{"guid": "ussr:35c00bf4-9999-4d75-b42d-cb1e15814d01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.304.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 304/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 304/2018 z 14. 6. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. júna 2018, sp. zn. II. ÚS 304/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.304.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-06-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/35c00bf4-9999-4d75-b42d-cb1e15814d01", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.304.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.304.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.304.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 304/2018-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nväzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody\n\n, t. č. Ústav na výkon\n, zastúpeného advokátom Mgr. Markom\n\nParom, advokátska kancelária, Šancová 48, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 3 Tost 6/2018 a jeho uznesením zo 14. marca 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája\n2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného\n\nporušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod\nsp. zn. 3 Tost 6/2018 a jeho uznesením zo 14. marca 2018. Sťažnosť bola odovzdaná na\npoštovú prepravu 21. mája 2018.\n\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok\n(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. PK-1 T 10/2012 z 28. mája 2013 bol sťažovateľ\nuznaný za vinného zo spáchania v bode (1) zločinu založenia, zosnovania a podporovania\nzločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, v bode (3) zločinu poškodzovania\ncudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, v bode\n(4) obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4\npísm. c) Trestného zákona, v bode (7) zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245\nods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona a v bode (8) zločinu\npoškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a ods. 4 písm. b) Trestného zákona na\nskutkovom základe konštatovanom v rozsudku. Bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia\nslobody vo výmere 20 rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym\nstupňom stráženia. Bol mu tiež uložený ochranný dohľad na 3 roky a vyslovilo sa zhabanie\nviacerých vecí. Napokon bol zaviazaný nahradiť škodu viacerým poškodeným.\n3. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.\n4 To 7/2013 z 13. mája 2014 bol rozsudok špecializovaného súdu vo výroku o treste\na spôsobe jeho výkonu zrušený a na nezmenenom skutkovom základe mu bol uložený\núhrnný trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu\ns maximálnym stupňom stráženia.\n4. V súčasnosti je sťažovateľ vo výkone trestu na základe už uvedených\nprávoplatných rozsudkov.\n5. Návrhom z 10. júla 2017 sa sťažovateľ domáhal na špecializovanom súde\npovolenia obnovy konania.\nUznesením špecializovaného súdu sp. zn. PK-2 Nt 2/2017 z 29. novembra 2017 bol\nnávrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý s tým, že neboli zistené\npodmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.\nUznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 6/2018 zo 14. marca 2018 bola sťažnosť\npodaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného súdu zamietnutá ako nedôvodná.\nUznesenie bolo sťažovateľovi doručené 23. mája 2018 (správne má byť zrejme 23. marca\n2\n\n2018, pozn.) a jeho obhajcovi 28. mája 2018 (správne má byť zrejme 28. marca 2018,\npozn.).\n6. Namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odôvodňuje\nsťažovateľ neprípustnou aplikáciou a výkladom príslušných podmienok obnovy konania,\npísomným vyhotovením uznesenia špecializovaného súdu v rozpore s jeho vyhláseným\nznením (pričom uznesením najvyššieho súdu ani jemu predchádzajúcim konaním nedošlo\nk náprave tohto stavu), absenciou relevantného odôvodnenia [špecializovaný súd sa\nodmietol zaoberať argumentáciou sťažovateľa založenou na rozhodnutí Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Pello proti Estónsku s odôvodnením, že\nrozhodnutie je v anglickom jazyku, no súdne konanie sa vedie a dôkazy sa predkladajú\nv slovenskom jazyku].\nSťažovateľ ďalej poukazuje na to, že:\nNajvyšší súd vo svojom uznesení došiel (okrem iného) k záveru, že výsluch svedka\nnie je nová, súdom dosiaľ neznáma skutočnosť, ktorá by mohla sama osebe\nalebo v spojení s inými skutočnosťami a dôkazmi odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste,\npričom nálezy ústavného súdu, na ktoré sťažovateľ poukazuje, nemožno použiť, lebo jeden\nz nich sa týka prípadu spolupáchateľstva.\nV rozpore s ustálenou súdnou praxou, ako aj nálezom ústavného súdu č. k.\nIII. ÚS 406/2014-98\n\nšpecializovaný\n\nsúd\n\nkonštatoval\n\nspoľahlivé\n\npreukázanie\n\nviny\n\nsťažovateľa, nepristupoval k otázke obnovy konania nezaujato a vôbec sa nezaoberal\nmožnosťou nového dôkazu (výsluchu svedka\na skutočnosťami, ktoré bez\n\n) aj v spojení s inými dôkazmi\n\nvýpovede nemohli v pôvodnom konaní privodiť\n\npriaznivejšie rozhodnutie v prospech sťažovateľa. Písomné vyhotovenie uznesenia\nšpecializovaného súdu navyše nezodpovedá obsahovo ústne vyhlásenému uzneseniu.\nNajvyšší súd uvedené pochybenia nenapravil a arbitrárne konštatoval, že Trestný\nporiadok nevyžaduje, aby obsah písomného odôvodnenia bol totožný s obsahom zvukového\nzáznamu. Uznesenie najvyššieho súdu pritom neobsahuje jedinú zmienku o tom, prečo by\n\n3\n\nvýsluch\n\n, priameho svedka, ktorý bol v čase konania pred špecializovaným\n\nsúdom na úteku, nemohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie.\nČo sa týka okolnosti, že výpoveď svedka\n\nbola na špecializovanom\n\nsúde prečítaná, je potrebné uviesť, že táto výpoveď sa týkala skutku, za ktorý sťažovateľ\nnebol obžalovaný, čo znamená, že vo vzťahu k osobe sťažovateľa a skutkov kladených mu\nza vinu ide o nový dôkaz.\nŠpecializovaný súd výpoveď svedka\n\nnepovažoval za „už vykonanú“,\n\npriznal jej povahu nového dôkazu, vo svojom uznesení (verejne vyhlásenom a následne\nodlišne zachytenom v písomnej podobe) však konštatoval vinu sťažovateľa, nerešpektoval\nprincíp prezumpcie neviny a v rozpore so zásadou in dubio pro reo sa nezaoberal otázkou,\nči výpoveď svedka\n\nmohla alebo nemohla privodiť pre sťažovateľa\n\npriaznivejšie rozhodnutie.\nEurópsky súd pre ľudské práva v prípade Pello proti Estónsku konštatoval\nnezlučiteľnosť odmietnutia výsluchu priameho svedka s čl. 6 dohovoru. Pri priamych\nsvedkoch sa prezumuje ich vedomosť o žalovanom skutku a možnosť poskytnúť relevantné\núdaje o vine či nevine obžalovaného. Nie je pochopiteľné, prečo sa všeobecné súdy touto\nčasťou argumentácie nezaoberali, a to o to viac, že špecializovaný súd na uvedené\nrozhodnutie ESĽP neprihliadal len z dôvodu, že je v anglickom jazyku. Najvyšší súd pritom\nnevyužil ani svoje oprávnenie preveriť dôvodnosť návrhu na povolenie obnovy, napríklad\nvýsluchom\n\n.\n\n7. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Tost/6/2018 zo dňa\n14.03.2018 ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým bola podľa § 193 ods. 1 písm. c)\nTr.por. sťažnosť\n\nako nedôvodná zamietnutá bolo porušené základné právo\n\nna súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nPodľa § 56 ods. 2, 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd\n\n4\n\nSlovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Tost/6/2018\nzo dňa 14.03.2018 a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.“\nII.\n8. Z rukou písaného podania sťažovateľa označeného ako „Žiadosť o obnovu\nkonania“ (dátum nie je čitateľný) adresovaného špecializovanému súdu inter alia vyplýva,\nže žiada o vypočutie svedka\na\n\nako priameho svedka, ale ďalej aj\n\n, keďže ich tvrdenia majú zásadný vplyv na rozhodnutie o vine, ako aj na uloženie\n\ntrestu, pričom tieto dôkazy nebolo možné skôr vykonať.\n9. Zo zápisnice špecializovaného súdu o verejnom zasadnutí o návrhu na povolenie\nobnovy konania sp. zn. PK-2 Nt 2/2017 z 29. novembra 2017 inter alia vyplýva, že obhajca\nsťažovateľa predložil súdu rozhodnutie ESĽP vo veci Pello proti Estónsku v anglickom\njazyku a poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 406/2014 v analogickej veci.\nKým nález ústavného súdu sa založil do spisu, tak opatrením podľa § 298 a § 253 ods. 1\nTrestného poriadku sa rozhodlo, že sa listina v anglickom jazyku nezakladá do spisu\nz dôvodu, že nie je vyhotovená v úradnom jazyku, v ktorom sa toto konanie vedie. Napokon\nbolo vyhlásené uznesenie, ktorým podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku bol návrh\nsťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý, pretože sa nezistili podmienky\nobnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Následne predsedníčka senátu\nuviedla podstatné dôvody uznesenia s poučením o opravnom prostriedku.\n10. Z písomného vyhotovenia uznesenia špecializovaného súdu č. k. PK-2 Nt 2/2017311 z 29. novembra 2017 vyplýva výrok, ktorý je v zhode s výrokom vyhláseným\nna verejnom zasadnutí. Podľa konštatovania špecializovaného súdu sťažovateľ návrh\nna povolenie obnovy konania odôvodnil tým, že v pôvodnom konaní nebol možný výsluch\n, ktorý podľa tvrdení kľúčových svedkov obžaloby (napr.\n,\n\na\n\n,\n\n) mal mať priame poznatky o prejednávaných skutkoch,\n\na preto môže významnou mierou prispieť k objasneniu otázky viny. Druhá okolnosť spočíva\nv tom, že\n\nzačal spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní, a preto ako\n\nsvedok môže poskytnúť nové tvrdenia rozhodujúce pre úplné a správne posúdenie veci.\n\n5\n\nTvrdenia\n\nmajú mať zásadný vplyv na rozhodnutie o vine a treste, pretože\n\nskutková okolnosť, či sťažovateľ bol členom skupiny, alebo bol účastný na skupine tým, že\nbol pre ňu činný, je podstatná pre naplnenie kvalifikačného znaku „spáchanie skutku ako\nčlen zločineckej skupiny“, a teda tvorí rozhodujúci rámec pre výmeru trestu v sadzbe 20\naž 25 rokov. Sťažovateľ pripojil k návrhu listinu z 21. júna 2017, ktorá bola žiadosťou\nadresovanou\n\n, aby sa vyjadril k možnosti navrhnúť jeho výsluch ako\n\nsvedka. Túto listinu zaslal obhajca sťažovateľa\n\ndo výkonu trestu\n\na požiadal ho o zodpovedanie tam uvedených otázok. Odpovede na otázky sú napísané\nručným písmom a vyplýva z nich, že\n\nbol vypočutý iba ku skutku v bode (11)\n\nrozsudku, ku skutkovým okolnostiam sa vie vyjadriť iba vo vzťahu ku skutku v bode (1)\na je ochotný vypovedať. Nie je stíhaný ako obvinený a ani nebol obžalovaný za tieto skutky.\nOsobu sťažovateľa nepozná. Podľa názoru špecializovaného súdu za skutočnosti skôr\nneznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania pred\nrozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania. Takouto skutočnosťou je\nobjektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na\nzistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba spravidla preukázať dôkazom.\nSťažovateľ v návrhu na obnovu ako novú neznámu skutočnosť uviedol vyjadrenie\nv odpovedi na otázku ku skutku v bode (1) rozsudku špecializovaného súdu, a to že\nsa tento vie ku skutku vyjadriť a je ochotný vypovedať. Ďalej poukázal na zmenu\nprocesného postavenia odsúdeného\n\n, ktorý v postavení svedka uviedol nové tvrdenia\n\nrozhodujúce pre úplné a správne posúdenie veci.\n\nbol v pôvodnej veci obžalovaným\n\na v tomto postavení vypovedal pred súdom 14. augusta 2012. Uviedol, že nebol členom\nžiadnej zločineckej skupiny „Sýkorovcov“, nikomu nedával príkazy alebo pokyny na\npáchanie trestnej činnosti ani nedával súhlasy na páchanie trestnej činnosti. Nikoho neriadil,\nnikto mu neodvádzal žiaden zisk z trestnej činnosti a ani on nikomu neodvádzal žiadne\npeniaze pochádzajúce z trestnej činnosti. Výpoveď\n\nšpecializovaný súd\n\nprečítal na hlavnom pojednávaní postupom podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku.\nNamiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní podľa tohto ustanovenia možno čítať\nzápisnicu o výpovedi, ak s tým súhlasí prokurátor a obžalovaný a súd nepovažuje osobný\nvýsluch za potrebný. Ako je zo zápisníc na hlavnom pojednávaní zrejmé, obžalovaní\nsúhlasili s prečítaním zápisnice o výsluchu tohto svedka. Sťažovateľ ani jeho obhajca\n\n6\n\nnepodali návrh na osobný výsluch svedka. Špecializovaný súd nepovažoval osobný výsluch\nza potrebný, pretože podstatné skutočnosti zistil inými navrhnutými\na vykonanými dôkazmi. Dôkazy výsluchom\n\na\n\nteda boli špecializovanému súdu\n\nznáme a aj vykonané v pôvodnom konaní, a preto nejde o nové dôkazy.\n\nmal\n\nv pôvodnom konaní procesné postavenie obžalovaného a v tomto postavení bol aj vypočutý\na právoplatne uznaný za vinného. Javí sa ako procesne neprípustné, aby sa obnovou konania\n(ako sa toho domáha sťažovateľ) zmenilo procesné postavenie tohto odsúdeného na\nprocesné postavenie svedka. Osoba menom\n\nuvedená v návrhu na povolenie\n\nobnovy konania má v zmieňovanej trestnej veci procesné postavenie obžalovaného, pričom\nskutočnosti vyplývajúce z tohto trestného stíhania súvisia so štruktúrou, pôsobením\na činnosťou zločineckej skupiny s názvom „Sýkorovci“. Pritom sťažovateľ neuvádza,\nk akým novým skutkovým zisteniam odôvodňujúcim iné rozhodnutie o vine alebo treste by\nbolo možné na základe výpovede\n\ndospieť. Skutočnosť, že\n\nje\n\nochotný vo veci vypovedať, nie je skutočnosťou, ktorá by spĺňala podmienky obnovy\nkonania a odôvodňovala jeho povolenie.\n11. Z dôvodov sťažnosti z 2. februára 2018 podanej obhajcom sťažovateľa proti\nuzneseniu špecializovaného súdu č. k. PK-2 Nt 2/2017-311 z 29. novembra 2017 vyplýva\npredovšetkým námietka, podľa ktorej písomné vyhotovenie uznesenia sa nezhoduje\ns vyhláseným znením, čím podľa názoru sťažovateľa došlo k zásadnému porušeniu\nTrestného poriadku a základného práva na spravodlivý súdny proces garantovaný ústavou,\nako aj dohovorom. Zo zvukových záznamov z verejného zasadnutia špecializovaného súdu\nz 29. novembra 2017, ktoré boli obhajcovi sťažovateľa predložené, možno zistiť, že v čase\nod 7.21 h do 8.01 h predsedníčka senátu uviedla: „Pokiaľ sa jedná o otázku nových\nskutočností, ktoré by mali smerovať výpoveďou tohto svedka k štruktúre, existencii tejto\nzločineckej skupiny a k postaveniu odsúdeného\n\nv tejto zločineckej skupine, k tomu\n\nsúd zaujal záver, že zločinecká skupina, jej existencia, jej štruktúra bola dokázaná v trestnej\nveci, v ktorej je navrhovaná obnova konania.“ V časti zvukového záznamu v čase od 8.02 h\ndo 8.25 h a od 8.30 h do 8.53 h predsedníčka senátu uviedla: „Pričom bolo dokázané\ni postavenie odsúdeného\n\nv tejto zločineckej skupine a jeho podiel na páchaní tejto\n\ntrestnej činnosti a to na základe dôkazov, ktoré boli vykonané v tejto trestnej veci, ktoré boli\n\n7\n\nzmieňované v správe o stave veci na tomto verejnom zasadnutí... Pokiaľ, teda, tieto\nskutočnosti, ktoré sa majú podľa návrhu na obnovu konania dokázať výsluchom svedka\na výsluchom svedka\n\n, boli dokázané dôkazmi, ktoré boli\n\nvykonané na hlavnom pojednávaní.“ Naproti uvedenému zneniu ústneho vyhlásenia\nuznesenia v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvádza: «S poukazom na vykonané\ndokazovanie na hlavnom pojednávaní súd konanie obžalovaných... a\nprávne posúdil ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa\n§ 296 Trestného zákona. Odsúdeného\n\nz členstva v zločineckej skupine\n\n„Sýkorovci“ usvedčili svedkovia\n,\n\n,\n\na obžalovaný\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\na\n\n.» Ďalej sťažovateľ v podanej sťažnosti poukázal na nález\n\nústavného súdu č. k. III. ÚS 406/2014-98 z 15. marca 2016, podľa ktorého účelom konania\no povolenie obnovy konania nie je posudzovanie viny odsúdeného, pretože by takéto\nposudzovanie znamenalo prekročenie zákonného rámca vymedzujúceho právomoci súdu\nv tomto\n\nkonaní,\n\nčo\n\ntreba\n\npovažovať\n\nza\n\nneprípustný\n\nexces\n\nv postupe\n\nsúdu.\n\nV sťažovateľovom prípade sa krajský súd neobmedzil pri posudzovaní navrhovaného\nnového dôkazu (výpovede spoluodsúdeného, ktorý v pôvodom konaní pred vyšetrovateľom\nodmietol vypovedať a súdom nebol vypočutý, lebo sa proti nemu konalo ako proti ušlému)\nna zisťovanie pravdepodobnosti, či by tento dôkaz v kontexte skutkových záverov\nustálených na základe dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní bol spôsobilý odôvodniť\niné rozhodnutie o vine sťažovateľa. Pritom podľa sťažovateľa ústavný súd pripomína, že aj\nv konaní o povolenie obnovy konania je potrebné ctiť zásadu in dubio pro reo, keďže aj toto\nkonanie je trestným konaním so všetkými potenciálnymi následkami a je v ňom potrebné\nrešpektovať ústavné princípy ovládajúce trestné konanie. Táto zásada vyžaduje, aby\nsudcovia nevychádzali z vopred prijatého presvedčenia o vine obžalovaného. Sudca\nrozhodujúci o povolení obnovy konania by mal k posúdeniu veci pristupovať nezaujato, to\nznamená, byť v zásade otvorený tomu, že predložený dôkaz môže potenciálne doterajšie\nrozhodnutie o vine zvrátiť. Podľa presvedčenia sťažovateľa špecializovaný súd takto\nnepostupoval a nijako sa nevysporiadal s otázkou dôkaznej hodnoty nového dôkazu\nv podobe svedka\n\n. Pritom podľa ustálenej praxe slovenských všeobecných\n\nsúdov, ako aj ESĽP sa pri priamych svedkoch prezumuje vedomosť o žalovanom skutku\n\n8\n\na možnosť poskytnúť dôkaz o nevine obžalovaného (Pello proti Estónsku). Hoci obhajca\nsťažovateľa rozhodnutie ESĽP vo veci Pello proti Estónsku predložil na verejnom\nzasadnutí, z nepochopiteľných dôvodov mu predsedníčka senátu špecializovaného súdu\nrozhodnutie vrátila, lebo nebolo vyhotovené v úradnom jazyku a na príslušnú argumentáciu\nvyplývajúcu z rozhodnutia nijako nereagovala. Pokiaľ špecializovaný súd poukazuje na to,\nže sťažovateľ a jeho obhajca v pôvodnom trestnom konaní súhlasili s prečítaním výpovede\n, treba uviesť, že tento výsluch\n\nsa týkal skutku, z ktorého\n\nnebol sťažovateľ obžalovaný, a navyše osobný výsluch nebol v tom čase možný, keďže\nproti\n\nsa konalo ako proti ušlému. V súvislosti s ustálením\n\nšpecializovaného súdu, podľa ktorého sťažovateľ neuviedol, k akým novým skutkovým\nzisteniam by výsluch mohol viesť, treba uviesť, že sťažovateľ samozrejme nemohol poznať\nobsah výpovede svedka\n\nvopred, ale to nebránilo špecializovanému súdu\n\npostupom podľa § 398 ods. 1 Trestného poriadku vykonať potrebné vyšetrenie.\n12. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 6/2018 zo 14. marca 2018,\ndoručeného obhajcovi sťažovateľa podľa dátumovej pečiatky 28. marca 2018, vyplýva, že\nním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného súdu\nsp. zn. PK-2 Nt 2/2017 z 29. novembra 2017. Podľa názoru najvyššieho súdu pri\nposudzovaní, či sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1\nTrestného poriadku, súd rozhodujúci o návrhu postupuje v dvoch na seba nadväzujúcich\netapách. V prvom rade hodnotí návrh na obnovu konania z hľadiska, či sú v ňom uvádzané\ntaké skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli skôr, teda v pôvodnom konaní, súdu známe.\nSkutočnosťou súdu skôr neznámou sa pritom rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je\nv tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci.\nNovým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol zahrnutý do pôvodného konania, t. j. nebol v konaní\nvôbec uplatnený alebo vykonaný, prípadne ak takýto dôkaz bol síce v pôvodnom konaní\nvykonaný, avšak po právoplatnosti rozhodnutia nadobudol nový obsah. Po zistení, že\no takéto skutočnosti alebo dôkazy ide, prichádza do úvahy hodnotenie súdu v tom smere, či\nby tieto mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi skôr známymi\nviesť k inému procesnému výsledku, ako je pôvodný právoplatný rozsudok (druhá etapa).\nAž v prípade, že sú kumulatívne splnené obe uvedené podmienky, môže súd obnovu\n\n9\n\nkonania povoliť, resp. v opačnom prípade návrh na obnovu konania zamietnuť pre\nnesplnenie zákonných predpokladov. Dôvodom obnovy konania teda nemôže byť každá\nnová skutočnosť alebo nový dôkaz, o ktorých sa súd dozvie, ale len tie kvalifikované, teda\ntaké, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie o vine a treste, pričom toto posúdenie je\nvýlučne úlohou rozhodujúceho súdu. Samotné tvrdenie osoby, ktorá podala návrh na\npovolenie obnovy konania, nie je pre takéto zásadné rozhodnutie postačujúce a súd ani nie\nje povinný vydať rozhodnutie v súlade s jeho právnymi názormi alebo hodnotením dôkazov.\nZa skutočnosti súdu skôr neznáme nemožno považovať tie, ktoré súd v pôvodnom konaní\nnebral do úvahy, lebo ich považoval za nepodstatné. V posudzovanej veci sťažovateľa\nz členstva v zločineckej skupine „Sýkorovci“ usvedčili svedkovia\na obžalovaný\n\n.\n\nv pôvodnej veci ako obžalovaný vypovedal pred súdom 14. augusta 2012. Uviedol, že nebol\nčlenom zločineckej skupiny „Sýkorovcov“, nikomu nedával príkazy alebo pokyny na\nspáchanie trestnej činnosti, nikoho neriadil. Nikto mu žiaden zisk nedával a nikomu\nneodvádzal žiadne peniaze z trestnej činnosti.\n\nnebol považovaný za spolupracujúcu\n\nosobu, ale za osobu, ktorá sa po svojom odsúdení priznala k niektorým trestným činom\na uzavrela dohodu o vine a treste.\n\nnemá žiadne priame poznatky o páchanej\n\ntrestnej činnosti, ktorá bola skutkovým základom na posúdenie viny sťažovateľa. Treba\npreto dôjsť k záveru, že sťažovateľom uvádzané skutočnosti, ktoré prezentuje ako nové,\nsúdu dosiaľ neznáme, takými skutočnosťami nie sú. Rovnako ani v dôvodoch sťažnosti\nneuviedol žiadne nové skutočnosti súdu skôr neznáme. Ústavné nálezy, na ktoré sťažovateľ\npoukazoval, nemožno v danej veci aplikovať (nález sp. zn. II. ÚS 406/2014 sa týka\nspolupáchateľstva). K námietke o nezhode medzi ústne vyhláseným uznesením a jeho\npísomným vyhotovením treba uviesť, že písomné odôvodnenie uznesenia špecializovaného\nsúdu spĺňa po obsahovej stránke náležitosti vyžadované Trestným poriadkom, ktorý ale\nnevyžaduje (a ani súdu neukladá), aby obsah písomného odôvodnenia rozhodnutia bol\ntotožný s obsahom zvukového záznamu. Najvyšší súd si vypočul zvukový záznam\n(nahrávku). Z jeho obsahu zistil, že predsedníčka senátu špecializovaného súdu viedla\nverejné zasadnutie v súlade s Trestným poriadkom. Strany v trestnom konaní mali otvorený\npriestor na realizáciu práv počas verejného zasadnutia a mali možnosť sa k veci vyjadriť.\nObsah zvukového záznamu svedčí aj o objektivite vedenia konania. Výroková veta\n\n10\n\nvyhláseného uznesenia je v písomnom vyhotovení zápisnice z verejného zasadnutia\nv totožnom znení ako na zvukovom zázname. Na to, aby písomné odôvodnenie rozhodnutia\nplne korešpondovalo s vyhotoveným zvukovým záznamom, muselo by obsahovať doslovný\nprepis zvukového záznamu do rozhodnutia. Vzhľadom na § 168 ods. 1 v spojení s § 180\nTrestného poriadku treba námietku sťažovateľa považovať za neopodstatnenú.\nIII.\n13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n15. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\n16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\n11\n\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n18. Jadrom námietok sťažovateľa je, že výsluch\n\n, ktorý v minulosti\n\nku skutkom kladeným za vinu sťažovateľovi vypočutý nebol, treba považovať za nový\ndôkaz, ktorý potenciálne mohol znamenať pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie o vine\na treste.\n19. Tak špecializovaný súd, ako aj najvyšší súd dospeli k záveru, že výsluch\nnemožno považovať za nový dôkaz súdu skôr neznámy, ktorý by mohol viesť\nk rozhodnutiu priaznivejšiemu pre sťažovateľa. Vychádzali z toho, že v pôvodnom konaní\nsťažovateľ a jeho obhajca, osobne prítomní na hlavnom pojednávaní, súhlasili s tým, aby sa\nvýpoveď\n\nčítala, teda netrvali na jeho osobnom výsluchu. Podľa názoru\n\nvšeobecných súdov preto nejde o nový dôkaz.\n\n12\n\n20. Sťažovateľ v uvedenej súvislosti v sťažnosti podanej ústavnému súdu poukazuje\niba na to, že prečítaná výpoveď\n\nsa týkala skutku, za ktorý nebol sťažovateľ\n\nobžalovaný, čo podľa jeho názoru znamená, že vo vzťahu ku skutkom kladeným mu za vinu\nide o nový dôkaz.\n21. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľovi a jeho obhajcovi už v pôvodnom\nkonaní muselo byť známe, že\n\nsa ku skutkom, z ktorých bol sťažovateľ\n\nobžalovaný, nevyjadroval, hoci tak mohol urobiť, keby bol jeho výsluch na to zameraný. Už\nv čase pôvodného konania preto sťažovateľovi nič nebránilo, aby trval na osobnom\nvýsluchu\n\nku skutočnostiam, ku ktorým sa v existujúcej výpovedi\n\nnevyjadroval, čo však neurobil.\nNa rozdiel od sťažnosti podanej ústavnému súdu v dôvodoch sťažnosti z 2. februára\n2018 podanej proti uzneseniu špecializovaného súdu poukazoval sťažovateľ navyše ešte aj\nna to, že osobný výsluch\n\nnebol v kritickom čase možný, keďže sa konalo\n\nproti nemu ako proti ušlému, teda nebol dosiahnuteľný.\nAk by sa aj odhliadlo od skutočnosti, že túto námietku sťažovateľ v konaní vedenom\nústavným súdom neuplatnil, treba dospieť k záveru, že z dôkazov, ktoré mal ústavný súd\nk dispozícii, nijako nevyplýva, že by sťažovateľ a jeho obhajca súhlasili s prečítaním\nsvedeckej výpovede len preto, lebo\n\nbol v kritickom čase na neznámom mieste,\n\nv dôsledku čoho sa konanie proti nemu viedlo ako proti ušlému, teda i napriek tomu, že\npodľa presvedčenia sťažovateľa výsluch\n\nku skutkom týkajúcim sa\n\nsťažovateľa (ku ktorým svedok vypočutý ešte nebol) by mohol privodiť pre sťažovateľa\npriaznivejšie rozhodnutie. Ak by totiž na výsluchu\n\ntrval (na čo mal\n\nnepochybné právo) a súd by nemohol jeho účasť na hlavnom pojednávaní zabezpečiť\nz dôvodu, že sa zdržoval na neznámom mieste, musel by postupovať nie podľa § 263 ods. 1,\nale podľa § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého zápisnica o výpovedi\nspoluobžalovaného alebo svedka sa môže prečítať aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný\nspôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba sa pre dlhodobý pobyt\nna neznámom mieste stala nedosiahnuteľnou. V takomto prípade by z pohľadu obnovy\n\n13\n\nkonania išlo o dôkaz, ktorý v čase pôvodného konania nebol dosiahnuteľný, avšak v čase\nobnovy konania by už bolo možné vykonať ho.\n22. Možno konštatovať, že záver všeobecných súdov, podľa ktorého výsluch\nnebolo možné považovať za nový dôkaz, sa nejaví ani ako arbitrárny, ale ani ako\nzjavne neodôvodnený.\n23. V ďalšom treba podľa názoru ústavného súdu vychádzať zo zovšeobecňujúcich\núvah najvyššieho súdu, z ktorých vyplýva, že pri posudzovaní, či sú splnené podmienky pre\npovolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku treba primárne\nskúmať, či v návrhu na obnovu konania sú alebo nie sú uvádzané také skutočnosti alebo\ndôkazy, ktoré neboli v pôvodnom konaní súdu známe. Len ak sa dospeje k záveru, že\noznačené skutočnosti alebo dôkazy možno považovať za nové, prichodí do úvahy následne\nskúmať, či by tieto nové skutočnosti alebo dôkazy mohli viesť k inému procesnému\nvýsledku, než bol pôvodný právoplatný rozsudok. Správnosť uvedených zovšeobecňujúcich\núvah najvyššieho súdu sťažovateľ v podanej sťažnosti nijako nespochybňuje.\nVzhľadom na akceptovateľný záver všeobecných súdov, podľa ktorého výsluch\nnebolo možné považovať za nový dôkaz, nie je už potrebné zaoberať sa\nniektorými ďalšími námietkami sťažovateľa. Ide o námietky absencie nezaujatého prístupu\nvšeobecných súdov k otázke obnovy konania v súvislosti s konštatovaním spoľahlivého\npreukázania viny a s poukazom na prezumpciu neviny, ako aj na princíp „in dubio pro\nreo“, nezaoberania sa spôsobilosťou nového dôkazu v spojení s ďalšími dôkazmi privodiť\npre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie, neprihliadnutia na zásadné stanovisko ESĽP\nvo veci Pello proti Estónsku, ako aj na označené rozhodnutia ústavného súdu.\n24. Napokon sťažovateľ namietal, že medzi znením ústne vyhláseného uznesenia\n(na verejnom zasadnutí špecializovaného súdu 29. novembra 2017) a znením písomného\nvyhotovenia tohto uznesenia sú rozdiely, pričom najvyšší súd v tejto súvislosti podľa názoru\nsťažovateľa arbitrárne konštatoval, že Trestný poriadok nevyžaduje, aby obsah písomného\nodôvodnenia rozhodnutia bol totožný s obsahom zvukového záznamu.\n\n14\n\n25. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým konštatuje, že výroková veta ústne\nvyhláseného\n\nuznesenia\n\na výroková\n\nveta\n\nv písomnom\n\nvyhotovení\n\nuznesenia\n\nšpecializovaného súdu znie zhodne. Rovnakého názoru je aj najvyšší súd. Ani sťažovateľ\ntúto skutočnosť nespochybňuje a jeho námietka smeruje zrejme k odôvodneniu uznesenia,\nktorého ústne prednesený text sa má líšiť od textu uvedeného v písomnom vyhotovení\nuznesenia. Pritom v podanej sťažnosti nijako konkrétne neuvádza rozdielne znenie ústneho\na písomného odôvodnenia uznesenia špecializovaného súdu. Toto je konkretizované\nv dôvodoch sťažnosti z 2. februára 2018 podanej obhajcom sťažovateľa proti uzneseniu\nšpecializovaného súdu. Zo sťažovateľom označených inkriminovaných častí ústneho\nzdôvodnenia a písomných dôvodov uznesenia špecializovaného súdu vyplýva, že namieta\nodlišné znenie takej časti odôvodnenia uznesenia špecializovaného súdu, ktorá sa zaoberá\nhodnotením dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní. Nenamieta teda tú časť\nodôvodnenia, ktorá sa týka odpovede na otázku, či výsluch\n\nbolo alebo\n\nnebolo možné považovať za nový dôkaz.\n26. Možno urobiť záver, že námietka sťažovateľa o nesúlade časti ústneho\na písomného odôvodnenia uznesenia špecializovaného súdu sa javí v rámci už uvedených\nskutočností a záverov ako právne irelevantná.\n27. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. júna 2018\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "obnova konania-obnova konania v trestnom konaní", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "dokazovanie-dôkaz"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d51611e3-3e7a-496a-a523-99b77c216af2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.406.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 406/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 406/2014 z 15. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-15", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.406.2014.1"}, {"guid": "ussr:b9f63a26-2994-43d5-a380-f0ec04a69c49", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 406/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 406/2014 z 22. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9f63a26-2994-43d5-a380-f0ec04a69c49"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:a682ad57-da0a-4255-946e-2237ebd6262f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.58.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 58/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 58/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.58.2018.1"}]}