{"guid": "ussr:b40c4047-9668-4913-84a8-b2ff720caf48", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.412.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 412/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 412/2018 z 5. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 412/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.412.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-4", "nazov": "čl. 50 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-4", "nazov": "čl. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4", "nazov": "Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyProtokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-4", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b40c4047-9668-4913-84a8-b2ff720caf48", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.412.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.412.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.412.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 412/2018-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\na Ústav na výkon väzby\n\n, Ústav na výkon trestu odňatia slobody\n, zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Samcom,\n\nadvokátska kancelária, Národná 15, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1\na čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 4 Tdo 2/2018 a jeho uznesením z 27. februára 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2018\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia\n\nčl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 4\nProtokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\n\nv konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 2/2018 a jeho uznesením z 27. februára 2018. Sťažnosť\nbola odovzdaná na poštovú prepravu 12. júla 2018.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len\n„okresný súd“) sp. zn. 2 T 44/2015 zo 6. júla 2016 bol sťažovateľ uznaný za vinného\nzo zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a 2 písm. d) v spojení s § 139\nods. 1 písm. c) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 13. septembra 2013 asi\no 12.15 h v kuchyni rodinného domu č. 70 v obci\nfacku svojej manželke\n\n(okres Liptovský Mikuláš) dal\n\n(ďalej len „poškodená“) a vyjadril sa: „Ty kurva,\n\ndám ťa do parády!“ Poškodenú následne chytil a hodil na posteľ, obrátil ju na brucho,\npridržal si ju kolenom a plátenným lekárskym obväzom a bielym špagátom jej zviazal ruky\na nohy, za chrbtom zviazané ruky jej priviazal k nohám, ktoré musela skrčiť k rukám, do úst\njej strčil dve papierové vreckovky a previazal jej ústa plátenným lekárskym obväzom. Takto\nzviazanú ju prikryl perinou a bez slova odišiel z domu preč. Poškodená musela takýto stav\nstrpieť približne 2 hodiny, kým nebola oslobodená políciou. Za tento skutok mu bol uložený\nsúhrnný trest odňatia slobody vo výmere 21 rokov so zaradením do ústavu so stredným\nstupňom stráženia. Zároveň okresný súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok\no treste rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 78/2014 z 12. augusta 2014, ktorým bol\nsťažovateľ odsúdený pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208\nods. 2 v spojení s § 38 ods. 2, § 36 ods. 1 a § 37 písm. m) Trestného zákona\nna nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 6 mesiacov so zaradením\ndo ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.\n3. Na základe odvolania sťažovateľa bol rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej\nlen „krajský súd“) č. k. 1 To 87/2016-338 z 29. novembra 2016 rozsudok okresného súdu\nvo výroku o treste zrušený a sťažovateľovi bol uložený súhrnný trest odňatia slobody\nvo výmere 12 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.\n4. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorým napadol\nrozsudok v celom jeho rozsahu, pričom namietal neprípustnosť trestného stíhania, ako aj\nnesprávne právne posúdenie zisteného skutku [§ 371 ods. 1 písm. k) a i) Trestného\nporiadku].\n\n2\n\nV súvislosti s dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku\nnamietal porušenie zásady ne bis in idem, keďže bol uznaný vinným a potrestaný pre skutok\ntvoriaci súčasť iného skutku, pre ktorý už bol odsúdený v inom trestnom konaní vedenom\nokresným súdom pod sp. zn. 3 T 78/2014. Rozsudkom z 12. augusta 2014 bol uznaný\nvinným zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a)\na ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Sťažovateľ vyslovil názor, že v jeho prípade rovnaký\nsúbor skutočností vyústil do dvoch odsúdení, a to vo veci sp. zn. 3 T 78/2014 (skorší\nrozsudok) a vo veci sp. zn. 2 T 44/2015.\nV skoršom rozsudku bol sťažovateľ uznaný vinným na tom skutkovom základe, že:\n- 9. augusta 2013 sa po vykonaní trestu odňatia slobody vrátil do spoločnej\ndomácnosti k poškodenej v\n\na od návratu do 8. apríla 2014, keď bol vzatý\n\ndo väzby (s výnimkou obdobia od 13. septembra 2013 do 11. novembra 2013, keď bol\nvo väzbe v inej trestnej veci), väčšinou pod vplyvom alkoholu poškodenej opakovane\nvulgárne nadával pred ich spoločnými deťmi žijúcimi s nimi v spoločnej domácnosti.\nNajmenej trikrát do týždňa jej spôsoboval fyzické utrpenie najmä tým, že ju udieral päsťou\npo celom tele, škrtil ju, spôsoboval jej psychické utrpenie vyhrážaním sa, že ju zabije, čím\nu nej vyvolával neustály stres a strach,\n- 13. augusta 2013 v čase okolo 12.15 h v kuchyni rodinného domu č. 70 v obci\nzačal poškodenej vulgárne nadávať, keď jej povedal, že je „kurva“, že ju zabije,\npodpáli dom a sám sa obesí. Následne udrel poškodenú oceľovým lankom po predlaktí\npravej ruky, na ktorom jej rozrazil kožu, pričom z rany začala okamžite krvácať a zostala\nv šoku bez slova stáť. Sťažovateľ k nej potom pristúpil a päsťou ju udrel do pravej časti\ntváre v oblasti sánky, pričom poškodená spadla na kolená a z úst jej vypadol predný zub,\nčím jej spôsobil zlomeninu sánky vpravo vpredu, vylomenie zubu vpravo dole, čo ju\nobmedzovalo v obvyklom spôsobe života po dobu 28 dní,\n- 14. augusta 2013 v čase okolo 10.00 h pred Univerzitnou nemocnicou v\nv osobnom motorovom vozidle, v ktorom bola poškodená a dcéra, povedal poškodenej:\n„Nepraj si ma, ak povieš pravdu, povieš to, čo včera v\n\n, že ti to spravilo drevo,\n\nklátik, ktorý ti odskočil do tváre, keď si rúbala, lebo ak toto nepovieš, tak ťa vyhodím, keď\npôjdeme späť domov, z idúceho auta von“. Výrok, že poškodenú cestou späť vyhodí z auta\n\n3\n\nvon, minimálne dvakrát zopakoval, čím chcel poškodenú donútiť zakryť predchádzajúci\nnásilný skutok tým, aby klamala pred ošetrujúcim nemocničným personálom o tom, ako\nv skutočnosti došlo k zlomeniu jej sánky, s ktorou prišla na ošetrenie,\n- 18. februára 2014 v čase po 19.00 h v rodinnom dome č. 70 v\n\nvulgárne\n\nnadával poškodenej a následne ju začal škrtiť dovtedy, kým na nej nevidel, že sa nemôže\nnadýchnuť, a pri škrtení jej súčasne povedal: „...ak si mám ísť sadnúť, tak ťa radšej\nzabijem, nech viem, za čo sedím...“ Táto vyhrážka v spojení s fyzickým útokom vzbudila\nu poškodenej dôvodnú obavu z jej uskutočnenia. Fyzický útok sťažovateľa si následne\nvyžiadal aj lekárske ošetrenie.\nSťažovateľ sa uvedeného konania dopustil aj napriek tomu, že rozsudkom okresného\nsúdu sp. zn. 1 T 176/2005 z 28. februára 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.\n1 To 186/2005 z 5. septembra 2006 bol uznaný vinným aj z trestného činu týrania blízkej\nosoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného\ndo 31. decembra 2005, za čo bol odsúdený na nepodmienečný úhrnný trest odňatia slobody\nvo výmere 6 rokov a 5 mesiacov so zaradením do II. nápravno-výchovnej skupiny, pričom\ntrest vykonal 9. januára 2013.\nSťažovateľ v podanom dovolaní vyjadril názor, že vzhľadom na reálie posudzovanej\nveci nemohol byť stíhaný a odsúdený za zločin obmedzovania osobnej slobody\nz 13. septembra 2013, lebo toto obdobie je pokryté odsúdením za skutok uvedený v skoršom\nrozsudku sp. zn. 3 T 78/2014 z 12. augusta 2014. Poukázal pritom na znenie § 208 ods. 1\npísm. a) Trestného zákona, podľa ktorého sa týrania blízkej osoby a zverenej osoby dopustí\nokrem iného aj ten, kto takúto osobu násilne izoluje, ale aj ten, kto svojím iným správaním\nohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie. Zdôraznil, že podstatou konania páchateľa,\nktorý môže naplniť skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby\npodľa § 208 Trestného zákona (bez ohľadu na to, ktorou exemplifikatívne uvedenou formou\nsa ho dopustí), je vždy spôsobenie fyzického alebo psychického utrpenia blízkej osobe.\nRôzne druhy (formy) konania uvedené v tomto ustanovení sú exemplifikatívnym výpočtom\na nejde tu o tzv. numerus clausus možných foriem týrania v rámci taxatívneho výpočtu.\nĎalšie možné formy týrania zahŕňa pojem „iné správanie“, ktorý je súčasťou hypotézy\n§ 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Je preto nepochybné, že konanie, ktorého sa mal\n4\n\nsťažovateľ dopustiť 13. septembra 2013, je konaním subsumovateľným pod hypotézu § 208\nods. 1 písm. a) Trestného zákona (násilnou izoláciou, resp. iným správaním).\nV predmetnej veci a v skoršom konaní boli predmetom trestného konania tieto skutky\nuvedené v poradí, v akom došlo k vzneseniu obvinenia:\n1. skutok z 13. septembra 2013 (sp. zn. 2 T 44/2015), obvinenie bolo vznesené\na doručené 13. septembra 2013 (obmedzenie osobnej slobody),\n2. skutok z 13. augusta 2013 (sp. zn. 3 T 78/2014), obvinenie bolo vznesené\na doručené 18. decembra 2013 (ublíženie na zdraví),\n3. skutok zo 14. augusta 2013 (sp. zn. 3 T 78/2014), obvinenie bolo vznesené\na doručené 18. decembra 2013 (vydieranie),\n4. skutok z 18. februára 2014 (sp. zn. 3 T 78/2014), obvinenie bolo vznesené 7. apríla\n2014 a sťažovateľovi doručené 8. apríla 2014 (nebezpečné vyhrážanie),\n5. skutok za obdobie od 9. augusta 2013 do 8. apríla 2014 (sp. zn. 3 T 78/2014),\nobvinenie bolo vznesené 6. mája 2014 a sťažovateľovi doručené 13. mája 2014 (týranie\nblízkej osoby a zverenej osoby).\nDňa 6. júna 2014 bolo sťažovateľovi oznámené, že všetky skutky (okrem skutku 1.\nskutku z 13. septembra 2013) budú v ďalšom posudzované spoločne a trestnoprávne\nkvalifikované ako jeden skutok, a to zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa\n§ 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona.\nSťažovateľ v dovolaní vyslovil názor, že zločin týrania blízkej osoby a zverenej\nosoby podľa § 208 Trestného zákona je trestným činom trvácim v zmysle § 122 ods. 12\nTrestného zákona, pričom jednotlivé formy týrania prezumované v tomto ustanovení nie sú\nčiastkovými útokmi pokračovacieho trestného činu, ale ani opakovaním trestného činu, ak\nboli vykonané počas určitého časového obdobia proti jednej osobe a jednota skutku nebola\nnarušená vznesením obvinenia či vydaním prvostupňového súdneho rozhodnutia pre ten istý\ntrestný čin. Ako to zo skutku, pre ktorý už bol sťažovateľ odsúdený skorším rozsudkom,\nvyplýva, protiprávny stav týrania poškodenej udržiaval v dobe od 9. augusta 2013 až do\n8. apríla 2014 (s výnimkou obdobia väzby od 13. septembra 2013 od 14.15 h\ndo 19. novembra 2013). V skoršom rozsudku, teda ani v jeho právnej vete, nebolo\nvyjadrené, že ide o pokračovací trestný čin, lebo išlo o trestný čin trváci.\n5\n\nTak, ako pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona\nspočíva trestnosť činu v udržiavaní protiprávneho stavu neplnením vyživovacej povinnosti,\naj pri trestnom čine týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona\nspočíva trestnosť tohto trestného činu v udržiavaní protiprávneho stavu spôsobovaním\nutrpenia blízkej osobe niektorou z foriem uvedených v tomto ustanovení. V oboch\nprípadoch musia súdy vždy ustáliť obdobie trvania trestného činu s uvedením dátumu\nprvého konania (útoku) páchateľa proti poškodenému a aj s uvedením dátumu posledného\nútoku, keď je trestný čin dokončený. Každé ďalšie trestné stíhanie týkajúce sa neskôr\nzisteného skutku musí súd v časových a vecných súvislostiach vo vzťahu k duplicite\npostihnutej časti skutku zastaviť. V prípade čiastkových útokov, ktoré samy osebe tvoria\ntrestný čin trváci, môže ísť o pokračovací trestný čin vtedy, ak útoky páchateľa smerujú\nproti viacerým poškodeným. Na posúdenie konania páchateľa ako pokračovacieho trestného\nčinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby spáchaného viacerými čiastkovými útokmi sa\nvyžaduje, aby jednotlivé poškodené osoby, proti ktorým je útok namierený, spĺňali zákonnú\npodmienku, že vo vzťahu k páchateľovi sú „blízkou osobu“ alebo „zverenou osobou“.\nMožno preto spoľahlivo vyvodiť záver, že týranie jednej osoby počas určitého časového\núseku je vždy trestným činom trvácim, a teda jediným skutkom.\nV skoršom rozsudku bol predmetom skutkovej vety jediný skutok, a to skutok týrania\nblízkej osoby a zverenej osoby, ktorý trval od 9. augusta 2013 do 8. apríla 2014, vyjmúc\nobdobie väzby sťažovateľa v čase od 13. septembra do 19. novembra 2013.\nV predmetnej veci sa skutok obmedzovania osobnej slobody stal 13. septembra 2013\nasi o 12.15 h.\nRozhodujúcou právnou otázkou, ktorú mal okresný súd a krajský súd vyriešiť, bolo,\nči skutok z 13. septembra 2013 je niektorou z foriem týrania uvedených v § 208 ods. 1\npísm. a) Trestného zákona a či obdobie spáchania skutku nie je pokryté odsúdením v rámci\nskoršieho rozsudku. Okresný súd sa týmito otázkami vôbec nezaoberal, a to aj napriek\ntomu, že sťažovateľ výslovne namietal duplicitu trestného postihu. Tento nedostatok\nneodstránil ani krajský súd, ktorý v tejto súvislosti veľmi stručne uviedol: „Pokiaľ ide\no odvolaciu námietku, že vo veci ide o prekážku rozhodnutej veci s prihliadnutím na\n\n6\n\nprávoplatný rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 3 T 78/2014 z 12.8.2014,\ntreba stručne uviesť, že táto nie je dôvodná... Vychádzajúc z vyššie uvedeného pri porovnaní\nskutkových okolností uvedených v rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn.\n3 T 78/2014 z 12.8.2014, so skutkovými okolnosťami uvedenými vo výrokovej časti\nnapadnutého rozsudku v teraz prejednávanej veci, s prihliadnutím na okamih oznámenia\nvznesenia obvinenia obžalovanému (15.9.2013) je jednoznačné, že ide o dva samostatné\nskutky; tieto skutky nie sú zhodné z hľadiska konania obžalovaného, ani z hľadiska\nnásledku. V okolnostiach daného prípadu je nepochybné, že na obžalovaného v danej veci\nnebola podaná žaloba pre totožný skutok, pre ktorý už bol právoplatne odsúdený vo veci\nOkresného súdu Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 3 T 78/2014.“\nPodľa názoru sťažovateľa vysloveného v dovolaní tieto závery krajského súdu sú\nsvojvoľné (arbitrárne), a teda nesprávne. V skoršom konaní, v ktorom bol sťažovateľ\nodsúdený pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona,\nide o jeden skutok, ktorý sa začal 9. augusta 2013 a skončil sa 8. apríla 2014 (s výnimkou\nobdobia väzby od 13. septembra 2013 do 19. novembra 2013). Ak súd v skoršom konaní\nurobil v opise skutku podľa skutkovej vety aj výpočet konkrétnych konaní sťažovateľa\nv dňoch 13. augusta 2013, 14. augusta 2013 a 18. februára 2014, nejde o čiastkové útoky\npokračovacieho trestného činu týrania, ale iba o výpočet častí konania sťažovateľa\ntvoriacich s inými konaniami jeden trváci skutok týrania blízkej osoby v uvedenom\nčasovom rozmedzí. Okrem toho citácia skutkov z 13. augusta 2013, 14. augusta 2013\na 18. februára 2014 v skutkovej vete skoršieho rozsudku má svoj základ v tom, že tieto\nskutky boli pôvodne stíhané ako samostatné skutky v rámci reálneho rôznorodého súbehu.\nPokiaľ ide o totožnosť skutku, je nevyhnutné ňou rozumieť zhodu (identitu)\npodstatných skutkových okolností, ktoré sú obsiahnuté v skutkovej vete rozsudku súdu.\nSkutok uvedený v skoršom rozsudku okresného súdu zahŕňa aj konanie sťažovateľa\nz 13. septembra 2013 asi o 12.15 h, keď tento na dve hodiny zviazal poškodenú a popritom\njej vulgárne nadával, avšak za tento skutok bol opätovne odsúdený neskorším rozsudkom,\nv ktorom bol skutok posúdený ako zločin obmedzovania osobnej slobody. Ak teda v popise\nskutku v skutkovej vete skoršieho rozsudku nie je uvedená konkretizácia skutku\nz 13. septembra 2013 asi o 12.15 h, ako tomu bolo pri skutkoch z 13. augusta 2013,\n7\n\n14. augusta 2013 a 18. februára 2014, neznamená to, že čiastkový útok z 13. septembra\n2013 netvorí obsahovú súčasť zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby v časovom\nrámci od 9. augusta 2013 do 8. apríla 2014, ktorý bol explicitne vyjadrený v skutkovej vete\nskoršieho rozsudku a ktorý tvorí podstatu skutku týrania blízkej osoby a zverenej osoby,\nktorý je trestným činom trvácim.\nPodstata skutku je určovaná účasťou obžalovaného na určitej udalosti popísanej\nv skutkovej vete, z ktorej vzišiel následok porušujúci alebo ohrozujúci spoločenské záujmy\nchránené Trestným zákonom. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť\nkonania a následku. Postačí tak zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami, pričom\nsúd môže a musí prihliadať na tie zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v priebehu\nprocesu dokazovania. Podstatu skutku teda tvorilo konanie sťažovateľa (nadávky, vyhrážky,\nzviazanie, bitie atď.), ktoré predstavovalo prejav jeho vôle vo vonkajšom svete a ktoré bolo\npokryté zavinením, pričom následok spôsobený týmto konaním bol relevantný z hľadiska\ntrestného práva hmotného a spočíval v porušení alebo ohrození hodnôt chránených\nTrestným zákonom, t. j. objektu trestného činu. Následkom z hľadiska zachovania\ntotožnosti skutku je potrebné rozumieť porušenie individuálneho objektu trestného činu\nv jeho konkrétnej podobe, teda konkrétny následok. Následkom v prípade týrania blízkej\nosoby je spôsobenie psychického alebo fyzického utrpenia blízkej osobe niektorou z foriem\nuvedených v § 208 ods. 1 Trestného zákona. Všetky skutky, ktoré boli uvedené\nv rozsudkoch sp. zn. 3 T 78/2014 a sp. zn. 2 T 44/2015, sú formami týrania blízkej osoby\na zverenej osoby uvedenými v § 208 ods. 1 Trestného zákona, teda aj zviazanie poškodenej\na vulgárne nadávanie z 13. septembra 2013. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že\ntotožnosť skutku z 13. septembra 2013 vo vzťahu k skoršiemu rozsudku je zachovaná,\nkeďže ide o úplnú zhodu konania a následku so skutkom týrania blízkej osoby a zverenej\nosoby, ktorý bol predmetom skoršieho rozsudku.\nSkutok z 13. septembra 2013 (zviazanie poškodenej) by mohol byť posúdený ako\nsamostatný trestný čin obmedzovania osobnej slobody jedine vtedy, ak by všetky čiastkové\nútoky tvoriace skutkový dej skoršieho rozsudku boli posúdené ako samostatné trestné činy\ntvoriace reálny (rôznorodý) viacčinný súbeh, a tak tomu bolo iba do momentu, než bol\nsťažovateľ 6. júna 2014 v rámci zápisnice o výsluchu obvineného upovedomený o zmene\n8\n\nprávnej kvalifikácie, podľa ktorej všetky spáchané skutky budú ďalej spoločne posudzované\nako jeden skutok, a to zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1\npísm. a) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona.\n5. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 2/2018 z 28. februára 2018 bolo\ndovolanie sťažovateľa odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Toto uznesenie\nbolo sťažovateľovi doručené 14. mája 2018.\nPodľa sťažovateľa najvyšší súd neodstránil pochybenia nižších súdov, ktoré porušili\nzásadu ne bis in idem, a preto uznesením najvyššieho súdu (rovnako aj okresného súdu\na krajského súdu) došlo k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 50 ods. 5 ústavy\na podľa čl. 4 protokolu.\nRozhodujúcou skutkovou a právnou otázkou, ktorú mal najvyšší súd vyriešiť, bola\notázka, či zviazanie poškodenej 13. septembra 2013 o 12.15 h je alebo nie je niektorou\nz foriem týrania predvídaných v hypotéze § 208 Trestného zákona a či skutok zapadá alebo\nnezapadá do časového rámca skutku týrania, pre ktorý bol sťažovateľ odsúdený skorším\nrozsudkom.\nNajvyšší súd uviedol, že skutok z 13. septembra 2013 (zviazanie poškodenej) nie je\nz hľadiska objektívnej stránky možné podriadiť pod skutkovú podstatu trestného činu\ntýrania spáchaného formou násilnej izolácie poškodenej, pretože poškodená nebola „iba“\nnásilne izolovaná (napr. uzamknutá v miestnosti), ale bola výrazne a intenzívne na čas\ndvoch hodín obmedzená na osobnej slobode (zviazaním rúk, nôh za chrbtom a previazaním\núst). V tejto súvislosti sa najvyšší súd venoval komparácii skutkových podstát trestných\nčinov obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 Trestného zákona a týrania blízkej osoby\nalebo zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, pričom dospel k záveru, že skutkové\npodstaty týchto trestných činov sú samostatnými skutkovými podstatami, medzi ktorými nie\nje vzťah konkurencie, nie sú v pomere špeciality ani subsidiarity a ich reálny súbeh je\nmožný.\nPodľa názoru najvyššieho súdu nebolo úmyslom zákonodarcu prostredníctvom\nskutkovej podstaty uvedenej v § 208 Trestného zákona primárne postihovať obmedzenie\nosobnej slobody dosahujúce určitú trestnoprávnu relevanciu.\n\n9\n\nTento právny názor najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za evidentne svojvoľný.\nPoukazuje v prvom rade na to, že objektívna stránka zločinu týrania blízkej osoby\na zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona spočíva v konaní páchateľa, ktorý týra\nblízku osobu alebo zverenú osobu, spôsobujúc jej fyzické alebo psychické utrpenie\nniektorou z foriem uvedených v tomto ustanovení. Zákon v tomto smere nerozlišuje medzi\nkonaním páchateľa dosahujúcim trestnoprávnu relevanciu a medzi konaním, ktoré inak\ndosahuje len úroveň priestupku. Práve preto je v § 208 Trestného zákona uvedený\nexemplifikatívny výpočet konaní, ktoré sú buď iba priestupkom (napr. pohŕdavé\nzaobchádzanie – urážky), alebo aj trestným činom (napr. spôsobenie rán a popálenín,\nvyhrážky atď.). Týraním môže byť dokonca aj sústavné konanie, ktoré inak nedosahuje ani\núroveň trestného činu, ale ani úroveň priestupku. Jednotiacim prvkom týchto konaní\n(umožňujúcim subsumovať ich pod § 208 Trestného zákona) je trvalosť útoku a následok\nvo forme fyzického alebo psychického utrpenia blízkej osoby alebo zverenej osoby.\nV žiadnom prípade však v tomto ustanovení nejde o tzv. numerus clausus možných foriem\nkonaní, ktorými možno naplniť skutkovú podstatu podľa § 208 Trestného zákona. Je teda\nirelevantné, či to-ktoré konanie podľa § 208 Trestného zákona dosahuje trestnoprávnu\nrelevanciu alebo nie, pretože podstatný je len následok vo forme fyzického alebo\npsychického utrpenia. Optikou najvyššieho súdu možno dôjsť k absurdnému záveru, že bitie\nblízkej osoby alebo zverenej osoby spôsobom inak nedosahujúcim trestnoprávnu relevanciu\nbude postihované prísnejšie podľa § 208 Trestného zákona, ale bitie blízkej osoby\nspôsobom inak dosahujúcim trestnoprávnu relevanciu (z materiálneho hľadiska závažnejšie\nkonanie) bude postihované miernejšie podľa § 156 Trestného zákona. Rovnako nezmyselné\nzávery by bolo možné vyvodiť aj vo vzťahu k iným formám týrania predpokladaným\nv § 208 ods. 1 Trestného zákona (vyhrážanie sa, násilná izolácia atď.). S poukazom\nna argumentum reducto ad absurdum je tak argumentácia najvyššieho súdu neudržateľná.\nNa doplnenie sťažovateľ uvádza, že ak zákon postihuje § 208 Trestného zákona konanie,\nktoré by bolo inak len priestupkom, tým viac toto ustanovenie postihuje konanie, ktoré inak\n(samostatne) dosahuje až trestnoprávnu relevanciu (argumentum a minori ad maius). Toto\ndokazuje aj skutočnosť, že § 208 ods. 2 písm. a) Trestného zákona postihuje (ako\nkvalifikovaná skutková podstata) spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví či smrť, čo nevyhnutne\nimplikuje, že základná skutková podstata § 208 ods. 1 postihuje aj „len“ ublíženie na zdraví\n\n10\n\nv zmysle § 123 ods. 2 Trestného zákona. Argumentácia najvyššieho súdu, podľa ktorej\nnebolo úmyslom zákonodarcu v rámci § 208 Trestného zákona primárne postihovať\nobmedzenie osobnej slobody dosahujúce určitú trestnoprávnu relevanciu, je tak v rozpore\ns formálnou i právnou logikou a je teda svojvoľná (arbitrárna).\nNajvyšší súd sa vyjadril aj k objektu skutkovej podstaty podľa § 208 Trestného\nzákona a jeho komparácii s objektom trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa\n§ 183 Trestného zákona a dospel k záveru, že skutok z 13. septembra 2013 (zviazanie\npoškodenej) nemožno subsumovať pod § 208 Trestného zákona, a tak sa aj v tejto časti\nargumentácie dopustil svojvôle. Niet pochýb o tom, že skutkovú podstatu trestného činu\ntýrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona treba považovať za\nlex specialis vo vzťahu ku skutkovej podstate trestného činu obmedzovania osobnej slobody\npodľa § 183 Trestného zákona. Najvyšší súd urobil komparáciu týchto dvoch skutkových\npodstát, ignorujúc skutočnosť, že skutková podstata § 208 Trestného zákona nie je\njednoduchá skutková podstata, v ktorej každý znak trestného činu je vyjadrený iba raz.\nŠtruktúra skutkovej podstaty tohto trestného činu predstavuje totiž zloženú skutkovú\npodstatu. Pri zložených skutkových podstatách sú znaky rovnakého druhu (jeden alebo aj\nviac) vyjadrené dvoj a viacnásobne, napr. sú prítomné viaceré objekty, viaceré konania,\nviaceré následky alebo viaceré formy zavinenia. Najvyšší súd uviedol, že trestný čin podľa\n§ 208 Trestného zákona je trestným činom proti rodine a druhovým objektom je záujem\nspoločnosti na ochrane normálnych a usporiadaných vzťahov v rodine v širšom význame,\nteda aj ochrana osôb v rodinných a obdobných vzťahoch v nadväznosti na páchateľa, resp.\nvo vzťahoch založených na určitej forme úradnej či faktickej starostlivosti. Druhový objekt\nje vždy slovne vyjadrený názvami jednotlivých hláv osobitnej časti Trestného zákona.\nArgumentácia najvyššieho súdu postavená na porovnávaní druhových objektov podľa\ndruhej hlavy Trestného zákona (§ 183) a tretej hlavy Trestného zákona (§ 208) je vo vzťahu\nk meritu veci zjavne povrchná a svojvoľná. Z hľadiska zachovania totožnosti skutku je\npodstatné porušenie individuálneho objektu trestného činu v jeho konkrétnej podobe.\nNajvyšší súd účelovo odignoroval skutočnosť, že primárnym objektom trestného činu podľa\n§ 208 Trestného zákona je ochrana určitej kategórie osôb pred domácim násilím. Legálnu\ndefiníciu domáceho násilia neobsahuje žiaden právny predpis. Heretik ho definuje ako\nzávažnú priamu či nepriamu agresiu medzi osobami, ktoré spájajú príbuzenské citové väzby\n\n11\n\na ktoré žijú v spoločnom prostredí. Podľa Kaca – Fírkovej je domáce násilie ako sociálnopatologický jav také správanie sa medzi partnermi alebo v rodine všeobecne, ktoré\npozostáva z fyzického napádania, psychického týrania, sexuálneho zneužívania, a to či už\njednotlivo alebo vo vzájomnej kombinácii. Ide o ovládajúce nerovnoprávne a nerovnomerné\nzaobchádzanie\n\njedného\n\nčloveka\n\ns druhým,\n\nv ktorom\n\nmodel\n\nvzťahu\n\ntvorí\n\nrola\n\nprenasledovateľa a rola obete. Rada Európy vymedzila domáce násilie ako násilné správanie\nv rodine zahŕňajúce akýkoľvek čin alebo opomenutie spáchané v rámci rodiny niektorým\nz jej členov, ktoré podkopáva život, telesnú alebo duševnú integritu alebo slobodu iného\nčlena rovnakej rodiny alebo vážne poškodzuje rozvoj jeho osobnosti. Násilné konanie pri\ntrestnom čine podľa § 208 Trestného zákona smeruje súčasne proti viacerým záujmom\nchráneným Trestným zákonom, či už je to záujem na ochrane života a zdravia, alebo\nslobody či ľudskej dôstojnosti atď. Niet pochýb o tom, že objekt tohto trestného činu je\nvymedzený obzvlášť široko. Forma prejavov domáceho násilia býva len zriedkavo\nobmedzená na jednu formu, napr. fyzické útoky. Domáce násilie zahŕňa naraz aj niekoľko\nprejavov násilného správania, t. j. kombináciu fyzického, psychického, sociálneho\na ekonomického násilia, ako aj ďalších foriem násilného správania, čomu zodpovedá aj\nkonštrukcia skutkovej podstaty § 208 Trestného zákona. Niet najmenších pochýb, že táto\nskutková podstata je zloženou skutkovou podstatou a jej objekt a objektívna stránka\npokrýva aj zviazanie poškodenej osoby, ak je toto konanie páchané opakovane počas\nurčitého obdobia, resp. ak je spáchané ako jedna z viacerých foriem násilného správania\npočas určitej doby. Ak teda existuje v danej veci skoršie rozhodnutie súdu o tom, že\nsťažovateľ spáchal trestný čin podľa § 208 Trestného zákona v určitom relevantnom období,\nobjekt tejto skutkovej podstaty nie je prekážkou pre subsumpciu skutku zviazania\npoškodenej z 13. septembra 2013 pod túto skutkovú podstatu. V tomto prípade je tak\nvylúčená aplikácia § 183 Trestného zákona, a to v zmysle zásady lex specialis derogat legis\ngeneralis. Všetky formy týrania uvedené v § 208 Trestného zákona, ktoré sú inak aj\nsamostatným trestným činom, majú svoj vlastný individuálny objekt a aj druhový objekt\nv rámci tej-ktorej hlavy osobitnej časti Trestného zákona. Tak napríklad pri spôsobení\npopáleniny (ak ide o samostatný trestný čin) ide o ublíženie na zdraví, ktorého objektom je\nľudské zdravie. Ak však ide o skutky ublíženia na zdraví páchané na blízkej osobe alebo\nzverenej osobe po určitú dobu, stáva sa takýto skutok súčasťou skutkovej podstaty § 208\n\n12\n\nTrestného zákona, a to z dôvodu špeciality. Argumentácia najvyššieho súdu skutkom,\nv ktorom sťažovateľ v predmetnej veci útočil na iný objekt a pre ktorý sa viedlo skoršie\nkonanie pod sp. zn. 3 T 78/2014, je preto zjavne svojvoľná (arbitrárna).\nNajvyšší súd ďalej zdôraznil, že v zákonných znakoch skutkovej podstaty trestného\nčinu podľa § 208 Trestného zákona nie je nutne obsiahnuté (nutne predpokladané) takéto\nobmedzenie osobnej slobody, pretože v judikovaných varietach konania napĺňajúceho túto\nskutkovú podstatu vôbec nemusí byť obmedzovanie osobnej slobody prítomné. Fyzické\ni psychické utrpenie je možné spôsobiť i bez reálneho obmedzovania osobnej slobody. Tieto\nzávery najvyššieho súdu predstavujú contradictio in adiecto. Ak možno fyzické a psychické\nutrpenie spôsobiť i bez reálneho obmedzenia osobnej slobody, tým viac potom zviazanie\nrúk, nôh a úst poškodenej na dve hodiny spôsobuje jej psychické a fyzické utrpenie\nv zmysle § 208 Trestného zákona. Možno konštatovať, že najvyšší súd dospel\n(ad absurdum) k záveru, že zväzovanie blízkej osoby na dve hodiny denne nikdy nie je\ntýraním podľa § 208 Trestného zákona a takýto záver je svojvoľný (arbitrárny).\nPokiaľ ide o „násilnú izoláciu“ ako jednu z foriem týrania blízkej osoby a zverenej\nosoby podľa § 208 Trestného zákona, k tomuto najvyšší súd uviedol, že skutok sťažovateľa\nnemožno podradiť pod túto skutkovú podstatu ako formu násilnej izolácie poškodenej,\npretože poškodená nebola „iba“ násilne izolovaná, oddelená (napr. uzamknutím\nv miestnosti), ale bola výrazne a intenzívne na čas dvoch hodín obmedzená na osobnej\nslobode (zviazaním rúk a nôh za chrbtom a previazaním úst). Aj tieto závery najvyššieho\nsúdu sú svojvoľné (arbitrárne) a celkom zjavne popierajú zásady formálnej logiky. Pojem\n„násilná izolácia“ ako možná forma týrania zahŕňa nielen činy inak samostatne\nposudzované ako obmedzovanie osobnej slobody (§ 183 Trestného zákona), ale aj činy\nposudzované ako pozbavenie osobnej slobody (§ 182 Trestného zákona) či obmedzovanie\nslobody pobytu (§ 184 Trestného zákona). Reštriktívny výklad rozsahu pojmu „násilná\nizolácia“ (§ 208 Trestného zákona) nielenže nezodpovedá pravidlám formálnej logiky, ale\nani pravidlám teleologického a systematického výkladu § 208 Trestného zákona,\nba dokonca je v rozpore aj s gramatickým výkladom. Jazykové znenie pojmu „násilná\nizolácia“ je natoľko jasné (lex clara est), že skutok sťažovateľa z 13. septembra 2013\n(zviazanie poškodenej) nemožno vylúčiť spod jeho rozsahu teleologickou redukciou. Podľa\n§ 122 ods. 7 Trestného zákona trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho\n\n13\n\nspáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby. Toto ustanovenie teda obsahuje\nlegálnu definíciu všeobecného pojmu „násilie“, ktorý bol použitý ako zákonný znak jednej\nz možných foriem týrania podľa § 208 Trestného zákona, a preto nemôže byť žiadny\nproblém pri výklade a aplikácii tohto pojmu. Pre naplnenie znakov uvedeného ustanovenia\nje pritom irelevantné, či fyzickým násilím proti telesnej integrite inej osoby je tejto osobe\nspôsobená ujma na zdraví, alebo nie. Za daných okolností je tak zrejmé, že „násilie“ je\nobligatórnym znakom skutkovej podstaty § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, a to\nkonkrétne pri jednej z jeho foriem (násilná izolácia).\nVo vzťahu k výkladu pojmu „násilná izolácia“ najvyšší súd ďalej uviedol, že tento\npojem treba vyložiť v tom zmysle, že zo strany páchateľa ide o konanie, ktorým sa snaží\nobeť izolovať predovšetkým v spoločenskej oblasti, teda obmedzovaním či znemožňovaním\nkontaktov so sociálnym okolím, najmä pretrhávaním či obmedzovaním väzieb so širšou\nrodinou, priateľmi. V praktickej rovine pôjde podľa najvyššieho súdu napr. o obmedzovanie\ntelefonických hovorov, návštev a účasti na spoločenských podujatiach prostredníctvom\nfyzického či psychického násilia. Aj tento výklad je zjavne svojvoľný. Pokiaľ by mal\nzákonodarca v úmysle postihovať v rámci § 208 Trestného zákona výlučne sociálnu či\nspoločenskú izoláciu, celkom zrejme by nepoužil klasifikačný pojem „násilná izolácia“.\nObligatórnym znakom základnej skutkovej podstaty § 208 Trestného zákona je následok\nspôsobujúci fyzické alebo psychické utrpenie. Pri použití základných pravidiel formálnej\nprávnej logiky je zrejmé, že akákoľvek forma izolácie, či už násilím (fyzickým donútením)\nalebo nátlakom (psychickým donútením), je vždy konaním spôsobujúcim psychické alebo\nfyzické utrpenie v zmysle hypotézy § 208 ods. 1 Trestného zákona. Pojem „násilná izolácia“\nje preto nutné aplikovať v jeho širšom význame. Je to deskriptívny pojem, ktorému\nzákonodarca nepripisuje zvláštny právny význam odlišný od významu všeobecného,\nba dokonca ho precizuje legálnou definíciou v § 122 ods. 7 Trestného zákona. Za pomoci\nlogického argumentu reductio ad absurdum sa dá dospieť k záveru, že možnosť výkladu\npojmu „násilná izolácia“ zo strany najvyššieho súdu je nezmyselná, a teda vylúčená, keďže\noptikou najvyššieho súdu možno vidieť nezmyselné pravidlo, podľa ktorého pre aplikáciu\nznaku „násilná izolácia“ podľa § 208 Trestného zákona je relevantná aj samostatná\npohnútka páchateľa, t. j. či obeť prostredníctvom fyzického či psychického násilia izoloval\ns cieľom sociálnej izolácie. Inými slovami, ak by sťažovateľ 13. septembra 2013 poškodenú\n\n14\n\nzviazal s cieľom zabrániť jej ísť do divadla či kina, išlo by o trestný čin podľa § 208 ods. 1\npísm. a) Trestného zákona; keďže ju však sťažovateľ nezviazal s cieľom zabrániť jej\nv účasti na spoločenskej udalosti, nejde o trestný čin podľa tohto ustanovenia, ale „len“\no obmedzovanie osobnej slobody. Takéto závery najvyššieho súdu sú zjavne absurdné\na svojvoľné.\nPodľa sťažovateľa treba za nelogický považovať aj argument najvyššieho súdu,\npodľa ktorého sťažovateľ nespáchal skutok formou násilnej izolácie poškodenej, pretože\npoškodená nebola iba násilne izolovaná, oddelená (napr. uzamknutím v miestnosti), ale bola\nvýrazne a intenzívne na čas dvoch hodín obmedzená na osobnej slobode (zviazaním rúk,\nnôh za chrbtom a previazaním úst). Sťažovateľ kladie otázku, že ak uzamknutie osoby\nv miestnosti proti jej vôli má byť podľa najvyššieho súdu „iba“ násilnou izoláciou\nsubsumovateľnou pod pojem „násilná izolácia“ podľa § 208 Trestného zákona, prečo by sa\npotom výrazná a intenzívna izolácia na čas dvoch hodín už takto posudzovať nemala.\nTakéto nelogické a absurdné vývody sú zjavne svojvoľné. Svojvoľné argumenty o pojme\n„násilná izolácia“ doviedol najvyšší súd do ďalšieho protirečenia, keď uviedol, že iba\nnásilná oddelená izolácia poškodenej (napr. uzamknutím v miestnosti) by znamenala násilnú\nizoláciu v zmysle § 208 Trestného zákona, avšak na inom mieste už spod pojmu „násilná\nizolácia“ vylúčil akékoľvek konanie dosahujúce obmedzenie osobnej slobody v zmysle\n§ 182 a § 183 Trestného zákona. Ak by mal zákonodarca v úmysle v § 208 Trestného\nzákona postihovať len spoločenskú, resp. sociálnu izoláciu obete domáceho násilia (týrania),\ncelkom nevyhnutne by nepoužil adjektívum „násilná“, ale len výraz „izolácia“, o to zvlášť\nv situácii, keď pojem „násilná“ vymedzil legálnou definíciou vo všeobecnej časti Trestného\nzákona.\nSvojvôľu a argumentačnú neistotu najvyššieho súdu výrazne podčiarkuje skutočnosť,\nže najvyšší súd absolútne ignoroval možnú subsumpciu skutku z 13. septembra 2013\n(zviazanie poškodenej) pod zákonný znak § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorým je\niné správanie, ktoré ohrozuje fyzické alebo psychické zdravie alebo ohrozuje bezpečnosť.\nAk by sa aj presadil výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého zviazanie poškodenej\n13. septembra 2013 nemožno subsumovať pod kvalifikačný znak „násilná izolácia“ uvedený\nv § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, subsidiárne možno toto konanie kvalifikovať ako\n„iné správanie“ podľa toho istého zákonného ustanovenia. K porušeniu zásady ne bis in\n\n15\n\nidem došlo za každých okolností. Bolo povinnosťou najvyššieho súdu náležite\n(metodologicky korektne) vyargumentovať aj túto alternatívu možného právneho posúdenia\nskutku. Niet pochýb o tom, že iné správanie ohrozujúce fyzické alebo psychické zdravie\nobete je tzv. generálna klauzula, prostredníctvom ktorej sa môže (aj musí) dotvárať základná\nskutková podstata § 208 Trestného zákona ďalšími zákonodarcom nepredvídanými formami\ntýrania. Generálna klauzula predstavuje neurčitý právny pojem (tzv. delegačnú medzeru\nv práve), ktorý plní významnú funkciu pri dotváraní práva. Súd je v takomto prípade\npovinný konkretizovať jednotlivé typické skutkové podstaty, ktoré napĺňajú túto generálnu\nklauzulu, a naopak, je povinný konkretizovať aj to, prečo určité konanie páchateľa nemožno\nsubsumovať pod neurčitý právny pojem generálnej klauzuly. Generálna klauzula plní\nvýznamnú funkciu pri dotváraní práva a najvyšší súd bol povinný sa ňou zaoberať.\nSťažovateľ v dovolaní výslovne uviedol, že konanie z 13. septembra 2013 je\nsubsumovateľné aj pod hypotézu „iné správanie“.\nPre správne posúdenie toho, či došlo k porušeniu zásady ne bis in idem, bolo\nnevyhnutné porovnať skutkové vety skoršieho a následného rozsudku. V rámci komparácie\ntýchto dvoch rozsudkov bolo potrebné náležite posúdiť, či skutok z 13. septembra 2013\n(zviazanie poškodenej) nespadá do časového rámca skutku týrania podľa § 208 Trestného\nzákona, pre ktorý už bol sťažovateľ odsúdený skorším rozsudkom. V tejto súvislosti\nnajvyšší súd uviedol, že časový rámec páchania skutku kvalifikovaného ako trestný čin\ntýrania blízkej osoby a zverenej osoby je vymedzený v skutkovej vete rozsudku vydaného\nv konaní sp. zn. 3 T 78/2014 tak, že bol spáchaný od 9. augusta 2013 do 8. apríla 2014\n(s výnimkou doby od 13. septembra 2013 do 11. novembra 2013). Do tohto skutku nie je\nteda zahrnutý 13. september 2013, keď mal sťažovateľ spáchať trestný čin obmedzovania\nosobnej slobody. Tieto závery najvyššieho súdu sú v extrémnom rozpore s obsahom spisu\na dotknutých rozsudkov, a teda sú svojvoľné (arbitrárne). V skutkovej vete skoršieho\nrozsudku (sp. zn. 3 T 78/2014) sa explicitne uvádza: „obžalovaný sa dňa 9.8.2013, po\nvykonaní trestu odňatia slobody, vrátil do miesta trvalého pobytu... a od svojho návratu\nz výkonu trestu do dňa 8.4.2014, kedy bol vzatý do väzby, s výnimkou obdobia od 13.9. 2013\ndo 11.11.2013, kedy bol vo väzbe v inej veci...“ Skutok zviazania poškodenej sa stal\n13. septembra 2013 asi o 12.15 h, čo bolo výslovne uvedené v skutkovej vete neskoršieho\nrozsudku (sp. zn. 2 T 44/2015), pričom sťažovateľ bol zadržaný políciou o 14.15 h. Väzba\n\n16\n\nobvineného sa vždy musí počítať od momentu zadržania, a preto ak sa v skutkovej vete\nskoršieho rozsudku uvádza časový údaj „... s výnimkou obdobia od 13.9.2013, kedy bol\nvo väzbe...“, celkom nepochybne do tohto obdobia väzby patrí obdobie od 13. septembra\n2013 o 14.15 h do 11. novembra 2013. V rozpore s uvedenými faktami však najvyšší súd\nargumentoval, že do skutku týrania podľa skoršieho rozsudku nie je zahrnutý 13. september\n2013, keď mal byť spáchaný trestný čin obmedzovania osobnej slobody. Aj v tejto časti teda\nnajvyšší súd zaťažil svoje rozhodnutie svojvôľou vedúcou k porušeniu zásady ne bis in\nidem, ale aj porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na\nspravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).\nV reáliách predmetnej veci bolo podľa sťažovateľa potrebné vyriešiť aj otázku, či\nskutok týrania, pre ktorý bol sťažovateľ odsúdený skorším rozsudkom, má charakter\ntrváceho trestného činu. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že tento delikt má charakter\npokračovacieho trestného činu, pričom podporne poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu\nR 92/2014 a sp. zn. 2 Tz 31/2005. Podľa najvyššieho súdu je to tak preto, lebo páchateľ\nďalšími čiastkovými útokmi po určitý čas porušuje objekt danej skutkovej podstaty, čím\nfakticky predlžuje trvanie protiprávneho stavu jednotlivými útokmi vo forme uvedenej\nv skutkovej podstate. Páchateľ teda určitým čiastkovým útokom fakticky navodí\nprotiprávny stav, pričom po prípadnom ukončení útoku v blízkej nadväzujúcej časovej\nsúvislosti môže navodiť ďalší protiprávny stav vo forme konkrétneho útoku na objekt.\nPodľa najvyššieho súdu je teoreticky možné aj to, aby páchateľ určitým útokom navodil\nprotiprávny stav a tento po určitý čas udržiaval, v dôsledku čoho môže popritom uvedený\ntrestný čin mať aj určité znaky trváceho trestného činu, avšak táto forma je v praxi menej\nfrekventovaná. K tomuto názoru najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza, že odkaz najvyššieho\nsúdu na dve skoršie rozhodnutia je nenáležitý. Tieto rozhodnutia sú v danej veci absolútne\nnepoužiteľné na riešenie právnej otázky, či je zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby\ndeliktom s charakterom trváceho alebo pokračovacieho trestného činu. Je signifikantné, že\nnajvyšší súd odkázal na uvedené rozhodnutia bez toho, aby sa s ich obsahom dôsledne\nzoznámil a analyzoval ho. Pre rozhodnutie o merite veci (či došlo, alebo nedošlo\nk porušeniu zásady ne bis in idem) bolo základným východiskom posúdenie právnej otázky,\nči týranie je alebo nie je trestným činom trvácim, pretože ak by bol skutok trestným činom\npokračovacím, neznamenalo by sťažovateľovo odsúdenie vo veci sp. zn. 2 T 44/2015\n\n17\n\nporušenie zásady ne bis in idem, ale išlo by „len“ o nesprávne právne posúdenie skutku,\npretože v takom prípade by nebolo na mieste uložiť trest súhrnný, ale spoločný podľa § 41\nods. 3 Trestného zákona. V uvedených súvislostiach tak došlo aj k porušeniu práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie.\n6. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné práva\n\n... nebyť súdený a potrestaný dvakrát pre ten istý\n\ntrestný čin podľa čl. 50 ods. 5 Ústavy SR a podľa čl. 4 Dodatkového protokolu č. 7\nk Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nzákladných práv a slobôd v konaní vedenom pred Najvyšším súdom SR a jeho uznesením\nzo dňa 27.2.2018 sp. zn. 4Tdo 2/2018, porušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.2.2018 sp. zn. 4Tdo 2/2018 zrušuje\na vec\n\n... mu vracia na nové konanie.\n3.\n\n... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie ako\n\nnáhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,-€ (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší\nsúd SR povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť\n\n... náhradu trov právneho\n\nzastúpenia vo výške 390,50 € na účet advokáta JUDr. Branislava Samca... do jedného\nmesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n7. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 2/2018 z 27. februára 2018 vyplýva, že\nním podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti\nrozsudku krajského súdu sp. zn. 1 To 87/2016 z 29. novembra 2016.\nPodľa názoru najvyššieho súdu v súvislosti s obsahom dovolania je potrebné\npodrobnejšie sa venovať komparácii skutkových podstát trestných činov obmedzovania\nosobnej slobody podľa § 183 a týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208\nTrestného zákona.\nTrestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 Trestného zákona je\ntrestným činom proti slobode. Druhovým objektom je osobná sloboda fyzickej osoby\n\n18\n\nchápaná ako voľný, ničím neobmedzovaný pohyb človeka, ktorý sa na základe vlastnej\núvahy môže rozhodnúť, kde a po aký čas sa bude fyzicky zdržiavať, resp. kde sa zdržiavať\nnebude. Objektom je teda osobná sloboda v zmysle voľného pohybu fyzickej osoby.\nBránenie v užívaní osobnej slobody je taký zásah, ktorý znemožňuje alebo obmedzuje\nvoľný pohyb fyzickej osoby a zároveň jej zabraňuje o svojom pohybe slobodne rozhodovať.\nMôže ísť o protiprávne uzatvorenie v miestnosti či súbore miestností, znemožnenie pohybu\nzviazaním, pripútaním k inému predmetu, zvieraním v náručí či iným držaním tela atď.\nToto obmedzenie pohybu nesmie byť ľahko prekonateľné, teda vyznačuje sa určitou\nintenzitou, ktorá spôsobuje obeti problémy pri prekonávaní obmedzenia. Ide o klasický\ntrváci trestný čin.\nAko už dosiaľ uvedené napovedá, obmedzenie (bránenie v užívaní osobnej slobody)\nmusí dosiahnuť určitú minimálnu závažnosť a potrebnú intenzitu.\nVo vzťahu k iným trestným činom je súbeh vylúčený, ak v zákonných znakoch iného\ntrestného činu je už nutne obsiahnuté (implicitne či explicitne predpokladané)\nobmedzovanie osobnej slobody (napr. vo vzťahu k trestnému činu znásilnenia podľa § 199\nči sexuálneho násilia podľa § 200 Trestného zákona). V pomere k takémuto trestnému činu\nje potom skutková podstata trestného činu obmedzovania osobnej slobody ustanovením\nsubsidiárnym. I to však platí za predpokladu, že tento iný trestný čin je prísnejšie trestný.\nTrestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona je\ntrestným činom proti rodine a mládeži. Druhovým objektom je záujem spoločnosti\nna ochrane „normálnych a usporiadaných“ vzťahov v rodine v širšom význame, teda\nochrana osôb v rodinných a obdobných vzťahoch vo vzťahu k páchateľovi, resp.\nvo vzťahoch založených na určitej forme úradnej či faktickej starostlivosti. Tento delikt má\ncharakter pokračovacieho trestného činu (pozri podporne napr. rozhodnutia najvyššieho\nsúdu R 92/2014 alebo sp. zn. 2 Tz 31/2005), pretože páchateľ ďalšími čiastkovými útokmi\npo určitý čas porušuje objekt danej skutkovej podstaty, čím fakticky predlžuje trvanie\nprotiprávneho stavu jednotlivými útokmi vo forme uvedenej v skutkovej podstate. Páchateľ\nteda určitým čiastkovým útokom fakticky navodí protiprávny stav, pričom po prípadnom\nukončení útoku v blízkej nadväzujúcej časovej súvislosti navodí (môže navodiť) ďalší\nprotiprávny stav vo forme konkrétneho útoku na objekt. Teoreticky je však možné, aby\npáchateľ určitým útokom navodil protiprávny stav a tento po určitý čas udržiaval.\n\n19\n\nV dôsledku uvedeného môže mať trestný čin popritom zároveň i určité znaky trváceho\ntrestného činu, avšak táto forma je v praxi menej frekventovaná.\nNaplnenie skutkovej podstaty trestného činu podľa § 208 Trestného zákona je okrem\niného možné i týraním vo forme násilnej izolácie. Pri interpretácii pojmu „násilná izolácia“\nje potrebné postupovať s prihliadnutím jednak na zaradenie daného trestného činu v systéme\nkategorizácie, ale aj na chránený objekt, teda je potrebné reflektovať predovšetkým účel\ndaného ustanovenia prostredníctvom teleologického výkladu. V uvedenej súvislosti je\npotom potrebné pojem „násilná izolácia“ vyložiť v tom smere, že zo strany páchateľa ide\no konanie, ktorým sa snaží izolovať obeť predovšetkým v spoločenskej oblasti, teda\nobmedzovaním či znemožňovaním kontaktov so sociálnym okolím, najmä pretŕhaním či\nobmedzovaním väzieb so širšou rodinou, priateľmi. V praktickej rovine pôjde napríklad\no obmedzovanie telefonických hovorov, návštev či účasti na spoločenských podujatiach\nprostredníctvom fyzického či psychického násilia. Obeť tak vo svojej podstate nemá priamo\nobmedzenú slobodu uzamknutím či spútaním v určitom priestore, ale má obmedzený\nkontakt so sociálnym okolím, bráni sa jej rozvíjať osobné väzby. Ak je aj pri tomto konaní\nzo strany páchateľa použité určité reálne obmedzenie slobody pohybu, ide o obmedzenie\nrelatívne malej intenzity a krátkodobé, ktorého sociálna škodlivosť sama osebe nemá\ntrestnoprávnu relevanciu v takej intenzite, že by pokrývala pozbavenie či obmedzenie\nosobnej slobody tak, ako to požadujú skutkové podstaty uvedené v § 182 a § 183 Trestného\nzákona. Úmyslom zákonodarcu nebolo prostredníctvom skutkovej podstaty uvedenej\nv § 208 Trestného zákona primárne postihovať obmedzenie osobnej slobody dosahujúce\nurčitú trestnoprávne významnú relevanciu. Na tento účel, naopak, slúžia ustanovenia\nskutkových podstát uvedených v § 182 a § 183 Trestného zákona penalizujúce pozbavenie\na obmedzovanie osobnej slobody.\nHneď ako páchateľ bez oprávnenia bráni obeti užívať osobnú slobodu v takej\nintenzite, že jej fakticky fyzicky znemožní proti jej vôli slobodný pohyb (spútaním,\nuzamknutím), napĺňa svojím konaním znaky skutkovej podstaty trestného činu\nobmedzovania osobnej slobody podľa § 183 Trestného zákona. To samozrejme za\npodmienky, že v zákonných znakoch iného aktuálne páchaného trestného činu nie je už\nnutne obsiahnuté (implicitne či explicitne predpokladané) obmedzovanie osobnej slobody.\nV zákonných znakoch skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej\n\n20\n\nosoby ale nie je nutne obsiahnuté (nutne predpokladané) takéto obmedzenie osobnej\nslobody, pretože v jednotlivých varietach konania napĺňajúceho túto skutkovú podstatu\nvôbec nemusí byť obmedzovanie osobnej slobody prítomné. Fyzické i psychické utrpenie je\nmožné spôsobiť i bez reálneho obmedzenia osobnej slobody.\nNa základe uvedených skutočností možno vyvodiť záver, že skutkové podstaty\ntrestných činov obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 a týrania blízkej osoby\na zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona sú samostatnými skutkovými podstatami,\nmedzi ktorými nie je vzťah konkurencie a ktoré nie sú v pomere špeciality, ale ani\nsubsidiarity. Ich reálny súbeh je preto možný.\nNa okraj týchto úvah najvyšší súd dodáva, že konanie sťažovateľa má z hľadiska\nobjektívnej stránky (zviazanie rúk a nôh za chrbtom a previazanie úst poškodenej) a objektu\ntejto trestnej činnosti (osobná sloboda poškodenej) dokonca bližšie k skutkovej podstate\nešte prísnejšie trestaného trestného činu pozbavenia osobnej slobody ako k trestnému činu\ntýrania blízkej osoby alebo zverenej osoby spáchaného formou násilnej izolácie, prípadne\niným správaním.\nSkutok, za ktorý bol sťažovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 44/2015 uznaný za\nvinného, nebol preto nesprávne právne kvalifikovaný a nebolo zistené ani nesprávne\npoužitie iného hmotnoprávneho predpisu, a preto nebol naplnený dovolací dôvod podľa\n§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nSťažovateľ v dovolaní poukazoval taktiež na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa\n§ 371 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku a namietal, že sa proti nemu viedlo pod sp. zn.\n2 T 44/2015 trestné stíhanie i napriek tomu, že bolo neprípustné, pretože pre ten istý skutok\nbol už právoplatne odsúdený v skoršom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.\n3 T 78/2014.\nZásada ne bis in idem je zakotvená v čl. 50 ods. 5 ústavy, § 9 Trestného poriadku,\nako aj v čl. 4 protokolu. Jej podstatou je zákaz, aby bola jedna a tá istá osoba opakovane\npotrestaná (a uznaná za vinnú) za skutok, za ktorý už predtým bola potrestaná. Na prípadné\nrozhodnutie o porušení tejto zásady je preto dôležité zistenie identity páchateľa, ako aj\nidentity skutku, pričom musí ísť o vinu uznanú a trest uložený v trestnom konaní.\nV danom prípade nie je sporné, že v oboch konaniach bol páchateľ identický. Sporná\nnie je ani skutočnosť, že v oboch prípadoch išlo o trestné konanie a trestný čin.\n\n21\n\nNa výrok o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku bolo preto potrebné ustáliť, či bol sťažovateľ v konaniach vedených okresným\nsúdom pod sp. zn. 2 T 44/2015 a sp. zn. 3 T 78/2014 uznaný za vinného a potrestaný\nza jeden identický delikt dvakrát.\nPodľa teórie trestného práva procesného skutok je udalosť vo vonkajšom svete, ktorá\nje vyvolaná konaním človeka. Ide o všetky prejavy vôle navonok, pokiaľ sú v príčinnej\nsúvislosti s vymedzeným následkom a pokiaľ sú pokryté zavinením zo strany konajúcej\nosoby.\nPodľa judikatúry je podstata skutku zachovaná a ide o jedno konanie, ak je\nzachovaná aspoň sčasti totožnosť konania alebo následku (R 9/1997). Článok 4 protokolu\nmusí byť chápaný tak, že zakazuje stíhanie alebo súdne konanie pre druhý trestný čin, ak je\nzaložený na totožných alebo v podstate rovnakých skutočnostiach. Hodnotenie súdu sa preto\nmusí zamerať na tie skutočnosti, ktoré konštituujú konkrétne skutkové okolnosti týkajúce sa\nsamotného obvineného a ktoré sú neoddeliteľne prepojené v čase a priestore, ktorých\nexistencia musí byť preukázaná pre účely odsúdenia alebo zahájenia trestného konania\n(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Sergey Zolotukhin proti Rusku).\nSumárne možno uviesť, že totožnosť skutku je daná, teda ide o totožné skutky, ak sa\nich opis v rozhodnutí súdu či orgánu činného v trestnom konaní úplne zhoduje, prípadne ak\nsa líši len v nepodstatných detailoch. Ide teda o úplný súlad v konaní i následku. O rovnaké\nskutky ide i v prípade, ak je zhoda v konaní a následku aspoň čiastočná, pričom táto zhoda\nmusí byť v podstatných okolnostiach, ktorými sa rozumejú predovšetkým skutkové\nokolnosti charakterizujúce konanie alebo následok z hľadiska do úvahy prichádzajúcej\nprávnej kvalifikácie.\nV danom prípade po porovnaní oboch skutkov, pre ktoré sa na okresnom súde viedli\nkonania pod sp. zn. 2 T 44/2015 a sp. zn. 3 T 78/2014, je zrejmé, že nejde o identické\nskutky. Skutok, ktorý bol právne kvalifikovaný ako trestný čin obmedzovania osobnej\nslobody podľa § 183 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona, netvoril súčasť skutku, za ktorý\nbol sťažovateľ predtým uznaný za vinného a ktorý bol právne kvalifikovaný ako trestný čin\ntýrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c)\nTrestného zákona, a to ani implicitne vo forme čiastkového útoku. Keďže skutkom, pre\nktorý sa viedlo konanie pod sp. zn. 2 T 44/2015, útočil sťažovateľ na iný objekt ako\n\n22\n\nskutkom, pre ktorý sa viedlo konanie pod sp. zn. 3 T 78/2014, je vylúčené, aby prvý\nuvedený (obmedzovanie osobnej slobody) bol súčasťou, t. j. čiastkovým útokom druhého\nuvedeného (týranie blízkej osoby a zverenej osoby).\nVzhľadom na uvedené nebol naplnený ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1\npísm. k) Trestného poriadku, pretože sťažovateľ nebol stíhaný, ale ani odsúdený v inom\ntrestnom konaní za ten istý skutok, ktorého sa dopustil 13. septembra 2013 a za ktorý bol\nodsúdený v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 T 44/2015. Rovnako ako\nkrajský súd aj najvyšší súd poukazuje na jednotlivé rozdielne skutkové vety oboch\nrozsudkov vydaných v jednotlivých konaniach, pričom zhodu vo vymedzení skutkov ani\nnajvyšší súd nezistil. Napokon časový rámec páchania skutku kvalifikovaného ako trestný\nčin týrania blízkej osoby a zverenej osoby je vymedzený v skutkovej vete rozsudku\nvydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 78/2014 tak, že bol spáchaný od 9. augusta\n2013 do 8. apríla 2014 s výnimkou doby od 13. septembra 2013 do 11. novembra 2013.\nDo tohto skutku teda nie je zahrnutý 13. september 2013, keď mal sťažovateľ spáchať\ntrestný čin obmedzovania osobnej slobody. Ak by tam však i toto obdobie zahrnuté bolo,\nnebránilo by to kvalifikovať konanie sťažovateľa spočívajúce v zviazaní manželky ako\nsamostatný trestný čin obmedzovania osobnej slobody.\nSťažovateľ teda nebol ani stíhaný za ten istý skutok v dvoch trestných konaniach, ani\ndvakrát potrestaný za ten istý skutok, preto rovnako nedôvodne namietal aj porušenie\nzásady ne bis in idem.\nIII.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\n\n23\n\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n10. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\n11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,\npri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\n\n24\n\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n13. Sťažovateľ je presvedčený, že bol dvakrát súdený a dvakrát potrestaný za jediný\nskutok zakladajúci trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby, teda za trváci trestný\nčin, súčasťou ktorého správne bolo aj jeho konanie z 13. septembra 2013 asi o 12.15 h\n(zviazanie poškodenej), ktoré bolo všeobecnými súdmi v rámci neskoršieho súdneho\nkonania posúdené ako osobitný skutok zakladajúci trestný čin obmedzovania osobnej\nslobody. Inými slovami, podľa presvedčenia sťažovateľa neskoršie trestné stíhanie pre\ntrestný čin obmedzovania osobnej slobody nesmelo vôbec prebehnúť (prípadne malo byť\nzastavené), a to v súlade so zásadou ne bis in idem vyplývajúcou z ústavy, protokolu aj\nTrestného poriadku. Argumentáciu najvyššieho súdu, ktorý dospel k odlišnému záveru,\npovažuje sťažovateľ za svojvoľnú (arbitrárnu), prípadne za nepreskúmateľnú.\n14. Najvyšší súd po podrobnej argumentácii dospel k záveru, že skutkové podstaty\ntrestných činov obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 a týrania blízkej osoby\na zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona sú samostatnými skutkovými podstatami,\nmedzi ktorými nie je vzťah konkurencie a ktoré nie sú v pomere špeciality, ale ani\nsubsidiarity, v dôsledku čoho je ich reálny súbeh možný. V konečnom dôsledku to podľa\nnajvyššieho súdu znamená, že sťažovateľ nebol odsúdený a potrestaný dvakrát za identický\nskutok, pretože obe právoplatné odsúdenia sa týkajú dvoch samostatných skutkov.\nK porušeniu zásady ne bis in idem preto podľa najvyššieho súdu nedošlo.\n15. Ústavný súd konštatuje, že argumentácia najvyššieho súdu (tak, ako je\nv podrobnostiach zhrnutá v časti II) sa javí ako podrobná a dostatočná. Nepochybne v nej\nide prinajmenšom o jeden z možných legitímnych výkladov dotknutých zákonných\nustanovení. Argumentácia najvyššieho súdu preto nemá znaky arbitrárnosti, ale ani zjavnej\nneodôvodnenosti.\n\n25\n\nSkutočnosť, že existujú aj iné možnosti legitímneho výkladu dotknutých ustanovení\n(vrátane výkladu zastávaného sťažovateľom), sama osebe neznamená porušenie označených\npráv sťažovateľa.\nZ pohľadu ústavného súdu treba osobitne zdôrazniť, že výklad zákonov primárne\nprináleží všeobecným súdom. Ústavný súd by mohol do tohto výkladu zasiahnuť v prípade,\nže by sa tento javil ako ústavne nekonformný, čo však nie je dané.\nPokiaľ podľa názoru sťažovateľa trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby\ntreba považovať za trváci trestný čin (nie teda za pokračovací trestný čin, ako to tvrdí\nnajvyšší súd), mal by tento rozpor právneho posúdenia podľa názoru ústavného súdu\nrelevantný význam (a bolo by ho potrebné riešiť) iba vtedy, keby neobstál záver, podľa\nktorého trestný čin obmedzovania osobnej slobody je samostatnou skutkovou podstatou,\nktorá nie je v konkurencii, v pomere špeciality, ale ani subsidiarity so skutkovou podstatou\ntrestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Len v takomto prípade by totiž otázka\nprávnej povahy trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby hrala pri posúdení\nnamietaného porušenia zásady ne bis in idem relevantný význam. Sťažovateľ v tejto\nsúvislosti správne poukazuje na § 41 ods. 3 Trestného zákona, z ktorého vyplýva, že\nv prípade pokračovacieho trestného činu prichádza do úvahy v osobitnom konaní rozhodnúť\no čiastkovom útoku (hoci o iných čiastkových útokoch pokračovacieho trestného činu už\nbolo právoplatne rozhodnuté) s tým, že v prípade uznania viny za ďalší čiastkový útok sa\nuloží súhrnný trest ako spoločná sankcia za všetky čiastkové útoky toho istého\npokračovacieho trestného činu. Inými slovami, v prípade pokračovacieho trestného činu\n(ktorý sa rovnako ako trváci trestný čin považuje za jeden skutok) sa zásada ne bis in idem\nneuplatní (na rozdiel od trváceho trestného činu).\n16. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. septembra 2018\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trest-súhrnný", "trestné konanie", "trestný čin"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "3846a400-65d6-4fe6-a46f-5cc8f848e9b5:a4e394ca-3193-4513-841c-d86be29e31ac", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5615010105.1", "spisova_znacka": "4Tdo/2/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo/2/2018 z 26. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5615010105.1"}, {"guid": "3900fc54-c81b-4f06-91ad-848ab59de9da:e2845267-cb34-43fc-a0ea-85d18962ff6b", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5615010105.2", "spisova_znacka": "1To/87/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 1To/87/2016 z 28. 11. 2016", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2016-11-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5615010105.2"}], "citovane_v": []}