{"guid": "ussr:eb828f82-c8c7-4597-8893-a7fae2097700", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.81.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 81/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/2018 z 1. 2. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. februára 2018, sp. zn. II. ÚS 81/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.81.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-02-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-2", "nazov": "čl. 36 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/eb828f82-c8c7-4597-8893-a7fae2097700", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.81.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.81.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.81.2018.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 81/2018-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti JENISON s. r. o., Bancíkovej 1/A,\nBratislava, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Marônek & Partners s. r. o.,\nBancíkovej 1/A, Bratislava, v menej ktorej koná advokát JUDr. Ján Marônek, vo veci\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky\na podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 141/2014 z 27. januára 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti JENISON s. r. o.\n\no d m i e t a ako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla\n2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti JENISON s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“)\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len\n„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n\n„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 141/2014 z 27. januára 2016 (ďalej len „napadnuté\nrozhodnutie“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a priložených rozhodnutí ústavný súd zistil nasledujúce\nskutočnosti. Sťažovateľka v konaní pred Daňovým úradom Bratislava (ďalej len „daňový\núrad“) žiadala o vydanie osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len\n„DPH“) z titulu právneho nástupníctva po spoločnosti MAPUTO s. r. o. (ďalej len „právna\npredchodkyňa“), ktorá zanikla bez likvidácie 10. októbra 2012. Daňový úrad ju oznámením\nz 19. novembra 2012 informoval, že osvedčenie z dôvodov špecifikovaných v oznámení\nnevydáva. Sťažovateľka sa žalobou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\ndomáhala preskúmania zákonnosti oznámenia daňového úradu o nevydaní osvedčenia podľa\n§ 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do\n31. decembra 2013 (ďalej len „zákon o DPH“).\n3. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 S 14/2013 z 19. septembra 2014 (ďalej len\n„rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol. Konštatoval, že z logického\na gramatického výkladu § 4 ods. 6 zákona o DPH vyplýva, že platiteľom DPH sa môže stať\nosoba, ktorá 1) nadobudne podnik alebo časť podniku od platiteľa DPH alebo ktorá 2) je\nzdaniteľnou osobou. Z dokladov predložených sťažovateľkou nevyplynulo, že by nadobudla\nod svojej právnej predchodkyne podnik alebo časť podniku na základe zmluvy o predaji, ale\nani to, že by sťažovateľka v čase zániku jej právnej predchodkyne a vzniku jej nástupníctva\nbola zdaniteľnou osobou. S poukazom na definíciu zdaniteľnej osoby v § 3 ods. 1 a 2\nzákona o DPH krajský súd uviedol, že právna predchodkyňa sťažovateľky v čase svojho\nzániku nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť (nedodávala tovar ani služby), nebola\nreálnym platiteľom DPH ani nerealizovala svoj zámer vykonávať ekonomickú činnosť,\nna základe ktorého získala osvedčenie o registrácii pre DPH. Z tohto dôvodu neboli\nnaplnené zákonné predpoklady, aby sa sťažovateľka stala platiteľkou DPH podľa § 4 ods. 6\nzákona o DPH. V okamihu zániku právnej predchodkyne sťažovateľky bola táto len\ndržiteľkou osvedčenia o registrácii pre DPH, avšak nebola reálnou platiteľkou DPH, a teda\nani zdaniteľnou osobou. K námietkam týkajúcim sa povahy oznámenia krajský súd uviedol,\nže predmetný úkon daňového úradu nemusel mať formu rozhodnutia, keďže ním\nsťažovateľke nebola uložená žiadna povinnosť ani jej nevzniklo žiadne právo, a teda sa\n2\n\nnijako nezmenilo jej právne postavenie. Zároveň nebolo riadne zahájené osobitné\nregistračné konanie podľa § 58 ods. 1 v spojení s § 67 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.\no správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“).\n4. Najvyšší súd rozsudok krajského súdu ústavnou sťažnosťou napadnutým\nrozhodnutím potvrdil. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesprávnej interpretácie § 4\nods. 6 zákona o DPH uviedol, že toto ustanovenie je treba vnímať v širšom kontexte § 4,\nktorého účelom je zavedenie statusu osoby oprávnenej byť platcom DPH. Pokiaľ teda\nzákonodarca ustanovil, že „platiteľom sa stáva aj zdaniteľná osoba, ak je právnym\nnástupcom platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie, a to odo dňa, keď sa stala jeho právnym\nnástupcom“, toto je potrebné vykladať tak, že prechod práv k DPH môže nastať len za\npredpokladu, že právny predchodca ako platiteľ DPH spĺňal zákonné podmienky\nzdaniteľnej osoby stanovené v § 3 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Vzhľadom na to bol správny\npostup daňového úradu, ktorý sťažovateľku neregistroval s ohľadom na nesplnenie\nhmotnoprávnych podmienok pre registráciu. Najvyšší súd sa stotožnil s argumentáciou\nkrajského súdu, podľa ktorej právna predchodkyňa sťažovateľky v čase svojej existencie a\nsvojho zániku nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť a v okamihu svojho zániku bola\nlen držiteľom osvedčenia o registrácii pre DPH, avšak nebola zdaniteľnou osobou v zmysle\n§ 3 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Za správnu považoval aj argumentáciu krajského súdu, podľa\nktorej v danej veci neexistovala povinnosť vydať rozhodnutie, pretože nebolo zahájené\nregistračné konanie podľa § 58 ods. 1 v spojení s § 67 ods. 1 daňového poriadku a vydaním\noznámenia sa nezmenilo právne postavenie sťažovateľky. Daňový úrad konal, preveroval\nskutočnosti potrebné pre zistenie skutkového stavu, zaujal svoje stanovisko a objasnil\nokolnosti, pre ktoré sťažovateľke nevydal osvedčenie a jeho oznámenie bolo preskúmateľné\nsúdom. Najvyšší súd sa napokon vyjadril aj k rozhodnutiam krajských súdov v obdobných\nveciach, na ktoré sa odvolávala sťažovateľka.\n5. Sťažovateľka považuje rozhodnutie najvyššieho súdu za nesprávne, nezákonné\na odporujúce ústavným princípom. Najvyšší súd jej v rozpore s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\nneposkytol ochranu pred nezákonným rozhodnutím správneho orgánu. Podľa sťažovateľky\nje už samotný postup správneho orgánu v rozpore s princípom zákonnosti rozhodovania\n3\n\nvyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože mu zákon neumožňoval vydať oznámenie\no „neregistrácii“. Toto oznámenie sťažovateľka považuje za nulitný správny akt. Žiadne\nz rozhodnutí sa ani neodvoláva na konkrétne ustanovenie zákona zakladajúce takúto\nprávomoc. To platí aj pre rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré preto sťažovateľka považuje\nza arbitrárne a nepreskúmateľné.\n6. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že najvyšší súd nesprávne a ústavne\nnekonformne vyložil a aplikoval právne normy, v dôsledku čoho došlo k porušeniu\nsťažovateľkinho práva na poskytnutie ochrany pred nezákonným rozhodnutím orgánu\nverejnej moci. Konkrétne spochybňuje jeho výklad, podľa ktorého neboli splnené\nhmotnoprávne podmienky pre registráciu sťažovateľky pre DPH z titulu právneho\nnástupníctva po právnickej osobe zaniknutej bez likvidácie, pretože právna predchodkyňa\nsťažovateľky nespĺňala zákonné podmienky zdaniteľnej osoby podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona\no DPH, keďže nebola reálnou platiteľkou DPH. Túto argumentáciu považuje sťažovateľka\n„priam za absurdnú“. Ad absurdum by potom podľa nej platilo, že registrovaný platiteľ\nDPH nie je povinný platiť tzv. daňovú licenciu v sume stanovenej pre platiteľov DPH, ak\nv danom období nespĺňal atribúty zdaniteľnej osoby, alebo nie je povinný podávať súhrnné\nvýkazy k DPH a plniť iné povinnosti stanovené pre platiteľov DPH. Výklad prijatý\nnajvyšším súdom podľa sťažovateľky nezohľadňuje dôsledky takejto interpretácie. Jedinou\nskutočnosťou, ktorá je podľa sťažovateľky rozhodujúca pre vznik právneho postavenia\nplatiteľa DPH pri právnom nástupníctve je, že novovznikajúci subjekt vznikne ako právny\nnástupca platiteľa DPH. Otázku, či právny predchodca spĺňal atribúty zdaniteľnej osoby\npodľa § 3 zákona o DPH, je možné skúmať iba v konaní o zrušení registrácie pre DPH,\nktorého výsledkom je konštitutívne rozhodnutie. V inom konaní túto otázku nie je možné\nriešiť ani prejudiciálne. Právna predchodkyňa v danom prípade nepochybne bola ku dňu\nsvojho zániku zdaniteľnou osobou, keďže bola riadne registrovanou platiteľkou DPH\na k zrušeniu jej registrácie nedošlo. Sťažovateľka netvrdí, že právny nástupca a predchodca\nnemusia byť zdaniteľnými osobami. Tvrdí ale, že postavenie zdaniteľnej osoby sa\nu registrovaného platiteľa zo zákona prezumuje. Logicky ani nie je možné uvažovať o tom,\nže novovzniknutá (nástupnická) právnická osoba má ku dňu svojho vzniku postavenie\n\n4\n\nzdaniteľnej osoby, pretože nemôže automaticky vykonávať ekonomickú činnosť a ihneď\nrealizovať zdaniteľné obchody.\n7. Sťažovateľka ďalej poukazuje na novelu zákona o DPH vykonanú zákonom\nč. 471/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej\nhodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela“). Touto novelou bolo pôvodné\nznenie § 4 ods. 6 v slovách „obchodná spoločnosť alebo družstvo“ nahradené výrazom\n„zdaniteľná osoba“. Z dôvodovej správy k novele vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo\nrozšíriť okruh možných subjektov, ktoré sa zánikom právneho predchodcu bez likvidácie\nmohli stať platiteľmi DPH. Dôvodová správa totiž stanoví: „V súčasnosti platné znenie\nustanovenia zákona sa vzťahuje len na obchodné spoločnosti a družstvá, čo nepokrýva napr.\npríspevkové organizácie, prípadne iné právnické osoby, preto sa navrhuje zaviesť\nvšeobecný pojem zdaniteľná osoba.“ Z toho vyplýva, že účelom novely nebolo vytvorenie\nprávomoci daňového úradu skúmať, či je právny nástupca zdaniteľnou osobou, ale len\nrozšírenie množiny subjektov, ktoré sa stávajú platiteľmi DPH zo zákona.\n8. Sťažovateľka sa tiež odvoláva na bližšie nešpecifikovanú judikatúru Súdneho\ndvora Európskej únie, z ktorej má vyplývať, že pojem zdaniteľná osoba je potrebné\nvykladať široko. Za zdaniteľnú osobu je potrebné považovať aj takú osobu, ktorá sa na\nvýkon ekonomickej činnosti aktívne chystá a svojím správaním dáva jasne najavo zámer\nekonomickú činnosť vykonávať. Aj vzhľadom na to je sťažovateľku nutné považovať za\nzdaniteľnú osobu, a to najmä s prihliadnutím na to, že vznikla na základe projektu\nrozdelenia, ktorý sám osebe vyjadruje úmysel právneho predchodcu a jeho právnych\nnástupcov vykonávať nezávisle ekonomickú činnosť v zapísaných predmetoch podnikania,\na v súvislosti s realizáciou projektu rozdelenia a zápisom rozdelenia do obchodného registra\nsťažovateľka vynaložila investičné náklady. Sťažovateľka doteraz nevykonáva žiadnu\nčinnosť len s ohľadom na právnu neistotu týkajúcu sa otázky, či je alebo nie je platiteľkou\nDPH.\n9. Na záver sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že v skutkovo a právne\nrovnakých veciach boli najvyšším súdom vydané aj opačné rozhodnutia, a to napríklad\nrozsudok sp. zn. 4 Sžf 77/2014 z 10. septembra 2015. V tomto rozhodnutí najvyšší súd\n\n5\n\nkonštatoval, že na prechod práva byť platiteľom DPH postačuje len splnenie zákonnej\npodmienky, aby právny predchodca daňového subjektu zanikol bez likvidácie. Sťažovateľka\nsi je vedomá, že úlohou ústavného súdu nie je zjednocovať judikatúru nižších súdov, avšak\npodotýka, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej\notázke je, pokiaľ ju nemožno objektívne zdôvodniť, ústavne neudržateľná. Protichodné\nprávne názory vyslovené v analogických prípadoch totiž neprispievajú k naplneniu princípu\nprávnej istoty, ale ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľka v tejto súvislosti\npoukazuje na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 75/09, I. ÚS 87/93, III. ÚS 356/06\nalebo sp. zn. IV. ÚS 209/2010. Záverom žiada ústavný súd, aby zaujal „jednoznačné\nstanovisko najmä k otázke ústavne konformného výkladu ustanovenia § 4 ods. 6 zákona\no DPH (v znení platnom do 31. 12. 2013) a k otázke, či je v súlade s Ústavou SR, najmä jej\nčlánkom 2 ods. 2, taký postup daňového úradu, ktorý koná spôsobom aký mu platná\nlegislatíva neumožňuje alebo aby jednoznačne uviedol na základe akého ustanovenia\nÚstavy SR a zákona bol daňový úrad oprávnený v danej veci postupovať tak, ako\npostupoval.“.\n10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že\nnapadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby toto\nrozhodnutie zrušil, priznal sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 700 €\na prikázal najvyššiemu súdu nahradiť sťažovateľke náklady právneho zastúpenia.\nII.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\n\n6\n\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02). Za zjavne neopodstatnený v uvedenom zmysle považoval ústavný súd aj\nnávrh sťažovateľky.\n14. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti spochybňuje interpretáciu § 4 ods. 6 zákona\no DPH, ako aj právomoc daňového úradu vydať oznámenie o nevydaní osvedčenia podľa\n§ 4 ods. 6 zákona o DPH. Spôsob, akým sa najvyšší súd s týmito otázkami vysporiadal,\npovažuje za arbitrárny. Okrem toho poukazuje na rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho\nsúdu, v dôsledku čoho má dochádzať k nežiaducemu narušeniu princípu právnej istoty.\n15. Interpretácia právneho predpisu, resp. jeho ustanovenia predpokladá využitie\nrôznych výkladových metód, medzi ktoré radíme metódu jazykového (gramatického),\nlogického, systematického, historického, komparatívneho či teleologického výkladu\n\n7\n\n(MELZER, F. Metodologie nalézání práva. Praha : C. H. Beck, 2010, s. 78). Úlohou\nrozhodujúceho orgánu je vybrať tú z metód, ktorú považuje za najvhodnejšiu. Ústavný súd\nuž totiž v minulosti judikoval, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno\npristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako\njednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad\nmôže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné\npriblíženie sa k obsahu právnej normy; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp.\nna jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné spomenuté interpretačné prístupy\n(II. ÚS 283/2017, III. ÚS 295/2017, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, I. ÚS 306/2010).\nV prípade, že zvolené výkladové metódy vedú k rozličným záverom, je všeobecný súd\npovinný zvoliť takú, ktorá najlepšie vystihuje účel právneho predpisu a širšie súvislosti jeho\nprijatia. Všeobecný súd je zároveň povinný objasniť v rozhodnutí myšlienkové pochody,\nktoré ho viedli k uprednostneniu jedného z výkladov.\n16. Interpretácia právnych predpisov je nedielnou súčasťou rozhodovacieho procesu\nvšeobecných súdov, do ktorého by mal ústavný súd vstupovať len vo výnimočných\nprípadoch, keď rozhodovací proces vykazuje znaky arbitrárnosti. Ústavný súd už v tejto\nsúvislosti konštatoval, že o arbitrárnosti a svojvôli pri výklade zákonného predpisu\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 494/2014).\nAj tu totiž platí, že ústavný súd nie je povolaný k prehodnocovaniu právneho hodnotenia\nveci zo strany súdov, ale len k náprave excesov.\n17. Z ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka predovšetkým s poukazom na\nhistorickú metódu výkladu (resp. autentický výklad samotného zákonodarcu) preferuje takú\ninterpretáciu § 4 ods. 6, podľa ktorej daňový úrad nemá právomoc skúmať, či právny\npredchodca bol zdaniteľnou osobou v zmysle § 3 zákona o DPH; jedinou rozhodujúcou\nskutočnosťou pre vznik právneho postavenia platiteľa DPH pri právnom nástupníctve podľa\nsťažovateľky je, že novovznikajúci subjekt vznikne ako právny nástupca platiteľa DPH.\nZákonodarca podľa nej zavedením pojmu „zdaniteľná osoba“ nemal v úmysle zaviesť\nprávomoc daňového úradu skúmať, či je právny nástupca zdaniteľnou osobou v zmysle § 3\nzákona o DPH, o čom svedčí aj dôvodová správa k novele.\n8\n\n18. Ústavný súd podotýka, že dôvodová správa má pri výklade novely len podporný\ncharakter. Slovami Gustava Radbrucha: „vôľa zákonodarcu nie je metódou výkladu, ale\ncieľom a výsledkom výkladu, výrazom pre apriórnu nevyhnutnosť systémovo nerozporného\nvýkladu celého právneho poriadku.“ Interpret teda môže, resp. musí rozumieť zákonu lepšie\nako jeho autor. [RADBRUCH G. Rechtsphilosophie. Studienausgabe. Hrsg. R. Dreier,\nS. Paulson, Heidelberg : 1999, s. 107; citované z nálezu Ústavného súdu Českej republiky\nsp. zn. III. ÚS 671/02 zo 16. januára 2003 (N 10/29 SbNU 69)]. Podľa najvyššieho súdu\ninterpretácia predkladaná sťažovateľkou nie je v súlade s účelom § 4 zákona o DPH, ktorým\nje priznanie statusu platiteľa dane zdaniteľnej osobe. Je potom logické, že prechod práv\nk DPH môže nastať len za predpokladu, že právny predchodca ako platiteľ DPH tiež spĺňal\nzákonné podmienky zdaniteľnej osoby stanovené v § 3 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Ústavný\nsúd považuje výklad najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľný. Z jeho rozhodnutia je\nmožné odvodiť, prečo zvolenú metódu výkladu považoval za najvhodnejšiu, a v žiadnom\nprípade nie je možné konštatovať, že by prijatým výkladom zásadne poprel účel a význam\ninterpretovanej normy. Naopak, najvyšší súd zohľadnil systematiku právnej úpravy, ako aj\njej účel. Skutočnosť, že sťažovateľka preferuje inú metódu výkladu nemôže založiť\nprotiústavnosť rozhodnutia najvyššieho súdu.\n19. Čo sa týka argumentácie „ad absurdum“, podľa ktorej by pri akceptovaní\nvýkladu najvyššieho súdu platilo, že registrovaný platiteľ DPH nie je povinný platiť tzv.\ndaňovú licenciu v sume stanovenej pre platiteľov DPH, ak v danom období nespĺňal\natribúty zdaniteľnej osoby, alebo nie je povinný podávať súhrnné výkazy k DPH a plniť iné\npovinnosti stanovené pre platiteľov DPH, ústavný súd podotýka, že vo veci sťažovateľky\nbola riešená otázka vzniku statusu platiteľa DPH, a nie práva a povinnosti už registrovaného\nplatiteľa. Sťažovateľka týmto argumentom zmiešava predpoklady pre registráciu\na podmienky pre už zaregistrovaných platiteľov, preto je táto argumentácia neprípadná a nie\nje ju možné odvodiť ani redukciou „ad absurdum“.\n20. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nedostatku právomoci daňového úradu vydať\noznámenie o nevydaní osvedčenia, aj s tou sa najvyšší súd dostatočne vysporiadal.\nZ ústavného hľadiska (z hľadiska námietky porušenia práva na súdnu ochranu) je podstatné,\n\n9\n\nže súd prvého stupňa oznámenie daňového úradu bez ohľadu na jeho formu meritórne\npreskúmal z hľadiska zákonnosti považujúc ho za rozhodnutie materiálnej povahy. S týmto\nposúdením sa najvyšší súd stotožnil a vysvetlil, aké dôvody ho k tomu viedli. Z tohto\ndôvodu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu. Najvyšší súd sa\nv tejto súvislosti vyjadril aj k rozhodnutiam krajských súdov v obdobných veciach, na ktoré\nsa odvolávala sťažovateľka a vysvetlil, prečo právne názory uvedené v nich neobstoja.\nRozhodnutie najvyššieho súdu je sťažovateľke známe, preto postačí na neho v detailoch\nodkázať.\n21. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa odlišnej rozhodovacej praxe najvyššieho\nsúdu ústavný súd podotýka, že dotknutá prax bola zjednotená rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Sžf 118/2014 z 2. decembra 2015 uverejneným v Zbierke stanovísk Najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2016 pod č. 46/2016 (s. 116 a nasl.),\nv ktorom sa najvyšší súd odklonil od praxe zastávanej aj v rozhodnutí, na ktoré poukazuje\nsťažovateľka (sp. zn. 4 Sžf 77/2014). Najvyšší súd uviedol: „Vzhľadom k tomu, že právna\notázka charakteru registrácie platiteľa DPH z titulu jeho právneho nástupníctva po zrušení\njeho právneho predchodcu rozdelením, je v konaniach pred najvyšším súdom novo\nnastoľovaná a právne názory senátov najvyššieho súdu sa v tejto otázke... postupne\nkryštalizovali a dotvárali, senát najvyššieho súdu v tejto prejednávanej veci prehodnotil\nsvoje právne závery kreované v jeho skorších rozhodnutiach zo dňa 4. augusta 2015\nvo veciach sp. zn. 3Sžf/70/2014 a sp. zn. 3Sžf/71/2014... Senát najvyššieho súdu so zámerom\nzamedziť vytvoreniu stavu právnej neistoty pre prípady právnych nástupcov zrušenej\nobchodnej spoločnosti MAPUTO s.r.o., zhodne sa dožadujúcich vydania im deklaratórneho\nosvedčenia registrácie pre DPH z titulu právneho nástupníctva po registrovanom platcovi\nDPH, v záujme zjednotenia rozhodovania najvyššieho súdu vo veciach s rovnakou právnou\notázkou, dokonca na rovnakom skutkovom základe, v súlade s ustanovením § 250ja ods. 7\nOSP odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/35/2014 zo\ndňa 18. júna 2015, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:\n... Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný nemohol zisťovať žiadne okolnosti toho, či je\nalebo nie je zdaniteľnou osobou, odvolací súd poukazuje, že len takáto osoba môže byť\nregistrovaná pre DPH. Takýto záver nielenže vyplýva priamo z gramatického obsahu a\n\n10\n\nslovného spojenia použitého v dotknutom ustanovení, ale je aj v súlade s jeho\nsystematickým výkladom. Registrácia pre DPH, či už na základe dosiahnutého obratu alebo\ndobrovoľnej registrácie sa vzťahuje na zdaniteľné osoby, a niet rozumného dôvodu\npredpokladať, že v prípade postupu o aký šlo vo veci samej, teda registrácie právnych\nnástupcov platiteľov DPH, by zákonodarca ako dôsledok právnej úpravy zamýšľal, aby boli\nregistrované na DPH aj osoby, ktoré nie sú zdaniteľnými osobami. Nie každý právny\nnástupca bez likvidácie zaniknutého platiteľa DPH sa stáva automaticky platiteľom DPH,\nale môže sa ním stať len právny nástupca, ktorý bol aj zdaniteľnou osobou podľa zák. o\nDPH.\n... Činnosť právneho predchodcu žalobcu podľa zistených skutočností bola len\nfiktívna (resp. žiadna), sám žalobca naviac netvrdil, že je zdaniteľnou osobou, ktorá by\nvykonávala nejakú ekonomickú činnosť, ale odvodzoval toto postavenie od svojho právneho\npredchodcu, pričom sa bránil tým, že správca dane tieto okolnosti ani nemohol zisťovať,\na preto Najvyšší súd považoval postup správcu dane ako príslušného vnútroštátneho orgánu\nsmerujúci k zabráneniu zneužívania identifikačných čísel pre DPH, keď neregistroval\nžalobcu pre DPH na základe jeho oznámenia za súladný so zák. o DPH a judikatúrou\nSDEÚ.\n... Ak by právny nástupca platiteľa nemusel byť zdaniteľnou osobou, šlo by o výnimku\nz pravidla obsiahnutého v § 4, že za platiteľa DPH sa registrujú tuzemské zdaniteľné osoby\n(fyzické a právnické osoby), a táto skutočnosť by bola vyjadrená rovnako ako napr. v § 7\nzák. o DPH, teda napríklad použitím slovného spojenia právnická osoba, ktorá nie je\nzdaniteľnou osobou alebo obdobným slovným spojením.“ Najvyšší súd sa v tomto\nzjednocujúcom rozhodnutí venoval všetkým otázkam, ktoré sťažovateľka predkladá\nv ústavnej sťažnosti, a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je s ním v plnom súlade.\n22. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len\n„ESĽP“), podľa ktorej uvedené ustanovenie nie je aplikovateľné na rozhodovanie\nvo veciach daňových, pretože tieto tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (pozri rozsudky\nveľkej komory ESĽP vo veciach Jussila proti Fínsku z 23. 11. 2006, č. 73053/01, bod 29;\nFerrazzini proti Taliansku z 12. 7. 2001, č. 44759/98, body 24 – 25). Výnimku tvoria\n\n11\n\nkonania v takých daňových veciach, ktoré je možné považovať za trestné (ide o prípady,\nkde má uložená daňová povinnosť sankčný charakter – napr. vo forme sankčného navýšenia\ndane – porovnaj Jussila proti Fínsku, body 34 – 35). V posudzovanej veci správne orgány\nsťažovateľke neuložili sankciu za porušenie právnej povinnosti, ale odmietli jej vydať\nosvedčenie o registrácii pre DPH. Nedošlo teda k uloženiu sankcie preventívnorepresívneho charakteru, v dôsledku čoho nie je naplnená požiadavka druhého z troch tzv.\nEngelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie\nako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru (Engel\na ďalší proti Holandsku, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71,\n5354/72 a 5370/72, bod 82). Ústavný súd teda dospel k záveru o neaplikovateľnosti čl. 6\nods. 1 dohovoru v danej veci, a preto aj túto časť ústavnej sťažnosti pri predbežnom\nprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n23. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. februára 2018\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "interpretácia právnych noriem", "arbitrárnosť", "daň-z pridanej hodnoty", "rozhodnutie", "právna istota"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:46fda95b-07f4-4d8b-a226-ca6917e55d52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.283.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 283/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 283/2017 z 6. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-06", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.283.2017.2"}, {"guid": "ussr:715d2c6b-43d6-4de9-b37a-083cd5448946", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.295.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 295/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/2017 z 20. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.295.2017.2"}, {"guid": "ussr:a8e6e97d-8264-4ba5-adf8-e3c6bcf74a33", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 494/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 494/2014 z 10. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-10", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8e6e97d-8264-4ba5-adf8-e3c6bcf74a33"}, {"guid": "ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/2012 z 10. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-10", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b"}, {"guid": "ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:d961a96c-2767-495b-80cd-053883567bdd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/09 z 3. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-03", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d961a96c-2767-495b-80cd-053883567bdd"}, {"guid": "ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 306/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 450, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb"}, {"guid": "ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 356/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/06 z 10. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-10", "citacie_n": 581, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}], "citovane_v": [{"guid": "9201ecdf-bb15-477f-bb33-2289276a4106:a8efdf40-558c-4bff-8c57-ce82fb35e8c7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:5119206200.1", "spisova_znacka": "1Ndob/58/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Ndob/58/2023 z 24. 1. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-01-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:5119206200.1"}, {"guid": "f1c64da9-ad8b-4d24-abc1-4838e33111e9:552e87ab-efba-4cd3-9107-6ffac7f655a8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:6121402396.1", "spisova_znacka": "3Ndob/70/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Ndob/70/2023 z 11. 12. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-12-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:6121402396.1"}, {"guid": "54ea46fb-b0e6-4fe3-b7cb-c5fa13095dce:83f4dbfa-602f-4aa1-b7ca-62595387807a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:6119259128.1", "spisova_znacka": "3Ndob/26/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Ndob/26/2023 z 25. 9. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-09-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:6119259128.1"}, {"guid": "81388ee5-5483-4371-bf87-ea4d12b4db70:09163cab-bd68-49fb-840b-ac1a3b6e76b9", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:6020200088.1", "spisova_znacka": "19SVs/9/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/9/2024 z 28. 10. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-10-28", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:6020200088.1"}]}