{"guid": "ussr:bcc2633b-506e-4e19-9948-f09bfe03cfaf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.491.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 491/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 491/2018 z 11. 10. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS 491/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.491.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2018-10-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/bcc2633b-506e-4e19-9948-f09bfe03cfaf", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.491.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.491.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.491.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 491/2018-51\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská vodárenská\nspoločnosť, a. s., Komenského 50, Košice, právne zastúpenej advokátkou Mgr. Tatianou\nFrištikovou, advokátska kancelária, Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 Obdo 4/2017 a jeho uznesením z 30. januára 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s.,\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2018\nosobne do podateľne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská\nvodárenská spoločnosť, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 Obdo 4/2017 a jeho uznesením z 30. januára 2018.\n\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je vodárenskou spoločnosťou, ktorá vznikla\nprivatizáciou Východoslovenských vodární a kanalizácií, š. p. Akcionármi sťažovateľky sú\nobce a mestá na území košického a prešovského vyššieho územného celku. Predmetom\nčinnosti sťažovateľky je najmä dodávka pitnej vody obyvateľstvu a ďalším odberateľom\na ich odkanalizovanie. Sťažovateľka tieto činnosti vykonáva za regulované ceny, ktorých\nvýška je určená Úradom pre reguláciu sieťových odvetví aj so zohľadnením oprávnených\nnákladov na výrobu pitnej vody a odkanalizovanie. Sťažovateľka odoberá ako kupujúca na\nzáklade kúpnych zmlúv uzatvorených so Slovenským vodohospodárskym podnikom, š. p.\n(ďalej len „vodohospodársky podnik“), ako predávajúcim vodu z vodárenských zdrojov\nvo vlastníctve štátu. V záujme ochrany vodárenských zdrojov boli v minulosti zriadené\nrozhodnutiami štátnych orgánov ich ochranné pásma vo vymedzenom rozsahu. V týchto\nochranných pásmach sú stanovené obmedzenia hospodárenia na pozemkoch najmä pre\npoľnohospodársku výrobu. Vlastníkom týchto pozemkov bolo umožnené požiadať\nvymedzené subjekty o náhradu majetkovej ujmy spôsobenej týmito obmedzeniami. Po tom,\nčo rôzne subjekty (často aj nespĺňajúce podmienky stanovené pre žiadateľov o náhradu\nmajetkovej ujmy) zaslali výzvy na náhradu majetkovej ujmy vodárenským spoločnostiam\na ďalším subjektom, stali sa tieto „pohľadávky“ predmetom obchodu, z ktorého sa snažia\nprofitovať ako postupníci ďalšie spoločnosti. Sťažovateľka, iné vodárenské spoločnosti, ale\naj ďalšie subjekty sú povinné uplatnené nároky konkrétnych veriteľov evidovať vo svojom\núčtovníctve, čo u vodárenských spoločností (vzhľadom na tvrdenú niekoľkomiliónovú\nvýšku\n\ntýchto\n\n„pohľadávok“)\n\novplyvňuje\n\nvýšku\n\nregulovanej\n\nceny\n\npitnej\n\nvody\n\na odkanalizovania stanovovanú pre jednotlivé vodárenské spoločnosti zo strany Úradu pre\nreguláciu sieťových odvetví. Obchodná spoločnosť GENERIX, a. s. (ďalej len „Generix“),\nako žalobkyňa sa takto domáha od sťažovateľky zaplatenia sumy 3 847 618,60 € s prísl.,\nodvolávajúc sa na zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorené s inými spoločnosťami ako\npostupcami. Konanie o tejto žalobe sa vedie na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.\n32 Cb 35/2006, a to proti sťažovateľke a ďalším subjektom, ktorými sú Podtatranská\nvodárenská prevádzková spoločnosť, a. s. (ďalej len „Podtatranská vodárenská prevádzková\nspoločnosť“), Podtatranská vodárenská spoločnosť, a. s. (ďalej len „Podtatranská\nvodárenská\n\nspoločnosť“),\n\nVodohospodárska\n\n2\n\nvýstavba,\n\nštátny\n\npodnik\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„Vodohospodárska výstavba“), Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky\n(ďalej len „ministerstvo“) a už spomínaný vodohospodársky podnik. Žalobu pôvodne\npodalo Poľnohospodárske družstvo Nižné Repaše bez uvedenia žalovanej sumy. Uznesením\nOkresného súdu Bratislava I sp. zn. 32 Cb 35/2006 z 28. augusta 2007 bol pripustený vstup\nGenerix ako nového žalobcu do konania. Pri posudzovaní splnenia procesných podmienok\nna zmenu v osobe žalobcu sa vychádzalo z oznámení jednotlivých postupcov o postúpení\npohľadávok. Naposledy uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 32 Cb 35/2006\nzo 4. augusta 2015 bola pripustená zmena žaloby tak, že sa Generix domáha zaplatenia\nsumy 3 847 618,60 € s prísl.\n3. Sťažovateľka ako žalobkyňa podala 21. mája 2008 Okresnému súdu Košice-okolie\n(ďalej len „okresný súd“) žalobu proti žalovaným spoločnostiam OOS, s. r. o. (ďalej len\n„OOS“), Generixu a AGRO-REAL, s. r. o. (ďalej len „Agro-real“), o určenie neplatnosti\ntroch zmlúv o postúpení pohľadávok uzatvorených medzi OOS a Agro-real ako postupcami\na Generixom ako postupníkom, ktorými mali byť Generixu postúpené pohľadávky\nna zaplatenie náhrady majetkovej ujmy za obmedzenie hospodárenia na pozemkoch\nv ochrannom pásme vodárenského zdroja, ktoré uplatňuje Generix v konaní vedenom\nOkresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 32 Cb 35/2006. Konanie o určenie neplatnosti\nzmlúv o postúpení pohľadávok bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 17 Cb 84/2008.\nSťažovateľka žalobu odôvodnila jednak tým, že zmluvy o postúpení pohľadávok sú\nabsolútne neplatnými právnymi úkonmi pre neurčitosť (najmä z nich nie je zrejmé, akých\npozemkov sa náhrada majetkovej ujmy týka, kto je dlžník, resp. ak je ich viac, v akých\nsumách je ten-ktorý označený dlžník dotknutý, atď.), a jednak tým, že ich predmetom je\npostúpenie neexistujúcej pohľadávky (najmä preto, že ani Poľnohospodárske družstvo\nNižné Repaše ako prvý postupca, ale ani Agro-real neboli vlastníkmi pozemkov, na ktoré sa\nmá náhrada majetkovej ujmy vzťahovať). To isté platí aj pre oznámenia o postúpení\npohľadávok doručené sťažovateľke a ďalším subjektom.\nNaliehavý právny záujem na požadovanom určení odôvodnila sťažovateľka tým, že\njej postavenie je neisté a jej práva sú ohrozené, pretože na základe doručených oznámení\no postúpení pohľadávok je tieto povinná evidovať v účtovníctve ako podmienené záväzky,\nprípadne vytvárať na ich splnenie rezervu. Vzhľadom na to, že nie je zrejmá ani výška\n\n3\n\ntvrdených pohľadávok a neistá je i osoba veriteľa, nemôže si sťažovateľka riadne plniť ani\npovinnosti pri vedení účtovníctva, lebo je povinná účtovať o konkrétnych sumách\na o konkrétnych veriteľoch. Navyše ako cenovo regulovaný subjekt musí napriek\nuvedenému tieto pohľadávky zohľadniť, čo ovplyvňuje plánované ekonomicky oprávnené\nnáklady ako jeden zo vstupných údajov pre určenie ceny pitnej vody a odkanalizovania.\nTieto tvrdenia preukázala sťažovateľka audítorským stanoviskom, z ktorého vyplýva, že do\nrozhodnutia o podanej žalobe nie je možné pre správne vedenie účtovníctva posúdiť, či na\nzáklade\n\ndoručených\n\noznámení o postúpení pohľadávok nemá\n\nbyť v účtovníctve\n\nsťažovateľky vykonaný žiaden zápis, alebo naopak, má byť vedený záväzok, naň vytvorená\nrezerva a vykázaný záväzok v účtovnej závierke. Ďalej má rozhodnutie o podanej žalobe\nvýznam aj pre konanie vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 32 Cb 35/2006.\n4. Do konania vstúpili na strane sťažovateľky ako žalobkyne v postavení vedľajších\núčastníkov Podtatranská vodárenská prevádzková spoločnosť, Podtatranská vodárenská\nspoločnosť, Vodohospodárska výstavba, ministerstvo a vodohospodársky podnik, ktorí sa\ns argumentáciou sťažovateľky stotožnili. V záujme ochrany zákonnosti vstúpil do konania\naj prokurátor Okresnej prokuratúry Košice-okolie (ďalej len „prokurátor“), pretože išlo\no vec, ktorej účastníkmi sú právnické osoby s majetkovou účasťou štátu (štátne podniky),\nresp. s majetkovou účasťou obcí (vodárenské spoločnosti).\n5. Sťažovateľka v priebehu konania poukázala aj na to, že zákon č. 184/2002 Z. z.\no vodách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (vodný zákon) v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vodný zákon“) bol s účinnosťou od 1. júna 2010 novelizovaný tak, že\nvlastník poľnohospodárskych a lesných pozemkov nie je oprávnený pohľadávky voči\npovinným subjektom postúpiť, poskytnúť ako bankovú zálohu alebo inú garanciu, ako aj\ninak ich prevádzať na tretie subjekty.\n6. Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 32 Cb 35/2006-405 z 26. augusta\n2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 272/2008-465\nz 25. augusta 2009 bolo konanie o zaplatenie sumy 3 847 618,60 € s prísl. prerušené do\nskončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 17 Cb 84/2008, pretože v tomto\n\n4\n\nkonaní sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie vo veci o zaplatenie sumy\n3 847 618,60 € s prísl.\n7. Rozsudkom okresného súdu č. k. 17 Cb 84/2008-505 z 2. júna 2004 (správne má\nbyť zrejme 2014, a to aj v ďalšom texte, pozn.) bolo žalobe sťažovateľky vyhovené, teda sa\nurčila neplatnosť zmlúv o postúpení pohľadávok.\n8. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.\n4 Cob 116/2014-563 z 27. februára 2015 bol rozsudok okresného súdu ako vecne správny\npotvrdený. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu o neexistujúcich\n(fiktívnych) pohľadávkach. Po tom, čo rozsudok krajského súdu nadobudol 8. apríla 2015\nprávoplatnosť, sťažovateľka premietla výsledok konania do svojho účtovníctva, pričom\nzároveň navrhla Okresnému súdu Bratislava I pokračovať v prerušenom konaní sp. zn.\n32 Cb 35/2006.\n9. Následne Generix postúpil pohľadávku na zaplatenie sumy 3 847 618,60 € s prísl.\nzmluvou z 18. novembra 2015 spoločnosti NO. 1118 LTD so sídlom vo Veľkej Británii\na v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I navrhol pripustiť zmenu v osobe žalobcu\ntak, aby táto spoločnosť nastúpila ako nová žalobkyňa namiesto Generixu.\n10. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 32 Cb 35/2006-748 z 26. novembra\n2015 bola žaloba Generixu zamietnutá a zamietnutý bol aj jej návrh na pripustenie zmeny\nv osobe žalobcu.\n11. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 85/2016-795 z 8. februára\n2017 bol síce potvrdený výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I v časti o nepripustení\nzmeny na strane žalobcu ako vecne správny, avšak zároveň bol zrušený v časti o zamietnutí\nžaloby s odôvodnením, že vo veci samej sa malo rozhodovať až po právoplatnosti\nrozhodnutia o nepripustení zmeny na strane žalobcu. Ak sa teda o oboch otázkach rozhodlo\nnaraz, postupovalo sa procesne nesprávne.\n\n5\n\n12. Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k.\n3 Cob 85/2016-795 z 8. februára 2017 (t. j. výroku o nepripustení zmeny v osobe žalobcu)\npodal Generix dovolanie, o ktorom v čase podania sťažnosti nebolo ešte rozhodnuté.\nGenerix podal dovolanie aj proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Cob 116/2014-563\nz 27. februára 2015.\n13. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 4/2017 z 30. januára 2018 boli\nrozsudky krajského súdu č. k. 4 Cob 116/2014-563 z 27. februára 2015 a okresného súdu\nč. k. 17 Cb 84/2008-505 z 2. júna 2004 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu\nna ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 31. mája 2018.\nZ odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že považoval dovolanie\nGenerixu za prípustné, pretože došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom jednak tým, že\nGenerixu nebolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k podanému odvolaniu, ďalej tým, že\nprávny zástupca žalovaných na pojednávaní 12. mája 2014 nebol vyzvaný na prednesenie\nzáverečného návrhu, a napokon pre nepreskúmateľnosť rozsudkov okresného súdu\na krajského súdu, ktoré neodôvodnili svoj záver o preukázaní naliehavého právneho záujmu\nna určení požadovanom sťažovateľkou.\n14. Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 4/2017\nz 30. januára 2018 došlo k porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dohovoru jednak\ntým, že najvyšší súd vecne prerokoval dovolanie Generixu napriek tomu, že neboli splnené\npodmienky jeho prípustnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,\nale tiež tým, že v zrušujúcom uznesení vyslovil vlastné právne názory k meritu veci napriek\ntomu, že rozsudky okresného súdu a krajského súdu označil za nepreskúmateľné pre\nnedostatok\n\ndôvodov,\n\nčo\n\nvylučuje\n\nmožnosť\n\nmeritórne\n\npreskúmavať\n\nzávery\n\nnepreskúmateľného rozhodnutia, ako aj vyjadrovať sa meritórne k právnemu posúdeniu\nveci.\n15. Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti\ndovolania Generixu podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku založil\nsvoje závery v rozpore s vlastnou stabilnou judikatúrou, ako aj judikatúrou ústavného súdu,\n\n6\n\npričom\n\npodmienky\n\nprípustnosti\n\ndovolania\n\nposudzoval\n\nneprípustne\n\nextenzívne\n\nVodohospodárskej\n\nvýstavby\n\na formalisticky.\n16.\n\nK nedoručeniu\n\nvyjadrenia\n\nsťažovateľky\n\na\n\nk odvolaniu žalovaných treba podľa sťažovateľky uviesť, že táto skutočnosť nemohla\nzaložiť prípustnosť dovolania, pretože s ohľadom na existujúce okolnosti, ktoré najvyšší súd\nnezohľadnil, Generixu nebola odňatá možnosť konať pred súdom a nevznikla mu ani žiadna\nreálna ujma. Pokiaľ najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Trančíková proti Slovenskej republike (ako aj\nna ďalšie rozsudky ESĽP v iných veciach), treba poukázať na to, že aj z tohto rozhodnutia\nvyplýva, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môže líšiť\nv závislosti od osobitných čŕt daného prípadu. K porušeniu práva nedôjde, ak by možnosť\nvyjadriť sa nemala žiaden vplyv na výsledok konania. Z vyjadrenia sťažovateľky\nk odvolaniu z 20. augusta 2014 je zjavné, že sa obmedzila len na zhrnutie skutkových\na právnych záverov okresného súdu a na zopakovanie vlastnej argumentácie. Rovnako\naj vyjadrenie Vodohospodárskej výstavby obsahovalo len súhrn jej argumentov známych už\nz predchádzajúcich vyjadrení. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že tieto\nvyjadrenia nemali žiaden vplyv na výsledok konania.\n17. Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého nevyzvaním Generixu v zmysle § 118\nods. 4 Občianskeho súdneho poriadku na zhrnutie svojich návrhov a na vyjadrenie sa\nk dokazovaniu a právnej stránke veci došlo k odňatiu jeho práva konať pred súdom,\nje založený len na formalistickom a izolovanom posúdení formálnych náležitostí zápisnice\no pojednávaní z 12. mája 2014, ktoré je v rozpore s jej skutočným obsahom, ako aj\ns priebehom pojednávania. Najvyšší súd dospel k tomuto záveru na základe toho,\nže v zápisnici nie je výslovne zaznamenaná výzva okresného súdu na prednesenie\nzáverečných rečí podľa § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru\nsťažovateľky len zo skutočnosti, že v zápisnici táto výzva nebola zaznamenaná, teda len\nz existencie formálneho nedostatku zápisnice, nemožno vyvodiť závažný záver o existencii\nvady zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, keď je inak\nz obsahu zápisnice zjavné, že všetkým prítomným právnym zástupcom strán konania\nvrátane právneho zástupcu Generixu bolo udelené slovo na záverečné zhrnutie ich návrhov\n7\n\na na vyjadrenie sa k dokazovaniu a právnej stránke veci. Právny zástupca Generixu\nvo svojom záverečnom prednese uviedol, že „dlžník nemá čo namietať výšku odmeny za\npostúpenie pohľadávok a výška odplaty za postúpenie pohľadávok nie je podstatnou\nnáležitosťou zmluvy o postúpení pohľadávok“, pričom zo zápisnice je zjavné, že toto jeho\nvyjadrenie nadväzuje aj na jeho predchádzajúci rozsiahly prednes, v ktorom zhrnul svoje\nprávne závery a vyjadril sa k priebehu konania. Záverečnou rečou nie je len ten procesný\núkon strany, resp. jej zástupcu, ktorý je takto označený aj formálne, ale aj iný, v závere\npojednávania urobený procesný úkon, ktorým sa zhrňujú návrhy, vyjadruje sa\nk dokazovaniu a právnej stránke veci. Je len subjektívnym a nepodloženým dohadom\nnajvyššieho súdu ignorujúcim priebeh pojednávania, ako aj celkový obsah a kontext\nzápisnice, pokiaľ (zrejme s ohľadom na stručnosť záverečného prednesu právneho zástupcu\nGenerixu) vyvodil, že zjavne nešlo o záverečnú reč právneho zástupcu Generixu.\n18. Prípustnosť dovolania nemohla založiť podľa sťažovateľky ani najvyšším súdom\nkonštatovaná nepreskúmateľnosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu pre\nnedostatok dôvodov, keďže podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu\nnedostatočná\n\nodôvodnenosť\n\na nepreskúmateľnosť\n\nrozhodnutia\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\npredstavuje len tzv. inú vadu konania, ktorá nemôže založiť prípustnosť dovolania\npodľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Aj zo zjednocujúceho\nstanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 vyplýva, že len\nvýnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie\ndôvodov podstatných na rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší\nsúd síce formálne poukázal na toto zjednocujúce stanovisko, avšak z odôvodnenia jeho\nuznesenia je zrejmé, že závery stanoviska dôsledne neaplikoval a relevantným, resp.\npresvedčivým spôsobom nevysvetlil, aké úvahy ho viedli k záveru o výnimočnom excese\nvo vzťahu k odôvodneniu rozsudkov okresného súdu a krajského súdu. V skutočnosti\nokresný súd riadne objasnil skutkový i právny základ rozhodnutia, dostatočne sa\nvysporiadal so všetkými otázkami majúcimi podstatný význam a rozhodnutie odôvodnil\nv súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Jasne a zrozumiteľne vysvetlil,\nv čom videl dôvody existencie naliehavého právneho záujmu, a to aj s prihliadnutím\n\n8\n\nna prebiehajúce konanie o plnenie (sp. zn. 32 Cb 35/2006), dostatočne sa vysporiadal\ns právnou úpravou postúpenia pohľadávok vrátane možnosti súdu preskúmavať platnosť\nzmlúv o postúpení pohľadávok, riadne a podrobne uviedol viaceré skutočnosti, ktoré\npovažoval za rovnocenné dôvody absolútnej neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok.\nRovnako ani rozsudok krajského súdu netrpí žiadnymi závažnými nedostatkami ani\nvnútornými rozpormi odôvodnenia, ktoré by mohli spôsobiť jeho nepreskúmateľnosť.\nPokiaľ najvyšší súd ako hlavný dôvod nepreskúmateľnosti rozsudkov okresného súdu\na krajského súdu označil nedostatočné a nepreskúmateľné odôvodnenie existencie\nnaliehavého právneho záujmu, s týmto záverom nemožno súhlasiť, keďže z odôvodnenia\noboch rozsudkov je priamo a okamžite zistiteľné, v čom sa videli dôvody existencie\nnaliehavého právneho záujmu, ako to v konečnom dôsledku potvrdzuje aj odôvodnenie\nuznesenia najvyššieho súdu, z ktorého je zrejmé, že najvyšší súd bez problémov zistil úvahy\nokresného súdu a krajského súdu, ktoré ich viedli k záveru o existencii naliehavého\nprávneho záujmu, keď o týchto úvahách viedol rozsiahlu polemiku a podrobil ich dokonca\nvecnému preskúmaniu. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je teda zrejmé, že závery\nokresného súdu a krajského súdu o existencii naliehavého právneho záujmu boli\nnajvyššiemu súdu dobre známe a že v skutočnosti problémom pre najvyšší súd nebola\nnepreskúmateľnosť súdnych rozhodnutí, ale jeho odlišný právny názor vo vzťahu k záverom\no existencii naliehavého právneho záujmu, čo však nemôže zakladať prípustnosť dovolania.\nRovnako nemožno súhlasiť ani so záverom najvyššieho súdu o vnútorných rozporoch\nv záveroch okresného súdu a krajského súdu v otázke možnosti súdu skúmať postúpenie\npohľadávky medzi účastníkmi zmluvy, lebo odôvodnenia týchto rozsudkov neobsahujú\nžiadne vnútorné rozpory, ktoré by mohli v zásadných otázkach spôsobiť nezrozumiteľnosť\nči nepreskúmateľnosť rozhodnutí. Len zo skutočnosti, že krajský súd posúdil otázku\nurčitosti jednej z predmetných zmlúv o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2007 odlišne ako\nokresný súd a považoval ju za dostatočne určitú, nemožno vyvodiť záver, že týmto\nspôsobom vznikli zásadné rozpory v záveroch o možnosti súdu skúmať postúpenie\npohľadávok medzi účastníkmi zmluvy, a to už len z toho dôvodu, že tento záver sa netýkal\nzáveru okresného súdu o tom, či jednotlivé oznámenia o postúpení pohľadávok z 11. apríla\n2007, 25. apríla 2007 a 4. októbra 2007 spĺňajú všetky náležitosti perfektného právneho\núkonu, ale len otázky určitosti zmluvy o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2007. Okrem\n\n9\n\ntoho okresný súd zistil viaceré ďalšie zásadné nedostatky týkajúce sa náležitostí oznámení\no postúpení pohľadávok a ich obsahu, z ktorých každý jednotlivo spôsoboval neplatnosť\ntýchto oznámení pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Záver krajského súdu o dostatočnej\nurčitosti zmluvy o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2007 žiadnym spôsobom nevylučuje\nsprávnosť záveru okresného súdu o neplatnosti oznámení o postúpení pohľadávok\nz 11. apríla 2007, 25. apríla 2007 a 4. októbra 2007 a už vôbec s ním nie je v takom rozpore,\nktorý by mohol spôsobiť nepreskúmateľnosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.\nZ rovnakého dôvodu záver krajského súdu o dostatočnej určitosti zmluvy o postúpení\npohľadávky z 11. apríla 2007 nemôže byť v rozpore ani so záverom o neplatnosti tejto\nzmluvy, keďže okresný súd taktiež zistil viacero navzájom rovnocenných dôvodov\nneplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2007, z ktorých každý samostatne\nbol dôvodom na vyslovenie absolútnej neplatnosti tejto zmluvy, keď minimálne v jednom\nz týchto dôvodov sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom o neplatnosti zmluvy\no postúpení pohľadávky z 11. apríla 2007 pre neexistenciu pohľadávky pôvodného postupcu\n(Poľnohospodárskeho družstva Nižné Repaše) ako nájomcu pozemkov z dôvodu, že nárok\nna majetkovú ujmu podľa § 26 ods. 2 vodného zákona mohol vzniknúť len vlastníkovi\npozemkov.\n19. K porušeniu označených práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru došlo aj\ntým, že najvyšší súd v zrušovacom uznesení vyslovil vlastné právne názory k meritu veci\nnapriek tomu, že rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu označil za\nnepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. S ohľadom na podstatu a charakter vady\nnepreskúmateľnosti je zrejmé, že existencia takejto vady logicky vylučuje možnosť\nmeritórne preskúmavať závery nepreskúmateľného rozhodnutia, ktoré sú z takéhoto\nrozhodnutia objektívne nezistiteľné. Pokiaľ je súdne rozhodnutie postihnuté zásadnou vadou\nnepreskúmateľnosti, nemôže byť takéto rozhodnutie podkladom pre vecné posúdenie jeho\nsprávnosti ani pre vyslovenie záväzného právneho názoru dovolacieho súdu, keďže takýmto\npostupom by de facto dovolací súd prevzal rolu skutkového súdu nižšieho stupňa, čo je\ns ohľadom na systém opravných prostriedkov neprípustné. Uznesenie najvyššieho súdu je\nv tejto časti založené na zreteľnom vnútornom protirečení, keď najvyšší súd na jednej strane\ntvrdí, že pre extrémne nedostatky odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu\n\n10\n\nz nich nie sú zistiteľné rozhodujúce závery, avšak na druhej strane vedie so závermi ním\noznačených nezrozumiteľných rozhodnutí rozsiahlu polemiku, podrobuje ich meritórnemu\npreskúmaniu a dokonca k týmto záverom zaujíma vlastné názory týkajúce sa právneho\nposúdenia veci, ktorými s ohľadom na záväznosť právneho názoru vysloveného dovolacím\nsúdom prejudikuje nové rozhodnutie krajského súdu, k čomu s ohľadom na najvyšším\nsúdom konštatované dôvody prípustnosti dovolania nemá žiadnu právomoc.\n20. Sťažovateľka v ďalšom podrobne uvádza dôvody, pre ktoré nemožno podľa nej\nsúhlasiť so závermi najvyššieho súdu vzťahujúcimi sa k tvrdenej existencii naliehavého\nprávneho záujmu a k tvrdenej možnosti súdu preskúmavať platnosť zmlúv o postúpení\npohľadávok.\n21. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s.\nna súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 4/2017 zo dňa 30.1.2018,\nporušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 4/2017 zo dňa\n30.1.2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania\nvo výške 325,42 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám jeho\nprávnej zástupkyne.“\n22. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti považoval za vhodné\na potrebné umožniť jednak najvyššiemu súdu, ako aj všetkým dotknutým účastníkom\nkonania a vedľajším účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.\n17 Cb 84/2008, ale tiež prokurátorovi vyjadriť sa k prípustnosti podanej sťažnosti.\n23. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2018-74 z 5. septembra\n2018, doručeného ústavnému súdu 17. septembra 2018, vyplýva, že žiada sťažnosť\nodmietnuť pre nesplnenie zákonných podmienok potrebných na prijatie sťažnosti na ďalšie\n\n11\n\nkonanie. Poukazuje v prvom rade na to, že sťažnosť smeruje proti kasačnému uzneseniu\nnajvyššieho súdu, z čoho je zrejmé, že o žalobe sťažovateľky bude opätovne rozhodovať\nokresný súd. Aj zo stabilizovanej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ak\nsťažnosť smeruje proti zrušujúcemu uzneseniu dovolacieho súdu, je potrebné rešpektovať\nzásadu subsidiarity prejavujúcej sa aj v princípe minimalizácie zásahov ústavného súdu\ndo právomoci všeobecných súdov. Sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je\nnáležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené. Nejde o arbitrárne rozhodnutie\na závery v ňom vyslovené nie sú v žiadnom prípade svojvoľné alebo neudržateľné.\nNedoručenie vyjadrení k odvolaniu je dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1\npísm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd a ústavný súd vo svojej rozhodovacej\nčinnosti po vyhlásení rozsudku ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike\njednotne zastávajú názor, že nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu predstavuje vadu\nzmätočnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Spochybňovanie\njudikatúry v tomto smere zo strany sťažovateľky je nenáležité. Nemožno súhlasiť ani\ns tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 4\nObčianskeho súdneho poriadku nepredstavuje vadu zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f)\nObčianskeho súdneho poriadku. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva,\nže ak je predmet konania vyčerpaný, musí dať súd účastníkovi možnosť predniesť na záver\npojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Ide\no neodňateľné právo účastníka a ak mu ho súd odoprie, odníme mu možnosť konať pred\nsúdom a realizovať procesné práva, ktoré účastníkovi priznáva Občiansky súdny poriadok\ns cieľom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Predmetné pochybenie okresného súdu\n(ktorým bola Generixu odňatá možnosť konať pred súdom a ktoré namietal v odvolaní)\nkrajský súd neodstránil a už len z tohto dôvodu bolo nevyhnutné kasačným rozhodnutím\nzrušiť nielen rozsudok krajského súdu, ale aj rozsudok okresného súdu. Sťažovateľka\nnedôvodne spochybňuje závery najvyššieho súdu, aj pokiaľ ide o nedostatočné odôvodnenie\nrozhodnutí okresného súdu a krajského súdu. Tieto sa vôbec nevysporiadali s otázkou\nnaliehavého právneho záujmu a ani s právnou otázkou postúpenia pohľadávok, v dôsledku\nčoho nedali odpoveď na základné otázky podstatné pre rozhodnutie o žalobe sťažovateľky.\nRozsudky okresného súdu a krajského súdu boli nepreskúmateľné, pričom tento nedostatok\nbol takej intenzity, že išlo o vadu zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho\n\n12\n\nsúdneho poriadku predpokladanú stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu\nR 2/2016.\n24.\n\nZ vyjadrenia\n\nPodtatranskej\n\nvodárenskej\n\nprevádzkovej\n\nspoločnosti\n\nako\n\nvedľajšieho účastníka na strane sťažovateľky z 27. augusta 2018, doručeného ústavnému\nsúdu 3. septembra 2018, vyplýva, že v plnom rozsahu súhlasí s dôvodmi sťažnosti.\n25. Z vyjadrenia Podtatranskej vodárenskej spoločnosti ako vedľajšieho účastníka\nna strane sťažovateľky z 31. augusta 2018, doručeného ústavnému súdu 4. septembra 2018,\nvyplýva, že sa stotožňuje so znením sťažnosti a súhlasí aj s návrhom znenia nálezu tak, ako\nje uvedený v sťažnosti.\n26. Z vyjadrenia Vodohospodárskej výstavby, právne zastúpenej advokátom JUDr.\nMartinom Kellom, advokátska kancelária, Šafárikovo námestie 4, Bratislava, ako\nvedľajšieho účastníka na strane sťažovateľky z 3. septembra 2018, doručeného ústavnému\nsúdu 10. septembra 2018, vyplýva, že sťažnosť považuje za dôvodnú a právne\nopodstatnenú. Uznesenie najvyššieho súdu považuje nielen za arbitrárne, ale za\nneakceptovateľné aj tým, že najvyšší súd v ňom vyslovil nesprávny právny názor, ktorý je\npre súdy nižšieho stupňa záväzný v ďalšom konaní. V ďalšom zaujíma obdobné stanoviská\nako sťažovateľka.\n27. Z vyjadrenia ministerstva ako vedľajšieho účastníka na strane sťažovateľky\nč. 9806/2018-9.2 zo 7. septembra 2018, doručeného ústavnému súdu 11. septembra 2018,\nvyplýva, že nie je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“), a to ani pokiaľ by malo ísť o zjavnú neopodstatnenosť.\nMinisterstvo identifikovalo (rovnako ako sťažovateľka) také podstatné pochybenia na strane\nnajvyššieho súdu, podľa ktorých došlo k namietanému porušeniu označených práv\nsťažovateľky. Prejednanie dovolania najvyšším súdom pri absencii splnenia podmienky\nprípustnosti dovolania, navyše v kombinácii so záväzným právnym názorom vysloveným\nnapriek tvrdenej nepreskúmateľnosti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, je takým\n\n13\n\nzávažným zásahom do ústavných práv sťažovateľky, ktorý je potrebné podrobiť testu\nústavnosti. Žiadny zákonný predpoklad nebráni prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.\n28. Ostatné oslovené subjekty možnosť vyjadriť sa nevyužili.\nII.\n29. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 4/2017 z 30. januára 2018 vyplýva,\nže ním bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. 4 Cob 116/2014-563 z 27. februára 2015\na rozsudok okresného súdu č. k. 17 Cb 84/2008-505 z 2. júna 2004 a vec bola vrátená\nokresnému súdu na ďalšie konanie.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu Generix ako dovolateľ tvrdil, že postupom\nokresného súdu mu bolo odňaté právo konať pred súdom, pričom bol porušený princíp\nrovnosti zbraní. Závažné pochybenia okresného súdu mali nastať tým, že Generixu, ale ani\nostatným žalovaným (OOS a Agro-real) neboli doručené vyjadrenia k ním podanému\nodvolaniu, hoci krajský súd na ne vo svojom rozhodnutí poukázal a Generix sa o ich\nexistencii dozvedel až z rozhodnutia krajského súdu. Ďalej mu neboli doručené všetky\nrelevantné listinné dôkazy, ktoré súdu predložila sťažovateľka, a to najmä správa audítora.\nPodľa názoru najvyššieho súdu z obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie sťažovateľky\nk odvolaniu žalovaných doručené okresnému súdu 21. augusta 2014 skutočne nebolo\ndoručené Generixu, ale ani ostatným žalovaným a rovnako nebolo doručené vyjadrenie\nVodohospodárskej výstavby ako vedľajšieho účastníka. Povinnosť doručiť vyjadrenie\nk odvolaniu účastníka síce nebola povinnosťou zákonnou, avšak z ustálenej judikatúry\nnajvyššieho súdu možno dospieť k záveru, že v dôsledku všeobecnej záväznosti rozhodnutí\nESĽP pre rozhodovanie všeobecných súdov v otázkach práva na spravodlivý proces\n(tu najmä vec Trančíková proti Slovenskej republike) je v záujme zachovania princípu\nrovnosti zbraní povinnosťou súdu doručovať aj repliku na odvolanie. Najvyšší súd i ústavný\nsúd opakovane vo svojich rozhodnutiach zdôrazňujú, že právo účastníkov konania\nna doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva\nna spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi\nkonania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore\ns princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý\n\n14\n\nproces. Zároveň je takéto procesné opomenutie súdu hodnotené ako odňatie možnosti\núčastníkovi konať pred súdom. Ani v tejto veci niet dôvodu odkloniť sa od tejto\nrozhodovacej praxe (na ktorú najvyšší súd konkrétne poukazuje). V súvislosti\ns doručovaním správy audítora treba poznamenať, že pokiaľ súd vytvoril podmienky\nna oboznámenie sa s takto doloženým dôkazom, ktorý sa stal súčasťou spisu a žalovaní boli\ns jeho existenciou oboznámení, nedošlo k ujme na strane Generixu, a to tým viac, že súd\ntento dôkaz nevykonal a ani naň neprihliadol.\nPodľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu Generix tvrdí, že žalovaní neboli\nokresným súdom v zmysle § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku vyzvaní zhrnúť\nsvoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a právnej stránke veci. Okresný súd na\npojednávaní konanom 12. mája 2014 vyzval k záverečným rečiam sťažovateľku\na vedľajších účastníkov, a to bez smerovania výzvy žalovaným, čím bolo zasiahnuté do\nústavného princípu rovnosti zbraní. Záver krajského súdu o nevyužití možnosti predniesť\nzáverečné reči považuje Generix za rozporný so skutočným priebehom pojednávania.\nNajvyšší súd k tomu uvádza, že z obsahu zápisnice z predmetného pojednávania\nzistil, že aj táto námietka je dôvodná. Okresný súd na začiatku pojednávania vypočul\nprávnych zástupcov strán, potom vyhlásil uznesenie o zamietnutí návrhov na vykonanie\nďalšieho dokazovania a konštatoval, že vykonával dokazovanie oboznámením listinných\ndôkazov. Hneď za tým už nasledujú záverečné reči právneho zástupcu sťažovateľky\na všetkých prítomných vedľajších účastníkov, a to bez relevantnej výzvy v zmysle § 118\nods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Po všetkých záverečných rečiach je v zápisnici\nzachytená veta právneho zástupcu žalovaných, z ktorej je zjavné, že len v skratke zaujal\nstanovisko k vyjadreniam v týchto rečiach, avšak sám na jej prednes vyzvaný nebol\na nebolo tak zjavné, či bude alebo nebude pojednávanie odročené a či ešte bude mať\nmožnosť predniesť konzistentný prejav v zmysle § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho\nporiadku. Okresný súd ihneď po jeho vyjadrení dal poučenie podľa § 120 ods. 4\nObčianskeho súdneho poriadku a vyhlásil dokazovanie za skončené s tým, že odročil\npojednávanie s cieľom vyhlásenia rozsudku. Takýto postup okresného súdu nemožno\npovažovať za súladný s postupom predpokladaným v § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho\nporiadku a žalovaným tak bolo odňaté právo konať pred súdom narušením princípu rovnosti\nzbraní.\n\n15\n\nNajvyšší súd ďalej skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, v ktorom by\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f)\nObčianskeho súdneho poriadku. Generix totiž vidí závažné procesné pochybenie vo veci\nsamej v tom, že napriek neexistencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení\n(ktoré nie je spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľky alebo ohrozenie jej\npráva, najmä s ohľadom na skutočnosť, že je samostatne vedené konanie na plnenie) sa\nokresný súd a krajský súd zaoberali vecou samou.\nNajvyšší súd je presvedčený, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je\ndaný len vtedy, ak je takéto určenie spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľky,\nalebo ohrozenie jej práva. Bez pochybností sa možno stotožniť s argumentáciou Generixu,\npodľa ktorej v zásade žaloba domáhajúca sa určenia existencie práva alebo právnej\nskutočnosti nie je opodstatnená tam, kde je možné žalovať o splnenie povinnosti. Určovacia\nžaloba má (ako bolo už nespočetnekrát judikované) preventívnu povahu a má poskytnúť\nochranu právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo\npráva. V zásade platí, že určovacia žaloba nie je opodstatnená tam, kde došlo k porušeniu\npráva a bola podaná žaloba na plnenie. Treba konštatovať, že nedostatočným\na nepreskúmateľným odôvodnením záverov o existencii naliehavého právneho záujmu na\npožadovanom určení neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok bolo odňaté právo\nGenerixu konať pred súdom. Okresný súd na zdôvodnenie splnenia predpokladu\nprejednania určovacej žaloby výslovne uviedol, že sťažovateľka má v tomto konaní\nnaliehavý právny záujem daný tým, že otázka, ktorá sa rieši v tomto konaní, má zásadný\nvýznam pre prerušené konanie sp. zn. 32 Cb 35/2006 vedené Okresným súdom Bratislava I.\nKrajský súd sa s týmto záverom stotožnil a uviedol, že sťažovateľka preukázala existenciu\nnaliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pretože práve rozhodnutie súdu\no tomto určení vytvorí pevný základ na odstránenie neistoty v ich vzťahu, keďže dá\njednoznačnú odpoveď na spornú otázku, či žalovaní nadobudli platne postupované\npohľadávky. Rozhodnutie o požadovanom určení bude mať zásadný význam pre\nrozhodnutie o žalobe o plnenie vedenej Okresným súdom Bratislava I, v ktorej sa Generix\nako žalobca domáha proti (v tomto konaní) sťažovateľke a (v tomto konaní) vedľajším\núčastníkom zaplatenia pohľadávok nadobudnutých spornými zmluvami o postúpení\npohľadávok, a zabráni aj rozmnožovaniu sporov, keďže Generix ako žalobca v konaní\n\n16\n\no žalobe o plnenie rozširuje rozsah svojho nároku. K tomu najvyšší súd uvádza, že\nodôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu nijako nedávajú odpoveď na to,\nako možno úspešne žalovať o určenie neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok len s tým,\nže je prerušené iné konanie (paradoxne konanie na plnenie z predmetných zmlúv), pričom\nprebiehajúce konanie má dať odpoveď na osvedčenie aktívnej legitimácie strany v inom\nkonaní, ktoré je z toho dôvodu prerušené. Osvedčujúcim dôvodom nemôže byť naliehavý\nprávny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, a skutočnosť, že je\nz dôvodu vedenia takéhoto konania prerušené iné, časovo predchádzajúce, hmotnoprávne\nsúvisiace konanie o plnenie. V každom konaní súd samostatne posudzuje prípadné dôvody\nna prerušenie konania a takéto rozhodnutie nemôže byť záväzným pre posúdenie existencie\npodmienok na vedenie iného súdneho konania.\nV súvislosti s nepreskúmateľnosťou dôvodov rozhodnutia najvyšší súd zistil\nvnútorné rozpory aj v odôvodnení záverov o tom, či je možné skúmať postúpenie\npohľadávky medzi účastníkmi zmluvy, pokiaľ medzi nimi samotnými jej obsah nie je\nsporný, a to v nadväznosti na povinnosť dlžníka jeho (postúpený) dlh splniť. Rozpory pri\naplikácii a interpretácii právnej normy sú obsiahnuté v samotných rozhodnutiach okresného\nsúdu a krajského súdu, ale vyplývajú z nich aj nezrovnalosti pri vzájomnej previazanosti,\nkeďže rozhodnutie krajského súdu v sebe inkorporuje celé prvoinštančné rozhodnutie a jeho\ndôvody, avšak obsahuje vnútorné rozpory vyjadrením záverov, ktoré sú v príkrom rozpore\nso závermi, ku ktorým dospel okresný súd. Okresný súd posúdil oznámenia o postúpení\npohľadávok z 11. apríla 2007, 25. apríla 2007 a 4. októbra 2007 ako oznámenia nespĺňajúce\nnáležitosti určitosti právneho úkonu, teda relevantného oznámenia o postúpení pohľadávok,\nkeďže v nich oznamovaná postupovaná pohľadávka nie je jasne a určito špecifikovaná. Bez\nohľadu na záver o neplatnosti oznámenia skúmal ďalej aj povahu samotnej pohľadávky\na vyhodnotil ju ako neexistentnú, z čoho vyvodil, že jej postúpenie nemôže byť platné.\nNaopak, krajský súd vyhodnotil skutkový stav odlišne, keď uzavrel, že postupovaná\npohľadávka medzi OOS ako postupcom a Generixom ako postupníkom je dostatočne určito\nidentifikovaná právnym dôvodom, obdobím a tiež odkazom na rozhodnutia príslušných\norgánov o obmedzení užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov,\npričom pre určenie výšky pohľadávky nie je podstatné presné vymedzenie výmery či\nkatastrálneho územia v zmluve o postúpení pohľadávky, pretože tieto údaje sú objektívne\n\n17\n\nzistiteľné. Krajský súd zároveň konštatoval, že z povahy postúpenia pohľadávok vyplýva,\nže na postúpenie je spôsobilá len pohľadávka, o identite a existencii ktorej nemôžu byť\npochybnosti, a tu sa stotožnil so záverom okresného súdu, podľa ktorého uvedená zmluva\no postúpení pohľadávky je neplatná pre neexistenciu pohľadávky pôvodného postupcu.\nPodľa názoru najvyššieho súdu relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení\npohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej\npohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku\nskúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže\núspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by\nmohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník.\nNeskoršia súdna prax sa odklonila od uvedeného názoru v tom zmysle, že dlžník je\noprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok\nbola uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil\npostupca alebo preukázal postupník. Názor, že oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení\npohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej\npohľadávky, dosiaľ nebol v judikatúre modifikovaný, pričom z odôvodnenia oboch\nrozhodnutí nie je zjavné, akým spôsobom bola právna úvaha skonštruovaná bez opory\nv existujúcej judikatúre. Hoci okresný súd dospel k záveru, že oznámenie o postúpení\npohľadávky nepovažuje za relevantné, krajský súd tento záver korigoval a napriek tomu\n„odobril“ ďalšie skúmanie pohľadávky, čo sa týka jej povahy a existencie, aby dospel\nk totožnému záveru o neexistencii pohľadávky a nemožnosti ju postúpiť. Takýto postup\nsúdov vykazujúci vnútorné rozpory spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutí ako celku\na vedie\n\nk záveru\n\no potrebe\n\ntieto\n\nrozhodnutia\n\nzrušiť.\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\ns poukazom\n\nna nepreskúmateľnosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu dospel k záveru, že\nGenerixu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá prípustnosť dovolania podľa\n§ 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.\nIII.\n30. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n18\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n31. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom\nprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy\nvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\n32. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,\npri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n33. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\n\n19\n\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n34. Sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávny záver najvyššieho súdu\no prípustnosti dovolania Generixu na tom základe, že neboli doručené vyjadrenia\nsťažovateľky a Vodohospodárskej výstavby k odvolaniu Generixu, a to tak Generixu, ako\nani ďalším žalovaným. Podľa názoru sťažovateľky v prípadoch nedoručenia stanoviska\nniektorého účastníka konania ostatným účastníkom konania nedochádza k porušeniu práva,\nak by možnosť opomenutého účastníka vyjadriť sa k nedoručenému podaniu nemala žiaden\nvplyv na výsledok konania. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru\nnajvyššieho súdu, ústavného súdu, ale najmä ESĽP.\n35. Podľa názoru ústavného súdu treba záver najvyššieho súdu o opodstatnenosti už\nuvedeným spôsobom konkretizovaného dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1\npísm. f) Občianskeho súdneho poriadku považovať za správny.\nSúčasťou práva na spravodlivý proces je zásada kontradiktórnosti konania. Toto\nprávo znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť oboznámiť sa\nso stanoviskami a s dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie\na vyjadriť sa k nim, resp. popierať ich (protirečiť im – contra dicere). Vzhľadom na to, že\nzmyslom čl. 6 ods. 1 dohovoru je predovšetkým ochrana záujmov účastníkov konania\na záujmu na riadnom výkone spravodlivosti, je dôležitá najmä dôvera subjektov\nvo fungovanie súdneho systému, pričom táto dôvera sa zakladá okrem iného na istote\ndotknutého subjektu, že mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým písomnostiam v spise\n(Brandstetter proti Rakúsku, Mantovanelli proti Francúzsku, II. ÚS 57/2018).\nV prípadoch, keď nedošlo k doručeniu podania strany konania ostatným stranám, je\npodstatné, že pri posudzovaní otázky rešpektovania práva na spravodlivé konanie nehrá\nrolu, či podanie, ku ktorému sa dotknutý subjekt nemal možnosť vyjadriť, malo nejaký\nvplyv na rozhodnutie súdu. Rovnako nie je podstatné, či dané podanie obsahuje nejaké nové\nskutočnosti alebo argumenty. Je na dotknutom subjekte, aby sám posúdil, či podanie\n20\n\nvyžaduje nejaký jeho komentár (Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, Trančíková proti\nSlovenskej republike, Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike, II. ÚS 18/2013,\nII. ÚS 148/2014, II. ÚS 32/2016).\nPrávo na kontradiktórne konanie nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže\nlíšiť najmä v závislosti na osobitostiach daného konania. V prípade špecifických okolností\nneposkytnutie určitej písomnosti v rámci konania ostatným stranám, čo im znemožňuje\nvyjadriť sa, nie je v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie, ak by možnosť\nvyjadriť sa nemala vplyv na výsledok konania, resp. zvolené právne riešenie by nedávalo\nžiaden priestor pre ďalšiu diskusiu. Ide napr. o situáciu, keď vyjadrenie, ktoré nebolo\nvšetkým stranám doručené, obsahuje argumentáciu vo veci samej, avšak dovolanie je\nodmietnuté ako oneskorene podané, teda meritom veci sa vôbec nezaoberá (Ringier Axel\nSpringer Slovakia, a. s. proti Slovenskej republike, Vokoun proti Českej republike).\nV danom prípade je nesporné, že najvyšší súd dovolanie preskúmal meritórne, a preto\nnedoručené vyjadrenia mohli potenciálne ovplyvniť prijaté rozhodnutie. Z tohto dôvodu sa\nzáver najvyššieho súdu o opodstatnenosti uplatneného dôvodu prípustnosti dovolania nejaví\nako arbitrárny, ale ani zjavne neodôvodnený.\n36. Ďalej sťažovateľka nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého\nnevyzvaním Generixu v zmysle § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku na zhrnutie\nnávrhov a na vyjadrenie sa k dokazovaniu a právnej stránke veci došlo k odňatiu jeho práva\nkonať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Tento\nzáver je podľa názoru sťažovateľky založený len na formalistickom a izolovanom posúdení\nformálnych náležitostí zápisnice o pojednávaní z 12. mája 2014, pričom je v rozpore\nso skutočným obsahom zápisnice a s priebehom pojednávania.\n37. Podľa názoru ústavného súdu stanovisko najvyššieho súdu je dostatočne\na presvedčivo zdôvodnené, pričom nie je sporné, že k výzve v zmysle § 118 ods. 4\nObčianskeho súdneho poriadku zo strany okresného súdu nedošlo. Ide o zásadnú otázku\nkogentného procesného postupu súdu tvoriaceho súčasť práva na spravodlivé konanie,\na preto záver najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárny, ale ani za zjavne\nneodôvodnený.\n\n21\n\n38. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd v zásadnej rovine konštatuje, že závery\nnajvyššieho súdu týkajúce sa nedoručenia vyjadrenia sťažovateľky a Vodohospodárskej\nvýstavby k odvolaniu žalovaných, ako aj závery týkajúce sa nevyzvania Generixu v zmysle\n§ 118 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku boli samy osebe (každý z týchto záverov sám\nosebe) dostačujúce pre konštatovanie, že postupom okresného súdu a krajského súdu bola\nGenerixu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho\nsúdneho poriadku. Tieto závery preto postačovali na to, aby boli právoplatné rozsudky\nv dovolacom konaní zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.\n39. Naproti tomu sa ako úplne odlišná javí situácia vo vzťahu k záveru najvyššieho\nsúdu o nepreskúmateľnosti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu pre nedostatok\ndôvodov, ako aj s tým súvisiace závery o odlišnom právnom posúdení otázky existencie či\nneexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a otázky možnosti, resp.\nnemožnosti súdu preskúmavať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok.\nV uvedených súvislostiach sťažovateľka poukazuje na zjednocujúce stanovisko\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, podľa ktorého iba\nvýnimočne, keď rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných na\nrozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa § 237\nods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.\nÚstavný súd súhlasí s názorom sťažovateľky, podľa ktorého okresný súd a krajský\nsúd\n\nvysvetlili,\n\nv čom\n\nvideli\n\ndôvody\n\nexistencie\n\nnaliehavého\n\nprávneho\n\nzáujmu\n\nna požadovanom určení neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok a prečo považovali\nza možné skúmať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok. Odôvodnenie týchto rozsudkov\nrozhodne nemožno považovať za také, ktoré neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov\npodstatných na rozhodnutie.\n40. V skutočnosti jadrom stanoviska najvyššieho súdu je zásadne odlišný právny\nnázor v otázke existencie, resp. neexistencie naliehavého právneho záujmu, ale tiež v otázke\nmožnosti, resp. nemožnosti súdu preskúmavať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok.\nOdlišný právny názor najvyššieho súdu v niektorých rozhodujúcich otázkach nemôže\nznamenať nepreskúmateľnosť rozsudkov nižších súdov a nezakladá dôvod prípustnosti\ndovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.\n22\n\n41. K dosiaľ uvedenému treba dodať, že dovolanie, ktorého prípustnosť sa opiera\no § 237 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, možno zdôvodniť len niektorou z vád\nzmätočnosti uvedených v tomto ustanovení [§ 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho\nporiadku]. Nemožno ho teda zdôvodniť nesprávnym právnym posúdením veci.\nInými slovami, najvyšší súd sa v dovolacom konaní, v ktorom sa prípustnosť\ndovolania odvíjala od § 237 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, nemohol zaoberať\notázkou správnosti či nesprávnosti právneho posúdenia okresného súdu a krajského súdu\nvo veci samej (vrátane posúdenia otázky existencie, resp. neexistencie naliehavého\nprávneho záujmu na požadovanom určení, ako aj otázky možnosti, resp. nemožnosti súdu\npreskúmavať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok).\n42. Z dosiaľ uvedeného rezultuje, že hoci v zásadnej rovine je okresný súd viazaný\nprávnym názorom vysloveným najvyšším súdom v dovolacom konaní, vzhľadom\nna špecifické okolnosti tohto prípadu sa táto viazanosť nevzťahuje na už uvedené právne\nzávery neoprávnene vyslovené najvyšším súdom.\n43. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. októbra 2018\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zmluva-neplatnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f9af838b-dedf-4f21-b32b-fd399640b517", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.57.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 57/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 57/2018 z 10. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-10", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.57.2018.2"}, {"guid": "ussr:8a87bdc9-fd35-422c-acc3-127048ce5e3e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.32.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 32/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/2016 z 15. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-15", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.32.2016.2"}, {"guid": "ussr:ef4cc64c-4b04-4dae-a1d4-5033df780d3e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/2014 z 9. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-09", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ef4cc64c-4b04-4dae-a1d4-5033df780d3e"}, {"guid": "ussr:c14dcf60-7b04-48b8-8e86-8dad80fe8b93", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 18/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 18/2013 z 22. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-22", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c14dcf60-7b04-48b8-8e86-8dad80fe8b93"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "f4cc03bd-8d1a-45cf-bd6b-36871d6ed783:45545ed6-8900-480c-b60c-4bde2376120c", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Cob/85/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/85/2016 z 8. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f4cc03bd-8d1a-45cf-bd6b-36871d6ed783:45545ed6-8900-480c-b60c-4bde2376120c"}, {"guid": "ea83481d-2972-41f1-a3aa-414a3a74bd54:1a80216e-1a24-476a-b776-7ed63fc194d7", "ecli": null, "spisova_znacka": "32Cb/35/2006", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 32Cb/35/2006 z 4. 5. 2022", "sud": "Mestský súd Bratislava I", "datum_vydania": "2022-05-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ea83481d-2972-41f1-a3aa-414a3a74bd54:1a80216e-1a24-476a-b776-7ed63fc194d7"}], "citovane_v": [{"guid": "304c28be-f58d-43c5-990b-720d8dda8484:9a82d026-958a-43a7-9905-5fe677509c5d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1203899920.3", "spisova_znacka": "1Cdo/24/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/24/2019 z 25. 8. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-08-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1203899920.3"}]}