{"guid": "ussr:aa1b44f8-3404-4166-8b8e-000d02355353", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.407.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 407/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 407/2018 z 5. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 407/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.407.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2018-09-05", "forma": "Uznesenie,Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/aa1b44f8-3404-4166-8b8e-000d02355353", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.407.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.407.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.407.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 407/2018-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská vodárenská\nspoločnosť, a. s., Komenského 50, Košice, právne zastúpenej advokátkou Mgr. Tatianou\nFrištikovou, advokátska kancelária, Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.\n9 Co 129/2017 a jeho rozsudkom zo 6. marca 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s.,\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája\n2018 osobne do podateľne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská\nvodárenská spoločnosť, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského\nsúdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 129/2017 a jeho\nrozsudkom zo 6. marca 2018.\n\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalovaná stranou súdneho konania\nvedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 87/2015.\nV tomto spore sa\n\n(ďalej len „žalobca“) domáhal proti sťažovateľke zaplatenia\n\nsumy 914,04 € (správne má byť zrejme 919,04 €, pozn.) s prísl. z titulu bezdôvodného\nobohatenia za obdobie od 5. marca 2013 do 5. marca 2015 z dôvodu, že na pozemkoch,\nktorých podielovým spoluvlastníkom je žalobca, bola ešte v 70. rokoch zriadená stavba\n(kanalizačný zberač) vo vlastníctve sťažovateľky bez súhlasu žalobcu či jeho právnych\npredchodcov, pričom sťažovateľka za umiestnenie tejto stavby neplatí žalobcovi žiadnu\nodplatu.\n3. Uvedenému konaniu predchádzala skoršia žaloba žalobcu založená na tom istom\nskutkovom základe, týkajúca sa obdobného nároku od 1. januára 2008 do 15. decembra\n2009. Konanie sa viedlo pod sp. zn. 17 C 8/2010.\n4. Rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 87/2015-30 zo 16. októbra 2015 bola žaloba\nžalobcu v celom rozsahu zamietnutá s odôvodnením, že vo vzťahu k pozemkom\nv jeho vlastníctve vzniklo vecné bremeno k existujúcej už skolaudovanej vodohospodárskej\nstavbe (kanalizačnému zberaču), a to na základe § 37a zákona č. 138/1973 Zb. o vodách\n(vodný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vodách“), ktorý bol do\nzákona o vodách včlenený zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 199/1995 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku\n(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a dopĺňa sa zákon č. 138/1973 Zb. o vodách\n(vodný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 199/1995 Z. z.“), a ktorý\nnadobudol účinnosť 1. októbra 1995.\n5. Na základe odvolania žalobcu bol uznesením krajského súdu č. k. 19 Co 15/201656 z 29. novembra 2016 rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 87/2015-30 zo 16. októbra\n2015 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že rozsudok vykazuje znaky\nneprípustnej pravej retroaktivity, keďže vecné bremeno zo zákona by tak v prípade stavby\npovolenej v roku 1976 a skolaudovanej v roku 1984 vzniklo k dátumu, ktorý by o mnoho\nrokov predchádzal účinnosti § 37a zákona o vodách, teda 1. októbru 1995.\n\n2\n\n6. Novým rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 87/2015-120 z 24. mája 2017 bola\nsťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 919 € s úrokmi z omeškania.\nVychádzalo sa zo záveru, že s ohľadom na právny názor krajského súdu vecné bremeno\npodľa § 37a zákona o vodách nevzniklo a nedošlo ani k nútenému obmedzeniu vlastníckeho\npráva v zmysle § 37 ods. 1 písm. b) zákona o vodách, pričom § 20 ods. 1 zákona\nč. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení\nzákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o verejných vodovodoch“) neupravuje také vecné bremeno, ktoré by\nzodpovedalo právu prevádzkovateľa na užívanie pozemku.\n7. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom okrem\niného namietala, že okresný súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou vo vzťahu k iným\nrozhodnutiam súdov v obdobných veciach, v dôsledku čoho sa bezdôvodne odklonil od\nrozhodovacej praxe. Nevysporiadal sa ani so skutočnosťou, že žalobca si opakovane\nuplatňuje plnenia z dôvodu umiestnenia údajne neoprávnenej stavby na jeho pozemku bez\ntoho, aby sa domáhal vysporiadania tohto (podľa neho) neoprávneného stavu postupom\npodľa § 135c Občianskeho zákonníka. Ďalej s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax\nsúdov namietala nesprávnosť právnych záverov vo vzťahu k § 37a zákona o vodách, ako aj\n§ 20 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch. Vytýkala tiež, že v rozsudku okresného súdu\nabsentuje akékoľvek právne posúdenie nároku podľa hmotného práva, keďže okresný súd\nneuviedol žiadne hmotnoprávne ustanovenie, podľa ktorého vo veci rozhodol.\n8. Rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 129/2017-175 zo 6. marca 2018 bol\nrozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správny. Tento rozsudok sa stal\nprávoplatným 16. apríla 2018.\nZ odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že nárok uplatnený žalobou priznal\nz titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť sťažovateľke umiestnením\na prevádzkovaním vodohospodárskej stavby na pozemku vo vlastníctve žalobcu, pričom\nprávnu úpravu v osobitnom zákone o vodách a osobitnom zákone o verejných vodovodoch\ntýkajúcu sa oprávnenia vlastníka, resp. prevádzkovateľa verejného vodovodu a kanalizácie\npri zriaďovaní a prevádzkovaní vodohospodárskych stavieb na cudzích pozemkoch vrátane\n\n3\n\nnáhrad za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku neaplikoval z dôvodu, že\npredmetná stavba bola zriadená na pozemku žalobcu pred nadobudnutím účinnosti § 37a\nzákona o vodách.\n9. Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 129/2017-175\nzo 6. marca 2018 došlo k porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dohovoru.\nKrajský súd podľa sťažovateľky založil svoj rozsudok na aplikácii nesprávnych\nhmotnoprávnych noriem, ktoré sa na nárok uplatnený žalobou nevzťahovali, a vo veci,\nnaopak, v dôsledku svojvoľného a ústavne nekonformného výkladu neaplikoval zákonné\nustanovenia osobitných verejnoprávnych predpisov, ktoré sa na nárok uplatnený žalobou\nvzťahovali.\nOkrem toho krajský súd odôvodnil svoj rozsudok nedostatočne a ústavne\nneakceptovateľným spôsobom, keďže sa vôbec nevysporiadal s odklonom svojho\nrozhodnutia od ustálenej rozhodovacej praxe súdov v skutkovo a právne obdobných\nprípadoch, pričom sa nedostatočne vysporiadal aj s ďalšími rozhodujúcimi odvolacími\nnámietkami sťažovateľky.\nKrajský súd nárok uplatnený žalobou posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného\nobohatenia podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka napriek tomu, že tieto zákonné\nustanovenia sa na nárok uplatnený žalobou nevzťahovali, keďže s ohľadom na povahu\na charakter uplatneného nároku sa mali aplikovať ustanovenia osobitných právnych\npredpisov, a to § 37a zákona o vodách a § 20 zákona o verejných vodovodoch.\nInštitút bezdôvodného obohatenia nie je izolovaným inštitútom, jeho aplikácia\nprichádza do úvahy iba v zákonom stanovených prípadoch, ktoré musia zohľadňovať aj iné\nprávne normy a právne inštitúty, ktoré sú súčasťou právneho poriadku. Inštitút\nbezdôvodného obohatenia má subsidiárny charakter, čo znamená, že možnosť domáhať sa\nvydania bezdôvodného obohatenia nastáva len v prípade, že vec nie je možné riešiť na\nzáklade iného právneho vzťahu medzi stranami sporu podľa osobitnej právnej úpravy.\nZ rozsudku krajského súdu je zrejmé, že nárok žalobcu na peňažné plnenie bol\nuplatnený na tom skutkovom základe, že v žalovanom období od 5. marca 2013 do 5. marca\n2015 bol žalobca spoluvlastníkom pozemkov, na časti ktorých stojí stavba kanalizačného\nzberača sťažovateľky umiestnená tam bez súhlasu žalobcu (resp. jeho právnych\n\n4\n\npredchodcov), ktorá bola skolaudovaná rozhodnutím bývalého Krajského národného výboru\nv Košiciach 8. marca 1984, pričom za umiestnenie tejto stavby sťažovateľka neplatí\nžalobcovi žiadnu odplatu, a tak „užíva pozemok bez nájomnej zmluvy“, čím je žalobca\npoškodený.\nZ týchto skutkových okolností teda vyplýva, že žalobca sa v konaní de facto domáhal\npeňažnej náhrady za obmedzenie svojho vlastníckeho práva spočívajúceho v umiestnení\na prevádzkovaní vodohospodárskej stavby (kanalizačného zberača) na cudzom pozemku,\nk čomu malo dôjsť bez jeho súhlasu, resp. bez súhlasu jeho právnych predchodcov.\nKeďže zodpovednosť za správne právne posúdenie veci je na strane súdu, bolo\npovinnosťou všeobecných súdov dôsledne sa zaoberať otázkou, či právny vzťah medzi\nstranami sporu, vymedzený uvedenými skutkovými okolnosťami, nebol v právnom\nporiadku v období, za ktoré sa nárok uplatňuje, upravený osobitným inštitútom alebo\nprávnou úpravou osobitného zákona, a to bez ohľadu na to, z akého právneho titulu sa\nžalobca domáhal svojho nároku.\nKeďže v predmetnom prípade malo dôjsť k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu\numiestnením stavby, ktorá ako súčasť verejnej kanalizácie je prevádzkovaná sťažovateľkou\nza podmienok zákona o verejných vodovodoch, na žalobou uplatnený nárok mali byť\naplikované ustanovenia osobitných právnych predpisov, teda zákona o verejných\nvodovodoch, resp. predchádzajúceho zákona o vodách, ktoré obsahovali komplexnú úpravu\noprávnení a povinností prevádzkovateľa verejného vodovodu a verejnej kanalizácie\nk cudzím nehnuteľnostiam vrátane oprávnenia zriaďovať a prevádzkovať verejné vodovody\na kanalizácie, ako aj poskytovať náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nvyplývajúce z oprávnení k cudzím nehnuteľnostiam. Krajský súd v dôsledku svojvoľného\nvýkladu týchto právnych predpisov popierajúceho ich účel a význam k tomuto posúdeniu\nnepristúpil.\nPrávna úprava § 37a zákona o vodách, počínajúc 1. októbrom 1995, riešila právny\nvzťah medzi vlastníkom vodovodného alebo kanalizačného radu a vlastníkom pozemku,\na to (podľa výslovnej zákonnej dikcie) zriadením vecného bremena, ktorého obsahom bola\npovinnosť vlastníka pozemku strpieť umiestnenie a prevádzkovanie vodovodného alebo\n\n5\n\nkanalizačného radu postaveného na jeho pozemku, pričom jedinou podmienkou vzniku\ntohto vecného bremena bolo vydanie rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu s tým, že\nzároveň zakotvila aj právo vlastníka pozemku na náhradu a stanovila súčasne aj spôsob jej\nuplatnenia. Bolo to tak v dôsledku nepochybného verejného záujmu nielen na výstavbe\n(zriaďovaní), ale aj prevádzkovaní týchto vodovodných alebo kanalizačných radov.\nTáto právna úprava sa vzťahovala na všetky vodovodné a kanalizačné rady, ktoré\nboli právoplatne povolené v čase nadobudnutia jej účinnosti (1. októbra 1995), ako aj po\nnej, keďže neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia a nevylučovala svoj dopad aj\nna skôr právoplatne povolené vodovodné a kanalizačné rady.\nVýklad § 37a zákona o vodách, ku ktorému dospel krajský súd konštatujúci\ns poukazom na neprípustnosť retroaktívneho výkladu, že zriadenie vecného bremena sa\nnevzťahovalo na už existujúce stavby práve z dôvodu absencie intertemporálnych\nustanovení, je v rozpore so všeobecne akceptovanými pravidlami výkladu práva vo vzťahu\nk právnym účinkom novej právnej úpravy na existujúce právne vzťahy, ktoré sú prijímané\nv právnej teórii, ale i v rozhodovacej praxi súdov.\nV teórii i praxi sa striktne diferencuje medzi tzv. pravou a nepravou retroaktivitou\nprávnych predpisov s tým, že na rozdiel od pravej retroaktivity, ktorá sa zásadne považuje\nza nezlučiteľnú s princípmi právneho štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný\nnástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci\nvyplývajúcich zo skutočnosti, že právne normy dopadajú na všetky právne vzťahy odo dňa\njej účinnosti. Pri nepravej retroaktivite totiž v skutočnosti nedochádza k spätnej účinnosti\nprávneho predpisu, pretože právne skutočnosti, na základe ktorých došlo podľa\npredchádzajúceho právneho stavu k vzniku určitých právnych vzťahov, sú uznané\na zachované, pričom dochádza len k zmenám obsahu týchto právnych vzťahov do budúcna\nod účinnosti novej právnej úpravy. Za všeobecne prípustné sa považuje, keď nová právna\núprava zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia práv alebo právam\nnadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej\núpravy nový obsah.\nPrekážkou prípustnosti nepravej retroaktivity nie je ani absencia intertemporálnych\nustanovení novej právnej úpravy, keďže práve v prípade, ak zákonodarca nestanovil\n\n6\n\nosobitný právny režim intertemporality, sa má primárne uplatniť všeobecný pojmový znak\nprávnych noriem, a to, že regulujú právne vzťahy odo dňa svojej účinnosti, teda vrátane už\nexistujúcich právnych vzťahov.\nSťažovateľka si uvedomuje, že v situácii absencie prechodných ustanovení je\npotrebné pristupovať k nepravej retroaktivite citlivo a individuálne v každom jednotlivom\nprípade tak, aby nebola narušená dôvera v existujúci právny stav, s tým, že je potrebné\nskúmať, čo zákonodarca sledoval zavedením novej právnej úpravy a aké dôvody ho viedli\nk jej prijatiu.\nV danom prípade je zrejmé, že účelom novej právnej úpravy bolo komplexné\nvyriešenie\n\na usporiadanie\n\nvodohospodárskej\n\nstavby\n\nvzťahu\n\nmedzi\n\nzriadením\n\nvecného\n\nvlastníkom\npráva\n\npozemku\n\nv záujme\n\njej\n\na vlastníkom\numiestnenia\n\na prevádzkovania so súčasným doplnením práva na náhradu patriacu vlastníkovi pozemku.\nPrevádzkovanie verejných vodovodov a verejných kanalizácií je nepochybne vo verejnom\nzáujme, čomu zodpovedá aj prístup zákonodarcu k riešeniu týchto spoločenských vzťahov\nformou zriadenia zákonného vecného bremena, ktoré vo svojej podstate predstavuje určitý\ndruh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti a je výrazom prevahy verejného\nzáujmu vzťahujúceho sa k určitému zariadeniu nad záujmom jednotlivca. Navyše,\ns ohľadom na to, že právna úprava na rozdiel od predchádzajúcej úpravy zakotvila aj\nvýslovné právo vlastníka pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva,\nje zrejmé, že nedošlo ani k zhoršeniu dovtedajšej právnej pozície vlastníka pozemku,\nale naopak, došlo k jej posilneniu.\nKrajský súd však otázku prípustnosti nepravej retroaktivity z už uvedených hľadísk\nvôbec neposudzoval a svoje závery vo vzťahu k nemožnosti aplikácie § 37a zákona\no vodách odôvodnil nelogickými myšlienkovými postupmi, keď s poukazom na existenciu\nprechodných ustanovení zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny\n(elektrizačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 79/1957 Zb.“)\na zákona č. 67/1960 Zb. o výrobe, rozvode a využití vyhrievacích plynov (Plynárenský\nzákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 67/1960 Zb.“), na ktoré dôvodová\nspráva k zákonu č. 199/1995 Z. z. poukázala len ako na príklady obdobnej právnej úpravy\n\n7\n\nvzniku vecného bremena, si absenciu prechodných ustanovení zákona č. 199/1995 Z. z.\nspôsobenú zjavne len opomenutím zákonodarcu vysvetlil ako jeho zámer. Takýto záver\nvšak nezodpovedá obsahu citovanej dôvodovej správy, keď zo žiadneho jej bodu\nnevyplýva, aby zákonodarca mal v úmysle z režimu doplneného ustanovenia § 37a zákona\no vodách vylúčiť už existujúce (zriadené) vodohospodárske stavby.\nNaopak, pokiaľ zákonodarca v dôvodovej správe poukázal na úpravu v iných\nzákonoch ako na príklady právnej úpravy a právneho stavu, ktorý chcel novelou zákona\no vodách dosiahnuť, logicky nemožno dospieť k inému záveru než k tomu, že vecné\nbremeno podľa § 37a zákona o vodách sa má vzťahovať na všetky vodohospodárske stavby\nvrátane už existujúcich, obdobne ako je to podľa právnej úpravy v zákone č. 79/1957 Zb.\na v zákone č. 67/1960 Zb. Okrem toho takýto výklad krajského súdu by viedol\nk diskriminačnému\n\nvytvoreniu\n\ndvoch\n\nskupín\n\nvodohospodárskych\n\nstavieb\n\ns rozdielnym\n\nvlastníkov\n\npostavením\n\npozemkov\npodľa\n\nčasu\n\na vlastníkov\nzriadenia\n\nvodohospodárskej stavby, k čomu nie je daný žiadny právne relevantný, ale ani rozumný\ndôvod, keď takýto dôvod neuvádza ani krajský súd.\nJe pritom zjavné, že zriadenie zákonného vecného bremena vo vzťahu k obdobným\nstavbám zriadeným vo verejnom záujme ku dňu účinnosti zákona, ktorým sa toto vecné\nbremeno zavádza, je aj s ohľadom na právnu úpravu v zákone č. 79/1957 Zb. a v zákone\nč. 67/1960 Zb. všeobecne akceptované ako nástroj regulácie existujúcich vzťahov, pričom\nnie je daný žiaden dôvod, ktorý by racionálne vysvetlil, prečo by zákonodarca mal zvoliť\nrozdielny prístup k prevádzkovateľom plynovodnej siete a energetickým podnikom\nna rozdiel od prevádzkovateľov verejných vodovodov a kanalizácií.\nObdobným zákonným vecným bremenom je napríklad i zákonné vecné bremeno,\nktoré vzniká podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z.\no vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 182/1993 Z. z.“), v zmysle ktorého ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká\nk pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra\nnehnuteľností. Ani zákon č. 182/1993 Z. z. neobsahuje výslovné intertemporálne\nustanovenie vo vzťahu k domom postaveným pred jeho účinnosťou, napriek tomu ani\n\n8\n\nv tomto prípade nie sú pochybnosti, že toto zákonné vecné bremeno vzniklo účinnosťou\nzákona, a to aj v prípadoch, ak bol bytový dom postavený dávno predtým (sp. zn.\n7 Cdo 26/2014 z 24. marca 2015).\nNavyše, pokiaľ § 37a ods. 1 zákona o vodách výslovne povoľuje nielen zriaďovanie,\nale aj prevádzkovanie vodohospodárskych diel na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu\nvyplývajúcom z povolenia na vodohospodárske dielo, potom už vôbec nie je zrejmé,\nz akého dôvodu by toto ustanovenie nemalo dopadať na všetky vodohospodárske diela\nexistujúce k 1. októbru 1995.\nS ohľadom na už uvedené účelu a zmyslu právnej úpravy zavedenej zákonom\nč. 199/1995 Z. z. zodpovedá iba taký výklad, podľa ktorého zákonné vecné bremeno\nv prípadoch podľa § 37a ods. 1 a 3 zákona o vodách vzniká za splnenia v ňom stanovených\npodmienok vo vzťahu k vodohospodárskym dielam, ktoré boli ku dňu nadobudnutia\núčinnosti § 37a zákona o vodách už skolaudované, resp. k nim bolo aspoň vydané\nprávoplatné povolenie na vodohospodárske dielo podľa § 9 ods. 1 zákona o vodách,\na v prípadoch, ak bolo takéto povolenie vydané až po 1. októbri 1995, vzniklo vecné\nbremeno dňom právoplatnosti rozhodnutia o vydaní takéhoto povolenia.\nKeďže\n\nstavba\n\nsťažovateľky\n\nbola\n\nna\n\npozemkoch\n\nvo\n\nvlastníctve\n\nžalobcu\n\nprevádzkovaná v rozhodnom čase na základe vecného bremena zriadeného podľa § 37a\nzákona o vodách, teda oprávnene, nemohlo ani dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na strane\nsťažovateľky na úkor žalobcu, keďže inštitút bezdôvodného obohatenia je založený\nna protiprávnosti alebo nedostatku právneho titulu.\nAni závery krajského súdu o nemožnosti aplikácie § 20 ods. 4 zákona o verejných\nvodovodoch na žalobou uplatnený nárok nie sú založené na logickom a ústavne\nakceptovateľnom výklade právnych noriem.\nV súvislosti so závermi krajského súdu je potrebné uviesť, že sťažovateľka nikdy\nnespochybňovala, že s ohľadom na prechodné ustanovenie § 42 ods. 6 zákona o verejných\nvodovodoch boli zachované všetky dosiaľ vzniknuté oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam,\nako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, tvrdila len to,\n9\n\nže pokiaľ sa vlastník pozemku domáha náhrady za obmedzenie jeho vlastníckeho práva,\nku ktorému malo dôjsť za účinnosti zákona o verejných vodovodoch, potom s ohľadom na\nosobitnú úpravu náhrad za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku podľa § 20\nods. 4 zákona o verejných vodovodoch je možné takúto náhradu vlastníkovi pozemku\npriznať len za podmienok upravených v tomto ustanovení, a to aj v prípade, ak by išlo\no stavbu zriadenú na jeho pozemku pred účinnosťou zákona o verejných vodovodoch.\nToto prechodné ustanovenie totiž vo vzťahu k vodohospodárskym stavbám\nvzniknutým do účinnosti zákona o verejných vodovodoch nemožno vykladať tak, že\nv prípade nárokov, ktoré vlastník pozemku uplatňuje ako nové, dosiaľ nevysporiadané\nnároky vzniknuté po nadobudnutí účinnosti zákona o verejných vodovodoch, by sa na tieto\nnároky § 20 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch nemal aplikovať. Naopak, s ohľadom\nna vzťah špeciality zákona o verejných vodovodoch k Občianskemu zákonníku je možné\nv tomto prípade postupovať pri uplatňovaní týchto nárokov len za podmienok a v lehotách\npodľa § 20 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch, nie teda z titulu vydania bezdôvodného\nobohatenia.\nPokiaľ krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že náhrada podľa § 20 ods. 4 zákona\no verejných vodovodoch viazaná na výkon oprávnení podľa § 20 ods. 1 zákona o verejných\nvodovodoch sa nemá vzťahovať na pretrvávajúci stav existencie kanalizačného zberača,\ntento jeho názor je v rozpore so znením § 20 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch, ktorý\nvýslovne stanovuje, že ide o náhrady i za obmedzenia v obvyklom užívaní nehnuteľnosti\nz dôvodu určenia pásma ochrany.\nAj v prípade, ak by bol prípustný záver krajského súdu o nemožnosti aplikácie\nzákona o vodách a zákona o verejných vodovodoch v predmetnej veci, nárok žalobcu by\nnebolo možné priznať z titulu bezdôvodného obohatenia, keďže podľa už uvedeného\nskutkového stavu a tvrdenia žalobcu, že stavba bola zriadená bez súhlasu vlastníka\npozemku, by v takomto prípade išlo o zriadenie stavby na cudzom pozemku bez súhlasu\nvlastníka pozemku, teda o právny vzťah vzniknutý na základe zriadenia neoprávnenej\nstavby, ktorý je komplexne upravený v § 135c Občianskeho zákonníka vrátane spôsobu\nvysporiadania vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby, ako aj nárokov,\n\n10\n\nktoré v súvislosti s vysporiadaním neoprávnenej stavby možno zo strany vlastníka pozemku\nuplatniť.\nPokiaľ v súvislosti s inštitútom neoprávnenej stavby krajský súd dospel k záveru, že\nzo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by malo byť povinnosťou osoby domáhajúcej\nsa nároku za obmedzenie svojho vlastníctva stavbou iného domáhať sa postupu upraveného\npodľa § 135c Občianskeho zákonníka, nemožno s týmto záverom súhlasiť, pretože pri\naplikácii zákona nemožno vychádzať len z jeho výslovného znenia, ale je nutné rešpektovať\naj systematiku zákona ako celku, vzájomné vzťahy medzi jednotlivými právnymi inštitútmi\na jednotlivé právne princípy a zásady, na ktorých sú právne inštitúty založené, ako aj\ncelkový účel úpravy občianskoprávnych vzťahov, ktorej primárnym cieľom musí byť\nv prípade vzniku protiprávneho stavu komplexné vyriešenie tohto protiprávneho stavu, teda\nnielen neustále vyvodzovanie sekundárnych následkov z tohto protiprávneho stavu.\nV prípade, keď právny poriadok obsahuje komplexnú úpravu riešenia existencie\nprimárneho protiprávneho stavu vzniknutého umiestnením neoprávnenej stavby na cudzom\npozemku a vlastníkovi pozemku dáva výslovne k dispozícii prostriedok nápravy, nemožno\nvlastníkovi, ktorý sa domáha len sekundárnych (zodpovednostných) práv vyplývajúcich\nzo zriadenia stavby na jeho pozemku, vyhovieť bez toho, aby sa zároveň domáhal aj\nodstránenia tohto protiprávneho stavu (riešenia neoprávnenej stavby), a to aj preto, že\nnezáujem vlastníka na vyriešení samotného protiprávneho stavu, ktorým sa má zasahovať\ndo výkonu jeho vlastníckych práv, znamená, že vlastníkovi v skutočnosti samotný\nprotiprávny stav vyhovuje, de facto s ním konkludentne súhlasí a využíva ho len na\ndosiahnutie zisku, čo nemožno hodnotiť inak ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi,\nktorý nepožíva právo ochrany.\nV záujme rozumného usporiadania vzťahov nie je umožniť, aby sa vytvárali\nvecnoprávne nevyriešené vzťahy medzi nehnuteľnosťami a podporoval sa tak stav právnej\nneistoty. Súdy by, naopak, mali narovnať vzťahy medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom\nstavby aj pro futuro tak, aby nebolo už v čase vydania rozsudku zjavné, že tu bude potreba\nďalších súdnych konaní.\n\n11\n\nPokiaľ v tejto súvislosti krajský súd konštatoval, že o rozpor s dobrými mravmi\nnejde, keďže žalobca tento existujúci stav nevyvolal, nie je táto úvaha správna, a to už len\npreto, že tento stav nevyvolala ani sťažovateľka, ktorá predmetnú vodohospodársku stavbu\nnezriadila, keďže v čase jej vzniku ako právny subjekt ani neexistovala a stavbu získala\ndo svojho vlastníctva až pri svojom vzniku v roku 2004 v rámci privatizácie. Navyše,\npri výkone práva v rozpore s dobrými mravmi nie je rozhodujúce, kto protiprávny stav\nvyvolal, ale to, kto tento protiprávny stav opakovane zneužíva na úkor iného.\nUvedený právny názor je pritom súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe, na ktorú\nsťažovateľka poukázala aj v podanom odvolaní, čo však krajský súd ignoroval.\nSťažovateľka v ďalšom poukazuje na rozsudky niektorých okresných súdov a krajských\nsúdov.\nS ohľadom na uvedené zo subsidiárnej povahy bezdôvodného obohatenia vyplýva, že\nžalobcovi nebolo možné priznať nárok na vydanie majetkového prospechu v zmysle § 451\nObčianskeho zákonníka už len preto, že osobitná právna úprava mu za osobitných\npodmienok priznávala osobitné nároky vyplývajúce zo zriadenia vodohospodárskej stavby\nna jeho pozemku, keď navyše umiestnenie a prevádzkovanie stavby kanalizačného zberača\nnebolo neoprávnené, ale bolo realizované z dôvodu existencie zákonného vecného bremena\npodľa § 37a zákona o vodách.\nK porušeniu označených práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru došlo aj tým, že\nkrajský súd odôvodnil rozsudok nedostatočne a ústavne neakceptovateľným spôsobom,\nkeďže sa vôbec nevysporiadal s odklonom svojho rozsudku od ustálenej rozhodovacej praxe\nsúdov v skutkovo a právne obdobných veciach a nedostatočne sa vysporiadal aj s ďalšími\nrozhodujúcimi odvolacími námietkami sťažovateľky.\nPostup všeobecného súdu, ktorý rieši právnu otázku, ktorá už bola právoplatne\nvyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal\nso skoršími súdnymi rozhodnutiami, je v rozpore s princípom právnej istoty. Diametrálne\nodlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo\nanalogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť,\nje ústavne neudržateľná.\n\n12\n\nSťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi opakovane poukazovala na ustálenú\nrozhodovaciu prax súdov v skutkovo obdobných veciach, ktorá obdobné žaloby o vydanie\nbezdôvodného obohatenia z dôvodu umiestnenia a prevádzkovania verejného vodovodu\nalebo verejnej kanalizácie na cudzom pozemku zamieta práve z dôvodu existencie vecného\nbremena v prospech prevádzkovateľa, a to aj v prípadoch vodohospodárskych stavieb, ktoré\nvznikli pred dňom účinnosti zákona č. 199/1995 Z. z., teda pred 1. októbrom 1995.\nV ďalšom poukazuje na konkrétne rozsudky viacerých okresných súdov, rozsudky\nKrajského súdu v Prešove a Krajského súdu v Košiciach a na uznesenie ústavného súdu\nč. k. I. ÚS 525/2012-11 z 24. októbra 2012.\nZávery o nemožnosti priznania len sekundárnych nárokov vlastníkovi pozemku\nv dôsledku umiestnenia neoprávnenej stavby bez riešenia primárneho neoprávneného stavu\nvyplývajú z konkrétne označených rozsudkov Krajského súdu v Žiline a Krajského súdu\nv Košiciach.\nKrajský súd sa argumentáciou uvedenou v obdobných veciach vôbec nezaoberal\ns odôvodnením, že to nebolo jeho povinnosťou, pretože takáto povinnosť je daná len\nvo vzťahu k rozhodnutiam súdu najvyššej inštancie. Takýto záver krajského súdu je ústavne\nneakceptovateľný, pretože z hľadiska princípu právnej istoty a legitímneho očakávania, ako\naj práva strany konania na riadne, presvedčivé a zrozumiteľné odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia je neprípustné, aby sa všeobecný súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe\nbez toho, aby akýmkoľvek spôsobom vysvetlil takýto odklon a svoj odchylný názor založil\nna presvedčivých argumentoch, a to aj v prípade, ak nejde o rozhodovaciu prax Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky. Takáto povinnosť všeobecného súdu musí existovať i v prípade\nustálenej rozhodovacej praxe krajských súdov, ktorá ako judikatúra súdov vyššej inštancie\nnemôže byť opomínaná. Ústavný súd sa vo viacerých rozhodnutiach výslovne vyjadril\nk potrebe vysporiadania sa s ustálenou rozhodovacou praxou aj súdov nižšej inštancie (napr.\nII. ÚS 19/2016, I. ÚS 110/07).\n10. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n\n13\n\n„1. Základné právo sťažovateľa Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s.\nna súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 9Co/129/2017-175 zo dňa 6.3.2018, porušené\nboli.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 9Co/129/2017-175 zo dňa 6.3.2018\nzrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške\n325,42 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám jeho právnej\nzástupkyne.“\n11. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala dovolanie proti rozsudku\nkrajského súdu č. k. 9 Co 129/2017-175 zo 6. marca 2018.\nII.\n12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\n\n14\n\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n14. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že vzhľadom\nna obsah sťažnosti by v zásade prichádzala v tejto veci do úvahy prípustnosť dovolania\npodľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, teda preto, že rozhodnutie\nkrajského súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Znamenalo by to neprípustnosť sťažnosti, ak by\ndovolanie nebolo podané v zákonnej lehote, resp. nedostatok právomoci ústavného súdu\nv prípade, ak by popri sťažnosti ústavnému súdu došlo aj k podaniu dovolania.\nPodľa § 422 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku dovolanie podľa § 421\nods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení\nneprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.\nPodľa § 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku na určenie výšky minimálnej mzdy\nv prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej\ninštancie.\nNariadením vlády Slovenskej republiky č. 297/2014 Z. z., ktorým sa ustanovuje\nsuma minimálnej mzdy na rok 2015 z 15. októbra 2014 bola ustanovená suma minimálnej\nmzdy na rok 2015 vo výške 380 € mesačne. Žaloba bola podaná 5. marca 2015.\nVzhľadom na uvedené je zrejmé, že peňažné plnenie, ktoré žalobca uplatňoval,\nneprevyšovalo desaťnásobok minimálnej mzdy, čo vylučovalo prípustnosť dovolania na\nzáklade argumentov uplatňovaných v sťažnosti.\n15. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\n16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,\n15\n\npri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n18. Občiansky súdny poriadok v § 238 ods. 5 upravuje, že dovolanie ako mimoriadny\nopravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné\nrozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy [teraz § 422 ods. 1 písm. a)\nCivilného sporového poriadku]. Táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného\nsúdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania vzhľadom na to, že ide o sumu\nbagateľnú (IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 717/2013), ktorá vylučuje prieskum rozhodnutí vydaných\nvšeobecnými súdmi. Za tohto stavu by bolo proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol\nautomaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný\nsúd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom\nide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom\nvýnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv\nalebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (IV. ÚS 414/2010,\n\n16\n\nIV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad podľa\nnázoru ústavného súdu nejde.\n19. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáha\nústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, dospel ústavný súd k záveru, že\npodľa doterajšej judikatúry nie sú splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany,\na preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú (mutatis mutandis II. ÚS 804/2015, II. ÚS 817/2016).\n20. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. septembra 2018\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "stavba-nepovolená", "vecné bremeno-zriadenie", "pozemok, pozemkové právo", "stavba-nepovolená", "vecné bremeno-zriadenie", "pozemok, pozemkové právo"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:cfc49c05-bfd2-4e2c-8967-a1ad2bb60f56", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.817.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 817/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 817/2016 z 4. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.817.2016.1"}, {"guid": "ussr:d4cef7fb-41c9-44dd-b0c3-84ccaf458282", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.19.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 19/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/2016 z 15. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-15", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.19.2016.2"}, {"guid": "ussr:5998ac65-7e4b-457a-bf9c-56b8bc237d3f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.804.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 804/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 804/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.804.2015.1"}, {"guid": "ussr:8fb74491-03d2-4863-bbce-01e4be8fd22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 717/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 717/2013 z 12. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-12", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8fb74491-03d2-4863-bbce-01e4be8fd22d"}, {"guid": "ussr:3a0f9b25-8494-4625-ae15-a09bc6f3cdd7", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 525/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 525/2012 z 24. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a0f9b25-8494-4625-ae15-a09bc6f3cdd7"}, {"guid": "ussr:fdf37345-7beb-4ceb-8554-f6712d22b54a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 431/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 431/2012 z 16. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-16", "citacie_n": 115, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdf37345-7beb-4ceb-8554-f6712d22b54a"}, {"guid": "ussr:0f495cd1-7302-49d8-91b4-3fe9a11c8754", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 251/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 251/2011 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 167, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f495cd1-7302-49d8-91b4-3fe9a11c8754"}, {"guid": "ussr:40a4eea4-bd09-4fcd-bcbd-7230b0b59024", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 79/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 79/2011 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40a4eea4-bd09-4fcd-bcbd-7230b0b59024"}, {"guid": "ussr:02fb581c-e288-4b3a-9a62-27798c266aa5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 414/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 414/2010 z 9. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-09", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02fb581c-e288-4b3a-9a62-27798c266aa5"}, {"guid": "ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 358/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 358/08 z 7. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-07", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87"}, {"guid": "ussr:93008638-21fe-4be9-97ff-49e5e714261c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/07 z 12. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-12", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:93008638-21fe-4be9-97ff-49e5e714261c"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "b62adafc-45cc-4c99-b304-6a42e3e652a1:50a0cb96-e9e0-4cd5-ba98-960f9affbf97", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7717200416.1", "spisova_znacka": "9Co/129/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/129/2017 z 18. 12. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-12-18", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7717200416.1"}], "citovane_v": [{"guid": "38c3bac6-e7cf-4e3b-a56c-4c25966d0d52:71350a91-50c5-46e8-a69d-41ce4be9eb89", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1208222318.1", "spisova_znacka": "2Cdo/306/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/306/2020 z 30. 1. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-01-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1208222318.1"}]}