{"guid": "ussr:b673cb63-ec9a-4b8f-a272-6aaa33e1cb65", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.568.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 568/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 568/2017 z 20. 12. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 20. decembra 2017, sp. zn. II. ÚS 568/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.568.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-12-20", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "nazov": "čl. 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-5", "nazov": "čl. 5 ods. 5 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-154c.odsek-1", "nazov": "čl. 154c ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-154c.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-154c"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 5", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 154c ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 154c ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 154c ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-154c", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b673cb63-ec9a-4b8f-a272-6aaa33e1cb65", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.568.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.568.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.568.2017.1/text", "citacie_n": 21, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 568/2017-42\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Grigelom,\n\nadvokátska kancelária, Nad plážou 16, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 693/2013-247\nz 5. mája 2015 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu a na náhradu škody\n\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky,\nako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.\n14 Co 693/2013-247 z 5. mája 2015 p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 693/2013-247 z 5. mája 2015\nz r u š u j e v rozsahu, v ktorom bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k.\n11 C 135/2011-187 zo 16. septembra 2013 v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku nároku\n\nna náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonne vznesené obvinenie a za vedenie trestného\nstíhania v sume prevyšujúcej 5 000 € a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie.\n3.\n\np r i z n á v a úhradu trov konania v sume 312,34 €\n\n(slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov), ktorú\n\nj e Krajský súd v Bratislave\n\np o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Romana Grigela, advokátska kancelária,\nNad plážou 16, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.\nII. ÚS 568/2017-12 zo 14. septembra 2017 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 693/2013 z 5. mája 2015.\n2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval\nústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 3. novembra\n2017 a krajský súd vo vyjadrení zo 6. októbra 2017 vyslovili súhlas, aby sa upustilo\nod ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení\nnachádzajúcich sa v jeho spise.\n3. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len\n„okresný súd“) č. k. 2 T 20/2004-431 z 12. mája 2010, ktorý sa stal právoplatným 18. júna\n2010, bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby za trestný čin podvodu.\n\n2\n\nV súvislosti s uvedenou trestnou vecou bol sťažovateľ vo väzbe, a to od 9. mája 2003\ndo 25. januára 2005, teda celkom 628 dní. Došlo k tomu na základe viacerých uznesení\nokresného súdu, ako aj krajského súdu, ktorých spisové značky a dátumy sťažovateľ\nkonkrétne uvádza. Vo všetkých uzneseniach sa dôvodnosť väzby, resp. dôvodnosť jej\nďalšieho trvania vyvodzovala z toho, že sťažovateľ pred trestným stíhaním ušiel do cudziny.\nIšlo teda o tzv. útekovú väzbu.\nPodľa názoru sťažovateľa všetky tieto uznesenia boli nesprávne, neopodstatnené\na protizákonné. Podľa svojho tvrdenia sa totiž v skutočnosti vôbec neskrýval a ani sa\nnevyhýbal trestnému stíhaniu. Práve naopak, mal evidentný záujem na riadnom vykonaní\ndôkazov pred súdom, nie teda na tom, aby trestné stíhanie maril.\nSťažovateľ poukazuje na to, že uvedenú skutočnosť niekoľkokrát potvrdil aj okresný\nsúd, ako to vyplýva z jeho piatich uznesení. Z nich poukazuje najmä na uznesenie sp. zn.\n3 Nt 730/03 z 21. júna 2003, v ktorom sa uvádza, že „Preskúmaním spisového materiálu\nsúd zistil, že obvinený sa o trestnom stíhaní voči svojej osobe dozvedel až 05.03.2003 kedy\nmu bolo doručené uznesenie a kedy bol i zadržaný a následne bolo rozhodnuté o jeho vzatí\ndo väzby z dôvodu § 67 ods. 1 písm. a Tr. por. V spise nie sú zadokumentované žiadne\nskutočnosti, svedčiace o tom, že by obv. vedel o začatom trestnom stíhaní proti svojej osobe\na teda že by sa obv. úmyselne vyhýbal trestnému stíhaniu. Na Kanárskych ostrovoch sa\nzdržiaval legálne na základe povolenia k pobytu. V čase od októbra 2002 sa však už\nzdržiaval na území SR, o čom svedčia záznamy o prechodoch hraníc s Rakúskom v čase od\n11.10.2002 do 22.1.2003 a to u bývalej manželky na K\n\nulici č. 80.“.\n\nĎalej sťažovateľ poukazuje na to, že v uznesení okresného súdu sp. zn. 2 T 20/04\nz 22. novembra 2004 je uvedené, že „Po preskúmaní spisového materiálu súd zistil, že\nobvinený sa v zahraničí zdržiaval legálne na základe povolenia pobytu, bol riadne\nprihlásený na pobyt, čiže sa neskrýval, aby sa vyhol trestnému stíhaniu. V súčasnosti je\nriadne prihlásený na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky. Z doteraz vykonaného\ndokazovania je zrejmé, že sám obžalovaný má evidentný záujem na riadnom vykonaní\ndôkazov na hlavnom pojednávaní a nechce mariť trestné stíhanie tým, že by sa skrýval\nalebo ušiel.“.\n\n3\n\nPodľa presvedčenia sťažovateľa z týchto uznesení vyplýva, že dvaja rôzni sudcovia\nokresného súdu boli toho právneho názoru, že neexistujú zákonné dôvody na väzbu. Možno\npodľa sťažovateľa viesť odbornú akademickú debatu o tom, ktoré rozhodnutia (okresného\nsúdu alebo krajského súdu) boli správne, ale ak ani súdy nemali jasno v tom, či sú alebo nie\nsú dané zákonné dôvody na väzbu, nie je možné dávať sťažovateľovi bez právnického\nvzdelania za vinu, že si väzbu spôsobil sám. K tomu, aby si zavinil väzbu čo i len\nz nedbanlivosti sám, musel by vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery aspoň\nvedieť, že sa svojím správaním vyhýba trestnému konaniu. Avšak vzhľadom na to, že sa\no trestnom stíhaní proti vlastnej osobe dozvedel až v deň zadržania, pričom sa pred tým ani\nneskrýval, lebo celý čas bol riadne prihlásený na pobyt, nie je možné podľa jeho názoru\nkonštatovať, že by si väzbu zavinil úmyselne alebo z nedbanlivosti, a to aj vzhľadom\nna rozporné rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu o jeho väzbe.\nV dôsledku väzby bol sťažovateľ odlúčený od rodiny, priateľov a nemohol\nvykonávať zárobkovú činnosť. V dôsledku väzby sa mu výrazne zhoršil zdravotný stav,\nkeďže má cukrovku vysokého stupňa. Značne negatívny dopad väzby na sťažovateľa\npotvrdili aj svedkovia.\nSťažovateľ ďalej poukázal na to, že jeho syn\n\n3. decembra 2012\n\nvo svojej svedeckej výpovedi uviedol: „Po prepustení sme sa stretli. Vnímal som, že ho\nväzba poznačila, dovtedy bol človek plný elánu, vtipkoval. Po prepustení nebol ako\npredtým.“ Z výpovede navyše vyplýva, že po rozvode sťažovateľa s manželkou sa jeho\nvzťah s ňou značne zlepšil, dokonca znovu spolu bývali v jednej domácnosti a boli spolu\nna dovolenke. Väzbou sa ich vzťah však úplne skončil, bývalá manželka ho už nikdy\nnepustila naspäť do domácnosti a rodina sa definitívne rozpadla.\nUvedené skutočnosti potvrdil aj druhý syn sťažovateľa\n\n, ktorý\n\nna pojednávaní konanom 3. decembra 2012 zároveň uviedol: „Otec bol pred tým seriózny,\nžoviálny, zdravý človek, staral sa o nás ako o rodinu, fungovali sme ako slušná rodina.\nChodil s nami na futbal. Potom sa vrátil ako zlomená chorá troska. Vychudnutý, bez\nnálady. Mal veľký problém s adaptáciou.“ Na otázku, či registroval, že sťažovateľ podával\nžiadosti o prepustenie z väzby, svedok odpovedal: „Áno, vždy bola zamietnutá, videl som\nna ňom, že je to s ním horšie a horšie.“\n4\n\nSťažovateľ tiež poukazuje na to, že zároveň z listinných dôkazov (prepúšťacia\nspráva, správa o ambulantnom vyšetrení) vyplýva, že trpí na cukrovku a že počas väzby sa\njeho zdravotný stav zhoršil. 628 dní vo väzbe nepochybne neprospeje zdravotnému stavu\nžiadneho človeka chorého na cukrovku. Z listinných dôkazov ďalej vyplýva, že sťažovateľ\ntrpel na dýchavicu, príčinou ktorej je dlhodobý stres. Trpel aj chronickou venóznou\ninsuficienciou, príčinou ktorej je nedostatok pohybu a dlhý čas strávený státím alebo\nsedením. Je známe, že pobyt v malom priestore, akým je väzenská cela, spôsobuje túto\nchorobu, resp. ju aj zhoršuje.\nSťažovateľ je navyše v zlej finančnej situácii spôsobenej väzbou a trestným konaním\na je z toho značne deprimovaný. Okrem toho táto skutočnosť má aj negatívny vplyv na jeho\nrodinu a obmedzuje jeho možnosti zaplatiť si potrebné liečebné procedúry a pobyty nekryté\nzdravotným poistením. Sťažuje to aj liečbu zdravotných problémov postihujúcich bývalých\nvrcholových športovcov, ako aj liečbu zdravotných problémov súvisiacich s cukrovkou\nvysokého stupňa. Tieto zdravotné problémy znižujú kvalitu jeho života a majú negatívne\nnásledky na jeho psychický stav.\nVzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ uplatnil na Ministerstve\nspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) nárok na odškodnenie\nza nemajetkovú ujmu vo výške 100 € za každý deň vo väzbe, teda za 628 dní 62 800 €, ako\naj ďalšiu nemajetkovú ujmu vo výške 200 000 € za škodu spôsobenú na zdraví, občianskej\ncti a ľudskej dôstojnosti, na mene, ako aj za neoprávnené zásahy do súkromia, ktoré boli\nspôsobené nesprávnymi a nezákonnými postupmi a rozhodnutiami policajných orgánov,\norgánov prokuratúry a okresného súdu, na základe ktorých sa začalo proti nemu trestné\nkonanie a nebolo zastavené, hoci na to existovali zákonné dôvody (skutky neboli trestným\nčinom).\nSťažovateľ konkrétne 21. februára 2011 podal na ministerstve žiadosť o predbežné\nprerokovanie nároku na náhradu škody, avšak žiadnu odpoveď nedostal a jeho nárok nebol\nuspokojený. Preto 23. augusta 2011 uplatnil nárok žalobou podanou okresnému súdu.\nRozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 135/2011-187 zo 16. septembra 2013 bola\nsťažovateľovi priznaná suma 5 000 € za nezákonné rozhodnutie spočívajúce v uznesení\no vznesení obvinenia. Za nezákonnú väzbu mu náhrada nemajetkovej ujmy nebola priznaná\n5\n\nvôbec. Podľa názoru okresného súdu si totiž sťažovateľ zavinil väzbu sám, a preto v zmysle\n§ 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu\nštátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o zodpovednosti štátu“) nemá právo na náhradu za nemajetkovú ujmu.\nRozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 693/2013-247 z 5. mája 2015, ktorý sa stal\nprávoplatným 28. septembra 2015, bol rozsudok okresného súdu potvrdený.\nV uvedenej súvislosti sťažovateľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 177/2005 z 31. mája 2007\n(uverejnený pod R 13/2009), podľa ktorého je § 5 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu\nv rozpore s čl. 5 ods. 5 dohovoru, pričom dohovor je podľa čl. 154c ods. 1 ústavy súčasťou\nprávneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje\nväčší rozsah ústavných práv a slobôd. Podľa najvyššieho súdu „Uvedená úprava\n(ustanovenie § 5 zákona č. 58/1969 Zb.) odškodňovania za väzbu sa tak vo viacerých\nohľadoch líši od toho, čo vyžaduje čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Nárok na odškodnenie sa\npriznáva, aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo\nbol obvinený oslobodený spod obžaloby... zákon aj tieto prípady pozbavenia osobnej\nslobody (napriek inak zákonnému rozhodnutiu o väzbe) sankcionuje zodpovednosťou štátu\nza škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou.“.\nSťažovateľ namieta, že hoci v žalobe na tento rozsudok najvyššieho súdu poukázal\n(rovnako tak, ako aj v odvolaní z 31. októbra 2013) krajský súd sa v odôvodnení\npotvrdzujúceho rozsudku vôbec k tomu nevyjadril a teda nevysvetlil, prečo sa odchýlil\nod právneho názoru najvyššieho súdu v podobnej veci náhrady nemajetkovej ujmy za\nväzbu. Pritom z rozsudku najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ má nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu aj v prípade, že by si ju zavinil sám.\nNárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie vyplýva podľa\nsťažovateľa jednak z nesprávneho postupu prokurátora, ktorý podal neopodstatnenú\nobžalobu, ďalej z nesprávneho postupu okresného súdu, ktorý trestné stíhanie nezastavil už\nv rámci predbežného prerokovania obžaloby, hoci na to existovali zákonné dôvody, ale\n\n6\n\nnapokon aj zo skutočnosti, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 T 20/04 z 5. decembra 2007\nsťažovateľa neprávom odsúdil za trestný čin podvodu.\nSťažovateľ trestné konanie pred súdom psychicky veľmi ťažko znášal a samotné\nneopodstatnené zatýkanie na hraničnom priechode bolo pre neho šokom, ktorý mu spôsobil\nznačnú psychickú traumu. Spôsob, akým s ním polícia, prokuratúra a súdy nesprávne\na protizákonne zaobchádzali, ho ako občana rešpektujúceho a dodržujúceho zákony hlboko\nzasiahol. Zatýkanie, väzba a rozhodnutie okresného súdu o vine malo nenapraviteľný\nnegatívny vplyv na jeho rodinu a na jeho vzťahy s deťmi. Navyše, tieto skutočnosti mu\nv komunite podnikateľov, športovcov a ďalších spoluobčanov nenapraviteľne a značne\npoškodili dobré meno, povesť, česť a dôstojnosť, ktoré si roky budoval a plne zaslúžil.\nNapokon sám okresný súd vo svojom rozsudku uviedol: «súd poukazuje na to, že trestné\nstíhanie (bez ohľadu na to o aký trestný čin ide) predstavuje vždy závažný zásah do osobnej\nslobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný\nosud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto je\nspôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy\nSR, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného\nživota, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy\nSR. Treba uznať, že samotné trestné stíhanie navrhovateľa (sťažovateľa) trvalo príliš dlho\nna to, aby súdy v konečnom dôsledku konštatovali, že skutky neboli trestnými činmi...\nNavrhovateľ (sťažovateľ) bol tak po obdobie viac ako 7 rokov vystavený frustrácii\na neistote... Počas celého obdobia bol takto vystavovaný vyšetrovacím úkonom, ako aj\nďalším procesným úkonom orgánov činných v trestnom konaní... Uvedené potom\nnepochybne muselo bez ďalšieho zasiahnuť do jeho osobnostných práv (do mena, cti aj\ndôstojnosti), nakoľko každé trestné stíhanie vedené voči osobe takýto zásah vyvoláva, o to\nviac ak sa trestnoprávne konanie nepodarí preukázať a ak takéto stíhanie trvá niekoľko\nrokov (v danom prípade viac ako 7 rokov)... navrhovateľ (sťažovateľ) musel byť počas tohto\nobdobia neustále pod tlakom, už len z dôvodu účasti na jednotlivých úkonoch orgánov\nčinných v trestnom konaní a v konaní pred súdom, čo nepochybne prispelo k jeho stavu\npsychickej neistoty. Je teda nepochybné, že predmetné trestné stíhanie zanechalo stopy na\npsychike navrhovateľa (sťažovateľa), keď tento z hľadiska viktimácie je „obeťou“\n\n7\n\npredmetného trestného konania. Najmä existencia terciálnej viktimácie u navrhovateľa\n(sťažovateľa) má pre neho doživotné následky... predmetná kauza (trestné stíhanie za\npodvod) zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života navrhovateľa (sťažovateľa) –\nobčianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti. Navrhovateľ (sťažovateľ) bol totiž\nv rozpore so skutočnosťou označený za „páchateľa protiprávnej činnosti závažného\ncharakteru“, ktorá je všeobecne považovaná za protispoločenskú a nemorálnu a ako taká je\nspoločnosťou odsudzovaná.»\nSťažovateľ namieta, že napriek uvedenému mu okresný súd priznal iba sumu\n5 000 €, pričom krajský súd túto sumu potvrdil. Takéto odškodnenie za viac ako sedem\nrokov prenasledovania nevinného človeka orgánmi činnými v trestnom konaní, a to aj\nz dôvodov vyplývajúcich z už uvedeného citátu nie je podľa sťažovateľa spravodlivé\na v právnom štáte je absolútne nedostatočné. V čase, keď súdy priznávajú politikom a iným\nosobám značne väčšie odškodné (v desiatkach tisícoch eur za jeden článok v novinách), javí\nsa takéto odškodné za viac ako sedem rokov ponižovania a strachu ako krajne\nnespravodlivé. Takéto rozhodnutia znižujú dôveru občanov v súdny systém a občania potom\nrezignujú na svoje práva. Namiesto toho, aby sa ich domáhali, utvrdzujú sa práve opačne\nv presvedčení, že spravodlivosť je iba pre vyvolených. Tým sa oslabuje ich dôvera\nv spravodlivosť a právny štát. Dezilúzia občanov vedie k rozkladu občianskej spoločnosti,\nčím sa oslabuje jeden z pilierov demokracie a právneho štátu.\nSťažovateľ poukazuje aj na to, že negatívne dôsledky trestného stíhania na neho boli\nv konaní preukázané listinnými dôkazmi, ako aj svedeckými výpoveďami.\nSvedok\n\nuviedol: „Zmena bola evidentná v nálade, pred tým bol\n\noptimista, potom nemal chuť komunikovať, vyzeral v depresii. Pred tým som ho stretával\nv meste pri rôznych príležitostiach, povedal mi, že sa vyhýba spoločnosti, nebol to človek,\ns ktorým som pred tým chodieval do Fórumu a na futbal.“\nSyn sťažovateľa\n\nsa tak hanbil za otca a natoľko sa naňho\n\nnahneval, že ho ani raz nebol navštíviť vo väzbe. Vypovedal, že „Nasledovalo zistenie, že\notca stíhajú za nejaký podvod. Samozrejme, že som sa hanbil pred svojim okolím, nikto\nz môjho okolia sa s niečím takým nestretol. Doteraz moji blízky kamaráti niektorí nevedia,\n\n8\n\nže otec bol zadržaný. Tí čo vedeli, to dali aj pocítiť, narážkami, že mám otca podvodníka...\nJa som bol na otca nahnevaný, ani raz som ho nebol navštíviť...“\nOdškodnenie vo výške iba 5 000 € sa javí podľa sťažovateľa ako celkom\nneprimerané aj pri porovnaní s rozhodovacou praxou súdov v iných veciach, na ktorú\nkonkrétne poukazuje. Jeho nezákonné trestné stíhanie trvalo viac ako sedem rokov, z čoho\nvo väzbe bol 628 dní, a to všetko kvôli trestnému činu podvodu, pri ktorom chýbalo jeho\nzavinenie, teda subjektívna stránka trestného činu. Potvrdil to napokon aj jeden\nz poškodených\n\n, keď uviedol: „Pri podpise zmenky\n\nobžalovaný mal finančné prostriedky, mal aj zahraničné konto.“\nSťažovateľ poukazuje na to, že samotný okresný súd v rozsudku napokon však\ndospel k názoru, podľa ktorého „Predovšetkým s prihliadnutím na osobu navrhovateľa\n(sťažovateľa) a jeho doterajší život musel súd prihliadnuť k tomu, že navrhovateľ\n(sťažovateľ) bol aj v minulosti trestne stíhaný za trestné činy hospodárskeho charakteru...\nNapriek tomu, že boli tieto odsúdenia z hľadiska trestnoprávneho zahladené, pri\nrozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy (pokiaľ ide o faktor týkajúci sa osoby\nnavrhovateľa a jeho doterajší život) musel súd vziať do úvahy aj tieto okolnosti.“.\nSťažovateľ uvádza, že je pravdou, že bol v roku 1985 a 1987 odsúdený\nza špekuláciu. Trestný čin špekulácie bol vtedy definovaný v podstate ako zákaz\npodnikania. Pochopiteľne príslušné ustanovenie Trestného zákona (§ 117) bolo okamžite\nzrušené po zmene režimu s účinnosťou od 1. júla 1990. Vzhľadom na to, že právo podnikať\nje teraz považované za jedno zo základných ľudských práv (čl. 35 ods. 1 ústavy), podľa\nsťažovateľa je absolútne nepochopiteľné, prečo sa v súčasnej dobe trestá sťažovateľ\nznížením odškodného za jeho podnikateľské aktivity v čase komunistického režimu, ktorého\nzvrátená ideológia jedno zo základných ľudských práv zakazovala. Takéto odôvodnenie\npriznania nižšej nemajetkovej ujmy je v súčasnej dobe absolútne nespravodlivé\na neodôvodnené. Podľa logiky všeobecných súdov možno analogicky usudzovať, že každý\nbývalý politický väzeň je v očiach terajších súdov vlastne kriminálnik, ktorý neviedol\nusporiadaný život počas totalitného režimu. Takýto pohľad na jednotlivcov, ktorí boli\nneoprávnene odsúdení bývalým režimom, je v rozpore s princípmi právneho štátu a ideou\n\n9\n\nspravodlivosti. O tom, že ľudia odsúdení za podnikanie, boli odsúdení neoprávnene,\nnemožno pochybovať, a to práve vzhľadom na to, že podnikanie je jedným zo základných\nľudských práv, ktoré nemôže ani totalitný režim odňať svojim občanom a ak tak urobí,\nporušuje ich práva. Sťažovateľ poukazuje na to, že akékoľvek odsúdenie za uplatňovanie\nľudského práva (vrátane podnikania) je neoprávnené vo svojej podstate.\nOkresný súd ďalej uviedol, že musel prihliadnuť k sťažovateľovým podnikateľským\naktivitám, keďže spoločnosti, v ktorých figuroval, nevykazovali dostatočné základné\nimanie, dostávali sa do konkurzov alebo boli zrušené z úradnej povinnosti.\nV tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že spoločnosť\n(spomínaná v konaní ako cestovná kancelária sťažovateľa), bola\nzrušená súdom v novembri 2008, teda v čase po skončení jeho väzby, keď nemal dostatok\nfinančných prostriedkov, ale ani síl v dôsledku zlého zdravotného stavu a psychickej\ntraumy. Preto nemohol ani ďalej podnikať. Navyše, v tom čase trestné stíhanie stále nebolo\nukončené a je veľmi ťažké podnikať, keď je človek označený štátom ako podvodník\npo dobu viac ako sedem rokov v spojení s väzobným stíhaním, čo pretrhne všetky obchodné\nvzťahy a kontakty. To isté platí o spoločnosti\n\n, zrušenej súdom v auguste\n\n2012. Z týchto dôvodov sťažovateľ vôbec nerozumie, prečo okresný súd označil tieto\nskutočnosti ako dôvody na zníženie nemajetkovej ujmy, a nie naopak.\nKonkurz na spoločnosť\n\n, bol vyhlásený v čase, keď sťažovateľ\n\nuž nebol spoločníkom tejto spoločnosti. Rovnako aj spoločnosť\n, bola zrušená až v čase, keď v nej už vôbec nefiguroval. Nie je preto jasné, prečo\nokresný súd označil „krach“ týchto spoločností ako dôkaz, že vážnosť postavenia\nsťažovateľa medzi podnikateľmi bola pred trestným stíhaním a väzbou už znížená,\nv dôsledku čoho nešlo o zásah do jeho postavenia medzi podnikateľmi, resp. o negatívny\nvplyv na jeho postavenie. Toto konštatovanie okresného súdu nie je podľa sťažovateľa\nlogické.\nKrajský súd všetky tieto nesprávne skutkové a právne závery okresného súdu\npotvrdil, keď uviedol: „Za správne považuje odvolací súd aj závery prvostupňového súdu\n\n10\n\ndo výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy... Prvostupňový súd preto nepochybil keď\nprihliadal aj na skutočnosť, že navrhovateľ (sťažovateľ) bol v minulosti právoplatne\nodsúdený za majetkovú trestnú činnosť a že figuroval (pred aj po začatí trestného konania)\nvo viacerých spoločnostiach, ktoré mali problémy s dodržaním zákonných náležitostí, akou\nbola výška základného imania, resp. ich činnosť bola skončená likvidáciou, resp.\nvyhlásením konkurzu.“\nRozsudok krajského súdu má podľa sťažovateľa aj ďalšie nedostatky. V súvislosti\ns podstatným obsahom odvolania uviedol iba to, že sťažovateľ si väzbu spôsobil sám.\nPritom podstata právnej argumentácie odvolania sťažovateľa odkazujúca na už citovaný\nrozsudok najvyššieho súdu zostala bez povšimnutia. Krajský súd teda nijako nevysvetlil,\nprečo sa od stanoviska najvyššieho súdu odchýlil. Takýto postup je nezlučiteľný so zásadou\nspravodlivosti konania. Zároveň podľa názoru sťažovateľa rozsudok krajského súdu nie je\njasný a zrozumiteľný a nedáva odpovede na všetky právne relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany.\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ jednak dovolanie, ako aj sťažnosť\nústavnému súdu.\nUznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 124/2016-12 z 11. februára 2016 bola\nsťažnosť pre porušenie čl. 46 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 154c ústavy, ako aj čl. 5 ods. 5 a čl. 6\nods. 1 dohovoru odmietnutá pre neprípustnosť, keďže sťažovateľ zároveň podal aj\ndovolanie.\nUznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 29/2016 z 25. januára 2017 bolo\ndovolanie sťažovateľa odmietnuté ako neprípustné. Písomné vyhotovenie uznesenia\nnajvyššieho súdu bolo doručené 23. februára 2017.\nSťažovateľ žiada nálezom vysloviť, že „jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy SR, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa\nčl. 46 ods. 3 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na odškodnenie za väzbu podľa čl. 5\nods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojitosti s čl. 154c ods. 1\n11\n\nÚstavy SR, bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05.05.2015, č.k.\n14Co/693/2013, a napadnutý rozsudok podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR a § 56 ods. 2 zákona\nč. 38/1993 Z.z. zrušil a vrátil vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a priznal\nsťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 543,57 EUR“.\nZ vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. 1 SprV 449/2017 zo 6. októbra 2017\ndoručeného ústavnému súdu 12. októbra 2017 vyplýva, že krajský súd v rozsudku č. k.\n14 Co 693/2013-247 z 5. mája 2015 podrobne uviedol všetky dôvody, ktoré boli základom\nrozhodnutia okresného súdu a ktoré vyhodnotil ako správne. Navyše, uviedol aj vlastné\nzávery, pre ktoré považuje za správnu aplikáciu zákona, na základe ktorej nebol uznaný\nnárok sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy za tzv. útekovú väzbu, a pre ktoré\nvyhodnotil ako primeranú aj priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s jeho\ntrestným stíhaním (nie pre výkon väzby). Na týchto záveroch krajský súd trvá v celom\nrozsahu a sťažnosť považuje za nedôvodnú.\nZ repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 3. novembra 2017 doručenej ústavnému\nsúdu 7. novembra 2017 vyplýva, že v súvislosti s vyjadrením predsedu krajského súdu\nsťažovateľ poukazuje na podanú sťažnosť, pričom trvá na svojich právnych a iných\nargumentoch tam uvedených.\nÚstavný súd doručil uznesenie č. k. II. ÚS 568/2017-12 zo 14. septembra 2017,\nsťažnosť, vyjadrenie predsedu krajského súdu, ako aj repliku sťažovateľa ministerstvu ako\nžalovanému v konaní vedenom všeobecnými súdmi, aby sa tiež mohlo vyjadriť vo veci\nsamej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknuté na svojich právach.\nZ vyjadrenia ministerstva sp. zn.\n\nz 23. novembra 2017 doručeného\n\nústavnému súdu 24. novembra 2017 vyplýva, že rozhodnutia okresného súdu, krajského\nsúdu a najvyššieho súdu nemali za následok odňatie možnosti sťažovateľa konať\npred súdom. Správnosť posúdenia veci najvyšším súdom v jeho uznesení sp. zn.\n4 Cdo 29/2016 z 25. januára 2017 sťažovateľ nenamieta. V tejto súvislosti ministerstvo\nvyjadruje pochybnosti, či sa dá zrušiť rozsudok krajského súdu a zároveň ponechať\nv právoplatnosti uznesenie najvyššieho súdu, keďže proti uzneseniu najvyššieho súdu\n\n12\n\npodaná sťažnosť nesmeruje. Zároveň vyslovuje pochybnosť aj o tom, či sťažovateľ dodržal\nzákonnú lehotu na podanie sťažnosti.\nSkutočnosť, že sťažovateľ nemá rovnaký názor ako všeobecné súdy, automaticky\nnezakladá porušenie jeho označených práv. To isté sa vzťahuje aj na odôvodnenie rozsudku\nkrajského súdu.\nSťažovateľ sa snaží navodiť dojem o nespravodlivosti priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy s poukazom na dĺžku trestného stíhania a vykonanej väzby. Takto\npoňatý koncept nespravodlivosti je však celkom nesprávny a čiastočne zavádzajúci.\nSťažovateľ totiž spojil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu s nárokom na náhradu\nnemajetkovej ujmy za nezákonné vznesenie obvinenia do jedného celku, hoci okresný súd,\nale i krajský súd dospeli k záveru, že mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za čas\nstrávený vo väzbe (628 dní) nepatrí. Priznali mu teda náhradu za uznesenie o obvinení.\nTento svoj úsudok náležite odôvodnili.\nPokiaľ sťažovateľ poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 177/2005\nz 31. mája 2007 a tvrdí, že ide o podobnú vec, treba uviesť, že tento rozsudok neobsahuje\nsťažovateľom tvrdený právny názor, podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nza väzbu je daný aj v prípade, ak si väzbu obvinený zavinil sám. Právna veta tohto\nrozhodnutia znie: „Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti\ns čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok\nna odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.“ Toto\nrozhodnutie bolo prelomové z pohľadu možnosti priznať náhradu nemajetkovej ujmy\nza väzbu aj napriek tomu, že zákon o zodpovednosti štátu nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy nepoznal. V žiadnom smere však nemožno dospieť k záveru, že by toto rozhodnutie\nnajvyššieho súdu negovalo právnu úpravu obsiahnutú v § 5 ods. 2 písm. a) zákona\no zodpovednosti štátu, a preto bolo pre posúdenie otázky zavinenia sťažovateľa v súvislosti\ns jeho vzatím do väzby irelevantné.\nS prihliadnutím na osobu sťažovateľa, ako aj jeho doterajší život (v minulosti bol\ntrestne stíhaný za trestné činy hospodárskeho charakteru) nebolo možné mu priznať viac\nako 5 000 €, a to i napriek tomu, že sa podľa neho zhoršil jeho zdravotný stav. Bolo totiž\npreukázané, že jeho zdravotný stav sa zhoršil vo väzbe, za ktorú mu nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy nepatrí. Okrem toho škoda na zdraví nepredstavuje nemajetkovú ujmu,\n\n13\n\nale samostatný nárok nezávislý od posúdenia nemajetkovej ujmy. Preto ju nemožno\nsubsumovať pod nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.\nZa dostatočné a správne treba považovať aj dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada\nnemajetkovej ujmy v sume 5 000 €.\nII.\n4. Z rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 693/2013-247 z 5. mája 2015 vyplýva, že\nním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 135/2011-187 zo 16. septembra\n2013.\nPodľa názoru krajského súdu k správnym dôvodom rozsudku okresného súdu treba\nv súvislosti s dôvodmi odvolania dodať nasledujúce:\nSťažovateľ odvodzuje svoje nároky z nezákonnej väzby v trvaní 628 dní, na ktoré sa\nvzťahuje deväť rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vydaných v období od 9. mája\n2003 do 14. decembra 2004. Z týchto rozhodnutí je podstatné právoplatné rozhodnutie\nkrajského súdu sp. zn. 7 Tpo 2/03 z 9. mája 2003, ktorým bol sťažovateľ právoplatne vzatý\ndo väzby. Ostatné uznesenia sa týkajú jeho žiadostí o prepustenie z väzby.\nĎalším právnym titulom sú právoplatné uznesenia vyšetrovateľa o vznesení\nobvinenia z 11. decembra 2002 a z 5. mája 2003. Vyšetrovanie bolo ukončené podaním\nobžaloby a následne oslobodzujúcim rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 20/04-431\nz 12. mája 2010.\nOkresný súd dospel k správnemu právnemu názoru, že pre posúdenie nárokov\nsťažovateľa sú určujúce rozhodnutia, ktorými bolo proti nemu začaté trestné stíhanie a bol\nvzatý do väzby. Keďže boli vydané za účinnosti zákona o zodpovednosti štátu, treba vec\nprávne posúdiť podľa tohto zákona.\nOkresný súd nárok sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu\nneuznal napriek tomu, že § 5 ods. 1 a 2 zákona o zodpovednosti štátu umožňuje priznať\ndotknutej osobe náhradu škody za vykonanú väzbu, ak bola spod obžaloby oslobodená.\nDospel totiž k záveru, že sťažovateľ si väzbu spôsobil sám. Vychádzal pritom z rozhodnutí\nkrajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý rozhodol v konečnom dôsledku o vzatí\nsťažovateľa do väzby a následne zamietol jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Súd\nv občianskom súdnom konaní nemá oprávnenie meniť a korigovať skutkový stav\n14\n\nkonštatovaný v právoplatnom rozhodnutí v trestnom konaní, na základe ktorého založil\nsvoje právoplatné rozhodnutie. Dôvody uvádzané v namietaných rozhodnutiach okresného\nsúdu, ktorými bol sťažovateľ prepustený z väzby, nemajú právnu relevanciu, pretože tieto\nrozhodnutia sa nestali právoplatnými v dôsledku ich zmeny odvolacím súdom. Právnu\nrelevanciu nemá ani skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo formálne\nsťažovateľovi doručené až po jeho zadržaní. Z odôvodnenia právoplatného odvolacieho\nrozhodnutia jednoznačne vyplýva, že maril vyšetrovanie a nebol zastihnuteľný na žiadnej\nz jeho známych adries. Je nepochybné, že šlo o tzv. útekovú väzbu, ktorá je spojená s takým\nsprávaním obvineného, že je nutné ho väzobne stíhať, aby mohol byť dosiahnutý účel\ntrestného konania.\nV súvislosti s nárokom sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné\nrozhodnutie je podstatný už ustálený právny názor, podľa ktorého nárok na náhradu škody\nv prípade oslobodenia spod obžaloby treba odvodiť z uznesenia o vznesení obvinenia.\nZastavenie trestného konania a oslobodenie spod obžaloby majú pri správnej aplikácii § 4\nzákona o zodpovednosti štátu rovnaký význam, ako zrušenie alebo zmena uznesenia\no vznesení obvinenia. Ak bol niekto oslobodený spod obžaloby preto, že skutok nespáchal\nalebo tento nie je trestným činom, znamená to, že bol stíhaný nezákonne. V danom prípade\nsťažovateľ bol oslobodený spod obžaloby preto, že skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný, nie\nje trestným činom. Takéto oslobodenie má preto rovnaké účinky ako zastavenie trestného\nstíhania pre nezákonnosť. Preto sťažovateľ má nárok na odškodnenie v súvislosti\ns uzneseniami o vznesení obvinenia z trestných činov podvodu.\nZa správne treba považovať aj závery okresného súdu týkajúce sa výšky priznanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy. Keďže neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie\nnáhrady za nemajetkovú ujmu v súvislosti s výkonom väzby, bolo nutné dostatočne rozlíšiť\npríčinnú súvislosť medzi tvrdenou nemajetkovou ujmou samostatne v súvislosti s väzbou\na samostatne v súvislosti so samotným trestným konaním. Už obsah žaloby preukazuje, že\nvznik ujmy pociťoval sťažovateľ jednoznačne a predovšetkým v súvislosti s jeho zadržaním\na väzbou. Vznesenie obvinenia a trestné konanie uvádzal len okrajovo. Pri určení výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy je súd povinný prihliadať na všetky osobitosti prípadu a osoby\nsamotného poškodeného. Okresný súd preto nepochybil, keď prihliadal aj na skutočnosť, že\nsťažovateľ bol v minulosti právoplatne odsúdený za majetkovú trestnú činnosť a že\n\n15\n\nfiguroval (pred začatím trestného konania, ale aj po ňom) vo viacerých spoločnostiach,\nktoré mali problémy s dodržaním zákonných náležitostí, akou bola výška základného\nimania, resp. ich činnosť bola skončená likvidáciou, či vyhlásením konkurzu. Na druhej\nstrane je nespochybniteľný fakt, že vedenie trestného konania pre úmyselné trestné činy\npo dobu sedem rokov, ktoré sa skončí oslobodením obvineného z dôvodu, že nejde o trestný\nčin, je vážnym zásahom do osobnostných práv dotknutej osoby (najmä do jeho cti, povesti\na dobrého mena), čo v značnej miere ovplyvňuje jeho súkromný a pracovný život, a je\ndôvodom na odškodnenie aj peňažnou náhradou vzniknutej ujmy.\nIII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,\nobnovil stav pred porušením.\n6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n16\n\nPodľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo\nnesprávnym úradným postupom.\nPodľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných\nslobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným\nzákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho\nporiadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a\nslobôd.\nPodľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody\nv rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\nNamietané porušenie čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti\nso zamietnutím žaloby vo zvyšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nza nezákonne vznesené obvinenie a za vedenie trestného stíhania v sume prevyšujúcej\n5 000 €\n7. Sťažovateľ je presvedčený, že priznaná suma 5 000 € ako náhrada nemajetkovej\nujmy za nedôvodné trestné stíhanie dlhého trvania je celkom neprimeraná.\n8. Krajský súd a ministerstvo sú toho názoru, že priznaná suma 5 000 € je vzhľadom\nna všetky relevantné okolnosti dostačujúca.\n9. Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať ako nesporný fakt,\nže proti sťažovateľovi sa viedlo trestné konanie pre úmyselné trestné činy po dobu 7 rokov a\nnapokon bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že nejde o trestný čin.\nRovnako je nepochybné, že trestné stíhanie predstavuje vždy závažný zásah\ndo osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život.\nZasahuje do jeho súkromného života, cti a dobrej povesti. Preto je spôsobilé porušiť aj jeho\n17\n\nprávo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti\na dobrej povesti. Je teda jednoznačné, že trestné stíhanie, ktoré napokon vyústi\ndo oslobodzujúceho rozsudku, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik\nnemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv.\nPodľa názoru ústavného súdu už samotná skutočnosť, že nedôvodné trestné stíhanie\nsťažovateľa trvalo 7 rokov, bez ďalšieho znamená, že priznaná náhrada vo výške 5 000 € sa\njaví ako celkom neprimeraná a nedostatočná.\nNie je možné akceptovať ani niektoré konkrétne argumenty krajského súdu,\n(aj) na základe ktorých dospel k záveru o správnosti priznanej sumy.\nKrajský súd akcentuje obsah sťažovateľovej žaloby, z ktorej sa dá vyvodiť, že vznik\nujmy pociťoval predovšetkým v súvislosti so zadržaním a väzbou (ktorú si zavinil sám tým,\nže sa zdržiaval v cudzine). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že kým\nsťažovateľ náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu vyčíslil sumou 62 800 €, zatiaľ za\nvznesenie nedôvodného obvinenia a za 7 rokov trvajúce trestné stíhanie požadoval\n200 000 €. Táto skutočnosť do určitej miery spochybňuje krajským súdom uvádzanú\nargumentáciu.\nVšeobecné súdy ďalej zdôraznili, že sťažovateľ bol v minulosti trestne stíhaný\na odsúdený za trestné činy hospodárskeho charakteru (trestný čin špekulácie v roku 1985,\ntrestný čin špekulácie a porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou v roku\n1987). Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že trestný čin špekulácie existujúci\npred rokom 1990 znamenal vlastne kriminalizovanie podnikateľských aktivít, ktoré sa v tom\nčase považovali za protizákonné, hoci právo podnikať patrilo i vtedy medzi základné (v tom\nčase u nás neuznávané) ľudské práva.\nÚstavný súd vníma váhu sťažovateľovej argumentácie a zároveň dodáva, že ani\nprípadná kriminálna minulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie\ntrvajúce 7 rokov nebolo závažným zásahom do jeho osobnostných práv.\nVzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu a na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím\n\n18\n\npodľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\nNamietané porušenie čl. 154c ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 5 dohovoru v súvislosti\ns potvrdením zamietnutia žaloby, čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nza väzbu\n10. Sťažovateľ je presvedčený, že prednostnou aplikáciou čl. 5 ods. 5 dohovoru\n(na základe čl. 154c ods. 1 ústavy) mu mala byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy\nza väzbu, keďže toto ustanovenie [na rozdiel od ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a) zákona\no zodpovednosti štátu] umožňuje odškodniť nemateriálnu ujmu aj v prípade väzby\nzavinenej samotným obvineným. Tento právny názor vyvodzuje z rozsudku najvyššieho\nsúdu sp. zn. 4 Cdo 177/2005 z 31. mája 2007.\nKrajský súd ani v odôvodnení rozsudku, ale ani vo vyjadrení ústavnému súdu na túto\nnámietku sťažovateľa nereagoval.\nMinisterstvo považuje námietku za nedôvodnú, pretože podľa jeho názoru\nz citovaného rozsudku najvyššieho súdu právny záver tvrdený sťažovateľom nevyplýva.\nPodľa § 5 ods. 2 písm. a) zákona o zodpovednosti štátu právo na náhradu škody nemá\nten, kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním\ndal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia.\nTreba konštatovať, že podľa názoru všeobecných súdov sťažovateľ bol vzatý\ndo väzby pre obavu, že sa bude trestnému konaniu vyhýbať pobytom v cudzine. Všeobecné\nsúdy považovali v tomto smere za záväzné zistenia vyplývajúce z právoplatného uznesenia\no vzatí sťažovateľa do väzby, podľa ktorých si svojím správaním zapríčinil väzbu sám, keď\nnemal stále bydlisko, na ktorom by sa zdržiaval, keď jeho prítomnosť nebolo možné\nzabezpečiť zo žiadnych adries na Slovensku, ale ani zo Španielska, keď nepreberal zásielky\nod orgánov činných v trestnom konaní a keď sa nedostavoval na úkony pred vyšetrovateľa,\nhoci mu to viackrát sľúbil. Zároveň boli toho názoru, že v rámci občianskeho súdneho\nkonania sa tieto právoplatne vyslovené závery trestného súdu nemôžu preskúmavať, resp.\nnemožno dospieť v danej súvislosti k opačnému záveru. Sťažovateľ totiž tvrdil, že do\ncudziny neušiel z obavy pred trestným stíhaním, pretože o trestnom stíhaní vedenom proti\n\n19\n\nnemu sa dozvedel iba pri návrate z cudziny, keď bol na hraničnom prechode zadržaný,\npričom počas pobytu v cudzine (na Kanárskych ostrovoch) bol riadne prihlásený k pobytu.\nSťažovateľ sa závermi všeobecných súdov, podľa ktorých sa tieto cítili byť viazané\nv občianskom súdnom konaní právoplatne zistenými skutočnosťami odôvodňujúcimi väzbu\nv trestnom konaní, nijako v podanej sťažnosti nezaoberá a takýto záver nenapáda. Tvrdí\ntotiž, že čl. 5 ods. 5 dohovoru priznáva právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej\nväzbou bez ohľadu na to, či si väzbu obvinený prípadne sám zavinil. Poukazuje pritom\nna rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 177/2005 z 31. mája 2007, ktorý považuje\nv uvedenej súvislosti za precedentný. Podľa názoru sťažovateľa je teda nepodstatné, že si\nväzbu prípadne sám zavinil (čo však dôrazne popiera), pretože prednostnou aplikáciou čl. 5\nods. 5 dohovoru v spojení s čl. 154c ods. 1 ústavy aj tak treba dospieť k oprávnenosti jeho\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou.\nPri riešení danej právnej otázky ústavný súd dospel k záveru, že z rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 177/2005 z 31. mája 2007, na ktorý sa sťažovateľ ako\nna precedentný odvoláva, ním tvrdený právny záver nevyplýva. Rozsudok bol uverejnený\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky v čiastke č. 2/2009 pod č. 13 s právnou vetou: „Nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5\nods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.“ V danej veci sa neriešil prípad odškodnenia takej väzby,\nktorú si mal obvinený zaviniť sám. Preto odkaz sťažovateľa na citovaný judikát sa nejaví\nako náležitý.\nÚstavný súd považuje za potrebné poukázať aj na niektoré závery vyplývajúce\nz judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).\nPrávo na odškodnenie zakotvené v čl. 5 ods. 5 dohovoru predpokladá, že porušenie\nniektorého z ustanovení čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 dohovoru konštatoval vnútroštátny orgán alebo\nESĽP (N.C. proti Taliansku, Bogdanovski proti Taliansku). Ak porušenie nebolo\nkonštatované, je čl. 5 ods. 5 dohovoru ratione materiae neaplikovateľný. Pokiaľ ide\no vnútroštátne orgány, nie je nutné, aby vyslovili priamo porušenie konkrétneho\n\n20\n\nustanovenia dohovoru, lebo postačuje, ak je zrejmé, že ich záver sa materiálne týka práva\nzaručeného dohovorom (Perks a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, Danev proti Bulharsku).\nUvedené závery z judikatúry ESĽP možno zhrnúť tak, že k aplikácii čl. 5 ods. 5\ndohovoru môže dôjsť iba v prípade, ak porušenie čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 dohovoru bolo\nvyslovené vo vnútroštátnom konaní, resp. v konaní pred ESĽP. Vo vnútroštátnom konaní to\nprichádza do úvahy na základe sťažnosti podanej ústavnému súdu proti právoplatnému\nrozhodnutiu o väzbe, prípadne na základe dovolania podaného ministrom spravodlivosti\nSlovenskej republiky.\nK preskúmaniu právoplatného uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby (ale ani\nniektorého z ďalších rozhodnutí, ktorými bolo trvanie väzby potvrdené) nedošlo, a to ani\nna základe dovolania, ale ani sťažnosti ústavnému súdu.\nNa základe uvedených skutočností preto nebolo možné tejto časti sťažnosti vyhovieť\n(bod 4 výroku nálezu).\nK ostatným výrokom\n11. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.\nNa základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k.\n14 Co 693/2013-247 z 5. mája 2015 v rozsahu vymedzenom v bode 2 výroku nálezu a vec\nv rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).\n12. Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v celkovej\nvýške 543,57 €. Z toho za 2 úkony právnych služieb a 2 režijné paušály požadoval čiastku\n312,34 €. Ďalej za hotové výdavky a náhradu za stratu času v súvislosti s prvou poradou\nso sťažovateľom 30. marca 2017 v Bratislave požadoval čiastku 231,23 € (náhrada\nza spotrebu pohonných látok pri ceste motorovým vozidlom z Banskej Bystrice\n\n21\n\ndo Bratislavy a späť 22,54 €, náhrada za 416 km jazdy 76,12 €, náhrada za stratu času\n132,57 €).\nÚstavný súd považoval za možné priznať odmenu za 2 úkony právnych služieb\nadvokáta v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia 30. marca 2017 a sťažnosť\nz 31. marca 2017) po 147,33 €, ako aj 2 režijné paušály po 8,84 €, teda celkom 312,34 €\n(bod 3 výroku nálezu).\nNaproti tomu nebolo možné priznať ďalšiu požadovanú čiastku 231,23 €, ktorá\nvyplývala zo skutočnosti, že právny zástupca sťažovateľa bývajúceho v Bratislave sídli\nv Banskej Bystrici, z čoho vyplynuli jednak cestovné výdavky, ako aj strata času stráveného\nadvokátom na ceste. Bolo síce nespochybniteľným právom sťažovateľa poveriť\nzastupovaním advokáta bez ohľadu na jeho sídlo, avšak výdavky spojené s osobným\nstretnutím s advokátom nemožno vo vzťahu voči krajskému súdu ako neúspešnému\núčastníkovi konania považovať za účelne vynaložené.\n13. Napokon ústavný súd považuje na margo argumentácie ministerstva za potrebné\nuviesť, že sťažnosť bola podaná včas, keď bola podaná v zákonnej dvojmesačnej lehote\npočítanej od doručenia dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu. Je to tak napriek tomu, že\nsťažnosť\n\nnesmeruje\n\nproti\n\ndovolaciemu\n\nuzneseniu\n\nnajvyššieho\n\nsúdu,\n\nale\n\nproti\n\npotvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ bol totiž povinný predtým, než sa\nobrátil na ústavný súd, vyčerpať všetky účinné prostriedky obrany svojich práv v rámci\nvšeobecných súdov. Zrejme napokon dospel k záveru, že dovolacie uznesenie najvyššieho\nsúdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté ako neprípustné, treba považovať za správne\na z tohto dôvodu jeho sťažnosť ústavnému súdu smerovala iba proti rozsudku krajského\nsúdu. Takýto procesnoprávny postup sťažovateľa bol akceptovateľný, a to s prihliadnutím aj\nna skutočnosť, že najvyšší súd sa meritom veci nijako nezaoberal, keďže dovolanie\npovažoval za neprípustné. Okrem toho takýto procesnoprávny postup sťažovateľa bol\nv súlade aj s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (napr. III. ÚS 15/2011, I. ÚS 27/2014,\nII. ÚS 596/2014 a iné).\nZ uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia.\n\n22\n\n14. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti\nrozhodnutiu\n\nústavného\n\nsúdu\n\nnemožno\n\npodať\n\nopravný\n\nprostriedok,\n\ntreba\n\npod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho\ndoručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. decembra 2017\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "náhrada škody (ujma)", "obžaloba, obžalovaný-oslobodenie spod obžaloby", "väzba", "náhrada nemajetkovej ujmy"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "14Co/693/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "11C/135/2011", "guid": "cbd39332-0f53-4b1c-b4e3-16c051d7471e:9cba2637-bf7b-4b71-b2a1-f3bad99eed7b", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8051292d-1fec-4ca5-b909-c3ac72d1c0fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.124.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 124/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 124/2016 z 11. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.124.2016.1"}, {"guid": "ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 596/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66"}, {"guid": "ussr:51c82f06-6b07-4d16-96e3-5c28d17c02aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/2014 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51c82f06-6b07-4d16-96e3-5c28d17c02aa"}, {"guid": "ussr:819e23cc-21c1-4a37-b308-dbeda947e5d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 15/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 15/2011 z 18. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:819e23cc-21c1-4a37-b308-dbeda947e5d0"}, {"guid": "65786325-428f-40a0-bf6e-e9bea88ce9f4:0c10c647-dce0-4836-af99-bdd41994faae", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6612207204.1", "spisova_znacka": "14Co/693/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/693/2013 z 18. 11. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-11-18", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6612207204.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:118055e9-35dc-4e5a-94f1-a217f986f951", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.343.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 343/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 343/2026 z 9. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.343.2026.1"}, {"guid": "ussr:9f483610-ffbf-4fb8-81ed-3f139f147f30", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.338.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 338/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 338/2020 z 15. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-15", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.338.2020.1"}, {"guid": "033b9638-adcf-4071-9be8-b92d2a482e3b:a644215e-925e-415d-af8f-2a02ecc4c4c3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:2513206404.2", "spisova_znacka": "9Cdo/44/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/44/2024 z 28. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:2513206404.2"}, {"guid": "f0031ed0-9788-4897-9757-784fe73bd2ad:6657ac3b-8625-4fff-ab03-f13d16a28478", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1113239297.4", "spisova_znacka": "5Cdo/72/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/72/2023 z 26. 6. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-06-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1113239297.4"}, {"guid": "b79e4360-88ab-4910-9c29-04a733f413b4:8aa91c45-90c2-4828-9dee-0dabbc808012", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1106216606.2", "spisova_znacka": "2Cdo/249/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/249/2021 z 30. 5. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-05-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1106216606.2"}, {"guid": "cfabda89-2214-4d00-9e86-e7e66a91aca3:912372f2-2544-4b77-98e8-7aaeee10473e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2026:3116222901.3", "spisova_znacka": "19Co/123/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/123/2025 z 23. 9. 2026", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2026-09-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2026:3116222901.3"}, {"guid": "f938c2e3-5c42-475e-8079-0c46e37320f7:bdfc853d-4518-4dc8-a3df-ec0b27750b31", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:2513206405.5", "spisova_znacka": "24Co/151/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/151/2025 z 26. 8. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:2513206405.5"}, {"guid": "12a4fb18-b18f-46ca-a04c-2f411f780ba8:caf9d3ec-a86f-472f-99ad-6fcc8b9c2e42", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1", "spisova_znacka": "8Co/72/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/72/2026 z 28. 7. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-07-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1"}, {"guid": "ec78ca2e-e6cb-4f4b-b4a6-6a71ca866633:49a9d95f-a372-451b-b3aa-b789d947b072", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1112229329.3", "spisova_znacka": "16Co/50/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/50/2025 z 27. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1112229329.3"}, {"guid": "24ec3e05-8e56-41ee-bb6e-a234ca73ad53:905bbba1-5b8d-468e-a21c-77f079f4c464", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1109230020.4", "spisova_znacka": "3Co/118/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/118/2023 z 30. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1109230020.4"}, {"guid": "ab9ee368-0a37-4e12-b4ef-ccd4bdd22f97:67d38ac6-cb6c-4904-b7fe-f98b9c62b713", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1118220357.1", "spisova_znacka": "7Co/56/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/56/2024 z 27. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1118220357.1"}, {"guid": "735966a4-ab24-4395-9087-18dc458ad896:2ec7a3ea-f496-45c2-b607-a218b0cb2e8f", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2024:4123203735.1", "spisova_znacka": "25Co/16/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/16/2024 z 24. 7. 2024", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2024-07-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2024:4123203735.1"}, {"guid": "43cf36a4-f13e-4f31-a3fe-297f8b563258:a0e47b62-ec88-473d-af30-534476ff6b47", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1418202625.1", "spisova_znacka": "8Co/58/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/58/2020 z 19. 7. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-07-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1418202625.1"}, {"guid": "babbf775-1118-47f3-a057-cabd583d5361:81729860-3ccd-4a7b-b3d0-bc5980f0cf7e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1115229672.1", "spisova_znacka": "8Co/226/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/226/2019 z 29. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-06-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1115229672.1"}, {"guid": "c806ae27-1a6c-446b-84ac-7ddbcff759ac:8993a87e-5f24-4a96-9278-ae4ed3494ebe", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1717201002.1", "spisova_znacka": "15Co/114/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/114/2018 z 23. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1717201002.1"}, {"guid": "d4dd4b84-b505-4675-8077-6f8ae04cd122:10e808a0-1c70-49b9-a0b9-e9d848faed1d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1115223643.2", "spisova_znacka": "8Co/141/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/141/2019 z 25. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-05-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1115223643.2"}, {"guid": "0ecb9d25-3c16-4a96-a07d-93f7f91c1134:acbe3764-7af3-4992-a174-013f002bacd6", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1111234350.1", "spisova_znacka": "8Co/217/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/217/2018 z 24. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-09-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1111234350.1"}, {"guid": "826f48fc-b431-4b38-abf5-45695fca3df4:3807ff64-173f-4b2e-aa37-7b5ae2054208", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2026:7125206070.5", "spisova_znacka": "75C/13/2025", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 75C/13/2025 z 23. 1. 2026", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2026-01-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2026:7125206070.5"}, {"guid": "9bff5693-fdb2-430e-845f-b2d087dcecf0:a9cc1635-1335-49c5-849c-b63a9a19cf9e", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1122201458.8", "spisova_znacka": "B1-11C/9/2022", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-11C/9/2022 z 9. 5. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-05-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1122201458.8"}, {"guid": "0c69432b-a463-4cd5-91da-8f19946a7e20:ad9dab81-4494-4bc0-9651-a7669819ebd8", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2024:1112229329.15", "spisova_znacka": "B1-25C/163/2012", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-25C/163/2012 z 18. 7. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2024-07-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2024:1112229329.15"}, {"guid": "455efd51-ce6d-4533-a774-97f08f837ad9:38360049-e2fe-4726-b99a-474031764355", "ecli": "ECLI:SK:OSTN:2024:3123201385.4", "spisova_znacka": "13C/8/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 13C/8/2023 z 25. 9. 2024", "sud": "Okresný súd Trenčín", "datum_vydania": "2024-09-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSTN:2024:3123201385.4"}]}