{"guid": "ussr:b0deee87-a2db-493f-a887-1c700eb06f4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.671.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 671/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 671/2017 z 10. 11. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. novembra 2017, sp. zn. II. ÚS 671/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.671.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-11-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b0deee87-a2db-493f-a887-1c700eb06f4a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.671.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.671.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.671.2017.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 671/2017-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\na\n\n, obaja bytom\n\n,\n\nzastúpených advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo\nnámestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Michal Bizoň, ktorou namietajú\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 8/2015 z 30. mája 2016, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\no d m i e t a ako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n30. septembra 2016 doručená sťažnosť\nv 1. rade“; spolu aj „sťažovatelia“) a\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n(ďalej aj „sťažovateľ\n(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“\n\na spolu aj „sťažovatelia“), obaja bytom\n\n, zastúpených\n\nadvokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25,\nBratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Michal Bizoň, ktorou namietajú porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\n(ďalej len „listina“) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 8/2015 z 30. mája 2016 (ďalej len\n„napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade a\n(žalobkyňa) sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica\n(ďalej len „okresný súd“) proti obchodnej spoločnosti\n(pôvodná žalovaná) domáhali zaplatenia sumy 18 812,39 € (konanie vedené okresným\nsúdom pod sp. zn. 63 Cb 82/2005). Nárok odôvodnili tým, že so žalovanou uzavreli dve\npísomné kúpne zmluvy určujúce podmienky ich obchodných vzťahov a vzájomnej\nspolupráce a na ich základe dodávali pôvodnej žalovanej podľa jej objednávky tovar.\nHoci sťažovateľ v 1. rade a žalobkyňa tovar pôvodnej žalovanej riadne dodali a hoci sa\npôvodná žalovaná zaviazala zaplatiť za dodaný tovar v lehote 7 dní, resp. tak, ako to bolo\nuvedené v jednotlivých faktúrach, v skutočnosti sa dostala so zaplatením do omeškania.\nPredmetom žaloby boli zmluvne dohodnuté úroky z omeškania, ktoré predstavovali 0,05 %\nz hodnoty fakturovanej čiastky za každý deň omeškania a 0,5 % za každý deň omeškania\nz hodnoty fakturovanej čiastky po 30 dňoch omeškania. Pôvodná žalovaná v súdnom konaní\n(poukazujúc aj na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky) namietala neprimeranosť\ntakto dohodnutých úrokov z omeškania.\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 63 Cb 82/2005 z 26. marca 2010 (ďalej len\n„rozsudok z 26. marca 2010“) pôvodnú žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľovi v 1. rade\nsumu 246,55 € a žalobkyni sumu 956,13 €. Na základe odvolania sťažovateľa v 1. rade\na žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom\nsp. zn. 41 Cob 190/2010 z 29. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok z 29. septembra 2010“)\n\n2\n\nrozsudok okresného súdu z 26. marca 2010 zmenil tak, že pôvodnú žalovanú zaviazal\npovinnosťou zaplatiť sťažovateľovi v 1. rade sumu 3 621,34 € a žalobkyni sumu\n15 191,04 € a zároveň pôvodnú žalovanú zaviazal povinnosťou nahradiť sťažovateľovi\nv 1. rade trovy odvolacieho konania v sume 202,49 € a žalobkyni trovy odvolacieho konania\nv sume 853,50 €.\nO dovolaní pôvodnej žalovanej proti rozsudku krajského súdu z 29. septembra 2010\nrozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obdo 10/2011 z 8. februára 2012 (ďalej len\n„uznesenie z 8. februára 2012“) tak, že rozsudok krajského súdu z 29. septembra 2010\na rozsudok okresného súdu z 26. marca 2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie\nkonanie. Podľa najvyššieho súdu okresný súd nerozhodol o celom predmete konania, a\npreto nie je zrejmé, proti akému výroku podali sťažovatelia odvolanie. Z rozsudku\nokresného súdu z 26. marca 2010 vyplýva, že neobsahoval zamietajúci výrok, takže krajský\nsúd bol povinný toto pochybenie okresného súdu napraviť. K pochybeniu zo strany\nkrajského súdu malo dôjsť aj tým, že bez vykonania dokazovania alebo jeho zopakovania\nzmenil rozsudok okresného súdu z 26. marca 2010.\nProti uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu z 8. februára 2012 podali\nsťažovateľ v 1. rade a žalobkyňa sťažnosť pre porušenie základného práva zaručeného\nv čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru,\no ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. II. ÚS 249/2012 z 18. apríla 2013 tak,\nže vyslovil porušenie označených práv sťažovateľov uznesením najvyššieho súdu\nz 8. februára 2012, ku ktorému došlo z dôvodu nedoručenia dovolania pôvodnej žalovanej\nsťažovateľovi v 1. rade a žalobkyni na vyjadrenie. Ústavný súd zároveň označeným\nnálezom zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 8. februára 2012 a vrátil ho dovolaciemu súdu\nna ďalšie konanie.\nPo vrátení veci najvyššiemu súdu sa účastníkom konania v procesnom postavení\nžalobcu v 2. rade stal sťažovateľ v 2. rade ako právny nástupca žalobkyne. Najvyšší súd\nnapadnutým uznesením návrh sťažovateľa v 1. rade na prerušenie konania zamietol\n\n3\n\na zároveň zrušil rozsudok krajského súdu z 29. septembra 2010 a rozsudok okresného súdu\nz 26. marca 2010 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.\nSťažovatelia považujú napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za svojvoľné\na arbitrárne, keďže najvyšší súd opomínajúc v aktuálnom čase platné a účinné ustanovenia\n§ 107 ods. 4, § 154 ods. 1, § 167 ods. 2 a § 243c Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej aj „OSP“) vyhovel dovolaniu žalovanej, ktorá v čase rozhodovania najvyššieho súdu\nuž neexistovala. K zániku žalovanej totiž došlo 29. mája 2015 zlúčením s obchodnou\nspoločnosťou\n\n, avšak aj táto spoločnosť následne zanikla 28. januára 2016\n\nzlúčením s obchodnou spoločnosťou\nZrušenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu dovolacím súdom\nz dôvodu absencie výroku „súd vo zvyšku žalobu zamieta“ považujú sťažovatelia\nza prílišný formalizmus, keďže aj najvyšší súd «z odôvodnenia prvoinštančného\nrozhodnutia vyvodil, že Okresný súd „pri danom právnom posúdení mal vo zvyšku žalobu\nzamietnuť“ (ak by okresný súd skutočne nerozhodol o celej prejednávanej veci, tak by ani\nz odôvodnenia prvoinštančného rozhodnutia nemohlo byť zrejmé, aký konkrétny výrok mal\nOkresný súd do tohto ešte dopísať)».\nSťažovatelia argumentujú, že odňatie možnosti sťažovateľa v 1. rade a žalobkyne\nkonať pred súdom nie je relevantným dovolacím dôvodom, ktorý by pôvodná žalovaná\nmohla uplatniť v rámci dovolacieho konania. Sťažovateľ v 1. rade a žalobkyňa vo vyjadrení\nk dovolaniu argumentovali, že formálnou absenciou výroku „súd vo zvyšku žalobu\nzamieta“ v rámci prvostupňového konania mohla byť odňatá možnosť nanajvýš sťažovateľa\nv 1. rade a žalobkyne, ale nie možnosť pôvodnej žalovanej konať pred súdom. Najvyšší súd\nv tejto súvislosti podľa sťažovateľov prehliadol, že sťažovateľ v 1. rade a žalobkyňa neboli\nsubjektívne oprávnení podať dovolanie proti odvolaciemu rozhodnutiu. Nebola preto ani\ndaná možnosť najvyššieho súdu prihliadať na prípadné procesné vady voči žalujúcej strane.\nNajvyšší súd podľa sťažovateľov nezohľadnil skutočnosť, že proti rozhodnutiu\nprvostupňového súdu žalovaná nepodala odvolanie a nenamietala, že okresný súd o celej\n\n4\n\nprejednávanej veci nerozhodol. Sťažovatelia poukazujú na to, že podľa ustálenej judikatúry\nvšeobecných súdov totiž podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP\nnie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť\nkonania, ale účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým,\nže mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie (R 39/1993).\nPodľa sťažovateľov bolo rozhodovanie krajského súdu bez nariadenia pojednávania\nsprávne, keďže k zmene rozhodnutia prvostupňového súdu krajský súd nepristúpil\nz dôvodu, že dospel k iným skutkovým zisteniam, ale preto, že dospel k inému právnemu\nzáveru ako okresný súd. Sťažovatelia v tejto súvislosti zdôrazňujú, že krajský súd zmenil\nrozhodnutie okresného súdu vo veci z dôvodu, že „sa nestotožnil so závermi vyplývajúcimi\nz nálezu Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 07. 05. 2009, sp. zn. I. ÚS 523/07,\nna základe ktorých dospel okresný súd k záveru, že dohodnutá sadzba úrokov z omeškania\nmala byť v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto je právne posúdenie\na nie zisťovanie skutkového stavu“.\nNapadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je podľa sťažovateľov dostatočne\nodôvodnené, keďže:\n«(i) už keď Najvyšší súd dospel k záveru, že odvolacie konanie predsa len bolo\npostihnuté tzv. inou vadou, tak pominul uviesť, prečo by táto vada mala zároveň\n„za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“ v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b)\nOSP (nie každé procesné pochybenie súdov totiž skutočne aj má za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci),\n(ii) Najvyšší súd sa nevysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa 1/ a Žalobkyne 2/\npodľa bodov 7-10 vyjadrenia zo dňa 29. 11. 2013, ktorá bola pre rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu o dovolaní Žalovaného podstatná (Najvyšší súd sa s touto argumentáciou očividne\nnestotožnil, z Napadnutého rozhodnutia ale nie je zrejmé, prečo tak Najvyšší súd rozhodol\na akou úvahou sa pri tom riadil).»\nNa základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného práva súdnu\n\n5\n\nochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\n\n6\n\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\nÚstavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n(obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6\nods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto\npráv neexistuje zásadná odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07), čo umožňuje posudzovať\nich namietané porušenie spoločne.\nV rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,\nči ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal zo svojej\nkonštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď\nnamietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\n(v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nZo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným\nsúdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou\n(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný\nsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej\nprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda\nvšeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej\n\n7\n\núrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne\nnámietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd\nuž opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne\ndohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len\nústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní\nústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy\na zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti\nnamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom\nnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú\narbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,\nI. ÚS 241/07).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy).\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho\nveci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom\nprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala, a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom\n(IV. ÚS 77/02).\nSúčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\n\n8\n\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania (I. ÚS 234/2014).\nNapadnutým uznesením najvyšší súd inter alia dovolaniu pôvodnej žalovanej\nvyhovel a rozsudok okresného súdu z 26. marca 2010 a rozsudok krajského súdu\nz 29. septembra 2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.\nSťažovatelia odôvodňujú namietané porušenie svojich práv zaručených ústavou,\nlistinou a dohovorom tým, že najvyšší súd\n- vyhovel dovolaniu pôvodnej žalovanej, a to aj napriek tomu, že v čase\nrozhodovania o dovolaní už obchodná spoločnosť pod názvom\nneexistovala (ďalej aj „prvá námietka“),\n- nemohol prihliadať na prípadné procesné vady voči žalujúcej strane, keďže ani\nsťažovateľ v 1. rade a žalobkyňa neboli subjektívne oprávnení podať dovolanie proti\nodvolaciemu rozhodnutiu (ďalej aj „druhá námietka“),\n- nezohľadnil skutočnosť, že proti rozhodnutiu prvostupňového súdu pôvodná\nžalovaná nepodala odvolanie a nenamietala, že okresný súd o celej prejednávanej veci\nnerozhodol, takže prípustnosť dovolania nebola daná (ďalej aj „tretia námietka“),\n- nesprávne vyhodnotil rozhodovanie krajského súdu bez nariadenia pojednávania\nako vadné, keďže podľa sťažovateľov k zmene rozhodnutia prvostupňového súdu krajský\nsúd nepristúpil z dôvodu, že dospel k iným skutkovým zisteniam, ale preto, že dospel\nk inému právnemu záveru ako okresný súd (ďalej aj „štvrtá námietka“) a\n- nevysporiadal sa s argumentáciou sťažovateľov podľa bodov 7 – 10 vyjadrenia\nz 29. novembra 2013, ktorá bola pre rozhodnutie o dovolaní podstatná (ďalej aj „piata\nnámietka“).\nPrvou námietkou sťažovatelia namietajú, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\nje svojvoľné a arbitrárne, keďže najvyšší súd opomínajúc označené ustanovenia\nObčianskeho súdneho poriadku vyhovel dovolaniu pôvodnej žalovanej, a to aj napriek\ntomu, že v čase rozhodovania o dovolaní už neexistovala.\n\n9\n\nZo zistení ústavného súdu (prihliadajúc na údaje vyplývajúce z obchodného registra)\nvyplýva, že k zániku pôvodnej žalovanej došlo tak, ako na to poukazujú aj sťažovatelia,\n29. mája 2015 v dôsledku zlúčenia s obchodnou spoločnosťou\n\n, ktorá\n\nnásledne tiež zanikla 28. januára 2016 následkom zlúčenia s obchodnou spoločnosťou\nZ uvedeného zároveň vyplýva, že v čase vydania napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu (30. mája 2016) už pôvodná žalovaná zanikla, rovnako ako jej\nprávna nástupkyňa obchodná spoločnosť\n\n, ktorej práva a záväzky prešli\n\nna jej právnu nástupkyňu obchodnú spoločnosť\n\n, s ktorou mal najvyšší súd\n\nďalej v rámci dovolacieho konania konať.\nV nadväznosti na uvedené zistenia ústavný súd zdôrazňuje, že vo svojej doterajšej\njudikatúre už viackrát zdôraznil, že ústava nechráni práva teoretické a iluzórne, ale chráni\npráva konkrétne, teda práva vykonateľné, realizovateľné a efektívne (napr. PL. ÚS 25/01,\nI. ÚS 5/02, PL. ÚS 13/09, PL. ÚS 19/09, PL. ÚS 111/2011). V tejto súvislosti ústavný súd\nzároveň poznamenáva, že vzhľadom na zmysel a účel sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nako špecifického právneho prostriedku ochrany pred porušením základných práv a slobôd\nalebo ľudských práv a slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej zmluvy je neodmysliteľnou\nsúčasťou rozhodovania o takejto sťažnosti aj posúdenie, či sťažovateľovi bola napadnutým\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci spôsobená (reálna)\nujma, resp. či mu ešte takáto ujma v čase rozhodovania ústavného súdu (reálne) hrozí.\nV situácii, keď ústavný súd zistí, že sťažovateľovi napadnutým rozhodnutím, opatrením\nalebo iným zásahom orgánu verejnej moci nebola spôsobená žiadna ujma, resp. mu už\nžiadna hrozba ujmy v čase rozhodovania nehrozí, neexistuje relevantný dôvod\nna vyslovenie porušenia ústavou garantovaných práv, v opačnom prípade by totiž\nrozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nadobudlo akademický charakter.\nNa základe dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade\ndošlo k procesnému pochybeniu najvyššieho súdu v konaní o dovolaní proti rozsudku\nkrajského súdu z 29. septembra 2010, ktoré vyplynulo z nedostatočného prihliadania\nna procesno-právne nástupníctvo na strane (pôvodnej) žalovanej, ale zároveň zdôrazňuje,\nže ide o také procesné pochybenie, ktoré reálne nemohlo spôsobiť sťažovateľom v postavení\n\n10\n\nžalobcov ujmu. Počas dovolacieho konania síce došlo k zmene na strane žalovanej, ktorá sa\nmala premietnuť do procesno-právneho nástupníctva aj formálne a odzrkadliť sa v záhlaví\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Túto chybu však považuje ústavný súd\nza formálny nedostatok nespôsobilý sám osebe spôsobiť sťažovateľom ujmu, ktorá by\nzakladala dôvod k vysloveniu porušenia nimi označených práv zaručených ústavou, listinou\na dohovorom.\nNevyhnutným predpokladom pre vyslovenie porušenia sťažovateľmi označených\npráv zaručených ústavou, listinou a dohovorom je totiž priamy dopad vady alebo nedostatku\nvytýkaných orgánu verejnej moci na tieto práva (I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Sťažovatelia\nv súvislosti s touto námietkou argumentujú všeobecne arbitrárnosťou napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu, avšak bez toho, aby v konkrétnostiach uviedli akým spôsobom\nsa tento podľa ústavného súdu formálny nedostatok v označení (pôvodnej) žalovanej\npremietol negatívne do práv sťažovateľov zaručených ústavou, listinou a dohovorom.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd prvú námietku sťažovateľov o procesnom\npochybení najvyššieho súdu v konaní o dovolaní s priamym dopadom na ústavnú\nneudržateľnosť napadnutého uznesenia vyhodnotil ako nedôvodnú, teda takú, ktorá by\npo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nezakladala reálnu možnosť vysloviť\nporušenie sťažovateľmi označených práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nDruhou a treťou námietkou sťažovatelia namietajú, že dovolací súd v napadnutom\nuznesení vyhodnotil dovolaciu námietku (pôvodnej) žalovanej o odňatí jej možnosti konať\npred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP ako oprávnenú. Najvyšší súd tento záver\nodôvodnil tým, že okresný súd nerozhodol rozsudkom z 26. marca 2010 o celom\nuplatnenom nároku, keďže „Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa a rovnako\naj z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ si žalobou uplatnili voči žalovanému\nsumu 566 742 Sk... 18 812,39 eur. Ako je z uvedeného zrejmé, súd rozhodol iba o sume\n1 212,74 eur, ktorú zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom 1/ a 2/, pričom nerozhodol\no zvyšnej časti uplatneného nároku, t. j. o sume 17 599,65 eur. Táto skutočnosť nie je\n\n11\n\nzrejmá ani z obsahu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa. Rovnako ani nemôže ísť\no zrejmú nesprávnosť, prípadne chybu v písaní, ktorá by sa dala odstrániť postupom\npodľa § 164 O. s. p., nakoľko aj zo zápisnice z pojednávania, na ktorom súd prvého stupňa\nvyhlásil rozsudok, je zrejmé, že súd nerozhodol o zvyšnej časti uplatneného nároku.\nNapokon súd prvého stupňa aj návrh žalobcov na vykonanie opravy výroku rozsudku\nv tomto zmysle zamietol (uznesením č. k. 63 Cb/82/2005-545 zo dňa 24. februára 2014),\npričom jeho rozhodnutie o tomto návrhu na opravu a postup odvolací súd potvrdil\n(uznesenie odvolacieho súdu č. k. 41 Cob/206/2014-570 zo dňa 18. decembra 2014).\nV zmysle § 152 ods. 2 O. s. p. rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej\nveci, v danom prípade o celej časti uplatneného nároku. Pokiaľ je to účelné, môže súd\nrozhodnúť najskôr len o časti prejednávanej veci alebo o jej základe. Pôjde o čiastočný\nalebo medzitýmny rozsudok. Z obsahu spisu, tvrdení účastníkov a z vykonaných dôkazov\nvyplýva, že v danom prípade nebolo účelné rozhodnúť čiastočným rozsudkom alebo\nmedzitýmnym rozsudkom. Súd vykonal všetky potrebné dôkazy a mal rozhodnúť o celej\nprejednávanej veci. Rovnako z obsahu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa\nvyplýva, že nejde o čiastočný alebo medzitýmny rozsudok. Ďalej je z obsahu odôvodnenia\nzrejmé, že súd sa nestotožnil s výškou uplatnených úrokov z omeškania, ustanovenie...\nkúpnej zmluvy č. 7/2001 zo 14. januára 2001 považoval v časti dohodnutých úrokov\nz omeškania za neplatné, a preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ zákonné\núroky z omeškania, ktoré sú upravené v § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd mal však\nrozhodnúť aj o zvyšnej časti uplatneného nároku, pri danom právnom posúdení mal\nvo zvyšku žalobu zamietnuť.\nProti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal právny zástupca žalobcov 1/ a 2/\nodvolanie, avšak nie je zrejmé, proti akému výroku, keďže rozsudok súdu prvého stupňa\nzamietajúci výrok neobsahoval a v časti o ktorej súd prvého stupňa rozhodol boli\nžalobcovia v konaní úspešní. Odvolací súd aj napriek tomu, že nebolo jasné proti akej časti\nvýroku je odvolanie podané, a či vôbec boli žalobcovia oprávnení takéto odvolanie podať\n(keďže\n\nzamietavý\n\nvýrok\n\nv rozsudku\n\nsúdu\n\nprvého\n\nstupňa\n\nabsentoval),\n\nbez\n\nďalšieho o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ rozhodol tak, že ich odvolaniu vyhovel a rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa zmenil, avšak bez toho, aby napravil uvedené pochybenie súdu prvého\nstupňa...“.\n\n12\n\nCitovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považuje\nústavný súd za ústavne udržateľnú. Najvyšší súd vychádzal pri posúdení existencie\ndovolacieho dôvodu odňatia možnosti pôvodnej žalovanej konať pred súdom podľa § 237\nods. 1 písm. f) OSP z povinnosti okresného súdu rozhodnúť o celom uplatnenom nároku.\nPostup všeobecného súdu, ktorý o uplatnenom práve nerozhodne, je totiž v priamom\nrozpore so zásadou zákazu denegatio iustitiae, spočívajúcej v tom, že všeobecný súd\nje povinný vykonávať súdnictvo a musí rozhodnúť o celom uplatnenom nároku.\nPokiaľ súd prvého stupňa nerozhodol o celom predmete konania v súlade s § 166\nOSP o ostávajúcej časti mohol rozhodnúť len doplňujúcim rozsudkom podľa § 166 OSP,\nnemohol o tom rozhodnúť opravným uznesením (R 35/2010). Pokiaľ súd prvého stupňa\ntakto nerozhodol, nemožno podanie účastníka, hoc aj označené ako odvolanie, spravidla\nposudzovať ako opravný prostriedok, ale v súlade s § 41 ods. 2 OSP ho treba považovať\nza návrh na doplnenie rozhodnutia podľa § 166 OSP (R 6/1969).\nZ citovanej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ďalej vyplýva aj to,\nže okresný súd, aj napriek tomu, že nerozhodol o celom uplatnenom nároku, nepostupoval\nv súlade s § 166 OSP a „odvolanie“ podané sťažovateľom v 1. rade a žalobkyňou postúpil\nna rozhodnutie o ňom krajskému súdu. Krajský súd procesné pochybenie okresného súdu\nrovnako nenapravil, ale naopak podanie sťažovateľa v 1. rade a žalobkyne vyhodnotil\nako odvolanie smerujúce proti rozsudku okresného súdu z 26. marca 2010, ktorým však\nnebolo rozhodnuté o celom uplatnenom nároku.\nZmätočnosť rozsudku krajského súdu vyplývala aj z toho, že rovnako ako to\nzdôraznil najvyšší súd, „nebolo jasné proti akej časti výroku je odvolanie podané“, keďže\nsťažovatelia boli v časti nároku na zaplatenie sumy 1 212,74 € úspešní, a preto nebol dôvod\ndomáhať sa odvolaním nápravy v tejto časti. Sťažovatelia síce namietajú, že z odôvodnenia\nrozsudku okresného súdu z 26. marca 2010 vyplývajú dôvody zamietnutia nároku\nvo zvyšnej časti nároku, avšak odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je v súlade\ns príslušnými právnymi predpismi prípustné (§ 202 ods. 4 OSP), keďže odôvodnenie nie je\n\n13\n\ntou časťou súdneho rozhodnutia, ktorá by nadobúdala záväzné účinky na právne vzťahy\núčastníkov konania, na rozdiel od výroku, ktorý však v prevyšujúcej časti uplatneného\nnároku v rozhodnutí súdu prvého stupňa chýbal.\nK procesnej vade odňatia možnosti konať pred súdom pritom v súlade s judikatúrou\nnajvyššieho súdu môže dôjsť aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia ako následku absencie\nniektorej podstatnej časti súdneho rozhodnutia (ku ktorej nepochybne patrí aj výrok), ktorá\nrobí rozhodnutie nepreskúmateľným. V dôsledku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia,\nktorú zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom spravidla vždy\ndochádza k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom (napr. uznesenie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 5 Cdo 223/2014 z 27. apríla 2015).\nVzhľadom na uvedené ústavný súd sumarizujúc konštatuje, že v posudzovanej veci\nokresný súd pochybil, keď nerozhodol o celom predmete konania, čím sa jeho rozhodnutie\nstalo nepreskúmateľné. Pokiaľ krajský súd dané procesné pochybenie nenapravil, ale\nnaopak rozhodol o celom uplatnenom nároku, odňal pôvodnej žalovanej možnosť konať\npred súdom.\nOkrem uvedeného záveru ústavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci\nzdôrazňuje aj to, že základom odvolacieho konania je preskúmanie rozhodnutia súdu prvého\nstupňa, pričom z postavenia odvolacieho súdu ako prieskumnej inštancie vyplýva,\nže v odvolacom konaní nemôže rozhodnúť o niečom, o čom nerozhodol súd prvého stupňa\n(v prejednávanej veci okresný súd nerozhodol o zvyšnej časti uplatneného nároku,\nt. j. o sume 17 599,65 €). Krajský súd však naopak o nároku na zaplatenie zvyšnej sumy\nuplatneného nároku rozhodol, čím sa v tejto časti zmenil z prieskumnej inštancie\nna prvostupňovú inštanciu. Uvedeným postupom zároveň došlo k znemožneniu pôvodnej\nžalovanej realizovať ústavou garantované právo na dvojinštančnosť konania v časti nároku\nuplatneného sťažovateľmi.\nSťažovatelia v konkrétnostiach prostredníctvom druhej námietky argumentujú,\nže najvyšší súd nemal prihliadať na prípadné procesné vady voči žalujúcej strane, keďže\n\n14\n\nani sťažovateľ v 1. rade a žalobkyňa neboli subjektívne oprávnení podať dovolanie\nproti odvolaciemu rozhodnutiu a prostredníctvom tretej námietky zdôrazňujú, že najvyšší\nsúd nezohľadnil skutočnosť, že pôvodná žalovaná proti rozhodnutiu prvostupňového súdu\nnepodala odvolanie, takže prípustnosť dovolania ňou podaného nebola daná. Ústavný súd\npovažuje aj tieto námietky sťažovateľov za nespôsobilé k tomu, aby po prípadnom prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie na ich základe reálne mohol dospieť k záveru o porušení\nsťažovateľmi označených práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nS argumentáciou sťažovateľov o tom, že neboli oprávnení podať ako úspešní\núčastníci odvolacieho konania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ústavný súd\nsúhlasí. Zároveň však zdôrazňuje, že dovolaním napadla rozhodnutie odvolacieho súdu\npôvodná žalovaná, ktorej možnosť konať pred súdom bola postupom krajského súdu\nv rozpore s príslušnými právnymi predpismi odňatá, a nie sťažovatelia, preto je\nbez právneho dôvodu zaoberať sa oprávnením sťažovateľov na podanie dovolania.\nRovnako je v predmetnej veci pravdivé aj to, že pôvodná žalovaná nepodala proti\nrozsudku okresného súdu z 26. marca 2010 odvolanie. Vzhľadom na už popísaný vadný\nprocesný postup okresného súdu, ktorý nerozhodol o celom uplatnenom nároku,\npričom tento procesný nedostatok neodstránil ani krajský súd, ani nebolo možné trvať\nna podmienke vyčerpania riadneho opravného prostriedku. Ústavný súd v tejto súvislosti\nzdôrazňuje, že priamo z § 166 ods. 1 druhej vety OSP vyplývala pre samotný všeobecný súd\npovinnosť rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu.\nS prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný\nsúd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne\nakceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami pôvodnej žalovanej, ktorými\nodôvodňovala prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP z dôvodu zmätočnosti\nrozhodnutia prvostupňového súdu spočívajúcej v absencii výroku o časti sťažovateľmi\nuplatneného nároku prevyšujúceho sumu 1 212,74 €. Druhá a tretia námietka sťažovateľov\n\n15\n\npreto podľa názoru ústavného súdu nemôže reálne vyvolať ústavnú neudržateľnosť\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu.\nVo vzťahu k štvrtej námietke, ktorou sťažovatelia spochybňujú rozhodnutie\ndovolacieho súdu o namietanej vade týkajúcej sa rozhodnutia odvolacieho súdu\nbez nariadenia pojednávania, ústavný súd uvádza, že je bez právneho dôvodu sa ňou\nzaoberať. Z už uvedeného totiž dostatočne zjavné vyplýva, že okresný súd, ako aj krajský\nsúd odňali pôvodnej žalovanej možnosť konať pred súdom. Tento vadný postup\nvšeobecných súdov, ktorý spôsobil, že nebolo rozhodnuté o celom predmete konania, bol\npostačujúcou okolnosťou, pre ktorú boli rozhodnutia krajského súdu a okresného súdu\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu\nna ďalšie konanie.\nProstredníctvom piatej námietky sťažovatelia poukazujú na to, že najvyšší súd sa\nnevysporiadal s argumentáciou uvádzanou v bodoch 7 až 10 ich vyjadrenia k dovolaniu\npôvodnej žalovanej. Ústavný súd po preskúmaní obsahu citovanej časti vyjadrenia\nsťažovateľov zistil, že ide o argumentáciu, ktorá je totožná s tou, ktorú sťažovatelia uvádzali\naj v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu (sťažovatelia neboli\nsubjektívne oprávnení na podanie dovolania, pôvodná žalovaná nepodala opravný\nprostriedok proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa). Ústavný súd nepovažuje túto\nargumentáciu sťažovateľov za spôsobilú zvrátiť záver najvyššieho súdu o podanom\ndovolaní, a preto zastáva názor, že ani prípadná absencia reakcie na túto argumentáciu\nzo strany najvyššieho súdu nemôže z uvedeného dôvodu po prípadnom prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie založiť reálnu možnosť vysloviť porušenie sťažovateľmi označených práv\nzaručených čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu.\nPostup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého uznesenia, nemožno\npodľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty,\nzmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľov použitých procesno-právnych noriem. Vzhľadom\n\n16\n\nna uvedené ani uznesenie najvyššieho súdu vydané v napadnutom konaní nemožno\npovažovať za neodôvodnené či arbitrárne.\nVzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na čiastkové závery ústavného súdu\nk argumentácii sťažovateľov ústavný súd sťažnosť pre porušenie základných práv podľa\nčl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. novembra 2017\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozsudok-dopĺňací", "dovolanie-dovolacie dôvody", "úrok z omeškania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6a652946-66fc-4119-ba8f-2a8eaffaa3e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 234/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 234/2014 z 21. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-21", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a652946-66fc-4119-ba8f-2a8eaffaa3e6"}, {"guid": "ussr:04f1ee67-2bed-4a64-8727-200cab701059", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2012 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04f1ee67-2bed-4a64-8727-200cab701059"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 5/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/02 z 21. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-21", "citacie_n": 301, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:d353f739-7b83-46dd-95da-d0fc526cf2e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/01 z 7. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-07", "citacie_n": 215, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d353f739-7b83-46dd-95da-d0fc526cf2e6"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "1b962d20-6739-40c7-9c23-aa5d0a14b56b:d475497f-cc8a-42f8-b88c-1aa8be9a00d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "63Cb/82/2005", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63Cb/82/2005 z 7. 11. 2016", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-11-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1b962d20-6739-40c7-9c23-aa5d0a14b56b:d475497f-cc8a-42f8-b88c-1aa8be9a00d2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d4ac9932-bdd9-4f41-981b-c2c0eadd3353", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.719.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 719/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 719/2024 z 19. 12. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-12-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.719.2024.1"}, {"guid": "ussr:57541ab3-052c-470d-b337-97c8156faebd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.563.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 563/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 563/2023 z 7. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-07", "citacie_n": 388, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.563.2023.1"}, {"guid": "ussr:1990e53a-d7f7-4f18-b2bb-9bc2605b3e34", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.347.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 347/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 347/2023 z 27. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.347.2023.1"}, {"guid": "ussr:f0c427ac-650f-4d53-bd9f-6bf793d19b01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.232.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 232/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 232/2023 z 26. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.232.2023.1"}, {"guid": "ussr:27298239-ae31-4070-83f7-1c4354097b26", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.175.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 175/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 175/2023 z 21. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.175.2023.1"}, {"guid": "92dfd647-62fb-426d-9138-085c47e5f7d4:f44d9c3c-24bb-4e1f-8aae-3bd6aab1cb38", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1117229640.2", "spisova_znacka": "4CoPr/2/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoPr/2/2021 z 22. 7. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-07-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1117229640.2"}]}