{"guid": "ussr:3f391cbf-a343-466f-b2de-e7aa2771a0a7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.389.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 389/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 389/2018 z 5. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 389/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.389.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48", "nazov": "čl. 48 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3f391cbf-a343-466f-b2de-e7aa2771a0a7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.389.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.389.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.389.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 389/2018-23\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti IZOTECH Group, spol. s r. o.,\nPiešťanská 25, Nové Mesto nad Váhom, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Bolješikom,\nPhD., advokátska kancelária, Radlinského 50, Piešťany, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nč. k. 3 Sžf 37/2016-106 z 21. februára 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti IZOTECH Group, spol. s r. o., o d m i e t a\nako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n13. júna 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti IZOTECH Group, spol. s r. o.,\nPiešťanská 25, Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného\n\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Sžf 37/2016-106\nz 21. februára 2018, ktorou žiada vydať tento nález:\n„1. Základné právo sťažovateľa IZOTECH Group, spol. s r. o., Piešťanská 1185/25,\n915 01 Nové Mesto nad Váhom, na súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy SR a právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3Sžf/37/2016\na vydaním rozsudku v tomto konaní - rozsudok č. k.: 3Sžf/37/2016-106 - porušené boli.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k.: 3Sžf/37/2016-106 zo dňa 21. 02. 2018 sa\nzrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť Sťažovateľovi trovy konania tak, ako budú\nvyčíslené, v lehote1 mesiaca od doručenia rozhodnutia vo veci samej.“\n2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z k nej pripojených príloh\nvyplynulo, sťažovateľka sa ako žalobkyňa v konaní na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej\nlen „krajský súd“) sp. zn. 13 S 117/2015 domáhala proti Finančnému riaditeľstvu\nSlovenskej republiky ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. 1198944/2015 z 21. júla 2015 a rozhodnutia Daňového úradu\nTrenčín (ďalej len „správca dane“) č. 334559/2015 z 23. apríla 2015. Žalovaný rozhodnutím\nč. 1198944/2015 z 21. júla 2015 potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 334559/2015\nz 23. apríla 2015, ktorým bol v zmysle § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní\n(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu\nvydania napadnutých administratívnych rozhodnutí (ďalej len „daňový poriadok“) určený\nsťažovateľke rozdiel v sume 150 985,72 € na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)\nza zdaňovacie obdobie december 2013 znížením nadmerného odpočtu DPH zo sumy\n248 132,63 € na sumu 97 179,91 €.\n3. Správca dane vykonal u sťažovateľky daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti\nnároku na vrátenie nadmerného odpočtu za obdobie december 2013 a kontrolou zistil,\n\n2\n\nže sťažovateľka si v kontrolovanom zdaňovacom období odpočítala DPH z nákupu\nstavebných prác od\n\n,\n\n,\n\nfakturovaných faktúrou č. 25/2013 z 5. novembra 2013 s dátumom dodania stavebných prác\n4. novembra 2013 na sumu 192 904,20 € vrátane DPH (z toho fakturovaná DPH vo výške\n32 150,70 €) za výkop a montáž kanalizácie na stavbách kanalizácia\n\n, stoková sieť\n\n; faktúrou č. 26/2013 z 3. decembra s dátumom dodania stavebných prác\n16. decembra 2013 na sumu 315 912,12 € vrátane DPH (z toho fakturovaná DPH vo výške\n52 652,02 €) za práce vykonané na stavbách kanalizačné prípojky\nprípojky v časti\n\n, kanalizačné\n\n, kanalizačný zberač\n\n; faktúrou\n\nč. 29/2013 zo 17. decembra 2013 s dátumom dodania stavebných prác 16. decembra 2013\nna sumu 207 360 € vrátane DPH (z toho fakturovaná DPH vo výške 34 560 €) za práce\nvykonané na stavbách kanalizačná sieť\n\n, kanalizačný zberač\n\n; faktúrou č. 30/2013 z 20. decembra 2013 s dátumom dodania stavebných\nprác 19. decembra 2013 na sumu 189 540 € vrátane DPH (z toho fakturovaná DPH\nvo výške 31 590 €) za práce na stavbách vodovod\n\n, kanalizácia\n\n.\n\nIšlo prevažne o ručné výkopové práce dodané na základe ústneho dohovoru bez písomnej\nzmluvy alebo písomnej objednávky, pričom k jednotlivým faktúram bol pripojený súpis\nvykonaných prác. Predmetné stavebné práce fakturovala sťažovateľka svojim odberateľom\n,\na\n\n,\n\n, s dátumom zdaniteľného plnenia, resp. vzniku daňovej\n\npovinnosti v období jún, júl, september a október 2013.\n4. Správca dane a žalovaný vo svojich rozhodnutiach z dôvodu neunesenia\ndôkazného bremena sťažovateľkou spochybnili skutočné dodanie stavebných prác\ndodávateľom\n\n. Poukázali na skutočnosť, že podľa sporných faktúr\n\nmalo byť zdaniteľné plnenie sťažovateľke dodané jej dodávateľom neskôr ako sťažovateľka\ndodala stavebné práce svojim odberateľom. Tiež poukázali na fakt, že faktúry predložené\na faktúry evidované sťažovateľkou vykazujú rozdiely v predmete\nfakturácie (iné stavby). V priebehu daňovej kontroly sa nepreukázalo, kto a kedy vykonal\na prevzal fakturované práce, a pochybnosti vznikli aj pri otázke, kto zabezpečoval materiál\nna stavby a kto koordinoval stavebné práce na jednotlivých stavbách. Pochybnosti vyplynuli\n\n3\n\naj z rozporov vo výpovediach svedka\n\n, ktorý vo výpovedi 22. apríla 2014\n\npotvrdil uskutočnenie dodania stavebných prác sťažovateľke s tým, že na zemné práce\nna stavbách v\n\n,\n\na\n\nvyužíval subdodávateľov, stavebný\n\nmateriál nakupoval prevažne v\n\n, doklady o nákupoch však\n\nnepredložil, stavebné denníky na stavbách neviedol a nepoznal meno osoby, ktorej\nodovzdával práce. Vo výpovedi 3. júna 2013 uviedol, že práce realizovali miestni občania,\nktorých vyplácal na ruku, na stavbách bol niekoľkokrát a práce riadil telefonicky,\navšak nevedel presne uviesť, kde sa nachádzali dotknuté východoslovenské obce.\nPrepravoval sa tam s kolegom, ktorého meno nevedel uviesť, rovnako ani značku vozidla\na tiež to, kto presne práce preberal. Vo výpovedi 9. júna 2013 uviedol, že na stavbách\nna východnom Slovensku nebol ani raz, pretože práce koordinovala sťažovateľka.\nNepredložil finančné denníky, evidenciu o vykonaných prácach, doklady o nákupe\nmateriálu. Ďalej uviedol, že jedna faktúra mu bola sťažovateľkou uhradená v decembri 2013\na ostatné v roku 2014. Správca dane telefonicky u starostov obcí\na\n\n,\n\n, že na výstavbe kanalizačných sietí sa nepodieľali miestni\n\nobyvatelia. Zo svedeckých výpovedí\n\na konateľov sťažovateľky\n\nvykonaných 24. septembra 2014 v inej daňovej veci daňového subjektu\nktoré sa týkali stavieb v obciach\nže\n\na\n\n,\n, bolo zistené,\n\nv roku 2013 nemal žiadnych zamestnancov a nevlastnil žiaden\n\nmajetok. Práce na stavbách kanalizačných sietí v obciach\n\na\n\nrealizoval cez neuvedených subdodávateľov a ich výkon kontrolovali\na práce preberali zamestnanci sťažovateľky, ktorých nevedel označiť. Nevedel uviesť\nani mená osôb, ktoré na predmetných stavbách vykonávali stavebný dozor a funkcie\nstavbyvedúcich. Na zákazkách vykonával stavebné práce s použitím drobných\nmechanizmov ako sú šramačka, rezačka, lopaty a rýle a stavebný materiál nakupovala\nsťažovateľka. Konatelia sťažovateľky vypovedali, že stavebné práce na stavbách\nv\n\na\n\nv\n\nvykonal\n\nako stavbyvedúci pôsobili na stavbách\nkoordinovali\n\na\n\na\n\n,\n, stavebné práce\n\na materiál na stavby nakupovala spoločnosť\n\nRiaditeľ sťažovateľky\n\nako svedok uviedol, že práce\n\nna stavbách kanalizačných sietí v obciach\n\n4\n\na\n\nsa realizovali cez\n\n, ale nevedel uviesť, kto ich v skutočnosti realizoval.\n\nJeho úlohou bolo odsúhlasovať súpis prác pre fakturáciu odberateľovi spoločnosti\n, ktorá vykonané práce koordinovala a preberala. Zamestnanci spoločnosti\n(\n\na\n\n), nevedeli uviesť, kto fyzicky vykonával\n\nstavebné práce za sťažovateľku. Podľa ich vyjadrení materiál na stavby zabezpečovala\nspoločnosť\n\n, ktorej zamestnanci viedli stavebné denníky. Z listinných\n\ndokladov predložených konateľkou sťažovateľky vyplynulo, že z faktúr č. 26/2013,\nč. 29/2013 a č. 30/2013 sťažovateľka uhradila bezhotovostným prevodom\niba DPH a zostávajúca suma (594 010,10 €) mala byť uhradená k 31. decembru\n2013 zápočtom s pohľadávkou sťažovateľky voči\n\n, ktorú\n\nsťažovateľka nadobudla postúpením podľa zmluvy z 31. decembra 2013 od pôvodného\nveriteľa – konateľov sťažovateľky (\n\na\n\n) –, pričom išlo\n\no pohľadávku zo zmluvy o pôžičke zo 17. decembra 2012 vo výške 600 000 €\npre prevádzkové účely\n\n. Podľa daňového priznania\n\nk dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012 však tento neevidoval\nzáväzok zo zmluvy o pôžičke.\n5. Sťažovateľka žalobu v konaní pred krajským súdom sp. zn. 13 S 117/2015\nodôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci žalovaným, nedostatočným zistením\nskutkového stavu a procesnou vadou, ktorá mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia.\nIba pochybnosti správcu dane bez náležitého zistenia skutkového stavu nemôžu byť\npodkladom rozhodnutia v neprospech sťažovateľky, ktorá nemôže niesť zodpovednosť\nza konanie svojho dodávateľa, resp. jeho neschopnosť preukázať, kto fakturované stavebné\npráce vykonal. Výsluchy starostov dotknutých obcí vykonané formou telefonických\nrozhovorov neboli dôkazmi vykonanými zákonným spôsobom, sťažovateľka o nich nebola\nupovedomená a nemohla realizovať svoje práva podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku.\nSťažovateľka zdôraznila, že splnila všetky zákonné podmienky na uplatnenie nároku\nna odpočet DPH. Vypočutie inej osoby ako účastníka konania je výsluchom svedka, ktorý\nmusí byť vykonaný zákonným spôsobom. Sťažovateľka nemôže niesť zodpovednosť\nza oneskorenú, resp. dodatočne pozmenenú fakturáciu\n\n. Prenášanie\n\ndôkazného bremena i na právne vzťahy dodávateľa sťažovateľky je protizákonné.\n\n5\n\n6. Krajský súd rozsudkom č. k. 13 S 117/2015-55 z 30. marca 2016 žalobu\nsťažovateľky zamietol. Po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu\nzastával názor, že preskúmavané rozhodnutia žalovaného a správcu dane vrátane\nich postupu pri vykonávaní väčšiny rozhodujúcich dôkazných prostriedkov sú v medziach\nžaloby v súlade so zákonom, keďže majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v riadne\nzistenom skutkovom stave. Dôvodné pochybnosti o uskutočnení zdaniteľného plnenia\nzaložené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane,\nneboli sťažovateľkou vyvrátené žiadnym dôkazom vykonaným v priebehu daňového\nkonania, z ktorého by vyplynul opak k tvrdeniam správnych orgánov o fiktívnych\ndodaniach služieb zo strany\n\n. Vo veci obstarané dôkazy týkajúce sa\n\nuplatneného nároku na vrátenie DPH preto podľa krajského súdu predstavujú dostatočný\nskutkový základ pre nepriznanie uplatneného nároku na vratku DPH. Pretože sťažovateľka\nnepreukázala reálne uskutočnenie spornej dodávky fakturovaným dodávateľom, nemohla\nlen z dôvodu deklarovania DPH na faktúrach vzniknúť daňová\npovinnosť podľa § 19 ods.1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), pretože je zrejmé, že sporné faktúry nie sú\nodrazom skutočného plnenia. S poukazom na § 49 ods. 1 zákona o DPH následne\nsťažovateľke nevznikol nárok na odpočet vstupnej DPH uvedenej na dodávateľských\nfaktúrach vystavených\n\n. Samotné faktúry, doklady o ich úhrade\n\na rozpis prác sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH\nna vstupe, nie sú však postačujúcou podmienkou pre priznanie tohto práva, pokiaľ nie sú\nodrazom reálneho plnenia. Pokiaľ daňový subjekt požaduje od štátu vrátenie nadmerného\nodpočtu, je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má na vrátenie dane právny nárok.\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľky týkajúce sa toho, kto a v akom rozsahu znáša\nv daňovom konaní dôkazné bremeno, krajský súd poukázal na to, že podmienky uvedené\nv § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH sú stanovené kumulatívne a objektívne,\nt. j. na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je\nmožné\n\nodpustiť\n\nani\n\npri\n\nvzniku\n\nzodpovednosti\n\ninej\n\nosoby\n\nza\n\nvady\n\ndokladu\n\na za dobromyseľnosti daňového subjektu. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú\nzneužiteľnosť, aby daňový subjekt, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu\n\n6\n\npodmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok\nna odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné\nplnenie bolo reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. V závere\nodôvodnenia rozsudku sa krajský súd stotožnil s názorom sťažovateľky, že telefonické\nrozhovory so starostami obcí nie sú zákonnými dôkazmi, no samotná oprávnenosť\npochybností žalovaného a správcu dane o reálnosti fakturovaného dodávateľa nie je\nzaložená v rozhodujúcej miere na zistení, či fakturovaný dodávateľ\nvykonával stavebné práce prostredníctvom živnostníkov alebo miestnych obyvateľov,\na preto aj bez týchto dôkazov bol vo veci zabezpečený dostatok iných dôkazov,\nktoré svedčia o zákonnosti rozhodnutí správcu dane a žalovaného.\n7. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie. Zdôraznila,\nže si ako kontrolovaný daňový subjekt v príslušnom daňovom konaní splnila všetky svoje\ndôkazné povinnosti na preukázanie oprávnenosti uplatneného nároku na odpočet DPH.\nPredložila správcovi dane všetky relevantné písomné dôkazy o uskutočnení zdaniteľného\nplnenia, pričom vykonaným dokazovaním neboli tieto dôkazy zo strany správcu dane\nrelevantným spôsobom spochybnené; vykonané svedecké výpovede potvrdili uskutočnenie\nsťažovateľkou deklarovaného zdaniteľného plnenia a sťažovateľka nemôže zodpovedať\nza to, že si iný daňový subjekt (\n\n) nesplnil svoje zákonné povinnosti\n\n(nevystavil sťažovateľke faktúry v zákonnej lehote). Od sťažovateľky nemožno spravodlivo\npožadovať preukázanie skutočností, ktoré objektívne nemá možnosť preukázať, pretože\nani dôkazné\n\nbremeno\n\nkontrolovaného\n\ndaňového\n\nsubjektu\n\nnie\n\nje\n\nabsolútne.\n\nNavyše podkladom rozhodnutia správcu dane i rozhodnutia žalovaného sú nezákonne\nzískané dôkazy (svedecké výpovede starostov). Ani krajský súd nemal pochybnosť\no skutočnom vykonaní fakturovaných stavebných prác, avšak podľa jeho názoru nebolo\nv daňovom konaní preukázané, že stavebné práce dodal sťažovateľke\n\n.\n\nAj správca dane musí svoje pochybnosti o správnosti dokladov predložených daňovým\nsubjektom podložiť relevantnými dôkazmi tak, aby tieto pochybnosti mohli byť považované\nza dôvodné. Sťažovateľka poukázala na to, že správcovi dane predložila nielen faktúry,\nale aj ďalšie bežné doklady používané v obchodnom styku, ktoré preukazujú uskutočnenie\npredmetného obchodu, a to konkrétne príslušné potvrdené súpisy vykonaných prác\n\n7\n\na doklady o úhrade predmetných faktúr. Ďalej sťažovateľka vo vzťahu k jednotlivým\ndôvodom rozhodnutia krajského súdu uviedla: (1) Pochybnosť, či predmetné stavebné práce\ndodal žalovanému skutočne\n\n, bola podľa názoru krajského súdu daná tým,\n\nže sťažovateľka dodala svojim odberateľom predmetné stavebné práce ešte skôr, ako jej ich\nposkytol a fakturoval\n\n. Táto skutočnosť je však dôsledkom toho,\n\nže sťažovateľka fakturovala svojim odberateľom správne, no\n\njej\n\nv rozpore s daňovými predpismi fakturoval odplatu oneskorene po dodaní prác. To však\nnemôže byť pričítané na ťarchu sťažovateľky. Ak by si správca dane preveril, kedy boli\nstavby skutočne realizované, zistil by, že sa tak stalo v období júl, september a október 2013\ntak, ako ich fakturovala sťažovateľka; (2) Pokiaľ ide o rozdiel v predmete faktúr č. 26/2013,\nč. 29/2013 a č. 30/2013 predložených sťažovateľkou a rovnakých faktúr neskôr\npredložených\n\nv inom daňovom konaní, sťažovateľka predložila\n\nfaktúry s predmetom fakturovaného plnenia, ktorý zodpovedal doloženým a riadne\npodpísaným výkazom vykonaných prác. Pokiaľ ich\n\ndodatočne pozmenil,\n\nani to nemôže byť pričítané na ťarchu sťažovateľky; (3) Pokiaľ krajský súd považoval\ndoklady sťažovateľky o úhrade faktúr za fiktívne, tento jeho záver je neodôvodnený\na arbitrárny. Sťažovateľka nemôže zodpovedať za prípadné nedostatky v účtovnej evidencii\n. Pôžička bola na základe zmluvy o pôžičke zo 17. decembra 2012\nskutočne poskytnutá, čo preukazuje už samotná zmluva o pôžičke,\nv ktorej\n\nprijatie pôžičky svojím podpisom potvrdil. Sťažovateľka\n\npredložila v tejto súvislosti aj čestné vyhlásenia\n\na\n\n,\n\nktorí boli obaja osobne prítomní pri poskytnutí predmetnej pôžičky; (4) Pokiaľ krajský súd\npovažoval výpoveď\n\nza rozpornú a nejasnú, a preto nehodnovernú,\n\nsťažovateľka zdôraznila, že\n\nvo všetkých svojich výpovediach výslovne\n\npotvrdil, že fakturované stavebné práce jej dodal tak, ako je uvedené na faktúrach\na príslušných výkazoch prác. Spornosť týkajúca sa obsahu jednotlivých výpovedí\nsa týkala výlučne len okolností, za akých boli predmetné služby poskytnuté –\nsubdodávateľov\n\n, ktorí predmetné výkopové práce fakticky realizovali,\n\nmateriálu použitého pri prácach a preberania prác. Správca dane však nevypočul ani\njedného z označených subdodávateľov\nže keď svedok\n\n. Sťažovateľka ďalej uviedla,\n\npodával svedecké výpovede, jeho rozumové schopnosti mu\n\n8\n\nnemuseli umožňovať riadne pochopiť význam kladených otázok a sťažovateľka mu nemala\nmožnosť klásť otázky; (5) Pokiaľ krajský súd poukázal na to, že z výpovedí konateľov\na zamestnancov sťažovateľky a zamestnancov jej odberateľa – spoločnosti\n\n,\n\nvyplynuli nezrovnalosti v otázke, kto stavebné práce koordinoval, to nemôže byť dôkazom\no tom, že predmetné práce neboli\n\ndodané. Všetci vypočutí\n\nsvedkovia výslovne potvrdili, že výkopové práce dodal na predmetné stavby\nprostredníctvom ním zabezpečených osôb. Sťažovateľka v odvolaní poukázala\naj na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu týkajúcu sa nezákonne získaných dôkazov\nv daňovom konaní (sp. zn. 6 Sžf 28/2011, 6 Sžf 33/2012, 6 Sžf 32/2012, 6 Sžf 34/2012\na sp. zn. 8 Sžf 13/2013).\n8. Najvyšší súd rozsudkom č. k. 3 Sžf 37/2016-106 z 21. februára 2018 rozsudok\nkrajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 druhej vety Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil a skonštatoval,\nže sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.\n9. Rozsudok krajského súdu č. k. 13 S 117/2015-55 z 30. marca 2016 v spojení\ns rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 3 Sžf 37/2016-106 z 21. februára 2018 nadobudol\nprávoplatnosť 2. mája 2018.\n10. Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 3 Sžf 37/2016-106\nz 21. februára 2018 odôvodnila tým, že najvyšší súd vykladal aplikované normy ústavne\nnekonformne, svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, porušil právo sťažovateľky\nna reálny prístup k súdu i jej právo na kontradiktórne konanie, najmä právo oboznámiť sa\nso všetkými vykonávanými dôkazmi a vyjadriť sa k nim, a porušil i princíp právnej istoty,\nkeď sa odchýlil od svojej skoršej rozhodovacej praxe (sp. zn. 3 Sžf 1/2010,\nsp. zn. 3 Sžf 1/2011). Rozhodnutie najvyššieho súdu je neústavným excesom súdnej moci\ndo moci výkonnej. Najvyšší súd na jednej strane považuje výsluchy starostov za nezákonné,\nna druhej strane predpokladá, že ich vykonanie zákonným spôsobom by viedlo k rovnakým\n\n9\n\nzáverom. Nezákonnými boli nielen výsluchy starostov, ale aj výsluchy\n\n,\n\npretože sťažovateľke nebolo umožnené klásť mu otázky, keďže na výsluch nebola prizvaná.\nNa túto argumentáciu najvyšší súd nijako nereagoval. Sťažovateľka zároveň požiadala\nústavný súd o odklad vykonateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu s odôvodnením,\nže toto rozhodnutie potvrdzuje správnosť a zákonnosť záverov správcu dane a automaticky\nsa stáva podkladom pre následné administratívne trestanie, ako aj preto, že sťažovateľka\nje povinná splatnú povinnosť splniť (uhradiť vyrubený rozdiel dane) a bude jej udelená\npokuta. Žiadaný odklad vykonateľnosti nijako nezasahuje do práv tretích osôb, na druhej\nstrane môže predísť negatívnym dôsledkom pre sťažovateľku.\nII.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n13. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n10\n\n14. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1\nzákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\n15. Sťažovateľka namieta porušenie týchto svojich práv:\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n16. Ako zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, k porušeniu týchto jej práv malo dôjsť\nrozsudkom najvyššieho súdu č. k. 3 Sžf 37/2016-106 z 21. februára 2018 v dôsledku jeho\nnedostatočného odôvodnenia, arbitrárnosti a takou aplikáciou zákona o DPH a daňového\nporiadku, ktorá poprela ich podstatu, najmä pokiaľ ide o posúdenie dôkazného bremena\nv daňovom konaní a zákonnosť postupu správcu dane.\n17. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby\nvzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný\nplatiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ\ns výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň\n\n11\n\na) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré\nsú alebo majú byť platiteľovi dodané,\nb) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69\nods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,\nc) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu\npodľa § 11 a § 11a,\nd) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.\n18. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré je\npovinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať\npodľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu\ndaňovej kontroly alebo daňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\n19. Ako z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 3 Sžf 37/2016-106 z 21. februára 2018\nvyplýva, najvyšší súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami daňových orgánov, ktoré\nobsahovali všetky zákonné náležitosti, ako aj s právnym posúdením veci krajským súdom,\nv dôsledku čoho jeho rozhodnutie ako vecne správne podľa § 250ja ods. 3 druhej vety OSP\nv spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. Zároveň podľa § 219 ods. 2 OSP skonštatoval\nsprávnosť dôvodov rozhodnutia krajského súdu.\n20. V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd objasnil – reagujúc na argumentáciu\nsťažovateľky – východiská rozhodovacej praxe k otázke dôkazného bremena v daňovom\nkonaní:\n«Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke\nneprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu odvolací súd uvádza, že podmienky\nuvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. sú\nhmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.\nIch nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku\n\n12\n\nzodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa,\nprijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej\nzneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal\nexistenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ\nuplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať,\nže zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar, príp. služba reálne dodaná (§ 8, § 9\nzákona č. 222/2004 Z. z.), a to práve osobou ako platiteľom DPH uvedenou na faktúre,\nktorá si zároveň voči odberateľovi uplatňuje DPH.\nV tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci\nsp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že:\n„Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.\nv spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť\ndôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom\nuplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane\nz pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento\nnárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene\na za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži\naž na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.\nAk daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,\nnemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“.\nUskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou\ndaňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si\nobstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného\nzdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti\nrozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.). Odpočítanie dane\nnenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004\nZ. z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej\npovinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná\njudikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.\n\n13\n\nArgumentačne si aj tu odvolací súd pomôže judikatúrou Súdneho dvora\na jeho právnymi závermi uvedenými v rozsudku z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11\na C-142/11, v ktorom uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým\núnikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112\n(pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, ako\naj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor\nuž rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo\nzneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca\n2005, Fini H, C-32/03, Zb.s.I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling,\nbod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie\npráva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne okolnosti preukáže, že toto právo sa\nuplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel a Recolta\nRecycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32).\nTaktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie\npožadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho\nrozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti\nna daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04),\nVlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom\nprípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH\nna zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho\nsubjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok\nESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).\n(bližšie v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012).»\n21. Najvyšší súd reagoval aj na ďalšiu argumentáciu sťažovateľky:\n„Žalobca v podanom odvolaní namietal, že správca dane si mohol preveriť\nu kohokoľvek, kedy boli vykonané výkopové práce. Predmetné výkopové práce však mali byť\ndodané od p.\n\n, pričom on tieto fakturoval neskôr, ako boli tieto zo strany žalobcu\n\ndodané jeho odberateľom. Ide o významný rozpor v tvrdeniach žalobcu, preto správca dane\npokračoval v preverovaní ďalej. Tvrdenie o dodatočnom pozmenení faktúr zo strany\np.\n\naj čo sa týka predmetu fakturačného plnenia možno vyhodnotiť ako účelové.\n\n14\n\nVykonanie stavebných prác na jednej strane bolo potvrdené zo strany p.\n\n, avšak,\n\nkeď ich vykonal, musí byť schopný uviesť aj spôsob, ako ich vykonal, aby tak preukázal\ndôveryhodnosť svojej výpovede. Preto nestačí len samotné potvrdenie vykonania stavebných\nprác, tak ako to uviedol žalobca v podanom odvolaní.\nTaktiež sa v priebehu konania vyskytli rozpory ohľadom pôžičky pre p.\nNa jednej strane konateľka žalobcu\n\n.\n\nv priebehu administratívneho\n\nkonania uviedla, že predmetom pôžičky bolo poskytnutie finančnej čiastky vo výške\n600.000,- € na prevádzkové účely\n\n. Na druhej strane v podanom\n\nodvolaní žalobca uviedol, že táto pôžička nebola účelovo viazaná. Aj samotný žalobca si tak\nodporuje vo svojich výpovediach a nielen p.\n\n. Žalobca v podanom odvolaní uviedol,\n\nže odplata za vykonané stavebné práce bola už žalobcovi poskytnutá vo forme pôžičky,\na preto nemal p.\n\nzáujem na včasnom vystavení faktúr. Pán\n\nvšak vo svojich\n\nvýpovediach neuviedol, že úhrada predmetných faktúr bola vysporiadaná zápočtom\nna základe Zmluvy o pôžičke. Spochybňovanie rozumových schopností p.\nv odvolacom konaní zo strany žalobcu považuje Najvyšší súd SR za účelové a tejto obrane\nžalobcu taktiež nemožno priznať úspech.\nK predloženým čestným vyhláseniam Najvyšší súd SR poukazuje na svoje skoršie\nrozhodnutie sp. zn. 2Sžf/40/2011 zo dňa 18.04.2012, v zmysle ktorého čestné vyhlásenia\nv daňovom konaní nemožno považovať za dôkaz.\nOhľadom zákonnosti vykonania dôkazných prostriedkov výsluchom starostov\ndotknutých obcí sa Najvyšší súd SR stotožnil so záverom krajského súdu, že ak má\nkonkrétna osoba odlišná od účastníka správneho konania reprodukovať informácie dôležité\npre rozhodovanie vo veci, ktoré získala vlastným zmyslovým vnímaním, je potrebné takéto\npoznatky obstarať jediným zákonným spôsobom, a to osobným výsluchom svedka, o ktorom\nmieste a termíne konania musia byť účastníci správneho konania, resp. ich zástupcovia\nvopred správnym orgánom upovedomení. Výsluchy starostov obcí tak nemožno považovať\nza zákonne získané dôkazy. V predmetnom konaní však bolo vykonaných dostatok iných\ndôkazov, na ktorých základe mohlo byť rozhodnuté. Uvedené výsluchy starostov neboli\nkľúčovými dôkazmi pre rozhodnutie vo veci a aj bez nich je skutkový stav, tak ako ho zistil\nsprávca dane a žalovaný, dostatočne preukázaný.\n\n15\n\nV konaní neboli taktiež naplnené skutočnosti pre presun dôkazného bremena\nna správcu dane v zmysle výkladových princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci\nIron Club sp. zn. 3Sžf/1/2011 ASPI JUD 65295 SK. Presun dôkazného bremena na správcu\ndane v judikovanom prípade sa týkal dodania tovaru, kedy daňový subjekt fyzicky\ndisponoval tovarom aj faktúrami. Prenos dôkazného bremena v zmysle rozsudku\n3Sžf/1/2011 nemožno aplikovať na daný prípad žalobcu.“\n22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\n23. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom\norgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej\nmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,\nIII. ÚS 300/06).\n24. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne\nzávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave\nmedzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\n\n16\n\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,\nIII. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\n25. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje\ni na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je\nnahrádzať činnosť všeobecných súdov.\n26. Sťažovateľka podanou sťažnosťou namieta, že najvyšší súd sa nesprávne\nstotožnil s posúdením dôkazného bremena v daňovom konaní, keď podľa názoru\nsťažovateľky jej dôkazné bremeno nemožno vykladať tak, že by mala na jednej strane\nzodpovedať za to, že si iný daňový subjekt (\n\n) nesplnil svoje zákonné\n\npovinnosti, pretože od sťažovateľky nemožno spravodlivo požadovať preukázanie\nskutočností, ktoré objektívne nemá možnosť preukázať, a na druhej strane zákonne\nvykonanými dôkazmi správcu dane neboli dôkazy predložené sťažovateľkou reálne\nspochybnené.\n27. Ústavný súd (tak, ako na to poukázal i najvyšší súd) sa stotožňuje so záverom\nsprávnych súdov, podľa ktorého iba v prípade splnenia podmienok uvedených v § 49 ods. 1\na 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH vzniká nárok na odpočet a ich nesplnenie\nnie je možné odpustiť ani v prípade, ak vady dokladu spôsobila iná osoba. Pritom je vecou\nplatiteľa prijímajúceho zdaniteľné plnenie a uplatňujúceho nárok na odpočet, aby preukázal\nexistenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil; musí vedieť najmä\npreukázať, že zdaniteľný obchod (dodaná služba) bol reálne uskutočnený, a to práve osobou\n\n17\n\nako platiteľom DPH uvedenou na faktúre, ktorá si zároveň voči odberateľovi uplatňuje\nDPH. Dokazovanie správcu dane slúži až na následnú verifikáciu dokladov daňového\nsubjektu. Ústavný súd nepovažuje preto prísny prístup najvyššieho súdu pri výklade zákona\no DPH za rozporný s účelom a zmyslom právnej úpravy a ani za neprimerane formalistický.\n28. V čom spočívali pochybnosti správcu dane o dôvodnosti odpočtu DPH\nsťažovateľkou,\n\nzhrnul\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nznova\n\nv\n\nodôvodnení\n\nsvojho\n\nrozhodnutia.\n\nTieto pochybnosti boli založené predovšetkým na listinných dôkazoch predložených jednak\nsťažovateľkou, jednak ďalšími subjektmi (vrátane\n\n), pričom išlo nielen\n\no samotné faktúry, ale napríklad aj doklady týkajúce sa sťažovateľkou tvrdeného spôsobu\núhrady dodávateľských faktúr\n\na jeho daňové priznanie k dani\n\nz príjmov fyzickej osoby. Zákonnosť spôsobu ich zabezpečenia a vykonania pritom\nnenamieta ani sťažovateľka. V konaní tak bol vykonaný dostatok dôkazov, na ktorých\nzáklade mohlo byť rozhodnuté, a tieto boli dostatočným skutkovým základom\npre nepriznanie uplatneného nároku na odpočet DPH. Rovnako tak sťažovateľke bol daný\ndostatočný priestor na preukázanie jej tvrdení. Pretože sťažovateľka aj podľa názoru\nústavného súdu, hoci na nej ležalo dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo\nnepreukázala, nemohol byť ani jej nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.\n29. Z týchto dôvodov ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu,\nktorým odôvodnil potvrdenie odvolaním sťažovateľky napadnutého rozsudku krajského\nsúdu ako vecne správneho za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení\nzákona o DPH a predpisov upravujúcich daňové konanie, ktorý by popieral ich účel\na zmysel. Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením\nzákladného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces a postupom\nnajvyššieho súdu pri rozhodovaní o jej odvolaní. Sťažnosť sťažovateľky preto odmietol\npodľa § 25 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n30. Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok, bolo\nuž bez významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky vrátane návrhu na odklad\nvykonateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu.\n\n18\n\n31. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. septembra 2018\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "dokazovanie-v správnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}], "citovane_v": []}