{"guid": "ussr:e47cd7c4-8175-4630-98e9-96a59fdebd00", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.307.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 307/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/2018 z 20. 6. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. júna 2018, sp. zn. II. ÚS 307/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.307.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2018-06-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e47cd7c4-8175-4630-98e9-96a59fdebd00", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.307.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.307.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.307.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 307/2018-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n, zastúpenej\n\nadvokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene\nktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 Cdo 189/2016, 1 Cdo 190/2016 z 31. októbra 2017 a rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 700/2014, 3 Co 701/2014 z 24. septembra 2015\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára\n2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného\n\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 1 Cdo 189/2016, 1 Cdo 190/2016 z 31. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté\nuznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 3 Co 700/2014, 3 Co 701/2014 z 24. septembra 2015 (ďalej len „napadnutý\nrozsudok“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd\nprvého stupňa“) rozsudkom č. k. 18 C 6/2013-158 z 2. mája 2014 zamietol návrh, ktorým sa\nsťažovateľka ako navrhovateľka domáhala proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou\nbankou Slovenska (ďalej len „NBS“), ako odporkyni zaplatenia sumy 604,25 € s prísl.\npredstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporkyne pri\nvykonávaní\n\nbankového\n\ndohľadu\n\nnad\n\nčinnosťou\n\n(ďalej len „družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi\n(ďalej len „obchodník s cennými papiermi“).\nSťažovateľka svoj návrh odvodzovala zo skutočnosti, že v máji 2010 sa dozvedela, že\nobchodník s cennými papiermi s družstvom k 30. aprílu 2010 skončil činnosť, že tento\ndružstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a že z tohto dôvodu\ndružstvo nemá prostriedky na výplatu sťažovateľkou zverených prostriedkov družstvu\nvrátane ich zhodnotenia. Sťažovateľka uvádzala, že peňažné prostriedky do družstva\nvkladala výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahla na to, že družstvo a aj obchodník\ns cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS, a tak, že bude\nzabezpečené ich riadne fungovanie, a tým budú nielen ochránené jej peňažné prostriedky,\nale aj budú zhodnotené v garantovanej výške.\n2.1 Proti prvostupňovému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd\nnapadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok a v úvode odôvodnenia uviedol:\n„Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol\npreukázaný nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou\ndružstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad\nčinnosťou PDSI ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol\n\n2\n\nsporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného\nustanovenia § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z, o cenných papieroch a investičných\nslužbách (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až\nod 1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené\ntak, že družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom\nuloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície. Teda až od 1.6.2010 mohla\nNBS dohliadať, či družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť\naktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona\nč. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách bola vyhlasovateľovi\nverejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného\nustanovenia § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných\nslužbách (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z). Počas celej\ndoby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom\nza pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa\nverejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) cit. zák.) a pokiaľ ide\no rizikovosť portfólia, zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách\nneukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani družstvu, žiadne\npovinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.\nsprávcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti\nPDSI nemohla NBS kontrolovať. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že NBS\nnevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi družstva, ako sa mylne domnieva\nnavrhovateľka. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či PDSI plní\ninformačné povinnosti v zmysle ustanovení §§ 126 až 130 zákona č. 566/2001 Z. z.\no cenných papieroch a investičných službách. Je potrebné poukázať i na to, že\nnavrhovateľka si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko a že\ndoterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (§ 129 ods. 1 písm. b)\nzákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách v znení platnom\ndo 21.7.2013; § 126 až 130 boli z cit. zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou\nvykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho navrhovateľka\nvedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu odporkyne v zmysle zásady, podľa ktorej\n\n3\n\nneznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu\nnavrhovateľky, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou družstva nemala vedomosť.\nNebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti NBS v oblastí\nskúmania rizikovosti portfólia družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných\npapieroch a investičných službách neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových\nhodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto ani NBS tvrdená povinnosť nevyplývala.\nJe nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť\nobjektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných\npráv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne\ndodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne\nzákonom stanovených povinností NBS. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup\nNBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv\nnavrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka\nvyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii\nzákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.“\nKrajský súd následne prezentoval teoretické východiská posudzovania nesprávneho\núradného postupu a podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú\nnesprávnym úradným postupom, ako aj podmienky dohľadu NBS v zmysle zákona\nč. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o cenných papieroch“). Následne krajský súd pokračoval:\n„Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi PDSI a obchodníkom s CP vyplýva, že jej\npodstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov\na iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo\nv praxi znamenalo, že obchodník s CP obchodoval vo vlastnom mene na účet družstva.\nUvedené znamená, že riziko nieslo samotné PDSI, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu\ndružstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok\nIII bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch\na investičných službách). V danom prípade išlo o služby, ktoré družstvo ako klient\nobchodníka s CP využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií\nnie je zaručená. Navrhovateľka si ako člen družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo\n\n4\n\nportfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať\na odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov\ns cennými papiermi)... Činnosť PDSI, ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom čase\nčlenom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom\nich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob jeho\nzhodnocovania na vlastné riziko, t.j. riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného\nfinančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť\nobchodníka s CP voči družstvu, či sekundárnu zodpovednosť družstva voči navrhovateľke.“\nKrajský súd následne uviedol, že nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou\nsťažovateľky o nedostatočných opatreniach NBS na nápravu protiprávneho stavu po zistení\nzávažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči družstvu, keďže je\npreukázaný aktívny prístup NBS k obchodníkovi s cennými papiermi, existujú preukázané\nrozhodnutia NBS, ktorými uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu a ktorými mu\nodobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb. Krajský súd sa preto v celom\nrozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že NBS svojím postupom\nneporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich\nkompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu\na ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských\nslobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zákona\nč. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti\nza škodu“). Z uvedeného je potom podľa krajského súdu zrejmé, že v konaní nebol\npreukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym\núradným postupom štátu v zmysle § 9 zákona o zodpovednosti za škodu, ktorým mal byť\nnesprávny úradný postup NBS.\n2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,\npričom namietala najmä prítomnosť dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f)\na § 241 ods. 2 písm. a), b), c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). O dovolaní\nrozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol, a to s týmto záverom:\n\n5\n\n«Pokiaľ žalobkyňa namietala, že postup súdu v procese zisťovania skutkových\npodkladov pre rozhodnutie nebol správny a neúplný, dovolací súd uvádza, že v prípade\nneúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok,\nktorý by bol v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovaný\nza dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/\nO.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,\n5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012)\nSúd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať\nvšetky navrhované dôkazy. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou\nnavrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladal\nprípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/\nO.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal strane možnosť pred súdom konať (porovnaj\nR 37/1993 a R 125/1999).\nPokiaľ dovolateľka namietala, že v konaní došlo k vade podľa § 241 ods. 2 písm. b/\nO.s.p., dovolací súd uvádza, že tzv. „iná procesná vada“ je síce relevantný dovolací dôvod,\núspešne však môže byť uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Konštantná\njudikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zastáva názor, že takáto vada prípustnosť\ndovolania nezakladá (por. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010,\n6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011). ...\nNesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež\nR 54/2012 a viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad\nsp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,\n6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania, ktorá bola\nuvedená v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený\nv § 238 alebo § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.\nPokiaľ žalobkyňa tvrdila, že jej bola odňatá možnosť pred súdom konať vyrubením\nsúdneho poplatku za odvolanie bez opory v zákone, Najvyšší súd Slovenskej republiky\npripomína,\n\nže\n\nsamotným\n\nvyrubením\n\nsúdneho\n\npoplatku\n\nsa\n\nstrane\n\nneodníma\n\nžiadne procesné oprávnenie a nedochádza k odňatiu jej možnosti pred súdom konať\n\n6\n\n(viď tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 218/2014,\n2 Cdo 151/2015, 3 Cdo 688/2015, 4 Cdo 468/2014, 7 Cdo 461/2015 a 8 Cdo 27/2016).\nVzhľadom na uvedené možno uviesť, že v danom prípade prípustnosť dovolaní\nžalobkyne nemožno vyvodiť z ustanovení § 238, § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1\nO.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolania žalobkyne podľa § 447 písm. c/\nCSP ako procesné neprípustné odmietol.»\n3. Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych\na skutkových záveroch, ktoré sú podľa jej názoru zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a tieto je potrebné ich ústavným\nsúdom preskúmať. Nápravou napadnutého rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd podľa\nmienky sťažovateľky odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu tak\npodľa názoru sťažovateľky nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický\nvýklad práva. Konkrétne podľa odkazu sťažovateľky ide o tieto závery:\n(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a ústavy,\n(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka\ns cennými papiermi voči družstvu či sekundárnu zodpovednosť družstva voči sťažovateľke,\n(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej\nv konkurze družstva.\n3.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľky NBS mala vedomosť o verejne známych\nskutočnostiach, že činnosťou obchodníka s cennými papiermi a družstva vzniká\nbezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu nekonala tak, aby\nvčas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. Podľa názoru\nsťažovateľky nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že v rozhodnom čase NBS\nvykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2\nzákona o cenných papieroch je a bolo podľa odkazu sťažovateľky zisťovanie\na vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných\nsubjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch (ktorý\nplatí v tomto znení už od 1. mája 2007) družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky\n\n7\n\nmajetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi patrili a patria k povinne\ndohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch\nmala podľa úvah sťažovateľky NBS zisťovať (čo v prípade družstva ani obchodníka\ns cennými papiermi podľa presvedčenia sťažovateľky neurobila) všetky informácie\na podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu\na obchodníkovi s cennými papiermi.\n3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy taktiež\npri svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej podstaty úpadcu –\ndružstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7 C 206/2011, z ktorých podľa\nsťažovateľky jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne\nvylučuje možnosť sťažovateľky ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3 K 95/2010.\nExistujúce konkurzné konanie podľa sťažovateľky samo osebe nevylučuje možnosť podať\nveriteľom, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti\nštátu a nerobí žalobu predčasnou.\n3.3 Podľa slov sťažovateľky je namieste úvaha, že najvyšší súd napadnutým\nuznesením vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv.\nSvojím rozhodnutím najvyšší súd podľa mienky sťažovateľky de facto odmietol jej právo\nna súdnu ochranu. Sťažovateľka vidí zreteľný zásah do svojho práva na spravodlivý proces\naj v tom, že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a považuje napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.\n4. Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým ústavný súd (i) vysloví porušenie\nústavných práv, ktoré označila, napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, (ii) tieto\nzruší a vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie a (iii) prizná jej náhradu trov právneho\nzastúpenia.\n\n8\n\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením\nalebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\n\n9\n\nIII.\nK napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu\n7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,\nak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym\nsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval\nv čase podania dovolania § 236 a nasl. OSP.\n7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu z v tom čase platného a účinného § 237 ods. 1 OSP výslovne vyplývalo,\nže dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto\nzákonného ustanovenia.\n7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako\nsi ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Rovnako\nústavný súd rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku\nupravujúcich dovolacie dôvody, tak ako si ich nastaví najvyšší súd. To sa týka aj v čase\nrozhodovania najvyššieho súdu napadnutým uznesením platného a účinného dovolacieho\ndôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom). Najvyšší\nsúd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko\n\nobčianskoprávneho kolégia\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov Slovenskej republiky 1/2016),\npodľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241\nods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie\nrozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,\nmôže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/\nObčianskeho súdneho poriadku.“\n\n10\n\n7.3 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,\npričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by\nnemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.\n7.4 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ\nzávery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú\nzjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd\nnemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania\nna základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.\n7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti\ndovolania [resp. neexistencii dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. f) a výkladu\n§ 241 OSP, na údajnú prítomnosť ktorých sťažovateľka poukazovala] je vzhľadom\nna skutkový stav v sťažovateľkinej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne\nudržateľným spôsobom.\n7.6 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nK napadnutému rozsudku krajského súdu\n8. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka k svojej sťažnosti síce priložila\nsplnomocnenie na zastupovanie svojej osoby advokátom pred ústavným súdom, avšak\nsplnomocnenie znelo výslovne na podanie sťažnosti a na zastupovanie pred ústavným\nsúdom proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, pričom zmienka o napadnutom\nrozsudku krajského súdu v splnomocnení absentuje (požiadavka plynúca z § 20 ods. 2\nzákona o ústavnom súde).\n8.1 Z toho dôvodu je potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.\n\n11\n\nK ostatným námietkam sťažovateľky\n9. V závere je ústavný súd nútený sa vyjadriť k argumentu sťažovateľky, ktorým\npoukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, kde všeobecné súdy priznali\nžalobcovi (ktorý je poisťovňou) nárok na náhradu škody spôsobenej NBS (ďalej len ako\n„prípad RAPID LIFE“). V prípade RAPID LIFE všeobecné súdy vyvodili zodpovednosť\na pochybenie NBS, ktoré malo spočívať v tom, že NBS pri vzniku poisťovne schválila\ntzv. poistné podmienky. Tieto poistné podmienky však obsahovali chybu v rámci\nmatematického výpočtu výšky poistného, ktoré v dôsledku nedôslednej kontroly NBS\n(resp. jej predchodkyne) boli v praxi aplikované viac ako 13 rokov a klienti poisťovne tak\nplatili nižšie poistné ako bolo potrebné pre akumuláciu finančných prostriedkov na tvorbu\npotrebných rezerv.\n9.1 Ústavný súd uvádza, že komunikované rozhodnutia všeobecných súdov sa týkali\niných žalobcov a išlo o iný skutkový a právny stav ako vo veci sťažovateľky. V prípade\nRAPID LIFE nešlo o dohľad NBS nad družstvom (ale poisťovňou) a vec sa\ntýkala schválenia tzv. poistných podmienok a platenia poistného klientmi. V prípade\nsťažovateľky však išlo o zhodnocovanie prostriedkov členov družstva a vykonávanie\ndohľadu NBS nad činnosťou družstva.\n9.2 Ako podstatné ústavný súd uvádza, že nie je viazaný judikatúrou všeobecných\nsúdov k otázkam aplikácie jednoduchého práva. Ústavný súd zatiaľ v akomkoľvek konaní\npred ústavným súdom neposudzoval obsah rozhodnutí všeobecných súdov v prípade\nRAPID LIFE, preto nemôže zaujať stanovisko k ich ústavnosti na pôdoryse tu\nprerokovávanej sťažnosti, ktorá sa týka inej sťažovateľky a iného skutkového a právneho\nstavu. Avšak v prípade sťažovateľky a opísaného skutkového stavu (dohľad NBS nad\nčinnosťou družstva) už mal možnosť opakovane zaujať stanovisko k judikatúre\nvšeobecných súdov v otázkach dohľadu NBS nad družstvom a na svojich právnych\nnázoroch zotrváva. Pokiaľ sa sťažovateľka domnieva, že judikatúra všeobecných súdov sa\npri obdobných právnych otázkach rozchádza, je potrebné uviesť, že ústavnému súdu\nneprináleží zjednocovať judikatúru všeobecných súdov.\n\n12\n\n9.3 Ústavný súd uzatvára, že opísaný argument sťažovateľky nič nemení na právnom\nposúdení sťažnosti a napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov ústavným súdom tak, ako\nje to už uvedené v tomto uznesení.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. júna 2018\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "družstvo", "cenné papiere", "plnomocenstvo, splnomocnenie", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/08 z 1. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-01", "citacie_n": 420, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "decee70c-9afd-433e-a542-09bbbeaed324:9d22d51c-0235-449e-97e6-51f60266d72c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1111244710.1", "spisova_znacka": "2Cdo/151/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/151/2015 z 13. 12. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-12-13", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1111244710.1"}, {"guid": "ce5cfa7f-2f1a-401d-8eac-86601515c103:4e38cc6b-9c6f-470f-9908-d14f49ba3261", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7109231950.3", "spisova_znacka": "3Co/701/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/701/2014 z 27. 12. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-12-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7109231950.3"}, {"guid": "14ba3647-e7d0-4d02-8622-303cb4f24ff9:0c49138b-ee90-42ce-bc88-7df2acc4671e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1113200625.1", "spisova_znacka": "3Co/700/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/700/2014 z 23. 9. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-09-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1113200625.1"}], "citovane_v": []}