{"guid": "ussr:e215fc04-b2e3-479c-af37-eff08a13e538", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.632.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 632/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 632/2017 z 18. 10. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 18. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 632/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.632.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-10-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e215fc04-b2e3-479c-af37-eff08a13e538", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.632.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.632.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.632.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 632/2017-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. októbra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\nÚstav na výkon trestu odňatia slobody\n\n,\n\n, zastúpeného Advokátskou firmou TROKAN\n\n& URBANČOKOVÁ v. o. s., Dom Pavla, Ľ. Štúra 5, Trenčianske Teplice, v mene ktorej\nkoná advokát JUDr. Juraj Trokan, vo veci namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského riaditeľstva\nPolicajného zboru Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-52/OVK-TN-2009,\npostupom Krajskej prokuratúry v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kv 37/09,\npostupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 185/2011 a jeho\nrozsudkom z 2. marca 2015 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod\nsp. zn. 23 To 89/2015 a jeho rozsudkom z 29. februára 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra\n2017 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného\n\nporušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n\n„dohovor“) postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru Trenčín (ďalej len\n„vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-52/OVK-TN-2009, postupom Krajskej\nprokuratúry v Trenčíne (ďalej len „prokurátor“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kv 37/09,\npostupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 T 185/2011 a jeho rozsudkom z 2. marca 2015 a postupom Krajského súdu v Trenčíne\n(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 To 89/2015 a jeho rozsudkom\nz 29. februára 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. septembra 2017.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 185/2011\nz 2. marca 2015 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 To 89/2015 z 29. februára\n2016 bol sťažovateľ odsúdený za trestný čin podľa § 233 ods. 3 v spojení s § 41 ods. 2\nTrestného zákona a iné trestné činy na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov\nso zaradením pre výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Bol mu uložený\naj ochranný dohľad na dobu jedného roka.\nUznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 89/2016 z 20. apríla 2017 bolo dovolanie\nsťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 To 89/2015 z 29. februára 2016\nodmietnuté.\nTýmto rozhodnutiam všeobecných súdov predchádzalo trestné stíhanie sťažovateľa,\nktoré sa začalo uznesením vyšetrovateľa o vznesení obvinenia z 30. marca 2010 pre trestný\nčin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona\na za iné trestné činy spoločne s ďalšími ôsmimi osobami v súvislosti s krádežami\nmotorových vozidiel. Sťažovateľ bol 14. apríla 2010 vzatý do väzby. Obžalobu na\nsťažovateľa podal prokurátor až 27. decembra 2011. Podľa obžaloby sa mal dopustiť\nzločinu krádeže podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona, zločinu legalizácie príjmu z trestnej\nčinnosti podľa § 233 ods. 3 Trestného zákona a zločinu poškodzovania cudzej veci\npodľa § 245 ods. 3 Trestného zákona.\nHlavné pojednávanie vo veci sa konalo až v roku 2014, teda dva roky po podaní\nobžaloby. K vyneseniu rozsudku došlo až 2. marca 2015, teda viac ako tri roky po podaní\nobžaloby.\n\n2\n\nSťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu odvolaním, pričom odsudzujúci\nrozsudok krajského súdu bol vynesený až 29. februára 2016, teda opäť takmer rok\npo vynesení rozsudku okresného súdu.\nOkrem prieťahov v konaní tak orgány prípravného konania, ako aj súdy podľa\nsťažovateľa ignorovali všetky jeho návrhy na doplnenie dokazovania, ako aj na preverenie\ndôkazov. Sťažovateľ je toho názoru, že celé trestné stíhanie voči nemu, ako aj jeho\nodsúdenie bolo založené na výpovedi jediného svedka\n„T\n\n(ďalej len\n\n“), ktorý bol 9. septembra 2009 zadržaný pri pokuse odcudziť motorové vozidlo.\n\nTisovský uviedol, že trestnú činnosť spáchal s ďalšou osobou, a to s\n(ďalej len „G\n\n“), a preto boli obaja obvinení z krádeží motorových vozidiel.\n\nSťažovateľ ďalej poukázal na to, že sa spoločne s ostatnými obvinenými od začiatku\ndomáhal, aby tvrdenia T\n\nako jediného svedka boli podrobené analýze a jeho\n\nschopnosť pamätať si a vypovedať bola podrobená skúmaniu. Navyše, T\n\nzačal\n\nsťažovateľa obviňovať až pol roka po jeho zadržaní a na základe jeho údajnej\n„fenomenálnej“ pamäti obvinil 9 ľudí zo 64 čiastkových skutkov krádeže. Za to bola jeho\nvec v prípravnom konaní vylúčená na samostatné konanie a T\n\nsa stal\n\nspolupracujúcim svedkom, pričom v jeho trestnom stíhaní sa nepokračovalo napriek\npriznaniu, že sa všetkých čiastkových skutkov zúčastnil. Už pri výsluchu T\nv prípravnom konaní obhajoba namietala, že sa snaží vypovedať podľa poznámok\nk jednotlivým čiastkovým skutkom, a žiadala, aby vypovedal spontánne podľa svojej\npamäti. Podľa sťažovateľa v konaní pred súdom T\n\nnebol schopný svoje tvrdenia\n\ntýkajúce sa žalovaných skutkov zopakovať.\nNa základe návrhov obhajoby okresný súd 12. júna 2014 rozhodol neprávoplatným\nuznesením poveriť znalca psychiatra vypracovaním znaleckého posudku T\n\n, avšak\n\nsťažovateľ namieta, že toto uznesenie bolo na základe zákroku prokurátora zrušené.\nZo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ 5. novembra 2014 prostredníctvom svojho\nobhajcu požiadal okresný súd o pribratie znalca z odboru forenznej psychológie vo vzťahu\nkT\n\ns tým, aby znalec posúdil jeho osobnosť z hľadiska determinujúcich\n\n3\n\nskutočností.\n\nNavrhol\n\nposúdiť\n\na psychologicky\n\nzhodnotiť\n\nvierohodnosť\n\nvýpovedí\n\nT\n\nv prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní a vykonať psychologickú\n\nanalýzu motivačných alternatív jeho trestnej činnosti a neskoršej výpovede ako svedka.\nSťažovateľ namieta, že ani tento jeho návrh nebol akceptovaný.\nZ uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní\na okresný súd konali vo veci jednostranne, v rozpore s Trestným poriadkom, a zhromaždili\niba dôkazy svedčiace proti sťažovateľovi, pričom zároveň ignorovali jeho návrhy a tvrdenia.\nOsobitne sa to podľa názoru sťažovateľa prejavilo aj v odôvodnení rozsudku, keď\ndošlo k zámene tvrdenia svedkov v jeho prospech s tým, že ide o svedkov, ktorí boli údajne\nspoluobvinenými, čo je v rozpore so skutočnosťou. Táto námietka bola uplatnená\nv odvolaní, avšak podľa sťažovateľa krajský súd sa s ňou nevysporiadal.\nSťažovateľ poukazuje tiež na to, že v prípravnom konaní podal sťažnosť proti\nuzneseniu vyšetrovateľa, ktorým bola neoprávnená firma poverená zisťovaním hodnoty\nodcudzených automobilov. Túto námietku všeobecné súdy aj akceptovali, v dôsledku čoho\nbola hodnota odcudzených vozidiel z rozsudkov vypustená. To bolo dôvodom, pre ktorý\nsťažovateľ nebol uznaný vinným zo spôsobenia škody, ale bol odsúdený iba ako člen\norganizovanej skupiny, čo však podľa neho nebolo preukázané, pretože sa všeobecné súdy\nopierali iba o tvrdenia T\n\n.\n\nNapokon najvyšší súd uznesením z 20. apríla 2017 doručeným obhajcovi sťažovateľa\n11. júla 2017 dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol,\nz čoho vyplýva, že sťažovateľ vyčerpal všetky právne možnosti nápravy jeho krivdy.\nS poukazom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby „Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky na základe tejto mojej sťažnosti po prejednaní sťažnosti rozhodol v mojej veci\nnálezom, tak že konštatuje porušenie môjho základného práva podľa § 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd nezákonným postupom a rozhodnutiami\norgánov prípravného konania a súdov a sťažnosťou napadnuté rozhodnutia súdov zruší\nprikáže vec prvostupňovému súdu na nové konania.\n\n4\n\nZároveň žiadam, aby mi bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vo výške\n312,34 €, za dva práve úkony – prevzatie veci a podanie ústavnej sťažnosti á 147,33 € + 2 x\n8,84 € paušál.“.\nII.\n3. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 To 89/2015 z 29. februára 2016 vyplýva, že\nsťažovateľ bol uznaný vinným podľa § 233 ods. 3 Trestného zákona v spojení s § 41 ods. 1\na § 38 ods. 2 Trestného zákona k trestu odňatia slobody na 7 rokov so zaradením do ústavu\nna výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa názoru krajského súdu podstatná\nčasť odvolaní obžalovaných vytýkala okresnému súdu, že výrok o vine oprel o výpovede\nT\n\n, ktorý sám bol spolupáchateľom obžalovaných. V odvolaniach sa predkladala\n\ntéza o tomto jedinom priamom dôkaze, ktorý bol spochybňovaný ako nezákonný, rozporný\na nevierohodný. S takýmto hodnotením výpovede (spočiatku obvineného, neskôr svedka)\nT\n\nsa krajský súd nestotožnil. Predovšetkým nie je možné prisvedčiť obhajobným\n\ntvrdeniam o tom, že jediný priamy dôkaz usvedčujúci obžalovaných je výpoveď\nT\n\n. Jeho usvedčujúcim výpovediam predchádzalo zadržanie G\n\naT\n\npriamo na mieste činu 8. septembra 2009 v\n\n, keď si prišli\n\n„preparkovať“ už predtým odcudzené vozidlo Škoda Octavia z\n\n. Pred zadržaním\n\nsa obaja dali na útek. Veci, ktoré boli nájdené vo vozidle riadenom G\n\ntesne pred\n\nzadržaním, jednoznačne svedčia o tom, že užívatelia vozidla môžu byť páchateľmi celého\nradu krádeží áut, resp. pokusov krádeží, o ktorých už mala polícia vedomosť. Vo vozidle\nboli zaistené „lámaky“, skrutkovače, rušičky, riadiace jednotky, mobily, rukavice, množstvo\nsáčkov čierneho korenia, dokonca aj odcudzená prevodovka z auta. Zo znaleckého\ndokazovania pritom vyplynulo, že „lámak“ bol predtým použitý na poškodenie valca\ncylindrickej vložky osobného motorového vozidla Škoda Octavia, o krádež ktorého sa\npokúsili G\n\naT\n\n. Vychádzajúc z tejto nezvratnej skutkovej okolnosti\n\na usvedčujúcich aj priamych dôkazov zaistených práve pri čine vychádzal okresný súd\nsprávne aj pri hodnotení ďalších dôkazov, ale najmä výpovedí T\n\nurobených\n\nv postavení podozrivého, obvineného a svedka. Všetky tieto jeho výpovede hodnotil aj\ns prihliadnutím na jeho procesné postavenie v prebiehajúcom trestnom konaní, v ktorom\nT\n\nvystupoval na hlavnom pojednávaní ako svedok. Je potrebné uviesť, že T\n5\n\nvo všetkých žalovaných prípadoch vždy vypovedal aj o svojej osobnej účasti na trestnej\nčinnosti krádeží áut. Spolu s G\nbola trestná vec T\n\nbol obvinený v 23 prípadoch. Dňa 5. marca 2010\n\nvylúčená na samostatné konanie z dôvodu konania o vine\n\na treste. Následne 19. apríla 2013 bolo jeho trestné stíhanie ako „spolupracujúceho“\nobvineného prerušené. Krajský súd nezistil také okolnosti, pre ktoré by výpoveď\nT\n\nbola nevierohodná, a to práve v súvislosti s jeho snahou dosiahnuť\n\n„spoluprácou“ s orgánmi činnými v trestnom konaní miernejší postih. Okrem zadržania na\nmieste činu svedčilo pre vierohodnosť výpovedí T\n\naj to, že svoje tvrdenia\n\ndokumentoval konkrétnymi vecnými dôkazmi. Uviedol druhy áut, spôsob a miesta\nodcudzenia a dokonca ukázal aj niektoré autá, o ktorých polícia ani nemala vedomosť, že\nboli pripravené k odcudzeniu. V troch prípadoch predložil aj veci nepochybne pochádzajúce\nz odcudzených áut (navigáciu, prepisovacie pero a prívesok Fiat). Je pritom celkom logické,\nže T\n\nv prvých výpovediach hovoril len o sebe a o G\n\n, pretože oni dvaja boli\n\nzadržaní spolu na mieste činu. Rozpory týkajúce sa niektorých detailov sú pritom vzhľadom\nna početnosť skutkov a časové odstupy logické, pričom práve, ak by T\n\npodrobne\n\nvedel vypovedať bez písomných poznámok, mohla by to obhajoba považovať za podozrivé\n– naučené od polície. T\n\npracoval na kontrole originality áut, preto je logické, že\n\nautám rozumel, o čom svedčí aj spôsob jeho vyjadrovania k jednotlivým vozidlám líšiacim\nsa napríklad len obsahom motora alebo druhom používaného paliva. Keď T\ndosvedčil spolupáchateľstvo sťažovateľa, prvou reakciou sťažovateľa na vznesené\nobvinenie bolo odmietnutie vypovedať. Je to síce právo obvineného, súčasne si však musí\nuvedomiť, že pri posudzovaní vierohodnosti jeho neskoršej obrany bude súd vychádzať aj\nz tejto okolnosti. Súd má povinnosť pri posudzovaní vierohodnosti obhajoby obvinených\nv rámci ich výpovedí prihliadnuť na to, že vypovedali až potom, čo sa mali možnosť\noboznámiť s dovtedy zadováženými usvedčujúcimi dôkazmi.\nIII.\n4. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd\nrozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie\nsvojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd\nvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola\n6\n\nvyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje\niný súd.\n5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n6. Sťažnosť v časti namietaného porušenia práva na konanie v primeranej lehote\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom vyšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. KRP52/OVK-TN-2009, prokurátora v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 37/09, okresného súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 185/2011 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n23 To 89/2015 treba považovať za oneskorenú.\nPodľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch\nmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom\nzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ\nmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.\nV prípade namietaného porušenia základného práva na konanie bez zbytočných\nprieťahov, resp. práva na konanie v primeranej lehote (čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1\ndohovoru) zákonnú dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu treba počítať\nod ukončenia konania na tom-ktorom fóre, resp. inštancii.\nZ tvrdení sťažovateľa a predložených listinných dôkazov vyplýva, že prokurátor\npodal naňho obžalobu 27. decembra 2012. Preto možno konštatovať, že k uvedenému dňu\n7\n\nprípravné konanie vedené vyšetrovateľom, ako aj aktivity prokurátora spojené s podaním\nobžaloby už boli ukončené. Rozsudok okresného súdu bol vyhlásený 2. marca 2015,\nrozsudok krajského súdu bol vyhlásený 29. februára 2016, pričom obhajcovi sťažovateľa\nbol doručený 25. apríla 2016.\nPokiaľ i napriek tomu bola sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu až 4. septembra\n2017, stalo sa tak dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.\n7. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 6 ods. 1\ndohovoru\n\nv súvislosti\n\ns procesnými\n\nprávami\n\nsťažovateľa\n\nsmeruje\n\nproti\n\npostupu\n\nvyšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-52/OVK-TN-2009, prokurátora vo veci\nvedenej pod sp. zn. 1 Kv 37/09 a okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 T 185/2011 a jeho rozsudku z 2. marca 2015, nie je daná právomoc ústavného súdu.\nAko to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu\nposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,\nkeď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.\nNesprávnosť postupov vyšetrovateľa a prokurátora v rámci prípravného konania, ako\naj nesprávnosť postupu okresného súdu a jeho rozsudku mohol sťažovateľ namietať v rámci\nodvolania proti rozsudku okresného súdu. Preto právomoc poskytnúť ochranu označenému\nprávu sťažovateľa mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň\nv uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ\nprávo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj využil.\n8. Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\n8\n\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n8.1 Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.\nÚlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n8.2 Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu v spojení\ns argumentáciou okresného súdu sa javí v danej veci ako dostatočná a presvedčivá. Nenesie\nznámky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec\nodlišný názor, sama osebe neznamená porušenie jeho označeného práva podľa dohovoru.\n8.3 Jadrom námietok sťažovateľa je tvrdenie o nevierohodnosti Tisovského, ktorého\nvýpovede mali byť jediným dôkazom usvedčujúcim sťažovateľa. S tým úzko súvisia aj\nďalšie jeho námietky vytýkajúce nevykonanie obhajobou navrhovaných dôkazov\numožňujúcich posúdiť vierohodnosť výpovedí T\n\n.\n\n8.4 Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vo svojom rozsudku vyčerpávajúcim\na veľmi konkrétnym spôsobom reagoval na obhajobné námietky sťažovateľa, ako aj\nobdobné námietky ďalších obžalovaných. Treba zdôrazniť, že sťažovateľ v podanej\nsťažnosti s konkrétnymi argumentmi krajského súdu v podstate konkrétne nepolemizuje\n\n9\n\na ani sa nepokúša správnosť, resp. dôvodnosť argumentov vyvrátiť či aspoň oslabiť.\nV skutočnosti iba opakuje obhajobnú argumentáciu, ktorú už predtým uplatnil, a to bez\nreflektovania záverov krajského súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti treba jeho sťažnosť\nv tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.\n9. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. októbra 2017\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org.", "preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "a44cd831-9239-4b48-bbc2-af4043e8a746:d525abed-7455-4132-9b89-8537487364e4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:3111012070.1", "spisova_znacka": "6Tdo/89/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Tdo/89/2016 z 19. 4. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-04-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:3111012070.1"}, {"guid": "5df5e0af-1759-4b3f-9b1a-343d234abcb0:a3a2a12c-046f-44bd-8f56-cdcd279c18e0", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3111012070.1", "spisova_znacka": "23To/89/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23To/89/2015 z 28. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-02-28", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3111012070.1"}], "citovane_v": []}