{"guid": "ussr:4fb18088-19b4-4502-9521-376f80f76c5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.543.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 543/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 543/2018 z 15. 11. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. novembra 2018, sp. zn. II. ÚS 543/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.543.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2018-11-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4fb18088-19b4-4502-9521-376f80f76c5f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.543.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.543.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.543.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 543/2018-22\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpenej\n\nadvokátom JUDr. Matúšom Lemešom, advokátska kancelária, Kuzmányho 29, Košice,\nvo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 2 S 37/2016-54 z 22. marca 2017\na rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Asan 25/2017 z 18. júla\n2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra\n2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej aj „sťažovateľka“) vo veci namietaného\n\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 37/2016-54\nz 22. marca 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Asan 25/2017\nz 18. júla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom\nzamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľky ako žalobkyne proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľky proti žalovanému\nOkresnému úradu Prešov, odboru opravných prostriedkov o preskúmanie zákonnosti\npostupu a rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OOP1-2016/019315/BAR z 1. augusta 2016.\nŽalovaný napadnutým rozhodnutím č. OU-PO-OOP1-2016/019315/BAR z 1. augusta 2016\nzmenil rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu v časti týkajúcej sa udelenej pokuty\ntak, že „Okresný úrad Prešov, odbor všeobecnej vnútornej správy podľa ustanovení § 11\nods. 1 písm. a) a § 12 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch ukladá obvinenej\nza tento priestupok sankciu-pokarhanie.“. Sťažovateľka bola uznaná\nvinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1\npísm. d) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.“), ktorého sa dopustila tým, že\n22. júla 2015 o 13.00 h na pozemku na adrese\n\nznemožnila susedovi\n\npostrek proti burine na jeho pozemku odtláčaním lexanu, ktorým zamedzoval\nprípadnému\n\nprenikaniu\n\npostreku\n\nna\n\npozemok\n\nv\n\nspoluvlastníctve\n\nsťažovateľky,\n\nod spoločného plota, čím úmyselne narušila občianske spolunažívanie iným hrubým\nspôsobom.\n2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:\n„V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol\nrozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala\nzrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým zmenil rozhodnutie prvoinštančného správneho\norgánu v časti týkajúcej sa udelenia pokuty a vo zvyšnej časti rozhodnutie prvoinštančného\nsprávneho orgánu, ktorým uznal sťažovateľku vinnou zo spáchania priestupku za porušenie\n§ 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. potvrdil, a preto primárne v medziach kasačnej\nsťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského\nsúdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj\n\n2\n\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky\nsťažovateľky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského\nsúdu. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí\nsprávneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa\nkasačný súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich\nosvojil krajský súd zo zistení uvedených žalobkyňou a žalovaným správnym orgánom, ktoré\nsú obsiahnuté v administratívnom spise...\nKasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je\naj administratívny spis žalovaného, dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľky nie\nsú dôvodné.\nKasačný súd sa stotožnil so záverom krajského súdu a žalovaného, že priestupok sa\nstal a priestupok spáchala sťažovateľka tak, ako je uvedené v skutkovej vete\nprvoinštančného rozhodnutia správneho orgánu. Protiprávne konanie sťažovateľky bolo\nvo výrokovej časti rozhodnutí správnych orgánov vymedzené úplne a určite. Skutok, tak ako\nje uvedený vo výrokovej časti správnych rozhodnutí, potvrdili svedkovia a počas celého\nadministratívneho konania tiež aj samotná sťažovateľka.\nK námietke sťažovateľky, že skutok sa nestal kasačný súd uvádza, že nie je dôvodná.\nPodľa názoru kasačného súdu je zrejmé, že skutkový stav uvedený vo výrokovej časti\nrozhodnutí správnych orgánov je v zhode a je súladný s obsahom administratívneho spisu\nžalovaného. To, že sťažovateľka bránila v postreku buriny susedovi\npotvrdili aj svedkovia\n\n,\n\na\n\nvo svojich výpovediach. Kasačný súd taktiež\n\npovažuje za nedôvodnú námietku sťažovateľky týkajúcej sa účelovosti výpovedí svedkov.\nUvedené tvrdenie sťažovateľky považuje kasačný súd za neopodstatnené v snahe vyhnúť sa\nzodpovednosti za priestupok. Výpovede namietaných svedkov potvrdil aj brat sťažovateľky.\nKasačný súd konštatuje, že sťažovateľka svojím konaním naplnila všetky pojmové\nznaky skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1\npísm. d) zákona č. 372/1990 Zb., keď iným hrubým správaním znemožnila susedovi\npostrek proti burine na jeho pozemku odtláčaním lexanu od spoločného\nplota, ktorý zamedzoval prípadnému prenikaniu postreku na pozemok v spoluvlastníctve\nsťažovateľky. V administratívnom konaní boli vykonané relevantné dôkazy, ktoré\nhodnoverne preukazujú protiprávne konanie sťažovateľky, a preto kasačný súd nemal o vine\n\n3\n\nsťažovateľky žiadne pochybnosti. Kasačný súd záverom k veci dodáva, že rozhodnutie\nžalovaného o zmene uloženej sankcie z pokuty na pokarhanie považuje za správne a\npostačujúce vzhľadom na spáchaný priestupok. Pokarhanie považuje kasačný súd za\ndostatočný výchovný a preventívny prostriedok, ktorým sa zabezpečí splnenie účelu\nsprávneho trestania, a to nápravu páchateľa.\nPo preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi\nnámietkami sťažovateľky sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal\notvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto\nnámietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré\nneboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú\nsťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.“\n3. Sťažovateľka zastáva názor, že skutok znemožňovania postreku susedovi\nsa objektívne nestal. Sťažovateľka nikdy nepopierala, že odtláčala lexan od svojho plota,\navšak týmto odtláčaním lexanu iba chránila svoj majetok (plot) pred jeho poškodením.\nSťažovateľka podotkla, že tento kovový pletivový plot, ktorý stojí na hranici pozemku\nsťažovateľky a suseda\n\n, je výlučne vlastníctvom sťažovateľky, ergo sused\n\nnemá k tomuto plotu žiadne vlastnícke a ani iné právo. To znamená, že keď sťažovateľka\nprstami odtláčala tabuľu od svojho plota, iba si chránila vlastníctvo pred potenciálnym\nmechanickým poškodením a týmto odtláčaním podľa jej slov v žiadnom prípade nemohla\nznemožniť postrek susedovi\n\n. Sťažovateľka tvrdí, že lexan odtláčala iba\n\nsvojimi prstami, čiže maximálne do vzdialenosti svojich prstov, t. j. 7,5 cm, pretože pletivo\nplota ju ďalej nepustilo. To podľa nej znamená, že priestor medzi lexanom a betónovým\nplotom suseda\n\nbol stále dostatočne široký, aby tam sused\n\nmohol postrek\n\nrealizovať. Sťažovateľka ďalej uviedla, že priestor medzi plotmi je 20 až 25 cm a ak sa od\nneho odpočíta dĺžka prstu sťažovateľky, t. j. 7,5 cm, vyplýva z toho záver, že sused\nmal stále dostatočne široký priestor v rozmedzí 12,5 cm až 17,5 cm na to, aby mohol\npostrek realizovať. Podľa vyjadrenia sťažovateľky bolo preto absolútne nesporné, že\nodtláčaním lexanu svojimi prstami nebola fyzicky spôsobilá znemožniť susedovi\nvykonávať postrek. Sťažovateľka sa susedovi\n\nani nevyhrážala, ani mu nespôsobila\n\nžiadnu ujmu na zdraví či na majetku a jej konanie nebolo žiadnou schválnosťou.\n\n4\n\n3.1 Najvyšší súd sa podľa názoru sťažovateľky fakticky vôbec nezaoberal jej\nnámietkami v kasačnej sťažnosti a len nekriticky si osvojil závery krajského súdu.\nZ ústavnoprávneho hľadiska je rozhodnutie najvyššieho súdu podľa sťažovateľky absolútne\nnedostatočne odôvodnené a neposkytuje jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné\nprávne a skutkové námietky sťažovateľky. Najvyšší súd podľa mienky sťažovateľky iba\nstroho konštatuje, že priestupok sa stal a že ho spáchala sťažovateľka tak, ako je uvedené\nv skutkovej vete prvoinštančného rozhodnutia správneho orgánu. Najvyšší súd považoval za\npreukázané, že protiprávne konanie sťažovateľky bolo vo výrokovej časti rozhodnutí\nsprávnych orgánov vymedzené úplne a určito. Skutok, ako je uvedený vo výrokovej časti\nsprávnych\n\nrozhodnutí,\n\npodľa\n\nkonštatovania\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\npočas\n\ncelého\n\nadministratívneho konania potvrdila aj samotná sťažovateľka. Najvyšší súd sa takýmto\nkonštatovaním podľa presvedčenia sťažovateľky dopustil rovnakých skutkových omylov\nako krajský súd i napriek tomu, že sťažovateľka v kasačnej sťažnosti veľmi podrobne\nzdôvodnila, prečo je logicky absolútne vylúčené, že by sa stal skutok tak, ako je popísaný\nvo výrokovej časti rozhodnutí správnych orgánov. Sťažovateľka trvá na tom, že skutok, ako\nje popísaný správnym orgánom (t. j. skutok znemožnenia postreku susedovi), sa nestal,\na teda neexistujúcim skutkom nemohol byť logicky spáchaný priestupok. Podľa\nsťažovateľky sa stal iba skutok odtláčania lexanu na dĺžku jej prsta a tento skutok nebol\nspôsobilý znemožniť postrek susedovi\n\n. Tieto dva výroky, t. j. výrok znemožnenia\n\npostreku odtláčaním lexanu a výrok odtláčania lexanu (ktoré nebolo spôsobilé znemožniť\npostrek), popisujú podľa názoru sťažovateľky dva rozličné skutky, ktoré absolútne nemožno\nstotožňovať.\n3.2 V neposlednom rade sa podľa sťažovateľky najvyšší súd absolútne vôbec\nnezaoberal tým, že sťažovateľka odtláčaním lexanu nemala v úmysle robiť susedovi žiadne\nschválnosti, ale iba bránila svoj majetok (plot) a chránila svoje zdravie. Keďže sa dôvodne\nobávala o svoj majetok a zdravie, dala túto obavu susedovi\n\npodľa jej slov slušným\n\nspôsobom najavo. Podľa sťažovateľky jej nemožno upierať ústavné právo chrániť si svoj\nmajetok a zdravie.\n\n5\n\n3.3 Sťažovateľka teda svojím konaním podľa jej slov iba využila svoje ústavné právo\nchrániť svoj majetok a zdravie pred poškodením a tiež ústavné právo legitímne vyjadriť svoj\nnázor na škodlivosť postreku Roundup, na riziko poškodenia plota sťažovateľky, keď po\nňom sused\n\nšúchal a búchal svojou tabuľou.\n\n3.4 Sťažovateľka dodáva, že ak aj najvyšší súd zastával názor, že sťažovateľka\nsvojím konaním znemožnila susedovi\n\nvykonať postrek, čo však\n\nodmieta, keďže odtláčaním lexanu prstami od svojho plota to objektívne nebolo podľa jej\nslov možné, mal najvyšší súd vzhľadom na všetky okolnosti skúmať, či konanie\nsťažovateľky nemožno považovať za konanie v nutnej obrane. Keďže najvyšší súd sa ani\nlen nezmienil o tom, prečo eventuálne nebolo možné považovať konanie sťažovateľky za\nkonanie v nutnej obrane, je podľa nej jeho rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné.\n4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:\n„Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Prešove\nč. 2S/37/2016-54 zo dňa 22.03.2017 a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč.k. 10Asan/25/2017 zo dňa 18.07.2018 porušené bolo.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 10Asan/25/2017 zo dňa\n18.07.2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania...“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n6\n\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09).\nIII.\n7. Ústavný súd v úvode konštatuje, že sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu je potrebné odmietnuť pre neprípustnosť.\n7.1 Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti\nnapadnutému rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj\npovinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o kasačnej\nsťažnosti sťažovateľky v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať\n\n7\n\no napadnutom rozsudku krajského súdu, keďže kasačná sťažnosť predstavuje účinný\nopravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nkrajského súdu.\n7.2 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným\nprávam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné\nsúdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že\nvšeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je\nochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou\na zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až\nvtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis\nII. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).\n7.3 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.\n8. Čo sa týka napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že bez\npotreby priblíženia doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam sťažovateľky je\npotrebné konštatovať, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.\n8.1 Ústavný súd sa najskôr musí vyjadriť k námietke sťažovateľky, ktorá uvádza, že\nak aj najvyšší súd zastával názor, že sťažovateľka svojím konaním znemožnila susedovi\nvykonať postrek, tak mal vzhľadom na všetky okolnosti skúmať, či\nkonanie sťažovateľky nemožno považovať za konanie v nutnej obrane.\n8.1.1 Pokiaľ sa sťažovateľka domnievala, že konanie suseda ohrozuje alebo zasahuje\ndo pokojného stavu alebo do jej vlastníckeho práva, mala možnosť využiť právne\nprostriedky nápravy, ktoré právny poriadok pre prípad opísaných „susedských sporov“\nrozoznáva.\n8.1.2 V prvom rade je to § 5 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „ak došlo\n\n8\n\nk zrejmému zásahu do pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na obci. Obec môže\npredbežne zásah zakázať alebo uložiť, aby bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté\nprávo domáhať sa ochrany na súde.“ Uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka\npredstavuje občianskoprávnu ochranu v prípade zrejmého zásahu do pokojného stavu, ktorá\nje zákonodarcom zverená na účely rýchlej nápravy obci. Ako je samotným ustanovením\nzdôraznené, ide o ochranu predbežnú a dotknutá osoba sa môže naďalej domáhať ochrany\nsvojich práv na súde. K ochrane podľa § 5 Občianskeho zákonníka a predbežnosti\nrozhodnutia podľa tohto ustanovenia právna doktrína uvádza: «Aj táto ochrana je...\nochranou občianskoprávnou... a § 5 ju vo svojej druhej vete výslovne charakterizuje ako\nochranu predbežnú... Predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 spočíva predovšetkým v tom, že...\nnevyhlasuje právny stav a ani ho nevytvára. K tomu je príslušný jedine súd. Rozhodnutie\npodľa § 5 konštatuje nie stav právny, ale pokojný stav, t. j. určitý stav faktický. Toto\nrozhodnutie je záväzné pre účastníkov konania i erga omnes jedine v otázke pokojnosti\nfaktického stavu, a ani v tej nezaväzuje súd... Ani vtedy, ak sa ten, kto je k tomu aktívne\nlegitimovaný, neobráti na súd, sa rozhodnutie podľa § 5 nemôže stať „konečné“ v tom\nzmysle, že by záväzne určilo stav právny... Predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 spočíva\nďalej v tom, že o právnom stave rozhoduje... výlučne súd, pre ktorý rozhodnutie podľa § 5\nnie je prejudiciálne a ani inak záväzné. Nie je pre súd prejudiciálne ani vo veci zistenia\npokojného stavu samého. I túto skutkovú otázku môže súd zhodnotiť inak... Predbežnosť\nrozhodovania podľa § 5 naproti tomu neznamená, že... by bolo podmienkou konania\nsúdneho... Z uvedeného vzťahu rozhodnutia súdu a rozhodnutia... podľa § 5 ostatne\nvyplýva, že označenie rozhodnutia podľa § 5 ako rozhodnutia predbežného je skôr\nparabolické, než exaktné. Súd i obec... tu síce rozhodujú o rovnakej skutkovej podstate, ale\nz hľadiska právneho každý o niečom úplne inom.» [KNAP, V. Quieta non movere (§ 5\nobč. zák.). In: Právní praxe. 1993, č. 3, s. 267  268; k tomu pozri aj uznesenia Ústavného\nsúdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1406/14 (bod 9), sp. zn. II. ÚS 1256/13 alebo\nuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 207/2011]. V konaní podľa § 5 Občianskeho\nzákonníka obec (v pozícii orgánu verejnej správy) v rámci výkonu samosprávy poskytuje\nv občianskoprávnej veci posesórnu ochranu faktickému stavu a účelom je poskytnúť\nochranu faktickému stavu TU a TERAZ – zmyslom právnej úpravy je okamžitosť\na dočasnosť.\n9\n\n8.1.3 Ďalším právnym nástrojom ochrany vlastníckych práv, ktorý mala sťažovateľka\nk dispozícii, je petitórna ochrana subjektívneho práva v občianskoprávnej veci poskytovaná\nsúdom v zmysle § 4 v spojitosti s § 126 Občianskeho zákonníka. Ide o negatórnu/zapieraciu\nžalobu (actio negatoria). Zapieracia žaloba chráni vlastníka pred každým iným zásahom\ndo jeho oprávnení, než je zadržiavanie veci. Na takúto žalobu je aktívne legitimovaný\nvlastník (podielový alebo bezpodielový spoluvlastník).\n8.1.4 Napokon nemožno zabudnúť na svojpomoc v zmysle § 6 Občianskeho\nzákonníka. V tomto ustanovení je upravená možnosť svojpomocnej ochrany subjektívnych\npráv priamo účastníkom občianskoprávneho vzťahu. Ide o výnimku z § 4 Občianskeho\nzákonníka, podľa ktorého túto ochranu poskytujú štátne orgány, spravidla súd.\nSvojpomocná ochrana sa viaže na zákonné predpoklady, ktorými sú:\na) bezprostredne hroziaci neoprávnený zásah,\nb) odvrátenie zásahu priamo ohrozeným účastníkom,\nc) primeraný spôsob odvrátenia zásahu.\n8.1.5 Ústavný súd, akcentujúc už opísané východiská, uvádza, že vzhľadom na (i)\nkonanie sťažovateľky ustálené (dokázané) pred správnym orgánom ako aj súdmi, (ii)\nkonanie suseda\n\nspočívajúce v postreku buriny na jeho pozemku a (iii)\n\nexistenciu právnych prostriedkov ochrany práv, na ktorých použitie bola sťažovateľka\nvzhľadom na skutkový stav oprávnená, závery súdov o spáchaní priestupku konaním\nsťažovateľky a nevyhodnotenia jej konania ako nutnej obrany (§ 418 Občianskeho\nzákonníka) sú ústavne udržateľné a odôvodnené.\n8.2 Čo sa týka samotného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako\ncelku ústavný súd nezistil v jeho skutkových a právnych záveroch nič ústavne nekonformné,\nčo\n\nby\n\nnasvedčovalo\n\njeho\n\nextrémnej\n\narbitrárnosti\n\nalebo\n\nabsolútnej\n\nústavnej\n\nneakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke spáchania priestupku zo strany\nsťažovateľky a preskúmavania záverov napadnutého rozsudku krajského súdu najvyšší súd\n(i) logicky, zákonne a ústavne korektne interpretoval príslušné zákonné ustanovenia [§ 49\n\n10\n\nods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb.; Správny súdny poriadok] a (ii) tieto riadne\naplikoval na ustálený skutkový a právny stav vo veci. Závery najvyššieho súdu\nv napadnutom rozsudku navyše netrpia ani absenciou logiky.\n8.3 Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. novembra 2018\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "priestupok", "správne súdnictvo", "obec", "spor"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "0abf3548-6d0b-4610-b7d0-1562ab270234:6bcac809-cf1d-456a-af97-fa1a8efa572e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:8016200721.1", "spisova_znacka": "10Asan/25/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/25/2017 z 17. 7. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-07-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:8016200721.1"}], "citovane_v": []}