{"guid": "ussr:f95f91d0-4463-4149-b93d-4690368d9214", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.731.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 731/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 731/2017 z 20. 12. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. decembra 2017, sp. zn. II. ÚS 731/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.731.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-12-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-4", "nazov": "čl. 47 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f95f91d0-4463-4149-b93d-4690368d9214", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.731.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.731.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.731.2017.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 731/2017-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n, vo veci\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Ntc 6/2017\nz 25. mája 2017 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Tost 20/2017 zo 16. júna 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2017\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie\n\nsvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici\n\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Ntc 6/2017 z 25. mája 2017 (ďalej len „uznesenie\nkrajského súdu“) v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 20/2017 zo 16. júna 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho\nsúd“).\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením krajského súdu vzatý\ndo vydávacej väzby. Keďže v priebehu konania podľa svojho tvrdenia nerozumel tomu,\nčo hovoril vo veci konajúci sudca, požiadal o pribratie do konania „prekladateľa“\n(pravdepodobne mal na mysli tlmočníka, pozn.) z jazyka slovenského do jazyka českého,\npretože nerozumie slovenskému jazyku (nerozumie určitým slovám a jednotlivým úkonom,\npozn.). Krajský súd však rozhodol, že „prekladateľa“ nepriberie. Sťažovateľ preto žiadal,\naby táto vec bola predložená najvyššiemu súdu, aby ten rozhodol, či má právo\nna „prekladateľa“. Krajský súd tento návrh odmietol a vo veci ďalej pojednával, no keďže\nsťažovateľ nerozumel, tak sa k veci nevyjadroval. Sťažovateľ zastáva názor, že týmto došlo\nk porušeniu jeho práva na obhajobu. Uvádza, že je českej národnosti, v Českej republike\nsa narodil a navštevoval tam aj základnú školu, naučil sa tam aj svoj materinský jazyk.\nNapriek tomu, že na Slovensku žil od roku 1993, väčšinu času trávil v Českej republike,\nkde bol aj Okresným súdom v Sokolove pozbavený spôsobilosti na právne úkony.\nUvedené rozhodnutie bolo uznané Krajským súdom v Bratislave č. k. 1 Cudz 37/2014-25\nz 5. júna 2014. Uvádza, že aj keď mal na Slovensku živnosť, nepodnikal a ani žiadne\ndaňové priznania nepodával. V styku s rodinou a priateľmi používa český jazyk.\nSťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu podal prostredníctvom právneho zástupcu\nsťažnosť. Najvyšší súd však jeho sťažnosť zamietol, a tým podľa jeho názoru potvrdil,\nže bol vzatý do vydávacej väzby bez toho, aby porozumel obsahu vykonávaných úkonov\na mal dostatok informácií na uplatnenie práva na obhajobu. Týmto postupom najvyšší súd\npodľa neho porušil jeho právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru, a preto „tento proces\no EZR nebyl spravodlivý“. Zároveň zastáva názor, že bolo porušené aj jeho základné právo\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.\nNamieta, že najvyšší súd vychádzal zo skutočností, ktoré v čase jeho rozhodovania už boli\nzrušené generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).\nNajvyšší súd mal uviesť, že dôvodom útekovej väzby a vydávacej väzby je skutočnosť,\n2\n\nže trestné stíhanie z roku 2004 vedené Okresnou prokuratúrou Lučenec nebolo dosiaľ\nprávoplatne skončené, pretože tomuto trestnému stíhaniu sa sťažovateľ vyhýbal. Sťažovateľ\nuvádza, že najvyšší súd tak rozhodol napriek tomu, že 12. júna 2017 bolo toto trestné\nstíhanie rozhodnutím generálneho prokurátora č. k. IV Pz 52/17/1000-12 „zrušené\na vyhlásené za nezákonné a byl porušen zákon v můj neprospěch“. Vzhľadom na to je teraz\nza toto trestné stíhanie dvakrát postihnutý, pričom dôvodom nie je, že sa tomuto trestnému\nstíhaniu vyhýbal, ale to, že orgány činné v trestnom konaní nemajú záujem toto trestné\nstíhanie ukončiť.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto\nnálezom: „Rozhodnutím Krajského soudu v B. Bystrici který byl potvrzen NS SR sp. zn.:\n5 Tost 20/2017 ze dne 16. 6. 2017 byl podnecovatel poškozen na ústavním právu podle\nčl. 47 ods. 4 Ústavy SR, podle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, jako i čl. 6 ods. 3 Dohody o ochrane\nlidských práv a základních slobod, a to právu na tlmočníka, právu na soudní ochranu,\nspravedlivé konání a odůvodnené rozhodnutí.\nProto Ústavní soud nařizuje Krajskému soudu v B. Bystrici aby\npropustil z vydávací vazby spočívací do které byl vzat, bez využití práva na obhajobu,\nv konání 3 Ntc/6/2017, které nadobylo právoplatnost 16. 6. 2017 rozhodnutím NS SR sp. zn.\n5 Tost 20/2017.\nProto Ústavní soud SR nařizuje Krajské prokuratúře B. B. která nežurnalizovala svůj\nnávrch na rozhodnutí NS SR, podle kterého i tento... rozhodl o důvodech mojí vydávací\nvazby, zaplatit 5.000,-Euro poškozenému\n\n, do 30 dní od právomocnosti\n\ntohto rozhodnutí.\nProto Ústavní soud SR nařizuje Krajskému soudu B. Bystrice, který neumožnil podat\nstížnost poškozenému\n\no nepřibrání tlmočníka, zaplatit 5.000,- Euro,\n\ndo 30 dní od právomocnosti tohto rozhodnutí,\n\n.\n\nProto Ústavní soud SR nařizuje NS SR Bratislava z důvodu že tento neodstranil\nprotiústavní rozhodnutí Kr. soudu v B. Bystrici, zaplatit 5.000,-Euro, do 30 dní od\nprávomocnosti tohto rozhodnutí,\n\n.“\n\nKeďže sťažnosť sťažovateľa neobsahovala všetky zákonom Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\n3\n\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) predpísané náležitosti, ústavný súd prípisom z 20. septembra 2017\nvyzval právneho zástupcu sťažovateľa na zaslanie kvalifikovaného návrhu.\nDňa 3. októbra 2017 právny zástupca sťažovateľa ústavnému súdu oznámil,\nže sťažovateľovi vypovedal plnú moc. Následne 5. októbra 2017 bolo ústavnému súdu\ndoručené podanie sťažovateľa, ktorým oznámil, že mu právny zástupca vypovedal plnú\nmoc, a preto žiada ústavný súd, aby mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom\nustanovil.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje,\nči nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nSťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1\na čl. 47 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru napadnutým uznesením krajského\nsúdu v spojení s uznesením najvyššieho súdu. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva\n4\n\npodľa čl. 6 ods. 3 dohovoru ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľ namieta\nporušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie\npodľa odseku 2, má právo na tlmočníka.\nPodľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto\nminimálne práva:\na) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou\na dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;\nb) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;\nc) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\npokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,\nak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;\nd) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie\nna vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov\nproti nemu;\ne) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,\nalebo ak týmto jazykom nehovorí.\n1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým\nuznesením krajského súdu\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať\no základných právach alebo slobodách alebo ľudských právach a základných slobodách\nvyplývajúcich z medzinárodných dohovorov je podmienená princípom subsidiarity, ktorý\nurčuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam\n\n5\n\na slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy). Právomoc\nústavného súdu preto nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov\n(IV. ÚS 236/07, II. ÚS 523/2014). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá\nnamieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto\nochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý\npred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,\nI. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).\nZ uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv\nalebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho\nsťažnosť už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.\nProti napadnutému uzneseniu krajského súdu bol prípustný riadny opravný\nprostriedok ‒ sťažnosť. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa\nvo vzťahu ku krajskému súdu mal preto najvyšší súd v rámci konania o sťažnosti, týmto\nje teda\n\nvylúčená\n\nprávomoc\n\nústavného súdu. Sťažovateľ\n\nprávo podať\n\nsťažnosť\n\nproti napadnutému uzneseniu krajského súdu využil a najvyšší súd o nej riadne rozhodol.\nVzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej\nprávomoci na jej prerokovanie.\n2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu\nSťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1\na čl. 47 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru aj uznesením najvyššieho\nsúdu.\nV súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd považoval za potrebné v zhode so svojou doterajšou\njudikatúrou (m. m. III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, IV. ÚS 71/2012) poukázať na vzťah čl. 17\n\n6\n\nústavy, týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, k čl. 46 ods. 1\nústavy. Z obsahu čl. 17 ústavy vyplýva, že tento vo svojich ustanoveniach zahŕňa základné\nhmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva\nna jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana\nzahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím\nna povahu a účel konania o väzbe, a preto je na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe\naplikovateľný čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie čl. 46 ods. 1 ústavy.\nVzhľadom na skutočnosť, že ochrana práv a slobôd súvisiaca s rozhodovaním\nvšeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania, spadá ratione materiae\npod ochranu garantovanú prostredníctvom čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú\nzákladné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu\npri jej pozbavení (obdobne pozri III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06), ústavný súd odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal\nvyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nÚstavný súd sa preto zaoberal len sťažovateľom namietaným porušením jeho\nzákladného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nÚstavný súd si pre účely preskúmania sťažovateľom namietaného porušenia\noznačených\n\npráv\n\nzaobstaral\n\nzápisnicu\n\nkrajského\n\nsúdu\n\no\n\nvýsluchu\n\nsťažovateľa\n\nz 25. mája 2017 vrátane uznesenia krajského súdu, ako aj zápisnicu o neverejnom zasadnutí\nnajvyššieho súdu zo 16. júna 2017 a jeho uznesenie.\nZ\n\npredložených\n\nlistín\n\nústavný\n\nsúd\n\nzistil,\n\nže\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nuznesením\n\nsp. zn. 5 Tost 20/2017 zo 16. júna 2017 potvrdil uznesenie krajského súdu, ktorým krajský\nsúd vzal sťažovateľa na základe návrhu Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej\nlen „krajská prokuratúra“) do vydávacej väzby podľa § 17 ods. 1 s použitím § 16 ods. 1\nzákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov\n\n7\n\n(ďalej len „zákon o EZR“), pričom táto väzba mala trvať do pominutia dôvodov väzby,\nv ktorej sa sťažovateľ nachádzal z dôvodu trestného stíhania vedeného Okresnou\nprokuratúrou Zvolen sp. zn. 3 Pv 487/16/6611, alebo do výkonu prípadne uloženého trestu\nodňatia slobody v tomto konaní.\nZo zápisnice o výsluchu vyplýva, že sťažovateľovi bol návrh krajskej prokuratúry\nna jeho vzatie do vydávacej väzby predložený pred výsluchom za prítomnosti jeho právneho\nzástupcu, keďže sa sťažovateľ vyjadril, že nevie, či tento návrh dostal skôr. Následne\nsťažovateľ požiadal krajský súd o pribratie tlmočníka z dôvodu, že nerozumie odborným\nvýrazom a právnym výrazom a nerozumie dobre ani po slovensky. Krajský súd však tento\nnávrh opatrením zamietol s prihliadnutím na to, že o návrhu sťažovateľa o pribratie\ntlmočníka už bolo v predmetnom konaní rozhodované, pričom poukázal na uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 9/2017 z 23. marca 2017, z ktorého vyplýva, že o tejto\notázke bolo už právoplatne rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 3/2017\nzo 6. februára 2017, ktorý potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Ntc 1/2017\nz 27. januára 2017, ktorým krajský súd rozhodol, že tlmočníka do českého jazyka nepriberá.\nV ďalšej časti krajský súd po prečítaní relevantných listinných pokladov a umožnení\nsťažovateľovi sa k nim vyjadriť (sťažovateľ vyhlásil, že sa nevyjadruje, pretože nerozumie,\npozn.) požiadal strany o záverečné reči. Napriek námietke sťažovateľa, že sa k predmetnej\nveci nevyjadroval, zo zápisnice o jeho výsluchu vyplýva, že napokon predniesol záverečnú\nreč, v ktorej sa k veci vyjadril. Krajský súd potom uznesením rozhodol o jeho vzatí\ndo vydávacej väzby, v odôvodnení ktorého sa vysporiadal aj s k námietkou sťažovateľa\ntýkajúcou sa toho, že do konania mal byť pribratý tlmočník z jazyka slovenského do jazyka\nčeského. Krajský súd túto námietku „nepovažoval za relevantnú, a preto jej nevyhovel.\nV tomto smere je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3 Tost/3/2017 zo dňa 06. 02. 2017, vydané v obdobnom konaní predchádzajúcom\nkonaniu o predmetnom európskom zatýkacom rozkaze, kde súd jednoznačne dospel\nk záveru, že\nod 30. júna 1993 v\n\n, ako slovenský štátny občan majúci trvalý pobyt\n, vedeniu konania v slovenskom jazyku rozumie a nie je dôvod\n\nna pribratie tlmočníka do konania.“.\n\n8\n\nSťažovateľ po vyhlásení uznesenia krajského súdu podal proti tomuto uzneseniu\npo porade so svojím právnym zástupcom sťažnosť.\nPrávny zástupca sťažovateľa „v dôvodoch sťažnosti (č. l. 127-129) uviedol, že\nv tomto štádiu konania nie je väzba vyžiadanej osoby nutná. Z ustanovenia § 16 ods. 1\nzákona č. 154/2010 Z. z. o EZR vyplýva, že vydávaná osoba nemusí byť obligatórne vzatá\ndo väzby a vzatie do väzby pripadá do úvahy iba v prípade, ak existuje reálne riziko toho,\nže dôjde k zmareniu účelu konania o európskom zatýkacom rozkaze. V jeho prípade takéto\nriziko prítomné nie je. Okrem toho namietal, že celé konanie prebiehalo bez tlmočníka\ndo českého (materinského) jazyka, a preto v danom prípade nie sú splnené podmienky\npre jeho vzatie do vydávacej väzby. Navrhol preto napadnuté uznesenie zrušiť a\nprepustiť na slobodu.“.\nNajvyšší súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku zamietol s týmto odôvodnením: „V posudzovanej veci\naj podľa názoru sťažnostného súdu boli splnené všetky podmienky pre vzatie\ndo vydávacej väzby. Nemožno totiž prehliadať, že ide o viackrát trestanú osobu,\ndokonca i súdmi v zahraničí. Napokon z predloženého spisu vyplýva, že\nje trestne stíhaný aj uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Lučenci z 31. júla\n2009 č. ČVS: ORP-198/OEK-LC-2009 pre skutok z roku 2004 posúdený ako trestný čin\npodvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006, ktoré trestné stíhanie\nmuselo byť prerušené, pre jeho vyhýbanie sa trestnému stíhaniu až do roku 2017. Za\ndaného stavu preto hrozí, že aj v danom prípade by mohol mariť rozhodovanie o výkone\neurópskeho zatýkacieho rozkazu.\nSúd prvého stupňa nepochybil pokiaľ rozhodol v zmysle § 17 ods. 1 zákona o EZR,\nže väzba bude spočívať, pretože vyžiadaná osoba sa od 7. decembra 2016 nachádza vo\nväzbe v jeho inej trestnej veci vedenej proti nemu v Slovenskej republike... V prerokúvanej\nveci vyžiadaná osoba\n\nbola vzatá do vydávacej väzby, aby sa zabezpečila\n\njej prítomnosť v konaní o európskom zatýkacom rozkaze na území 5 Tost 20/2017\nSlovenskej republiky a rovnako tak, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto konania, a preto\n\n9\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť vyžiadanej osoby ako nedôvodnú podľa § 193\nods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.“\nK námietke sťažovateľa týkajúcej sa pribratia tlmočníka do/z jazyka českého najvyšší\nsúd uviedol: „... námietky vyžiadanej osoby týkajúce sa pribratia tlmočníka z jazyka\nčeského do konania sú taktiež neopodstatnené. Uvedenou námietkou sa už zaoberal\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3 Tost 3/2017 zo 6. februára 2017, kedy\nzamietol sťažnosť vyžiadanej osoby voči uzneseniu krajského súdu, ktorým nepribral do\nkonania tlmočníka. Napokon treba uviesť, že ide o slovenského štátneho občana dlhodobo\nžijúceho na území Slovenska.“\nNajvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Tost 3/2017 zo 6. februára 2017 už uviedol:\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky naviac udáva, že hoci ustanovenie § 14 ods. 2\nzákona o EZR zakotvuje právo vyžiadanej osoby na tlmočníka a prekladateľa, právo\nna tlmočníka v konaní, ktoré sa vedie v jazyku, ktorému podľa vyhlásenia vyžiadanej osoby\nnerozumie, garantované článkom 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno vykladať\ntak rozširujúco, že sa jedná o absolútne právo bez akýchkoľvek limitov tak, že by sa\nza každých okolností vyžiadanej osobe automaticky na základe svojvoľného jednostranného\nvyhlásenia vyžiadanej osoby, že žiada tlmočníka, ktoré nemá oporu v skutkových zisteniach,\ndo konania tlmočník aj následne automaticky pribral. Vždy je potrebné posudzovať\nkonkrétne okolnosti toho ktorého prípadu tak, aby tlmočník mal svoje opodstatnenie a slúžil\nna efektívne uplatňovanie práv obvineného. Rozhodujúca je materiálna podstata,\nt. j. či dotknutá osoba aj skutočne rozumie jazyku konania a obsahu vykonaných úkonov,\na teda má dostatok informácií i jazykové schopnosti na riadne uplatnenie práva\nna obhajobu, prípadne práv poškodeného alebo práv iného subjektu trestného konania.\nČlánok 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výslovne\nhovorí o práve na bezplatnú pomoc tlmočníka len u obvineného z trestného činu, ktorý\nnerozumie jazyku používanému pred súdom, alebo týmto jazykom nehovorí.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu naviac vyplýva,\nže nie je porušením článku 6 ods. 3 písm. e/ citovaného Dohovoru, pokiaľ znalosť jazyka\n\n10\n\nkonajúceho súdu bola u obvineného dostatočná na to, aby proces vedený proti nemu mohol\nbyť považovaný za spravodlivý.\nNiet pochýb o tom, že podstate tohto konania vyžiadaná osoba porozumela, o čom\nsvedčí obsah jej písomností v spise a rovnako obsah jej vyjadrení. Navyše vyžiadaná osoba\npri svojom výsluchu dňa 27. januára 2017 explicitne uviedla, že „pokiaľ ide o slovenský\njazyk, tomu rozumiem, česky hovorím dobre, ale nerozumiem dobre právnickým termínom“\n(č. l. 93 spisu).\nV tejto súvislosti k pribratiu tlmočníka najvyšší súd dodáva, že konanie\npred krajským súdom je vedené v slovenskom jazyku. V priebehu konania preto vyžiadaná\nosoba ako slovenský štátny občan majúc trvalý pobyt od 30. júna 1993 v L. na území S.\n(č. l. 64) neprišla do styku s iným ako slovenským jazykom v ústnej forme. (Menovaný\nje živnostníkom v L., základnú a strednú školu absolvoval na S., vodičský preukaz získal\nna S.). Pokiaľ ide o prekladateľa, doposiaľ jediná písomnosť v cudzom jazyku (európsky\nzatýkací rozkaz), bola prekladom do slovenského jazyka aj zrealizovaná (č. l. 24).\nNajvyšší súd poznamenáva, že v zmysle platnej právnej úpravy aj v prípade, ak by\nnapríklad európsky zatýkací rozkaz bol vydaný v Českej republike, preklad európskeho\nzatýkacieho rozkazu v konaní podľa zákona o európskom zatýkacom rozkaze do slovenského\njazyka, sa nevyžaduje. (§ 15 ods. 1 zákona o EZR v spojení s oznámením MZV č. 222/2005\nZ. z.).\nK námietke vyžiadanej osoby, že nerozumie „právnickým termínom“, túto súd\nrovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Táto povinnosť vyplýva v rámci poskytovania účinnej\nprávnej pomoci každému advokátovi (obhajcovi) voči svojmu klientovi a teda\naj ustanovenému obhajcovi\n\n– advokátovi, ktorý bol pri výsluchu\n\nvyžiadanej osoby osobne prítomný.\nBez ohľadu na vyššie uvedené však Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína,\nže účelom konania o návrhu na vzatie do vydávacej väzby nie je skúmanie otázky viny alebo\nneviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na vzatie vyžiadanej osoby\ndo vydávacej väzby. V takom konaní sa neskúma otázka prezumpcie neviny, trestnosť činu\na ani právo na obhajobu v rozsahu, ktorý je v konaní pred trestným súdom Slovenskej\nrepubliky obvinenej osobe ústavne zaručený. Súd nepreskúmava dôvodnosť podozrenia\nzo spáchania skutku, pre ktorý je osoba vyžiadaná a správnosť právnej kvalifikácie tohto\n\n11\n\nčinu z hľadiska práva štátu pôvodu, ale len „zabezpečenie prítomnosti vyžiadanej osoby\nv konaní o európskom zatýkacom rozkaze na území Slovenskej republiky alebo\nna zabránenie, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto konania“ (§ 16 ods. 1 zákona o EZR).»\nPodmienkou vzniku základného práva na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy\nje vyhlásenie oprávnenej osoby, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Toto\nvyhlásenie o neovládaní jazyka však podlieha dôkaznej povinnosti, ktorá zaťažuje osobu\nuplatňujúcu právo na tlmočníka. Ústavný súd túto požiadavku vyvodil z case-law\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, ktorý interpretoval podmienky realizácie práva\npodľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru v rozhodnutí K. c. Francúzsku (rozhodnutie o sťažnosti\nč. 10210/82), kde jasne uviedol, že toto právo neprislúcha obvinenému, ktorý dostatočne\nrozumie jazyku a hovorí jazykom, v ktorom sa konanie vedie, preto nepostačuje\nlen formálne vyhlásenie obvineného smerujúce k požiadavke bezplatného ustanovenia\ntlmočníka, keďže dôkazné bremeno preukázať opodstatnenosť takejto požiadavky smeruje\nproti obvinenému s oprávnením kompetentného vnútroštátneho orgánu rozhodnúť\no dôvodnosti prednesenej žiadosti. Európsky súd pre ľudské práva tak v mnohým prípadoch\nkvalifikoval námietku porušenia čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru ako zjavne neopodstatnenú\nalebo neodôvodnenú na základe skutočnosti, že podľa jeho názoru znalosť jazyka\nkonajúceho súdu bola u obvineného dostatočná na to, aby bolo možné proces vedený proti\nnemu považovať za spravodlivý (napr. Güngör v. Nemecko, rozhodnutie zo 17. 5. 2001,\nsťažnosť č. 31540/96; Hovanesian v. Bulharsko, rozsudok z 21. 12. 2000, sťažnosť\nč. 31814/03; Katritsch v. Francúzsko, rozsudok zo 4. 11. 2010, sťažnosť č. 22575/08).\nZ judikatúry tiež vyplýva, že pri úvahe, aká úroveň znalosti jazyka konajúceho súdu bola\nv tom-ktorom prípade potrebná, je relevantná povaha trestného činu, z ktorého bol\nsťažovateľ obvinený, a tiež zložitosť „oznámení“ adresovaných sťažovateľovi (Protopapa\nv. Turecko, rozsudok z 24. 2. 2009, sťažnosť č. 16084/90). V prípade Kamasinski\nv. Rakúsko, rozsudok z 19. 12. 1989, sťažnosť č. 9783/82, súd považoval za dostatočné\nna zachovanie tohto práva skutočnosť, že obhajca obvineného bol schopný komunikovať\naj v jazyku sťažovateľa, aj v jazyku konajúceho súdu.\n\n12\n\nPreto ak oprávnená osoba unesie dôkazné bremeno, súdu vznikne povinnosť konať –\nustanoviť tlmočníka (pozri Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax.\nBratislava : C. H. Beck, 2015, s. 910 ‒ 911, tiež IV. ÚS 57/2014).\nZ uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 3/2017 zo 6. februára 2017, z ktorého\nvychádzal najvyšší súd aj v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 20/2017, vyplýva,\nže sťažovateľ ako slovenský štátny občan, majúci trvalý pobyt od 30. júna 1993 v\nvedeniu konania v slovenskom jazyku rozumie. Najvyšší súd v tejto súvislosti zistil,\nže sťažovateľ je živnostníkom v\n\nzákladnú a strednú školu absolvoval\n\nna Slovensku, kde získal aj vodičské oprávnenie. Okrem toho to, že ovláda slovenský jazyk,\nvyplýva podľa najvyššieho súdu aj z obsahu písomností a vyjadrení sťažovateľa.\nPokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že nerozumie odborným výrazom a právnym\nvýrazom, ústavný súd poukazuje na to, že v konaní o jeho vzatí do vydávacej väzby mal\nsťažovateľ ustanoveného obhajcu, ktorý bol pri jeho výsluchu prítomný, a preto mal\nmožnosť v prípade, ak niektorému výrazu nerozumel, požiadať o jeho vysvetlenie práve\ntohto obhajcu.\nVychádzajúc z uvedených zistení, prihliadajúc aj na judikatúru ústavného súdu, ako\naj Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa\no porušení jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3\npísm. e) dohovoru uznesením najvyššieho súdu sú zjavne neopodstatnené.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy,\nkeď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej\nmoci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,\na to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\n\n13\n\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nNa základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať\nsa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.\nNad rámec odôvodnenia ústavný súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie\nprávneho zástupcu uvádza, že z dôvodu hospodárnosti konania sa už otázkou odstránenia\nprocesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku kvalifikovaného právneho zastúpenia\nsťažovateľa nezaoberal, pretože dôvody, pre ktoré ústavný súd rozhodol o odmietnutí\nsťažnosti, by neboli odstrániteľné ani prostredníctvom právneho zástupcu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. decembra 2017\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "preskúmanie rozhodnutia iných org.", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na tlmočníka v konaní", "väzba-vydávacia"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ad078e2d-f6b1-461c-8a9e-055f848e7f43", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 523/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 523/2014 z 11. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-11", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad078e2d-f6b1-461c-8a9e-055f848e7f43"}, {"guid": "ussr:c91ea0ac-6c74-4f2e-8e4e-dbf9a49082b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 57/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 57/2014 z 30. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-30", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c91ea0ac-6c74-4f2e-8e4e-dbf9a49082b5"}, {"guid": "ussr:57e731df-2bbd-4727-bac3-b1a613c5ad62", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 71/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 71/2012 z 2. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-02", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:57e731df-2bbd-4727-bac3-b1a613c5ad62"}, {"guid": "ussr:99e81126-b9fc-4d04-ae01-5b7c0eaa4776", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 372/08 z 16. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-16", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99e81126-b9fc-4d04-ae01-5b7c0eaa4776"}, {"guid": "ussr:0f228dd6-346a-49ea-a9b7-cb75911bdd1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 124/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 124/08 z 17. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-17", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f228dd6-346a-49ea-a9b7-cb75911bdd1d"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:9de8b69f-fcc4-41fe-894e-1e257074a884", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 108/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 108/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9de8b69f-fcc4-41fe-894e-1e257074a884"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:cd7b7e01-63b4-485c-9aa7-2d8f04d6e49c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 380/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 380/04 z 25. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-25", "citacie_n": 279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd7b7e01-63b4-485c-9aa7-2d8f04d6e49c"}, {"guid": "ussr:8b4a22c0-ea1c-4703-9f81-c6babacc1a57", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/04 z 20. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-20", "citacie_n": 262, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b4a22c0-ea1c-4703-9f81-c6babacc1a57"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:b6f8e342-fbe4-46ae-b278-b681992733f2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 78/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/04 z 24. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-24", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6f8e342-fbe4-46ae-b278-b681992733f2"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:0780c825-d457-4b73-b323-2aeb68dedc94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/02 z 18. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-18", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0780c825-d457-4b73-b323-2aeb68dedc94"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:f30ac297-16b5-4c88-b3f7-5852537806f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.427.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 427/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 427/2019 z 29. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.427.2019.1"}, {"guid": "038a3026-4e71-46d2-b93f-fd2c2204e90e:c265d5fb-ce0c-4b22-8141-a07020ed0449", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2024:2221204354.2", "spisova_znacka": "28Co/69/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 28Co/69/2024 z 17. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2024-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2024:2221204354.2"}]}