{"guid": "ussr:9364c38c-40bd-44dd-b484-48621851d575", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.729.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 729/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 729/2017 z 20. 12. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. decembra 2017, sp. zn. II. ÚS 729/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.729.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-12-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9364c38c-40bd-44dd-b484-48621851d575", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.729.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.729.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.729.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 729/2017-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného\nadvokátkou Mgr. Silviou Moravčíkovou, Mikulášska 29, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 502/2015 z 28. marca 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2017\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\n\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 502/2015 z 28. marca 2017 (ďalej\nlen „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je organizáciou kolektívnej správy, ktorá\nna základe oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. k. MK-1709/2016232/13071 udeleného 14. októbra 2016 „(predtým na základe oprávnenia udeleného\ndňa 06. 05. 2010 rozhodnutím č. 1/2007 s doložkou právoplatnosti dňa 18. 06. 2010,\nč. k.: MK-1338/2010-70/6167)“ vykonáva kolektívnu správu majetkových práv výkonných\numelcov na území Slovenskej republiky.\nOd roku 2013 je sťažovateľ v súdnych sporoch s Rozhlasom a televíziou Slovenska,\n(ďalej len „RTVS“), ktorá si prestala plniť svoje zmluvou prevzaté záväzky\na od novembra 2012 neuhrádza výkonným umelcom zastupovaných sťažovateľom žiadne\nodmeny za použitie ich umeleckých výkonov v rozhlasovom vysielaní.\nDňa 1. marca 2013 podala RTVS proti sťažovateľovi žalobu o určenie obsahu\nzmluvy a vyhlásenie vôle uzavrieť zmluvu. Sťažovateľ uvádza, že RTVS sa svojím\npodaním „pokúsila o zneplatnenie Hromadnej licenčnej zmluvy, ktorú so sťažovateľom\nuzatvorila dňa 27. 07. 2012 na dobu určitú do 31. 12. 2013“.\nSťažovateľ uvádza, že odhliadnuc od nenáležitých a umelo vykonštruovaných\ndôvodov, ktorými RTVS odôvodnila svoju žalobu, ako aj nesplnenia podmienok\nvymedzených v § 82 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach\nsúvisiacich s autorským právom (autorský zákon) účinného do 31. decembra 2015,\noprávňujúcich na podanie takejto žaloby, RTVS po prvom pojednávaní zmenila petit žaloby\ntak, že pôvodný petit obsahujúci návrh hromadnej licenčnej zmluvy nahradila novým\npetitom v znení, aby súd sám určil obsah hromadnej licenčnej zmluvy vrátane výšky\nprimeranej odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany a zároveň uložil\nsťažovateľovi povinnosť túto hromadnú licenčnú zmluvu uzavrieť.\n\n2\n\nOkresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“), „ktorý vo veci rozhodoval\nako súd prvej inštancie, s poukazom na skutočnosť, že obsah zmluvy má tvoriť súčasť petitu\nžaloby a súd nemôže v zmysle ustálenej judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR,\nsp. zn. 1 Cdo 109/2004) sám určiť obsah zmluvy, ani nahradiť prejav vôle uzavrieť zmluvu\nvo vzťahu k neurčitej a nešpecifikovanej zmluve“, rozsudkom č. k. 16 C 69/2013-66\nzo 7. mája 2014 žalobu RTVS ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.\nS\n\nnázorom\n\nokresného\n\nsúdu\n\nsa\n\nstotožnil\n\naj\n\nKrajský\n\nsúd\n\nv Bratislave\n\n(ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom č. k. 8 Co 612/2014-93 zo 14. apríla 2015 (ďalej\nlen „rozsudok krajského súdu“) jeho rozhodnutie potvrdil. Tento rozsudok nadobudol\nprávoplatnosť 25. mája 2015. Proti rozsudku krajského súdu podala RTVS dovolanie.\nZároveň RTVS 1. júla 2015 podala proti sťažovateľovi novú žalobu o určenie obsahu\nhromadnej licenčnej zmluvy a vyhlásení vôle uzavrieť zmluvu. Sťažovateľ uvádza,\nže keďže predmetnú žalobu podala RTVS až po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty\na bankovú záruku zriadila vo výške nezodpovedajúcej výške odmeny dohodnutej\nv poslednej hromadnej licenčnej zmluve, nevzniklo jej zákonné právo na použitie\nspravovaných predmetov ochrany. Počnúc 26. májom 2015 používa RTVS vo svojom\nrozhlasovom vysielaní umelecké výkony výkonných umelcov zastupovaných sťažovateľom\nneoprávnene.\nV\n\ndôsledku\n\ntohto\n\nprotiprávneho\n\nkonania\n\nRTVS\n\nsi\n\nsťažovateľ\n\nžalobou\n\nz 9. decembra 2016 uplatnil právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 212 444 €\ns príslušenstvom.\n\nDňa\n\n31.\n\njanuára\n\n2017\n\nvydal\n\nokresný\n\nsúd\n\nplatobný\n\nrozkaz\n\nsp. zn. 18 Ca 6/2016, proti ktorému RTVS podala odpor.\nDňa 28. marca 2017 najvyšší súd rozhodol o dovolaní RTVS proti rozsudku\nkrajského súdu tak, že napadnutým uznesením rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil tým, že „v konaní došlo\nk procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP, keďže súd nedoručil RTVS vyjadrenie\n\n3\n\nsťažovateľa k odvolaniu“. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť\n4. mája 2017.\nSťažovateľ uvádza, že jediným dôvodom, pre ktorý najvyšší súd zrušil rozsudok\nkrajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, bolo nedoručenie vyjadrenia sťažovateľa\nk odvolaniu RTVS okresným súdom, i keď RTVS na túto skutočnosť vo svojom dovolaní\nani nepoukázala. V odôvodnení svojho rozhodnutia mal najvyšší súd konštatovať,\nže „dovolací súd je povinný na vady konania, uvedené v § 237 ods. 1 OSP prihliadať\nbez ohľadu na to, či si ich dovolateľ uplatnil alebo nie a opomenutím doručenia vyjadrenia\ndošlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu mu možnosti konať pred\nsúdom“.\nSťažovateľ zastáva názor, že „dané konanie začaté na základe žaloby RTVS je priam\nučebnicovým príkladom pre špecifické okolnosti a osobitý prístup. Keďže RTVS\nsa domáhala rozhodnutia žalobným petitom, ktorý bol v rozpore s Autorským zákonom,\nnakoľko neobsahoval žiadnu z podstatných náležitostí hromadnej licenčnej zmluvy,\nresp. žiadny návrh zmluvy, odvolací súd nemohol rozhodnúť inak, len tak, že rozsudok súdu\nprvej inštancie zamietajúci žalobu RTVS potvrdil.\nNa rozhodnutie odvolacieho súdu nemohlo mať vplyv vyjadrenie žiadnej\nz procesných strán. Absencia znenia navrhovanej zmluvy v petite žaloby je zásadným\na vážnym nedostatkom, v dôsledku ktorého súd musí žalobu vždy, za každých okolnosti,\nzamietnuť. Súd nemôže sám určiť obsah zmluvy.“.\nPodľa názoru sťažovateľa mal najvyšší súd „pri rozhodovaní o dovolaní RTVS\nvoči rozsudku odvolacieho súdu prihliadnuť aj na skutočnosť, že žaloba nemala byť\nzo strany RTVS vôbec podaná. RTVS nesplnila ani jednu z podmienok, ktoré Autorský zákon\nplatný v čase podania žaloby RTVS s právom domáhať sa určenia obsahu zmluvy výslovne\nspája. Zo strany RTVS išlo len o čistú špekuláciu, úmyselne navodiť stav, aby nemusela\nplatiť výkonným umelcom zastupovaným sťažovateľom zmluvne dohodnuté odmeny...\n\n4\n\nSúdne konanie, ktoré poskytuje právnu ochranu evidentnému zneužívaniu práva,\nnie je možné považovať za spravodlivý súdny proces, na ktorý má sťažovateľ právo.“.\nSťažovateľ je presvedčený, že zrušením právoplatného rozhodnutia krajského súdu\na vrátením mu veci na ďalšie konanie vznikli v konaní zbytočné prieťahy, keďže krajský\nsúd ani po doručení vyjadrenia sťažovateľa RTVS a jej stanoviska k vyjadreniu sťažovateľa\nnemôže vo veci rozhodnúť inak, než tak, že žalobu opätovne zamietne. V dôsledku tohto\nnesprávneho kroku najvyššieho súdu sa súčasne oddialila možnosť sťažovateľa uplatniť\nsi nárok na určenie odmeny za obdobie trvania zákonnej licencie na použitie predmetov\nochrany, t. j. za obdobie od podania žaloby o určenie obsahu zmluvy až do právoplatnosti\nrozhodnutia vo veci samej. Zrušením právoplatného rozhodnutia sa tiež podľa jeho názoru\nzlegalizovalo neoprávnené použitie predmetov ochrany zo strany RTVS, za ktoré\nsi sťažovateľ uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.\nZ uvedeného je podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva „na súdnu a inú právnu ochranu\nzakotveného v siedmom oddiele Ústavy Slovenskej republiky, a to konkrétne práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj práva na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru“. Najvyšší súd\n„v namietanom súdnom rozhodnutí nezabezpečil v zákonom požadovanej kvalite procesné\nzáruky ochrany základného práva na súdnu ochranu a základného práva na spravodlivé\nsúdne konanie, najmä princíp právnej istoty, princíp nestrannosti a objektivity postupu\nkonajúceho súdu“.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto\nnálezom:\n„1. Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a základné ústavné právo na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 502/2015\nzo dňa 28. 03. 2017 porušené boli.\n\n5\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 502/2015 zo dňa\n28. 03. 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť\nkonania (podľa záverečného vyčíslenia), a to na účet Mgr. Silvii\nMoravčíkovej, advokátke, Mikulášska 29, 811 01 Bratislava, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.\n\n6\n\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nPredmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľom namietané porušenie jeho\nzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov...\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nPorušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ odôvodňuje v podstate len svojím\nnesúhlasom s týmto rozhodnutím, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nedoručenia vyjadrenia sťažovateľa k odvolaniu\n\n7\n\nRTVS, a to aj napriek tomu, že RTVS na túto skutočnosť v dovolaní nepoukázala.\nPodľa jeho názoru na rozhodnutie krajského súdu „nemohlo mať vplyv vyjadrenie žiadnej\nz procesných strán“. Zastáva preto názor, že najvyšší súd napadnutým uznesením\n„nezabezpečil v zákonom požadovanej kvalite procesné záruky ochrany základného práva\nna súdnu ochranu a základného práva na spravodlivé súdne konanie, najmä princíp právnej\nistoty, princíp nestrannosti a objektivity postupu konajúceho súdu“.\nÚstavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej vo veciach,\nktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou\nopravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd\nnie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym\norgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného súdu preto nenahrádzajú postupy\na rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na skúmanie namietanej vecnej\nnesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou\nmalo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených\nzákladných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu\nide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd\n(IV. ÚS 238/07).\nÚstavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom\nprípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými\nsúdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového\nstavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Skutkové\nalebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,\nII. ÚS 5/00).\n\n8\n\nNajvyšší súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol: «... Vzhľadom\nk tomu, že dovolanie žalobkyne bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona\nč. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, dovolací súd\npostupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov,\nktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú\nzachované, a prípustnosť podaného dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1\na § 238 O. s. p.\nPodľa Občianskeho súdneho poriadku bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné\nrozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.).\nDovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávažnejším\nprocesným vadám uvedeným v § 237 O. s. p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku\nupravoval § 238 O. s. p. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho\nsúdu nemožno podriadiť pod žiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 238 O. s. p.,\nje zrejmé, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa tohto\nustanovenia nie je prípustné.\n... Predmetné dovolanie by bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám\nuvedeným v § 237 ods. 1 O. s. p. Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1\npísm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdila a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.\n... S prihliadnutím na obsah dovolania najvyšší súd osobitne skúmal, či postupom\n(rozhodnutím) odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobkyne konať pred súdom\n(§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).\n... Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu,\nktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania,\nktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1\npísm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,\nprípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal\núčastníkovi konania jeho procesné práva...\n... Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci\nTrančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky\no nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto\n\n9\n\nrozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu\nneobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana\nuž nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie\nnemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná\nmožnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.\n... V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania\nmali možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných\nv ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako\nako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu\nnovú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí,\ndochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n... Na vady konania, ktoré sú uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p., je dovolací súd povinný\nprihliadať bez ohľadu na to, či ich dovolateľ uplatnil alebo neuplatnil (viď § 242 ods. 1\nO. s. p.).\n... Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť,\nže k odvolaniu žalobkyne z 30. júla 2014 (č. l. 70 spisu) sa písomne vyjadril žalovaný\npodaním doručeným súdu prvej inštancie 3. septembra 2014 (č. l. 85 spisu), žalobkyňa ale\nnemala možnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd\njej toto vyjadrenie žalovaného nedoručil. Opomenutím doručenia vyjadrenia žalovaného\ndošlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu mu možnosti konať pred súdom v zmysle\nustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.\n... Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 ods. 1\npísm. f/ O. s. p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy\nzrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou\nnemôže byť považované za správne. Najvyšší súd preto rozsudok krajského súdu v celom\nrozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, § 450 CSP).\n... Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že právo účastníkov konania\nna doručenie procesných podaní ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva\nna spravodlivý proces. Nedoručenie odvolania alebo vyjadrenia účastníka konania\n\n10\n\ndruhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom,\nčo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčastí práva\nna spravodlivý proces (mutatis mutandis I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06).“\nAko z už citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,\nnajvyšší súd sa v napadnutom uznesení vysporiadal s existenciou dovolacích dôvodov podľa\n§ 237 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) s tým,\nže osobitne skúmal existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP\naj napriek tomu, že RTVS vo svojom dovolaní na tento dovolací dôvod výslovne\nnepoukazovala. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za nevyhnutné uviesť, že dovolací\nsúd existenciu dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 OSP skúma vždy, t. j. aj v prípade,\nak ich dovolateľ neuplatnil v dovolaní, v tomto smere teda najvyšší súd nie je viazaný\nrozsahom a dôvodmi dovolania (§ 242 ods. 1 OSP). Najvyšší súd ako dovolací súd teda\npri skúmaní existencie dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 OSP uplatňuje plnú\njurisdikciu, nie je viazaný petitom dovolania a konkrétnou argumentáciou účastníkov\nkonania. Je potrebné prihliadnuť aj na to, že kvalita odôvodnenia súdneho rozhodnutia\nje daná zákonnými kritériami (§ 157 ods. 2 OSP) a taktiež konkrétny obsah dovolacieho\ndôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP bol vymedzený početnou judikatúrou najvyššieho\nsúdu a podporne aj judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“). Z tohto pohľadu možno preto konštatovať, že dovolacia argumentácia\nRTVS a ani prípadná argumentácia sťažovateľa v ich vyjadrení nepredstavovala\npre najvyšší súd záväzné vymedzenie predmetu dovolacieho konania.\nV súvislosti s námietkou sťažovateľa, že nedoručenie vyjadrenia sťažovateľa\nk odvolaniu RTVS nebol dôvod na to, aby najvyšší súd rušil rozsudok krajského súdu a vec\nmu vracal na ďalšie konanie, ústavný súd uvádza, že táto námietka sťažovateľa je zjavne\nneopodstatnená. Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej vo viacerých\nprípadoch dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému\núčastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom,\nčo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva\n\n11\n\nna spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06, IV. ÚS 19/2012)\na možno ho kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom (I. ÚS 156/07).\nAj ESĽP vo svojej judikatúre uvádza, že „princíp rovnosti zbraní – jeden z prvkov\nširšieho konceptu spravodlivého procesu – vyžaduje, aby každej strane bola poskytnutá\nprimeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú\ndo podstatne nevýhodnejšej pozície vis – á – vis proti jej protistrane...“ (rozsudok vo veci\nNiederöst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997, bod 23). Európsky súd pre ľudské práva\nďalej uviedol, že „koncept spravodlivého procesu v sebe v podstate implikuje právo\nprocesných strán zoznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi a doručenými\npripomienkami a vyjadriť sa k nim...“ (Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, bod 24).\nÚstavný súd pripúšťa, že v niektorých prípadoch vychádzal aj z názoru, že odňatie\nmožnosti konať pred súdom nemusí samo osebe bezvýnimočne zakladať skutočnosť,\nže odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu\n(IV. ÚS 19/2012), obdobne aj ESĽP v niektorých prípadoch v minulosti dospel k záveru,\nže neposkytnutie písomného vyjadrenia alebo dokumentov v konaní a nemožnosť\nsťažovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavovalo porušenie práva na spravodlivý proces,\nna druhej strane však ústavný súd zastáva názor, že aj v prípade, že by šlo o takýto prípad\na vo veci konajúci súd by napriek tomu zrušil preskúmavané rozhodnutie súdu, uvedené\npochybenie nedosahuje takú intenzitu, aby ho bolo možné kvalifikovať ako porušenie práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,\nže postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať\nza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).\nÚstavný súd v súvislosti so zrušením rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 612/2014\nzo 14. apríla 2015 a vrátením mu veci na ďalšie konanie napadnutým uznesením\n\n12\n\nnajvyššieho súdu procesnej povahy poukazuje na to, že vzhľadom na to, že napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu, ktorým pre procesnú vadu v konaní krajského súdu vedenom\npod sp. zn. 8 Co 612/2014 „vrátilo vec“ do štádia odvolacieho konania, t. j. konanie pred\nvšeobecnými súdmi nie je právoplatne skončené, a teda sťažovateľ ešte stále má na ochranu\nsvojich práv k dispozícii právne prostriedky v rámci všeobecných súdov a až následne\npo právoplatnom skončení veci pred ústavným súdom.\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré\nby naznačovali možnosť porušenia práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Skutočnosť,\nže sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe\nviesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie\nústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.\nÚstavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojho\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti.\n2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie\nzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu\nZ obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie jeho základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu odôvodňuje tým, že keďže najvyšší súd zrušil rozsudok\nkrajského súdu ako súdu odvolacieho a vec mu vrátil na ďalšie konanie, spôsobil\ntak zbytočné prieťahy v prejednávanej veci, pretože krajský súd podľa jeho názoru nemôže\nv predmetnej veci vydať žiadne iné rozhodnutie ako také, ktorým opäť potvrdí rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa, a zároveň najvyšší súd svojím rozhodnutím oddialil možnosť\n\n13\n\nsťažovateľa „uplatniť si nárok na určenie odmeny za obdobie trvania zákonnej licencie\nna použitie predmetov ochrany...“.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, ktorej\nsúčasťou je aj právny názor, podľa ktorého k porušeniu základného práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu\nverejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, nesprávnym, resp. neefektívnym\npostupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta\nporušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, nie jeho postupom,\nústavný súd takú sťažnosť odmietne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne\nnapr. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08, IV. ÚS 253/2011, IV. ÚS 742/2013, II. ÚS 216/2015).\nV nadväznosti na uvedené preto ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základného\npráva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2\nústavy by mohlo dôjsť iba v dôsledku nečinnosti alebo neefektívnej činnosti najvyššieho\nsúdu. Samotným uznesením najvyššieho súdu však označené právo sťažovateľa byť\nporušené nemohlo, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu\nzaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. decembra 2017\n\n14", "vazby": {"registre": ["prieťahy", "dovolanie-dovolacie konanie", "rozhodnutie-zákonnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:416f7877-fe4a-4afc-846d-0520ae78d19f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.216.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 216/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 216/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.216.2015.1"}, {"guid": "ussr:ac94cf2c-c95d-4a50-80c2-fa06f91512a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 742/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 742/2013 z 12. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac94cf2c-c95d-4a50-80c2-fa06f91512a7"}, {"guid": "ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 339/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 339/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa"}, {"guid": "ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 19/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 19/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256"}, {"guid": "ussr:e597781b-7692-4975-8e88-7e7db78bef97", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 253/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 253/2011 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e597781b-7692-4975-8e88-7e7db78bef97"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:a3215938-4240-4dbc-9570-b54e2fce420b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 337/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 337/08 z 15. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-15", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a3215938-4240-4dbc-9570-b54e2fce420b"}, {"guid": "ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 335/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:0203fcbc-aa8a-4c3a-910d-4758b8421624", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 156/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/07 z 28. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-28", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0203fcbc-aa8a-4c3a-910d-4758b8421624"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:33390658-b522-4384-bf51-3f784247fb77", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 258/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 258/05 z 28. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-28", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33390658-b522-4384-bf51-3f784247fb77"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:907f1bbd-ec2d-43dd-ae7f-559c0fffdac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 2/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 2/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:907f1bbd-ec2d-43dd-ae7f-559c0fffdac1"}, {"guid": "ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 100/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/04 z 8. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-08", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "33722d06-558b-4536-a03d-d78be9433c09:85757a62-b1e6-4e71-a2bb-bc4c427efc83", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1213205461.1", "spisova_znacka": "8Co/612/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/612/2014 z 13. 4. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-04-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1213205461.1"}, {"guid": "c2c98a70-ce52-4659-9d4d-9ed1f435491c:63af9061-1cb2-4748-84a7-499ecdf5847f", "ecli": null, "spisova_znacka": "18Ca/6/2016", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 18Ca/6/2016 z 17. 7. 2019", "sud": "Mestský súd Bratislava I", "datum_vydania": "2019-07-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c2c98a70-ce52-4659-9d4d-9ed1f435491c:63af9061-1cb2-4748-84a7-499ecdf5847f"}], "citovane_v": []}