{"guid": "ussr:2c9032d9-71c9-4fab-87be-74c1a6b0720e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.444.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 444/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 444/2018 z 19. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 444/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.444.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2c9032d9-71c9-4fab-87be-74c1a6b0720e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.444.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.444.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.444.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 444/2018-8\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nAdvokátskou kanceláriou Mgr. Jozef Vida, s. r. o., Turecká 36, Nové Zámky, v mene ktorej\nkoná advokát Mgr. Jozef Vida, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa\nčl. 46 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n3 Nto 3/2018 zo 17. apríla 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako neprípustnú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2018\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia\n\nzákladného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Nto 3/2018 zo 17. apríla\n2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením\nrozhodol, že podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku samosudkyňa Okresného súdu\nBratislava IV (ďalej len „okresný súd“) JUDr. Jana Grendárová nie je vylúčená\nz vykonávania úkonov v trestnej veci obžalovaného sťažovateľa vedenej na okresnom súde\n\npod sp. zn. 2 T 98/2015 a že podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku sa trestná vec\nobžalovaného sťažovateľa vedená na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 98/2015 tomuto súdu\nneodníma. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:\n«Zo spisového materiálu vyplýva, že obžalovaný\n\ndňa 09.03.2018 podal\n\npísomný návrh na odňatie veci konajúcemu súdu a jej prikázanie inému súdu z dôvodu, že\nna JUDr. Janu Grendárovú, zákonnú sudkyňu v jeho trestnej veci podal trestné oznámenie\npre podozrenie z nezákonného konania. Preto nedôveruje jej osobe v zmysle spravodlivého,\nobjektívneho a nezaujatého rozhodovania vo veci, a bol by rád, ak sa jeho prípadom bude\nzaoberať naozaj nestranný a spravodlivý súd. Trestné oznámenie podané na zákonnú\nsudkyňu dňa 05.03.2018, tvorí prílohu návrhu obžalovaného. ...\nZ vyjadrení prítomných sudcov Okresného súdu Bratislava IV, ktoré podali sudcovia\nv čase od 15.03.2018 do 20.03.2018, je zrejmé, že žiaden z nich (s výnimkou zákonnej\nsudkyne) sa necíti voči obžalovanému, poškodeným, ani vo vzťahu k veci zaujatý.\nZákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 09.04.2018 uviedla nasledovné\nskutočnosti: „Vo veci sp.zn. 2T/98/2015 je JUDr. Jana Grendárová vo vzťahu\nk obžalovanému\n\nzaujatá. Po tom, čo na ňu podal trestné oznámenie,\n\nktoré zasiahlo jej česť i dôstojnosť, pretože za 25 rokov svojej sudcovskej práce je to\nprvýkrát, čo bolo na ňu zo strany obžalovaného podané trestné oznámenie, a teda bolo\nzasiahnuté svojou intenzitou na vyššiu mieru. Vo vzťahu k obžalovanému preto nadobudla\nnegatívny postoj voči jeho osobe a vo veci už nemôže a nevie voči nemu objektívne a\nnezaujato rozhodnúť. V danom prípade ide nielen o jej subjektívny prístup, ktorý vychádza z\njej osobného presvedčenia, ale i o objektívny prístup, ktorý vykonával obžalovaný už počas\ndokazovania, ktoré sa vykonávalo na tunajšom súde. V tejto súvislosti sudkyňa poukazuje\nna priebeh doterajších hlavných pojednávaní so zvukovými nahrávkami, ktoré v predmetnej\nveci boli nariaďované a vykonávané, a samotné invektívy obžalovaného počas týchto\nhlavných pojednávaní, ktorého do času, kým vo veci na jej osobu nepodal trestné\noznámenie, rešpektovala s prihliadnutím na princíp zákonného sudcu a princíp vyššej miery\nzdržanlivosti sudcu. V danej veci sa však už nebude vedieť odosobniť a objektívne\nrozhodnúť. V danom prípade vo vzťahu k obžalovanému nebude platiť tzv. teória zdania v očiach obžalovaného sa taký pocit aj objektívne bude javiť. Narušený bude princíp\n(vzhľadom i na toto vyjadrenie), že spravodlivosť nielenže má byt vykonávaná, ale sa musí\n\n2\n\naj javiť, že má byť vykonávaná. Nie je predpoklad, pretože obžalovaný už počas\ndokazovania na hlavných pojednávaniach mal za to, že sudkyňa nie je nestranná. Vzhľadom\nna to, že sudkyňa je momentom podaného trestného oznámenia už aj skutočne zaujatá a nie\nje nestranná, už nie je vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jej\nnestrannosti. Sudkyňa v tejto súvislosti poukazuje na článok 144 Ústavy SR, z ktorého\nvyplýva, že sudcom nielen výslovne priznáva nezávislosť výkonu funkcie sudcu, ale súčasne\nprostredníctvom iných právnych predpisov zabezpečuje garancie bežnej demokratickej\nspoločnosti na ničím nerušený výkon funkcie sudcu.“ ...\nSamosudkyňa oznámila svoju zaujatosť pre pomer k procesnej strane obžalovanému. Je zrejmé, že samosudkyňa poňala pochybnosti o svojej schopnosti\nrozhodovať nestranne na základe spôsobu obhajoby obžalovaného na hlavnom pojednávaní\nv spojení s trestným oznámením, ktoré na ňu v súvislosti s jeho trestným stíhaním podal.\nNadriadený súd uvádza, že pri posudzovaní zaujatosti sudcu je potrebné rozlišovať\nmedzi nestrannosťou subjektívnou (konkrétnou) a nestrannosťou objektívnou alebo\nštrukturálnou (abstraktnou). Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je\npreukázaný opak, pričom spravidla sa posudzuje podľa správania sudcu. Objektívna\nnestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych\nsymptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho\nnestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či\nfunkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje teória zdania, podľa ktorej nestačí,\nže sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán,\nverejnosti a predovšetkým obvineného.\nV posudzovanej veci samosudkyňa vidí svoju zaujatosť v tom, že k obžalovanému\npociťuje negatívne emócie vyplývajúce z jeho správania na hlavnom pojednávaní\na z podania trestného oznámenia, tzn. oznamuje svoju neschopnosť konať vo veci nestranne.\nAk by sa však pripustilo, že k vylúčeniu postačí, že sudca môže byť na obžalovaného\n„nahnevaný“ pre jeho vystupovanie v trestnom konaní a pre podanie trestného oznámenia\nna sudcu, potom by bolo na zváženie, či takýto sudca je vôbec spôsobilý vykonávať funkciu\nsudcu. Vytvoril by sa tým priestor pre obchádzanie zásady zákonného sudcu, keď\nktorýkoľvek obžalovaný by podaním trestného oznámenia na sudcu docielil zmenu v osobe\n\n3\n\nzákonného sudcu, čo je v rozpore s ústavne zakotveným princípom zákonného sudcu podľa\nčl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nAj keď zákon v § 31 ods. 1 Trestného poriadku spája vylúčenie sudcov z prejednania\na rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno\nmať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti (judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva,\npodľa ktorej spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je\nposkytovaná), nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 32 ods. 1\nTrestného poriadku predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť\nodňatý svojmu zákonnému sudcovi. Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania\na rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov,\nktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo.\nPreto k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť len vtedy, keď ich\nvzťah k veci, k účastníkom alebo ich k zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú\nschopní nezávisle a nestranne rozhodovať. Nadriadený súd v tejto súvislosti poukazuje na\nto, že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne\npredpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle § 2\nods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení zmien a doplnkov a je povinný prejednať a rozhodnúť\nvšetky veci, ktoré mu boli pridelené v súlade s platným rozvrhom práce súdu.\nObsah tohto práva a povinnosti sudcu je základným pilierom výkonu funkcie sudcu,\nkeď výnimky môžu vyplývať len z naplnenia skutočne závažných dôvodov. U sudcu\nvykonávajúceho svoju funkciu 25 rokov je potrebné dôvodne predpokladať takú mieru\nprofesionality, aby bol schopný nezaujato a objektívne rozhodnúť aj v trestnej veci\nobžalovaného\n\nstíhaného pre nedbanlivostný trestný čin spočívajúci\n\nv dopravnej nehode.\nSo zreteľom na uvedené skutočnosti i aplikačnú prax Najvyššieho súdu SR\nnadriadený súd u samosudkyne JUDr. Jany Grendárovej nezistil okolnosti svedčiace\no odôvodnenosti jej emocionálnej zainteresovanosti v inej kvalite, než je pri výkone funkcie\nsudcu bežná, a s ktorou sa každý sudca plne spôsobilý na výkon svojej funkcie musí\nvyrovnať takým spôsobom, aby konal a rozhodoval nezaujato. Subjektívny názor sudcu\no jeho zaujatosti nie je takou skutočnosťou, ktorá by sama osebe zakladala rozhodnutie\n\n4\n\no vylúčení sudcu z prejednávania v jemu pridelenej veci v zmysle ustanovenia § 31 ods. 1\nTrestného poriadku (viď napr. NS SR sp.zn. 4Ntd/7/2013).\nNadriadený súd uzatvára, že neexistujú také významné a opodstatnené skutočnosti,\nktoré by odôvodňovali vylúčenie zákonnej sudkyne z vykonávania úkonov trestného konania\nobžalovaného\n\nv zmysle § 31 ods. 1 Trestného poriadku...\n\nPodľa ustálenej súdnej praxe vylúčenie všetkých sudcov príslušného súdu\nz rozhodovania je dôležitým dôvodom v zmysle citovaného ustanovenia. Uplatnenie inštitútu\nvylúčenia podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku prichádza do úvahy len vtedy, ak je\nexistencia pomeru vzbudzujúceho pochybnosť o nezaujatosti preukázaná.\nNadriadený súd však nezistil v predloženej veci ani zaujatosť konajúcej sudkyne,\na ani ostatných sudcov Okresného súdu Bratislava IV s poukazom na ich písomné\nvyjadrenia, a teda dôležité dôvody v zmysle § 23 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré by\nodôvodňovali prejednanie trestnej veci obžalovaného iným než príslušným súdom nie sú\ndané.»\n3. Podľa stručného vyjadrenia sťažovateľa napriek vyjadreniu samotnej zákonnej\nsudkyne pojednávajúcej v jeho veci, že vo veci obžalovaného sťažovateľa sa už nebude\nvedieť táto sudkyňa odosobniť a objektívne rozhodnúť, krajský súd napadnutým uznesením\nrozhodol tak, ako to je už uvedené, čím podľa názoru sťažovateľa porušil jeho základné\npráva a slobody vyplývajúce zo samotnej ústavy.\n3.1 Sťažovateľ v sťažnosti už len doplnil, že po doručení napadnutého uznesenia\nkonajúca sudkyňa nariadila termín hlavného pojednávania a naďalej koná vo veci, hoci už\npodľa názoru sťažovateľa nespĺňa základné zákonné a pojmové znaky zákonnej sudkyne,\npretože sama sa vyjadrila, že vo veci sťažovateľa sa nevie odosobniť a objektívne\nrozhodnúť a že je voči sťažovateľovi skutočne zaujatá a nie je nestranná.\n4. Sťažovateľ navrhol vydať takýto nález:\n„Krajský súd v Bratislave Uznesením zo dňa 17.04.2018 sp.zn. 3Nto/3/2018 porušil\nprávo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.\nUznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.04.2018 sp.zn. 3Nto/3/2018 sa\nzrušuje a Krajskému súdu v Bratislave sa vec vracia na ďalšie konanie.“\n\n5\n\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\nIII.\n6. Ústavný súd úvodom vzhľadom na námietky sťažovateľa a obsah napadnutého\nuznesenia krajského súdu uvádza, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci\nnestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v Trestnom poriadku garantované aj\nprostredníctvom vylúčenia orgánov činných v trestnom konaní, súdu a iných osôb\nz vykonávania úkonov trestného konania pre zaujatosť (§ 31 a § 32 Trestného poriadku).\n6.1 Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto\nochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi\n(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených\nzákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými\n\n6\n\norgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci\ntým sudcom, ktorého určuje zákon.\n6.2 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých\nvšeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré\nústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je možnosť\nintervencie zo strany ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak ochranu\nneposkytujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,\nIII. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nzistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím\njemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí\ntakúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (porov. § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde;\nďalej porov. aj mutatis mutandis I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013,\nIII. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti\nnápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, nemožno sa\ndomáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.\n6.3 Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 31 a § 32 Trestného poriadku pod\nvylúčeným sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe\nrozhodnutia príslušného súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý\nvylúčeným mal byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru napr. k prejednávanej\nveci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi,\nsplnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní (porov. m. m.\nIV. ÚS 26/04).\n6.4 Na tomto mieste ústavný súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko\ntrestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. Tpj 11/2017 z 5. apríla 2017 (publikované pod č. 15/2017; ďalej aj „zjednocujúce\nstanovisko“), podľa ktorého: „O zaujatosti sudcu súdu prvého stupňa (na podklade § 31\nods. 1 Trestného poriadku) sa rozhoduje v bezprostrednej časovej nadväznosti na buď\noznámenie takej okolnosti konajúcim sudcom (§ 32 ods. 1 Trestného poriadku) alebo\nnámietku strany (§ 31 ods. 4, § 32 ods. 3 Trestného poriadku); námietku zaujatosti možno\n\n7\n\nna tých istých dôvodoch založiť len raz (§ 32 ods. 6 Trestného poriadku, alternatíva prvá).\nV odvolacom konaní sa konkrétna okolnosť ako dôvod (možného) vylúčenia sudcu\npreskúmava len vtedy, ak o nej doposiaľ nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom podľa\npredchádzajúcej vety (§ 32 ods. 1 alebo § 32 ods. 5 písm. c/ Trestného poriadku), keďže\nodvolací súd nemôže také skoršie rozhodnutie (súdu toho istého stupňa) zrušiť. Uvedené\nrozhodnutie vyvoláva vo vzťahu k dotknutej otázke in concreto aj naďalej právne účinky\n(uplatní sa zásada ne bis in idem). Napadnúť nevylúčenie sudcu možno vo vyššie popísanej\nsituácii len dovolaním z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku\n(alebo nedôvodné vylúčenie sudcu z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. b/ Trestného\nporiadku).“\n6.5 Z odôvodnenia citovaného zjednocujúceho stanoviska trestnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu vyplýva, že: «ak sa o uvedenej otázke, v súvislostiach konkretizovaného\ndôvodu pochybností o nezaujatosti v zmysle § 31 ods. 1 Trestného poriadku, vyskytne\nv priebehu konania procesne relevantný podnet - oznámenie sudcu (§ 32 ods. 1 Trestného\nporiadku) alebo námietka strany (§ 32 ods. 3 Trestného poriadku), rozhodne sa o ňom\nv bezprostrednej nadväznosti naň. Účelom je, aby v prípade opodstatnenosti dôvodu\nna vylúčenie ihneď konal a rozhodol iný sudca, inak by sa konalo zbytočne. Dotknutá\notázka sa, pokiaľ ide o dôvod na vylúčenie sudcu prvého stupňa, rieši aj v odvolacom\nkonaní, a to ex offo, teda bez ohľadu na obsah odvolacích námietok (§ 317 ods. 1 veta\ndruhá, § 371 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku). To však platí len vtedy, ak sa o konkrétnej\nokolnosti ako dôvodu na vylúčenie nerozhodlo už skôr s jednoznačným kompetenčným\noprávnením podľa § 32 ods. 1 veta prvá alebo podľa § 32 ods. 3, ods. 5 písm. c/ Trestného\nporiadku, teda za účasti nadriadeného súdu ako súdu druhého stupňa. Vecný účel platnej a\núčinnej predmetnej zákonnej úpravy je uvedený vyššie a je zrejmý, teda procesná\nracionalita v zmysle nepredlžovania priebehu konania výkonom jeho (neskôr) znegovateľnej\nčasti. Lapidárne povedané, otázka viny sa rieši až na konci prvostupňového konania, otázka\nvylúčenia sudcu, ak je nanesená tým, kto ju v konaní naniesť môže, sa rieši ihneď.\nZ procesného hľadiska potom platí, že o riešenej otázke bolo už právoplatne rozhodnuté.\nOdvolací súd nemôže také skoršie rozhodnutie, ktoré je rovnako rozhodnutím súdu druhého\nstupňa (krajský súd oproti okresnému súdu alebo okresnému súdu v sídle krajského súdu,\n\n8\n\nnajvyšší súd oproti Špecializovanému trestnému súdu), a v konkrétnom konaní rozhodnutím\ntoho istého súdu, zrušiť. Nemôže teda negovať jeho právne účinky. Ak by rozhodol inak\n(ak by problém vôbec posudzoval), vo vzťahu ku konkrétnej okolnosti (ako dôvodu na\nvylúčenie sudcu) by vznikla kolízia s princípom ne bis in idem. Súd rovnakého stupňa by\ntotiž o tej istej otázke rozhodoval opakovane, pričom právnym účinkom jeho rozhodnutia\nbránia už nastalé a stále pôsobiace právne účinky rozhodnutia pôvodného (nejde\no prekážku res iudicata v zmysle § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku, aj keď táto úprava\nodráža ten istý princíp, ale vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu - rozhodnutiu vo veci\nsamej, o rovnakej osobe a rovnakom skutku). Odvolací prieskum možno pripustiť, ak by\no otázke vylúčenia rozhodol len súd prvého stupňa, bez rozhodovania nadriadeného súdu\npodľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku, teda na námietku strany a bez sťažnostného\nprieskumu. Ďalší prieskum uvedenej otázky (v jej konkretizovanom vyjadrení) prichádza\npotom do úvahy až na základe rozhodovania súdu, ktorý môže negovať právne účinky\npôvodného rozhodnutia, a to buď ho priamo zrušiť, alebo ho negovať pri prieskume postupu\nsúdu nižšieho stupňa (s možnosťou následného zrušenia meritórneho rozhodnutia).\nV trestnom konaní ide o dovolacie konanie, v ktorom možno napadnúť nevylúčenie sudcu\ndovolaním z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku (alebo\nnedôvodné vylúčenie sudcu z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. b/ Trestného\nporiadku). Prieskum pôvodného rozhodnutia je konkrétne možný podľa § 374 ods. 3\nTrestného poriadku („v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie na\nsúde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom\nopravnom prostriedku“) - konaním o riadnom opravnom prostriedku je konanie o sťažnosti\nproti uzneseniu nadriadeného súdu o riešenej otázke. Námietkou vznesenou už v priebehu\nkonania je vyriešená aj podmienka predchádzajúceho uplatnenia okolností zodpovedajúcich\ntejto kategórii dovolacích dôvodov v zmysle § 371 ods. 4 Trestného poriadku („najneskôr\nv konaní\n\npred\n\nodvolacím\n\nsúdom“).\n\nMožnosť\n\nzrušenia\n\nmeritórneho\n\nrozhodnutia\n\na predchádzajúceho mu „chybného konania“ je daná ustanoveniami § 386 ods. 2, § 388\nods. 1 Trestného poriadku.»\n6.6. Sumarizujúc citované zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu v jednej vete ústavný súd uvádza, že pokiaľ bolo o otázke zaujatosti sudcu\n\n9\n\nna podklade oznámenia sudcu (§ 32 ods. 1 Trestného poriadku) alebo námietky strany (§ 32\nods.\n\n3\n\nTrestného\n\nporiadku)\n\nv priebehu\n\nkonania\n\nrozhodnuté\n\npríslušným\n\n(nadriadeným/druhostupňovým) súdom, potom sa otázka zaujatosti sudcu nemôže riešiť ani\nv rámci odvolacieho meritórneho konania (inak povedané, otázka zaujatosti nemôže byť\nv tomto prípade odvolacím dôvodom proti meritórnemu rozhodnutiu).\n6.7 V opísanom prípade sa otázka zaujatosti sudcu však môže (musí) riešiť v rámci\ndovolacieho konania na podklade dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku\n(„Dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní,\nsudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania“)\nproti meritórnemu rozhodnutiu. To znamená, že existencia právoplatného rozhodnutia\nnadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania\nveci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania posúdiť túto\notázku samostatne a prípadne i inak, ako ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý\nvo veci rozhodoval.\n6.8 Tomu zodpovedá i záver najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Tdo 25/2008\n(publikovaný pod č. 62/2011), podľa ktorého „dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e)\nzákona č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov je garantom zabezpečenia\nnestrannosti a nezaujatosti trestného konania ako celku, ako aj jednotlivých úkonov\nvykonaných v rámci trestného konania... Pre posúdenie otázky, či úkony vykonával alebo\nnevykonával vylúčený orgán, je v zmysle ustanovenia § 31 ods. 4 druhej vety Trestného\nporiadku právne irelevantná okolnosť, že z vykonávania úkonov trestného konania sa...\norgán vylúčil pre neopodstatnené a nedôvodné námietky zaujatosti vznášané obvineným.“.\n6.9 K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku\na k možnosti najvyššieho súdu skúmať v dovolacom konaní prítomnosť/existenciu dôvodov\nvylúčenia sudcu nižšieho stupňa z trestného konania sa vyjadril i ústavný súd, ktorý právnou\nvetou nálezu sp. zn. I. ÚS 129/2010 z 9. marca 2011 (publikovaný v Zbierke nálezov\na uznesení ústavného súdu pod č. 25/2011) judikoval, že „pri posudzovaní ne/zaujatosti\nsudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) musí dovolací\nsenát venovať meritórnu pozornosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného\n\n10\n\nporiadku obzvlášť v prípadoch, v ktorých senáty najvyššieho súdu dospeli k rôznym\nzáverom. Dovolací senát najvyššieho súdu musí v záujme reálneho naplnenia ústavného\npráva na súdnu ochranu (v spojení s právom na zákonného sudcu) a práva na spravodlivé\nsúdne konanie vecne posúdiť, či namietaný sudca mal alebo nemal byť vylúčený\nz vykonávania úkonov trestného konania.“.\n6.10 Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred\nvšeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného i ústavného súdnictva je pochybenie súdov\nv otázke vyhodnotenia prítomnosti dôvodov vylúčenia sudcu z úkonov trestného konania\ndôvodom na podanie dovolania proti meritórnemu rozhodnutiu z dôvodu podľa § 371 ods. 1\npísm. e) Trestného poriadku.\n6.11 Ústavný súd teda vo veci sťažovateľa uzatvára rovnako, ako to urobil\nv obdobnej veci sp. zn. III. ÚS 26/2010, že ak sa sťažovateľ domnieva, že existujú dôvody\nopodstatňujúce zaujatosť sudkyne konajúcej a rozhodujúcej v jeho trestnej veci, zakladajúce\nvlastne porušenie základného práva na prerokovanie veci na nestrannom súde podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, môže následne uplatniť z uvedených dôvodov dovolanie ako mimoriadny\nopravný prostriedok, na základe ktorého je oprávnený, ale i povinný poskytnúť ochranu\njeho základným právam najvyšší súd ako súd príslušný pre dovolacie konanie.\n6.12 Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania\ndomáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať\nv konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy\nzjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať\nvšetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu\ndostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.\n6.13 Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom\nprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. septembra 2018\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "sudca-nestrannosť", "zaujatosť / predpojatosť-vyhlásenie o predpojatosti"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1615d8b1-2fed-4871-93d0-a47266645cca", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 592/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 592/2013 z 5. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-05", "citacie_n": 131, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1615d8b1-2fed-4871-93d0-a47266645cca"}, {"guid": "ussr:fee35cd8-c1a2-4d05-9cbd-42b5823d1f38", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 421/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 421/2013 z 10. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-10", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fee35cd8-c1a2-4d05-9cbd-42b5823d1f38"}, {"guid": "ussr:05c42fcb-81e1-4319-a4f9-f48ca022ff26", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 129/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 129/2010 z 9. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-09", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:05c42fcb-81e1-4319-a4f9-f48ca022ff26"}, {"guid": "ussr:c54c126b-6d74-411e-9d78-3e5e4a4467ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 375/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 375/2010 z 5. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-05", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c54c126b-6d74-411e-9d78-3e5e4a4467ed"}, {"guid": "ussr:897d7481-abf8-4c32-9548-1c67d25c9597", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/2010 z 20. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-20", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:897d7481-abf8-4c32-9548-1c67d25c9597"}, {"guid": "ussr:9d337682-8ef4-419f-aa00-4f211ee108e0", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 349/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 349/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d337682-8ef4-419f-aa00-4f211ee108e0"}, {"guid": "ussr:6655553a-1635-4bae-b878-4d96121840c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 177/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 177/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 566, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6655553a-1635-4bae-b878-4d96121840c6"}, {"guid": "ussr:3213bbf9-c928-48a0-8702-890a0b8c6bf6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 26/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 26/04 z 5. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-05", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3213bbf9-c928-48a0-8702-890a0b8c6bf6"}, {"guid": "ussr:fa17029a-969e-490a-bb16-395f6a574f00", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 152/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 152/03 z 2. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-02", "citacie_n": 363, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa17029a-969e-490a-bb16-395f6a574f00"}, {"guid": "ussr:d78a7b79-5374-48c9-aaf4-6726432ccc41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 22/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/03 z 5. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-05", "citacie_n": 350, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d78a7b79-5374-48c9-aaf4-6726432ccc41"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:ad514b50-62a6-44d3-8d43-f8c42b44ed25", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.276.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 276/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 276/2024 z 30. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.276.2024.1"}, {"guid": "ussr:66f11121-23fa-43f4-a27c-3fd67c18d7c9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.321.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 321/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 321/2019 z 7. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.321.2019.1"}]}