{"guid": "ussr:67f15ccd-c665-42fc-9aa7-a1a178d5a5d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.742.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 742/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 742/2017 z 20. 12. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. decembra 2017, sp. zn. II. ÚS 742/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.742.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-12-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-39.odsek-1", "nazov": "čl. 39 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-39.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-40", "nazov": "čl. 40 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-52.odsek-2", "nazov": "čl. 52 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-52.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 40", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 40", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-39", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-40", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-52", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/67f15ccd-c665-42fc-9aa7-a1a178d5a5d7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.742.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.742.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.742.2017.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 742/2017-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n, a\n, oboch zastúpených advokátom JUDr. Dušanom\nRemetom, Masarykova 2, Prešov, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv\npodľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 52 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 S 52/2014 a jeho rozsudkom sp. zn. 1 S 52/2014 z 26. mája 2015 a postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 63/2015 a jeho rozsudkom\nsp. zn. 10 Sžso 63/2015 z 29. marca 2017, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2017\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej aj „sťažovateľ 1“), a\n(ďalej aj „sťažovateľ 2“, spolu aj „sťažovatelia“), oboch zastúpených advokátom\nJUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, ktorou namietajú porušenie základných\npráv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 52 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského\nsúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 52/2014 a jeho\nrozsudkom sp. zn. 1 S 52/2014 z 26. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského\nsúdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 10 Sžso 63/2015 a jeho rozsudkom sp. zn. 10 Sžso 63/2015 z 29. marca 2017\n(ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).\nAko zo sťažnosti a z k nej pripojených listín vyplynulo, sťažovatelia sa\nako žalobcovia domáhali v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 S 52/2014\nproti Sociálnej poisťovni, ústrediu, Bratislava (ďalej aj „žalovaná“ alebo „ústredie“),\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 17150-2/2014-BA z 28. apríla 2014\n(ďalej aj „rozhodnutie ústredia z 28. apríla 2014“), ktorým bolo na základe odvolania\nsťažovateľov\n\npotvrdené\n\nako\n\nvecne\n\nsprávne\n\nrozhodnutie\n\nSociálnej\n\npoisťovne,\n\npobočky Svidník (ďalej len „pobočka“) č. 5920-5/2013-SK zo 4. novembra 2013\n(ďalej len „rozhodnutie zo 4. novembra 2013“).\nRozhodnutím zo 4. novembra 2013 pobočka rozhodla, že sťažovateľovi 2 zaniklo\npovinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie\nv nezamestnanosti podľa legislatívy Slovenskej republiky k 31. augustu 2013.\nSťažovatelia v žalobe proti ústrediu namietali porušenie svojich subjektívnych práv\nv správnom konaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu\nvo veci\n\nkonajúcim\n\norgánom\n\nverejnej\n\nsprávy,\n\nporušenia\n\nzásady\n\ndvojinštančnosti\n\nadministratívneho konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti v žalobe označeného\nrozhodnutia orgánu verejnej správy, nevydania rozhodnutia príslušným orgánom verejnej\nsprávy v zákonnej lehote, porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, prejudikovania\n\n2\n\nrozhodnutia orgánom verejnej správy, a to s podrobným odôvodnením a s odkazom\nna konkrétne skutočnosti.\nNapadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba vo vzťahu k sťažovateľovi 1\nzamietnutá a vo vzťahu k sťažovateľovi 2 boli rozhodnutie ústredia z 28. apríla 2014\nv spojení s rozhodnutím pobočky zo 4. novembra 2013 zrušené a vec vrátená pobočke\nna nové konanie. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal najmä na to,\nže podľa jeho názoru sťažovateľ 1 namietal v žalobe porušenie iných ako svojich\nsubjektívnych práv, v dôsledku čoho je jeho žaloba nedôvodná. Okrem toho sa krajský súd\nv napadnutom rozsudku vyjadril k jednotlivým námietkam a tvrdeniam sťažovateľa 2\na zaujal k nim závery, s ktorými sa sťažovateľ 2 nestotožňuje.\nProti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom\nrozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu tak, že odvolaním\nnapadnutý rozsudok krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi 1 potvrdil ako vecne\nsprávny a vo vzťahu k sťažovateľovi 2 ho zmenil tak, že žalobu zamietol. Napadnutým\nrozsudkom najvyšší súd zároveň nepriznal účastníkom konania náhradu trov odvolacieho\nkonania.\nPodľa názoru sťažovateľov došlo napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\na postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, k porušeniu ich v sťažnosti označených\nzákladných práv garantovaných ústavou a práv garantovaných dohovorom.\nSťažovatelia v rámci svojej sťažnostnej argumentácie poukazujú na viaceré\nrozhodnutia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nvydané\n\nv\n\nobdobných\n\nveciach\n\na s prihliadnutím\n\nna ich odôvodnenia namietajú, že pobočka ani ústredie nemali právomoc rozhodnúť\no určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení, v akom\nsa nachádzajú sťažovatelia. Sťažovatelia ďalej argumentujú aj uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Sžso 11/2015 z 28. januára 2016, ktorým bolo prerušené odvolacie konanie\nv obdobnej veci na účel predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie\n(ďalej len „Súdny dvor“). Podľa sťažovateľov bolo povinnosťou najvyššieho súdu\n\n3\n\nnapadnuté konanie v ich veciach prerušiť a vyčkať na vydanie rozhodnutia o prejudiciálnej\notázke Súdnym dvorom. Podľa sťažovateľov uvedené skutočnosti zakladajú dôvod\nna vyslovenie porušenia ich práva na tzv. predvídateľnosť súdnych rozhodnutí,\nresp. na právnu istotu.\nK argumentácii najvyššieho súdu a krajského súdu týkajúcej sa zisťovania\nskutkového stavu veci sťažovatelia uvádzajú, že príslušná inštitúcia sociálneho\nzabezpečenia v Poľskej republike [Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych – ZUS, ďalej len\n(„ZUS“)] určila, že uplatniteľnou legislatívou v ich veci je v zmysle európskeho práva\n[čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo 16. septembra 2009,\nktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii\nsystémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) a čl. 13 nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov\nsociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“)] legislatíva Slovenskej\nrepubliky. Ústredie túto skutočnosť akceptovalo vydaním príslušného formulára, a preto\nsa na sťažovateľa 2 hľadelo ako na zamestnanca vykonávajúceho zamestnaneckú činnosť\nna území Slovenskej republiky. V neskoršom období ústredie nariadilo preveriť reálny\nvýkon činnosti sťažovateľa 2 na Slovensku, a prípadne rozhodnúť o zániku jeho povinného\nnemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia\nv nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, k čomu napokon aj došlo,\na to v rozpore so zákonom a so skutočnosťou.\nVšeobecné súdy „odobrili“ zjavne nedostatočne zistený skutočný stav veci, pričom\nv napadnutých rozhodnutiach krajského súdu i najvyššieho súdu sú formulované výhrady\nk tomu, že sťažovatelia neboli pri zisťovaní skutkového stavu dostatočne aktívni, pretože\nnepredložili dôkazy potrebné na preukázanie ich argumentácie. Sťažovatelia tvrdia,\nže v ich veci konajúce všeobecné súdy v rozpore so zákonom preniesli na nich dôkaznú\npovinnosť. Podľa sťažovateľov je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec\n„súčinnosti“ povinní čokoľvek preukazovať a dokazovať namiesto príslušného orgánu\nverejnej správy, a už vôbec nie v konaní v rámci správneho súdnictva, v ktorom\n\n4\n\nsa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci zisteného v administratívnom\nkonaní.\nPokiaľ z napadnutých rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu vyplýva,\nže sťažovateľ 1 ako zamestnávateľ sťažovateľa 2 nemá na Slovensku registrované sídlo\na sťažovateľ 2 na území Slovenska reálne nevykonáva žiadnu činnosť, ide o závery prijaté\nbez náležitého zistenia skutočného stavu veci. Podstatná je pritom obsahová náplň\nzamestnania sťažovateľa 2, ktorý vykonáva roznos letákov, ktoré si sťažovateľ 1 preberá\nv externej obchodnej spoločnosti. Podľa špecifických podmienok jednotlivých zákaziek\nje sťažovateľ 2 kontaktovaný sťažovateľom 1 a poverený roznášaním letákov vo vybraných\nlokalitách na území Slovenska. Roznášanie letákov kontrolujú aj iní zamestnanci\nsťažovateľa 1. Zamestnancom sťažovateľa 1 sa navyše vedú aj dochádzkové listy,\nčo celkom zreteľne preukazuje reálny výkon činnosti sťažovateľa 2 na Slovensku.\nHoci sťažovateľ 1 tieto skutočnosti riadne oznámil, napriek tomu pobočka v rámci výkonu\nkontroly nepristúpila k doplneniu dokazovania, nevyžiadala si ďalšie potrebné doklady,\nnevykonala výsluch sťažovateľa 2 a nepristúpila ani k inému spôsobu preverenia výkonu\njeho činnosti na Slovensku (napr. vycestovanie na miesto, kde sťažovateľ 2 aktuálne\nvykonáva prácu – roznos letákov, prípadne aj dopyt na adresátov, ktorým sa letáky\ndistribuujú). Podstatné bolo tiež, aby sa vyžiadalo stanovisko príslušného daňového úradu,\nkeďže sťažovateľ 1 je registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty.\nVšeobecné súdy podľa sťažovateľov nezohľadnili ani to, že ústredie už vopred\n(pred vykonaním kontroly u sťažovateľa 1) vedelo o tom, že vydá napadnuté rozhodnutie,\nktorým potvrdí rozhodnutie pobočky, pretože už listom z 25. júla 2013 oznámilo ZUS\nobchodné mená, resp. mená a priezviská zamestnávateľov (vrátane sťažovateľa 1),\nu ktorých podľa názoru ústredia ide o tzv. schránkové firmy. Ústredie už teda v roku 2013\nprijalo záver o tom, že sťažovateľ 1 je tzv. schránkovou firmou, hoci rozhodnutie vydalo\naž v roku 2014.\nRozhodnutím všeobecných súdov podľa sťažovateľov došlo tiež k akceptovaniu\nnezákonného retroaktívneho rozhodnutia zo strany pobočky a ústredia. Je totiž neprípustné,\n\n5\n\naby ústredie, resp. pobočka vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach\núčastníka konania spätne k inému dátumu, než je dátum jeho vydania.\nSťažovatelia tiež namietajú, že pobočka a ústredie nedodržali zákonnú 60-dňovú\nlehotu na rozhodnutie podľa § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení\nv znení neskorších predpisov, pričom nedošlo ani k predĺženiu tejto lehoty a ani\nk prerušeniu konania, a preto sú rozhodnutia pobočky a ústredia nezákonné už pre samotné\nnedodržanie tejto lehoty. Pritom všeobecné súdy nevyhodnotili tento argument sťažovateľov\nako dôvodný, resp. ako postačujúci k zrušeniu rozhodnutí ústredia a pobočky.\nZa nezákonné podľa sťažovateľov treba považovať samotné vykonanie kontroly\nna zistenie skutočnosti, či sťažovateľ 2 vykonáva na Slovensku činnosť, pretože toto nepatrí\ndo právomoci pobočky ani ústredia. Takúto kontrolu môže uskutočniť iba príslušný\ninšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne nedostatky.\nNapokon\n\npodľa\n\nsťažovateľov\n\ndošlo\n\naj\n\nk\n\nporušeniu\n\nprincípu\n\nrovnakého\n\nzaobchádzania. Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – poľských občanov,\nvo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka nerozhodla\no tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným\nzamestnancov sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu k sťažovateľovi 2.\nNa základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd\no ich sťažnosti nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie ich základných práv podľa čl. 20\nods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako aj práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu,\nako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, zruší napadnutý rozsudok najvyššieho\nsúdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu a vec vráti najvyššiemu súdu\nna ďalšie konanie. Sťažovatelia zároveň žiadajú o priznanie primeraného finančného\nzadosťučinenia, každému z nich v sume po 10 000 €, ako aj o úhradu trov konania.\n\n6\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne\nneopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nII.1 K sťažovateľmi namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20\nods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 52 ods. 2 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom,\nktorý predchádzal jeho vydaniu\nZ už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu\nposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.\n\n7\n\nProti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny\nopravný prostriedok (čo sťažovatelia aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný\nrozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov\na tým aj poskytnúť ochranu sťažovateľmi označeným právam garantovaným ústavou\na dohovorom vylučuje právomoc ústavného súdu.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti\nodmietol v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci\nna jej prerokovanie.\nII.2 K sťažovateľom 1 namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20\nods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 52 ods. 2 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom,\nktorý predchádzal jeho vydaniu\nPri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov v časti smerujúcej proti\nnapadnutému rozsudku najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,\nsa ústavný súd sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.\nZ už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna\n\n8\n\nintenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní\npríslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami\nprípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že odvolací súd\nv ňom potvrdil ako vecne správny názor krajského súdu, podľa ktorého žalobu v súlade\ns v tom čase platným a účinným § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej aj „OSP“) môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím ukrátený na svojich\nprávach, a nie iba na svojom záujme. V správnom súdnictve sa totiž poskytuje ochrana\niba subjektívnym právam žalobcu a nie inej osoby. Najvyšší súd sa plne stotožnil s názorom\nkrajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ 1 neuniesol svoju povinnosť tvrdenia o porušení\nvlastných subjektívnych práv, a preto bolo aj podľa názoru ústavného súdu namieste\nvo vzťahu k nemu ako zamestnávateľovi zamestnanca (sťažovateľ 2) žalobu ako nedôvodnú\nzamietnuť.\nNapadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorým došlo k potvrdeniu rozhodnutia\nkrajského súdu v časti, ktorou bola žaloba vo vzťahu k sťažovateľovi 1 zamietnutá, je podľa\nnázoru ústavného súdu z ústavného hľadiska konformný, keďže sťažovateľ 1 žalobou\nnenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale práv sťažovateľa 2 ako svojho\nzamestnanca. Sťažovateľ 1 ani nešpecifikoval v žalobe, resp. následne v odvolaní proti\nnapadnutému rozsudku krajského súdu, konkrétne v čom malo porušenie jeho práv\nspočívať. Jeho všeobecné tvrdenia, podľa ktorých došlo k porušeniu jeho práva vlastniť\nmajetok, práva podnikať za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a práva\nna dosahovanie zisku vlastnou činnosťou, keď v dôsledku vydaných rozhodnutí má značné\nťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov, nebolo\nmožné v rámci správneho súdnictva považovať za právne relevantné a tobôž ich nemožno\nakceptovať v konaní pred ústavným súdom.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť, ktorou\nsťažovateľ 1 namietal v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu\n\n9\n\na postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde ako zjavne neopodstatnenú.\nII.2 K sťažovateľom 2 namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46\nods. 1 a 2, ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nVo všeobecnosti sťažovateľ 2 argumentuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu\nje arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Konkretizujúc svoju všeobecnú námietku\nsťažovateľ 2 namieta, že\n- správne orgány konajúce v jeho veci postupovali pri rozhodovaní o (ne)vzniku\npovinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného\npoistenia v nezamestnanosti v rozpore s právnymi predpismi,\n- vydaním príslušných rozhodnutí správnych orgánov vo veci sťažovateľa 2 došlo\nk porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania,\n- nebola dodržaná procesná lehota na vydanie rozhodnutí správnych orgánov,\n- v jeho veci konajúce správne súdy v rozpore s právnou úpravou preniesli na neho\nako účastníka konania dôkaznú povinnosť a neprimeraným spôsobom ho týmto zaťažili,\n\n10\n\n- najvyšší súd odmietol aplikovať v posudzovaných veciach príslušné ustanovenia\nzákladného nariadenia a vykonávacieho nariadenia,\n- najvyšší súd neprerušil konanie, tak ako to urobil v iných obdobných veciach,\nz dôvodu, že Súdnemu dvoru už boli predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu\npríslušných častí základného nariadenia.\nVzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ 2 namieta predovšetkým porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ústavný súd považoval\nza potrebné poukázať na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého z obsahu toho\nzákladného práva vyplýva predovšetkým ústavou garantovaná možnosť každého na reálny\nprístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť\n(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide\no medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,\nústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právne posúdenie\nveci všeobecnými súdmi, pretože nie je vo vzťahu k všeobecným, resp. správnym súdom\nprieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr.\nII. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať\nvšeobecné (správne) súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej\njudikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských\nprávach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným (správnym) súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).\nÚstavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\n\n11\n\nuplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva, napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\nVo všeobecnosti ústavný súd poukazuje ďalej na špecifiká, ktorými sa riadi súdny\nprieskum uskutočňovaný podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku,\nv zmysle ktorých je úlohou (správneho) všeobecného súdu pri preskúmavaní zákonnosti\nrozhodnutia a postupu správneho orgánu posúdiť, či si pre vydanie rozhodnutia príslušný\nsprávny orgán zadovážil dostatok skutkových podkladov, zistil vo veci skutočný stav\na či konal v súčinnosti s účastníkom konania, a ďalej to, či rozhodnutie bolo vydané\nv súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť,\nči napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol vydaný s prihliadnutím na uvedené osobitosti\nsprávneho súdnictva a či je zároveň ústavne udržateľný s prihliadnutím na už citovanú\njudikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa základného\npráva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.\nSťažovateľ 2 v prvom rade namieta postup správnych orgánov konajúcich v jeho veci\npri rozhodovaní o uplatniteľnosti slovenskej legislatívy a argumentuje, že vzhľadom\nna čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia\nčlenského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia.\nKeďže sťažovateľ 2 mal bydlisko v Poľsku, na určenie uplatniteľnej legislatívy bola\npodľa jeho názoru príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, ktorou je ZUS, ktorá\nurčila, že uplatniteľnou legislatívou je legislatíva Slovenskej republiky. Na tomto základe\nsťažovateľ 2 tvrdí, že správne orgány Slovenskej republiky konali v rozpore s právnymi\npredpismi, ak v jeho veci rozhodli, že mu v Slovenskej republike zaniklo sociálne poistenie.\nVo vzťahu k tejto námietke ústavný súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho\nprieskumu v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho\n\n12\n\nporiadku sú individuálne správne akty vydané správnymi orgánmi, ktorými sa zakladajú,\nmenia alebo rušia subjektívne práva fyzických alebo právnických osôb.\nZ rozhodnutia ústredia z 28. apríla 2014 vyplýva, že v súvislosti s posúdením\nuplatniteľnej\n\nlegislatívy\n\nna\n\núčely\n\nsprávneho\n\nvykonania\n\nzákladného\n\nnariadenia\n\na vykonávacieho nariadenia bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS ako inštitúcia\nv členskom štáte, v ktorom má sťažovateľ 2 miesto bydliska, oprávnená požadovať\npreukázanie relevantných skutočností, pričom pobočka bola povinná rozhodujúce\nskutočnosti preukázať.\nV posudzovanej veci považoval najvyšší súd na základe administratívneho spisu\nza preukázané, že s prihliadnutím na výsledky\n\nkontroly uskutočnenej pobočkou\n\n12. marca 2013 sídlo sťažovateľa 1 uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa\nzákladné kritériá sídla spoločnosti a zároveň aj to, že sťažovateľ 1 nepredložil doklady\npreukazujúce reálny výkon práce sťažovateľa 2, z ktorých by bolo zrejmé, že sťažovateľ 2\nvykonával prácu na určenom mieste. Na základe uvedených skutočností následne najvyšší\nsúd uzavrel, že sťažovateľ 2 nemôže podliehať právnym predpisom Slovenskej republiky\npodľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a preto je rozhodnutie príslušných správnych\norgánov o zániku jeho povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového\npoistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti k 31. augustu 2013 vecne správne.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že odvolací súd\njasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo nepovažoval za preukázané, že k reálnemu výkonu\nčinnosti sťažovateľa 2 ako zamestnanca došlo, pričom zároveň označil dôkazy, ktoré\npovažoval za relevantné, a zvýraznil, aké závery pri aplikácii konkrétnych právnych\npredpisov z nich vyvodil. Úlohou ústavného súdu nie je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127\nods. 1 ústavy opätovne vyhodnocovať dôkazy, prípadne prehodnocovať skutkový stav,\nako to požaduje sťažovateľ 2 vo svojej sťažnosti.\nNa základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom\n\n13\n\nzákladných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a obsahom práva zaručeného čl. 6\nods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by v súvislosti s prvou\nnámietkou po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru\no ich porušení.\nAni námietku neúmerného zaťaženia sťažovateľa 2 dôkaznou povinnosťou zo strany\nvšeobecných súdov nepovažuje ústavný súd za dôvodnú. Samotné vykonávacie nariadenie\nv čl. 16 ods. 1 a 6 ustanovuje osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch\npovinnosť poskytnúť príslušnej inštitúcii sociálneho zabezpečenia informácie, teda samotná\nprávna úprava ustanovuje takejto osobe dôkaznú povinnosť svoju činnosť aj preukázať.\nKeďže v zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia bolo základnou otázkou to,\nči sťažovateľ 2 na území Slovenskej republiky požíva status zamestnanca, bolo jeho\npovinnosťou predložiť, resp. navrhnúť dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom\npreukazovali, že na území Slovenska skutočne vykonával prácu dojednanú v pracovnej\nzmluve uzavretej so svojím zamestnávateľom (sťažovateľom 1). Pokiaľ preto najvyšší súd\nnapadnutým rozsudkom „odobril“ postup správnych orgánov (pobočky a ústredia)\nv súvislosti s dôkaznou povinnosťou sťažovateľa 2, konal tak v súlade s procesno-právnymi\npredpismi uplatňovanými v jeho veci. Vzhľadom na uvedené je aj táto námietka\nsťažovateľa 2 nedôvodná.\nĎalšia námietka sťažovateľa 2 je založená na tvrdení, že najvyšší súd ako súd\nodvolací odmietol aplikovať v jeho veci základné nariadenie a vykonávacie nariadenie.\nZ napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa zaoberal aj touto\notázkou, pričom v konkrétnostiach zdôraznil, že s prihliadnutím „... na výsledky kontroly\npreverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov vykonanej u zamestnávateľa...\nna základe ktorej nebolo preukázané, že žalobca 2/ reálne vykonával činnosť\nako zamestnanec na území Slovenskej republiky... žalobca 2/ nemôže podliehať slovenským\nprávnym predpisom podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia...“.\nKeďže reálny (skutočný) súbeh dvoch činností (zamestnanie a samostatná zárobková\nčinnosť) v odlišných členských štátoch nebol vo veci sťažovateľa 2 preukázaný, nemohli\n\n14\n\nbyť zároveň splnené ani zákonné predpoklady na aplikáciu základného nariadenia\n(čl. 13 ods. 3) a v tejto súvislosti ani vykonávacieho nariadenia. Z citovanej časti\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd neodmietol príslušné\nustanovenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia aplikovať bezdôvodne,\nale pri ich výklade dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa 2 nebola naplnená hypotéza\npríslušných\n\nustanovení\n\n(právnych\n\nnoriem),\n\na\n\nteda\n\nneboli\n\nsplnené\n\npodmienky\n\nna ich aplikáciu. Ústavný súd tak dospel k záveru, že ani táto argumentácia sťažovateľa 2\nnie je spôsobilá indikovať, že došlo k porušeniu jeho práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nK\n\nnámietke\n\nnedodržania\n\nzákonnej\n\n60-dňovej\n\nlehoty\n\nna\n\nrozhodnutie\n\nv administratívnom konaní sa vyjadril krajský súd v napadnutom rozsudku tak, že dal\nza pravdu sťažovateľovi 2 ako žalobcovi, avšak poukázal na to, že toto procesné pochybenie\nnemá vplyv na zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej, pretože v zmysle\n§ 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliada\nlen na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí iba z tohto dôvodu by\nsťažovateľ 2 nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Je pravdou, že najvyšší\nsúd sa k tejto námietke opätovne v napadnutom rozsudku nevyjadril, je však zároveň\nzrejmé, že napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny potvrdil, a preto\nmožno usudzovať, že sa stotožnil s jeho odôvodnením aj v tejto časti. Keďže nedodržanie\nzákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých\nrozhodnutí ústredia a pobočky a je bez právnej relevancie k zistenému skutkovému stavu\nveci, je námietka sťažovateľa 2 o nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty vo vzťahu\nk rozhodnutiu ústavného súdu o prípadnom vyslovení porušenia základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 a ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru celkom zjavne\nnedostatočná, keďže ide o pochybenie, ktoré nemá ústavnoprávnu intenzitu.\nPokiaľ sťažovateľ 2 vytýkal najvyššiemu súdu, že sa nevysporiadal s namietaným\nporušením princípu rovnakého zaobchádzania postupom príslušných správnych orgánov\n(keďže v obdobných veciach, v ktorých je sťažovateľ 1 zamestnávateľom iných\n\n15\n\nzamestnancov poľskej štátnej príslušnosti, uplatnili príslušné správne orgány odlišný\nprístup) ústavný súd zdôrazňuje, že predmetom preskúmania zo strany všeobecných súdov\nbola zákonnosť rozhodnutia príslušných správnych orgánov vo veci sťažovateľa 2.\nPredmetom preskúmania sa tak nemohli stať námietky týkajúce sa poistenia iných\nzamestnancov sťažovateľa 1, u ktorých správne orgány postupovali podľa názoru\nsťažovateľa 2 odlišne.\nZásadnou otázkou v preskúmavanom konaní nastolenou bola totiž otázka,\nči príslušné správne orgány konajúce vo veci sťažovateľa 2 postupovali a rozhodli\nzákonným spôsobom o zániku sociálneho poistenia. Odôvodnenie napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky nepreskúmateľnosti\npre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, keďže najvyšší súd určitým\na zrozumiteľným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôvodnil, prečo\nrozhodnutia príslušných správnych orgánov posúdil ako súladné so zákonom.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu\nvyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nv sebe zahŕňajú okrem iných záruk aj záruku na riadne odôvodnenie rozhodnutia.\nOdôvodnenie rozhodnutia musí jasne a zrozumiteľne dávať odpovede na všetky zásadné\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).\nSúd je povinný reagovať na tie argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho\nrozhodnutia považované za rozhodujúce. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia však nemá\nodpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré\nmajú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné\nna doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom\nkonaní (II. ÚS 78/05).\nNa základe dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd sa vecou\nsťažovateľa 2 riadne zaoberal, že príslušné právne normy interpretoval a aplikoval ústavne\n\n16\n\nkonformným spôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje\nrozhodnutie tiež zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil.\nNapokon námietka, podľa ktorej mal najvyšší súd vo veci sťažovateľa 2 vyčkať\nna rozhodnutie Súdneho dvora o predbežnej otázke položenej v inom konaní v obdobnej\nveci, sa ústavnému súdu javí už na prvý pohľad ako neprípustná.\nPodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ\nnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu\njeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ\noprávnený podľa osobitných predpisov.\nPodľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,\naj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku\nnesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.\nNapriek tomu, že sťažovateľ 2 podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu\nodvolanie, uvedenú požiadavku v nich, ale ani v podanej žalobe neuplatnil. Z materiálneho\nhľadiska preto treba konštatovať, že nevyužil možnosť túto námietku v konaní\npred všeobecnými súdmi uplatniť, čo by zakladalo neprípustnosť tejto časti sťažnosti.\nPodstatné je aj to, že sťažovateľ 2 ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že túto\nnámietku neuplatnil pred všeobecnými súdmi z dôvodov hodných osobitného zreteľa.\nNad rámec uvedeného ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že pri rozhodovaní\no sťažnosti fyzickej osoby nie je oprávnený brať na zreteľ postup súdov, resp. správnych\norgánov v podobných veciach iných fyzických osôb, keďže sa obmedzuje len\nna preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti právnych účinkov rozhodnutia na právnu\nsituáciu fyzickej osoby oprávnenej na podanie sťažnosti, teda tej, o ktorej základné práva\nv konaní pred ústavným súdom ide. Zároveň ústavný súd zdôrazňuje, že nie je ani\noprávnený zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak\n\n17\n\nprávomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľa 2 na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ani\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto aj túto časť\nsťažnosti pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol\nako zjavne neopodstatnenú.\nII.3 K sťažovateľom 2 namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20\nods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 40, ako aj čl. 52 ods. 2 ústavy postupom\nnajvyššieho súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom\nV súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu\nnaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\nV súlade s čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné\nzabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.\nV súlade s čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného\npoistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke\npomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.\nV súlade s čl. 52 ods. 2 ústavy cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné\nľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.\n\n18\n\nZ obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ 2 porušenie základných práv\npodľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 52 ods. 2 ústavy namieta v priamej\npríčinnej súvislosti s namietaným porušením jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nVzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť\nk porušeniu základných práv sťažovateľa 2 podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ani práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20\nods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy.\nNavyše čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 52 ods. 2 ústavy priznáva základné právo\nna primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu a strate živiteľa\nlen občanom Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené je a priori vylúčená možnosť\nvyslovenia porušenia namietaného základného práva vo vzťahu k sťažovateľovi 2, ktorý\nje poľským štátnym občanom.\nV súvislosti s namietaným porušením čl. 52 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza,\nže citované ustanovenie ústavy má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného\ninterpretačného pravidla, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné pri výklade\na uplatňovaní ústavy rešpektovať, a preto je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania\nústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\n(m. m. IV. ÚS 119/07).\nKeďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo\nslobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej\nmedzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení označeného článku\nústavy len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože\nv posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení žiadneho\nzo sťažovateľom 2 označených základných práv garantovaných ústavou, resp. práva\ngarantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 52 ods. 2\n\n19\n\nústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa 2 aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nS prihliadnutím na odôvodnenie sťažnosti je zrejmé aj to, že argumentácia\nsťažovateľa 2 neumožňuje vysloviť ani porušenie základného práva na ochranu zdravia\na bezplatnú zdravotnú starostlivosť podľa čl. 40 ústavy, keďže predmetom preskúmavania\nv konaní o sťažnosti bola ústavná akceptovateľnosť rozhodnutia všeobecných súdov\nkonajúcich vo veci sociálneho poistenia sťažovateľa 2, a nie zdravotného poistenia,\nprípadne poskytovania zdravotnej starostlivosti. V danom prípade teda absentuje akákoľvek\npríčinná súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 40\na napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa\nústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov, ktoré v sťažnosti uplatnili.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. decembra 2017\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "poistenie, poistné", "sociálna poisťovňa", "dôchodok-starobný"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 119/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 119/07 z 20. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-20", "citacie_n": 259, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:898838f9-98f0-408c-940f-621dba34f356", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.341.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 341/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 341/2018 z 4. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.341.2018.1"}, {"guid": "ussr:a9fe5eb4-c95f-4888-bbff-734f2da42cc6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.211.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 211/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2018 z 26. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.211.2018.1"}, {"guid": "ussr:109e28eb-1ae3-4590-bdd7-189d7cb51f6d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.197.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 197/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 197/2018 z 12. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.197.2018.1"}]}