ich\ndokumentovaní založil k protokolu - záznamu o preverení oznámenia škodovej udalosti aj\ndoklad o vykonaní dychovej skúšky s negatívnym výsledkom. Obvinený pri „dokumentovaní\ndopravnej nehody“ postupoval ako reprezentant orgánu verejnej moci, ktorý má povinnosť\nnestranne zadokumentovať škodovú udalosť tak, ako ju zistil. Pri výkone tejto jeho\nprávomoci (dokumentovaní škodovej udalosti) konal v postavení verejného činiteľa, keď by\nsa dalo v podstate povedať, že tu ide o akúsi prípravnú fázu k fáze rozhodovania o právach\na povinnostiach fyzických či právnických osôb. Pre poisťovne je dokumentovanie\n(vyšetrovanie dopravnej nehody políciou) jedným z dôležitých a určujúcich kritérií\npre posúdenie rizika prípadného poistného podvodu.»\n20. Najvyšší súd k argumentom odvolacieho súdu dodáva: «Možno súhlasiť\ns dovolateľom, že len samotné „zaradenie“ záznamu o preverení škodovej udalosti (č. 1.\n309 - 401, 417 - 435, 460 - 470, 487 - 494) do evidencie dopravných nehôd v zmysle § 68\nods. 1, zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v sebe nezahŕňa prvok moci ani prvok\nrozhodovania. To ale len vtedy ak ide výlučne o evidenciu reálnej a skutočnej škodovej\nudalosti bez ďalšieho. V predmetnej veci však obvinený rozhodol v súlade so svojou mocou\n(právomocou) o zaradení vymyslených (falošných) škodových udalostí do evidencie\ndopravných nehôd, a to tak, že okrem „preverenia“ záznamov o neexistujúcich škodových\nudalostiach sám (a to v rámci svojej rozhodovacej právomoci verejného činiteľa) sfalšoval\n\n8\n\ndychové skúšky. K takejto činnosti mu totižto nikto nemohol dať podklady, ktoré by len\npreveril a zaradil do evidencie dopravných nehôd. Obvinený zištne, účelovo a úmyselne\n„preveril“, odobril, zlegalizoval a napokon i „vyrobil“ fake - falošný a neexistujúci vymyslený stav.»\n21. Najvyšší súd ako dovolací súd dodáva, že podľa § 69 ods. 1 písm. d) zákona\nč. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov „Policajt je oprávnený vyzvať vodiča, aby sa podrobil vyšetreniu, či\nnie je ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou, alebo liekmi, ktoré môžu znížiť\njeho schopnosť bezpečne viesť vozidlo.“, z čoho vyplýva, že «len policajt konajúci ako\nverejný činiteľ má v zmysle § 69 ods. 1 písm. d) z. č. 8/2009 Z. z. právomoc rozhodnúť\no vykonaní dychovej skúšky. Takýto postup policajta v sebe zahŕňa ako prvok moci tak aj\nprvok rozhodovania.\nObvinený akože „podrobil“ dychovej skúške všetkých účastníkov škodových udalostí,\nktorí by boli povinní jeho výzve vyhovieť, inak by sa dopustili trestného činu ohrozenia pod\nvplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona. Obvinený aby mohol zaradiť\nškodové udalosti (poznámka - vymyslené) do evidencie dopravných nehôd (tak aby boli\nnásledne akceptované poisťovňami ako reálne spôsobilé na plnenie) musel ich doplniť\no zápisy o dychových skúškach. Tým, že dychové skúšky sám vyhotovil - sfalšoval, konal\n(rozhodol o výkone dychovej kontroly) ako verejný činiteľ realizujúci svoju moc právomoc, nariadiť výkon dychovej skúšky. Okolnosť, že účastníci škodových udalostí sa\nreálne nepodrobili dychovým skúškam nič nemení na tom, že len obvinený mal právomoc\npostupovať podľa § 69 ods. 1 písm. d) z. č. 8/2009 Z. z., pričom tak aj akože postupoval.\nObvinený sfalšoval - vyhotovil zápisy o všetkých dychových skúškach, ktorým by boli\núčastníci škodových udalostí povinný podrobiť sa pod hrozbou veľmi vážnej ujmy, a takéto\nsfalšované zápisy o dychových skúškach, spolu so sfalšovanými záznamami o preverení\nškodových udalostí zaradil do evidencie ako pravé. Tým zneužil právomoc verejného\nčiniteľa, pretože konal ako verejný činiteľ a v jeho konaní bol celkom zreteľne prítomný\nprvok moci i rozhodovania následne vynútiteľný štátnou mocou - viď proces vyhotovenia\nzápisov o vykonaní dychových skúšok.\n\n9\n\nPokiaľ obvinený v podanom dovolaní formálne uplatnil ako dôvod dovolania aj\ndôvod podľa § 374 ods. 3 Trestného poriadku, tak k tomu uvádza dovolací súd iba toľko\n(viď k tomu R 47/2014 – I.), že predmetné ustanovenie nemožno uplatňovať ako samostatný\ndôvod dovolania. Toto ustanovenie totiž len v nadväznosti na § 369 a § 372 ods. 1\nTrestného poriadku vyjadruje okolnosť, že aj keď sa z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1\nTrestného poriadku dovolaním napáda vždy rozhodnutie súdu druhého stupňa (okrem\ndovolania podaného ministrom spravodlivosti), možno dovolaním namietať aj chyby\nkonania súdu prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom\nopravnom prostriedku. Ak teda dovolateľ - obvinený namieta chybu konania na súde prvého\nstupňa, musí táto chyba zodpovedať niektorému z dôvodov dovolania uvedenému v § 371\nods. 1 Trestného poriadku a takto musí byť aj v dovolaní označená (374 ods. 1, ods. 2\nTrestného poriadku).\n... pre úspešne podanie dovolania je potrebné, aby bolo v ustanovení § 374 ods. 3\nTrestného poriadku predpokladané pochybenie zároveň subsumovateľné pod niektorý\nz do úvahy prichádzajúcich dovolacích dôvodov v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku,\nčo však v danom prípade splnené nebolo.».\nII.\n22. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n23. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\n\n10\n\n24. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n25. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ako aj postup,\nktorý predchádzal jeho vydaniu, z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti\njeho účinkov s obsahom sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2\nústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na slobodu\na bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.\n26. Podstata sťažnosti proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu spočíva\nv tvrdení sťažovateľa, že najvyšší súd ako dovolací súd „dodatočne“ dopĺňal odôvodnenia\nzáverov prvostupňového súdu a druhostupňového súdu a „naprával“ nesprávnosti v ich\npostupoch, pričom sťažovateľ sa nemal možnosť proti týmto argumentom brániť.\nSťažovateľ sa napokon nestotožnil ani so závermi dovolacieho súdu.\n27. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd neuvádzal vo svojom odôvodnení\nnapadnutého uznesenia také skutočnosti, ktorými by sa nezaoberal už odvolací súd\na ku ktorým sa už nevyjadril, prípadne nemal možnosť vyjadriť sťažovateľ, ale len\nargumentačne prehlboval závery odvolacieho súdu.\n28. Správnosť právnej kvalifikácie skutkov namietaná sťažovateľom závisí\nod posúdenia prítomnosti prvku moci a prvku rozhodovania, ktoré podľa sťažovateľa\npri jeho skutkoch buď úplne absentovali, alebo prinajmenšom neboli naplnené kumulatívne.\n29. Ústavný súd poukazuje na odôvodnenie prítomnosti prvku moci a prvku\nrozhodovania tak, ako to uviedol odvolací súd aj dovolací súd, a to, že sťažovateľ spáchal\n\n11\n\nskutky v súvislosti so svojou právomocou a zodpovednosťou ako osoba v služobnom\npomere. Sťažovateľ mal ako reprezentant orgánu verejnej moci nestranne zdokumentovať\nškodovú udalosť tak, ako ju zistil. Pri výkone svojej právomoci však vyhotovil oficiálne\ndokumenty o fiktívnych škodových udalostiach, ako aj oficiálne dokumenty o fiktívnych\ndychových skúškach a následne ich zaradil do príslušnej evidencie.\n30. Najvyšší súd ako dovolací súd uviedol: «len samotné „zaradenie“ záznamu\no preverení škodovej udalosti do evidencie dopravných nehôd... v sebe nezahŕňa prvok moci\nani prvok rozhodovania. To ale len vtedy ak ide výlučne o evidenciu reálnej a skutočnej\nškodovej udalosti bez ďalšieho.» Sťažovateľ z toho vyvodil, že pokiaľ to platí pre reálnu\nškodovú udalosť, o to viac to musí platiť pre fiktívnu škodovú udalosť. Ústavný súd uvádza,\nže názor sťažovateľa je v tomto nesprávny, pretože pokiaľ sťažovateľ zaradí záznam\no reálnej škodovej udalosti do evidencie, koná automaticky v zmysle svojich služobných\npovinností a nemá možnosť sa rozhodnúť, či ten-ktorý záznam vyhotoví a zaeviduje alebo\nnie. V prípade falošnej – nereálnej škodovej udalosti však sťažovateľ túto povinnosť nemá,\nkeďže škodová udalosť neexistuje. Ak sa však sťažovateľ rozhodne, že vypracuje záznam\no falošnej škodovej udalosti, ako aj falošnej dychovej skúške a tie následne zaeviduje\nv príslušnej evidencii, koná tak dobrovoľne len za základe svojho vlastného rozhodnutia,\npričom zneužije právomoc, ktorá mu bola zverená, a týmto svojím konaním zasiahne\ndo majetkových práv poškodených tým, že im vznikne povinnosť peňažného plnenia, keďže\ntieto falošné záznamy, o ktorých vypracovaní a zaevidovaní rozhodol výlučne sťažovateľ,\nsú kľúčovým podkladom pre rozhodnutie poškodených poisťovní o poistnom plnení.\n31. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak\nnamietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a\nzákladným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\n\n12\n\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.\nI. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).\n32. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\ns ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných\nslobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany\nústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom\nrozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)\npri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len\nv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne\npoprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\n33. Ústavný súd upozorňuje, že „... otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu“\n(I. ÚS 509/2017).\n34. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,\nsama osebe nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani\noprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným\n(IV. ÚS 35/02).\n35. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dostatočným spôsobom\nuviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť, pričom sa\nústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými jeho dovolacími námietkami.\nNapadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje ústavný súd za ústavne udržateľné\n\n13\n\na konštatuje, že mu nemožno vyčítať svojvoľnosť či neodôvodnenosť, ktorá by mala\nza následok arbitrárnosť napadnutého uznesenia.\n36. Ústavný súd, prihliadajúc na obsah sťažnosti, na obsah napadnutého uznesenia,\nako aj na obsah príloh k sťažnosti týkajúcich sa predmetnej veci, pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako\nzjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. mája 2018\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právna kvalifikácia-právna kvalifikácia trestného činu", "dovolanie-dovolacie dôvody", "skutok-trestnosť konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:be7faf62-4773-4366-875e-a0a0a3189c6d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.509.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 509/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 509/2017 z 9. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.509.2017.1"}, {"guid": "ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 453/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": []}