{"guid": "ussr:d7920bcc-5237-4f42-bfe0-7ea8f32c44fa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.626.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 626/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 626/2017 z 12. 10. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 626/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.626.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-10-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d7920bcc-5237-4f42-bfe0-7ea8f32c44fa", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.626.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.626.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.626.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 626/2017-30\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. októbra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti\nobchodnej spoločnosti\n\n,\n\n, zastúpenej\n\nadvokátskou kanceláriou ATLegal, s. r. o., Grösslingová 45, Bratislava, v mene ktorej koná\nadvokátka JUDr. Andrea Tomlainová, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia\njej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 58/2016 a jeho uznesením\nz 31. januára 2017 (sp. zn. Rvp 885/2017) a postupom Okresného súdu Bratislava II\nv konaní vedenom pod sp. zn. 24 Cb 176/2014 a jeho uznesením z 26. apríla 2017\n(sp. zn. Rvp 1192/2017) a takto\nrozhodol:\nSťažnosti obchodnej spoločnosti\nneopodstatnené.\n\n, o d m i e t a ako zjavne\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2017\nelektronicky a 17. mája 2017 poštou doručená sťažnosť (vedená pod sp. zn. Rvp 885/2017)\nobchodnej spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n4 Obdo 58/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením\nz 31. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\nÚstavnému súdu bola 3. júla 2017 doručená sťažnosť (vedená pod sp. zn.\nRvp 1192/2017) sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II\n(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Cb 176/2014 (ďalej\naj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho uznesením z 26. apríla 2017 (ďalej\naj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).\nZo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 15. mája 2017 a 17. mája 2017 (vedenej\npod sp. zn. Rvp 885/2017) a z jej príloh vyplýva, že\n(ďalej len „žalobca“),\nsa domáha proti sťažovateľovi nároku na zaplatenie sumy 42 522 271,13 € s príslušenstvom\nz titulu bezdôvodného obohatenia za rok 2013, ktorý podľa žalobcu mal vzniknúť plnením\nna základe neplatnej zmluvy o prevádzke\n\n(ďalej len „VEG“)\n\nuzatvorenej 10. marca 2006. Konanie o predmetnej žalobe je vedené okresným súdom\npod sp. zn. 24 Cb 176/2014.\n\n2\n\nNa návrh sťažovateľa okresný súd rozhodol uznesením č. k. 24 Cb 176/2014-741\nz 30. septembra 2015 tak, že prerušil konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.\n24 Cb 176/2014 do právoplatného skončenia konania o dovolaní vedenom najvyšším súdom\npod sp. zn. 3 Obdo 40/2015 a do právoplatného skončenia konania vedeného okresným\nsúdom pod sp. zn. 23 Cb 132/2008, pretože v týchto konaniach sa rieši otázka platnosti\nzmluvy o prevádzke VEG, ktorá má zásadný význam pre rozhodnutie okresného súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 24 Cb 176/2014.\nProti uzneseniu okresného súdu z 30. septembra 2015 podal žalobca odvolanie,\no ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením\nč. k. 2 Cob 317/2015-846 z 9. marca 2016 tak, že uznesenie okresného súdu zmenil a návrh\nsťažovateľa na prerušenie konania zamietol.\nProti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým uznesením z 31. januára 2017 tak, že ho odmietol. Napadnutým\nuznesením tiež rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nSťažovateľ namieta, že najvyšší súd výrokom napadnutého uznesenia o náhrade\ntrov konania porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd\n„a) pri svojom rozhodovaní postupoval v rozpore s ustanoveniami CSP, čo malo\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci a poškodenie práv Sťažovateľa, a\nb) riadne neodôvodnil výrok II. Napadnutého uznesenia“.\nSťažovateľ poukazuje na to, že z § 218 ods. 1, § 255 a § 262 zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) vyplýva,\nže o nároku na náhradu trov konania rozhoduje súd po skončení konania vo veci samej\n(v merite veci), a to podľa pomeru úspechu strany vo veci samej (v merite veci).\nV rámci svojej argumentácie – pri vymedzení toho, čo je potrebné považovať\nza výsledok sporového konania vo veci samej, za skončenie sporu, prípadne za úspech\n\n3\n\nvo veci – sťažovateľ poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu a na odbornú literatúru\n(Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový\nporiadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016; Horváth, E., Andrášiová, A. Civilný sporový\nporiadok komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016).\nSťažovateľ ďalej uvádza:\n„36. Akékoľvek trovy konania (trovy úkonov týkajúcich sa merita veci\nako aj procesných úkonov uskutočnených sporovými stranami) boli vyvolané tým,\nže žalobca podal voči žalovanému žalobu a došlo k začatiu konania o žalobe.\nAk by žaloba nebola podaná, žiadnej strane sporu by nevznikli žiadne trovy konania.\nZ toho dôvodu, trovy konania, ktoré vzniknú stranám sporu, je povinná znášať\ntá strana sporu, ktorá vo veci samej (v merite veci) nebola úspešná.\n37. Uvedené platí aj v prípade rozhodovania dovolacieho súdu o dovolaní\n(pozri § 453 ods. 1 CSP), tzn., že v prípade, ak dovolací súd rozhodoval o dovolaní\nv procesnej otázke:\n(i) o náhrade trov dovolacieho konania v procesnej otázke súd rozhodne\naž po skončení konania vo veci samej (merite veci),\n(ii) nárok na náhradu trov dovolacieho konania v procesnej otázke súd prizná\ntej strane sporu, ktorá mala úspech vo veci samej (v merite veci)...\n39. CSP neobsahuje žiadne osobitné ustanovenie, z ktorého by vyplývalo,\nže ak dovolací súd rozhodoval o dovolaní v procesnej otázke a odmietol dovolanie,\ntak prizná nárok na náhradu trov dovolacieho konania tej sporovej strane, ktorá dovolanie\nnepodala, a to ešte predtým ako bolo skončené konanie vo veci samej a bez ohľadu na to,\nči bude alebo nebude táto sporová strana úspešná vo veci samej (v merite veci).\nTakýmito ustanoveniami nie sú ani § 451 ani § 453 CSP.\nV § 451 ani § 453 CSP nie je stanovené, že dovolací súd má právo rozhodovať\no náhrade trov dovolacieho konania o dovolaní v procesných otázkach ešte predtým\nako bolo skončené konanie vo veci samej (v merite veci) a v rozpore s princípmi,\naké sa aplikujú v otázkach uvedených vyššie v bodoch 32 až 36 tejto ústavnej sťažnosti\nv prvoinštančnom konaní, v zmysle ktorých o náhrade trov konania je možne rozhodovať\naž po skončení konania vo veci samej (v merite veci).\n\n4\n\n40. CSP v ustanoveniach upravujúcich inštitút dovolania podľa názoru Sťažovateľa\nrieši otázku rozhodovania o nároku na náhradu trov dovolacieho konania výlučne\npre situáciu kedy bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie v merite veci (teda rozhodnutie,\nktorým sa konanie o merite konči).\n43. Najvyšší súd SR však v súčasnosti nemohol rozhodnúť výrokom II. Napadnutého\nuznesenia o tom, že Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania o Dovolaní\nzo dňa 19. apríla 2016, pretože:\n(i) konanie sp. zn. 24 Cb/176/2014 doteraz nebolo skončené − súdy doteraz\nprávoplatne nerozhodli o Žalobe (v merite veci), a teda\n(ii) v súčasnosti nie je zrejmé, ktorá strana sporu bude mať úspech vo veci (prípadne\nv akom pomere) a nárok na náhradu trov konania.\n44. Ak by súd o Žalobe rozhodol v prospech Žalovaného, potom by Žalovaný\nv rozpore s § 255 CSP znášal trovy dovolacieho konania Žalobcu (v procesnej otázke),\nktorý by vo veci samej (merite veci) nemal úspech, čo je v konečnom dôsledku v rozpore\nso zásadou úspechu zakotvenou pre účely náhrady trov konania sporovej strany v § 255\nCSP.“\nSťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd v napadnutom uznesení neodôvodnil svoj\nprávny záver o tom, že mohol rozhodnúť o náhrade trov dovolacieho konania pred\nskončením konania vo veci samej (v merite veci). V tejto súvislosti ďalej uvádza:\n„46. Ako vyplýva z rozhodnutí týkajúcich sa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1\nDohovoru (ktorý má v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy SR prednosť pred zákonom,\nak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd), v súlade s ktorými je potrebné\nvykladať CSP (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR) uvedených v bodoch 27 a 28 tejto ústavnej\nsťažnosti:\n• právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené\na presvedčivé,\n• rozhodnutie súdu musí dať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené,\npretože iba takýmto rozhodnutím je rešpektované základné právo účastníka konania podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.\n47. Z uvedeného je zrejmé, že:\n\n5\n\na) Najvyšší súd SR výrokom II. Napadnutého uznesenia postupoval v rozpore\ns procesnými princípmi vyplývajúcimi z ustanovení § 218 ods. 1, § 255 a § 362 CSP\nv spojitosti s § 453 ods. 1 CSP,\nb) Napadnuté uznesenie vo vzťahu k výroku II. nedáva dostatočné dôvody, na ktorých\nje založené, a nie je presvedčivé,\na tým došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n«Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 4 Obdo/58/2016 a uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2017, sp. zn. 4 Obdo/58/2016 v časti výroku\nII. (ktorým Najvyšší súd SR rozhodol, že „Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho\nkonania.“) porušené boli.\nUznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. januára 2017, sp. zn. 4 Obdo/58/2016\nv časti výroku II. (ktorým Najvyšší súd SR rozhodol, že „Žalobca má nárok na náhradu trov\ndovolacieho konania.“) sa zrušuje.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi... do 15 dní\nod doručenia tohto nálezu trovy konania na účet Advokátskej kancelárie...»\nPodaním doručeným ústavnému súdu 9. augusta 2017 sťažovateľ navrhuje,\naby ústavný súd rozhodol o spojení vecí do spoločného konania tak, že „veci vedené\nÚstavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 885/2017 a sp. zn. Rvp 1192/2017\nspája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 885/2017“.\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu 3. júla 2017 (vedenej pod sp. zn.\nRvp 1192/2017) sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd rozhodol uznesením\nzo 4. apríla 2017 o výške náhrady trov konania tak, že zaviazal sťažovateľa\nnahradiť žalobcovi trovy dovolacieho konania v sume 102 592,21 €. Na základe sťažnosti\nsťažovateľa podľa § 239 ods. 1, § 240, § 242 a § 243 CSP okresný súd napadnutým\n\n6\n\nuznesením z 26. apríla 2017 zmenil uznesenie zo 4. apríla 2017 tak, že zaviazal sťažovateľa\nnahradiť trovy dovolacieho konania žalobcu v sume 51 301,25 €. Okresný súd v uvedených\nuzneseniach poukázal na to, že bol viazaný právnym názorom najvyššieho súdu\nako dovolacieho súdu o náhrade trov dovolacieho konania.\nSťažovateľ v tejto sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu\nz 26. apríla 2017 z dôvodu, že napadnuté uznesenie okresného súdu o výške náhrady trov\nkonania\n- vychádza z výroku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré tiež porušuje\njeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru;\n- je v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku – predovšetkým s § 262\nods. 2 CSP;\n- nie je riadne odôvodnené, keďže neposkytuje dostatočné dôvody, na ktorých\nje založené, a nie je presvedčivé.\nV rámci svojej argumentácie sťažovateľ v sťažnosti doručenej 3. júla 2017 poukazuje\nna tie isté dôvody, ktoré uvádza vo svojej skoršej sťažnosti smerujúcej proti napadnutému\nuzneseniu najvyššieho súdu, pričom tieto dôvody považuje za relevantné aj v tejto sťažnosti\ns prihliadnutím na to, že napadnuté uznesenie okresného súdu vychádza z druhého výroku\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým tento rozhodol o nároku na náhradu trov\nkonania.\nV rámci ďalšej argumentácie sťažovateľ namieta, že okresný súd napadnutým\nuznesením postupoval v rozpore s § 262 ods. 2 CSP, keďže toto ustanovenie umožňuje\nrozhodnúť o výške náhrady trov konania «až „po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým\nsa konanie končí“... v konaní o Žalobe vedenom pred OS BA II. nebolo doteraz vydané\n„rozhodnutie, ktorým sa konanie končí“.\nZ §§ 218 ods. 1, 255 a 262 ods. 1 a ods. 2 CSP podľa názoru Sťažovateľa vyplýva,\nže „rozhodnutím, ktorým sa konanie končí“ je rozhodnutie, ktorým sa končí sporové\nkonanie, t. j. konanie vo veci samej (v merite veci).\n\n7\n\nAž po rozhodnutí vo veci samej (merite veci) je totiž možné zistiť:\n• výsledok sporového konania, t. j. ktorá strana sporu mala úspech vo veci, ktorá\nje predmetom sporu,\n• mieru úspechu vo veci (ktorá je predmetom sporu), ktorá závisí od vzťahu\nmeritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu,\n• ktorá strana sporu so svojím nárokom zvíťazila, t. j. ktorá strana sporu dôvodne\nbránila svoje subjektívne právo alebo právom chránený záujem.».\nSťažovateľ zároveň poukazuje na to, že v konaní o jeho žiadosti o pokračovanie\nv konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 24 Cb 87/2013 rozhodoval v konaní o jeho\ndovolaní najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obdo 9/2017 tak, že toto dovolanie odmietol\ns tým, že «nerozhodoval o náhrade trov dovolacieho konania a žiadnej strane náhradu trov\nkonania nepriznal.\nZ uvedeného vyplýva, že vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Obdo/9/2017 Najvyšší súd SR\nzaujal stanovisko, že „rozhodnutím, ktorým sa konanie končí“ je rozhodnutie, ktorým\nsa končí sporové konanie, t. j. konanie vo veci samej (v merite veci) a nie je ním\nrozhodnutie o odmietnutí dovolania v procesnej otázke (prerušenia konania).».\nSťažovateľ napokon argumentuje, že v napadnutom uznesení okresný súd dostatočne\nnevysvetlil, prečo náklady žalobcu za podanie vyjadrenia k dovolaniu považoval\nza odôvodnené a účelne vynaložené, keďže žalobca v predmetnom vyjadrení neuviedol\nžiadnu novú argumentáciu. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na relevantnú judikatúru\nnajvyššieho súdu (uznesenie sp. zn. 4 Cdo 128/2011 z 28. 5. 2012) a ústavného súdu\n(uznesenie sp. zn. I. ÚS 189/2016 zo 6. 4. 2016) a uvádza:\n«... Atribút odôvodnenosti výdavkov bezprostredne súvisí s ďalším zákonným\nkritériom, ktorým je účelnosť výdavkov. Výdavok možno vo všeobecnosti považovať\nza odôvodnený vtedy, ak bol zapríčinený nevyhnutnosťou alebo potrebou jeho vynaloženia\npri dosahovaní legitímneho cieľa. Z procesnej pozície strán sporového konania\na ich zástupcov je jediným legitímnym cieľom efektívne uplatnenie alebo bránenie\nsubjektívneho práva v spore...\n\n8\n\n... Pre naplnenie zákonnej definície trov konania musí byť odôvodnený výdavok\nsúčasne aj účelne vynaložený... Samotná požiadavka na účelnosť výdavkov v sporovom\nkonaní však súvisí s eliminovaním nadbytočných a neprimeraných trov konania. Účelnosť\nmožno objektívne konštatovať v prípade, ak bol výdavok pri sledovaní legitímneho\nprocesného cieľa vynaložený iba v nevyhnutnom a všeobecne akceptovateľnom rozsahu...\n... Podľa názoru Sťažovateľa trovy právneho zastúpenia za Vyjadrenie Žalobcu\nzo dňa 28. 4. 2016 k Dovolaniu zo dňa 19. apríla 2016 nie je možné považovať\nza „odôvodnené a účelne vynaložené výdavky“ v zmysle § 251 CSP, pretože Vyjadrenie\nŽalobcu zo dňa 28. 4. 2016 neobsahuje žiadne nové okolnosti, ktoré by Žalobca neuvádzal\nv prvoinštančnom konaní sp. zn. 24 Cb/176/2014 v návrhu na pokračovanie v konaní zo dňa\n12. mája 2015 alebo druhoinštančnom konaní sp. zn. 2 Cob/317/2015 v odvolaní voči\nUzneseniu o prerušení konania zo dňa 22. októbra 2015 týkajúce sa skutočností rozhodných\npre posúdenie prerušenia/neprerušenia tohto konania, a to:\n• existencie / neexistencie dôvodov na prerušenie konania.\n• záväznosti rozsudku KS BA zo dňa 9. marca 2015, sp. zn. 1 Cob/84/2014.»\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného\nsúdu Bratislava II. v konaní pod sp. zn. 24 Cb/176/2014 a uznesením Okresného súdu\nBratislava II. zo dňa 26. apríla 2017, sp. zn. 24 Cb/176/2014-1135 porušené boli.\nUznesenie Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 26. apríla 2017, sp. zn.\n24 Cb/176/2014-1135 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\nOkresný súd Bratislava II. je povinný uhradiť sťažovateľovi... do 15 dní od doručenia\ntohto nálezu trovy konania na účet Advokátskej kancelárie ATLegal, s. r. o., Bratislava.“\nSťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd konanie o tejto sťažnosti prerušil\ndo právoplatného skončenia konania o sťažnosti z 15. mája 2017 vedeného ústavným\nsúdom pod sp. zn. Rvp 885/2017.\n\n9\n\nPlénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí rozhodlo uznesením sp. zn.\nPLs. ÚS 20/2017 z 20. septembra 2017 tak, že veci vedené ústavným súdom pod sp. zn.\nRvp 885/2017 a sp. zn. Rvp 1192/2017 spojil na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené\npod sp. zn. Rvp 885/2017.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého\n\n10\n\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nÚstavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosti z hľadiska toho, či ich\nnemožno považovať za zjavne neopodstatnené.\nVzhľadom na obsah sťažností a na námietky sťažovateľa, ktoré smerujú výlučne\nproti výroku o náhrade trov konania, resp. výroku o výške náhrady trov konania, ústavný\nsúd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti platí, že pochybenia\npri rozhodovaní o náhrade trov konania a ich výške spravidla nedosahujú samy osebe takú\nintenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek\nsa môže účastníka konania (strany) citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní\nproblematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred\nvšeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného\nvýroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu\n\n11\n\npráva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné\nprávo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012,\nIV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).\nNajvyšší súd ako dovolací súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie\nsťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 9. marca 2016 o zamietnutí návrhu\nna prerušenie konania. V napadnutom uznesení podrobne odôvodnil svoj právny záver\no tom, že dovolanie nie je prípustné – podľa § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len „OSP“). Rovnako tak odôvodnil svoj právny záver o tom, že nebol daný ani\ndovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, t. j. že sťažovateľovi nebola postupom\nkrajského súdu ako odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pre súdom. Vysporiadal\nsa aj s námietkou sťažovateľa, že v konaní bola daná iná vada, resp. že uznesenie krajského\nsúdu sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd následne uviedol:\n„20. So zreteľom na vyššie uvedené, keďže v danom prípade dovolanie žalovaného\nproti uzneseniu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vada uvedená\nv § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (ani žiadna iná procesná vada v zmysle citovaného\nustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie\nžalovaného podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesne neprípustné odmietol. So zreteľom\nna odmietnutie dovolania, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti\nnapadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.\n21. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd\nneodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalobcu\nrozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p).“\nSťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu – vo výroku\no náhrade trov dovolacieho konania – a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Podľa\nsťažovateľa najvyšší súd nemohol rozhodovať o náhrade trov dovolacieho konania, keďže\ndovolanie sťažovateľa smerovalo proti uzneseniu krajského súdu, ktorým sa rozhodlo\no procesnej otázke. Podľa sťažovateľa o náhrade trov konania súdy rozhodujú po skončení\n\n12\n\nkonania vo veci samej na základe miery úspechu strany vo veci samej (v merite veci).\nNajvyšší súd svoj právny záver podľa sťažovateľa riadne neodôvodnil.\nPodľa § 453 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie\nsa primerane použijú na dovolacie konanie.\nPodľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu\nsúd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.\nPodľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne\nvynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením\npráva.\nPodľa čl. 4 ods. 1 CSP ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe\nvýslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo\niného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej\nprávnej veci.\nPodľa § 451 ods. 3 CSP v odôvodnení uznesenia, ktorým bolo dovolanie odmietnuté\nalebo ktorým bolo konanie o dovolaní zastavené, dovolací súd stručne uvedie iba dôvod\nsvojho rozhodnutia. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania nemusí v takom prípade\nodôvodňovať.\nUstanovenie § 453 CSP upravuje otázku trov dovolacieho konania. Vychádzajúc\nzo znenia § 453 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie\nsa použijú primerane. Ustanovenia Civilného sporového poriadku výslovne neupravujú\notázku rozhodovania o trovách konania dovolacím súdom v prípade, ak dovolanie bolo\nodmietnuté ako neprípustné a smerovalo proti rozhodnutiu, ktorým odvolací súd rozhodoval\no procesnej otázke, pričom konanie vo veci samej nie je skončené. Z uvedeného vyplýva,\nže túto procesnú situáciu bolo potrebné vyriešiť v prvom rade primeranou (analogickou)\naplikáciou ustanovení Civilného sporového poriadku o trovách konania pred súdom prvej\n\n13\n\ninštancie (porovnaj aj čl. 4 ods. 1 CSP). Konanie o určitej procesnej otázke a právoplatné\nvyriešenie tejto otázky možno vnímať ako relatívne nezávislú súčasť konania vo veci samej.\nAk to pripúšťajú ustanovenia Civilného sporového poriadku, nejaví sa byť v rozpore\ns účelom ustanovení Civilného sporového poriadku o trovách konania, aby súd, ktorého\nrozhodnutím sa končí konanie o príslušnej procesnej otázke, rozhodol aj o trovách tohto\nkonania, a to predovšetkým vychádzajúc z miery úspechu príslušnej strany v konaní\no procesnej otázke. Uvedený záver obstojí o to viac, že ani strane, ktorá bola úspešná\nv konaní vo veci samej, súd neprizná náhradu všetkých trov konania, ale len trov, ktoré\nsú preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo\nbránením práva (§ 251 CSP). Vychádzajúc z uvedeného potom spravidla možno posúdiť\notázku náhrady trov konania o procesnej otázke izolovane od trov konania vo veci samej,\na to aj pred skončením konania vo veci samej.\nPokiaľ ide o odôvodnenie výroku o náhrade trov dovolacieho konania, najvyšší súd\npoukázal na druhú vetu § 451 ods. 3 CSP, na základe čoho svoj výrok neodôvodnil.\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení podrobne preskúmal dovolacie námietky sťažovateľa\na posúdil prípustnosť dovolania (vychádzajúc ešte z ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku, pozn.), pričom dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nebolo prípustné podľa\n§ 239 ods. 3 OSP a v uvedenom prípade nezistil existenciu vady podľa § 237 ods. 1 písm. f)\nOSP. Táto časť odôvodnenia napadnutého uznesenia (ktorú sťažovateľ ani nenapáda svojou\nsťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.) predstavuje podklad pre záver o tom,\nže dovolacia argumentácia sťažovateľa bola neopodstatnená, a je tak podkladom pre záver\no neúspechu sťažovateľa v konaní o návrhu na prerušenie konania. Povinnosť nahradiť\ntrovy konania o procesnej otázke úspešnej strane v uvedenom konaní je prirodzeným\na logickým dôsledkom neúspechu v konaní o procesnej otázke. Z tohto pohľadu tá časť\nodôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej sa najvyšší súd vysporiadal s dovolacou\nargumentáciu sťažovateľa, predstavuje adekvátny podklad pre výrok napadnutého uznesenia\no náhrade trov dovolacieho konania. Preto osobitné neodôvodnenie výroku o náhrade trov\ndovolacieho konania – aplikujúc druhú vetu § 451 ods. 3 CSP – nemožno samo osebe\npovažovať za ústavne nesúladné.\n\n14\n\nÚstavný súd takto po preskúmaní právneho záveru najvyššieho súdu, na základe\nktorého rozhodol o náhrade trov konania o dovolaní, ktoré podal sťažovateľ proti uzneseniu\nkrajského súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania vo veci samej, dospel\nk záveru, že tento právny záver je logický, rešpektuje účel príslušných ustanovení Civilného\nsporového poriadku a nie je arbitrárny. Rozhodnutie dovolacieho súdu o náhrade trov\nkonania o procesnej otázke pred právoplatným rozhodnutím vo veci samej možno takto\nvnímať ako jedno z možných a ústavne akceptovateľných riešení uvedenej procesnej\nsituácie v konaní pred všeobecným súdom. Odôvodnenie napadnutého uznesenia v časti,\nktorou najvyšší súd odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, je dostatočným\npodkladom aj pre výrok o náhrade trov dovolacieho konania, preto absenciu osobitného\nodôvodnenia tohto výroku napadnutého uznesenia ústavný súd považuje za ústavne\nakceptovateľnú.\nPokiaľ ide o sťažnosť sťažovateľa doručenú 3. júla 2017, ústavný súd vychádzal\nz toho, že okresný súd napadnutým uznesením rozhodol o výške náhrady trov konania tak,\nže zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 24 Cb 176/2014-1096 zo 4. apríla 2017 (vydané\nvyšším súdnym úradníkom) tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi náhradu trov\ndovolacieho konania v sume 51 301,25 € do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.\nOkresný súd v napadnutom uznesení uviedol:\n„7. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ako aj s obsahom súdneho\nspisu súd zistil, že tak sťažnosť žalovaného je dôvodná len čiastočne.\n8. Je potrebné uviesť, že prevažná časť sťažnosti žalovaného smerovala voči\nsamotnému rozhodnutiu dovolacieho súdu o nároku na náhradu trov dovolacieho konania.\nPrvoinštančný súd je však viazaný právoplatným výrokom dovolacieho súdu o nároku\nna náhradu trov dovolacieho konania, a preto nie je oprávnený tento výrok nejakým\nspôsobom preskúmavať a následne ho zrušiť či zmeniť tak, že náhradu trov dovolacieho\nkonania žiadnej zo strán neprizná alebo vysloviť, že o trovách dovolacieho konania bude\nrozhodnuté v rozhodnutí vo veci samej podľa zásady úspechu. Prvoinštančný súd z tohto\ndôvodu v napadnutom uznesení o výške trov dovolacieho konania správne vychádzal\nz právoplatného rozhodnutia dovolacieho súdu o nároku na náhradu trov dovolacieho\n\n15\n\nkonania. Argumentáciu žalovaného týkajúcu sa tohto nároku súd tak posúdil v celom\nrozsahu ako neopodstatnenú.\n9. Súd sa rovnako nestotožnil s námietkou žalovaného ohľadom neúčelnosti\nvynaložených výdavkov žalobcu spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za úkon\nprávnej služby vyjadrenia žalobcu k dovolaniu zo dňa 29. 04. 2016. Podľa názoru súdu išlo\no účelný a hospodárny úkon právnej služby potrebný pri uplatnení resp. bránení práva,\npreto bolo potrebné za tento úkon právnemu zástupcovi žalobcu priznať odmenu v súlade\ns vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb.\n10. V časti námietky žalovaného týkajúcej sa priznanej výšky náhrady trov\ndovolacieho konania súd uznal jej opodstatnenosť, a to z dôvodu, že išlo o vyjadrenie\nk dovolaniu voči rozhodnutiu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, v dôsledku čoho\nje potrebné aplikovať ust. § 13 ods. 2 písm. b) v spojení s § 13 ods. 5 vyhlášky, v zmysle\nktorých je výška tarifnej odmeny za vyjadrenie k dovolaniu určená vo výške jednej polovice\nzákladnej sadzby tarifnej odmeny, t. j. v sume 42.742,46 eura. K takto určenej výške tarifnej\nodmeny je potrebné pripočítať 8,58 eura ako režijný paušál za rok 2016 podľa § 16 ods. 3\nvyhlášky a 20 % DPH z tarifnej odmeny a režijného paušálu v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky.\nPoukazujúc na uvedené výška trov dovolacieho konania predstavuje sumu 51.301,25 eura,\nktorú je povinný zaplatiť žalovaný tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto uznesenia.“\nÚstavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu\no výške náhrady trov konania dospel k záveru, že okresný súd odôvodnil svoje uznesenie\nprimeraným spôsobom, právne hodnotenie a právne závery sú logické a rešpektujú účel\npríslušných ustanovení Civilného sporového poriadku. Právne závery okresného súdu\nnemožno považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné.\nOkresný súd v napadnutom uznesení poukázal na to, že bol viazaný právnym\nnázorom najvyššieho súdu v napadnutom uznesení z 31. januára 2017, ktorým rozhodol tak,\nže žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania o dovolaní. V tejto súvislosti ústavný\nsúd poukazuje na svoje právne závery, ktoré uviedol v rámci prieskumu ústavnej\nudržateľnosti právnych záverov najvyššieho súdu v napadnutom uznesení – t. j.\n\n16\n\npredovšetkým ústavnej udržateľnosti rozhodovania o náhrade trov konania o procesnej\notázke pred právoplatným skončením konania vo veci samej. Tieto právne závery možno\nprimerane aplikovať aj v prípade postupu všeobecného súdu, ktorý rozhoduje o výške\nnáhrady trov konania o procesnej otázke pred právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej.\nPokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej priznanie náhrady trov\nžalobcovi za vyjadrenie k dovolaniu nebolo účelné, keďže neuvádzalo nové skutočnosti\nrozhodné pre posúdenie existencie dôvodov na prerušenie konania, resp. záväznosti\nrozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Cob 84/2014 z 9. marca 2015, ústavný súd túto\nargumentáciu neakceptoval. Vychádzajúc z toho, ako bol vymedzený obsah vyjadrenia\nžalobcu\n\nk dovolaniu\n\nsťažovateľa\n\nv\n\nnapadnutom\n\nuznesení\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nz 31. januára 2017, je zrejmé, že žalobca vo vyjadrení reagoval na dovolaciu argumentáciu\nsťažovateľa – predovšetkým na námietku sťažovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá\nmožnosť konať pred súdom, na argumentáciu, či preskúmavané uznesenie krajského súdu\nbolo riadne odôvodnené, a na námietku nedoručenia odvolania žalobcu sťažovateľovi.\nZ tohto pohľadu nemožno považovať vyjadrenie žalobcu k dovolaniu za neúčelné len na\ntom základe, že neuvádza nové skutočnosti k dôvodnosti prerušenia konania a záväznosti\nšpecifikovaného rozsudku krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o neplatnosti zmluvy\no prevádzke VEG.\nPokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že najvyšší súd v inej veci postupoval odlišne,\nt. j. v rozhodnutí o dovolaní v konaní o procesnej otázke nerozhodol o trovách dovolacieho\nkonania, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru (napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05,\nII. ÚS 752/2016, II. ÚS 861/2016, III. ÚS 205/2017), podľa ktorej ústavný súd nie je\noprávnený zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve\nnajvyššieho súdu).\nNad rámec veci ústavný súd dodáva, že sa javí byť vhodné, aby konajúce súdy\nv rozhodnutí o výške náhrady trov konania o procesnej otázke viazali lehotu splatnosti\nna splatnosť trov konania vo veci samej tak, aby bolo možné vykonať vzájomný zápočet,\na tiež aby sa predišlo situáciám, aby strana – neskôr úspešná vo veci samej − nebola ešte\n\n17\n\nv priebehu konania zaviazaná zaplatiť neúmerne vysokú náhradu trov konania pre neúspech\nv konaní o procesnej otázke. Aj pri rozhodovaní o trovách konania, prípadne o ich časti\nje potrebné, aby konajúce súdy dbali na to, aby ich rozhodnutia boli spravodlivé a aby ich\nvýsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov (porovnaj napr. čl. 2 ods. 1,\nčl. 16 ods. 1 a čl. 17 CSP).\nV tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecného\nsúdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje\nsvojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu prejav\nsvojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade\nargumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto\nrozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu ako dovolacieho\nsúdu a okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by\nsa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení\nCivilného sporového poriadku najvyšším súdom a okresným súdom takéto nedostatky\nnevykazuje.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosti už pri ich predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnené.\n\n18\n\nKeďže sťažnosti boli odmietnuté, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedených veciach stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. októbra 2017\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dovolanie-dovolacie konanie", "trovy konania-náklady konania", "konanie-prerušenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dovolanie-dovolacie konanie", "trovy konania-náklady konania", "konanie-prerušenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a6e4face-8fe8-4363-a36d-3d836716548b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.205.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 205/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 205/2017 z 4. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-04", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.205.2017.1"}, {"guid": "ussr:d01f6ba5-0df8-439b-a29f-e96b738bc360", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.861.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 861/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 861/2016 z 16. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-16", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.861.2016.1"}, {"guid": "ussr:34d76a1d-5b18-4190-a2f7-0eedeef0519a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.752.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 752/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 752/2016 z 26. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-26", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.752.2016.1"}, {"guid": "ussr:cc47b9fc-bbea-42bb-a820-d89ce8ea92ba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.189.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 189/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 189/2016 z 6. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-06", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.189.2016.1"}, {"guid": "ussr:fa01ddab-ba26-4724-a7f7-0bf9fb3006ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 192/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 192/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa01ddab-ba26-4724-a7f7-0bf9fb3006ea"}, {"guid": "ussr:43d204a6-8848-48ff-95d2-01506a104e1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/2013 z 4. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-04", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:43d204a6-8848-48ff-95d2-01506a104e1a"}, {"guid": "ussr:fbb1e98a-6f56-4784-9d65-bc1536c93f8f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 311/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 311/2012 z 14. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-14", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fbb1e98a-6f56-4784-9d65-bc1536c93f8f"}, {"guid": "ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 156/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/2010 z 27. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-27", "citacie_n": 602, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 45/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 45/06 z 20. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-20", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db"}, {"guid": "ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 267/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 267/05 z 15. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-15", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-09", "citacie_n": 1767, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "c9890517-a322-4db3-9506-96fc04b6b79d:f125f533-f29a-45f0-9d6c-f2c459f5487c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1207206784.3", "spisova_znacka": "1Cob/84/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/84/2014 z 8. 3. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-03-08", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1207206784.3"}, {"guid": "21f8b655-87a0-4bc3-be1e-776b6e2ede48:c1f6cd81-812f-4a7b-a5cf-8108313eaf7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "24Cb/176/2014", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 24Cb/176/2014 z 13. 2. 2015", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2015-02-13", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/21f8b655-87a0-4bc3-be1e-776b6e2ede48:c1f6cd81-812f-4a7b-a5cf-8108313eaf7b"}, {"guid": "7677a2af-37bf-4851-b5af-0a9cec3828ea:f310b19b-ff90-4a9b-8a0b-e5dc3ca955b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "24Cb/87/2013", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 24Cb/87/2013 z 17. 1. 2014", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2014-01-17", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/7677a2af-37bf-4851-b5af-0a9cec3828ea:f310b19b-ff90-4a9b-8a0b-e5dc3ca955b4"}, {"guid": "d1332c5d-c3fc-4755-8f3d-394250a3fdd1:fe111c97-2220-4b46-8179-d42c2a01e449", "ecli": null, "spisova_znacka": "23Cb/132/2008", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 23Cb/132/2008 z 25. 6. 2013", "sud": "Okresný súd Bratislava V", "datum_vydania": "2013-06-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d1332c5d-c3fc-4755-8f3d-394250a3fdd1:fe111c97-2220-4b46-8179-d42c2a01e449"}], "citovane_v": []}