{"guid": "ussr:220e9c36-ed8f-4c09-88aa-207077b80f60", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.386.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 386/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 386/2018 z 5. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 386/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.386.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/220e9c36-ed8f-4c09-88aa-207077b80f60", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.386.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.386.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.386.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 386/2018-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\nzastúpenej\n\n,\n\nadvokátkou\n\n,\n\nadvokátska\n\nkancelária,\n\n, vo veci namietaného porušenia základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo\npodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne\nč. k. 17 Co 1236/2015-393 z 28. februára 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n28. mája 2018 doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2\n\nústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)\nč. k. 17 Co 1236/2015-393 z 28. februára 2018, ktorou žiada vydať tento nález:\n„1. Základné právo sťažovateľky zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky bolo rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 28. 02. 2018, sp. zn.\n17Co/1236/2015 porušené.\n2. Základná povinnosť Krajského súdu v Trenčíne zakotvená v čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky bola rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 28. 02. 2018, sp. zn.\n17Co/1236/2015 porušená.\n3. Základné právo sťažovateľky zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne\nz 28. 02. 2018, sp. zn. 17Co/1236/2015 porušené.\n4. Základné právo sťažovateľky zakotvené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR bolo rozsudkom\nKrajského súdu v Trenčíne z 28. 02. 2018, sp. zn. 17Co/1236/2015 porušené.\n5. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €...\n6. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne\nz 28. 02. 2018, sp. zn. 17Co/1236/2015 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby vo\nveci znovu konal a rozhodol.\n7. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho\nzastúpenia vo výške 325,42 €...“\n2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z k nej pripojených príloh vyplýva,\nsťažovateľka bola ako žalovaná stranou civilného sporového konania na Okresnom súde\nBánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 101/2013, v ktorom sa\n(ďalej len „žalobca“), domáhal\nurčenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej 16. mája 2013 medzi žalobcom\nako predávajúcim a sťažovateľkou ako kupujúcou, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti\nzapísané na liste vlastníctva č.\nparcela registra „C“ č.\n\n, k. ú.\n\n(ďalej len „kúpna zmluva“), a to pozemky:\n\nzastavané plochy a nádvoria o výmere 341 m 2, parcela registra\n\n2\n\n„C“ č.\nč.\n\nzáhrady o výmere 780 m 2 a rodinný dom súpisné č.\n\nna parcele registra „C“\n\nv podiele 1/1 (ďalej len „nehnuteľnosť“).\n3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že nikdy nemal záujem uzatvoriť kúpnu zmluvu\n\nso sťažovateľkou, nemal záujem predmetnú nehnuteľnosť odpredávať za kúpnu cenu\nuvedenú v kúpnej zmluve, vedome nikdy nepodpisoval kúpnu zmluvu a nikdy v súvislosti\ns kúpnou zmluvou nedostal časť kúpnej ceny vo výške 15 000 €. Kúpnu zmluvu uzatvoril\nv omyle, do ktorého ho uviedli jemu neznáme ženy, ktoré mu tvrdili, že má podpísať listiny\npotrebné pre vybavenie úveru na splatenie svojho záväzku voči spoločnosti\nObsah listín, ktoré podpisoval, nepoznal, nemal možnosť si ich preštudovať a až neskôr\nzistil, že podpísal kúpnu zmluvu. Tvrdil, že zmluvu uzatvoril v tiesni v dôsledku potreby\nzískania finančných prostriedkov formou pôžičky a kúpnu zmluvu neuzatváral na základe\nvážnej vôle nehnuteľnosť odpredať. Navyše i zmluvné podmienky v tejto zmluve boli\njednostranné, nevyvážené v prospech sťažovateľky, kúpna cena nebola dohodnutá v súlade\nso zákonom, pretože je nižšia ako všeobecná cena nehnuteľnosti.\n4. Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 101/2013-319 z 26. augusta 2015 žalobu\nzamietol a sťažovateľke priznal náhradu trov konania (po zohľadnení veku a sociálnych\npomerov žalobcu vo výške 50 %). Právne vec posúdil podľa § 2, § 39, § 37 ods. 1, § 49a,\n§ 41, § 580 ods. 1, § 589, § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 12 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších\npredpisov. Konštatoval, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom\nurčení, avšak vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba\nnie je dôvodná. Podľa názoru okresného súdu žalobca nepreukázal, že nemal záujem\nuzatvoriť kúpnu zmluvu so sťažovateľkou a vedome nikdy nepodpisoval kúpnu zmluvu.\nZ výsledkov vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že žalobca\nsa sám obrátil na realitnú kanceláriu s cieľom predaja nehnuteľnosti, je teda zrejmé,\nže nehnuteľnosť predať chcel. Žalobca nepoprel, že kúpnu zmluvu so sťažovateľkou\npodpísal. Žalobca nepreukázal, že ju podpísal v omyle, že podpisuje listiny pre poskytnutie\npôžičky. V konaní nebolo preukázané, že žalobca sa mal o poskytnutí úveru dohodnúť\nso ženou, ktorá ho sama kontaktovala u neho doma (svedkyňa\n3\n\nuviedla,\n\nže nenavrhla žalobcovi vybavenie úveru a ani svedkyňa\n\nnepočula,\n\nže by o tom hovorili). Žalobca nepreukázal, kto mu mal úver poskytnúť. Naopak,\nsvedok\n\n(zamestnanec realitnej kancelárie\n\n) potvrdil,\n\nže žalobca sa na neho obrátil s úmyslom predať nehnuteľnosť (ktorú už neúspešne predával\nprostredníctvom inej realitnej kancelárie) a o podmienkach predaja s ním hovoril (predaj\nza takú cenu, že sa vyplatí záväzok žalobcu voči\nsumu 15 000 € pri podpise zmluvy). Svedok\n\n, a žalobca dostane\npotvrdil, že sa žalobca na neho\n\nobrátil a mal záujem nehnuteľnosť predať za sumu 20 000 €, pričom podľa názoru tohto\nsvedka mala nehnuteľnosť hodnotu vo výške 25 000 € – 30 000 €. Okresný súd poukázal\nna to, že tvrdenie žalobcu o tom, že nevedel, že podpisuje kúpnu zmluvu, vyvracia priamo\njej obsah. Navyše v rovnaký deň ako kúpnu zmluvu podpísal žalobca u notárky\nnotársku zápisnicu o uznaní záväzku nehnuteľnosť vypratať\ndo 17. augusta 2013 a o súhlase s jej vykonateľnosťou. Svedkyne\na\n\npotvrdili, že žalobca mal čas si kúpnu zmluvu vopred preštudovať.\n\nŽalobca nepreukázal ani to, že sťažovateľka jeho omyl vyvolala alebo o ňom vedela,\nnaopak, sťažovateľka iba reagovala na ponuku žalobcu, kúpnu zmluvu podpísala a zložila\nrealitnej kancelárii sumu 15 000 €. Okresný súd zastával názor, že i kúpna cena bola riadne\ndohodnutá. Podľa kúpnej zmluvy predstavovala sumu 21 425 €, pričom žalobca svoje\ntvrdenie o všeobecnej cene nehnuteľnosti vo výške 38 000 € nepreukázal, iba poukazoval\nna to, že za takú cenu bola nehnuteľnosť ponúkaná v inzeráte realitnej spoločnosti\nZamestnanec tejto realitnej kancelárie\n\nvysvetlil,\n\nže uvedenie tejto ceny v inzeráte síce odporučil, ale bolo to iba preto, že „to stálo\nza pokus“. Navyše ako zo zámennej zmluvy uzatvorenej 27. augusta 2010 týkajúcej sa\nnehnuteľnosti vyplýva, jej zmluvné strany uviedli ako cenu nehnuteľnosti sumu 10 300 €,\npričom nehnuteľnosť odvtedy nebola rekonštruovaná. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu,\nže mu nebola uhradená kúpna cena (sťažovateľka v konaní predložila doklad o vklade\nsumy 6 425 € na účet a kópiu príjmového dokladu na sumu 15 000 €, na ktorom sa mal\nnachádzať podpis žalobcu), okresný súd konštatoval, že uvedená skutočnosť nespôsobuje\nneplatnosť kúpnej zmluvy.\n\n4\n\n5. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie z dôvodu, že okresný súd\nna základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho\nrozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní zotrval\nna svojich skutkových tvrdeniach. Iba to, že sa obrátil na realitnú kanceláriu\n, ešte nepreukazuje, že prostredníctvom realitnej kancelárie\n, mal záujem nehnuteľnosť sťažovateľke predať. Je síce pravda, že inzerát na predaj\nnehnuteľnosti podal, avšak bol presvedčený, že ženy, ktoré naň reagovali a prišli za ním\ndomov, mu pomôžu vybaviť pôžičku na splatenie jeho záväzku voči\na že listiny, ktoré podpisoval v\n\n,\n\n, sa týkajú pôžičky a to, čo v skutočnosti podpísal,\n\nzistil až neskôr doma. Podľa názoru žalobcu z vykonaného dokazovania, naopak, vyplynulo,\nže bol v presvedčení, že ide podpisovať zmluvu o poskytnutí úveru s cieľom vyplatenia\nveriteľa\n\nAj svedkyňa\n\npotvrdila, že jej žalobca „spomínal,\n\nže má nejaký úver od\n\nokolo 8.000, že to potrebuje povyplácať“.\n\nTáto svedkyňa sama uviedla, že zverejňovala inzeráty typu „Máte exekúciu? Hrozí vám\ndražba?“ a práve na takýto inzerát zatelefonoval. K tomu, že sa stal obeťou omylu prispela\njeho naivita, vek (žalobca mal v tom čase 79 rokov) a najmä mimoriadne zlý sluch. Pokiaľ\nide o svedka\nvyplýva, že pán\n\n, z výpovede svedkyne\n\nna pojednávaní 11. júna 2015\n\ndojednával úvery, ktoré „poskytoval tak, že sa nehnuteľnosť\n\nprepísala na jeho ľudí, ktorých tam mohol dať ako vlastníka a on potom vybavoval v banke\núver, pre toho, kto bol v minulosti vlastníkom tejto nehnuteľnosti, aby sa potom mohol on\nstať naspäť vlastníkom. Poznám to, lebo aj moja kamarátka mala od pána\n\ntakýto\n\núver.“. Žalobca ďalej poukázal na to, že zo súdneho spisu je preukázané, že pán\nspolu so svedkyňou\n\nboli opakovane v obdobných prípadoch vypočúvaní orgánmi\n\nčinnými v trestnom konaní, čo na pojednávaní 5. augusta 2015 výslovne a opakovane\npotvrdila aj svedkyňa\n\n. Pochybnosti o možnosti žalobcu oboznámiť sa s obsahom\n\nkúpnej zmluvy, ktoré vyplynuli z pôvodných výsluchov svedkýň\n\na\n\n,\n\nsa ešte viac prehĺbili počas ich konfrontácie na pojednávaní 5. augusta 2015, pri ktorej\nsi výslovne odporovali vo svojich tvrdeniach. Kým svedkyňa\nže pred tým, než v\n\nišli k notárke\n\npotvrdila,\n\n, zastavili sa v jej kancelárii,\n\nkde žalobcu oboznámila s obsahom kúpnej zmluvy, ktorú si prečítal, svedkyňa\ntoto nepotvrdila a výslovne uviedla, že hneď po príchode do\n\n5\n\nišli do kancelárie\n\nnotárky. Pretože ani notárka a ani jej zamestnankyňa nepotvrdili, že by žalobcu oboznámili\ns obsahom kúpnej zmluvy, vyplýva z toho, že žalobca sa nemal možnosť oboznámiť\ns obsahom kúpnej zmluvy. Hoci žalobca príjmový doklad o prijatí hotovosti vo výške\n15 000 € podpísal, bol mu predložený medzi inými listinami, ktoré mu boli rýchlo po sebe\npredkladané. Je zarážajúce tvrdenie svedkyne\n\n, že mu dala podpísať príjmový\n\ndoklad bez toho, aby mu hneď vyplatila peniaze v hotovosti. Odovzdanie peňazí nepotvrdila\nani svedkyňa\n\n, ktorá to mala podľa svedkyne\n\nvidieť. Vykonaným\n\ndokazovaním teda nebolo preukázané ani to, že by peniaze v hotovosti žalobca prevzal.\n6. Sťažovateľka vo vyjadrení k odvolaniu poukázala na to, že listina bola výrazne\nnazvaná ako kúpna zmluva, žalobca je vzdelaný človek, musel si byť vedomý potreby\nlistinu najprv prečítať a až potom podpísať. Podpísal nielen kúpnu zmluvu, ale spísal\ni notársku zápisnicu o vyprataní, a preto neobstojí, že by nemal záujem uzatvoriť kúpnu\nzmluvu so sťažovateľkou. Sťažovateľka zdôraznila, že ona žalobcu do omylu neuviedla\na nemohla mať ani žiadne pochybnosti o tom, že žalobca jej nehnuteľnosť predať chcel.\nAk žalobca uvádza, že príjmový doklad podpísal „len tak“, odporuje to racionálnemu\nuvažovaniu, keď na druhej strane tvrdí, že podpisoval listiny preto, aby dostal pôžičku.\nNavyše žalobca sa nemôže domáhať určenia neplatnosti zmluvy bez toho, aby vo výroku\nrozsudku bola vyjadrená vzájomnosť plnenia nárokov druhej strany, pretože ide o záväzok\nsynalagmatický a žaloba preto nezodpovedá § 457 Občianskeho zákonníka.\n7. Krajský súd rozsudkom č. k. 17 Co 1236/2015-393 z 28. februára 2018 rozsudok\nokresného súdu zmenil tak, že určil neplatnosť kúpnej zmluvy a žalobcovi priznal právo\nna náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. S poukazom na § 3 ods. 1 a § 39\nObčianskeho zákonníka považoval zmluvu za neplatnú a dospel k záveru, že v konaní\npreukázaný postup pri jej uzatváraní nemôže požívať právnu ochranu.\n8. Rozsudok krajského súdu č. k. 17 Co 1236/2015-393 z 28. februára 2018\nnadobudol právoplatnosť 18. apríla 2018.\n9. Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 2 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne\n\n6\n\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1\nústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 1236/2015-393 z 28. februára 2018\nodôvodnila tým, že krajský súd pri svojom rozhodovaní konal v rozpore so zákonom,\nčím porušil čl. 2 ods. 2 ústavy, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie\nskutočnosťami, ktoré nemajú oporu v súdnom spise. V odôvodnení svojho rozhodnutia\nani len neoznačil osoby, ktoré mali vyhľadať žalobcu v mieste bydliska a „nanútiť“ mu\nuzatvorenie zmluvy, pričom ani z vykonaného dokazovania nevyplýva, že žalobcu vôbec\nniekto doma navštívil a ponúkal mu akékoľvek služby. Pokiaľ krajský súd poukazoval\nna vek žalobcu v čase uzatvorenia zmluvy (79 rokov), vek nie je prekážka vykonania\nprávneho úkonu, žalobca bol spôsobilý na právne úkony a je zodpovedný za následky\nsvojho konania. Pokiaľ krajský súd konštatuje, že žalobcovi nemohlo byť zrejmé,\nže podpisuje kúpnu zmluvu, nevzal do úvahy, že listina bola takto zreteľne označená.\nAk ďalej krajský súd konštatuje, že kúpna cena nebola vyplatená, neberie do úvahy,\nže jej zaplatenie bolo preukázané svedeckou výpoveďou. Krajský súd poukázal i na to,\nže žalobca a sťažovateľka sa nestretli. To však nespôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy\na na druhej strane jasne deklaruje, že sťažovateľka nemohla žalobcu uviesť do omylu\nči konať vo vzťahu k nemu v rozpore s dobrými mravmi, preto ani nemôže byť\nsankcionovaná neplatnosťou kúpnej zmluvy. Krajský súd bez právneho dôvodu na základe\nsubjektívnych pocitov „chráni“ žalobcu ako „naivného“ dôchodcu a bez mihnutia oka\npozbaví sťažovateľku – ktorá je tiež dôchodkyňou (má 68 rokov) – jej vlastníctva\nbez akejkoľvek náhrady. Krajský súd vyhovel žalobe napriek tomu, že žalobca neuniesol\ndôkazné bremeno [čl. 8 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)] a svoje tvrdenia\nv žalobe nepodoprel žiadnym dôkazom, čo správne a výstižne odôvodnil okresný súd.\nNaopak, krajský súd v svojom rozsudku neuviedol zistený skutkový stav vecí (§ 393 ods. 2\nCSP), absolútne abstrahoval od výsledkov vykonaného dokazovania a neprihliadol\nna všetko, čo vyšlo v konaní dokazovaním najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Krajský súd vec\ni nesprávne právne posúdil – hoci správne vysvetlil obsah pojmu dobré mravy (body 12 –\n15 rozsudku krajského súdu) – a následne aplikoval § 3 ods. 1 v spojitosti s § 39\nObčianskeho zákonníka v rozpore s ich účelom a zmyslom (body 16 – 18 rozsudku\n\n7\n\nkrajského súdu). Sťažovateľka neprekročila rámec výkonu svojich práv tak, že by zasiahla\nv rozpore s dobrými mravmi do práv žalobcu. Sankcionovaná neplatnosťou kúpnej zmluvy\nby pritom mohla byť iba vtedy, ak by konala v rozpore s dobrými mravmi. Pretože žalobca\nuzatvoril kúpnu zmluvu so sťažovateľkou v dôsledku činnosti tretej osoby, nemôže\nsa domáhať jej neplatnosti proti sťažovateľke, mohol by sa domáhať náhrady škody iba\nod osôb, ktoré ho mali do omylu uviesť. Pretože na základe rozsudku krajského súdu môže\nbyť do katastra zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti žalobca, bude sťažovateľka zbavená\nsvojho vlastníckeho práva chráneného čl. 20 ods. 1 ústavy. Navyše rozsudok krajského súdu\nje v rozpore i s hmotným právom, pretože ignoruje skutočnosť, že kúpna zmluva\nje synalagmatický záväzok. Žalobca tak môže byť zapísaný do katastra nehnuteľností\nako vlastník nehnuteľnosti, ale sťažovateľke nebolo priznané právo na vrátenie kúpnej ceny,\nhoci v konaní bolo preukázané, že kúpnu cenu zaplatila. Pokiaľ krajský súd poukázal na to,\nže\n\nje tresne stíhaný, nevzal do úvahy princíp prezumpcie neviny.\n\nNavyše právny úkon by mohol byť v dôsledku omylu neplatný iba vtedy, ak by omyl\nvyvolala sťažovateľka, pričom aj krajský súd konštatoval, že sťažovateľka sa so žalobcom\npri uzatváraní kúpnej zmluvy nestretla. Sťažovateľka zároveň navrhla ústavnému súdu,\naby dočasným opatrením odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.\nII.\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n\n8\n\n12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n13. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1\nzákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\n14. Sťažovateľka namieta porušenie týchto ustanovení ústavy a dohovoru:\nPodľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 6 ods.1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\n9\n\n16. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom\norgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej\nmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,\nIII. ÚS 300/06).\n17. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne\nzávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave\nmedzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,\nIII. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\n18. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie\nje a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť\nvšeobecných súdov.\n19. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie\n\n10\n\nsúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné\nprávo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\n20. Krajský súd v rozsudku č. k. 17 Co 1236/2015-393 z 28. februára 2018 po tom,\nčo odcitoval § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, poukázal na základné princípy\nich aplikácie (body 12 – 15 rozsudku):\n«Dobré mravy predstavujú mimoprávne normy správania ako aj mimoprávny\nnormatívny systém. Dobré mravy ako nepísané morálne normy samy o sebe nie sú\nprameňom práva, ale ich normatívnosť a záväznosť sa odvíja od právnych noriem, ktoré\nna ne odkazujú. Len na základe uvedených blanketných noriem, obsiahnutých v písanom\nsúkromnom práve, sa následne dobré mravy ako nenormatívny systém stávajú súčasťou\nprávneho poriadku a ich dodržiavanie požíva právnu ochranu, vrátane ochrany súdnej.\nJe nepochybné, že právny predpis dáva dobrým mravom značnú vážnosť a silu, avšak nikde\nnešpecifikuje a nekonkretizuje, čo je do značnej miery logické a správne, pričom\nposudzovanie, čo je „boni mores“, čiže v súlade s dobrými mravmi, je v danom prípade\nna súde.\nPrávo a povinnosť ako spoločenská kategória sa realizuje v spoločenskom živote,\na preto voľnosť výkonu práva je obmedzená rovnakou možnosťou výkonu práva ostatnými\nsubjektmi práva. Výkon práva, ktorý zasahuje bez právneho dôvodu do práva oprávnených\nzáujmov iných, je prejavom šikanózneho výkonu práva, t.j. ide o výkon práva realizovaného\nnie za účelom dosiahnutia určitého, napr. ekonomického cieľa, ale v úmysle poškodenia\niného subjektu. Takýto výkon práva je v rozpore s absolútnym zákazom, vyjadreným v § 3\nods. 1 OZ.\n\n11\n\nRovnako v rozpore s absolútnym zákazom je výkon práva v rozpore s dobrými\nmravmi, za výkon ktorého, či už formou právneho úkonu alebo faktickým správaním,\nrozumieme také konanie, ktoré sa nachádza v elementárnom rozpore s názorom a mienkou\nprevažnej väčšiny spoločnosti o otázke, aký by mal byť výkon tohto práva, aby dodržiaval\na zachovával morálne a etické zásady spoločnosti. Ide najmä o rešpektovanie hodnôt ako\nslušnosť, poctivosť, morálka a pod. Dobré mravy preto predstavujú určitý materiálny\nkorektív, ktorý je potrebné uplatniť v prípade, ak právne predpisy jeho uplatnenie\npripúšťajú, najmä z dôvodu, že do obsahu právnych predpisov nie je možné zapracovať\nvšetky situácie, ktoré život prinesie.\nNedodržanie podmienok výkonu práva uvedených v § 3 ods. 1 OZ a prekročenie\nzákonného rámca výkonu práva predstavujú exces, ktorého následkom je, že takýto výkon\npráva nemôže požívať právnu ochranu. Vybočenie z rámca zákonných podmienok výkonu\npráva má za následok, že na inak zákonný výkon práva sa uplatňuje celý rad sankcií.\nSankcie, ktoré je možné uplatniť na výkon práva v rozpore s § 3 ods. 1 OZ, sú upravené\nv rôznych ustanoveniach Občianskeho zákonníka, keďže ust. § 3 OZ predstavuje\ntzv. imperfektnú normu. V zmysle § 3 ods. 1 OZ nepostačuje akýkoľvek rozpor s dobrými\nmravmi, ale tento zásah musí byť takej intenzity a vážnosti, ktorá je v demokratickej\nspoločnosti, aj s ohľadom na verejnú mienku, neakceptovateľná. To iba potvrdzuje,\nže v demokratickej spoločnosti platia písané právne normy a nepísané pravidlá správania\nsa sú len výnimočným inštitútom, ktorým písané právo dáva náležitú vážnosť.»\n21. Krajský súd v rozsudku č. k. 17 Co 1236/2015-393 z 28. februára 2018, aplikujúc\n§ 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka na vec sťažovateľky, uviedol:\n«V danej veci s poukazom na vyššie citované skutočnosti bol odvolací súd toho\nnázoru, že je potrebné aplikovať ust. § 3 ods. 1 v spojení s ust. § 39 Občianskeho zákonníka.\nNemožno totiž nechať bez povšimnutia a zohľadnenia proces, ktorým došlo k uzavretiu\nkúpnej zmluvy medzi stranami sporu. O neserióznosti osôb, podieľajúcich sa na procese,\nvedúcemu k uzatvoreniu žalobou napádanej kúpnej zmluvy, svedčí nielen to, že sami\nvyhľadali žalobcu v mieste jeho bydliska, v podstate sa mu „nanútili“, ponúkli žalobcovi\nriešenie jeho situácie „ochotou a pomocou pri vybavení pôžičky“, pričom žalobcu\nbezprostredne posadili do auta a v podstate „odvliekli“ za účelom vybavenia všetkých\n\n12\n\núkonov k tomu potrebných do ďalšieho okresu, do\n\n, všetky záležitosti k tomu mali\n\npritom vopred premyslené a zorganizované. Žalobca ako naivný a dôverujúci starší človek\nbez ozrejmovania ďalších skutočností a následných krokov, presvedčený, že mu bude\nzo strany uvedených osôb poskytnutá tvrdená pomoc pri vybavení pôžičky (úveru), vykonal\nvšetko tak ako si uvedené osoby predstavovali a podpísal, čo mu bolo predložené. Pritom\nvzhľadom k veku - pri uzatváraní zmluvy 79 rokov a v súčasnosti 84 rokov - ako aj\nzdravotnému stavu žalobcu (nedoslýchavosť), mu neboli veci dostatočne ozrejmené,\nvysvetlené, podľa jeho tvrdenia listiny nemal možnosť prečítať a iba podpisoval, čo mu bolo\npredkladané. Žalobca bol teda (tak ako uvádzal v žalobe a spore) neustále v domnení,\nže celý proces je potrebný k tomu, aby mu bola poskytnutá pôžička (úver), okrem iného\nna vyplatenie jeho podlžnosti v\n\n, že by malo ísť o podpisovanie kúpnej\n\nzmluvy nemohlo byť žalobcovi zrejmé ani z toho dôvodu, že mu nebola vyplatená žiadna\nkúpna cena (skutočnosť o vyplatení sumy 15 000 eur tvrdila iba svedkyňa\n\n; žalobca,\n\nhoci tak ako iné doklady podpísal aj príjmový doklad na túto sumu, podľa jeho tvrdenia\nžiadne peniaze mu neboli uvedenou svedkyňou odovzdané). Prinajmenšom neštandardný,\nreálne ojedinele sa vyskytujúci je postup, keď predávajúci nehnuteľnosti sa s kupujúcim\nnikdy nestretne, nejedná o konkrétnych podmienkach kúpy a kupujúci nemá vôbec záujem\nosobne nehnuteľnosť, ktorú kupuje, vidieť. To bolo aj v danom prípade, keď žalobca, ktorý\n„predával“ nehnuteľnosť, sa so žalovanou nikdy nestretol, nikdy s ňou nekomunikoval\na nepoznal ju. Z celého postupu uvedených osôb vyvstáva neodškriepiteľný fakt, že týmto\nnekalým konaním daných osôb by sa žalobca pri svojej naivite a dôverčivosti stal v starobe\nbezdomovcom.\nSkutočnosť, že zo strany daných osôb išlo o nekalé konanie ohľadne prevodu\nnehnuteľnosti jednoznačne potvrdzuje aj fakt, že nešlo o prvý takýto prípad, v niekoľkých\nprípadoch sa vedie trestné stíhanie voči osobám, podieľajúcim sa na týchto skutkoch\n(napr. voči\n\nbolo vznesené obvinenie v obdobných veciach na rôznych\n\nokresných riaditeľstvách PZ a vec je vedená na spojenom spoločnom konaní na KR PZ\nv Žiline pod ČVS: KRP-14/2-VYS-ZA-2014 spolu s obvinenou\n\n;\n\npodľa vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu bolo v konaní pod iným ČVS obvinenie\nvznesené aj voči\n\n). Uvedené je nepochybne závažným zistením\n\npri rozhodovaní v predmetnej veci.\n\n13\n\nV kontexte všetkých uvedených skutočností nemožno celý proces „uzatvárania\nnapadnutej kúpnej zmluvy“ charakterizovať inak ako nemravný a nekalý, ktorý nemôže\nv žiadnom prípade požívať právnu ochranu.\nS poukazom na tieto skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa\n§ 388 CSP zmenil a žalobe vyhovel.»\n22. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského\nsúdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých\ndôvodov zmenil rozsudok okresného súdu, a podrobne reagoval i na jednotlivé pre vec\npodstatné argumenty prednesené v priebehu konania. Odôvodnenie rozhodnutia krajského\nsúdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu\na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.\n23. Krajský súd svoje rozhodnutie založil na zistení, podľa ktorého bolo potrebné\naplikovať § 3 ods. 1 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka vzhľadom na okolnosti\npredchádzajúce uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a sťažovateľkou, ktoré\nvyhodnotil ako rozporné s morálnymi a etickými zásadami do takej miery, ktorá je\nv demokratickej spoločnosti neakceptovateľná. Za použitia tohto materiálneho korektívu\npotom dospel k záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy.\n24. Ústavný súd sa už viackrát mal možnosť vyjadriť k spôsobu hľadania a výkladu\npráva v konkrétnych právnych veciach. V náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 ústavný súd uviedol,\nže pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať\nprvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia\nviazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu\nodchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická\nsúvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto\nprípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej\nnormy musí založiť na racionálnej argumentácii. V ďalšom náleze sp. zn. I. ÚS 243/07\nústavný súd uzavrel, že všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy jednotlivých\ndo úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom\n14\n\nna špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup\nje zároveň prístupom modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický\npohľad na právo pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú\nodpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia.\n25. Ústavný súd považuje záver krajského súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy\nza ústavne konformný, na čom nič nemôžu zmeniť ani argumenty sťažovateľky\nv jej sťažnosti. Úlohou krajského súdu bolo poskytnúť odpoveď na otázku, či kúpna zmluva\nuzatvorená medzi žalobcom a sťažovateľkou je alebo nie je platným právnym úkonom, teda\nokrem iného posúdiť s ohľadom na všetky okolnosti – vrátane tých, ktoré jej uzatvoreniu\npredchádzali – či prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bol alebo nebol platným\nprávnym úkonom, a to aj so zohľadnením inštitútu dobrých mravov. Proti sebe stála ochrana\nvlastníckeho práva žalobcu na jednej strane a sťažovateľky na strane druhej vo vzťahu\nk tej istej nehnuteľnosti. Krajský súd túto otázku rozhodol spôsobom, ktorý prihliadol\nna vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a nepristupoval\nk veci na rozdiel od okresného súdu iba prísne formalisticky. Je jednou z úloh všeobecných\nsúdov zohľadňovať pri svojom rozhodovaní i základné princípy morálky. Krajský súd\nrozhodol tak, ako to vyžadoval účel zákona, obsah a systematická súvislosť pojmu dobrých\nmravov v slovenskom právnom poriadku.\n26. Pokiaľ sťažovateľka zdôrazňuje, že krajský súd uprednostnil ochranu\nvlastníckeho práva žalobcu pred ochranou jej práv, aj z jej sťažnosti je zrejmé,\nže sťažovateľka sa so žalobcom nikdy nestretla, nejednala sa s ním o konkrétnych\npodmienkach kúpy. Tento postup sťažovateľky sa javí aj ústavnému súdu ako neštandardný,\nsvedčiaci minimálne o tom, že sťažovateľka pri uzatváraní kúpnej zmluvy zanedbala\nobvyklú mieru opatrnosti. Pokiaľ v tejto situácii poukazuje sťažovateľka na to, že žalobca\nbol povinný znášať následky svojho konania aj napriek svojmu veku a zdravotnému stavu\nv čase uzatvárania kúpnej zmluvy, táto argumentácia sťažovateľky sa javí ústavnému súdu\nako nenáležitá, pretože rovnako zodpovedne ku kúpe nehnuteľnosti mala pristupovať\ni sťažovateľka.\n\n15\n\n27. Ako z rozsudku krajského súdu vyplýva, dôvodom neplatnosti kúpnej zmluvy\nnebol omyl žalobcu (§ 49a Občianskeho zákonníka), ale rozpor právneho úkonu s dobrými\nmravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Nie je preto priliehavou argumentácia sťažovateľky,\nktorá zdôrazňuje, že omyl žalobcu ako osoba, ktorej bol právny úkon určený, nevyvolala\na ani o ňom nemohla vedieť. Krajský súd konštatoval, že kúpna zmluva je neplatná, pretože\nsa v celkovom kontexte okolností prieči dobrým mravom.\n28. Pokiaľ sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že na základe rozsudku krajského súdu\nbude žalobca zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti bez toho, aby mu bola zároveň\nprávoplatne uložená povinnosť vrátiť sťažovateľke kúpnu cenu, ktorá mu podľa jej tvrdení\nbola zaplatená, ani táto námietka nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť\nrozsudku krajského súdu. Bolo a je vecou sťažovateľky, aby využila zákonné prostriedky\npre splnenie povinnosti žalobcu vrátiť sťažovateľke všetko, čo podľa nej dostal. Nemožno\npreto súhlasiť so sťažovateľkou, že rozhodnutím krajského súdu bola zbavená majetku\nbez náhrady.\n29. Pretože krajský súd interpretoval aplikované ustanovenia právnej úpravy\nspôsobom, ktorý ústavný súd nepovažuje za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,\njeho rozhodnutie tak nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné ani neudržateľné.\nÚstavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného\npráva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy,\nčl. 6 dohovoru) a postupom krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu vo veci\nsťažovateľky. Sťažnosť sťažovateľky v tejto časti preto odmietol podľa § 25 zákona\no ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n30. Pokiaľ sťažovateľka osobitne namietala porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom\nkrajského súdu, dôvodila tým, že porušenie tohto práva vyplýva z porušenia základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľky\nv časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru za zjavne\nneopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu samotnej sťažovateľky podľa § 25\nzákona o ústavnom súde jej sťažnosť i v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n16\n\n31. Pre úplnosť ústavný súd vo vzťahu k tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorou\nnamieta porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, uvádza, že toto ustanovenie nemožno považovať\nza ustanovenie upravujúce základné práva, ktoré by podliehali samostatnej ochrane\nprostredníctvom inštitútu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.\n32. Ústavný súd dáva ďalej do pozornosti sťažovateľke – pokiaľ táto namieta\nnesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (v zhode s obsahom poučenia rozsudku\nkrajského súdu) – právnu úpravu dovolania v Civilnom sporovom poriadku, v zmysle ktorej\nje prípustné dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo\nzmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nnebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 CSP).\n33. Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez významu zaoberať\nsa ďalšími návrhmi sťažovateľky, a to návrhom na vydanie dočasného opatrenia a návrhom\nna priznanie primeraného zadosťučinenia.\n34. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. septembra 2018\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zmluva-neplatnosť", "dobré mravy (boni mores)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "710b4002-3d36-42d6-a520-493925f16382:d7475f77-7b2d-4abd-8e4c-92b71c10c56f", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3213203884.3", "spisova_znacka": "17Co/1236/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/1236/2015 z 27. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3213203884.3"}], "citovane_v": []}