{"guid": "ussr:d1bf71c4-1355-4b63-8248-51f4155d2a72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.501.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 501/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 501/2018 z 17. 10. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS 501/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.501.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2018-10-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d1bf71c4-1355-4b63-8248-51f4155d2a72", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.501.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.501.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.501.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 501/2018-23\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Bernardom Medárom, Dubová 2054/4, Humenné, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S 66/2015-197 z 12. apríla 2016\na rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 33/2016 z 23. mája 2018\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra\n2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného\n\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 S 66/2015-197 z 12. apríla 2016 (ďalej len\n\n„rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 33/2016 z 23. mája 2018 (ďalej len „rozsudok najvyššieho\nsúdu“).\n2. Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom\npostavení žalobcu na krajskom súde žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nMinisterstva financií Slovenskej republiky č. MF/6766/2015-77 z 13. januára 2014 (ďalej\nlen „rozhodnutie ministerstva financií“) domáhal jeho zrušenia.\nRozhodnutím ministerstva financií bolo potvrdené rozhodnutie Finančného\nriaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100305/1/466863/2014/5056 z 22. októbra 2014,\nktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na obnovu konania ukončeného právoplatným\nrozhodnutím\n\nDaňového\n\nriaditeľstva\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nč.\n\nI/225/12850-\n\n78956/2011/990770-r z 3. augusta 2011.\nKrajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ\npodal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol\nnapadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.\n3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Základnou podmienkou úspešnosti žaloby je\ntvrdenie, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, čo je daný prípad. Nakoľko v danom\nprípade napadnuté rozhodnutie je nezákonné, keďže je v rozpore s právnym poriadkom,\nvrátane právnych predpisov podzákonných. Porušenie práva EU bude takisto potrebné\npovažovať za nezákonnosť.\nPreto sťažovateľ navrhol súdu v súlade s ust. § 250j ods.2 a 3 O. s. p., aby súd zrušil\nnapadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho\norgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie,\nnakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach\ntejto žaloby jednoznačne treba dospieť k záveru, že\na) napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho\nposúdenia veci,\nb) zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore\ns obsahom spisov,\n\n2\n\nc) zistenie skutkového stavuje nedostačujúce na posúdenie veci, rozhodnutie je\nnepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je\nnepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu,\nd) v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia spočívajúca v tom, že napadnuté rozhodnutie nie je\npodpísané podpisom v zastúpení\n\n, generálna riaditeľka sekcie\n\ndaňovej a colnej.\nDôvody : Napadnuté Rozhodnutie Ministerstva financií ... -* nezákonné, - * svojvoľné, - *\narbitrárne - * a vôbec riadne nezdôvodnené a nezrozumiteľné...\nV podstate z týchto konkrétnych dôvodov:\nKonkrétne dôvody predmetnej žaloby sťažovateľa zo dňa 26.02.215 (správne má byť\n„2015“, pozn.) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva financií... sú uvedené\nv žalobe na strane 5 až 19 tejto žaloby.\nRozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 S 66/2015-197 zo dňa 12. apríla\n2016, ktorým konajúci súd žalobu sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania účastníkom\nnepriznal - došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, ako žalobcu na súdnu ochranu\nupraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 47 ods. 3, ako aj podľa\nčl. 48 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj\npodľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd - postupom Krajského súdu\nv Bratislave, (ako súdu prvej inštancie), v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 66/2015-197\na jeho rozsudkom zo dňa 12. apríla 2016 z dôvodov uvedených v odvolaní sťažovateľa, ako\nžalobcu v jeho podaní sp. zn. 0655/05/2016 zo dňa 24.05.2016 proti Rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave sp. zn. 5 S 66/2015-197 zo dňa 12. apríla 2016.\nSkutočnosť, že žalobca... bol vo vzťahu k fínskej spoločnosti\n- jej dodávateľom, žalobca riadne a nespochybniteľné\npreukázal už skôr pri daňovej kontrole dane z príjmov za rok 2007, a to v roku 2010\nna základe nižšie uvedených rozhodnutí - platových výmerov správcu dane - Daňového\núradu v Snine a nižšie uvedeného rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR... Pritom žalovaný\naž v súdnom konaní začal nepravdivo tvrdiť, a to vo svojom vyjadrení sp. zn.\n\n3\n\nč.: M F/20219/2015-77 zo dňa 21. septembra 2015 v tejto veci 5 S/66/2015-104 novú\nnepravdivú skutočnosť, a to nepravdivé tvrdenie, že - citujeme :\n„V predmetnom prípade bolo totiž rozhodné, či dodanie montážnych prác skutočne\nvykonala spoločnosť\n\nako dodávateľ (pre žalobcu ako odberateľa), z ktorého\n\ndodávateľskej faktúry si žalobca uplatnil odpočet DPH, čo je základnou podmienkou vzniku\nnároku na odpočet dane“.! - koniec citátu. Lebo údajne - nakoľko v pôvodnom konaní vraj\nnedošlo k preukázaniu (čo je klamlivé a zavádzajúce tvrdenie žalovanej strany,) že\nk dodaniu prác došlo zo strany uvedeného dodávateľa (spoločnosti\npre odberateľa, ktorým bol žalobca s miestom výkonu prác vo Fínsku). Pričom žalobca\nvystupoval ako konečný dodávateľ pre Fínskeho odberateľa.\nTotiž toto takéto vyššie uvedené nepravdivé tvrdenie sa vôbec neuvádza v žiadnom\nrozhodnutí daňového - správneho orgánu v tejto veci... a teda ani v žalobou napadnutých\nrozhodnutiach... takže ide o nepravdivé a dodatočne vymyslené a zavádzajúce tvrdenie\nžalovanej strany.\nStrana žalobcu jednoznačne preukázala nižšie uvedenými dôkazmi, jednak rámcovou\nzmluvou uzavretou medzi žalobcom ako odberateľom a spoločnosťou\ndodávateľom zo dňa 12.01.2007, ako aj faktúrou od spoločnosti\n\nako\nč. 22/2007\n\nzo dňa 20.10.2007 vystavenou na žalobcu ako odberateľa, a to o tom, že spoločnosť\ndodávala predmetné práce pre odberateľa, t. j. pre žalobcu s miestom\nvýkonu práce vo Fínsku a že žalobca bol konečným dodávateľom týchto prác pre Fínskeho\nodberateľa s tým, že výrobky ako hnuteľné veci - žeriavové mačky boli následne dodané\nvyvezené mimo Fínska do krajín: Pobrežie slonoviny, Španielsko, Slovinsko, Maltská\nrepublika.»\n4. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ďalej uviedol:\n«Pričom odôvodnenie rozsudku odvolacieho - kasačného súdu... je absolútne neudržateľné,\nteda nesprávne, okrem iného preto, že odôvodnenie uvedené v právnej vete odôvodnenia\ntohto rozsudku uvedené na strane 12-tej v šiestom a siedmom odseku z vrchu je nesprávne\nlebo je nepravdivé - citujeme: „Odvolaciu námietku, že rozhodnutie žalovaného nie je\npodpísané\n\n, generálnou riaditeľkou sekcie daňovej a colnej, ale\n\niba nečitateľným podpisom v zastúpení generálnej riaditeľky odvolací súd hodnotí ako\n\n4\n\nnepodstatnú.“ K týmto dôvodom podanej žaloby sa konajúci súd prvého stupňa vôbec\nnevyjadril, tento dôvod nepreskúmal a nevyhodnotil a tak nespravodlivo rozhodol, nakoľko\nide o nedostatočné zdôvodnenie tohto napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd vo svojom rozsudku sp. zn.\n6 Sžf 33/2016 zo dňa 23. mája 2018 v právnej vete odôvodnenia na strane 12-tej v siedmom\nodseku z vrchu nepravdivo tvrdí, citujeme: „Táto námietka nebola obsahom žaloby\nv prejednávanej veci, a teda krajský súd sa s ňou v odôvodnení napadnutého rozsudku (súdu\nprvej inštancie) ani nemohol vysporiadať (čo však nie je pravdou). A že\nbol oprávnený preskúmavané rozhodnutie v zastúpení podpísať ako poverený zamestnanec\n- čo taktiež nie je pravda. Nakoľko\n\npri podpise\n\npredmetného rozhodnutia MF SR č. MF/6766/2015- 77 zo dňa 13.01.2014 (správne\n13.01.2015) neuviedol svoje meno priezvisko a funkciu a skutočnosť, že koná na základe\npísomného poverenia zo strany\npodpis v zastúpení\n\n, ale je tam uvedený iba nečitateľný\n, generálna riaditeľka sekcie daňovej a colnej.\n\nPreto sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR...“»\n5. Sťažovateľ žiada o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho\nsúdu a navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1/ Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie\nvyplývajúce z či 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46\nods. 1 Ústavy SR Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 S 66/2015-197 zo dňa\n12. apríla 2016 a najmä rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf 33/2016 zo dňa\n23. mája 2018 porušené bolo - najmä právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie\na uplatnenie princípu rovnosti, na súdnu ochranu, na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia a na ústavne konformný výklad právnej normy\n- vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\n2/ Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf 33/2016 zo dňa 23. mája 2018,\ndoručený žalobcovi dňa 27.07.2018 sa zrušuje.\n3/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 S 66/2015-197 zo dňa 12. apríla\n2016 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie.\n\n5\n\n4/ Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 37.000,-€\n(slovom Tridsaťsedemtisíc eur), ktoré je mu povinný vyplatiť vo výške 37.000,- Eur Najvyšší\nsúd SR, všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu - k rukám sťažovateľa.\n5/ Najvyšší súd SR je povinný nahradiť trovy konania...“\nII.\n6. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: „Súd\nsa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že nebolo možné vyhovieť žalobcovmu návrhu\nna obnovu konania podľa ust. § 75 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe\ndaní, pričom žalobca za novú skutočnosť alebo dôkaz, ktorý nemohol v pôvodnom konaní\nuplatniť bez svojho zavinenia, a ktorý mohol mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia\na ako dôkazy preukazujúce nepravdivosť pôvodných dôkazov označil potvrdenie\n, podľa ktorého jeho pracovníci vyrobili\nžeriavové mačky, ktoré spoločnosť označila číslami a informáciou, že tieto boli následne\npredané a doručené mimo Fínska do krajín Pobrežie Slonoviny, Španielsko, Slovinsko,\nMaltská republika. Ďalej označil ako dôkaz znalecký posudok vyhotovený\n,\n\n- súdnym znalcom v odbore ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo\n\na daňovníctvo, ktorý na základe potvrdenia fínskeho dodávateľa na základe tvrdení\ndaňového subjektu posúdil miesto dodania služieb, ktoré je rozhodné pre určenie vzniku\ndaňovej povinnosti. Ďalší dôkaz vymáhanie tej istej dane, ktorej odpočet žalobcovi správca\ndane neuznal od dodávateľa\nV danej veci bolo podstatné vysporiadať sa s otázkou a preukázať, či dodanie\nmontážnych prác skutočne vykonala spoločnosť\n\nako dodávateľ z ktorého\n\ndodávateľskej faktúry si žalobca uplatnil odpočet DPH a čo je základnou podmienkou\npre vznik nároku na odpočet dane.\nSúd mal zo spisovej dokumentácie preukázané a to potvrdením fínskej spoločnosti\n, že práce vykonali pracovníci žalobcu a nie\npracovníci spoločnosti\n\nTáto skutočnosť vyplýva aj zo svedeckých výpovedí\n\npracovníkov žalobcu, ktorí reálne tieto práce vykonávali.\nSúd zistil, že žeriavové mačky po vykonaní montážnych prác zostali vo Fínsku\na z Fínska boli prepravované do iných členských štátov a tretích štátov až vtedy, keď ich\n6\n\nspoločnosť\n\ndodala odberateľom do iných štátov\n\nv rámci jej iných dodávateľsko-odberateľských vzťahov a preto sa nemohol v tejto veci\nuplatniť článok 55 Smernice Rady 2006/112/ES a ani ustanovenie § 16 ods. 7 zákona\no DPH. Súd súhlasí s názorom žalovaného, že žalobca si mylne vykladá ust. § 16 ods. 7\nzákona o DPH v dôsledku čoho sa domnieva, že predložením dodatočného potvrdenia\nfínskeho odberateľa o preprave žeriavových mačiek do iných krajín došlo k naplneniu\npodmienok pre určenie Slovenskej republiky ako miesta dodania služby, keďže žalobca sám\nseba považuje za odberateľa, ktorý je identifikovaný pre DPH v Slovenskej republike\na za dodávateľa označuje\nOstatné dôvody, ktoré žalobca uviedol v žalobe sú súhlasné s tými, ktoré uviedol\nv odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a s ktorými sa žalovaný\npodrobne zaoberal vo svojom druhostupňovom rozhodnutí. Súd sa plne stotožnil s jeho\nprávnym názorom pokiaľ ide o námietku žalobcu, že správca dane vymáha tú istú daň\nz pridanej hodnoty od spoločnosti\n\npričom súčasne neuznal možnosť jej\n\nodpočítania u daňového subjektu súd má za to, že vymáhanie nezaplatenej dane nemôže byť\nposudzované ako nová skutočnosť resp. dôvod na obnovu konania.\nŽalobca ďalej v žalobe poukázal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je\npodpísané oprávnenou osobou konajúcou za žalovaného, ale iba nečitateľným podpisom\na že to mohla byť taká vada konania žalovaného, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia súd má za to, že táto námietka žalobcu je irelevantná, nakoľko\nvysvetlenie, ktoré podal žalovaný vo svojom vyjadrení korešponduje s administratívnym\nspisom žalovaného, v ktorom sa nachádza poverenie na zastupovanie počas neprítomnosti\ngenerálnej riaditeľky sekcie zo dňa 09.01.2015, v ktorom splnomocňuje\nna zastupovanie.“\n7. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku poukázal na § 250ja ods. 7\nObčianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd\nv obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže\nv odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text uvedie\nv odôvodnení. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej konštatoval, že\nv obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 6 Sžf 27/2016 a týkajúcej sa totožných účastníkov, len\n\n7\n\nv rozdielnom zdaňovacom období, už rozhodoval, a preto poukázal na závery obsiahnuté\nv rozsudku sp. zn. 6 Sžf 27/2016 zo 16. augusta 2017.\n8. K námietke sťažovateľa o protizákonnosti a neprípustnosti súbežného vymáhania\nrovnakej dane od spoločnosti\n\n, a sťažovateľa, ktorú považoval sťažovateľ\n\nza novoobjavenú skutočnosť, najvyšší súd uviedol: „Vzhľadom k tomu, že predmetom\nnávrhu na obnovu konania bolo daňové konanie, ktorého výsledkom bolo dodatočné\nurčenie daňovej povinnosti, objektívne nemôže byť novou skutočnosťou vo vzťahu k jej\nurčeniu samotné štádium jej núteného vymáhania správcom dane, a to bez ohľadu na osobu\ndaňového dlžníka.\nFinančné riaditeľstvo a rovnako žalovaný sa dostatočne a zrozumiteľne vyjadrili\nk námietke žalobcu ohľadne dvojitého vymáhania predmetnej dane, pričom napadnuté\npreskúmavané rozhodnutie poskytuje žalobcovi dostatočné vysvetlenie. Správca dane\nod spoločnosti\n\nvymáha daňový nedoplatok, ktorý vznikol neuhradením\n\ndaňovej povinnosti vyplývajúcej z daňového priznania uvedenej spoločnosti za zdaňovacie\nobdobie IV. štvrťrok 2007, pričom v tomto platiteľ dane uviedol kumulatívne údaje\nvzťahujúce sa na prijaté a uskutočnené zdaniteľné plnenia za príslušné zdaňovacie obdobie.\nVzhľadom k tomu, že vyššie uvedená obchodná spoločnosť ako platiteľ dane\nnepodala opravné daňové priznanie a správca dane v rámci správy dani priznanú výšku\ndaňovej povinnosti nepreveril, je v súlade so zákonom, že sa takto daňovým priznaním\nurčená daňová povinnosť, ktorú platiteľ dane riadne a včas nezaplatil, stala predmetom\nnúteného výkonu v rámci daňovej exekúcie.\nTáto žalobná námietka a jej posúdenie vo vzťahu k podmienkam sporného povolenia\nobnovy daňového konania nemala pre vec podstatný význam, ani by odpovede na ňu\nneobjasnili skutkový a právny základ rozhodnutia dodatočného určenia predmetnej daňovej\npovinnosti v právoplatne skončenom daňovom konaní.“\n9. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k námietke založenej\nna sťažovateľovom právnom názore, podľa ktorého z § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z.\no dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“)\nna rozdiel od § 69 ods. 5 zákona o DPH nevyplýva, že platiteľ dane je povinný platiť daň aj\n\n8\n\nvtedy, ak uvedie vo faktúre daň na plnenie nepodliehajúce dani, a to z dôvodu neúčinnosti\nčl. 2013 smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane\nz pridanej hodnoty, uviedol: „Predovšetkým je potrebné uviesť, že uvedené tvrdenie žalobcu\nnie je novou skutočnosťou vo vzťahu k pôvodnému daňovému konaniu...\n... v čase uskutočnenia sporného zdaniteľného plnenia bolo pre účely DPH účinné\npravidlo, že povinnosť platiť DPH mala akákoľvek osoba, ktorá uviedla daň z pridanej\nhodnoty na faktúre alebo inom dokumente, ktorý slúži ako faktúra...“\n10. V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol: «K žalobcom\npredloženému potvrdeniu od fínskeho odberateľa odvolací súd uvádza, že krajský súd\nsprávne vyhodnotil jeho obsah, ktorý, je v súlade so skutkovým stavom zisteným\nv právoplatne skončenom daňovom konaní o dodatočnom určení daňovej povinnosti.\nZ jeho obsahu výslovne vyplýva, že predmetné práce - výroba žeriavových mačiek\npre fínskeho odberateľa, boli realizované zamestnancami žalobcu. V tomto ohľade obsah\nuvedeného potvrdenia nemožno hodnotiť ako novú skutočnosť...\nPredmetné žalobcom dodatočne predložené potvrdenie od jeho fínskeho odberateľa\nrovnako nenasvedčuje tomu, že by bolo možné na preverované zdaniteľné plnenia aplikovať\nustanovenie §16 ods. 7 zákona o DPH v znení účinnom v roku 2007. Formulácia fínskeho\nodberateľa „... uvedené projekty boli predané a doručené mimo Fínska do krajín:...“ je\ndôkazom toho, že fínska obchodná spoločnosť ďalej dodávala, resp. predávala predmetný\ntovar jej odberateľom do iných štátov v rámci jej následných dodávateľských vzťahov\ns obchodnými partnermi.\nOpakované poukazovanie na nesprávne posúdenie charakteru predmetu výkonu\nmontážnych prác je z pohľadu splnenia podmienok na povolenie obnovy konania možné\nposúdiť ako irelevantné, keďže uvedené posúdenie bolo predmetom predmetného daňového\nkonania.\nVo vzťahu k posúdeniu otázky miesta výkonu montážnych prác, ktoré sa\npreukázateľne uskutočnili vo Fínsku, a k posúdeniu otázky určenia zdaniteľnosti\ndeklarovaného plnenia daňou z pridanej hodnoty v Slovenskej republike, ide o irelevantnú\nnámietku. Uvedené určenie miesta výkonu deklarovaného plnenia, a to bez ohľadu na to, či\n\n9\n\nna hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, malo vplyv na konštatovanie, že dodanie predmetnej\nslužby v prejednávanom prípade nepodliehalo DPH v Slovenskej republike.\nŽalobcom dodatočne predložený znalecký posudok... nemôže nijako ovplyvniť ani\nspochybniť závery skutkových zistení vyplývajúcich z úkonov správy dani v súvislosti\ns preverením žalobcom uplatňovaného odpočtu DPH za sporné služby Vzhľadom k tomu,\nže znalecký posudok vychádzal len z daňových dokladov a tvrdení žalobcu bez ďalšieho\npreverenia ako i z vyššie uvedeného potvrdenia fínskeho dodávateľa žalobcu ktorého obsah\nsi daňové orgány oboch stupňov správne vyložili, nemôže takto pripravený znalecký\nposudok konkurovať skutkovým záverom získaným správcom dane prostredníctvom využitia\ninštitútov správy daní za účelom preverenia deklarovanej výšky dane, resp. nároku\nna odpočet DPH.\nOdvolaciu námietku, že rozhodnutie žalovaného nie je podpísané\n, generálnou riaditeľkou sekcie daňovej a colnej, ale iba nečitateľným podpisom\nv zastúpení generálnej riaditeľky, odvolací súd hodnotí ako nepodstatnú.\nTáto námietka nebola obsahom žaloby v prejednávanej veci, a teda krajský súd sa\ns ňou v odôvodnení napadnutého rozsudku ani nemohol vysporiadať, odvolací súd\ns poukazom na obsah administratívneho spisu uvádza, že v deň podpisu a expedovania\nrozhodnutia žalovaného, 13.01.2015, bol v súlade s organizačným poriadkom Ministerstva\nfinancií Slovenskej republiky a s poverením vyššie menovanej generálnej riaditeľky\noprávnený preskúmavané rozhodnutie v zastúpení podpísať poverený zamestnanec\n.»\nIII.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\n10\n\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\n14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu\n15. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, nie je\ndaná právomoc ústavného súdu.\n16. Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu\nposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,\nkeď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.\nProti rozsudku krajského súdu bolo prípustné podať kasačnú sťažnosť ako riadny\nopravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa\npodľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň\n\n11\n\nv uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať,\nže sťažovateľ právo podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu aj využil.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu\n17. Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu treba považovať za zjavne\nneopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,\npri prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného\nzákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie\nkonanie (m. m. II. ÚS 386/2017, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\n\n12\n\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(m. m. II. ÚS 386/2017, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n19. Ústavný súd poukazuje na to, že právna vec sťažovateľa sa týka rozhodovania\nsprávnych orgánov v daňovom konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1\ndohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra\nvýsad verejnej moci [hard core of public-authority prerogatives (porov. Jussila v. Fínsko,\nč. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini\nv. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 – 31)].\nVýnimku\n\nESĽP\n\nnachádza\n\nv\n\ndaňových\n\nprípadoch\n\ntam,\n\nkde\n\ndaňové\n\nkonanie\n\npovažuje za konanie trestné (ide o prípady, kde má uložená daňová povinnosť sankčný\ncharakter – napr. vo forme sankčného navýšenia dane – porovnaj Jussila proti Fínsku, body\n34 – 35). V posudzovanej veci správne orgány sťažovateľovi neuložili sankciu za porušenie\nprávnej povinnosti, ale vyrubili mu daň, ktorú bol povinný platiť na základe platných\nprávnych predpisov a následne nepovolili obnovu právoplatne skončeného daňového\nkonania. Nedošlo teda k uloženiu sankcie preventívno-represívneho charakteru, v dôsledku\nčoho nie je naplnená požiadavka druhého z troch tzv. Engelovských kritérií, ktorých\nnaplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru\na konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru (Engel a ďalší proti Holandsku, rozsudok\npléna ESĽP z 8. 6. 1976, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72 a 5370/72, bod 82).\nÚstavný súd teda dospel k záveru o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej\nveci, a preto aj túto časť ústavnej sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako\nzjavne neopodstatnenú (m. m. II. ÚS 245/2018, II. ÚS 181/2017).\n20. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá\npovinnosť všeobecného\n\nsúdu\n\nviazaného\n\nprocesnoprávnymi\n\na\n\nhmotnoprávnymi\n\npredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať\na rozhodnúť (m. m. II. ÚS 478/2015, II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade\nso skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom\n\n13\n\npredpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným\na ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom\n(m. m. II. ÚS 386/2017, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\nInak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu zistiť správne\na v dostatočnom rozsahu skutkový stav v ním rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej\nprípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, ktoré\nvyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného\npostupu súdu a ochrany účastníkov konania pred svojvôľou súdu.\n21. Sťažovateľ najmä namieta: „... argumentáciou žalobcu sa súd prvého stupňa, ale\nani odvolací súd náležíte a meritórne v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal a toto svoje\nrozhodnutie riadne nezdôvodnil a preto nezákonne rozhodol na základe nesprávneho\nprávneho posúdenia veci.“\n22. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom\nodôvodnil svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné všeobecne záväzné právne\npredpisy v súlade s ich znením, obsahom i duchom. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté\nv napadnutom rozsudku je následne potrebné považovať za výraz autonómneho\nrozhodovania najvyššieho súdu. Postup najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho\nsúdu sú ústavne konformné, nie sú svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné\npre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.\nÚstavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť\nústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším\nsúdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu\ndo namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2\nústavy (m. m. I. ÚS 3/2018, I. ÚS 78/2018).\n23. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nnapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,\nII. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí\n14\n\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich\ndôvodov a námietok.\n24. Nad rámec uvedených záverov ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj\nna § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh na začatie konania sa\nústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,\nprípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,\nodôvodnenie\n\nnávrhu\n\na\n\nnavrhované dôkazy.\n\nNávrh\n\nmusí\n\npodpísať\n\nnavrhovateľ\n\n(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.\nÚstavný súd konštatuje, že sťažovateľom uvedené odôvodnenie sťažnosti je síce čo\nsa týka počtu strán značne rozsiahle, avšak vnútorne rozporné a logicky neusporiadané,\npričom je len opätovným zosumarizovaním námietok uvedených v predchádzajúcom\nsprávnom a súdnom konaní, ako aj v predošlých konaniach pred ústavným súdom (konania\nvedené ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 3/2018 a sp. zn. I. ÚS 78/2018).\n25. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd\nsťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených\nnerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. októbra 2018\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "daň-daňové konanie", "obnova konania-v správnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ef46edbc-d6e9-4a9d-a024-8bc5020dbfc1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.245.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 245/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 245/2018 z 10. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-10", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.245.2018.1"}, {"guid": "ussr:2971a041-3c7c-4e8b-952f-ea9a8e72b9b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.78.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 78/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 78/2018 z 7. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.78.2018.1"}, {"guid": "ussr:2e25da62-0e0a-44c5-8ffa-7c7cae60c94b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.3.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 3/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 3/2018 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.3.2018.1"}, {"guid": "ussr:68430b56-758a-4c59-85cd-affc5c939ec2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.386.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 386/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 386/2017 z 22. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-22", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.386.2017.1"}, {"guid": "ussr:635a44d7-bf01-4904-bb54-f53305e092db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.181.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 181/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 181/2017 z 15. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-15", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.181.2017.1"}, {"guid": "ussr:d4cf7e9c-cd67-4780-8e2d-3083f44299b8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.478.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 478/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 478/2015 z 12. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-12", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.478.2015.1"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": []}