{"guid": "ussr:7bd274b1-c98e-4ad6-b66c-c7c74cb39d0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.414.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 414/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 414/2018 z 5. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 414/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.414.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2018-09-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7bd274b1-c98e-4ad6-b66c-c7c74cb39d0d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.414.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.414.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.414.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 414/2018-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Petra Zvaru, advokáta a správcu konkurznej podstaty\núpadcu Vodohospodárske stavby a. s. Nitra, Obchodná 2, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní\nvedenom pod sp. zn. 8 Cbi 28/2010 a jeho rozsudkom zo 16. decembra 2015, postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 3/2016 a jeho\nrozsudkom z 18. mája 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. 2 Obdo V 19/2017 a jeho uznesením z 26. apríla 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť Mgr. Petra Zvaru, advokáta a správcu konkurznej podstaty úpadcu\nVodohospodárske stavby a. s. Nitra, o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2018\ndoručená sťažnosť Mgr. Petra Zvaru, advokáta a správcu konkurznej podstaty úpadcu\nVodohospodárske stavby a. s. Nitra, Obchodná 2, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“),\nvo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n\n„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 8 Cbi 28/2010 a jeho rozsudkom zo 16. decembra 2015, postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu (ďalej aj „odvolací súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 3/2016 a jeho rozsudkom z 18. mája 2016 a postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu (ďalej aj „dovolací súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo V 19/2017 a jeho uznesením z 26. apríla 2018.\nSťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. júla 2018.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Cbi 28/2010-524\nzo 16. decembra 2015 boli konkrétne označené nehnuteľnosti vylúčené z konkurznej\npodstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a. s. Nitra (ďalej len „úpadca“), a to\ns odôvodnením, že žalobca\n\nVODOSTAV (ďalej len „žalobca“)\n\npreukázal nadobudnutie vlastníctva k vylučovaným nehnuteľnostiam pro bono (správne má\nbyť bona fide, pozn.).\nRozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 3 Obo 3/2016 z 18. mája 2016 bol rozsudok\nkrajského súdu potvrdený.\nUznesením dovolacieho súdu sp. zn. 2 Obdo V 19/2017 z 26. apríla 2018 bolo\nodmietnuté dovolanie sťažovateľa ako žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu.\nPodľa názoru sťažovateľa uznesením dovolacieho súdu, ako aj konaním, ktoré mu\npredchádzalo, došlo k porušeniu jeho označených práv.\nJUDr. Martina Mrázová ako predchádzajúci správca konkurznej podstaty úpadcu\n(ďalej len „predchádzajúci správca“) zaradila do konkurznej podstaty úpadcu nehnuteľnosti\nzapísané v katastri nehnuteľností ako vlastníctvo tretích osôb. Tieto nehnuteľnosti pôvodne\nnadobudol úpadca kúpnou zmluvou uzatvorenou s Fondom národného majetku Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „fond“) podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku\nštátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o veľkej privatizácii“).\nZákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 190/1995 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení\nneskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov,\nbolo do zákona o veľkej privatizácii vložené ustanovenie § 19a, ktoré vytvorilo zákonný\nrámec pre nakladanie dlžníka s privatizovaným majetkom pred zaplatením kúpnej ceny\n\n2\n\na splnením povinností vyplývajúcich z privatizačnej zmluvy. Porušenie povinností podľa\n§ 19a zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu.\nPre platnosť prevodu privatizovaného majetku na iné osoby je podľa § 19a potrebné\nsplniť kumulatívne dve podmienky. Predovšetkým fond musí udeliť predchádzajúci\npísomný súhlas k prevodu a okrem toho prevodom získané finančné prostriedky sa musia\npoužiť prednostne na úhradu záväzkov voči fondu.\nPredchádzajúci správca zapísal nehnuteľnosti do konkurznej podstaty úpadcu\nz dôvodu, že úpadca pri prevode privatizovaného majetku podmienky vyplývajúce z § 19a\nzákona o veľkej privatizácii nesplnil. Bol teda toho názoru, že kúpne zmluvy, ktorými\núpadca prevádzal nehnuteľnosti na iné osoby, sú absolútne neplatné.\nFond na žiadosť úpadcu postupne udelil tri súhlasy, ktorými súhlasil jednak\ns výmazom záložného práva, ktoré ako prvé v poradí zaťažovalo časť nehnuteľností úpadcu\nv prospech fondu, ale tiež s odpredajom špecifikovaných nehnuteľností. Fond teda udelil\nsúhlasy z 19. júna 2000, z 31. augusta 2000 a z 22. marca 2001 bez toho, aby bolo určené,\nkomu a za akú cenu je úpadca oprávnený nehnuteľnosti odpredať.\nÚpadca ešte pred vyhlásením konkurzu uzavrel celkom 11 kúpnych zmlúv, ktorými\npreviedol takmer všetky nehnuteľnosti na tretie osoby za kúpnu cenu viac než\n46 000 000 Sk. Kúpnu cenu ani v jednom prípade nepoužil na úhradu svojich záväzkov voči\nfondu. Kúpne zmluvy uzavrel v čase, keď boli proti úpadcovi vedené exekučné konania,\nnehnuteľnosti úpadcu boli spísané exekútorom a bolo vydané upovedomenie o vykonaní\nexekúcie dražbou.\nProti sťažovateľovi ako správcovi konkurznej podstaty úpadcu bolo vyvolaných\ncelkom 12 súdnych sporov a vo všetkých išlo o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej\npodstaty úpadcu.\nV jednotlivých súdnych sporoch sa preukázalo, že kúpne zmluvy kupujúci uzatvárali\npriamo s úpadcom počas exekučného konania vedeného proti nemu ako povinnému, ale\nmimo exekučnej dražby. Zároveň sa preukázalo, že kúpna cena zaplatená kupujúcimi\nnebola úpadcom použitá na úhradu záväzkov voči fondu. Kupujúci uhrádzali kúpnu cenu\nsúdnemu exekútorovi, ktorý uzatváranie kúpnych zmlúv sám organizoval. Všetky osoby\ndotknuté zapísaním nehnuteľností do konkurznej podstaty úpadcu založili svoju\nargumentáciu okrem iného na tvrdení, že k splneniu povinnosti použiť kúpnu cenu na\n\n3\n\núhradu záväzkov voči fondu došlo, aj keď neskôr. Poukazovali pritom na kúpnu zmluvu,\nktorú uzavrel úpadca ako poslednú (jedenástu v rade kúpnych zmlúv), a to s kupujúcou\nspoločnosťou KOVOSPOL NITRA, spol. s r. o. (ďalej len „KOVOSPOL“), 11. februára\n2001 za kúpnu cenu 11 801 460 Sk (391 736,71 €). V ten istý deň fond, úpadca\na KOVOSPOL uzavreli aj dohodu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej úpadca svoju\npohľadávku na zaplatenie kúpnej ceny za predaj nehnuteľností KOVOSPOLu postúpil\nfondu a odplata za postúpenie pohľadávky mala byť započítaná oproti pohľadávke fondu\nvoči úpadcovi z privatizačnej zmluvy.\nV tejto súvislosti sťažovateľ už len dopĺňa, že tvrdenie o splnení povinnosti\nkupujúcich zaplatiť kúpnu cenu dohodou o postúpení pohľadávok bolo predmetom\nposúdenia Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako odvolacím súdom vo všetkých\nsúvisiacich sporoch, pričom len jediný senát, a to senát 5 Obo, vyslovil názor v prospech\nžalujúcej strany. Iné senáty (1 Obo, 2 Obo a 4 Obo) započítanie pohľadávok jednoznačne\nodmietli a svoj odlišný právny názor podrobne zdôvodnili.\nV súvislosti so sporom vedeným krajským súdom pod sp. zn. 8 Cbi 28/2010\npoukazuje sťažovateľ na to, že kúpnymi zmluvami z 12. júna 2000 a z 29. júna 2000 úpadca\nako predávajúci predal nehnuteľnosti špecifikované v súhlase fondu z 19. júna 2000\nobchodnej spoločnosti CAMPRI, spol. s r. o. (ďalej len „CAMPRI“). Súhlas na predaj\nnehnuteľnosti z 19. júna 2000 udelil fond s podmienkou, že 50 % kúpnej ceny použije\núpadca na úhradu záväzkov voči fondu. Takto uvedenú podmienku považuje sťažovateľ\nza neplatnú.\nKúpnou zmluvou z 9. októbra 2001 predala spoločnosť CAMPRI sporné\nnehnuteľnosti žalobcovi.\nŽalobca časť nehnuteľností nadobudnutých od spoločnosti CAMPRI ďalej predal\nobchodnej spoločnosti BR, a. s. Súvisiaci spor o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej\npodstaty úpadcu, v ktorom bola žalobcom obchodná spoločnosť BR, a. s., bol právoplatne\nskončený v decembri 2014. Žaloba bola zamietnutá, pričom súd prejudiciálne posúdil kúpne\nzmluvy uzatvorené medzi úpadcom a spoločnosťou CAMPRI ako neplatné a za neplatné\noznačil aj všetky ďalšie kúpne zmluvy, ktorými sa nehnuteľnosti prevádzali na ďalšie\nosoby.\n\n4\n\nSťažovateľ neplatnosť kúpnych zmlúv, ktorými sa sporné nehnuteľnosti prevádzali\nz majetku úpadcu na spoločnosť CAMPRI a následne na žalobcu, odvodzoval z viacerých\nskutočností:\n- ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácii má kogentný charakter, a preto\nneumožňuje fondu modifikovať zákonom uloženú povinnosť použiť prostriedky získané\nz predaja privatizovaného majetku prednostne na úhradu záväzkov dlžníka voči fondu,\nv dôsledku čoho je súhlas fondu z 19. júna 2000 v rozpore so zákonom,\n- dohodou o postúpení pohľadávok nedošlo k splneniu povinnosti úpadcu z kúpnej\nzmluvy z 21. februára 2001 uzatvorenej medzi úpadcom a KOVOSPOLom z dôvodu, že za\npostúpenie pohľadávky úpadcu fondu nebola dohodnutá odplata, a preto neexistovala\nzapočítania schopná pohľadávka úpadcu voči fondu,\n- započítanie pohľadávok dohodou sa týkalo výlučne splnenia povinností úpadcu\nz kúpnej zmluvy uzavretej medzi úpadcom a KOVOSPOLom a v žiadnom prípade nemohlo\ndôjsť aj k splneniu povinnosti z kúpnych zmlúv uzavretých skôr a týkajúcich sa iných\nnehnuteľností úpadcu,\n- úpadca uzavrel kúpne zmluvy so spoločnosťou CAMPRI v čase, keď prebiehala\nexekúcia proti úpadcovi ako povinnému, sporné nehnuteľnosti boli už v rámci exekúcie\nspísané a ich speňaženie podliehalo postupu podľa § 134 a nasl. Exekučného poriadku,\n- platí stará rímska zásada „nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse\nhabet“ (nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má).\nV konaní vedenom krajským súdom nebolo sporné, že 19. júna 2000 udelil fond\nsúhlas k predaju nehnuteľností s podmienkou, že polovicu kúpnej ceny (podľa znaleckého\nposudku sumu 6 866 021 Sk) použije kupujúci (správne má byť zrejme predávajúci, pozn.)\nna úhradu svojich záväzkov v prospech fondu. Nesporné bolo aj to, že kúpnymi zmluvami\nz 12. júna 2000 a 29. júna 2000 nadobudla sporné nehnuteľnosti od úpadcu spoločnosť\nCAMPRI. Rovnako sa nejavilo ako sporné, že 9. októbra 2001 uzavrel žalobca kúpnu\nzmluvu s predávajúcou spoločnosťou CAMPRI (nie teda s úpadcom). Napokon nebolo\nsporné, že úpadca nehnuteľnosti prevádzal počas exekúcie.\nRozsudkom krajského súdu č. k. 8 Cbi 28/2010-423 z 3. apríla 2012 boli sporné\nnehnuteľnosti vylúčené z konkurznej podstaty úpadcu.\n\n5\n\nK súhlasu fondu z 19. júna 2000 a súvisiacej námietke sťažovateľa, podľa ktorej\n§ 19a zákona o veľkej privatizácii má kogentný charakter, a preto fond nemohol stanovenú\npodmienku meniť, krajský súd uviedol, že ak by zákonodarca mienil týmto ustanovením\nzaviazať nadobúdateľa privatizovaného majetku (úpadcu) na bezodkladnú úhradu záväzkov\nvoči fondu podľa privatizačnej zmluvy, zvolil by pravdepodobne formuláciu „takto získané\nprostriedky musia byť poukázané ...“. V § 19a nie je ani uvedená lehota, v ktorej by mali\nbyť finančné prostriedky získané odpredajom privatizovaného majetku uhradené fondu.\nĎalej krajský súd uviedol, že bolo potrebné poskytnúť žalobcovi ako dobromyseľnému\nnadobúdateľovi ochranu, pretože konal v dobrej viere v zápis v katastri nehnuteľností\na nemal možnosť rozpoznať prípadné riziká spojené s uzavretím zmluvy. K námietke\nsťažovateľa, že dohodou o postúpení pohľadávok nemohlo dôjsť k zániku pohľadávok\nmedzi úpadcom a fondom (keďže vzájomné pohľadávky neexistovali a dohoda sa\nvzťahovala na predaj iných nehnuteľností úpadcu na základe iného súhlasu fondu), krajský\nsúd značne zmätočne uviedol, že uzavretím dohody o postúpení pohľadávok zanikol\nzáväzok úpadcu voči fondu aj v tej časti, v ktorej fond dal úpadcovi súhlas na odpredaj\nmajetku z 31. augusta 2000. Odôvodnenie rozsudku uzavrel krajský súd konštatovaním, že\nv súlade s § 19a ods. 4 zákona o veľkej privatizácii je možné postihnúť neplatnosťou len\nnásledné úkony týkajúce sa nakladania úpadcu (nadobúdateľa privatizovaného majetku)\ns kúpnou cenou, pričom žalobca konal v dobrej viere v hodnovernosť zápisu v katastri\nnehnuteľností. Krajský súd teda vyvodil právny záver, podľa ktorého kúpna zmluva medzi\núpadcom a spoločnosťou CAMPRI je platná, v dôsledku čoho je platná aj kúpna zmluva,\nktorou nadobudol sporné nehnuteľnosti žalobca. K námietke sťažovateľa, že kúpna zmluva\nmedzi úpadcom a spoločnosťou CAMPRI je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka aj\nz dôvodu konania úpadcu v rozpore s Exekučným poriadkom, sa krajský súd vôbec\nnevyjadril.\nRozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 3 Obo 49/2012 z 26. februára 2015 bol\nrozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Odvolací súd sa\nk jednotlivým námietkam sťažovateľa uvedeným v odvolaní buď nevyjadril vôbec, alebo\nlen veľmi stručne. Námietku, podľa ktorej nedošlo k splneniu povinnosti podľa § 19a\nzákona o veľkej privatizácii majúceho kogentný charakter, vyhodnotil odvolací súd ako\n\n6\n\nnedôvodnú s tým, že zákon o veľkej privatizácii takýto postup nezakazuje. K námietke, že\ndobromyseľnosť by bolo možné posudzovať len za predpokladu, ak by boli kúpne zmluvy\nneplatné a žalobca by sa domáhal vlastníctva vydržaním, odvolací súd bez toho, aby zaujal\nkonkrétne stanovisko, uložil krajskému súdu zaoberať sa posúdením dobrej viery žalobcu\ns tým, aby sa vykonalo dokazovanie s ohľadom na všetky okolnosti nadobudnutia\nnehnuteľností. Napriek tomu, že v čase rozhodnutia odvolacieho súdu boli už právoplatne\nrozhodnuté niektoré súvisiace spory, v ktorých iné senáty posudzovali rovnaké otázky\na vyslovili na ne záväzný právny názor, odvolací súd sa k nim vôbec nevyjadril.\nKrátko po doručení zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu sťažovateľ podaním\nz 18. mája 2015 oboznámil krajský súd s rozhodnutiami a právnymi závermi vyslovenými\nodvolacím súdom v súvisiacich konaniach, pričom zdôraznil, ktoré konania sú už\nprávoplatne skončené. Upozornil aj na to, že v súvisiacich konaniach sa posudzovali\nrovnaké otázky ako v tejto veci.\nNa pojednávaní sťažovateľ zotrval na všetkých skôr vyslovených námietkach\na v súvislosti s otázkou dobromyseľnosti žalobcu poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax\nv otázke nadobúdania vlastníctva v dobrej viere. Žalobca k otázke dobromyseľnosti\nneuviedol žiadne nové skutočnosti a krajský súd v podstate ani žiadne nové dokazovanie\nv tomto smere nevykonal.\nĎalším rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Cbi 28/2010-524 zo 16. decembra 2015\nboli sporné nehnuteľnosti opakovane vylúčené z konkurznej podstaty úpadcu. Krajský súd\nsa v odôvodnení rozsudku v zásade nevyjadril ani k jednej z otázok, ktoré sťažovateľ aj\nnaďalej považoval za právne významné pre rozhodnutie vo veci samej. Okrem niektorých\nznačne zmätočne vyznievajúcich tvrdení (napr. k exekučnému konaniu alebo rozhodnutiam\nv obdobných veciach) sa obmedzil len na zopakovanie stanoviska odvolacieho súdu\nk namietanej neplatnosti súhlasu fondu z 19. júna 2000. Bez toho, aby sa najskôr jasne\na jednoznačne vysporiadal s otázkou platnosti kúpnych zmlúv uzavretých žalobcom a jeho\nprávnymi predchodcami, priznal žalobcovi právo na vylúčenie nehnuteľností z konkurznej\npodstaty. Odôvodnil to tým, že pri zachovaní princípov spravodlivosti bolo potrebné\nprihliadnuť na to, že žalobca ako kupujúci nehnuteľnosti nadobudol bona fide ako tretia\nosoba, vychádzajúc z hodnovernosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností.\n\n7\n\nRozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 3 Obo 3/2016 z 18. mája 2016 bol rozsudok\nkrajského súdu potvrdený. V odôvodnení rozsudku sa odvolací súd obmedzil len na\npreskúmanie správnosti záveru krajského súdu, podľa ktorého žalobca nadobudol\nnehnuteľnosti ako tretia osoba v dobrej viere. Odôvodnenie právneho názoru krajského súdu\ndoplnil len vo všeobecnej rovine, a to tak, že odkázal na ustálenú judikatúru ústavného súdu\nbez toho, aby túto judikatúru konkretizoval a aplikoval na skutkové a právne posúdenie tejto\nveci.\nPodľa názoru sťažovateľa odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku\nčiastočne prevzal z rozsudku dovolacieho súdu v súvisiacom spore sp. zn. 2 Obdo V 1/2014\nz 28. apríla 2016, hoci nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 796/2016-65 z 22. júna 2017 bol\ntento rozsudok dovolacieho súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.\nUznesením dovolacieho súdu sp. zn. 2 Obdo V 19/2017 z 26. apríla 2018 bolo\ndovolanie sťažovateľa odmietnuté, keď žiaden z dôvodov prípustnosti dovolania (§ 420\na § 421 Civilného sporového poriadku) nebol uznaný za opodstatnený.\nV dovolaní sťažovateľ namietal, že odvolací súd síce poukázal na závery ústavného\nsúdu, avšak bez toho, aby uviedol a konkretizoval, ako je možné tieto závery aplikovať\nna prejednávanú vec. Dovolací súd k tomu uviedol, že judikatúra ústavného súdu, ktorou\nbola stanovená povinnosť zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti\nkaždého konkrétneho prípadu, je aplikovateľná na všetky typy sporových konaní a ako taká\nje súčasťou práva na spravodlivý proces.\nS argumentáciou dovolacieho súdu sťažovateľ nesúhlasí. Na to, aby bol vôbec daný\ndôvod posudzovať nadobudnutie vlastníctva bona fide, by sa musel odvolací súd alebo\nkrajský súd najskôr vysporiadať s otázkou platnosti kúpnych zmlúv uzatvorených žalobcom\na jeho právnym predchodcom a tieto označiť za neplatné. Napriek tomu v rozsudku\nkrajského súdu, ale ani v rozsudku odvolacieho súdu sa vyriešenie tejto prejudiciálnej\notázky nenachádza. Rovnako tam nie sú žiadne stanoviská k posúdeniu námietky\nsťažovateľa vzťahujúcej sa k zákonnej úprave inštitútu vydržania, a pritom, akokoľvek sa\nmôže javiť platná právna úprava vydržania prísna (a možno v niektorých prípadoch\nnespravodlivá), jej akceptovanie a dodržiavanie prispieva k vytváraniu stability a právnej\nistoty. Rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít pri posudzovaní nadobúdania\n\n8\n\nvlastníckeho práva od nevlastníka v spojení so zásadou „nemo plus iuris ad alium transfere\npotest, quam ipse habet“ možno považovať za dlhodobo a vzácne jednotnú. Sťažovateľ\npreto vytýka odvolaciemu súdu, že právne závery a úvahy ústavného súdu, na ktoré\npoukázal, neposudzoval v kontexte prejednávanej veci. Podľa jeho presvedčenia\nposudzovanie dobromyseľnosti bez akýchkoľvek limitov a hraníc vytvorí priestor pre\nuplatnenie svojvôle a formalizmu.\nSťažovateľ opakovane poukazoval na to, že vo veci vylúčenia nehnuteľností\nz konkurznej podstaty je vedených 12 súvisiacich sporov a posúdenie rovnakých sporných\notázok má právny význam aj pre rozhodnutie v tejto veci. V 9 veciach už bolo rozhodnuté\nv prospech sťažovateľa, z toho v 7 právoplatne, 1 spor sa právoplatne skončil v jeho\nneprospech a 1 vec rozhodnutá v neprospech sťažovateľa bola ústavným súdom vrátená na\nďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky napriek existencii vnútorných\nmechanizmov a postupov vydal rozhodnutia s odlišným právnym posúdením v skutkovo\nrovnakých prípadoch, v dôsledku čoho vytvoril dve skupiny žalobcov, a to žalobcov\núspešných v spore a žalobcov, ktorí v skutkovo a právne rovnakej veci úspešní neboli.\nDovolací súd v súvislosti s námietkou nepreukázania dobrej viery zo strany žalobcu\nuviedol, že sťažovateľ mal možnosť realizovať svoje procesné právo a uplatniť svoj vplyv\nna výsledok konania vo vzťahu k namietanému nedoplneniu dokazovania krajským súdom\nči nepostupovania v zmysle § 100 Občianskeho súdneho poriadku v rámci podaného\nodvolania. S týmto právnym názorom nemožno súhlasiť. Nemôže byť na ťarchu\nsťažovateľa, ak v otázke posúdenia dobromyseľnosti zotrval na ustálenej judikatúre, ktorá\n(na rozdiel od vývoja v Českej republike) až doteraz nezaznamenala žiadne zásadné\nturbulencie ani rozhodnutia, v ktorých by došlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris“,\nnehovoriac o absencii prípadného stanoviska obchodnoprávneho alebo občianskoprávneho\nkolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky či pléna ústavného súdu. Krajský súd\nneuviedol, že by bolo možné dobromyseľnosť posudzovať nad rámec zásady „nemo plus\niuris“ (teda túto zásadu prelomiť), a teda bolo na žalobcovi presvedčivo preukázať, že sú\ndané závažné dôvody na odklon od doterajšej ustálenej judikatúry. Žalobca však neuviedol\nžiadne skutočnosti, ktoré by subjektívne, ale aj objektívne svedčili o jeho vnútornom\npresvedčení a dobrej viere tak, ako to vyžaduje doterajšia judikatúra. Nestačí teda len\nvnútorné, subjektívne presvedčenie, že je niekto pri nadobúdaní veci, resp. v jej držbe\n\n9\n\ndobromyseľný, ale je potrebné objektívne posúdenie, či pri dodržaní primeranej opatrnosti\na odbornej starostlivosti mal, resp. mohol vedieť, že vec nadobúda od nevlastníka. Krajský\nsúd sa nielenže vôbec nevysporiadal s otázkou platnosti kúpnych zmlúv, ale bez vykonania\nďalšieho dokazovania (len na základe tvrdení žalobcu) založil novú skutkovú podstatu\nnadobudnutia vlastníctva, a to vlastníctvo získané bona fide.\nOdvolací súd potvrdil rozsudok krajského súdu bez toho, aby odstránil vady\nzmätočnosti vytýkané v odvolaní, a bez toho, aby sa vysporiadal jednak s právoplatnými\nrozsudkami posudzujúcimi rovnaké otázky v súvisiacich sporoch, ale aj s tak zásadnou\nprávnou otázkou, akou je priznanie vlastníctva nad rámec platného práva.\n2.1 Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa Mgr. Petra Zvaru, správcu konkurznej podstaty\núpadcu Vodohospodárske stavby a.s. Nitra na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Obo 3/2016\nzo dňa 18.05.2016 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.\n2ObdoV/19/2018 zo dňa 26.04.2018 porušené bolo.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Obo3/2016 zo dňa 18.05.2016\na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 2ObdoV/19/2018 zo dňa 26.04.2018\nzrušuje a vec vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.“\n2.2 Alternatívne sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa Mgr. Petra Zvaru, správcu konkurznej podstaty\núpadcu Vodohospodárske stavby a.s. Nitra na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč.k. 3Obo 3/2016 zo dňa 18.05.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k.\n8Cbi/28/2010-524 zo dňa 16.12.2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč.k. 2ObdoV/19/2018 zo dňa 26.04.2018 porušené bolo.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Obo3/2016 zo dňa 18.05.2016\nako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Cbi/28/2010-526 zo dňa 16.12.2015\n\n10\n\na uznesenie s Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 2ObdoV/19/2018 zo dňa\n26.04.2018 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“\nII.\n3. Z uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. 2 Obdo V 19/2017 z 26. apríla 2018 vyplýva,\nže ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku odvolacieho súdu č. k.\n3 Obo 3/2016-578 z 18. mája 2016.\nPodľa konštatovania dovolacieho súdu sťažovateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval\njednak z § 420 písm. f), ale tiež z § 421 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku.\nNaplnenie prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného\nsporového poriadku videl v skutočnosti, že odvolací súd sa nezaoberal jeho zásadnými\nnámietkami, nevykonal dokazovanie, ktoré skorším zrušujúcim uznesením sám uložil\nkrajskému súdu vykonať, a vydal zmätočný a nezrozumiteľný rozsudok.\nPre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového\nporiadku je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú\nnesprávny procesný postup súdu, znemožnenie strane sporu realizovať jej patriace procesné\npráva a taká miera intenzity zásahu, ktorá znamená porušenie práva na spravodlivý proces.\nVo vzťahu k namietanému nevykonaniu dokazovania krajským súdom v zmysle\nzrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a k namietanému nepostupovaniu krajského súdu\nv zmysle § 100 Občianskeho súdneho poriadku (v spojení s následným vydaním\nprekvapivého rozsudku) treba uviesť, že nesprávny procesný postup prvostupňového súdu\nje pre prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku relevantný\nlen vtedy, ak sa ho dopustil odvolací súd alebo ak tento nesprávny procesný postup\nprvostupňového súdu odvolací súd nenapravil. Nemôže to tak byť v prípade, ak samotná\nstrana sporu nevyužila svoje právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného\nodvolania. V danom prípade sťažovateľ mohol realizovať svoje procesné práva a uplatniť\nsvoj vplyv na výsledok konania vo vzťahu k namietanému nedoplneniu dokazovania\nkrajským súdom či nepostupovaniu krajského súdu v zmysle § 100 Občianskeho súdneho\nporiadku, a to v rámci podaného odvolania. Sťažovateľ tak neurobil, preto predmetné\n(až v dovolaní uvedené) námietky nemohli byť predmetom prieskumu odvolacím súdom\na z tohto dôvodu ani prípadný nesprávny procesný postup krajského súdu nemohol byť\n11\n\nnapravený odvolacím súdom. Za týchto okolností nie je naplnená podmienka prípustnosti\ndovolania spočívajúca v nesprávnom procesnom postupe všeobecných súdov, ktorým by\nznemožnili sťažovateľovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by\ndošlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.\nK namietanému neurčitému a zmätočnému rozsudku odvolacieho súdu v spojení\ns právnymi názormi vyslovenými krajským súdom treba uviesť, že len v mimoriadnych\na ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle\n§ 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (napr. vtedy, ak rozhodnutie napadnuté\nopravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy,\nak odôvodnenie má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou,\nvýznamom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“).\nPodľa\n\nnázoru\n\ndovolacieho\n\nsúdu\n\nodôvodnenie\n\nrozhodnutí\n\nkrajského\n\nsúdu\n\na odvolacieho súdu nie je nedostatočné (a teda nepreskúmateľné), resp. nie je arbitrárne,\npretože ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220\nods. 2 a § 393 ods. 2 v spojení s § 387 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku.\nSťažovateľ súčasne odvodzoval prípustnosť dovolania aj z § 421 ods. 1 písm. a) a b)\nCivilného sporového poriadku. Pre takéto dovolanie platí, že ho nemožno odôvodniť iba\ntým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, ale dovolací dôvod sa\nvymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie aj to, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Pokiaľ dovolateľ\nnevymedzí ním tvrdený dovolací dôvod uvedeným spôsobom, je to dôvodom\nna odmietnutie dovolania v zmysle § 447 písm. f) Civilného sporového poriadku.\nV prípade dovolania podľa § 421 Civilného sporového poriadku má viazanosť\ndovolacieho súdu dovolacími dôvodmi kľúčový význam. Závery o (ne)prípustnosti\ndovolania prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom. Výsledok\nposúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ sám vysvetlí\n(konkretizuje a doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\ndovolateľom označenej právnej otázky.\nPre vymedzenie dovolacieho dôvodu v súlade s § 432 ods. 2 Civilného sporového\nporiadku nepostačuje, ak dovolateľ vo svojom dovolaní uvedie, že sa nestotožňuje\ns posúdením veci odvolacím súdom (prípadne aj prvostupňovým súdom). Povinnosťou\n\n12\n\ndovolateľa je uviesť, ktoré konkrétne právne závery odvolacieho súdu (resp. aj\nprvostupňového súdu) sú podľa jeho názoru nesprávne, a tiež je jeho povinnosťou presne\nuviesť, prečo je podľa jeho názoru toto právne posúdenie nesprávne (to znamená, ako podľa\njeho názoru mal odvolací súd vec správne právne posúdiť, aké právne závery mal prijať).\nÚloha dovolacieho súdu následne spočíva v tom, že posúdi právne závery odvolacieho súdu\ns ohľadom na dovolateľom namietanú nesprávnosť právneho posúdenia veci a uvedie, ako\nmal odvolací súd vec správne právne posúdiť.\nK argumentácii sťažovateľa, ktorou namietal odklon odvolacieho súdu od rozhodnutí\ndovolacieho súdu sp. zn. 5 MCdo 12/2011 a sp. zn. 2 MCdo 20/2011 podľa § 421 ods. 1\npísm. a) Civilného sporového poriadku, treba konštatovať, že dovolanie nespĺňa požiadavky\nuvedené v § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Sťažovateľ v dovolaní zákonom\npredpísaným spôsobom nevymedzil, v čom považuje rozhodnutie odvolacieho súdu\nza nesprávne v súvislosti s vyriešením tej-ktorej právnej otázky významnej pre rozhodnutie\nvo veci samej, a zároveň neuviedol, ako mal odvolací súd podľa jeho názoru nastolenú\nprávnu otázku správne riešiť. Pri vymedzení dovolacieho dôvodu v súlade s § 432 ods. 2\nCivilného sporového poriadku nepostačuje konštatovanie dovolateľa, že považuje právny\nnázor odvolacieho súdu za nesprávny, prípadne že nesúhlasí s právnym názorom\nvysloveným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Nepostačuje ani všeobecné konštatovanie\ndovolateľa, že určitý právny záver odvolacieho súdu je v rozpore s rozhodovacou praxou\ndovolacieho súdu. Dovolací súd nemôže nahrádzať pasivitu dovolateľa a vytvárať namiesto\nneho vlastnú právnu argumentáciu vyvodenú z možnej nespokojnosti dovolateľa s právnymi\nzávermi odvolacieho súdu, ktorej správnosť alebo nesprávnosť by mala byť podrobená\ndovolaciemu prieskumu. V takom prípade by totiž dovolací súd uskutočnil procesne\nneprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy\ndovolania, ale aj účelu § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku.\nVo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a prípustnosti\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (dovolanie je\nprípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená) treba uviesť, že sťažovateľ\nani v tomto prípade nevymedzil právnu otázku, ktorá má mať zásadný právny význam pre\nnesprávne\n\nposúdenie\n\nveci\n\na ktorá\n\ndosiaľ\n\n13\n\nnebola\n\ndovolacím\n\nsúdom\n\nvyriešená.\n\nZ argumentácie sťažovateľa nie je zrejmé, či takouto otázkou má byť posúdenie záväznosti\n§ 19a zákona o veľkej privatizácii a jeho kogentného charakteru, alebo námietka týkajúca sa\nvyriešenia prejudiciálnej otázky platnosti kúpnej zmluvy z 29. júna 2000, ktorú odvolací súd\npodľa sťažovateľa nemohol ignorovať a posúdiť ju inak, prípadne či sťažovateľ považuje\npodané dovolanie za prípustné z dôvodu, že neexistuje rozhodovacia prax dovolacieho súdu,\nv ktorej by boli vyriešené tie otázky, ktoré majú zásadný právny význam pre nesprávne\nprávne posúdenie veci v tomto konaní. Z tohto dôvodu nebol sťažovateľom vymedzený\ndovolací dôvod v tejto časti spôsobom vyplývajúcim z § 431 až § 435 Civilného sporového\nporiadku.\nIII.\n4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n6. Na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré smerujú pre porušenie čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n\n14\n\n8 Cbi 28/2010 a jeho rozsudku zo 16. decembra 2015, ako aj proti postupu odvolacieho\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 3/2016 a jeho rozsudku z 18. mája 2016, nie je\ndaná právomoc ústavného súdu.\nAko to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu\nposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,\nkeď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.\nProti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný\nprostriedok, a preto bolo v právomoci odvolacieho súdu poskytnúť ochranu označeným\nprávam sťažovateľa vo vzťahu k rozsudku krajského súdu. Obdobne proti rozsudku\nodvolacieho súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,\nv dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu\nk rozsudku odvolacieho súdu mal dovolací súd. Tým je zároveň vo vzťahu ku krajskému\nsúdu a k odvolaciemu súdu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že\nsťažovateľ možnosť podať odvolanie, resp. dovolanie aj využil.\n7. Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru proti postupu dovolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo V 19/2017\na jeho uzneseniu z 26. apríla 2018 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,\npri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\n15\n\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n9. Podstatou dovolania sťažovateľa bolo namietané nesprávne posúdenie viacerých\nrozhodujúcich právnych otázok. Išlo najmä o to, či je vôbec možné (a v kladnom prípade za\nsplnenia akých konkrétnych podmienok) nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka iba na\nzáklade dobromyseľnosti subjektu nárokujúceho si vlastnícke právo, teda mimo zákonného\nrámca nadobúdania vlastníckeho práva vydržaním.\n10. Dovolací súd námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia\nveci odmietol meritórne skúmať s poukazom na to, že dovolanie v časti opierajúcej svoju\nprípustnosť o § 421 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku nebolo zákonom\npredpísaným (dostatočným) spôsobom odôvodnené, pričom uviedol, v čom nedostatočnosť\ndovolacích dôvodov konkrétne spočívala.\n11. Sťažovateľ v podanej sťažnosti s týmto zásadným procesnoprávnym záverom\ndovolacieho súdu nijako nepolemizuje a jeho správnosť sa ani len nepokúša vyvrátiť či\naspoň spochybniť. I naďalej trvá na dôvodnosti všetkých námietok týkajúcich sa právneho\nposúdenia merita veci, a to aj napriek tomu, že dovolací súd sa nimi vôbec nezaoberal.\n12. Za uvedeného stavu ústavný súd pre absenciu relevantnej protiargumentácie\nzo strany sťažovateľa nemá dôvod zasahovať do záveru dovolacieho súdu, podľa ktorého\ndôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového\nporiadku neboli sťažovateľom v dovolaní dostatočne vymedzené. Nie je totiž úlohou\n\n16\n\nústavného súdu „domýšľať si“ prípadné možné argumenty vyvracajúce či spochybňujúce\nzávery dovolacieho súdu a takto vyvažovať dôsledky nedostatočnej procesnej aktivity\nsťažovateľa.\n13. V súvislosti s prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) Civilného\nsporového poriadku treba z pohľadu ústavného súdu konštatovať navyše aj to, že\nnedostatočné vymedzenie dovolacích dôvodov, ktoré má za následok, že dovolací súd\nnemôže tieto námietky meritórne posudzovať, znamená, že možnosť podať dovolanie podľa\ntohto ustanovenia nebola vlastne (z materiálneho hľadiska) využitá (bola využitá len\nz formálneho hľadiska).\nPodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ\nnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu\njeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ\noprávnený podľa osobitných predpisov.\nObstojí preto aj záver, že sťažnosť v časti smerujúcej proti nesprávnemu právnemu\nposúdeniu veci možno považovať za neprípustnú, a to pre nevyužitie možnosti obrany\noznačených práv v rámci dovolacieho konania.\n14. Závery dovolacieho súdu týkajúce sa tvrdenej prípustnosti dovolania podľa § 420\npísm. f) Civilného sporového poriadku považuje ústavný súd za dostatočné, zodpovedajúce\nustálenej rozhodovacej praxi, a tým aj za presvedčivé. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ\nmá v týchto súvislostiach odlišný názor, nezakladá bez ďalšieho porušenie jeho označených\npráv.\n15. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. septembra 2018\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-konkurzná podstata", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-správca konkurznej podstaty", "majetok"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0d3136c9-4410-4e61-b5e6-5add546de7f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.796.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 796/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 796/2016 z 22. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-22", "citacie_n": 223, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.796.2016.1"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "81529740-b92c-4de5-8c0c-aff57e0ed3ef:12e9f160-b6fe-4d9c-b7c9-8adb5c310ae1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1010201217.1", "spisova_znacka": "3Obo/3/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/3/2016 z 17. 5. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-05-17", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1010201217.1"}, {"guid": "3eff1232-551e-46a7-8785-efaef3ea4a34:18f0b02b-2a8a-42f3-84b7-813b0babfc74", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1010201217.1", "spisova_znacka": "3Obo/49/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/49/2012 z 25. 2. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-02-25", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1010201217.1"}, {"guid": "a225481b-135c-4ed4-bb3b-dfd553b65f12:da2f6fee-f978-49c2-81be-c75a155ca4fe", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:9011899244.1", "spisova_znacka": "5MCdo/12/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/12/2011 z 28. 4. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-04-28", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:9011899244.1"}, {"guid": "dfcfa931-c3e1-4989-b55f-5144db866b60:4aefb082-288f-4ddc-ac27-5ca879c6c911", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:2107209406.1", "spisova_znacka": "2MCdo/20/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/20/2011 z 18. 12. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-12-18", "citacie_n": 162, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:2107209406.1"}, {"guid": "c08f1b88-58d2-4c16-b372-9bbc3e9b59ea:35f1decf-1503-4091-b6ff-f9f74f180999", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1010201217.8", "spisova_znacka": "8Cbi/28/2010", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Cbi/28/2010 z 7. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-06-07", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1010201217.8"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:812acd3e-7781-4235-8cf0-0bf9c0aada1c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.242.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 242/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 242/2022 z 10. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.242.2022.1"}, {"guid": "ussr:5358978f-e916-4b5b-9c8f-5bcf6efbca4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.596.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 596/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 596/2018 z 16. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.596.2018.1"}]}