{"guid": "ussr:ebddb0b4-58e6-4a4a-a733-b1a863e0b03a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.614.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 614/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 614/2017 z 12. 10. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 614/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.614.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-10-12", "forma": "Uznesenie,Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ebddb0b4-58e6-4a4a-a733-b1a863e0b03a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.614.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.614.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.614.2017.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 614/2017-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. októbra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Torňošom, advokátska\n\nkancelária, Tomášikova 50/D, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej\nBystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 217/2016 a jeho uznesením z 30. marca 2017\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2017\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci\n\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 217/2016 a jeho uznesením z 30. marca 2017.\nSťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. júla 2017.\n\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci\n\n(ďalej len „žalobkyňa“)\n\no manželské výživné bol sťažovateľ v postavení žalovaného. Žalobkyňa požadovala\nvýživné v sume 800 € mesačne od 24. augusta 2015. Konanie sa viedlo na Okresnom súde\nZvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 191/2015.\nŽalobkyňa 15. októbra 2015 doručila okresnému súdu podanie, ktorým žalobu proti\nsťažovateľovi vzala späť s odôvodnením, že súd jej manželstvo so sťažovateľom rozviedol\nv konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 85/2015. Išlo o rozsudok okresného\nsúdu č. k. 15 C 85/2015-44 z 8. septembra 2015, ktorý sa stal právoplatným 6. októbra\n2015.\nUznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. 9 C 191/2015-28\nz 21. októbra 2015 bolo o náhrade trov konania rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov\nnemá nárok na náhradu trov konania.\nNa základe odvolania sťažovateľa uznesením sudcu okresného súdu č. k.\n9 C 191/2015-74 z 24. februára 2016 bola žalobkyňa zaviazaná nahradiť sťažovateľovi\ntrovy konania v sume 1 323,90 €.\nProti uzneseniu sudcu okresného súdu podala žalobkyňa odvolanie s viacerými\nnámietkami. Uviedla, že výrok o povinnosti zaplatiť trovy je formálne nesprávny a je\nv rozpore s § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Ďalej namietala, že súd nesprávne\nprevzal právnu argumentáciu sťažovateľa o tom, že zastavenie konania zavinila žalobkyňa,\nsťažovateľ zneužil dobrý úmysel žalobkyne, ktorá vzala žalobu späť (keďže nevidela dôvod\nna pokračovanie v konaní, pretože okresný súd v inom konaní rozhodol o rozvode\nmanželstva), a začal tvrdiť, že zavinila zastavenie konania. Okrem toho podľa žalobkyne\nuniklo pozornosti okresného súdu, že v konaní o rozvod manželstva sa obaja účastníci\nvzdali odvolania, pričom sťažovateľ vedel, že žalobkyňa už nemôže podať proti rozsudku\no rozvode odvolanie. Okresný súd mal tiež nesprávne posúdiť to, že žalobkyňa\npredpokladala, že je zbytočné domáhať sa výživného za 14 dní. Napokon mal okresný súd\nvec nesprávne právne posúdiť, keď z uvedených skutočností nezistil, že žalobkyňa\nzastavenie konania nezavinila.\n\n2\n\nSťažovateľ podal vyjadrenie na odvolanie žalobkyne a domáhal sa potvrdenia\nuznesenia sudcu okresného súdu, ako aj náhrady trov odvolacieho konania. Zdôraznil, že\nžalobkyňa bola zastúpená advokátom, a preto tvrdenia typu, že „navrhovateľka\npredpokladala, že je zbytočné domáhať sa výživného za 14 dní“ alebo, že „obidvaja\núčastníci sa vzdali odvolania a odporca vedel, že už nemôže v tomto konaní podať proti\nrozsudku o rozvode odvolanie“, sú z hľadiska právnej argumentácie absolútne irelevantné.\nPodľa sťažovateľa je nesporné, že konanie o určenie výživného na manželku je sporovým\nkonaním a žalobkyňa si mala byť pri podaní žaloby vedomá, z akých zásad bude súd\nvychádzať pri posúdení nároku na náhradu trov (zodpovednosť za výsledok konania,\nza zavinenie a za náhodu). Sťažovateľ zdôraznil tiež, že žalobkyňa neuviedla, že v konaní\nvedenom pod sp. zn. 9 C 191/2015 požadovala od neho náhradu trov konania, avšak\nv odvolaní uviedla, že sťažovateľ zneužil jej dobrý úmysel prejavený tým, že v dobrej viere\nvzala žalobu späť a napriek tomu uplatnil nárok na náhradu trov konania. Ďalej vo vyjadrení\nzdôraznil, že žalobkyňa nepreukázala, že by zastavenie konania nezavinila (a teda, že ho\nzavinil sťažovateľ). Na doplnenie tiež uvádza, že za obdobie od 24. augusta 2015 do\n6. októbra 2015 pri požadovanej mesačnej výške výživného 800 € išlo o nezanedbateľnú\nsumu.\nUznesením krajského súdu č. k. 12 Co 217/2016-91 z 30. marca 2017 bolo uznesenie\nokresného súdu zmenené tak, že žiadnemu z účastníkov konania sa náhrada trov nepriznáva.\nKrajský súd aplikoval § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), podľa ktorého\nsúd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného\nzreteľa. Podľa krajského súdu žalobkyňa späťvzatím žaloby síce zavinila procesne\nzastavenie konania, avšak dôvodom späťvzatia žaloby bola skutočnosť, že došlo k rozvodu\nmanželstva žalobkyne a sťažovateľa, následkom čoho by súd mohol výživné priznať len do\nmomentu zániku manželstva. Dôvod hodný osobitného zreteľa krajský súd vidí v tom, že\nžalobkyňa nemohla pri podaní žaloby vo veci manželského výživného predpokladať nielen\ndĺžku, ale ani spôsob rozhodnutia o rozvode, a preto jej nemôže byť na ťarchu, že využila\nprávo v zmysle § 71 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), pričom túto\nskutočnosť možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.\n\n3\n\n2.1 V súvislosti s uznesením krajského súdu sťažovateľ poukazuje na to, že krajský\nsúd nesprávne vytkol okresnému súdu, že mal rozhodnúť podľa § 257 CSP, ustanovenie\nvšak v čase rozhodovania okresného súdu (24. februára 2016) ešte nebolo účinné.\nPodľa názoru sťažovateľa uznesenie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené,\nje arbitrárne, vyznačuje sa formalistickým prístupom pri rozhodovaní, je nepreskúmateľné\nv dôsledku procesných pochybení a prekračuje ústavné limity pre akceptovateľné rozdielne\nnázory na právne posúdenie veci.\nKrajský súd podľa sťažovateľa nesprávne aplikoval na vec § 257 CSP\n(o výnimočnom nepriznaní náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa),\nhoci správne mal aplikovať § 256 ods. 1 CSP (o priznaní náhrady trov konania protistrane,\nak strana procesne zavinila zastavenie konania). Ako dôvod hodný osobitného zreteľa\nuviedol, že nemôže byť na ťarchu žalobkyne využitie práva požiadať o priznanie\nmanželského výživného, avšak toto právo žalobkyne krajský súd neposúdil vo vzťahu\nk právu sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a rovnosť zbraní v súdnom konaní.\nŽalobkyňa bola v konaní o manželské výživné právne zastúpená advokátom.\nJe zrejmé, že jej žaloba nebola bezdôvodná a jej nárok nebol po právnej stránke ovplyvnený\ntým, že došlo k skončeniu konania o rozvod manželstva, pretože skončením tohto konania\nnedochádza k automatickému zastaveniu konania o manželskom výživnom, ale sa len ustáli\ndoba, po ktorú je možné výživné priznať.\nArgumentácia krajského súdu tvrdiaca, že dôvod hodný osobitného zreteľa je v tom,\nže pri podaní žaloby vo veci manželského výživného žalobkyňa nemohla predpokladať\ndĺžku, ale ani spôsob rozhodnutia o rozvode, je nezrozumiteľná a neodôvodnená, a to\nvzhľadom na to, že za dôvody hodné osobitného zreteľa sa považujú neprimeraná tvrdosť,\npodiel oboch strán na vzniku sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť dosiaľ nevyriešenej\nprávnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobné pomery\nstrán sporu a nízky príjem, pričom argument uplatnený krajským súdom sa netýka osobitosti\nkonania, v ktorom sa rozhodovalo o trovách, ale konania o rozvode.\n\n4\n\nJe nesporné, že žalobkyni vznikol nárok na priznanie výživného od 24. augusta 2015\ndo 6. októbra 2015 a skončením rozvodového konania nezanikol. Ak by žalobkyňa nevzala\nžalobu späť, okresný súd by rozhodoval o výživnom za toto rozhodné obdobie. To, že\nžalobu vzala žalobkyňa späť práve z dôvodu, že manželstvo bolo rozvedené, nemožno\ncharakterizovať ako dôvod hodný osobitného zreteľa, lebo tento dôvod nespĺňa kritériá tzv.\n„výnimočného charakteru“. V danom prípade krajský súd prekročil ústavné limity pre\nakceptovateľné rozdielne názory na právne posúdenie veci.\nSťažovateľ navyše uvádza, že okresný súd prejav žalobkyne o späťvzatí žaloby\nnezaslal sťažovateľovi na vyjadrenie, čo aj namietal v odvolaní proti uzneseniu vyššieho\nsúdneho úradníka okresného súdu, čím došlo tiež k odňatiu práva sťažovateľa na\nspravodlivý súdny proces.\nKrajský súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal s odôvodnenou argumentáciou\nsťažovateľa uvedenou v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobkyne a žiadnym spôsobom na ňu\nneprihliadol. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu neobsahuje ani stopy po tom, že by sa\npri rozhodovaní o odvolaní voči uzneseniu okresného súdu argumentáciou sťažovateľa\nuvedenou vo vyjadrení zaoberal.\nKrajský súd sa podľa názoru sťažovateľa len stroho odvoláva na „výnimočné\ndôvody“, ktoré však z hľadiska závažnosti posudzuje formalisticky aj pri porovnaní s § 256\nods. 1 CSP. Formálne tvrdí, že zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska,\nale sa nezaoberá posúdením miery zavinenia či už žalobkyne alebo sťažovateľa, a to za\nsituácie, keď nárok žalobkyne na priznanie manželského výživného trval od 24. augusta do\n6. októbra 2015, čo nie je zanedbateľné. K tomu treba dodať, že sťažovateľ sa musel\nv konaní brániť.\nKrajský súd podľa sťažovateľa bez bližšej špecifikácie tvrdí, že okresný súd\nnepostupoval v súlade s právnym stavom pri právnom posúdení náhrady trov. Pritom je\nnesporné, že uznesenie okresného súdu bolo vydané za účinnosti Občianskeho súdneho\nporiadku. Z uznesenia krajského súdu nie je zrejmé, či okresný súd pochybil tým, že\nneaplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku účinné v čase vydania\n\n5\n\njeho uznesenia, resp. či mal aplikovať § 257 CSP účinný v čase rozhodovania krajského\nsúdu. Pritom okresný súd tak urobiť nemohol, keďže Civilný sporový poriadok sa stal\núčinným 1. júla 2016.\nĎalej sťažovateľ konštatuje, že vzhľadom na § 421 ods. 2 CSP dovolanie proti\nuzneseniu krajského súdu nebolo prípustné a sťažnosť ústavnému súdu je podaná\nv zákonnej lehote, keďže uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 22. mája\n2017.\n2.3 Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa –\n\n... na súdnu ochranu\n\nv zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici\nporušené.\n2. Uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.03.2017, č. k.\n12 Co/217/2016-91 ruší a vec vracia Krajskému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi –\n\n(...) priznáva primerané finančné\n\nzadosťučinenie v sume 500,- Eur (slovom: päťsto eur), ktoré sú mu Krajský súd v Banskej\nBystrici povinný vyplatiť do (2) dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia\n(2 právne úkony v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a/ a b/ a § 16 ods. 3 Vyhlášky MS\nSR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov) sťažovateľovi –\n\n(...) v sume 324,12\n\nEur, na účet právneho zástupcu JUDr. Pavla Torňoša, advokáta, do (2) dvoch mesiacov od\nprávoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n3. Z uznesenia vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. 9 C 191/2015-28\nz 21. októbra 2015 vyplýva, že ním bolo konanie o určenie manželského výživného\nzastavené s tým, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa\nkonštatovania okresného súdu žaloba žalobkyne datovaná 20. augusta 2015 bola okresnému\nsúdu doručená 24. augusta 2015. Podaním žalobkyne doručeným okresnému súdu\n\n6\n\n15. októbra 2015 bola žaloba vzatá späť. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 146\nods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.\n4. Z uznesenia sudcu okresného súdu č. k. 9 C 191/2015-74 z 24. februára 2016\nvyplýva, že ním bol zmenený výrok uznesenia vyššieho súdneho úradníka okresného súdu\nč. k. 9 C 191/2015-28 z 21. októbra 2015 o náhrade trov konania tak, že žalobkyňa je\npovinná nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 1 323,90 €. Podľa názoru okresného\nsúdu žalobkyňa zavinila zastavenie konania tým, že podaním z 8. októbra 2015 doručeným\nokresnému súdu 15. októbra 2015 vzala žalobu v celom rozsahu späť ešte pred prvým\npojednávaním, pričom ako dôvod späťvzatia žaloby uviedla, že jej manželstvo\nso sťažovateľom bolo rozvedené s právoplatnosťou 6. októbra 2015. Príčinou zastavenia\nkonania bolo využitie dispozitívneho procesného úkonu žalobkyne spočívajúce v späťvzatí\nžaloby v celom rozsahu a nie samotný rozvod manželstva, keďže žalobkyňa nevyužila svoje\nprávo a netrvala na žalobe aj naďalej v rozsahu výživného za obdobie od podania žaloby\n(24. augusta 2015) do právoplatnosti rozsudku o rozvode (6. októbra 2015). Žalobkyňa\npreto späťvzatím žaloby zmarila ďalšie konanie vo veci, čím zavinila jeho zastavenie\nv celom rozsahu.\n5. Z uznesenia krajského súdu č. k. 12 Co 217/2016-91 z 30. marca 2017 vyplýva, že\nním bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 191/2015-74 z 24. februára 2016\nvo výroku o náhrade trov konania tak, že žiadnemu z účastníkov konania (správne má byť\nzrejme „žiadnej zo strán konania“, pozn.) sa náhrada trov konania nepriznáva. Žalobkyni\nnebola zároveň priznaná náhrada trov odvolacieho konania.\nPodľa názoru krajského súdu v zmysle § 256 ods. 1 CSP vzniká povinnosť nahradiť\ntrovy konania tomu, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie v zmysle tohto\nustanovenia je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska. Žalobkyňa späťvzatím\nžaloby síce z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, avšak dôvodom späťvzatia\nžaloby bola skutočnosť, že rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 85/2015-44 z 8. septembra\n2015, ktorý sa stal právoplatným 6. októbra 2015, bolo manželstvo strán konania rozvedené,\npričom pokiaľ v priebehu konania o určenie manželského výživného dôjde k rozvodu, súd\nmôže priznať výživné len do času zániku manželstva. S prihliadnutím na skutočnosť, že\nžalobkyňa sa žalobou doručenou 24. augusta 2015 domáhala manželského výživného\n7\n\na v čase podania žaloby nemohla predpokladať nielen dĺžku, ale ani spôsob rozhodnutia\nsúdu o rozvode manželstva, ako aj so zreteľom na to, že žalobkyni nemôže byť na ťarchu,\nže využila svoje právo v zmysle § 71 ods. 1 zákona o rodine, rozhodol krajský súd\no náhrade trov konania tak, že náhradu trov žiadnej zo strán konania nepriznal, pretože\nuvedenú situáciu možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa na strane žalobkyne\npodľa § 257 CSP.\nIII.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n8. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\n8\n\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n10. Podľa názoru sťažovateľa nemožno akceptovať záver krajského súdu o aplikácii\n§ 257 CSP, pretože tento záver nie je dostatočne odôvodnený, je arbitrárny, vyznačuje sa\nformalistickým prístupom, je nepreskúmateľný pre procesné pochybenia a prekračuje\nústavné limity akceptovateľnosti rozdielnych názorov na právne posúdenie veci.\n11. Ústavný súd považuje závery krajského súdu za dostatočné a akceptovateľné.\nNejavia sa ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec\nodlišný názor, sama osebe nemôže zakladať porušenie označených práv.\nZ pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že krajský súd sa stotožnil s právnym\nnázorom sťažovateľa, podľa ktorého zastavenie konania z procesnoprávneho hľadiska\nzavinila svojím postupom (späťvzatím žaloby) žalobkyňa. V tomto smere vyhovel odvolacej\n\n9\n\nnámietke sťažovateľa, čím odobril stanovisko sudcu okresného súdu, podľa ktorého\nzastavenie konania zavinila jeho bývalá manželka, teda žalobkyňa. Naproti tomu však\ndospel k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobkyne\nv zmysle § 257 CSP. Skutočnosti, z ktorých tieto dôvody vyplývajú, uviedol jasným\na zrozumiteľným spôsobom, a preto napadnuté uznesenie krajského je podľa názoru\nústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú\npríčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktoré by zakladali\nreálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n12. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. októbra 2017\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "žaloba-späťvzatie", "trovy konania", "žaloba-späťvzatie", "trovy konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "adf87ef7-2a40-4199-a3ad-b84350ff30b1:77a9b08c-fcf3-4083-9992-a671110d5ee5", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2017:6715212174.2", "spisova_znacka": "12Co/217/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/217/2016 z 29. 3. 2017", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2017-03-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6715212174.2"}], "citovane_v": [{"guid": "38080092-b243-4581-b84d-b25f15755301:40feea40-19dc-4c47-a563-bc58d7445dfb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111244811.2", "spisova_znacka": "3Cdo/34/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/34/2018 z 14. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111244811.2"}, {"guid": "38080092-b243-4581-b84d-b25f15755301:9f37fd6c-5d92-4a52-8be3-659cad138e98", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111244811.2", "spisova_znacka": "3Cdo/34/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/34/2018 z 13. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111244811.2"}, {"guid": "38080092-b243-4581-b84d-b25f15755301:f11c0fa3-1d7f-4e42-9aa0-b3ffd693b03d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111244811.2", "spisova_znacka": "3Cdo/34/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/34/2018 z 13. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111244811.2"}]}