{"guid": "ussr:fe8fee5a-41fe-4f12-ad42-3ad139aae037", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.627.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 627/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 627/2017 z 12. 10. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 627/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.627.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-10-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fe8fee5a-41fe-4f12-ad42-3ad139aae037", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.627.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.627.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.627.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 627/2017-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. októbra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpeného Burian & partners, s. r. o., Vojtecha\n\nTvrdého 819/1, Žilina, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Burian, vo veci\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 R 2/2016 a jeho\nuznesením z 5. januára 2017 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní\nvedenom pod sp. zn. 43 CoKR 17/2017 a jeho uznesením z 15. júna 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n12. septembra 2017 doručená sťažnosť\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n,\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n(ďalej\n\nlen „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1\n\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1\nods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 6 R 2/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“)\na jeho uznesením z 5. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“)\na postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 43 CoKR 17/2017 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho\nuznesením z 15. júna 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako veriteľ obchodnej spoločnosti\n(ďalej len „dlžník“), podal okresnému súdu návrh\npodľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“)\nna povolenie reštrukturalizácie dlžníka.\nOkresný súd uznesením z 1. decembra 2016 rozhodol tak, že začal reštrukturalizačné\nkonanie proti dlžníkovi. Následne okresný súd rozhodol napadnutým uznesením\nz 5. januára 2017 tak, že reštrukturalizačné konanie proti dlžníkovi zastavil.\nProti uzneseniu okresného súdu z 5. januára 2017 podal sťažovateľ odvolanie,\no ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 15. júna 2017 tak, že potvrdil\nuznesenie okresného súdu o zastavení reštrukturalizačného konania.\nSťažovateľ\n\npoukazuje\n\nna\n\nto,\n\nže\n\nkonajúce\n\nsúdy\n\nrozhodli\n\no\n\nzastavení\n\nreštrukturalizačného konania aplikujúc § 109 ods. 3 písm. a) a e) zákona č. 7/2005 Z. z.\ns tým, že dospeli k záveru, že dlžník nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť a taktiež\nnemožno odôvodnene predpokladať zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku\ndlžníka. Sťažovateľ považuje tento právny záver a aplikáciu príslušného ustanovenia zákona\nč. 7/2005 Z. z. za svojvoľný. Sťažovateľ v prvom rade namieta, že predmetným právnym\nvýkladom došlo k porušeniu princípu právnej istoty, a v tejto súvislosti uvádza:\n\n2\n\n«Dlžník, ako osoba zapísaná v obchodnom registri, generuje zisk z podnikateľskej\nčinnosti, ktorou v súčasnosti je prenájom nehnuteľností - nebytových priestorov, ktoré\nsú v jeho vlastníctve.\nZa porušenie princípu právnej istoty považuje Sťažovateľ stav vyvolaný Uznesením\no zastavení reštrukturalizačného konania a Rozhodnutím odvolacieho súdu ktorými\nPorušovateľ 1 a Porušovateľ 2 vyhodnotili, že poskytovanie iných než základných služieb\nspojených s prenájmom nie je možné považovať za podnikanie, napriek tomu, že toto má\nDlžník zapísané v predmete svojej podnikateľskej činnosti, ako to vyplýva z výpisu\nz obchodného registra. Navyše treba poukázať na skutočnosť, že práve Porušovateľ 1 bol\ntým konajúcim súdom, ktorý tento predmet podnikania do obchodného registra zapísal.\nPokiaľ teda Porušovateľ 1 na jednej strane akceptuje, že poskytovanie iných než základných\nslužieb spojených s prenájmom je podnikateľskou činnosťou a svojou rozhodovacou\nčinnosťou tento predmet podnikania zapíše do obchodného registra a na strane druhej\nv inom rozhodovaní argumentuje, že v danom prípade sa nejedná o podnikateľskú činnosť,\nvytvára sa tak stav právnej neistoty nakoľko nie je možné odôvodnene očakávať,\nže príslušný súd bude rovnako posudzovať konkrétnu právnu otázku a zaujme rovnaké\nstanovisko v analogických prípadoch, čo tvorí tiež zásah do princípu predvídateľnosti\npráva...\nPokiaľ Porušovateľ 1. uvádza, že považuje zápis predmetu činnosti zo strany Dlžníka\n„prenájom nehnuteľností spojený s poskytovaním iných než základných služieb spojených\ns prenájmom“ za účelové, s týmto tvrdením sa možno stotožniť avšak v úplne inom význame\nnež túto účelovosť prezentuje Porušovateľ 1.. Je zrejmé, že v konaní, v ktorom sa domáhal\nDlžník povolenia reštrukturalizácie, a ktoré predchádzalo tomuto konaniu Porušovateľ\n1. vytkol Dlžníkovi, že prenájom nemal zapísaný v predmete svojej činnosti, z čoho vyvodil\nzáver, že podnikateľskú činnosť v oblasti prenájmu Dlžník nevykonával a ani nemohol\nvykonávať. Za účelom odstránenia akýchkoľvek pochybností preto Dlžník doplnil svoje\npredmety činnosti o prenájom nehnuteľností spojený s poskytovaním iných než základných\nslužieb spojených s prenájmom, čím vlastne dal do súladu skutočný stav so stavom právnym\na odstránil tak podstatný nedostatok, ktorý mu bol Porušovateľom 1. vytýkaný. O tom,\nže Dlžník reálne vykonával podnikateľskú činnosť v minulosti a túto vykonáva\naj v súčasnosti svedčia nájomné zmluvy podpísané s nájomcami (uvedené v zmluvnom\n\n3\n\nprehľade dlžníka), ktorí nebytové priestory riadne užívajú a za tieto platia dohodnuté\nnájomné, ktoré je príjmom a výnosom Dlžníka tak ako to vyplýva z účtovných závierok\na podaných daňových priznaní za minulé obdobia. V predchádzajúcom konaní 1 R/2/2016\nDlžník dokonca aj predložil čestné prehlásenia nájomcov o existujúcom záväzkovom vzťahu\nmedzi nimi a Dlžníkom, predmetom ktorého je práve prenájom nebytových priestorov.\nV reštrukturalizačnom konaní s ktorým súvisí Uznesenie o zastavení reštrukturalizačného\nkonania a Rozhodnutie odvolacieho súdu tak rovnako Dlžník, ako aj Sťažovateľ z hľadiska\nprincípu právnej istoty predpokladali, že keď tento Porušovateľom 1 vytýkaný nedostatok\nDlžník odstráni, teda si vykonávanú činnosť dá zapísať do predmetu činnosti v obchodnom\nregistri, nebude nič brániť tomu, aby Porušovateľ 1 vydal uznesenie o povolení\nreštrukturalizácie.\nUvedené skutočnosti jednoznačne preukazujú, že aj keď Dlžník do momentu\nzastavenia reštrukturalizácie Porušovateľom 1. v konaní 1 R/16/2016 nedisponoval\nosvedčením o živnostenskom oprávnení na prenájom nebytových priestorov, napriek tejto\nskutočnosti reálne vykonával tento druh podnikateľskej činnosti, z výťažku ktorej majú\nprofitovať v prípade reštrukturalizácie aj jeho samotní veritelia, keďže z týchto prostriedkov\nbudú proporciálne uspokojované ich pohľadávky.\nPodľa názoru Sťažovateľa, s prihliadnutím na ratio legis ZKR, ktorý za súčasnej\nrevitalizácie a konsolidácie podnikania Dlžníka akcentuje oproti konkurzu uspokojenie\nveriteľov vo väčšom rozsahu a zároveň snahu o zachovanie prevádzky podniku Dlžníka,\nz čoho profituje nielen Dlžník, ale v konečnom dôsledku aj samotní veritelia Dlžníka,\nadministratívny exces, a síce, že Dlžník v minulosti nemal v obchodnom registri medzi\npredmetom svojej činnosti zapísaný prenájom nebytových priestorov, hoci podnikanie\nv oblasti prenájmu reálne vykonával, nemôže bez ďalšieho znamenať, že by Dlžník\nnevykonával tento druh živnosti, a teda podnikateľskú činnosť tak, ako to predpokladá §\n109 ods. 3 písm. a) ZKR.»\nSťažovateľ poukazuje aj na odôvodnenie napadnutých uznesení, v ktorých konajúce\nsúdy uviedli závery z reštrukturalizačného posudku, podľa ktorých dlžník v minulosti\nprimárne podnikal v oblasti výroby nábytku a čalúnených výrobkov, pričom túto činnosť\nukončil s tým, že v súčasnosti dlžník prenajíma celkovo šesť nebytových priestorov.\n\n4\n\nVychádzajúc z týchto skutočností sťažovateľ uvádza, že kúpou nebytových priestorov\ndlžník diverzifikoval riziko podnikania a ich prenájom vykonáva ako podnikanie.\nPrenájmom predmetných nebytových priestorov dochádza k prevádzkovaniu podniku\ndlžníka a možno odôvodnene predpokladať zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky\njeho podniku. Zachovanie tejto časti prevádzky podniku dlžníka je podľa sťažovateľa\nmožné aj pri aktuálnom počte zamestnancov dlžníka. Výkladom, ktorý aplikovali konajúce\nsúdy, by podľa sťažovateľa došlo k odňatiu práva na reštrukturalizáciu aj developerských\nspoločností, ktorých podnikanie „spočíva v odpredaji časti majetku a vo zvyšku\nk inkasovaniu príjmov z prenájmu nehnuteľností. Takýto výklad znamená istým spôsobom\nzásah do práva na spravodlivý proces definovaný v čl. 6 Dohovoru..., ako aj práva na\nsúdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (extenzívnym výkladom poňaté, nakoľko\npredsa aj Dlžník v úpadku má právo na právnu ochranu pred veriteľmi formou\nreštrukturalizácie za podmienok stanovených ZKR, pričom toto právo prináleží všetkým\npodnikajúcim dlžníkom a nemožno toto právo uprieť dlžníkom vykonávajúcim podnikateľskú\nčinnosť v oblasti prenájmu nehnuteľností).\n... Porušovateľ 1 a Porušovateľ 2 sa výkladom pojmu podnikanie zásadným\nspôsobom odchýlili od legálneho výkladu tohto pojmu, ako aj zákonného znenia vytvorením\nsi vlastnej definície vylučujúcej z nej podnikateľskú činnosť vykonávanú Dlžníkom, čím\nspôsobili podľa názoru Sťažovateľa zásah do princípu právnej istoty.“.\nPostupom konajúcich súdov a napadnutými uzneseniami došlo podľa sťažovateľa\nk porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 12 ods. 1 ústavy spočívajúceho\n„v zásahu do veriteľských práv Sťažovateľa, ako nezabezpečeného veriteľa..., keďže\nje vysoko pravdepodobné, že v konkurze Sťažovateľ a ostatní veritelia nebudú uspokojení\nv takom rozsahu, ako v prípade reštrukturalizácie, ak vôbec...\nPodľa názoru Sťažovateľa súd porušil (resp. prinajmenšom ohrozil) ústavnú zásadu\nproporcionality. Priama súvislosť medzi konaním Porušovateľov a namietaným porušením\npráva vlastniť majetok (subsidiárne práva na rovnaké zaobchádzanie a princíp\nproporcionality) spočíva v skutočnosti, že v dôsledku zastavenia reštrukturalizačného\nkonania, Sťažovateľ a rovnako aj ostatní nezabezpečení veritelia sú ukrátení na svojich\n\n5\n\nmajetkových právach, ktoré predstavujú pohľadávky veriteľov voči Dlžníkovi a ich šancu\nna uspokojenie vo vyššej miere ako v prípade vyhlásenia konkurzu...“.\nSťažovateľ namieta aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) s poukazom na to, že základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy „zahŕňa\naj požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy...“.\nSťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenia nie sú riadne odôvodnené, keďže\nkonajúce súdy sa „vôbec nevysporiadavajú s tým, prečo by prenájom nehnuteľností spojený\ns poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom bez akejkoľvek ďalšej\npodnikateľskej činnosti dlžníka nemohol byť považovaný za podnikanie, napriek tomu,\nže toto má Dlžník zapísané v predmete svojej podnikateľskej činnosti, ako to vyplýva\nz výpisu z obchodného registra.\nKritéria použité odvolacím súdom tak nemajú podľa názoru Sťažovateľa základný\nvýznam pre ochranu zákonnosti a len s výhradami môžu byť považované za súladné\ns ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Svojvoľnou aplikáciou § 109 ods. 1 písm. a)\na e) ZKR, ktorej chýba zmysluplné zdôvodnenie, dochádza k zásahu do práv účastníka\nkonania na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 Dohovoru...“.\nNa základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„Okresný súd Žilina v konaní vedenom... pod sp. zn. 6 R/2/2016 Uznesením\n6 R/2/2016 zo dňa 05. 01. 2017 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR\n(právo vlastniť majetok) v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR (právo na rovnaké\nzaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu)... porušil čl. 1\nods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).\nKrajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 43 CoKR/17/2017 zo dňa\n15. 06. 2017 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť\nmajetok) v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR (právo na rovnaké zaobchádzanie) a v spojení\n\n6\n\ns čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu)... porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp\nprávnej istoty).\nÚstavný súd uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR/17/2017\nzo dňa 15. 06. 2017, ktorým potvrdil Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 6 R/2/20I6\nzo dňa 05. 01. 2017 zrušuje.\nÚstavný súd uznesenie Okresného súdu Žilina 6 R/2/2016 zo dňa 05. 01. 2017\no zastavení reštrukturalizačného konania zrušuje a vracia vec Okresnému súdu Žilina\nna ďalšie konanie.\nOkresný súdu Žilina je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho\nprávneho zástupcu.\nKrajský súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho\nprávneho zástupcu.“\nSťažovateľ podaním z 22. septembra 2017 doručeným ústavnému súdu\n4. októbra 2017 doplnil svoju sťažnosť a navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom\nopatrení podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\nSťažovateľ poukazuje na to, že sťažnosťou napadnuté uznesenia konajúcich súdov\no zastavení reštrukturalizačného konania majú za následok, že okresný súd pokračuje\nv začatom konkurznom konaní na majetok dlžníka vedenom pod sp. zn. 4 K 22/2015. Táto\nskutočnosť vyplýva aj z predvolania na pojednávanie v predmetnom konkurznom konaní\nnariadené na 10. október 2017, ktoré bolo uverejnené v Obchodnom vestníku č. 180/2017\nz 21. septembra 2017. Sťažovateľ ďalej uvádza:\n„Je zrejmé, že ak by súd v predmetnej veci vyhlásil konkurz na majetok Dlžníka,\njednalo by sa o nezvratný proces, ktorý by bol zavŕšený zánikom Dlžníka ako právnickej\nosoby, pričom aj v prípade ak by ústavný súd vyhovel sťažnosti sťažovateľa a vrátil by vec\nna ďalšie konanie Okresnému súdu Žilina, v pokračovaní v reštrukturalizačnom konaní\nby súdu bránil práve vyhlásený konkurz na majetok Dlžníka.\n\n7\n\n... nariadené dočasné opatrenie ústavným súdom by nebolo v rozpore s dôležitým\nverejným záujmom a zároveň by odloženie vydania rozhodnutia o vyhlásení konkurzu\nna majetok Dlžníka spol.\n\nneznamenalo pre sťažovateľa väčšiu ujmu,\n\nnež aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vydania tohto rozhodnutia...“\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom\nopatrení tak, že okresný súd „je povinný vo veci sp. zn. 4 K/22/2015 zdržať sa vydania\nrozhodnutia o vyhlásení konkurzu na majetok Dlžníka spoločnosti\n\n...,\n\na to až do právoplatného skončenia konania pred ústavným súdom sp. zn. RVP 1689/2017\nvo veci samej“.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť\nústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou\nčasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1\nzákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným\nsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže\nústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,\na vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí\nto predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom\n(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Tvrdenia o porušení práv rozhodnutím\nalebo postupom iného orgánu verejnej moci, než je uvedený v petite, ústavný súd v súlade\n\n8\n\nso svojou doterajšou judikatúrou považuje iba za súčasť argumentácie sťažovateľa\n(m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).\nSťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta porušenie práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského\nsúdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, bez toho, aby túto námietku vyjadril\naj v petite sťažnosti. V súlade so svojou ustálenou judikatúrou túto námietku ústavný súd\ntakto považoval len za súčasť argumentácie sťažovateľa, a preto sťažnosť predbežne\nprerokoval len v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1\na čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutými\nuzneseniami okresného súdu a krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom\nprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy\nvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom\nokresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 5. januára 2017\nŠpecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,\nže k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity\nvyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou\nústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci\npredovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti\n\n9\n\ninštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných\ndo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.\nK namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy\nv spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu\nv napadnutom konaní a jeho uznesením z 5. januára 2017 ústavný súd poukazuje na princíp\nsubsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného\nsúdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie\nokresného súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pretože ho preskúmal krajský súd\nna základe odvolania sťažovateľa.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci\nna jej prerokovanie.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom\nkrajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 15. júna 2017\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní\nktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n\n10\n\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nmožno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre\nzdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,\nale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná\nodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd\nsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno\n\n11\n\nposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,\naby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\nKrajský súd ako odvolací súd v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie\nokresného súdu z 5. januára 2017 o zastavení reštrukturalizačného konania, poukázal\nna odôvodnenie tohto uznesenia, na obsah odvolacej argumentácie sťažovateľa a následne\nuviedol tieto právne závery:\n«15. Ako uviedol aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,\npredmetnému reštrukturalizačnému konaniu, ktoré začalo na návrh veriteľa dlžníka\npredchádzalo reštrukturalizačné konanie vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.\n1 R/2/2016, a to na návrh samotného dlžníka, a skončilo zastavením konania, keď uznesenie\nOS Žilina, č. k. 1 R/2/2016-129 zo dňa 21. 07. 2016 o zastavení reštrukturalizačného\nkonania bolo potvrdené uznesením KS Banská Bystrica ako súdu odvolacieho\nč. k. 41 CoKR/26/2016-157 zo dňa 26. 09. 2016 a to z dôvodu, že na odporučenie\nreštrukturalizácie neboli splnené podmienky podľa § 109 ods. 3 písm. a) a e) ZKR (dlžník\nvykonáva podnikateľskú činnosť a možno odôvodnene predpokladať zachovanie aspoň\npodstatnej časti prevádzky podniku dlžníka). Podkladom pre uvedené konanie bol takmer\nidentický reštrukturalizačný posudok vypracovaný správcom\n, ktorý bol predložený k návrhu na povolenie reštrukturalizácie aj v tomto\nkonaní.\n16. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že samotná skutočnosť,\nže spoločnosť dlžníka má od 01. 08. 2016 živnostenské oprávnenie aj na výkon predmetu\npodnikania „Prenájom nehnuteľností spojený s poskytovaním iných než základných služieb\nspojených s prenájmom“ sama o sebe ešte neznamená, že spoločnosť aj reálne vykonáva\npodnikateľskú činnosť, pričom predpokladom zachovania podstatnej časti prevádzky\ndlžníka je, aby dlžník svoj podnik skutočne aj prevádzkoval. V súčasnosti má dlžník príjem\n\n12\n\nlen z prenájmu nebytových priestorov v jeho vlastníctve, inú podnikateľskú činnosť\nnevykonáva, ako to uviedol aj navrhovateľ v odvolaní, príjmom a výnosom dlžníka sú platby\nnájomcov, ktorí majú uzavreté nájomné zmluvy na základe ktorých užívajú nebytové\npriestory vo vlastníctve dlžníka a za tieto platia dohodnuté nájomné. Odvolateľ tiež tvrdil,\nže dlžník nebytové priestory vo svojom vlastníctve prenajímal už aj predtým, než získal\nživnostenské oprávnenie na takýto predmet činnosti. Podľa údajov v reštrukturalizačnom\nposudku (finančná a obchodná situácia dlžníka, časť 7.1.8) má byť primárnym zdrojom\nfinancovania inkasovanie príjmov z nájmu nebytových priestorov, z ktorých je zabezpečený\nmesačný nájom spolu vo výške 1.610,- Eur, po zohľadnení o mesačné náklady a daň z\nnehnuteľností je príjem pred zdanením 1.509,10 Eur mesačne. Ďalšími predpokladmi a\nopatreniami na zachovanie prevádzky podniku dlžníka podľa posudku je zabezpečenie\npredpokladanej výšky nájmu s predpokladaným primeraným ziskom, aktívne a efektívne\nvymáhanie pohľadávok dlžníka po lehotách splatnosti a speňažovanie nehnuteľného\nmajetku dlžníka, ako aj prípadné prenajatie časti týchto nehnuteľnosti a tak inkasovanie\nzisku z nájmu (čl. 9.6.3 reštrukturalizačného posudku). Reštrukturalizačný posudok tak\nnedáva odpoveď ani na otázku, čo má predstavovať poskytovanie iných, než základných\nslužieb\n\nspojených\n\ns prenájmom\n\ntak,\n\naby\n\nbolo\n\nmožné\n\nuvažovať\n\no\n\núspešnosti\n\nreštrukturalizácie. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že formálne získanie\nživnostenského oprávnenia neznamená ešte, že dlžník reálne prevádzkuje podnik. Napokon,\naj v odvolaní sa uvádza, že nebytové priestory, ktoré sú vo vlastníctve dlžníka dlžník\nprenajímal aj predtým, netvrdil však, že okrem základných služieb spojených s nájmom\n(napr. dodávky elektriny, vody, odvoz smetí a pod.) vykonával v súvislosti s prenajatými\npriestormi aj podnikateľskú činnosť.\n17. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v uznesení\nsúdu prvej inštancie a s jeho záverom, že napriek tomu, že správca v reštrukturalizačnom\nposudku reštrukturalizácia dlžníka odporučil, zo záverov posudku nie je zrejmé, že boli\nsplnené predpoklady na odporučenie reštrukturalizácie. Súd pri rozhodovaní o povolení\nreštrukturalizácie skúma obsah reštrukturalizačného posudku nielen z hľadiska naplnenia\nzákonom požadovaných náležitostí v zmysle § 110 ZKR, ale aj hodnotí výsledky zistení\nsprávcu o tom, že boli splnené predpoklady podľa § 109 ods. 3 ZKR vrátane podmienky,\nže dlžník vykonáva podnikateľskú činnosť a podmienky, že je možné odôvodnene\n\n13\n\npredpokladať zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka. Záver súdu\nprvej inštancie v tom, že neboli splnené podmienky podľa § 109 ods. 3 písm. a) a e) ZKR\n(dlžník vykonáva podnikateľskú činnosť a možno odôvodnene predpokladať zachovanie\naspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka) považuje odvolací súd za správny,\na preto uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.»\nÚstavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal\nzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej\ninštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,\nIV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu\nkonania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného\nposudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak súdu prvej inštancie,\nako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania\n(IV. ÚS 350/09).\nÚstavný\n\nsúd\n\npreto\n\npreskúmal\n\naj\n\nnapadnuté\n\nuznesenie\n\nokresného\n\nsúdu\n\nz 5. januára 2017, ktorým tento zastavil reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi. Okresný\nsúd v napadnutom uznesení poukázal na charakter reštrukturalizačného posudku, na to,\nže nie je viazaný jeho závermi a súd ho hodnotí spolu s inými dôkaznými prostriedkami,\na uviedol tiež všeobecne štruktúru a obsah reštrukturalizačného posudku. Následne okresný\nsúd uviedol:\n«13. Podstatnou skutočnosťou je, že aktuálnemu reštrukturalizačnému konaniu\npredchádzalo reštrukturalizačné konanie na návrh samotného dlžníka, ktoré skončilo\nzastavením konania, keď uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 1 R/2/2016-129 zo dňa\n21. júla 2016 o zastavení konania bolo potvrdené uznesením Krajského súdu Banská\nBystrica č. k. 41 CoKR/26 2016-157 zo dňa 26. 09. 2016 (ďalej len „predchádzajúce\nreštrukturalizačné\n\nkonanie“).\n\nPodkladom\n\npre\n\nreštrukturalizačný posudok vypracovaný správcom\n\nkonanie\n\nbol\n\ntakmer\n\nidentický\n. Dôvodom\n\npre zastavenie konania bolo, že na odporučenie reštrukturalizácie neboli splnené\npodmienky podľa § 109 ods. 3 písm.) a e) ZKR (dlžník vykonáva podnikateľskú činnosť\n\n14\n\na možno odôvodnene predpokladať zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku\ndlžníka)...\n15. Súd po podrobnom preskúmaní posudku konštatuje, že posudok spĺňa zákonom\npredpísané (formálne) náležitosti, vypracoval ho správca zapísaný do zoznamu správcov,\nktorý má v obvode odvolacieho konkurzného súdu, v ktorom sídli príslušný súd, zriadenú\nkanceláriu, posudok v čase podania návrhu nebol starší ako 30 dní a správca poverený\nvypracovaním posudku reštrukturalizáciu dlžníka odporučil. Súd však súčasne konštatuje,\nže zo samotného reštrukturalizačného posudku je bez ďalšej potreby dokazovania zrejmé,\nže na odporučenie reštrukturalizácie neboli splnené predpoklady (§ 116 ods. 2 písm. e)\nZKR), nakoľko nie sú splnené podmienky uvedené v § 109 ods. 3 písm. a) a e) ZKR, t. j.\nže dlžník vykonáva podnikateľskú činnosť a tiež možno odôvodnene predpokladať\nzachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka.\n16. Podmienku odporučenia reštrukturalizácie správcom uvedenú v § 109 ods. 3\npísm. a) ZKR (dlžník vykonáva podnikateľskú činnosť) nemožno zamieňa s podmienkou\nuvedenou v § 109 ods. 3 písm. e) ZKR. Ustanovenie § 109 ods. 3 písm. a) ZKR dopĺňa\npozitívne (§ 111 ods. 2, 3 ZKR) a negatívne (§ 2 ods. ZKR, § 176 ZKR) vymedzenie\nsubjektov, ktoré môžu či nemôžu prejsť procesom reštrukturalizácie. Dotýka sa napr.\nakciových spoločnosti alebo spoločností s ručením obmedzeným, ktoré môžu byť založené\ntak za účelom podnikania, ako aj výkonu iných činností. Tie spoločnosti, ktoré vykonávajú\npredmet činnosti, ktorá nie je podnikaním, sú z procesu reštrukturalizácie vylúčené.\nNemožno preto automaticky stotožňovať dlžníka, ktorý má oprávnenie na výkon\npodnikateľskej činnosti s dlžníkom prevádzkujúcim podnik.\n17. Logickým predpokladom zachovania aspoň podstatnej časti prevádzky podniku\ndlžníka je, aby dlžník svoj podnik prevádzkoval. Podľa bodu 3.2 posudku dlžníkova\npodnikateľská činnosť v minulosti spočívala primárne vo výrobe nábytku a čalúnených\nvýrobkov a táto bola ukončená (viď aj str. 10/52 posudku). V súčasnosti dlžník má príjem\nz prenájmu nebytových priestorov v jeho vlastníctve (bod 3 posudku). Inú činnosť dlžník\nnevykonáva.\n18. Súd konštatuje, že dlžník má v obchodnom registri zapísaný predmet podnikania\n„prenájom nehnuteľností spojený s poskytovaním iných než základných služieb spojených\ns prenájmom“. Zároveň súd dáva do pozornosti, že daný predmet podnikania si spoločnosť\n\n15\n\nzapísala následne po tom, ako bolo reštrukturalizačné konanie vedené pod sp. zn.\n1 R 2/2016 na návrh dlžníka uznesením zo dňa 21. 07. 2016 zastavené z dôvodu nesplnenia\npodmienky v zmysle § 109 ods. 3 písm. a) a e) ZKR – dlžník nevykonáva žiadnu\npodnikateľskú činnosť a taktiež nemožno odôvodnene predpokladať zachovanie aspoň\npodstatnej časti prevádzky podniku dlžníka. Uznesenie Okresného súdu Žilina\nč. k. 1 R/2/2016-129 zo dňa 21. júla 2016 bolo potvrdené uznesením Krajského súdu Banská\nBystrica č. k. 41 CoKR/26/2016-157 zo dňa 26. 09. 2016. Podmienkou sine qua non\npre výkon podnikateľskej činnosti je síce nadobudnutie podnikateľského oprávnenia na\ndaný predmet podnikania avšak na druhej strane samotný fakt, že spoločnosť má\nživnostenské oprávnenie na výkon predmetu činnosti bez ďalšieho neznamená, že\nspoločnosť aj reálne vykonáva podnikateľskú činnosť.\n19. Nakoľko súd považuje zapísanie predmetu podnikania „prenájom nehnuteľnosti\nspojený s poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom“ za účelové,\nnemožno hovoriť ani o zachovaní podstatnej časti prevádzky podniku. Dlžník ďalej uvádza,\nže má len dvoch zamestnancov (viď bod. 3.1 posudku), z ktorých jeden je súčasne\nkonateľom dlžníka a druhý je pridelený na prácu k inej spoločnosti (\n\n). Možno\n\ndodať, že podnik tvorí v zmysle jeho legálnej definície obsiahnutej v § 5 Obchodného\nzákonníka súbor hmotných, osobných a nehmotných zložiek podnikania, pričom v\nposudzovanom prípade u dlžníka absentuje osobná zložka podniku. S takým personálnym\nsubstrátom, ktorým disponuje dlžník je prevádzkovanie podniku ťažko predstaviteľné. Pre\nodporučenie posudku tak nebol splnený predpoklad stanovený § 109 ods. 3 písm. e) ZKR\nkeďže nemožno odôvodnene predpokladať zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky\npodniku dlžníka.\n20. V podstate jedinou zmenenou skutočnosťou v tomto konaní oproti\npredchádzajúcemu reštrukturalizačnému konaniu vedenému pod sp. zn. 1 R 2/2016\nje skutočnosť,\n\nže\n\ndlžník\n\ndňa\n\n1. 8. 2016\n\n(ešte\n\nv\n\npriebehu\n\npredchádzajúceho\n\nreštrukturalizačného konania) získal živnostenské oprávnenie na výkon predmetu\npodnikania „Prenájom nehnuteľností spojený s poskytovaním iných než základných služieb\nspojených s prenájmom“. Reštrukturalizačný posudok neodpovedá na výhrady uvedené\nv uznesení Okresného súdu Žilina č. k. 1 R 2/2016-29 z 21. 7. 2016, pokiaľ ide o výhradu,\nže dlžník neprevádzkuje podnik, ani na výhradu formulovanú odvolacím Krajským súdom\n\n16\n\nv Banskej Bystrici v uznesení č. k. 41 CoKR 26/2016-157 z 26. 9. 2016, pokiaľ ide\no podmienky uskutočniteľnosti reštrukturalizácie. Tým, že posudok predložený v tomto\nkonaní\n\nje\n\nv\n\npodstate\n\nidentický\n\nako\n\nposudok\n\npredložený\n\nv\n\npredchádzajúcom\n\nreštrukturalizačnom konaní, aj posúdenie súdom musí byť z väčšej časti rovnaké. Formálne\nzískanie živnostenského oprávnenia nič nehovorí o tom, či dlžník reálne prevádzkuje\npodnikateľskú činnosť a či prevádzkuje podnik. Ak podnik nebol prevádzkovaný v čase\npredchádzajúceho\n\nreštrukturalizačného\n\nkonania,\n\nsamotnú\n\nskutočnosť\n\nzískania\n\nživnostenského oprávnenia k obnoveniu prevádzky podniku nemôže viesť.\n21. Po novele ZKR účinnej od 1. 1. 2017, podľa ktorej miera uspokojenia\nnezabezpečených pohľadávok v reštrukturalizačnom pláne musí dosiahnuť aspoň 50 %\n(§ 154 ods. 1 písm. g) ZKR), je tiež dôvodný predpoklad, že reštrukturalizácia nebude\nuskutočniteľná,\n\nkeďže\n\nposudok\n\npredpokladá\n\nmieru\n\nuspokojenia\n\npohľadávok\n\nnezabezpečených veriteľov vo výške 29,93 %.\n22. Podstatným predpokladom pre zachovanie prevádzky podniku dlžníka, ako\npodmienky pre povolenie reštrukturalizácie, sa javí včasné rozpoznanie hroziaceho úpadku\nmanažmentom dlžníka a následné včasné podanie návrhu na povolenie reštrukturalizácie\nv čase, kedy ešte dlžník reálne prevádzkuje svoj podnik. Ak správca v posudku v bode 6.1\nkonštatuje, že úpadok dlžníka vo forme insolvencie nastal už v roku 2012 a návrh\nna povolenie reštrukturalizácie bol podaný až v roku 2016, aj to ako reakcia na podaný\nnávrh na vyhlásenie konkurzu veriteľom, je na mieste záver, že buď štatutárny orgán\ndlžníka porušil svoju zákonnú povinnosť konať s odbornou starostlivosťou a nerozpozná\nvčas hroziaci či vzniknutý stav úpadku (§ 4 ods. 2 ZKR) alebo štatutárny orgán dlžníka\nporušil svoju zákonnú povinnosť podľa § 11 ods. 2 ZKR podať včas návrh na vyhlásenie\nkonkurzu, prípadne na povolenie reštrukturalizácie.\n23. Nemožno opomenúť fakt, že návrh bol podaný veriteľom, ktorý je spriaznenou\nosobou dlžníka. Ide o zjavný pokus o obídenie zákonného zákazu opakovaného podávania\nnávrhu na prerušenie konania v zmysle § 16 ods. 2 in fine ZKR dlžníkom. Súd je názoru,\nže nie je možné poskytnúť právnu ochranu konaniu, ktoré má za cieľ obchádzať zákon.\n24. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že reštrukturalizačný\nposudok nie je dostačujúci, nakoľko predmet podnikania „prenájom nehnuteľnosti spojený\ns poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom“, ktorý podľa tvrdenia\n\n17\n\nsprávcu tvorí najväčší rozsah podnikateľskej činnosti dlžníka, bol zapísaný do obchodného\nregistra len v auguste 2016 (samotný fakt, že spoločnosť má živnostenské oprávnenie\nna výkon predmetu činnosti bez ďalšieho neznamená, že spoločnosť aj reálne vykonáva\npodnikateľskú činnosť) a z dôvodu, že nie je možné predpokladať zachovanie aspoň\npodstatnej časti prevádzky podniku dlžníka. Posudok nedáva žiaden predpoklad a už vôbec\nnie záruky, z ktorých by bolo možné vyvodiť úspešnosť reštrukturalizácie. Z týchto dôvodov\nrozhodol súd s poukazom na § 116 ods. 2 písm. e) ZKR, tak, ako je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.»\nSťažovateľ namieta právny záver krajského súdu v napadnutom uznesení v spojení\ns právnym záverom okresného súdu o tom, že neboli splnené predpoklady na povolenie\nreštrukturalizácie dlžníka. Sťažovateľ považuje výklad § 109 ods. 3 písm. a) a e) zákona\nč. 7/2005 Z. z. za arbitrárny, ktorý má za následok aj porušenie princípu právnej istoty.\nSťažovateľ poukazuje na to, že predmet podnikania „prenájom nehnuteľností spojený\ns poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom“ vykonáva\ndlhodobejšie s tým, že získal aj živnostenské oprávnenie na výkon tohto predmetu\npodnikania.\nNapadnutým uznesením krajského súdu došlo aj k porušeniu vlastníckeho práva,\nkeďže miera uspokojenia sťažovateľovej pohľadávky v konkurze bude podľa sťažovateľa\nnepochybne nižšia ako v reštrukturalizácii.\nSťažovateľ tiež namieta, že napadnuté uznesenia krajského súdu a okresného súdu\nnie sú riadne odôvodnené.\nPodľa § 109 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. (v znení účinnom do 28. februára 2017,\npozn.) správca môže odporučiť reštrukturalizáciu dlžníka, ak\na) dlžník vykonáva podnikateľskú činnosť,\nb) dlžníkovi hrozí úpadok alebo už je v úpadku,\nc) účtovné závierky dlžníka poskytujú verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré\nsú predmetom účtovníctva a o finančnej situácii dlžníka,\n\n18\n\nd) od skončenia ostatnej reštrukturalizácie dlžníka alebo jeho právneho predchodcu\nuplynuli aspoň dva roky,\ne) možno odôvodnene predpokladať zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky\npodniku dlžníka a\nf) v prípade povolenia reštrukturalizácie možno odôvodnene predpokladať väčší\nrozsah uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu.\nPodľa § 116 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. ak sú splnené predpoklady, aby súd povolil\nreštrukturalizáciu, súd najneskôr do 30 dní od začatia reštrukturalizačného konania\nuznesením rozhodne o povolení reštrukturalizácie. Inak reštrukturalizačné konanie\nv rovnakej lehote uznesením zastaví.\nPodľa § 116 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. súd povolí reštrukturalizáciu, ak\na) posudok spĺňa zákonom predpísané náležitosti,\nb) obsah posudku je jasný a zrozumiteľný,\nc) posudok vypracoval správca zapísaný do zoznamu správcov, ktorý má kanceláriu\nzriadenú v obvode odvolacieho konkurzného súdu, v ktorom sídli príslušný konkurzný súd,\nd) posudok v čase podania návrhu na povolenie reštrukturalizácie nebol starší\nako 30 dní od jeho vypracovania,\ne) správca poverený vypracovaním posudku reštrukturalizáciu dlžníka odporučil\na zo záverov posudku je zrejmé, že na odporučenie reštrukturalizácie boli splnené\npredpoklady.\nZ § 109 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. vyplývajú predpoklady – ktoré ak sú\nkumulatívne splnené – môže správca odporučiť reštrukturalizáciu dlžníka. Test podnikania\npodľa § 109 ods. 3 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. predpokladá, aby správca overil,\nže „dlžník reálne vykonáva podnikateľskú činnosť, t. j. má reálny biznis. Nepostačuje,\nak dlžník síce má príslušné živnostenské oprávnenia, tieto živnostenské činnosti však\nnevykonáva...“ (komentár Wolters Kluwer k § 109 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z., dostupný\nna ASPI, stav k 10. 10. 2017).\n\n19\n\nTest zachovania podstatnej časti podniku podľa § 109 ods. 3 písm. e) zákona\nč. 7/2005 Z. z. predpokladá zistenie správcu, «či možno odôvodnene predpokladať\nzachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku, t. j. či možno zachovať\n„core business“ dlžníka. Aby uvedené správca mohol konštatovať, musí existovať\npredpoklad v rámci niektorého z reštrukturalizačných scenárov, že podstatná časť prevádzky\npodniku v prípade splnenia určitých opatrení môže byť schopná generovať pozitívny\nprevádzkový výsledok, t. j. prevádzka nemusí byť ukončená. Reštrukturalizácia založená\nna tom, že sa ukončí hlavná časť prevádzky podniku, pričom sa bude pokračovať iba\nvo vedľajších činnostiach, správca nesmie odporučiť... Nemožno vylúčiť, že dlžníkovi bude\nz nového druhu podnikania plynúť príjem, ktorý môže byť významným prínosom pre ďalšie\npokračovanie prevádzky podniku dlžníka. Môže to mať však význam iba vtedy,\nak doterajšia podnikateľská činnosť dlžníka je reálne vykonávaná. Reštrukturalizačný\nposudok a neskôr ani plán nemožno založiť iba na samotnom novom druhu podnikania,\nkeďže ak nový druh podnikania nebol dosiaľ vykonávaný, nemožno o jeho prípadnej\nbudúcej úspešnosti a príjmoch z neho robiť v reštrukturalizačnom posudku seriózne\npredikcie.» (komentár Wolters Kluwer k § 109 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z., dostupný\nna ASPI, stav k 10. 10. 2017).\nZ napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s napadnutým uznesením\nokresného súdu vyplýva, že dlžník vykonával ako hlavný predmet svojho podnikania\nvýrobu\n\nnábytku\n\na\n\nčalúnených\n\nvýrobkov\n\na\n\nzamestnával\n\n25\n\nzamestnancov.\n\nZ reštrukturalizačného posudku vyplýva, že úpadok dlžníka vo forme insolvencie nastal\nv roku 2012. Návrh na povolenie reštrukturalizácie bol podaný sťažovateľom ako\nspriazneným veriteľom v novembri 2016 – v čase, keď dlžník nevykonával hlavný predmet\npodnikania. Vykonával prenájom šiestich nebytových priestorov s tým, že predmet\npodnikania „prenájom nehnuteľností spojený s poskytovaním iných než základných služieb\nspojených s prenájmom“ bol zapísaný do obchodného registra od 1. augusta 2016. Príjem\nz tohto nájmu predstavuje mesačne 1 610 €, po odpočítaní mesačných nákladov a dane\nz nehnuteľnosti tento príjem pred zdanením predstavuje 1 509,10 €. Krajský súd poukázal\nna to, že z reštrukturalizačného posudku nevyplýva, aké iné než základné služby spojené\ns prenájmom dlžník poskytuje. Okresný súd poukázal na to, že dlžník mal v čase\n\n20\n\nrozhodovania o návrhu na povolenie reštrukturalizácie dvoch zamestnancov – jeden bol\nzároveň konateľom dlžníka a druhý zamestnanec vykonával prácu pre inú spoločnosť.\nNa podklade týchto skutočností konajúce súdy dospeli k záveru, že nie je splnený\npredpoklad na odporučenie reštrukturalizácie podľa § 109 ods. 3 písm. e) zákona\nč. 7/2005 Z. z. (účinného v rozhodnom čase), t. j. že nemožno odôvodnene predpokladať\nzachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka.\nÚstavný súd konštatuje, že predmetný právny záver – o nesplnení predpokladu\nna odporučenie reštrukturalizácie podľa § 109 ods. 3 písm. e) zákona č. 7/2005 Z. z. –\nna uvedenom skutkovom základe – nemožno považovať za arbitrárny (svojvoľný) s tým,\nže tento právny záver je dostatočným podkladom pre zastavenie reštrukturalizačného\nkonania. Tento právny záver a na to nadväzujúce právne závery konajúce súdy primerane\nodôvodnili, preto nie sú ani zjavne neodôvodnené. Odôvodnenie napadnutého uznesenia\nkrajského súdu v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu predstavuje dostatočný\npodklad pre výrok jeho uznesenia, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení\nreštrukturalizačného konania.\nÚstavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia\nzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým\nuznesením krajského súdu z 15. júna 2017. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym\nnázorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento\nnatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.\nPodľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona\nč. 7/2005 Z. z. krajským súdom a okresným súdom je jedným z možných a ústavne\nudržateľných výkladov.\nÚstavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť\nporušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a taktiež ani\n\n21\n\nvysloviť porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu\na postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.\nBerúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť\nuž pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol\nako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. októbra 2017\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-reštrukturalizácia", "rozhodnutie-odôvodnenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "právna istota-predvídateľnosť práva", "arbitrárnosť", "konanie pred ústavným súdom-viazanosť petitom"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 287/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 287/2011 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 594, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:645dce09-be53-48f9-a4a8-87234afa4350", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 279/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 279/07 z 7. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-07", "citacie_n": 198, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:645dce09-be53-48f9-a4a8-87234afa4350"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 357, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": []}