{"guid": "ussr:b2d44f3d-04ab-451d-bfac-5ded9bb9e910", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.723.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 723/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 723/2017 z 20. 12. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. decembra 2017, sp. zn. II. ÚS 723/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.723.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-12-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b2d44f3d-04ab-451d-bfac-5ded9bb9e910", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.723.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.723.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.723.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 723/2017-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpeného JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o.,\n\nŽilinská 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Milan Ficek, vo veci\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 4 C 260/2013\nz 24. februára 2015, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 282/2015\nz 28. augusta 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3 Cdo 44/2016 zo 17. marca 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2016\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu\nČadca\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„okresný\n\nsúd“)\n\nsp.\n\nzn.\n\n4 C 260/2013\n\nz\n\n24. februára 2015\n\n(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 282/2015 z 28. augusta 2015 (ďalej aj „napadnutý\nrozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 44/2016 zo 17. marca 2016 (ďalej aj „napadnuté\nuznesenie“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si návrhom doručeným okresnému\nsúdu uplatnil nárok na zaplatenie nájomného za dobu trvania nájomného vzťahu voči\nodporcovi ako nájomcovi.\nOkresný\n\nsúd\n\no\n\nnávrhu\n\nsťažovateľa\n\nrozhodol\n\nnapadnutým\n\nrozsudkom\n\nz 24. februára 2015 tak, že návrh zamietol.\nProti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol\nkrajský súd napadnutým rozsudkom z 28. augusta 2015 tak, že rozsudok okresného súdu\npotvrdil.\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým uznesením zo 17. marca 2016 tak, že dovolanie odmietol.\nSťažovateľ poukazuje na právne závery okresného súdu v napadnutom rozsudku –\npodľa ktorých nájomný vzťah medzi sťažovateľom a odporcom skončil 1. septembra 2011,\npričom odporca nepreukázal zaplatenie nájomného a nárok na zaplatenie nájomného\nje zachovaný, hoci podnájomník predmet nájmu neužíval. Sťažovateľ spochybňuje\naplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého okresný súd nepriznal\nsťažovateľovi uplatnený nárok pre rozpor s dobrými mravmi, keďže odporca predmet nájmu\nužíval jeden mesiac. Rovnako tak sťažovateľ spochybňuje právny záver okresného súdu,\n\n2\n\npodľa ktorého mal dostatok času (tri mesiace), aby si našiel nového nájomcu. V tejto\nsúvislosti poukazuje na ustanovenie nájomnej zmluvy, podľa ktorej nového nájomcu mal\nhľadať odporca. Sťažovateľ ďalej uvádza:\n„Súd si teda v samotnom rozhodnutí odporoval, keď na jednej strane uvádza, že nie\nje potrebné užívanie nehnuteľnosti na nárok na nájomné a na druhej strane tento nárok\nnepriznal.\nNájomný vzťah nie je synalagmatickým záväzkom, preto konštatovanie o tom,\nže nájomca má platiť nájomné aj napriek tomu, že predmet nájmu neužíva je správne.“\nSťažovateľ namieta, že ani krajský súd v napadnutom rozsudku nevyjasnil uvedené\nrozpory s tým, že krajský súd sa „v stručnom odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil\ns rozhodnutím okresného súdu týkajúceho sa správania sťažovateľa a jeho nároku na\nzaplatenie nájomného v rozpore s § 3 ods. 1 OZ. Ani krajský súd nijako bližšie neodôvodnil\naplikáciu § 3 ods. 1 OZ, čo považujeme za hrubé pochybenie, pretože odôvodnenie\nrozhodnutia musí byť presvedčivé a nie založené na nevyargumentovanom názore.“.\nK aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka konajúcimi súdmi sťažovateľ\nďalej uvádza:\n„K účinnej aplikácii ustanovenia § 3 ods. 1 OZ môže dôjsť iba s uplatnením inej\nnormy obsahujúcej určitú sankciu, nakoľko ustanovenie § 3 ods. 1 OZ je imperfektnou\nnormou. Ide o legislatívne vyjadrenie zásady zákazu zneužitia práva. Z odôvodnenia\nrozhodnutia krajského súdu však nevyplýva, že by ustanovenie § 3 ods. 1 OZ aplikoval\nv spojení s inou zákonnou normou. Aplikácia tohto ustanovenia však prichádza do úvahy\niba výnimočne, pretože súd v takomto prípade nepriznáva právo, ktoré je inak dané\nprávnym predpisom, a tým podstatným spôsobom zasahuje do princípu právnej istoty...\nNa jednej strane súdy konštatovali, že nedošlo k ukončeniu nájomného vzťahu\na na druhej strane odňali právo sťažovateľa na nájomné. Takéto rozhodnutie nemôže byť\nnielen zákonné, ale ani spravodlivé. Súdy absolútne nesprávne a nezákonne aplikovali § 3\nods. 1 OZ (rozpor s dobrými mravmi) na tento prípad... Rozhodnutia považujeme\nza arbitrárne. Rozpor s dobrými mravmi (aplikácia § 3 ods. 1) v tomto prípade neprichádza\nvôbec do úvahy a nemôže byť argumentom pre zamietnutie nároku na dohodnuté nájomné.“\n\n3\n\nSťažovateľ tiež namieta, že konajúce súdy nepodrobili testu proporcionality\ndve konkurujúce zásady súkromného práva, a to zásadu zákazu zneužitia práva a zásadu,\nže dohody treba dodržiavať (pacta sunt servanda).\nSťažovateľ namieta aj ďalšie skutkové zistenia okresného súdu:\n«Súd sa akoby stotožnil s tvrdeniami žalovaného o údajnom nevhodnom správaní\nsa žalobcu voči nemu. Žiadne nevhodné správanie žalobcu nebolo preukázané. Žalobcu\nžalovaný obvinil, že ho vyhodil z predmetu prenájmu, to však nebolo preukázané a žalobca\nna to ani nemal dôvod. Hrubé správanie sa bolo práve zo strany žalovaného a jeho\npriateľky, ktorí nedodržiavali nájomnú zmluvu. Sťažovateľ neporušil žiadne svoje\npovinnosti a nezneužil žiadne práva ako prenajímateľ. Prečo by teda mal byť\n„sankcionovaný“ nepriznaním požadovaného nároku? Súdy opomenuli, že žalovaný mal v 5\nizbovom dome prenajatú iba jednu izbu a preto mohol sťažovateľ zvyšnú časť neprenajatej\nnehnuteľnosti užívať...\nŽalovaný a jeho priateľka sa sťažovateľovi priamo vyhrážali, (tak ako je to uvedené\nv liste: Ukončenie zmluvy o podnájme zo dňa 1. 10. 2010) nepostupovali však podľa zmluvy\na platných právnych predpisov. Prečo ich teda súdy v tomto prípade chránia, keď porušili\nnielen zmluvu, ale aj Občiansky zákonník?! K porušeniu dobrých mravov došlo na strane\nžalovaného a nie sťažovateľa.\nSúdy nezohľadňovali to, že žalovaný mal možnosť uplatniť ustanovenie § 698 OZ\n(druhá veta), ktoré ustanovenie chráni nájomcu, a pre ktoré aplikácia § 3 ods. 1 OZ\nneprichádza absolútne do úvahy. Podľa § 698 (druhá veta): „Právo na primeranú zľavu\nz nájomného má nájomca aj vtedy, ak sa neposkytovali plnenia spojené s užívaním bytu\nalebo sa poskytovali vadne, a ak sa v dôsledku toho užívanie bytu zhoršilo.“ Skutočnosti\nv tomto paragrafe by museli nájomcovia preukázať. Súd použil nesprávne ustanovenie\na odňal tak právo sťažovateľovi na nájomné.\nVo vzťahu k odôvodneniam rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu totiž\nnie je možné hovoriť o dostatočnom a už vôbec nie o presvedčivom odôvodnení\nrozhodnutia. Okrem toho, že krajský súd žiadnym spôsobom nekonkretizoval, prečo\npovažoval odvolacie námietky sťažovateľa za nedôvodné, vôbec neodôvodnil aplikáciu\nustanovenia § 3 ods. 1 OZ.»\n\n4\n\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy malo dôjsť\nnapadnutými rozsudkami konajúcich súdov podľa sťažovateľa tým, že „nemohol\npredmetnou izbou voľne disponovať a ďalej ju prenajímať alebo inak užívať a brať z nej\núžitky, nakoľko mal na ňu uzatvorenú platnú nájomnú zmluvu. Na druhej strane okresný súd\naj krajský súd sťažovateľove nároky na zaplatenie nájomného za predmetné obdobie\nzamietli, aj napriek tomu, že sami skonštatovali platné trvanie nájomného vzťahu. Ide\no vnútornú rozpornosť rozhodnutia okresného súdu...“.\nVo vzťahu k napadnutému uzneseniu sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa nezaoberal\ndovolacou argumentáciou, a vzhľadom na záver, že mu nebola odňatá možnosť konať pred\nsúdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),\nnajvyšší súd sa nezaoberal ani jeho námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa\nsťažovateľa odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu bolo nepresvedčivé\na „nespĺňa ani základné zákonné kritériá na odôvodnenie rozhodnutia. Preto v tejto veci\nbola podľa nášho právneho názoru splnená podmienka aplikácie § 237 ods. 1 písm. f)\nOSP.“.\nSťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd mu nedoručil vyjadrenie odporcu\nk podanému dovolaniu, čím došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNa základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy..., právo\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na prejednanie veci\nspravodlivo, pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...\nrozhodnutím Okresného súdu Čadca sp. zn. 4 C/260/2013 zo dňa 24. 02. 2015, rozhodnutím\nKrajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co/282/2015 zo dňa 28. 08. 2015 a rozhodnutím\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 44/2016 zo dňa 17. 03. 2016 porušené\nbolo.\n\n5\n\n2. ... rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. 4 C/260/2013 zo dňa 24. 02. 2015\nv spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co/282/2015 zo dňa 28. 08. 2015\nzrušuje a vec vracia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie.\n... uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 44/2016 zo dňa\n17. 03. 2016 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- €..., ktoré mu\nje Okresný súd Čadca povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- €..., ktoré mu\nje Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n5. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- €..., ktoré\nmu je Najvyšší\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\npovinný\n\nzaplatiť\n\ndo\n\ndvoch\n\nmesiacov\n\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n6. Okresný súd Čadca, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky\nsú povinní solidárne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 303,16 €... do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nK návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ uvádza:\n„Vzhľadom na môj vek sa zdĺhavosť súdneho konania výrazne podpísala\npod zhoršenie môjho každodenného života. Od začatia konania žijem v právnej neistote...\nTáto skutočnosť sa negatívne prejavila aj na majetkovej stránke môjho života... nedokázal\nsom sa na súdoch domôcť práva na zaplatenie nájomného, ktoré mi právom patrí. Rovnako\nsom kvôli pretrvávajúcemu nájomnému vzťahu nemohol predmet nájmu ďalej prenajímať,\na tým sa moja majetková škoda zväčšovala. Takýto stresujúci stav sa prejavil nielen na\nmojom zdraví, po psychickej i fyzickej stránke, ale aj na zhoršení mojich medziľudských\nvzťahov. Veľmi ma trápi nespravodlivosť, ktorú súd svojim rozhodnutím nastolil. Veril som\nv spravodlivé súdne rozhodnutie a hlavne súdne konanie...“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd\n\n6\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného\nsúdu z 24. februára 2015\nŠpecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,\nže k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity\nvyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou\nústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci\npredovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti\ninštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných\ndo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.\nK namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu z 24. februára\n2015 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy,\n\n7\n\nz ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných\npráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc\npreskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu, pretože ho preskúmal krajský súd\nna základe odvolania sťažovateľa.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci\nna jej prerokovanie.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu z 28. augusta 2015 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu zo 17. marca 2016\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\n\n8\n\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nmožno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre\nzdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,\nale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná\nodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd\nsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno\nposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,\naby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko\n\n9\n\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\nII.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu z 28. augusta 2015\nVychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania\nsústredil na posúdenie, či sa krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal\ns odvolacími námietkami.\nKrajský súd ako odvolací súd v napadnutom rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok\nokresného súdu z 24. februára 2015 o zamietnutí návrhu sťažovateľa, poukázal\nna odôvodnenie\n\ntohto\n\nrozsudku,\n\nna\n\nobsah\n\nodvolacej\n\nargumentácie\n\nsťažovateľa,\n\nna vyjadrenie odporcu a následne uviedol tieto právne závery:\n„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu\npredchádzalo dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav\nv rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného\ndokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne\nprávne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku\nzodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd konštatuje\nsprávnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.\nOdvolacie námietky navrhovateľa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.\nOkresný súd vo svojich záveroch správne vychádzal z výsledkov vykonaného\ndokazovania, najmä z výpovedí odporcu a svedkyne\n\n. Odvolací súd sa\n\nstotožnil i s právnymi úvahami a závermi okresného súdu, na základe ktorých dospel\nk presvedčeniu, že konanie a správanie sa navrhovateľa (požadovať od odporcu za daného\nskutkového stavu nájomné aj za obdobie január – august 2011) bolo v rozpore s dobrými\nmravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Zo skutkového stavu (ako bol ustálený prvostupňovým\nsúdom) možno bez dôvodných pochybností vyvodiť záver, že vzťah medzi navrhovateľom\na odporcom, založený nájomnou zmluvou zo dňa 01. 09. 2010, bol fakticky ukončený dňom\n\n10\n\n29. 09. 2010. Zároveň možno bez dôvodných pochybností vyvodiť i záver, že navrhovateľ\n(predovšetkým podaním žaloby riešenej v tomto konaní) sledoval len svoj ekonomický\nzáujem na inkasovaní nájomného, a to i napriek tomu, že odporca v prenajatých priestoroch\nuž dávno pred podaním žaloby (najmenej 2,5 roka) nebýval. S poukazom na vyššie uvedené\nskutočnosti je potom záver okresného súdu o zamietnutí návrhu navrhovateľa na zaplatenie\nnájomného za sporné časové obdobie pre rozpor s dobrými mravmi nielen spravodlivý,\nale i vecne správny. Nakoľko stavu veci a zákonu zodpovedá i výrok o trovách konania\n(proti ktorému navrhovateľ námietky nevzniesol), odvolací súd rozsudok okresného súdu\npodľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“\nÚstavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal\nzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdu prvého\nstupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,\nIV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu\nkonania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného\nposudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak súdu prvého stupňa,\nako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania\n(IV. ÚS 350/09).\nÚstavný\n\nsúd\n\npreto\n\npreskúmal\n\naj\n\nnapadnutý\n\nrozsudok\n\nokresného\n\nsúdu\n\nz 24. februára 2015, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa. Okresný súd v napadnutom\nrozsudku poukázal na návrh sťažovateľa, na argumentáciu odporcu v odpore proti\nplatobnému rozkazu, na výpovede svedkov a na vykonané listinné dôkazy. Na tomto\nzáklade okresný súd uviedol:\n«Vzťah medzi účastníkmi konania je vzťahom občiansko-právnym. Nárok\nje uplatnený ako zmluvný nárok na zaplatenie nájomného na základe nájomnej zmluvy\nzo dňa 1. 9. 2010, za ďalšie časové obdobie 1/2011 – 8/2011 (v konaní pod sp. zn.\n4 C/212/2010 bolo predmetom časové obdobie 10/2010 – 12/2010).\nNájomná zmluva zo dňa 1. 9. 2010 je platným právnym úkonom o nájme časti bytu\npodľa § 685 a nasledujúce Občianskeho zákonníka, § 719 Občianskeho zákonníka...\n\n11\n\nOdstúpenie od zmluvy podľa § 48 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v zmluve\ndojednané nebolo, odporcom nebolo tvrdené ani preukázané. Súd teda konštatoval,\nže nájomná zmluva nebola ukončená odstúpením od nájomnej zmluvy.\nPokiaľ právny zástupca odporcu do zápisnice dňa 9. 2. 2012 v konaní 4 C/212/2010\nuplatnil právo na 100 % zľavu z nájmu bytu, pretože navrhovateľ porušoval svoje\npovinnosti a zároveň znemožnil odporcovi užívať predmet nájmu, súd dospel k záveru,\nže na strane odporcu nie je daný uvedený nárok. Podľa § 699 Občianskeho zákonníka\nk uplatneniu práva došlo po uplynutí 6-mesačnej prekluzívnej lehoty. Odporca opustil\npriestory 29. 9. 2010, reklamáciu uplatnil právny zástupca odporcu do zápisnice dňa\n9. 2. 2012. Týmto tvrdením sa preto súd ďalej nezaoberal, považoval ho za právne\nirelevantné.\nPokiaľ ide o výsluch svedkov – boli v priateľskom vzťahu s odporcom,\nv nepriateľskom vzťahu s navrhovateľom a mali vzťah k veci, pretože boli v nájomnom\nvzťahu s navrhovateľom a spoločne za rovnakých okolností opustili prenajaté priestory.\nIch výpoveď súd vyhodnotil ako nevierohodnú, neobjektívnu. Je to zrejmé aj z toho,\nže ústna výpoveď svedkov odporuje ich písomným prejavom. Z ich svedeckých výpovedí súd\nnevychádzal. Skutočnosť, že traja nájomníci účelovo vypovedajú zhodne, nemôže\nbyť dôvodom, aby bol na svojich právach ukrátený prenajímateľ len s poukazom na väčší\npočet rozdielnych tvrdení.\nSúd však nevychádzal ani z výpovede navrhovateľa a odporcu, pretože ich považoval\ntaktiež za účelové a zavádzajúce.\nV porovnaní s výpoveďami svedkov a účastníkov konania vyššiu dôkaznú silu súd\npripísal listinným dôkazom, ktoré považoval za objektívne z toho dôvodu, že boli\njednoznačné a boli podpísané účastníkmi konania. Vychádzal z nich pri ustálení skutkového\nstavu. Uvedenými dôkazmi mal preukázaný nasledovný skutkový stav.\nDňa 1. 9. 2010 uzavrel odporca s priateľkou s navrhovateľom platnú nájomnú\nzmluvu na dobu do 1. 9. 2011. Dohodnuté nájomné bolo 130 EUR za osobu mesačne,\nkaucia 156 EUR za osobu. Odporca s priateľkou opustil predmet nájmu 29. 9. 2010. Táto\nskutočnosť bola nesporná. Sporná bola príčina odchodu. Ku dňu 29. 9. 2010 mal odporca\nzaplatený nájom za 9/2010, nemal zaplatený nájom za 10/2010, ktorý mal platiť vopred.\nNemal zaplatenú kauciu, ktorú mal zaplatiť pri uzavretí zmluvy a ktorú mu navrhovateľ\n\n12\n\npovolil zaplatiť spolu s nájomným za mesiac 10/2010, pretože odporca nemal dostatočné\nmnožstvo finančných prostriedkov pri uzavretí nájomnej zmluvy. Bolo preukázané,\nže navrhovateľ odporcovi a jeho priateľke prenajal časť rodinného domu. Neprenajal celý\nrodinný dom. Preto podľa názoru súdu mal právo užívať zvyšnú časť rodinného domu\na spoločné priestory ako vlastník rodinného domu (§ 123 Občianskeho zákonníka).\nPovinnosti odporcu a jeho priateľky užívať prenajaté priestory sa vzťahovali\nlen k prenajatej časti a podmienky boli platným spôsobom dohodnuté v nájomnej zmluve.\nListinným dôkazom mal súd preukázané, že odporca s priateľkou predložili\nnavrhovateľovi návrh o ukončení nájomnej zmluvy ku dňu 30. 9. 2010, ktorú navrhovateľovi\npredložili dňa 28. 9. 2010. Navrhovateľ s návrhom nesúhlasil, čo uviedol aj odporca\nvo svojej výpovedi. Vyplýva to aj zo zápisnice, ktorou navrhovateľ reagoval na návrh\nodporcu tak, že produkoval protinávrh s inými podmienkami. Odporca a jeho priateľka\nprotinávrh neprijali. Týmito úkonmi preto nedošlo k ukončeniu nájomnej zmluvy dohodou.\nProtinávrh predložil navrhovateľ odporcom dňa 29. 9. 2010, čo bolo v konaní nesporné.\nV konaní bolo sporné, či po nesúhlase odporcu s protinávrhom bol agresívny\nnavrhovateľ a vyhodil podnájomníkov, alebo opačne, boli agresívni podnájomníci,\nako tvrdil navrhovateľ a svojvoľne, bez ukončenia nájomného vzťahu, opustili prenajaté\npriestory.\nAko už súd uviedol, z výpovedí svedkov ani účastníkov konania, neboli preukázané.\nNespornou skutočnosťou teda je len to, že napriek tomu, že odporca nepodpísal\ndohodu o ukončení nájomnej zmluvy predloženú navrhovateľom dňa 29. 9. 2010, fakticky\nopustil 29. 9. 2010 prenajaté priestory spolu s priateľkou a tretím podnájomníkom\n.\nSúd vychádzal len z obsahu listinných dôkazov. Dospel k záveru, že tvrdenie odporcu\na svedkov o tom, že ich navrhovateľ dňa 29. 9. 2010 vyhodil z prenajatých priestorov,\nboli len účelové a dodatočne vykonštruované.\nVyplýva to z obsahu listinného dôkazu zo dňa 1. 10. 2010, ktorý vlastnoručne\npodpísal odporca, jeho priateľka a tretí nájomca\n\n. Preukazuje to veta: „V prípade\n\nzaplatenia požadovaných čiastok a vrátenia routera alebo zaplatenia finančnej náhrady\nbudeme považovať podnájom za ukončený a naše záväzky za vysporiadané.“ Tento prejav\nvôle súd vyhodnotil ako odkladaciu podmienku podľa § 36 ods. 1, 2 Občianskeho\n\n13\n\nzákonníka. Týmto prejavom vôle odporca deklaroval, že po splnení podmienok zo zmluvy\nzo strany navrhovateľa bude považovať nájomnú zmluvu za ukončenú. Tým mal súd\npreukázané, že k splneniu podmienky nedošlo, preto nedošlo ani k ukončeniu nájomnej\nzmluvy na základe uvedeného prejavu vôle. Týmto prejavom vôle podľa názoru súdu\nodporca vyvrátil svoje vlastné tvrdenia (aj svedkovia svoje vlastné tvrdenia), že nájomná\nzmluva bola ukončená okamžitou výpoveďou, resp. znemožnením bývania zo strany\nnavrhovateľa dňa 29. 9. 2010. Keby odporca a ostatní nájomníci boli presvedčení\no ukončení nájomnej zmluvy ku dňu 29. 9. 2010, neboli by navrhovateľovi doručili ďalší\nnávrh na ukončenie nájomnej zmluvy dohodou zo dňa 1. 10. 2010. Hmotno-právne\nsprávanie odporcu je v rozpore s jeho tvrdením počas súdneho konania.\nSúd nepovažoval za pravdivé a právne relevantné ani tvrdenie právneho zástupcu\nodporcu, že navrhovateľ prejavil súhlas s uvedeným návrhom zo dňa 1. 10. 2010, listom\nzo dňa 15. 10. 2010, kde navrhovateľ uviedol: „Beriem na vedomie vašu žiadosť\no predčasné ukončenie zmluvy o podnájme zo dňa 1. 9. 2010“, čo si odporca vyložil ako\nprejav navrhovateľa, ktorým ukončil dohodou nájomnú zmluvu za podmienok stanovených\nodporcom v liste zo dňa 1. 10. 2010. S tým však navrhovateľ nesúhlasil s poukazom\nna ďalšiu časť prejavu vôle, ktorá bola obsiahnutá v jeho liste zo dňa 15. 10. 2010.\nSúd ustálil, že list odporcu zo dňa 1. 10. 2010 v spojení s listom navrhovateľa zo dňa\n15. 10. 2010 netvoria dohodu o ukončení nájomnej zmluvy zo dňa 1. 9. 2010 za podmienok\nstanovených v liste zo dňa 1. 10. 2010.\n... Uvedenými právnymi úkonmi zo dňa 1. 10. 2010 a 15. 10. 2010 nedošlo\nk ukončeniu nájomnej zmluvy dohodou.\nSúd teda ustálil, že nájomná zmluva zo dňa 1. 9. 2010 bola ukončená uplynutím\ndoby, na ktorú bola uzavretá, teda dňom 1. 9. 2011.\nPredmetom sporu je zmluvný nárok. Pre zmluvný nárok nie je podstatný faktický\nstav. Za situácie, keď súd dospel k záveru, že v spornom časovom období existoval platný\nprávny úkon, z platného právneho úkonu je odporca povinný platiť nájomné a kauciu bez\nohľadu na to, či predmet nájmu užíval fakticky alebo nie.\nZ platnej nájomnej zmluvy teda navrhovateľovi vzniklo právo na nájomné za dobu\nnájmu, teda za čas trvania nájomnej zmluvy. Odporca platbu dohodnutého nájomného\n\n14\n\nza uvedené časové obdobie nepreukázal. Odporcovi teda vznikla právna povinnosť zaplatiť\nnájomné za sporné časové obdobie.\nSúd však zamietol návrh navrhovateľa na zaplatenie nájomného za sporné časové\nobdobie 1/2011 – 8/2011, na ktoré mu vznikol nárok, pre rozpor s dobrými mravmi podľa\n§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\nSúd dospel k záveru, že navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje právo na nájomné\nv rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi súd videl v nasledovnom.\nJe pravdou, že súd vyhodnotil nájomnú zmluvu ako platný právny úkon, z ktorého vzniklo\nnavrhovateľovi právo na zaplatenie nájomného bez ohľadu na to, či odporca počas\nplatnosti nájomnej zmluvy byt užíval aj fakticky. V konaní však mal súd preukázané,\nže celková doba platnosti nájomnej zmluvy bola 1 rok od 1. 9. 2010 do 1. 9. 2011 (rovnako\naj právo na nájomné). Z tejto doby, za ktorú by mal platiť nájomné, však fakticky býval\nv byte len od 1. 9. 2010 do 29. 9. 2010, teda približne 1 mesiac. Za faktické bývanie\nv rozsahu 1 mesiaca zaplatil navrhovateľovi na základe rozsudku Okresného súdu Čadca\npod sp. zn. 4 C/212/2010 nájomné za 4 mesiace (9-12/2010). Súdu sa zdalo neprimerané,\naby za 1 mesiac bývania zaplatil aj ďalšie nájomné za mesiace 1/2011 – 8/2011\n(8 mesiacov) na základe rozsudku vo veci sp. zn. 4 C/260/2013. Súd dospel k záveru,\nže časové obdobie 3 mesiacov (10 – 12/2010) bolo dostatočné na to, aby si navrhovateľ\nzabezpečil nového nájomníka, zvlášť keď nehnuteľnosť je v\n\n, kde je o podnájom\n\nveľký záujem, čo vyplýva z inzercie, teda ide o všeobecne známu skutočnosť, ktorú súd\nnemusí dokazovať. Dospel aj k záveru, že navrhovateľ sa po tejto dobe mohol dôvodne\ndomnievať, že odporca sa do bytu nevráti a teda, že byt je fakticky voľný. Aj keď nedošlo\nk ukončeniu nájomného vzťahu dohodou, doručeným návrhom na ukončenie nájmu\ndohodou prejavil odporca vo vzťahu k navrhovateľovi vôľu ukončiť nájomný vzťah. Tomuto\nprejavu vôle zodpovedalo aj hmotnoprávne správanie odporcu, ktorý fakticky opustil\npredmet prenájmu a viac sa nevrátil. Z nijakého dôkazu nevyplýva, že by navrhovateľ mal\ndôvod sa domnievať, že sa vráti. Motívom konania navrhovateľa je snaha potrestať\nekonomicky odporcu za to, že sa nerozišli v dobrom.\nTakýto výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi. Preto súd návrh zamietol.»\n\n15\n\nSťažovateľ namieta právny záver krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení\ns právnym záverom okresného súdu o nepriznaní nároku na zaplatenie nájomného pre\nrozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka napriek záveru\nkonajúcich súdov, že nájomný vzťah s odporcom zanikol uplynutím doby nájmu\n1. septembra 2011. Aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka považuje sťažovateľ\nza svojvoľnú a napadnuté rozsudky konajúcich súdov nie sú podľa sťažovateľa riadne\nodôvodnené.\nÚstavný súd neskúmal námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení\nnapadnutých rozsudkov konajúcich súdov, pretože ju preskúmal najvyšší súd v konaní\no dovolaní, v ktorom sťažovateľ namietal, že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia\nnapadnutých rozsudkov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1\npísm. f) OSP.\nPokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa aplikácie § 3 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, ústavný súd nepovažuje túto námietku za opodstatnenú. Okresný súd\nv napadnutom rozsudku z 24. februára 2015 aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka\nprimerane vysvetlil. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že okresný súd si v napadnutom\nrozsudku odporuje – keď na jednej strane dospel k záveru o existencii nájomného vzťahu\na nároku na nájomné bez ohľadu na reálne užívanie predmetu nájmu nájomcom a na druhej\nstrane nepriznal v návrhu uplatnený nárok pre rozpor s dobrými mravmi, ústavný súd\nju neakceptoval. Uvedené právne závery popri sebe obstoja, keďže na jednej strane\nkonštatujú určitý právny stav, s ktorým sú spojené určité právne dôsledky, a na druhej strane\nkonštatujú takú okolnosť (rozpor s dobrými mravmi), pre ktorú nemožno priznať inak\npreukázaný nárok. V konečnom dôsledku ide o takú aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, ktorej sa sťažovateľ v sťažnosti dovoláva, keď uvádza, že k „aplikácii\nustanovenia § 3 ods. 1 OZ môže dôjsť iba s uplatnením inej normy obsahujúcej určitú\nsankciu, nakoľko ustanovenie § 3 ods. 1 OZ je imperfektnou normou“.\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom\nodlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie\n\n16\n\nskutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti\nsebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú\nsituáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného\nz účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka,\nteda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj\nm. m. IV. ÚS 135/2012, II. ÚS 659/2016). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti,\nsú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľa\nna predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia\nv postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré\nby vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa\nústavy a dohovoru.\nÚstavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia\nzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu z 28. augusta 2015 v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu.\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže\nsama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.\nO svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať\nlen v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,\nže by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny\nvýklad príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka krajským súdom a okresným súdom\nje jedným z možných a ústavne udržateľných výkladov.\nÚstavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť\nporušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.\n\n17\n\nBerúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej\npredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti\nako zjavne neopodstatnenú.\nII.2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu zo 17. marca 2016\nVychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania\nsústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal\ns dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania v súlade\ns § 237 ods. 1 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP, sledujúc pritom skutočnosť,\nči nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.\nV súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npoukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,\nže otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa\n(napr. II. ÚS 324/2010).\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na mimoriadnu povahu dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku a následne preskúmal procesnú prípustnosť dovolania\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom dospel k záveru, že dovolanie\nnie je podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP prípustné. Následne preskúmal dovolanie proti\nnapadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP\naj z dôvodov uvedených v § 237 ods. 1 OSP, a to predovšetkým z dôvodu existencie\nprípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľ dovolával. Najvyšší\nsúd následne uviedol:\n\n18\n\n«5. K dovolacej argumentácii, v rámci ktorej navrhovateľ namieta, že k procesnej\nvade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nje – ako sám tvrdí – nedostatočne odôvodnené, nereagujúce na jeho odvolaciu\nargumentáciu a v dôsledku toho nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza nasledovné:\nJudikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) už dávnejšie považuje nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia za „inú vadu konania“, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť\ntakého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia\nÚstavného súdu Slovenskej republiky o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho\nsúdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad\nrozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).\nNa rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo\n3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/\nObčianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť\no skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho\nsúdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací\nsúd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. V preskúmavanej veci obsah spisu\nv ničom neodôvodňuje uplatnenie druhej vety predmetného stanoviska, ktorá predstavuje\nkrajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len takých ojedinelých prípadov, ktoré majú\nznaky relevantné aj podľa judikatúry ESĽP (viď vyššie 1.). O taký prípad ide v praxi\nnapríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa\nvyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku,\nrozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok\n„justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).\nV danom prípade treba mať na pamäti, že konanie pred prvostupňovým a odvolacím\nsúdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným\nrozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom\nrozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení\nrozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie\n\n19\n\nveci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie\nrozsudku súdu prvého stupňa.\nK námietke navrhovateľa, že odvolací súd sa nevyjadril k dôvodom obsiahnutým\nv jeho odvolaní, je potrebné uviesť, že obsahovou zložkou každého odvolania sú odvolacie\nnámietky, podstatu ktorých logicky a nevyhnutne tvorí argumentácia odvolateľa, že postup\nsúdu prvého stupňa alebo jeho rozhodnutie sú z toho - ktorého dôvodu nesprávne. Pokiaľ\nby za správny mal byť považovaný názor, že odvolací súd musí vždy dopodrobna reagovať\núplne na všetky dôvody odvolania, bolo by ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. nepoužiteľné.\nOdvolací súd môže podľa tohto ustanovenia postupovať, ak sú splnené dve podmienky:\na/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne správny, b/ odvolací súd sa v celom\nrozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd dospeje\nk záveru, že tieto podmienky sú splnené, má aplikácia § 219 ods. 2 O. s. p. oporu v zákone\na nemôže byť spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.\nTreba dodať, že aplikáciou § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd vyjadruje nielen svoj záver,\nže napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie považuje za vecne správne, ale zároveň\n(i keď bez výslovného vyjadrenia) aj záver, že námietky vznesené účastníkom konania\nv odvolaní nie sú dôvodné, právne významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov\nuvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.\nV danom prípade zo spisu vyplýva, že odvolací súd dospel k záveru, že obe vyššie\nuvedené podmienky aplikácie § 219 ods. 2 O. s. p. sú splnené. Postup pri aplikácii\nustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p., ktorý zvolil odvolací súd, nevykazuje znaky procesnej\nvady v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Za vadu konania podľa tohto ustanovenia\nnemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\nnavrhovateľa.»\nK ďalším námietkam sťažovateľa najvyšší súd uviedol:\n«6. Navrhovateľ zastáva názor, že v konaní došlo k tzv. inej (v ustanovení § 237\nods. 1 O. s. p. neuvedenej) vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci.\n„Iná procesná vada“ je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/\nO. s. p.), úspešne však môže byť uplatnená iba v procesne prípustnom dovolaní. Konštantná\n\n20\n\njudikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá\n(viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011,\n5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).\nPre prípad, že dovolateľ namieta tiež nesprávne vyhodnotenie výsledkov vykonaného\ndokazovania (prehliadnutie zaujatosti svedkov), treba pripomenúť, že nesprávne\nvyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. Pokiaľ súd\nnesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto\ndôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania\nv zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.\n1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu\nhodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).\nI keby teda v preskúmavanej veci došlo k dovolateľom namietanej tzv. inej procesnej\nvade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladalo by to prípustnosť\njeho dovolania.\n7. Dovolateľ napokon namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n... Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle,\nže ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.),\nsamo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012\na tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,\n2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,\n7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1\nO. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p.\nako zakladajúci prípustnosť dovolania.\nVzhľadom na to, že navrhovateľ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2\npísm. c/ O. s. p. v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť\nnapadnutý rozsudok vecnému posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych\nzáverov (napríklad o faktickom a právnom skončení nájmu, o právnych dôsledkoch\n\n21\n\nneužívania predmetu nájmu po definitívnom odchode odporcu z navrhovateľovho domu,\nmožnosti aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, o vzájomnej korelácii požiadavky,\naby nedochádzalo k zneužívaniu a práva a požiadavky, aby sa zmluvy dodržiavali).\nK dovolacej argumentácii navrhovateľa je potrebné ako poznámku uviesť, že ak súd\nv dvoch alebo viacerých skutkovo a právne identických veciach rozhodol odlišne,\nide bezpochyby o nežiaduci jav, ktorý nasvedčuje tomu, že jedno z rozhodnutí je nesprávne.\nI keby ale nesprávnym bolo práve navrhovateľom napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,\nnezakladalo by to prípustnosť jeho dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Pokiaľ\nsa súd vo svojom neskoršom rozhodnutí (prípadne) dostatočne argumentačne nevysporiadal\nso závermi skoršieho rozhodnutia v skutkovo a právne obdobnej veci, mohlo\nby ísť o nedostatok odôvodnenia neskoršieho rozhodnutia majúci za následok jeho prípadnú\nnepreskúmateľnosť, teda „inú vadu“ konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.\nAko už ale bolo uvedené, vada tejto povahy nezakladá prípustnosť dovolania.\nNaostatok treba uviesť, že ak pred rozhodnutím súdu vydal iný súd (senát)\nrozhodnutie, v ktorom podobnú otázku posúdil odlišne od napadnutého rozhodnutia,\nnemá to samo osebe vplyv na súlad napadnutého rozhodnutia s Ústavou Slovenskej\nrepubliky a možnosť, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené právo na spravodlivý\nsúdny proces podľa čl. 6 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 (porovnaj m. m. IV. ÚS 84/2013).\n8. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014,\npodľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého\nrozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci\nnezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“.»\nVychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd\nsa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími\nnámietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu, a právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným spôsobom\nodôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri\nrozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa\nnázoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje\n\n22\n\ntakú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala\nreálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nÚstavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané\nsťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho\npovažovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa\ndohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody\nprípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup\na rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje,\npreto použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu\nsťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.\nV súvislosti s námietkou sťažovateľa, že jemu alebo jeho právnemu zástupcovi\nnebolo doručené vyjadrenie odporcu k dovolaniu, ústavný súd poukazuje na to,\nže vo viacerých prípadoch dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania\ndruhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom,\nčo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva\nna spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06, IV. ÚS 19/2012)\na možno ho kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom (I. ÚS 156/07).\nZároveň však ústavný súd pripustil (IV. ÚS 19/2012), že v niektorej veci môže\nbyť absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania\nprávne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku\nnezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy,\nkeď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom\nprostriedku).\nAj ESĽP vo svojej judikatúre uvádza, že „princíp rovnosti zbraní – jeden z prvkov\nširšieho konceptu spravodlivého procesu – vyžaduje, aby každej strane bola poskytnutá\n\n23\n\nprimeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú\ndo podstatne nevýhodnejšej pozície vis – á – vis proti jej protistrane...“ (rozsudok vo veci\nNiederöst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997, bod 23). ESĽP ďalej uviedol, že „koncept\nspravodlivého procesu v sebe v podstate implikuje právo procesných strán zoznámiť\nsa so všetkými predloženými dôkazmi a doručenými pripomienkami a vyjadriť sa k nim...“\n(Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, bod 24).\nVo svojej judikatúre však ESĽP tiež pripustil, že právo na kontradiktórne konanie nie\nje absolútne a jeho rozsah sa môže líšiť v závislosti od špecifických okolností prejednávanej\nveci (porovnaj napr. rozsudky vo veciach Čičmanec proti Slovenskej republike\nz 28. 6. 2016, Vokoun proti Českej republike z 3. 7. 2008).\nV niektorých výnimočných prípadoch dospel ESĽP v minulosti k záveru,\nže neposkytnutie písomného vyjadrenia alebo dokumentov v konaní a nemožnosť\nsťažovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavovalo porušenie práva na spravodlivý proces.\nUrobil tak napríklad v prípade, keď priznanie tých práv a možností, ktorých bol sťažovateľ\nv skutočnosti pozbavený, by nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, keďže zvolený\nprávny prístup nedával priestor na ďalšiu diskusiu (pozri rozsudok vo veci Čičmanec proti\nSlovenskej republike, bod 60). Podľa ESĽP ide tiež o to, či sa sťažovateľ mohol alebo\nnemohol účinne brániť práve z toho dôvodu, že mu nebolo doručené uvedené vyjadrenie,\nto znamená, či by doručenie uvedeného vyjadrenia malo dopad na výsledok sporu alebo nie\n(porovnaj rozsudok vo veci Verdú Verdú proti Španielsku z 15. 2. 2007, bod 25).\nV prerokúvanom prípade najvyšší súd v napadnutom uznesení stručne zhrnul obsah\nvyjadrenia odporcu k dovolaniu sťažovateľa. Pri skúmaní prípustnosti dovolania podľa\n§ 238 OSP vychádzal len z aplikácie zákona a pri skúmaní opodstatnenosti námietky\no odňatí možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP v dôsledku\nnedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu vychádzal najvyšší súd zo svojej\nstabilnej judikatúry a zjednocujúceho stanoviska. Obdobne najvyšší súd posúdil námietku\nexistencii inej vady, a tiež námietku nesprávneho právneho posúdenia v prípadoch,\nkeď dovolanie nie je inak prípustné. Pri týchto právnych záveroch absentuje akýkoľvek\n\n24\n\nodkaz na argumentáciu odporcu vo vyjadrení k dovolaniu. Z uvedeného možno dospieť\nk záveru, že vyjadrenie odporcu k dovolaniu sťažovateľa nemalo reálny vplyv\nna rozhodnutie najvyššieho súdu v konaní o dovolaní. Nedoručenie tohto vyjadrenia\nsťažovateľovi takto nemalo reálny vplyv na možnosť sťažovateľa uplatňovať svoje procesné\npráva a povinnosti a na výsledok konania o dovolaní.\nÚstavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali existenciu príčinnej\nsúvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\na napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,\nže medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20\nods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia\nporušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej\nby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru\no ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. decembra 2017\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "nájom a podnájom-nájomná zmluva", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "nájom a podnájom-nájomné", "arbitrárnosť", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "nájom a podnájom-zaplatenie nájmu", "nájom a podnájom-nájomný vzťah", "rovnosť, rovnoprávnosť-rovnosť účastníkov súdneho konania", "dobré mravy (boni mores)", "rozhodnutie-odôvodnenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:aeccb912-4339-4a05-bc84-5cabcb02d0e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 659/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 659/2016 z 7. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-07", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1"}, {"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:15a0bcd6-9a07-4767-a7ec-eaa7efbb130f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 84/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 84/2013 z 7. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-07", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:15a0bcd6-9a07-4767-a7ec-eaa7efbb130f"}, {"guid": "ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2"}, {"guid": "ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 19/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 19/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 335/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1"}, {"guid": "ussr:0203fcbc-aa8a-4c3a-910d-4758b8421624", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 156/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/07 z 28. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-28", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0203fcbc-aa8a-4c3a-910d-4758b8421624"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:907f1bbd-ec2d-43dd-ae7f-559c0fffdac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 2/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 2/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:907f1bbd-ec2d-43dd-ae7f-559c0fffdac1"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 100/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/04 z 8. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-08", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "06e33fbe-117d-4d33-8534-6aff282083b3:d9145223-cf41-4a3e-a01d-4579bf2d649b", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5313206325.2", "spisova_znacka": "8Co/282/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/282/2015 z 27. 8. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-08-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5313206325.2"}], "citovane_v": []}