{"guid": "ussr:c1e8ef48-d60a-46c8-b3eb-b499ed0760c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.670.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 670/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 670/2017 z 10. 11. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. novembra 2017, sp. zn. II. ÚS 670/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.670.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-11-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c1e8ef48-d60a-46c8-b3eb-b499ed0760c3", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.670.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.670.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.670.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 670/2017-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne\nĽudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n,\n\nzastúpeného\n\nspoločnosťou\n\nA3 advokátska kancelária, s. r. o., Partizánska 25, Trenčín, v mene ktorej koná advokát\nMgr. Vladimír Misároš, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35\nods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trenčín\nsp. zn. 38 K 40/2013 z 2. júna 2015 v znení jeho dopĺňacieho uznesenia z 23. júna 2015\na uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoKR 61/2015 z 8. decembra 2015,\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára\n2016 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej\n\nlen „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou A3 advokátska kancelária, s. r. o.,\n\nPartizánska 25, Trenčín, v mene ktorej koná advokát Mgr. Vladimír Misároš, ktorou\nnamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej\nlen „okresný súd“) sp. zn. 38 K 40/2013 z 2. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie\nokresného súdu“) v znení jeho dopĺňacieho uznesenia z 23. júna 2015 (ďalej len „dopĺňacie\nuznesenie“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n1 CoKR 61/2015 z 8. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 38 K 40/2013\nz 30. januára 2014 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka\n(ďalej len „úpadca“), pričom sťažovateľ bol ustanovený\nza správcu podstaty úpadcu.\nV sťažnosti sťažovateľ uvádza, že „obdržal dňa 4. 6. 2015 uznesenie Okresného\nsúdu Trenčín, č. k. 38 K/40/2013-1491 zo dňa 2. 6. 2015, ktoré bolo zverejnené v\nObchodnom vestníku OV č. 107/2015 dňa 9. 6. 2015, ktorým mu súd až po uplynutí cca viac\nako 1 roka (cca 1,5 roka od vyhlásenia konkurzu) priznal paušálnu odmenu v zníženej výške\n1 991,63 € z dôvodu porušenia povinností správcu do 1. schôdze veriteľov, a to najmä z\ndôvodu popretia prihlásených pohľadávok jednotlivých veriteľov“.\nSťažovateľ napadol prvostupňové rozhodnutie odvolaním, v ktorom namietal,\nže „nesúhlasí so znížením paušálnej odmeny a jej zníženie o 70 % považuje za bezdôvodné,\nvzhľadom na splnenie si zákonných povinností do konania 1. schôdze veriteľov, konanej\ndňa 12. 5. 2014. Pri výkone svojej činnosti zahŕňajúcej tiež preskúmavanie a prípadné\npopieranie pohľadávok postupoval s odbornou starostlivosťou. Jednotlivé prihlásené\npohľadávky podrobne preskúmal a z dôvodu absencie účtovníctva a vedených exekučných\nkonaní úpadcu, v ktorých sa následne preukázateľne našiel skrytý výťažok, ktorý\ndo dnešného dňa nie je vysporiadaný, tieto poprel tak, ako je to uvedené v zozname\npohľadávok, ktoré dňa 28. 4. 2014 doručil Okresnému súdu Trenčín. Zistenie pohľadávok\nsporne prihlasovaných by predstavovalo porušenie povinností správcu postupovať\ns odbornou starostlivosťou. Popretím sporných pohľadávok sťažovateľ postupoval v zmysle\n\n2\n\na v súlade so ZKR. Na podklade predložených listín nebolo možné jednoznačne ustáliť\nvýšku, poradie a dôvod prihlásených pohľadávok, nakoľko v základnej lehote na popieranie\npohľadávok nebolo možné ich porovnanie s účtovníctvom úpadcu a nebolo možné ustáliť\nvýšku plnení, ktoré sa z exekučných konaní vedených voči úpadcovi použijú na úhradu\nprihlásených pohľadávok. K tvrdeniu porušovateľa v 1. rade, že sťažovateľ mal namiesto\npopretia všetkých prihlásených pohľadávok požiadať súd o predlženie lehoty na popieranie\npohľadávok, sťažovateľ v odvolaní uviedol, že z § 32 ods. 4 ZKR nevyplýva pre správcu\npovinnosť, ale len možnosť požiadať súd o predlženie lehoty na popieranie pohľadávok,\npričom súd, ktorý má rovnako ako správca prehľad o počte prihlásených pohľadávok, môže\ntúto lehotu predlžiť aj bez návrhu. Práve po skúsenosti s prístupom Okresného súdu Trenčín\nv konkurznom konaní úpadcu, sťažovateľ v inom konkurznom konaní, ktoré tiež dozoruje\nporušovateľ v 1. rade, tohto požiadal o predlženie základnej lehoty na popieranie\npohľadávok, nakoľko úpadca namietal judikované pohľadávky, avšak lehota na žiadosť\nsťažovateľa predlžená nebola. Z vyššie uvedených dôvodov bolo preto podľa názoru\nsťažovateľa zníženie paušálnej odmeny neopodstatnené.“.\nKrajský súd na základe odvolania sťažovateľa uznesením sp. zn. 1 CoKR 61/2015\nz 8. decembra 2015 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.\nPodľa sťažovateľa okresný súd napadnutým uznesením v znení jeho dopĺňacieho\nuznesenia (ktorým okresný súd zvýšil priznanú paušálnu odmenu o daň z pridanej hodnoty)\na krajský súd potvrdzujúcim uznesením svojvoľnou aplikáciou ustanovení zákona č. 7/2005\nZ. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) neopodstatnene\nznížili jeho paušálnu odmenu do konania prvej schôdze veriteľov, čím malo dôjsť\nk porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podnikať a uskutočňovať inú\nzárobkovú činnosť, resp. inú hospodársku činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy sťažovateľ\nuvádza, že „pre sťažovateľa, ako aj pre iných správcov, platí tzv. registračný princíp, ktorý\nv správnom konaní organizuje Ministerstvo spravodlivosti SR. Zápisom do príslušného\n\n3\n\nzoznamu správcov po vykonaní príslušnej prípravy sa sťažovateľ popri iných správcoch\npodľa miesta sídla stáva účastníkom osobitého trhu, ktorý je špecifikovaný obvodom\npríslušnosti konkurzného súdu a špecifickým predmetom činnosti správcu podľa ZKR.\nSťažovateľ má za to, že toto podnikateľské prostredie nesmie byť regulované\nnepriamou činnosťou konkurzného súdu. Práve naopak, tento by mal svojou činnosťou\nvytvárať konštantný priestor, ktorý nesmie ani priamo ani nepriamo cez rozhodovaciu\nčinnosť súdu obmedzovať a niekoho vylučovať. Z popísaného stavu a jeho právnych\ndôsledkov však k tomu došlo a súdy nepriamo vytesňujú sťažovateľa z trhu, hoci tento má\nbyť nielen prístupný a otvorený vstupu ďalších, ale logicky má byť toto prostredie také,\nže ktorí už na ňom sú prítomní nesmú sa im najmä prostredníctvom súdu klásť také\nprekážky, ktorými sa odtiaľ vylučujú. V podstate vytvorenie takéhoto vylučovacieho systému\nje neprípustné a neguje tým sa ústavný princíp voľnosti vstupu na trh a predstavuje\naj zneužitie práva súdmi.“.\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný\nsúd nálezom takto rozhodol:\n„1. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že uznesením Okresného súdu\nTrenčín, č. 38 K/40/2013-1491 zo dňa 02. 06. 2015, ktorým súd priznal sťažovateľovi\npaušálnu odmenu ako správcovi úpadcu\nv konkurze... vo výške 1991,63 € v znení jeho dopĺňacieho uznesenia\nč. 38 K/40/2013-1511 zo dňa 23. 06. 2015, ktorým zvýšil túto odmenu o daň z pridanej\nhodnoty vo výške 398,33 €, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave\nč. 1 CoKR/61/2015-1535 zo dňa 08. 12. 2015, ktorým napadnuté uznesenie Okresného súdu\nTrenčín č. 38 K/40/2013-1491 zo dňa 02. 06. 2015 potvrdil, došlo k porušeniu základného\npráva sťažovateľa uvedeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že uznesením Okresného súdu\nTrenčín, č. 38 K/40/2013-1491 zo dňa 02. 06. 2015, ktorým súd priznal sťažovateľovi\npaušálnu odmenu ako správcovi úpadcu\nv konkurze... vo výške 1991,63 € v znení jeho dopĺňacieho uznesenia\nč. 38 K/40/2013-1511 zo dňa 23. 06. 2015, ktorým zvýšil túto odmenu o daň z pridanej\nhodnoty vo výške 398,33 €, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave\n\n4\n\nč. 1 CoKR/61/2015-1535 zo dňa 08. 12. 2015, ktorým napadnuté uznesenie Okresného súdu\nTrenčín č. 38K/40/2013-1491 zo dňa 02. 06. 2015 potvrdil, došlo k porušeniu základného\npráva sťažovateľa uvedeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Trenčín,\nč. 38 K/40/2013-1491 zo dňa 02. 06. 2015, ktorým súd priznal sťažovateľovi paušálnu\nodmenu ako správcovi úpadcu\nv konkurze... vo výške 1991,63 € v znení jeho dopĺňacieho uznesenia č. 38 K/40/2013-1511\nzo dňa 23. 06. 2015, ktorým zvýšil túto odmenu o daň z pridanej hodnoty vo výške 398,33 €,\nako aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 1 CoKR/61/2015-1535 zo dňa 08. 12. 2015,\nktorým napadnuté uznesenie Okresného súdu Trenčín č. 38 K/40/2013-1491 zo dňa 02. 06.\n2015 potvrdil.\n4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi, aby porušovatelia\nspoločne a nerozdielne zaplatili primerané peňažné zadosťučinenie vo výške 5 975,00 €...\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho\nzastúpenia vo výške 363,79 €...“\nII.\nPodľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n\n5\n\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľ namieta, že uznesením okresného súdu sp. zn. 38 K 40/2013 z 2. júna\n2015 v znení jeho dopĺňacieho uznesenia z 23. júna 2015, ako aj uznesením krajského súdu\nsp. zn. 1 CoKR 61/2015 z 8. decembra 2015 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa\nčl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nuznesením okresného súdu sp. zn. 38 K 40/2013 z 2. júna 2015 v znení jeho\ndopĺňacieho uznesenia z 23. júna 2015\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi\nzásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže\ndomôcť (a aj sa domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy\n\n6\n\npred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci\nna jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nSťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu\nv znení dopĺňacieho uznesenia odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený\na aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní\nsťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto\nskutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nuznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoKR 61/2015 z 8. decembra 2015\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť\nide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie\n(sp. zn. I. ÚS. 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).\nÚstavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia\nvšeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej\nperfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010).\nPoslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch\n\n7\n\na skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia či dokonca\nzrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne\nvyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci\nsúdneho rozhodnutia) s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou.\nUvedené ustálené právne názory ústavného súdu korešpondujú aj širšiemu poňatiu\njeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou\nsystému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného\nsúdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním\nvyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).\nÚstavný\n\nsúd\n\nteda\n\nnepredstavuje\n\nopravnú\n\ninštanciu\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\n(napr. I. ÚS 31/05), a preto zásadne nemôže meritórne preskúmavať také rozhodnutia\nvšeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali požiadavky vyplývajúce z obsahu\nzákladných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50\nústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola\nopodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov\nvšeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny\nnázor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný,\nzjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.\nSťažovateľ vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namieta porušenie\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením sp. zn. 1 CoKR 61/2015\nz 8. decembra 2015, ktorým krajský súd ako odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie\nokresného súdu, ktorým okresný súd priznal sťažovateľovi paušálnu odmenu v sume\n\n8\n\n1 991,63 €, ako aj potvrdil dopĺňacie uznesenie okresného súdu o zvýšení priznanej\npaušálnej odmeny o DPH a zamietnutí zvyšnej časti návrhu sťažovateľa na priznanie\npaušálnej odmeny za výkon funkcie správcu do konania 1. schôdze veriteľov.\nPodľa sťažovateľa krajský súd pri určení paušálnej odmeny postupoval v rozpore\ns príslušnými právnymi predpismi a jeho interpretácia aplikovaných právnych noriem\nnezodpovedá požiadavke ústavne konformného výkladu.\nÚstavný súd pripomína, že výklad ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii\npatrí v zásade do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Všeobecný súd musí vykladať\na používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom\nzákladného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno\ntoto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.\nZ tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych\npredpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným\nprávam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne III. ÚS 271/05,\nIII. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž\npodstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)\nv rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.\nNa účely posúdenia opodstatnenosti tejto časti sťažnosti ústavný súd preskúmal\nodôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu. V ňom krajský súd najskôr poukázal\nna obsah odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu z 2. júna 2015 v znení\ndopĺňacieho uznesenia z 23. júna 2015, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:\n„Okresný súd v Trenčíne vydal dňa 02. 06. 2015 uznesenie, ktorým odvolanému\nsprávcovi\n\n... priznal paušálnu odmenu vo výške 1.991,63 Eur.\n\nNásledne súd prvého stupňa vydal dňa 23. 06. 2015 doplňacie uznesenie, ktorým priznanú\nodmenu zvýšil o DPH, a to o sumu 398,33 Eur a vo zvyšnej časti návrh na priznanie\npaušálnej odmeny za výkon funkcie správcu do konania 1. schôdze veriteľov, zamietol.\nV odôvodnení súd prvého stupňa uviedol, že uznesením zo dňa 30. 01. 2014, ktoré\nbolo zverejnené v Obchodnom vestníku s účinkami zverejnenia ku dňu 07. 02. 2014, vyhlásil\nkonkurz na majetok úpadcu a do funkcie správcu ustanovil\n\n9\n\n. Súdu\n\nprvého stupňa bola v danej veci doručená dňa 05. 05. 2014 žiadosť veriteľa , o výkon dohľadu nad činnosťou správcu, v ktorej tento veriteľ\npoukazoval na porušenie povinností pri popieraní prihlásených pohľadávok všetkých\nveriteľov. Súd prvého stupňa sa oboznámil s predloženým zoznamom pohľadávok všetkých\nveriteľov, ktorý vypracoval správca a zistil, že všetky prihlásené pohľadávky veriteľov boli\npopreté v časti právny dôvod pohľadávky, výška pohľadávky a vymáhateľnosť, a to všetky\nz rovnakého dôvodu. Správca\n\npri popretí všetkých pohľadávok\n\nuviedol, že považuje ich za nepreskúmateľné, nakoľko dlžník neviedol účtovníctvo cca\nod roku 2009 a nevedie ho ani v súčasnosti, úpadca nepredložil účtovnú evidenciu, a preto\nnemožno porovnať účtovné stavy, správnosť a výšku prihlásenej pohľadávky veriteľov. Súd\nprvého stupňa zároveň zistil, že takmer 99 % prihlásených a takto popretých pohľadávok\n(teda aj ich vymáhateľnosť) bolo judikovaných, vykonateľných, teda tieto pohľadávky boli\nveriteľmi preukázané a doložené ich exekučnými titulmi. Súd prvého stupňa mal vzhľadom\nna toto zistenie za preukázané, že správca porušil svoje povinnosti. Na informatívnom\nvýsluchu, ktorý nariadil súd prvého stupňa za účelom zistenia, správca nevedel zodpovedať\nsúdu prvého stupňa relevantné otázky ohľadom jeho postupu pri popieraní pohľadávok\nz jeho strany, písomne sa vyjadril až dňa 31. 07. 2014. Súd prvého stupňa s ohľadom\nna zistenia v rámci výkonu dohľadu nad činnosťou správcu, ako aj z jeho písomných\nvyjadrení a ďalšieho postupu v konaní zistil, že tento správca závažne porušil svoje\npovinnosti, keď pri popieraní pohľadávok, prihlásených pohľadávok, nepostupoval\ns odbornou starostlivosťou. Správca poprel všetky pohľadávky veriteľov z dôvodu,\nže úpadca nepredložil účtovníctvo, a teda nemal ich ako porovnať, ako aj z dôvodu, že voči\núpadcovi sa viedli viaceré exekučné konania, ktoré neboli zúčtované. Súd prvého stupňa\nv odôvodnení svojho rozhodnutia vydaného dňa 23. 06. 2015 zároveň uviedol, že posúdenie\ndôvodnosti\n\npopretých\n\npohľadávok\n\nprihlásených\n\ndo\n\nkonkurzu,\n\nktoré\n\nvyplývajú\n\nz právoplatných a vykonateľných rozhodnutí súdov a iných orgánov, už z podstaty veci\nnemôže byť závislé od stavu účtovníctva úpadcu (Ústavný súd SR č. I. ÚS 28/2010). Súd\nprvého stupňa zároveň zistil, že správca\n\nmal vedomosť pred vyhlásením\n\nkonkurzu o vedení exekúcií na majetok dlžníka, a to zo samotnej výpovede dlžníka. Podľa\n§ 3 ods. 2 zákona č. 8/2005 Z. z. v spojení s § 7 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze\na reštrukturalizácii... bol správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou\n\n10\n\na vykonávať tak i vlastné šetrenia, aby mohol zodpovedne ustáliť, ktorú pohľadávku poprie\na dôvod popretia. Súd prvého stupňa v odôvodnení zároveň konštatoval, že správca mal\ndostatočnú lehotu na to, aby dopytom od súdneho exekútora zistil výšku pohľadávky. Súd\nprvého stupňa mal z výsluchu, ktorý sa konal dňa 14. 10. 2014 za preukázané,\nže podrobnejšie zisťovania ohľadne exekučných konaní a stavu vymožených pohľadávok\nsprávca vykonal až po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok (súdu prvého stupňa\nnebolo vôbec zrejmé, z akého dôvodu tak činil až po uplynutí tejto lehoty a nie počas\njej plynutia, kedy mal možnosť tieto úkony vykonať, resp. požiadať súd prvého stupňa podľa\nust. § 32 ods. 4 ZKR o predlženie lehoty na popieranie pohľadávok, ak by to považoval\nza potrebné). Súd prvého stupňa zároveň zistil, že správca poprel pohľadávky niektorých\nveriteľov, o ktorých ani nemal zistené, či vôbec nejaké exekúcie voči úpadcovi viedli ...!.\nPodľa názoru súdu prvého stupňa je neprípustné, aby správca bez akýchkoľvek\npotrebných úkonov a šetrení poprel judikované pohľadávky z dôvodu, ktorý ani bližšie\nneprešetril, ani sa nimi bližšie nezaoberal. Ak by postupoval správca s odbornou\nstarostlivosťou tak, že by vykonal vlastné šetrenia, mal právnu možnosť v rámci lehoty\nna popieranie zistiť výšku pohľadávky veriteľa, správca však nevykonal žiadne úkony\nsmerujúce k preskúmaniu pohľadávok v rámci lehoty na ich popieranie. O tom, že správca\nkonal pri popretí pohľadávok nie s odbornou starostlivosťou, ale účelovo\na špekulatívne (s cieľom zmariť právo veriteľov na prvej schôdzi hlasovať o jeho výmene),\nsvedčí o tom aj jeho postup v ďalšom konaní, nakoľko sa snažil zmariť každú jednu schôdzu\nveriteľov, ktorej programom bolo - návrh na ustanovenie nového správcu. Vypopieraním\nvšetkých pohľadávok všetkých veriteľov správca zmaril právo veriteľov hlasovať\nna 1. schôdzi veriteľov o výmene jeho osoby ako správcu bez uvedenia relevantného\ndôvodu. Správca následne, až po vykonaní výsluchu dňa 14. 10. 2014, pozisťoval/pouznával\npohľadávky niektorých veriteľov, zvolal schôdzu, do programu ktorej nezaradil\nrozhodovanie o výmene správcu. Súd prvého stupňa zároveň konštatoval, že na žiadosť súdu\nsprávca schôdzu síce zvolal, avšak na deň 27. 12. 2014 - a to na opačný koniec republiky\nv Medzilaborciach, čím zmaril nielen veriteľom, ale aj súdu možnosť vykonať dohľad\nnad jeho činnosťou aj na tejto zvolanej schôdze a súd prvého stupňa zistil, že na uvedený\ndátum v predmetnom hoteli v Medzilaborciach neboli vôbec rezervované priestory na účel\nkonania schôdze veriteľov, ani\n\n, ani nikým iným.\n\n11\n\nSúd prvého stupňa ďalej v odôvodnení uvádza skutočnosti, ktoré viedli k záveru\no porušení povinností na strane tohto správcu. Súd prvého stupňa mal preto v konaní\nza preukázané, že\n\nuž v čase popierania pohľadávok postupoval účelovo,\n\nv rozpore so ZKR tak, aby veritelia nemali v konkurze možnosť hlasovať o jeho výmene\nz funkcie správcu v predmetnej právnej veci. Vo vzťahu k týmto zisteniam, preto súd prvého\nstupna ustálil, že správca nepreukázal súdu, že by pri popieraní postupoval s odbornou\nstarostlivosťou, súd dospel k záveru, že v danom prípade ide o závažné porušenie povinností\nsprávcu postupovať s odbornou starostlivosťou a s poukazom na zistené závažné porušenia\nurčil správcovi odmenu vo výške 30 % z odmeny, ktorá by mu inak patrila, ak by k tomuto\nporušeniu nedošlo. Pri krátení odmeny súd prvého stupňa prihliadol na to, že správca\ndo konania 1. schôdze veriteľov iné úkony vykonal (spísal majetok, vyhotovil zoznam\npohľadávok). Na takto zistenom skutkovom základe, preto súd prvého stupňa odvolanému\nsprávcovi priznal paušálnu odmenu vo výške 1.991,63 Eur. Dopĺňacím uznesením vydaným\nsúdom prvého stupňa dňa 23. 06. 2015 pod č. k. 38 K/40/2013-1511 doplnil výrok o DPH,\nktorá prináleží k určenej odmene a zároveň doplnil výrok, že vo zvyšnej časti návrh\nna priznanie paušálnej odmeny za výkon funkcie správcu do konania 1. schôdze veriteľov\nv časti sumy 5.576,58 Eur zamieta.“\nV ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia formuloval krajský súd svoje\nvlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, keď najmä uviedol:\n„Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý ustálil\nprávny názor spočívajúci v tom, že na strane správcu\n\ndošlo\n\nk naplneniu konštatovania, že tento v štádiu plynutia lehoty na popieranie, nevykonal všetky\núkony, ktoré vykonať mal, alebo ktorých vykonanie bolo potrebné zabezpečiť za účelom\nustálenia zistenia, či prihlásená pohľadávka veriteľa je dôvodná čo do výšky, právneho\nzákladu a vymáhateľnosti. Odvolací súd poukazuje na dikciu zákona č. 7/2005 Z. z., podľa\nktorej je kompetencia preskúmania pohľadávok veriteľov zverená osobe - správcovi\nkonkurznej podstaty, u ktorého je preukázané (zaradenie do zoznamu správcov vedeným\nMinisterstvom spravodlivosti SR, a to na základe kvalifikačných predpokladov, ktoré\nje potrebné splniť pred vykonaním zápisu do zoznamu správcov), že má všetky zákonné\nmožnosti, predpoklady a podmienky, ktoré mu dáva zákon, aby náležite preskúmal\n\n12\n\npohľadávky veriteľov. Preskúmanie pohľadávok veriteľov nezahŕňa výlučne a iba\nuspokojenia sa s tým, že absencia účtovníctva neumožňuje vykonať porovnanie\nprihlásených pohľadávok v zmysle ust. § 32 ods. 1 ZKR. V prípade, ak absentuje\núčtovníctvo úpadcu (o čom správca vedel pred začatím plynutia lehoty na popieranie\nprihlásených pohľadávok veriteľov), mal vykonať úkony dopytu/dotazu, aby vedel ustáliť\nvýšku, právny dôvod vzniku a vymáhateľnosť pohľadávok najmä s ohľadom na to, že išlo v\nprevažnej väčšine o judikované pohľadávky vymáhané v exekučnom konaní. Podľa § 32\nods. 1 ZKR, na ktoré sa odvoláva odvolateľ vo svojom písomnom podaní zo dňa 23. 06.\n2015, však jednoznačne vyplýva, že každú prihlásenú pohľadávku správca síce porovná s\núčtovnou a inou dokumentáciou úpadcu, zoznamom záväzkov, prihliadne na vyjadrenia\núpadcu a iných osôb a vykoná aj vlastné šetrenie. S poukazom na skutočnosť, že\nabsentovala hodnoverná účtovná dokumentácia úpadcu, o čom mal správca vedomosť pred\nzačatím plynutia lehoty na popieranie, mal zákonnú povinnosť podľa ust. § 32 ods. 1 ZKR\nvykonať vlastné šetrenie, čo v rámci základnej popieracej lehoty neuskutočnil vôbec. Úkony\nvlastného zisťovania tento správca začal vykonávať až na upozornenie súdu po konaní\ninformatívneho výsluchu, čo odvolací súd hodnotí ako porušenie povinností na strane\nsprávcu, čím sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým záverom súdu prvého stupňa, v\nktorom tento konštatoval, že na strane správcu došlo k porušeniu jeho povinností, a tým\nnaplnenia zákonných podmienok a predpokladov pre krátenie odmeny tohto správcu. Nie je\nmožné prihliadnuť k odvolaniu správcu a dôvodom v odvolaní uvedených z dôvodu, že\nnepreukázali dôvodnosť postupu, ani v štádiu plynutia základnej prihlasovacej lehoty, ani v\nštádiu po jej uplynutí, dokonca niektoré úkony tohto správcu boli vykonané v rozpore s\nobsahom a účelom zákona, preto závery a zistenia, ktoré sú podrobne uvedené v pomerne\nrozsiahlom odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa, vedú odvolací súd k záveru, že\npostup správcu v danom prípade je vysoko neštandardný (napr. zvolanie schôdze veriteľov\nbez skutočného rezervovania priestorov, zistenie súdu prvého stupňa a pod.). Obrana\nodvolaného správcu je preto účelová a nemá žiadne právne opodstatnenie.“\nK námietke absencie účtovníctva v súvislosti so zisťovaním prihlásených\npohľadávok veriteľov krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia\nuviedol:\n\n13\n\n„Odvolací súd poukazuje na ust. § 32 ods. 4 ZKR, kedy je zrejmé, že absencia\núčtovníctva úpadcu vyvolá potrebu vykonania rozsiahlejšieho zisťovania a preskúmavania\nvecnej správnosti prihlášky veriteľa, čo do právneho základu, výšky a vymáhateľnosti, preto\npovažuje nevyužitie tohto ustanovenia týmto správcom v jeho neprospech obrany postupu.\nOdvolací súd má za to, že v prípade, ak by tento správca postupoval s odbornou\nstarostlivosťou a požiadal súd prvého stupňa z dôvodov z tohto konania vyplývajúcich\no predĺženie lehoty v zmysle ust. § 32 ods. 4 ZKR, bol by jeho postup vecne správny\na nebolo by možné konštatovať, že pri popretí všetkých pohľadávok všetkých veriteľov\nz toho istého a rovnakého dôvodu, porušil povinnosti. Opak je však pravdou a tvrdenie\nodvolateľa, že by mu súd lehotu nepredlžil, nie je možné bez ďalšieho akceptovať\nako dôvodnú obranu na jeho strane a k nej prihliadnuť v odvolacom konaní. Odvolací súd\nsa stotožňuje aj so závermi, že ďalší postup odvolaného správcu vykazuje znaky konania,\nktoré nie je možné charakterizovať ako odborná starostlivosť, preto uvádza, že súd prvého\nstupňa postupoval vecne správne, ak konštatoval porušenie ust. § 3 ods. 2 zákona č. 8/2005\nZ. z. v spojení s § 7 ZKR a na takto vecne správne zistenom skutkovom základe,\npreto pristúpil ku kráteniu odmeny o 70 % titulom závažného porušenia povinností\nna strane správcu, čím vyvodil správny právny záver, ak tomuto správcovi priznal odmenu\nvo výške 1.991,63 Eur, ktorú dopĺňacím uznesením vydaným dňa 23. 06. 2015 zvýšil o DPH,\na to o sumu 398,33 Eur. Súd prvého stupňa zároveň postupoval vecne správne, ak návrh\nna priznanie paušálnej odmeny vo zvyšku, čo do sumy 5.576,58 Eur za výkon funkcie\nsprávcu do 1. schôdze veriteľov, zamietol.“\nPo preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení so skutkovými\na právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu\nústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd\nstotožnil (pri posudzovaní otázky postupu správcu s odbornou starostlivosťou zisťovať\na popierať prihlásené pohľadávky veriteľov), boli v takom rozpore s vykonaným\ndokazovaním, že by mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého\nuznesenia krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2\nústavy. Rovnako tak nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť za arbitrárne\nani právne názory krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho\n\n14\n\nuznesení sp. zn. 1 CoKR 61/2015 z 8. decembra 2015. Naopak, ide o právne závery,\nktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené,\nteda tak, ako to zodpovedá požiadavkám vyvoditeľným z obsahu základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nPo oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu preto ústavný\nsúd dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej\notázky (určenie odmeny správcu za výkon funkcie do konania 1. schôdze veriteľov\npri konštatovaní závažného porušenia povinností správcu) nevyplýva jednostrannosť alebo\ntaká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá\nby bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah predložených listinných dôkazov\nv predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie\nrelevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné\nzdôrazniť, že konkurzné konanie je súdnym konaním, v ktorom je súd povinný vykonávať\ndohľad nad činnosťou správcu (§ 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), a preto\nmusí v rámci tohto dohľadu bezvýhradne trvať na dodržiavaní právnych predpisov. Tento\ndohľad musí byť permanentný v záujme zabezpečenia plynulého priebehu konkurzného\nkonania a efektívny z hľadiska jeho výsledku v záujme zabezpečenia čím najvyššieho\nuspokojenia pohľadávok veriteľov (§ 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii).\nPodľa § 43 ods. 1 prvej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii správca\nmá za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov nárok na paušálnu odmenu, ktorej\nvýšku určí súd na jeho návrh po konaní prvej schôdze veriteľov.\nPodľa § 12 ods. 2 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z.\no konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom\ndo 28. februára 2017 (ďalej len „vyhláška č. 665/2005 Z. z.“) za výkon funkcie do konania\nprvej schôdze veriteľov v iných veciach patrí správcovi paušálna odmena v sume 6 638,78 €\n\n15\n\nv ostatných prípadoch, teda ak hodnota majetku uvedená v súpise majetku podstát\nzapísaného do súpisu majetku podstát bez poznámky v čase konania prvej schôdze veriteľov\npresahuje 99 581,76 €.\nPodľa § 12 ods. 3 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. ak správca počas konkurzu do konania\nprvej schôdze veriteľov porušil svoje povinnosti, jeho paušálna odmena sa podľa závažnosti\nporušenia povinnosti primerane znižuje, prípadne mu vôbec nepatrí.\nPodľa § 7 zákona o konkurze a reštrukturalizácii konaním s odbornou starostlivosťou\nsa na účely tohto zákona rozumie konanie so starostlivosťou primeranou funkcii alebo\npostaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú\nalebo môžu mať vplyv na jej konanie.\nPodľa § 3 ods. 2 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správcoch“) správca je povinný\nvykonávať správcovskú činnosť s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich\nskúseností a odborných vedomostí. Ak správca nemá potrebné skúsenosti alebo odborné\nvedomosti na riadne vykonanie niektorého úkonu správcovskej činnosti, je povinný\npožiadať o pomoc odborníka; ak vzhľadom na obtiažnosť prípadu by pomoc odborníka\nnebola účelná alebo hospodárna, je povinný odmietnuť výkon správcovskej činnosti alebo\npožiadať súd o odvolanie z funkcie v príslušnom konaní podľa osobitného predpisu.\nV zmysle § 32 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii každú prihlásenú\npohľadávku správca porovná s účtovnou a inou dokumentáciou úpadcu, zoznamom\nzáväzkov, prihliadne na vyjadrenia úpadcu a iných osôb a vykoná aj vlastné šetrenie.\nAk pri skúmaní zistí, že pohľadávka je sporná, je povinný ju v spornom rozsahu poprieť.\nV zmysle § 32 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii z dôvodu vysokého\npočtu prihlášok alebo iného vážneho dôvodu, súd môže aj opakovane na návrh správcu\nalebo bez návrhu predĺžiť správcovi lehotu na popretie pohľadávok vždy najviac o 30 dní.\n\n16\n\nSťažovateľ v sťažnosti uvádza, že na podklade predložených listín nemohol\njednoznačne ustáliť výšku, poradie a dôvod prihlásených pohľadávok, keďže v základnej\nlehote na popieranie pohľadávok ich nebolo možné porovnať s účtovníctvom úpadcu.\nTaktiež uvádza, že dôvodom popretia prihlásených pohľadávok bola absencia účtovnej\ndokumentácie úpadcu.\nÚstavný súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že správca, ktorý v prípade\nabsencie účtovnej a inej dokumentácie úpadcu je povinný pred popretím pohľadávok\nvykonať aj vlastné šetrenie, bezdôvodne nevyužil právo požiadať súd v zmysle § 32 ods. 4\nzákona o konkurze a reštrukturalizácii o predĺženie lehoty na popretie pohľadávok. Pritom\nzákon správcovi umožňuje požadovať predĺženie lehoty na popieranie aj opakovane\nbez obmedzenia. Tvrdenie sťažovateľa, že takúto možnosť nevyužil len z dôvodu poznatkov\no rozhodovaní okresného súdu v iných prípadoch, neobstojí. Je pritom nepochybné,\nže sťažovateľ mal vedomosť o absencii účtovnej dokumentácie úpadcu ešte pred začatím\nplynutia lehoty na popieranie a v rozpore s § 32 ods. 1 zákona o konkurze\na reštrukturalizácii vlastné šetrenia v tejto lehote neuskutočnil vôbec.\nÚstavný súd v obdobnej veci (I. ÚS 28/2010) už vyslovil právny názor, podľa\nktorého posúdenie dôvodnosti pohľadávok prihlásených do konkurzu, ktoré vyplývajú\nz právoplatných a vykonateľných rozhodnutí súdov a iných orgánov, už z podstaty veci\nnemôže byť závislé od stavu účtovníctva spoločnosti. Jedine v prípade namietania zániku\ntakýchto pohľadávok zaplatením môže mať istú relevanciu stav účtovníctva spoločnosti,\ntakáto námietka však nebola uvedená ani v podnete veriteľov, ani v podnete úpadcu\nna popretie pohľadávok konkrétnych veriteľov. Ak by aj takáto námietka uvedená bola,\njej posúdenie za stavu neexistujúcej účtovnej evidencie úpadcu nemôže opomenúť\nvyhodnotenie vierohodnosti subjektu veriteľa namietanej pohľadávky vo vzťahu\nk vierohodnosti namietajúceho subjektu.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd nepovažuje ani právny záver krajského súdu,\ntýkajúci sa závažného porušenia povinností správcu (sťažovateľa) postupovať s odbornou\nstarostlivosťou, ako aj primeranosti krátenia paušálnej odmeny za výkon jeho funkcie\n\n17\n\nsprávcu do konania prvej schôdze veriteľov [ktorej návrh na priznanie sťažovateľ 23. mája\n2014 doručil okresnému súdu vo výške 6 638,78 € podľa § 12 ods. 2 písm. c) vyhlášky\nč. 665/2005 Z. z.], vyjadrený v napadnutom uznesení za svojvoľný, prijatý v zjavnom\nomyle konajúceho krajského súdu, resp. za výsledok formalistického výkladu aplikovaných\nprávnych noriem. Krajský súd totiž nesporne popri vyhodnotení postupu sťažovateľa\npri popieraní pohľadávok a zmarení konania schôdze veriteľov (27. decembra 2014\na 18. februára 2015) vykazujúceho znaky konania, ktoré nie je možné charakterizovať\nako odbornú starostlivosť, prihliadal aj na ostatné činnosti správcu do konania 1. schôdze\nveriteľov, ktoré plnil riadne (odovzdanie všetkých štyroch správ včas, vyhotovenie súpisu\nmajetku a zoznamu pohľadávok v zákonnej lehote, zvolanie prvej schôdze veriteľov\nv zákonnej lehote). Ústavný súd za uvedených okolností nemá žiaden ústavne relevantný\ndôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych záverov tohto súdu. Podľa jeho\nnázoru argumentácia sťažovateľa sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia,\nktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením\njeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. K porušeniu ústavou garantovaných práv\ntotiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán\nuplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.\nV súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým uznesením\nkrajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať\nočakávania a predstavy účastníka konania. Podstatné je, aby postup súdu bol v súlade\nso zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné\nkvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade\nnemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať\nporušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým\nuznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\noznačeného sťažovateľom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala\nmožnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný\n\n18\n\nsúd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\no odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenej.\nII.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy\nuznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoKR 61/2015 z 8. decembra 2015\nV súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy\nústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jeho porušenie sťažovateľ namieta v priamej\npríčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy. Ak ústavný súd za takejto situácie dospel k záveru, že v posudzovanej\nveci nemohlo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu k porušeniu základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak potom neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia\nzákladného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol\nsťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími\npožiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. novembra 2017\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-odmena správcu", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-správca konkurznej podstaty"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:de45d831-b164-4026-a930-b0a81ed50e5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 218/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 218/2010 z 3. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-03", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de45d831-b164-4026-a930-b0a81ed50e5a"}, {"guid": "ussr:62bd08e4-e615-4ff7-bea1-896219684650", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 28/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 28/2010 z 27. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62bd08e4-e615-4ff7-bea1-896219684650"}, {"guid": "ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 325/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 325/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 185, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497"}, {"guid": "ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 153/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 1501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 166/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 166/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 598, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}], "citovane_v": [{"guid": "f91b0355-4745-4b91-bdd7-99baaf8e2a24:39cf315c-938b-4d4d-9cc0-41ad649013eb", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6117220508.1", "spisova_znacka": "41CoKR/25/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoKR/25/2018 z 26. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-03-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6117220508.1"}]}