{"guid": "ussr:52370643-f9e9-4bbf-a802-d9e8edb99bf1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.498.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 498/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 498/2018 z 17. 10. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS 498/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.498.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2018-10-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/52370643-f9e9-4bbf-a802-d9e8edb99bf1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.498.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.498.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.498.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 498/2018-25\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátkou\n\n, vo veci\n\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 5 S 126/2015 zo 16. februára 2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Sžo 48/2016 z 23. novembra 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája\n2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie\n\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\n\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na pokojný\nsúkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 S 126/2015 zo 16. februára 2016 (ďalej aj\n„rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 48/2016 z 23. novembra 2017 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho\nsúdu“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. mája 2018.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol na základe personálneho\nrozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) č. 2 z 12. januára\n2015 (ďalej len „personálny rozkaz“), ktorý mu bol doručený 15. januára 2015, prepustený\nzo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e)\nzákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej\ninformačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej\npolície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“), že svojím\nkonaním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a jeho ponechanie v služobnom\npomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, „a to tým, že sa sťažovateľ\núdajne dňa 21.11.2014 mimo výkonu služby zúčastnil stužkovej slávnosti absolventov\n4. ročníka Gymnázia Ladislava Dúbravu konajúcej sa v hoteli\na v čase po 04:00 dňa 22.11.2014 pod vplyvom alkoholu vyvolal konflikt a hádku a verbálne\nvulgarizmami napádal tam prítomných. Sťažovateľ mal zároveň bezdôvodne napadnúť tam\nprítomného\n\n, ktorého mal udrieť päsťou do tváre. Mal narúšať verejný\n\npokoj vreskom, vykrikovaním vulgarizmov a nezrozumiteľných slov, vyzliecť sa do pol\npása... Po príjazde hliadky mal sťažovateľ na členov hliadky kričať, aby ho nechali\nna pokoji; pričom sťažovateľ mal členov hliadky údajne oslovovať cudzími krstnými\nmenami, a to aj napriek tomu, že sa jednalo o jeho kolegov z Obvodného oddelenia PZ\nDunajská Streda. Následne na to, sa mal sťažovateľ na chvíľu ukľudniť, no potom mal opäť\nzačať vulgárne vykrikovať a ramenami a kopnutím mal preraziť jednokrídlové dvere vedúce\ndo ďalšej miestnosti, v ktorej mal prevrátiť stôl a rozbiť jeho sklenenú výplň... bol\nsťažovateľ obmedzený na osobnej slobode a eskortovaný hliadkou na OO PZ Dunajská\nStreda, kde ho umiestnili do miestnosti na predvedené a zadržané osoby. Sťažovateľ pritom\nkopal do mreží a snažil sa ničiť zariadenie tejto miestnosti, o čom má byť údajne aj\n\n2\n\nvyhotovený záznam zo záberov kamerového systému OO PZ Dunajská Streda. Takéto\nsprávanie sťažovateľa malo pokračovať až do príchodu jeho nadriadeného, ktorý na miesto\nprivolal rýchlu zdravotnú pomoc. Lekár z rýchlej zdravotnej pomoci mal sťažovateľa\nvyšetriť a podať mu liečivo na upokojenie. Následne mal nadriadený sťažovateľa dňa\n22.11.2014 o 6:33 hod podrobiť sťažovateľa dychovej skúške s pozitívnym výsledkom 0,82\nmg alkoholu na liter vydýchnutého vzduchu. Podľa zdôvodnenia Personálneho rozkazu sa\nmal sťažovateľ takéhoto správania dopustiť v čase jeho dočasnej nespôsobilosti na výkon\nštátnej služby, ktorá mu bola uznaná... odo dňa 15.11.2014 bez povolenia vychádzok.“.\nProti tomuto personálnemu rozkazu ministra vnútra sťažovateľ podal 21. januára\n2015 rozklad, o ktorom rozhodlo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len\n„ministerstvo vnútra“) svojím rozhodnutím č. KM-OLVS-17/2015/OPK z 11. mája 2015\n(ďalej len „rozhodnutie o rozklade“) tak, že rozklad zamietlo a napadnutý personálny rozkaz\npotvrdilo.\nZákonnosť rozhodnutia o rozklade, ako aj personálneho rozkazu navrhol sťažovateľ\npreskúmať súdom, a to žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v rámci správneho\nsúdnictva z 22. mája 2015, prostredníctvom ktorej navrhol, aby krajský súd zrušil napadnuté\nrozhodnutia a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nO žalobe sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 S 126/2015\nzo 16. februára 2016 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd svojím\nrozsudkom sp. zn. 3 Sžo 48/2016 z 23. novembra 2017 potvrdil napadnutý rozsudok\nkrajského súdu a nepriznal sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania.\n3. Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu\nbolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo svojej sťažnostnej\nargumentácii namieta arbitrárnosť záverov krajského súdu aj najvyššieho súdu\na nevysporiadanie sa najvyššieho súdu s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v odvolaní\npodanom proti rozsudku krajského súdu.\nK namietanej arbitrárnosti záverov krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ\nuviedol:\n\n3\n\n„... Máme za to, že ako v konaní pred správnymi orgánmi, tak aj v konaní pred súdmi\ndošlo k závažným pochybeniam, k odstráneniu ktorých nedošlo ani Druhostupňovým\nrozhodnutím. V dôsledku konania správnych orgánov pritom došlo k takému závažnému\nporušeniu práv sťažovateľa, že toto porušenie dosahuje až ústavnoprávny rámec.\nPoukazujeme, že Druhostupňové rozhodnutie ako posledná možnosť nápravy tohto\nnezákonného a protiústavného stavu nedáva odpovede na všetky relevantné otázky,\nodôvodnenie tohto rozhodnutia nie je logicky konzistentné a predstavuje zásah do\nústavného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a s tým súvisiacich čiastkových práv.\nVzhľadom na uvedené tak ani Druhostupňovým rozhodnutím nedošlo k náprave\nprotiprávneho stavu vzniknutého napádanými rozhodnutiami a im predchádzajúceho\npostupu, a preto nemožno dospieť k záveru, že by bola dosiahnutú spravodlivosť procesu\naspoň cez prizmu posudzovania konania a jeho konečného výsledku ako celku.“\nSťažovateľ ďalej argumentuje tým, že personálne konanie je konaním, v ktorom sa\nrozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb, a rozhodnutie v tomto konaní môže\npredstavovať významný zásah do práv sťažovateľa, a preto je v danom prípade potrebné\nanalogicky uplatňovať aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Tým, že krajský súd\na najvyšší súd potvrdili postup ministerstva vnútra, došlo k hrubému porušeniu práva\nsťažovateľa na spravodlivý súdny proces, a to najmä z týchto dôvodov:\n„... i. ) správne orgány nekonali v úzkej súčinnosti so sťažovateľom, a tak bol\nsťažovateľ vylúčený z procesu získavania dôkazov, pričom k získavaniu dôkazov dochádzalo\nbez jeho prítomnosti a vedomosti;\nii. ) sťažovateľovi bolo znemožnené sa na celom procese zúčastniť, bolo mu odopreté\njeho právo byť oboznámený s priebehom konania a vykonávaným dokazovaním, podávať\nk nemu námietky, pripomienky, návrhy a vyjadrenia;\niii. ) sťažovateľovi nebolo umožnené sa v personálnom konaní účinne a efektívne\nbrániť prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu a nebol mu poskytnutý dostatočný čas\nna prípravu jeho vyjadrenia k spisovému materiálu a vykonanému dokazovaniu;\niv. ) rozhodnutie správnych orgánov nebolo vydané na základe náležíte a spoľahlivo\nzisteného skutkového stavu...“\nV súvislosti s uvedeným sťažovateľ ďalej namieta, že minister vnútra v personálnom\nkonaní zabezpečoval dôkazy bez toho, aby o uvedenom informoval sťažovateľa alebo jeho\n\n4\n\nprávneho zástupcu, a sťažovateľovi tak bolo znemožnené, aby sa zúčastnil výsluchov\nsvedkov, aby im kládol otázky a aby sa vyjadroval k ich výpovediam, čo predstavuje nielen\nhrubé porušenie jeho základných procesných práv, ale okrem iného spochybňuje aj\nobjektívnosť a zákonnosť takto vykonaného dokazovania. Sťažovateľ bol informovaný\no vykonaných dôkazoch až dodatočne, a to až 7. januára 2015, keď mu bol doručený\nspisový materiál a stanovená lehota na vyjadrenie sa k tomuto spisovému materiálu, a to\ndo 9. januára 2015 do 15.00 h, a preto nie je možné súhlasiť s názorom krajského súdu, že\nlehota na vyjadrenie sťažovateľa bola primeraná, ani s názorom najvyššieho súdu, že\nsťažovateľ mal možnosť sa k podkladom rozhodnutia vyjadriť.\nSťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej namieta, že „vzhľadom na stanovenie extrémne\nkrátkej lehoty na vyjadrenie sa, ako aj vzhľadom na expresne rýchle rozhodnutie správneho\norgánu, bolo sťažovateľovi objektívne znemožnené účinne obhajovať jeho práva a záujmy\na vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia alebo podať k nemu námietky.\nPre úplnosť tiež poukazujeme, že sťažovateľ o svojom záujme byť vypočutý\na prítomný na prejednaní veci dokonca upozornil aj druhostupňový správny orgán, a to\nv samotnom Rozklade. Aj napriek uvedenému však ani druhostupňový správny orgán\nsťažovateľa ako účastníka v danej veci ignoroval a k danej veci ho nevypočul.\nVzhľadom na uvedené tak trváme na našom tvrdení, že vydaniu napadnutých\nrozhodnutí predchádzal nezákonný postup správnych orgánov, ktorým bol sťažovateľ úplne\nvylúčený z personálneho konania, a to aj napriek tomu, že sa v ňom rozhodovalo o jeho\nprávach!\n... Aj napriek tomu, že sťažovateľ splnomocnil na svoje zastupovanie v personálnom\nkonaní právneho zástupcu, tento nebol pred vydaním Personálneho rozkazu zo strany\nsprávnych orgánov ani raz kontaktovaný. Nebola mu doručená žiadna písomnosť, žiadna\nvýzva na vyjadrenie sa k prebiehajúcemu konaniu alebo vykonávanému dokazovaniu,\na tento ani nebol upovedomený o žiadnej rozhodujúcej skutočnosti pre vydanie rozhodnutia\nvo veci alebo o žiadosti správnych orgánov o vypočutie sťažovateľa. Správne orgány ako aj\nsúdy tak celú dobu úplne ignorovali a aj ignorujú fakt, že sťažovateľ bol v personálnom\nkonaní právne zastúpený... Poukazujeme, že tvrdenia správnych orgánov alebo súdu o tom,\nže by správne orgány opakovane upozorňovali sťažovateľa na to, že v personálnom konaní\nneevidujú plnomocenstvo na jeho zastupovanie advokátom nie sú ničím podložené.\n\n5\n\n... Nekonanie s právnym zástupcom sťažovateľa, vykonávanie úkonov a dôkazov bez\njeho vedomosti a prítomnosti, podľa nášho názoru predstavuje hrubý zásah do práva\nsťažovateľa na spravodlivý proces a znemožňuje mu účinne a kvalifikovane sa brániť\na všetky dôkazy vykonané v súvislosti s porušením tohto práva je potrebné považovať\nza nezákonné.\n... Opakovane poukazujeme, že sťažovateľ mal celú dobu záujem sa k priebehu\nkonania a podkladom na jeho rozhodnutie vyjadriť. Nakoľko však mal zdravotné problémy\na mal záujem na tom, aby jeho obrana bola skutočne účinná, využil svoje právo byť\nv personálnom konaní zastúpený advokátom.\n... Správne orgány ignorovali skutočnosť, že sťažovateľ bol v personálnom konaní\nprávne zastúpený, čim vylúčili možnosť jeho účinnej obrany v tomto konaní a zasiahli tým\ndo jeho práva na právnu pomoc, čo predstavuje hrubý zásah do jeho práva na spravodlivý\nproces... Ani rozhodnutím Prvostupňového súdu, a ani rozhodnutím Druhostupňového súdu,\nvšak nebol tento stav napravený. Máme za to, že ani Prvostupňový, a ani Druhostupňový\nsúd, sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadal! s argumentmi sťažovateľa o momente\npredloženia plnej moci v personálnom konaní, a že oba súdy úplne ignorovali sťažovateľom\npredložené dôkazy – t. j. doložené čestné vyhlásenia ako vyjadrenia svedkov o odovzdaní\nplnej moci na zastupovanie sťažovateľa advokátom v personálnom konaní. Poukazujeme,\nže ani jeden z konajúcich súdov takýto postup vo svojom rozhodnutí neodôvodnil.\nDruhostupňový súd pritom dokonca vo svojom rozhodnutí uvádza, že sťažovateľ ani\nv konaní pred súdom nedoložil žiaden dôkaz, ktorým by spochybňoval skutkový stav zistený\nsprávnym orgánom. Takýto záver Druhostupňového súdu len preukazuje hrubú\na neodôvodnená ignorácia tvrdení a dôkazov sťažovateľa o doložení plnej moci nie len\nzo strany správnych orgánov ale aj zo strany súdov.\n... Sťažovateľ opakovane tvrdí, že svoje splnomocnenie v personálnom konaní\nodovzdal dňa 03.12.2014, a to za účasti svedkov. Správny orgán uvedenú skutočnosť\nrozporuje... Máme za to, že v prípade, ak mal správny orgán pochybnosti o právnom\nzastúpení sťažovateľa alebo o momente doloženia plnej moci, mal za účelom náležitého\nzistenia skutkového stavu konať ex offo.\n... Aj napriek vyššie uvedenému správny orgán za účelom náležitého zistenia\nskutkového stavu vo veci doručenia plnej moci v personálnom konaní dňa 03.12.2014\n\n6\n\ndo dnešného dňa nevypočul žiadnych svedkov, ktorí by sa vedeli vo svojich svedeckých\nvýpovediach vyjadriť k otázke doloženia plnomocenstva. Naopak poukazujeme, že títo\nsvedkovia boli ako správnymi orgánmi, tak aj súdmi počas celého konania ignorovaní.\nTito svedkovia neboli v danej veci do dnešného dňa vypočutí, a to aj napriek tomu, že ich\nsvedecká výpoveď slúži na preukázanie tvrdení sťažovateľa, a že sa vzťahuje k tak dôležitej\notázke, akou je otázka právneho zastúpenia sťažovateľa v personálnom konaní. Otázka\ntohto právneho zastúpenia je pritom jednou z kľúčových pre posúdenie zákonnosti\npersonálneho konania a v ňom vydaných rozhodnutí.\nVzhľadom na uvedené, tak sťažovateľ z bezbrannosti doložil aspoň do konania\no správnej žalobe ich čestné vyhlásenia. V zmysle doložených čestných vyhlásení títo\nsvedkovia potvrdzujú, že k doloženiu plnej moci do personálneho konania došlo dňa\n03.12.2014. Prvostupňový súd sa však k týmto čestným vyhlásenia svedkov vôbec\nnevyjadril, čo vo svojom rozhodnutí ani žiadnym spôsobom nezdôvodnil, a to aj napriek\ntomu, že sa tieto čestné vyhlásenia viažu ku rozhodujúcej otázke zastúpenia sťažovateľa v\npersonálnom konaní.\nDruhostupňový súd sa k čestným vyhlásenia svedkov síce vyjadril, avšak tak, že\npodľa jeho názoru by bola výpoveď týchto svedkov bezvýznamná, nakoľko títo neboli\nprítomní pri incidente, ktorý bol dôvodom na prepustenie sťažovateľa zo služobného\npomeru. Poukazujeme, že sťažovateľ sa domáhal vypočutia svedkov nie za účelom ich\nvýpovede k priebehu incidentu zo dňa 21.11.2014, ale za účelom ich výpovede k doručeniu\njeho plnej moci do personálneho konania dňa 03.12.2014 !!! Máme za to, že takýto záver\nDruhostupňového súdu porušuje základné princípy logiky.\nRovnako poukazujeme, aj na tú skutočnosť, že to, že sú svedkovia blízkymi osobami\nsťažovateľa nemôže byť jediným dôvodom na odmietnutie ich výpovedí, a to najmä\nv prípade, pokiaľ sa jedná o výpovede na preukázanie priebehu udalosti odohranej sa v\nbyte sťažovateľa!!! Zároveň poukazujeme, že jediným dôkazom na preukázanie priebehu\nrozhodnej udalosti okrem uvedených svedeckých výpovedi boli len úradné záznamy\nsprávneho orgánu, ti. de facto výpovede protistrany, ktoré pritom podľa nášho názoru\nrozhodne nie je možné považovať za objektívne dôkazy...“.\nPodľa sťažovateľa sa ani krajský súd, ani najvyšší súd nevysporiadali s jeho\nargumentmi k doloženiu jeho plnej moci do personálneho konania, ktoré sú kľúčové\n\n7\n\npre rozhodnutie v danej veci, a takýmto konaním všeobecných súdov bolo porušené jeho\nprávo na spravodlivý súdny proces.\nSťažovateľ taktiež namieta porušenie základného práva na pokojný súkromný\na rodinný život, ktorého sa mali dopustiť nadriadení sťažovateľa tým, že namiesto toho, aby\nsťažovateľovi doručovali písomnosti prostredníctvom pošty, opakovane obťažovali nielen\nsťažovateľa, ale aj jeho rodinných príslušníkov, ktorí s ním bývajú v jednej domácnosti, a to\ndomáhaním sa vstupu do jeho bytu s cieľom doručovania písomností. Podľa sťažovateľa\nk porušeniu uvedeného základného práva došlo aj vydaním nezákonného personálneho\nrozkazu, a teda nezákonným prepustením sťažovateľa zo služobného pomeru.\n4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný\nsúd nálezom takto rozhodol:\n„I. Základné právo sťažovateľa\n\n, trvalé bytom... na súdnu ochranu\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR; jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ĽP a ZS; jeho právo na pokojný súkromný a rodinný život podľa\nčl. 19 ods. 2 Ústavy SR bolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2017,\nspis. zn. 3 Sžo 48/2016 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa\n16.02.2016, č.k. 5S 126/2015-60 porušené.\nII. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2017, spis. zn. 3 Sžo 48/2016\na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.02.2016, č.k. 5S 126/2015-60 sa zrušujú\na vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\nIII. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne a nerozdielne\nuhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom (vo výške 325,42 EUR)\ndo 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu, a to na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa...“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n8\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\nIII.\n8. V rozsahu označených základných práv a slobôd sťažovateľ predovšetkým\nnamietal proces vyhodnotenia dokazovania vykonaného a vyhodnoteného správnymi\norgánmi vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru, a tým skutkové a právne závery\nkrajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých rozhodnutiach.\n\n9\n\nK namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práva podľa\ndohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\n9. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\n10. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi\nzásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPrávomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, II. ÚS 523/2014). Každá fyzická\nosoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí\nrešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je\nkompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02,\nIV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).\n11. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa\nochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných\na účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť\nodmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 103/02,\nI. ÚS 269/06, IV. ÚS 115/07).\n12. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu bol prípustný riadny opravný\nprostriedok – odvolanie. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa\nvo vzťahu ku krajskému súdu mal preto najvyšší súd v rámci odvolacieho konania.\nSťažovateľ právo podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu využil a najvyšší súd\no ňom riadne rozhodol. Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade vylučuje právomoc\nústavného súdu.\n\n10\n\n13. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej\nprávomoci.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\n14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je vo veciach, ktoré patria\ndo právomoci všeobecných súdov, alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou\n(II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.\nDo sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak\nby ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok\nporušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n15. Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať ochrany svojich\npráv na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých\nmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené\nspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 339/2013). Súčasťou obsahu\n\n11\n\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na dostatočné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),\nt. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však\nnemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré\nmajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania.\n16. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zameral svoju pozornosť na to, aby\npreskúmal, či skutkové a právne závery najvyššieho súdu, na ktorých založil napadnutý\nrozsudok, neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a či tento napadnutý rozsudok je\nz ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný a či ním zároveň nedošlo k porušeniu\noznačených práv sťažovateľa.\n17. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstatnom uviedol:\n„Podľa § 263 ods. 1 a 5 zákona č. 73/1998 Z. z., zastúpenie vzniká na základe\nplnomocenstva alebo rozhodnutím súdu. Zástupca koná v mene zastúpeného a zo zastúpenia\nvznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.\nNa zastúpenie je potrebné písomné splnomocnenie, v ktorom musí byť uvedený\nrozsah oprávnenia zástupcu; inak je neplatné.\nZ obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že dôvodom na prepustenie\nžalobcu zo služobného pomeru bolo jeho správanie sa na verejnom mieste dňa 22. 11. 2014\nv čase okolo 04:20 hod. vo vestibule hotela\n\n, kde po príchode\n\nprivolanej hliadky sa žalobca, ktorý bol pod vplyvom alkoholu správal agresívne, odhodil\nkoženú sedačku, vykopol jednokrídlové drevené dvere, prevrátil stôl za hlasného kričania.\nPoškodením zariadenia hotela spôsobil škodu na jeho majetku. Z dôvodu agresívneho\nsprávania, aktívneho bránenia sa pri snahe privolanej hliadky o ukľudnenie situácie museli\nbyť použité donucovacie prostriedky a došlo k zadržaniu žalobcu. Z vykonaného\ndokazovania, z výsluchu osôb prítomných na mieste incidentu pred príchodom policajnej\nhliadky vyplynulo, že v zariadení sa v danom čase konala stužková slávnosť. Na privolanie\n\n12\n\nprevádzkara prišla na recepciu triedna učiteľka oktávy miestneho gymnázia, ktorá\npotvrdila, že žalobca sa vulgárne vyjadroval, vydával nepríčetné výkriky a správal sa\niracionálne. Pri recepcii vrazil tam prítomnej osobe päsťou do tváre. Po tomto údere došlo\nk vzájomnej fyzickej potýčke. Následne bola privolaná hliadka polície. Uvedený priebeh\nvyplýval aj z výpovedí iných prítomných osôb.\nK uvedenému konaniu žalobcu došlo počas jeho pracovnej neschopnosti, keďže bol\nuznaný dočasne nespôsobilým na výkon štátnej služby svojou ošetrujúcou lekárkou\nod 15. 11.2014. V domácej liečbe sa nezdržiaval ani dňa 16. 12. 2014.\nOdvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca nepredložil v konaní pred správnym\norgánom ani v súdnom konaní žiaden dôkazný prostriedok, ktorý by spochybnil skutkový\nstav zistený správnym orgánom a ktorý vyplýval z výpovedí prítomných osôb a zasahujúcich\npolicajtov.\nZ obsahu spisu takisto nevyplýva, že by došlo k hrubému porušeniu procesných práv\nžalobcu tým, že by správny orgán neakceptoval splnomocnenie udelené žalobcom svojmu\nprávnemu zástupcovi.\nSúd sa oboznámil s nahrávkou CD, na ktorú žalobca poukazoval s tým, že sa jedná\no dôkaz o odovzdaní plnomocenstva na zastupovanie v konaní o prepustenie zo služobného\npomeru svojmu nadriadenému. Nahrávka zobrazuje len osobu, zrejme matku žalobcu, ktorá\ndňa 03. 12. 2014, otočená chrbtom k nahrávaciemu zariadeniu a svojim postojom brániaca\nvýhľadu, pri dverách bytu komunikuje s príslušníkmi policajného zboru, pričom z nej nie je\nzrejmé, akú písomnosť mala odovzdať nadriadenému žalobcu, prípadne akú prevzala.\nV spise sa nachádza podanie žalobcu zo dňa 03. 12. 2014, ktoré neobsahuje označenie\nprávneho zástupcu žalobcu a nejedná sa o splnomocnenie na zastupovanie.\nZ obsahu spisu zároveň vyplýva, že dňa 02. 12. 2014 žalobca prevzal upovedomenie\no začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru, v ktorom boli uvedené dôvody\nzačatia konania. Zo záznamu zo dňa 02. 12. 2014 vyplýva, že nadriadený dohodol\nso žalobcom stretnutie v mieste jeho trvalého pobytu za účelom podania výpovede.\nV dohodnutý deň bol nadriadenému prostredníctvom matky žalobcu odovzdaný list\nspomenutý vyššie. V predmetnom liste žalobca nešpecifikoval, akú zákonnú lehotu týkajúcu\nsa vyrozumenia o vypočutí žalobca nedodržal, nešpecifikoval príslušný právny predpis\n\n13\n\na poukázal na nedodržanie § 14 zákona o správnom konaní, keď o vypočutí neinformoval\njeho obhajcu.\nZo záznamu zo dňa 08. 12. 2014 vyplýva, že žalobca odmietol vykonanie svojho\nvýsluchu zo strany nadriadeného.\nDňa 07.01. 2015 bol žalobcovi doručený návrh na prepustenie zo služobného pomeru\na všetok súvisiaci dôkazový materiál.\nDňa 8. januára 2015 za nadriadený žalobcu dostavil do miesta jeho trvalého pobytu\nza účelom určenia termínu na predloženie námietok a dôkazov k obdržanému návrhu, tento\nsa však na adrese nezdržiaval, hoci v tom čase nemal povolené vychádzky.\nV spise sa nachádza SMS správa nadriadeného žalobcu, v ktorej mu určil termín\nna predloženie námietok do 09. 01.2015 do 15: 00 hod. Nadriadený žalobcu sa v uvedený\ndeň dostavil do miesto bydliska žalobcu za účelom prevzatia námietok, pričom žalobca sa\nopätovne doma nezdržiaval.\nPrvostupňové rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru bolo žalobcovi\ndoručené dňa 15. 01. 2015.\nZ obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol riadne oboznámený s dôvodmi\nna prepustenie, mal možnosť sa k veci vyjadriť, predložiť návrhy. Rozhodnutie o prepustení\nobsahovalo náležitosti podľa § 241 zákona č. 73/1998 Z. z., k návrhu sa vyjadrila príslušná\nodborová organizácia, bolo vydané v zákonom určenej lehote.\nDňa 22. 01. 2015 bol žalovanému doručený rozklad žalobcu voči prvostupňovému\nrozhodnutiu, súčasťou ktorého bolo splnomocnenie udelené advokátovi\nna zastupovanie vo veci prepustenia zo služobného pomeru príslušníka\nPolicajného zboru zo dňa 02. 12. 2014. Žalobca v rozklade namietal porušenie zákonov.\nÚstavy Slovenskej republiky a ostatných právnych predpisov z dôvodu nerešpektovania jeho\nprávneho zastúpenia advokátom a nedodržania náležitosti rozhodnutia podľa § 47 ods. 2\nsprávneho poriadku. Namietal porušenie svojich ľudských práv v zhode s jeho\npredchádzajúcimi podaniami.\nZ uvedeného chronologického popisu konania vo veci odvolací súd zistil, že\nplnomocenstvo na právne zastúpenie žalobcu v predmetnom konaní bolo príslušnému\nsprávnemu orgánu doručené až súčasne s podaným rozkladom, a to dňa 22. 01. 2015.\n\n14\n\nPredmetné splnomocnenie sa stalo voči prvostupňovému správnemu orgánu\na žalovanému účinným, až keď sa o jeho existencii dozvedeli, t. j., kedy im bolo doručené.\nV danom\n\nprípade\n\nbol\n\nsprávny\n\norgán\n\ninformovaný\n\no\n\nexistencii\n\nsplnomocnenia\n\nna zastupovanie žalobcu v konaní advokátom, dňa 22. 01. 2015 a až od tohto termínu bol\npovinný konať so zvoleným zástupcom žalobcu. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalovaný\nnásledne vydané rozhodnutie o rozklade doručoval zvolenému právnemu zástupcovi žalobcu\nv súlade so zákonom.\nKeďže žalobca v podanom rozklade nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, ktorými by\npreukazoval, že sa skutok nestal tak. ako ho zistil správny orgán, nevykonal žalobca vo veci\nza účelom zistenia skutkového stavu veci ďalšie dokazovanie.\nPodľa názoru odvolacieho súdu, vypočutie žalobcom navrhovaných svedkov\nohľadom doručenia plnej moci nadriadenému žalobcu dňa 03. 12. 2014 by nebolo spôsobilé\nvrátiť vykonané zistenia. Navrhovaní svedkovia, matka žalobcu, jeho otec a priateľka neboli\nprítomní pri incidente, ktorý je dôvodom na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru, sú\nosobami blízkymi žalobcu a objektívnosť ich výpovedí by bola pochybná. Z predloženého\nzáznamu na CD nosiči je zrejmé, že otec a priateľka žalobcu sa nenachádzajú v takej\nblízkosti pri výmene korešpondencií, aby mohli objektívne posúdiť obsah písomností.\nZo záznamu možno dedukovať, že vzhľadom na rozmiestnenie písma na papieri, dĺžku textu,\nktorý po potvrdení formou podpisu nadriadeným prevzala matka žalobcu, sa jedná o list\nzo dňa 03. 12. 2014, ktorý je založený v spise, a v ktorom nie je označený právny zástupca\nžalobcu a nejedná sa o podanie zhodné so splnomocnením, ktoré bolo doručené ako príloha\nk rozkladu voči prvostupňovému rozhodnutiu. Zároveň z predmetného podania nevyplýva,\nže by obsahoval prílohu vo forme Splnomocnenia. Ako už bolo vyššie uvedené,\nv predmetnom podaní žalobca nekonkretizoval meno zvoleného právneho zástupcu, jeho\nkontaktné údaje, a preto správne orgány nemali s kým konať.\nZ priebehu konania vyplývajúceho z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca maril\ndoručovanie písomností, svoje vypočutie vo veci, a teda si nesplnil svoju povinnosť\npostupovať tak, aby svojím konaním nesťažoval a nezdržiaval priebeh konania, ktorá mu\nvyplýva z ustanovenia § 237 ods. 1 zákona.\nNámietky žalobcu týkajúce sa nedodržania príslušných ustanovení zákona\nč. 71/1967 Zb. o správnom konaní nie sú dôvodné, pretože tieto sa na konania podľa zákona\n\n15\n\nč. 78/1998 Zb. (správne má byť zákon č. 73/1998 Z. z., pozn.), nevzťahujú. Na predmetné\nkonanie sa nevzťahujú ani procesné postupy upravené Trestným poriadkom.\nOdvolací súd sa na základe uvedených dôvodov v plnom rozsahu stotožňuje\nso skutkovými zisteniami správnych orgánov, ako aj s ich právnym posúdením. V konaní ani\nv rozhodnutiach správnych orgánov nezistil porušenie príslušného právneho predpisu,\nÚstavy Slovenskej republiky ani medzinárodných dohovorov. Žalobca nevyvrátil žiadnym\nhodnoverným spôsobom skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený správnymi orgánmi,\na s ktorými sa stotožnil aj krajský súd, a preto za takýchto skutkových okolností napadnuté\nrozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne\na dostatočne zisteného skutkového stavu veci.“\n18. Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti rozsudku\nnajvyššieho súdu vzal do úvahy aj obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu, keďže\npodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).\n19. Podľa názoru krajského súdu personálny rozkaz a rozhodnutie o rozklade boli\nv súlade so zákonom. Správne orgány správne posúdili intenzitu porušenia služobnej\nprísahy sťažovateľa, ako aj naplnenie podmienky, že jeho ponechanie v služobnom pomere\nby bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, a v súlade s príslušnými ustanoveniami\nzákona aj rozhodli. Námietku sťažovateľa o porušení jeho procesných práv tým, že správne\norgány nekonali s jeho právnym zástupcom, vyhodnotil krajský súd ako irelevantnú, pretože\nsťažovateľ počas celého konania nepredložil plnú moc právneho zástupcu. Sťažovateľovi\nbola poskytnutá možnosť k veci sa vyjadriť, správny orgán sa opakovane pokúsil vypočuť\nsťažovateľa, čo tento svojím prístupom maril, vyhýbal sa komunikácii a snažil sa znemožniť\naj úkon oboznámenia sa s návrhom na prepustenie a celým spisovým materiálom, ktorý mu\nbol zaslaný poštou. Podľa názoru krajského súdu bola splnená aj zákonná podmienka\nna prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru\nspočívajúca v tom, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých\nzáujmov štátnej služby, najmä záujmu na svedomitom plnení základných povinností\na dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny.\n\n16\n\n20. V súvislosti s namietaným tvrdením sťažovateľa o porušení označených práv\nrozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve\nv súvislosti s jeho nedostatočným odôvodnením bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné\nzohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť\norgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov,\no ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej\nprávach, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok\nv konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesnoprávne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto vziať do úvahy, že správny\nsúd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky\nnapadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (I. ÚS 178/2014,\nII. ÚS 588/2016). Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval\nz tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku\nnajvyššieho súdu.\n21. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku\nv spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom\nzodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré súvisia s predmetom súdnej\nochrany. Najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, jeho úvahy a závery\n(s prihliadnutím aj na argumentáciu krajského súdu) vychádzajú z konkrétnych faktov,\nsú logické, rešpektujú zmysel a účel príslušných ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z., a preto\nich možno aj z ústavného hľadiska považovať za udržateľné a právne akceptovateľné.\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže\nsama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.\nAj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09)\nrešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným\núspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým\na právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.\n\n17\n\n22. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej\npostup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi\nv občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného\npráva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).\nÚstavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu.\n23. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným\nzásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa\nnamietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07, III. ÚS 155/09,\nII. ÚS 66/2011, IV. ÚS 473/2012).\n24. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej\npredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol\nako zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\n25. K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že už v minulosti dospel k záveru, že aplikovateľnosť\ncitovaného článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná (napr. I. ÚS 178/2014).\nČlánok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu\no ,,občianskych právach alebo záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného\nobvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojmy\n\n18\n\n„práva alebo záväzky občianskej povahy“ a „trestné obvinenie“ treba vykladať autonómne\nod ich definovania v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov dohovoru.\nMedzi občianske práva alebo záväzky možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých\nprávach vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že aj\nkonania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať\ndo poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok\nrozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru (I. ÚS 1/2013).\n26. Už v skoršej judikatúre ESĽP uviedol, že právo členských štátov zásadne\nrozlišuje medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom\nspory týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti\nštátnych zamestnancov všeobecne nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(rozhodnutie vo veci Niegel proti Francúzsku zo 17. 3. 1997). Výnimkou sú len prípady, ak\npredmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo na dôchodok verejných\nzamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov).\n27. V prípade Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. 12. 1999, sťažnosť\nč. 28541/95) súd priniesol nové tzv. funkčné kritérium aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1\ndohovoru na štátnych zamestnancov založené na povahe funkcií a zodpovednosti, aké\nzamestnanec vykonáva. Súd poznamenal, že na úradoch štátnej správy niektoré pracovné\nmiesta zahŕňajú povolania všeobecného záujmu alebo účasť na výkone verejnej moci.\nIch držitelia teda držia v rukách časť suverenity štátu. Ten má potom legitímny záujem\nvyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Na druhej strane\npri iných pracovných miestach, ktoré nemajú túto dimenziu „verejnej správy“, tento záujem\nchýba. Súd preto rozhodol, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory\nzamestnancov štátu, ktorých zamestnanie je charakteristické špecifickými činnosťami\nverejnej správy do tej miery, v akej táto koná ako držiteľka verejnej moci poverená\nochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev. Jasný príklad\ntakých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia.\n\n19\n\n28. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu pojmov „občianske práva alebo záväzky“\na „trestné obvinenie“ v judikatúre ESĽP, ústavný súd dospel k záveru o neaplikovateľnosti\nčl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o návrhu sťažovateľa\nna preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného v konaní o prepustení sťažovateľa\nzo služobného pomeru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol už\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti o jej odmietnutí v tejto časti z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\n29. Sťažovateľ tiež namieta porušenie základného práva na pokojný súkromný\na rodinný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo podľa neho dôjsť postupom\n„správnych orgánov, ktoré miesto toho, aby sťažovateľovi doručovali písomnosti oficiálnou\ncestou prostredníctvom pošty, sa opakovane snažili preniknúť k sťažovateľovi domov\na opakovane sa domáhali okamžitého vstupu do jeho bytu. Takýmto postupom obťažovali\nnielen sťažovateľa, ale aj jeho rodinných príslušníkov, ktorí spolu so sťažovateľom bývajú\nv jednej domácnosti...“, ako aj „samotným vydaním nezákonného Personálneho rozkazu,\nt. j. nezákonným prepustením sťažovateľa zo štátnej služby, a jeho následným potvrdením\nDruhostupňovým súdom...“.\n30. Ústavný súd už opakovane judikoval, že možnosť porušenia základných práv\nhmotného charakteru, v danom prípade základného práva na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, treba posudzovať vždy\nvo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy (IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08, III. ÚS 140/09). Inými slovami, ústavný súd\nvo svojich rozhodnutiach stabilne zastáva názor, že všeobecný súd nemôže byť\nsekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí\naj označené právo, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že súd súčasne porušil\nústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru).\n\n20\n\n31. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1\ndohovoru) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú,\nkonštatuje, že v takom prípade nemohlo ani dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného\nzákladného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, a preto aj v tejto časti bolo treba jeho sťažnosť\nodmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n32. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. októbra 2018\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-odôvodnenie", "služobný pomer-policajta", "rozhodnutie-zákonnosť", "správne konanie-účastník v správnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:99617963-8518-4458-bdff-dcae415f1b4e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.588.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 588/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 588/2016 z 21. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-21", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.588.2016.1"}, {"guid": "ussr:ad078e2d-f6b1-461c-8a9e-055f848e7f43", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 523/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 523/2014 z 11. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-11", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad078e2d-f6b1-461c-8a9e-055f848e7f43"}, {"guid": "ussr:9591adcf-43de-4022-973e-5a9fe89c7eab", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/2014 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9591adcf-43de-4022-973e-5a9fe89c7eab"}, {"guid": "ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 339/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 339/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa"}, {"guid": "ussr:b18df804-b327-4885-b922-86dc64bbdbb9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/2013 z 16. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-16", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b18df804-b327-4885-b922-86dc64bbdbb9"}, {"guid": "ussr:c638135d-1b02-4aa8-9f42-e31997660078", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 473/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 473/2012 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 167, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c638135d-1b02-4aa8-9f42-e31997660078"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:00f0d410-6257-4fb5-8000-841a72f32e71", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 140/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 140/09 z 14. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00f0d410-6257-4fb5-8000-841a72f32e71"}, {"guid": "ussr:a9004428-1a59-4646-a9d6-c8bf4ef2942f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 114/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/09 z 23. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-23", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9004428-1a59-4646-a9d6-c8bf4ef2942f"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:050a63d9-5281-4b62-bb52-10ebf728bc52", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 367/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 367/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:050a63d9-5281-4b62-bb52-10ebf728bc52"}, {"guid": "ussr:99e81126-b9fc-4d04-ae01-5b7c0eaa4776", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 372/08 z 16. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-16", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99e81126-b9fc-4d04-ae01-5b7c0eaa4776"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:333717a5-0ce6-4b87-84bc-9e16614fa348", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 197/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 197/08 z 4. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-04", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:333717a5-0ce6-4b87-84bc-9e16614fa348"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:8bedd595-bb99-485f-9fe5-7d6e70226d6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 206/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/07 z 21. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-21", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8bedd595-bb99-485f-9fe5-7d6e70226d6b"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:90befcb9-7b27-47bf-8cdc-ab3b208769c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 269/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/06 z 7. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-07", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90befcb9-7b27-47bf-8cdc-ab3b208769c3"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:cd7b7e01-63b4-485c-9aa7-2d8f04d6e49c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 380/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 380/04 z 25. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-25", "citacie_n": 279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd7b7e01-63b4-485c-9aa7-2d8f04d6e49c"}, {"guid": "ussr:8b4a22c0-ea1c-4703-9f81-c6babacc1a57", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/04 z 20. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-20", "citacie_n": 262, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b4a22c0-ea1c-4703-9f81-c6babacc1a57"}, {"guid": "ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 209/04 z 20. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-20", "citacie_n": 316, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47"}, {"guid": "ussr:b6f8e342-fbe4-46ae-b278-b681992733f2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 78/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/04 z 24. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-24", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6f8e342-fbe4-46ae-b278-b681992733f2"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:672ac060-08a8-48ef-a1c1-ca24294dba70", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.596.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 596/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 596/2020 z 17. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.596.2020.1"}]}