{"guid": "ussr:a8d2cf23-2e5b-4126-ae2a-6ff138aa28e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.88.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 88/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/2018 z 1. 2. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. februára 2018, sp. zn. II. ÚS 88/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.88.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-02-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a8d2cf23-2e5b-4126-ae2a-6ff138aa28e0", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.88.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.88.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.88.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 88/2018-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n–\n\n,\n\n, právne zastúpenej advokátom JUDr. Svätoslavom Vaškom,\nBaštová 5/A, Bardejov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 26/2015 z 30. novembra 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n–\n\n, o d m i e t a ako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla\n2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n–\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý\nproces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n\n„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 9 Sžso 26/2015 z 30. novembra 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).\n2. Napadnutým rozhodnutím bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Prešove\n(ďalej len „krajský súd“), ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľky proti rozhodnutiu\nSociálnej poisťovne – ústredia č. 12226-2/2013-BA z 8. februára 2013. Týmto rozhodnutím\nSociálna poisťovňa – ústredie potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne – pobočky\nBardejov (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 7058-20/2012-BJ z 30. augusta 2012\no tom, že\n\nako zamestnanec sťažovateľky nemal v rozhodnutí špecifikovaných\n\nobdobiach prerušené povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie\na povinné poistenie v zamestnanosti.\n3. Z obsahu administratívneho spisu podľa najvyššieho súdu vyplynulo, že na\nzáklade podnetu Inšpektorátu práce Prešov (ďalej len „inšpektorát práce“) vykonával\nprvostupňový správny orgán u sťažovateľky kontrolu so zameraním na poistný vzťah\nzamestnanca\n\na kontrolu plnenia zákonných povinností voči tomuto\n\nzamestnancovi. Z dokladov predložených ku kontrole vyplynulo, že zamestnanec\nmal v špecifikovaných obdobiach od roku 2005 až do marca 2006 prerušené povinné\npoistenie z dôvodu čerpania pracovného voľna bez náhrady mzdy. To bolo za situácie, keď\nzamestnávateľ porušil povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy,\nplatiť mu mzdu, utvárať podmienky pre plnenie pracovných úloh a dodržiavať ďalšie\npovinnosti stanovené pracovnou zmluvou a neposkytol zamestnancovi náhradu mzdy\nvo výške jeho priemerného zárobku. O týchto zisteniach vystavil inšpektorát práce\nčiastkový protokol a uložil sťažovateľke povinnosť odstrániť zistené nedostatky. Na základe\nkontroly vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie, ktoré napadla sťažovateľka\nodvolaním. Toto odvolanie bolo už uvedeným rozhodnutím Sociálnej poisťovne – ústredia\nzamietnuté. Obe rozhodnutia boli doručené\n\n, ktorý bol tiež vyzvaný na\n\nvyjadrenie k sťažovateľkinmu odvolaniu a túto možnosť aj využil. Vo vyjadrení uviedol, že\ndôvody odvolania považuje za účelové a neopodstatnené a navrhol ho preto zamietnuť.\n\n2\n\n4. Najvyšší súd po rekapitulácii zistení z administratívneho spisu konštatoval, že\nnezistil dôvod odchýliť sa od právnych záverov obsiahnutých v napadnutom rozsudku\nkrajského súdu. Naopak, stotožnil sa s ním v celom rozsahu a iba na zdôraznenie správnosti\njeho záverov uviedol argumentáciu k odvolacím dôvodom sťažovateľky. K námietke\nsťažovateľky, ktorá sa dovolávala osobnej prítomnosti\n\nna pojednávaní\n\nkrajského súdu uviedol, že nepovažoval osobnú účasť\n\nna pojednávaní za\n\nnevyhnutnú pre dostatočné zistenie skutkového stavu. Podotkol, že úlohou správneho súdu\nje preskúmať zákonnosť rozhodnutia, a nie vykonávať nové, v správnom konaní\nnevykonané dôkazy. Výsluch\n\nsťažovateľka v správnom konaní nenavrhla.\n\nZa nedôvodnú považoval aj námietku, podľa ktorej správny orgán nekonal s\nako s účastníkom konania podľa § 172 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z.\no sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“).\nboli doručené obe rozhodnutia, bol vyzvaný na vyjadrenie k žalobe, čo aj\nvyužil, a nielenže nijakým spôsobom nenamietal odňatie možnosti konať pred správnym\norgánom, ale ani sťažovateľka svoje tvrdenia týkajúce sa odňatia účastníctva nijako\nnekonkretizovala poukazom na úkony, na ktorých by\n\nnebolo umožnené sa\n\nzúčastniť. K otázke prípustnosti zastúpenia advokátskym koncipientom najvyšší súd\nuviedol, že § 250a Občianskeho súdneho poriadku sa vzťahuje len na žalobcu, nie na\npribratého účastníka; preto ak\n\npred krajským súdom zastupoval advokátsky\n\nkoncipient, nešlo o vadu konania.\n5. Čo sa týka námietky nedostatočných podkladov, považoval aj najvyšší súd\nprotokol inšpekcie práce v spojení s čiastkovým protokolom prvostupňového správneho\norgánu za dostatočné podklady pre vydanie napadnutého správneho rozhodnutia. Poukázal\nna to, že zákon oprávňuje inšpektorát práce po zistení nedostatkov nariadiť ich odstránenie\na príslušné opatrenia uloží v protokole. Aj keď protokol nemá formu rozhodnutia, môžu ním\nbyť ukladané povinnosti. Sťažovateľke bola uložená povinnosť poskytnúť zamestnancovi\nnáhradu mzdy za špecifikované obdobia, keďže zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre\nprekážky na strane zamestnávateľa. Sťažovateľka v protokole namietala premlčanie, nie\nvšak právne posúdenie prekážky v práci. Pokiaľ sa domnievala, že o pracovné voľno bez\nnáhrady mzdy požiadal zamestnanec ústne, mohla toto uviesť (bremeno tvrdenia)\n\n3\n\na preukázať (dôkazné bremeno) už počas inšpekcie práce. Ak to neurobila, je aj jej námietka\noneskorená a výsledky inšpekcie práce sú pre správny orgán záväzné. V tomto zmysle je\ntotiž treba postupovať analogicky podľa § 198 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, čo\nznamená, že správny orgán si môže urobiť úsudok o predbežnej otázke len vtedy, ak o nej\nnerozhodol príslušný orgán. V tomto prípade bol príslušným orgánom inšpektorát práce.\nVzhľadom na to sa na danú vec nevzťahujú ani závery z nálezu ústavného súdu sp. zn.\nI. ÚS 87/2014, ktorý sa týka posudzovania predbežných otázok, o ktorých nerozhodli\norgány na to príslušné.\n6. K námietke, podľa ktorej krajský súd neodpovedal na výhradu sťažovateľky\ntýkajúcu sa vnútropodnikovej smernice a jej záväznosti, najvyšší súd uviedol, že\nvnútropodnikové akty musia byť v súlade s kogentnými ustanoveniami zákona č. 311/2001\nZ. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). To, či mal\nzamestnanec možnosť sa so smernicou oboznámiť a rozhodnúť sa, či uzatvorí pracovný\npomer alebo nie, nemá na uvedenú zásadu žiaden vplyv. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že\nzamestnávateľ nemá pre zamestnanca prácu alebo má výhrady k práci zamestnanca, svojou\npovahou môže vytvárať len prekážku v práci na strane zamestnávateľa. Ustanovenie § 142\nZákonníka práce neumožňuje pri prekážkach v práci na strane zamestnávateľa čerpanie\npracovného voľna bez náhrady mzdy, a teda ani prerušenie povinného poistenia.\n7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vznáša tri skupiny námietok. Prvá sa týka\núčastníctva\n\nv konaní pred správnym orgánom a pred krajským súdom. Podľa\n\nsťažovateľky sa s predmetným zamestnancom nekonalo ako s účastníkom konania v zmysle\n§ 173 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a toto pochybenie zakladá nedostatok konania,\nktorý mohol mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Aj krajský súd pribral tohto\nzamestnanca do konania ako účastníka len pro forma a ani ho nevypočul. Aj táto vada\nmohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a neúplné zistenie skutkového stavu.\n8. Druhá námietka sťažovateľky sa týka nedostatočných podkladov pre rozhodnutie.\nJediným podkladom pre rozhodnutie správnych orgánov a krajského súdu boli zistenia\ninšpektorátu práce obsiahnuté v protokole o výsledku inšpekcie práce. Tieto zistenia\n\n4\n\nprebrali dotknuté orgány do svojich rozhodnutí bez toho, aby ozrejmili skutočný stav veci\na posúdili ho v zmysle § 141 Zákonníka práce tak, že v prípade zamestnanca\nšlo o poskytnutie pracovného voľna bez náhrady mzdy, o ktoré je možné požiadať aj ústne.\nSťažovateľka tiež dodáva, že sporný protokol nemohol nadobudnúť právoplatnosť, pretože\nnie je rozhodnutím a správne orgány ním teda nemohli byť viazané v zmysle § 198 ods. 1\nzákona o sociálnom poistení.\n9. Sťažovateľka na záver poukazuje na to, že krajský súd ani prvostupňový správny\norgán sa nezaoberali jej námietkami týkajúcimi sa právnej sily vnútropodnikového aktu –\nsmernice, s ktorou sa zamestnanec oboznámil pri uzatváraní pracovného pomeru a proti\nktorej nikdy nevzniesol výhrady. Sťažovateľka ako zamestnávateľka vychádzala z právnej\nistoty o neexistencii sporov týkajúcich sa nárokov z pracovného pomeru, keďže žiadna zo\nstrán nevzniesla počas jeho trvania ani po ukončení námietku (zamestnanec začal vznášať\nnámietky až po 2 rokoch od ukončenia pracovného pomeru).\n10. Vzhľadom na už uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil, že\nrozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo na súdnu a inú ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, tento\nrozsudok zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a uložil najvyššiemu súdu povinnosť nahradiť\nsťažovateľke trovy konania.\nII.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\n\n5\n\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02). Za zjavne neopodstatnený v už uvedenom zmysle považoval ústavný súd aj\nnávrh sťažovateľky.\n14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.\n\n6\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n15. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného\nsúdu vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú okrem iných záruk právo na odôvodnenie rozhodnutia.\nOdôvodnenie rozhodnutia musí jasne a zrozumiteľne dávať odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Súd je povinný reagovať na tie\nargumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce.\n16. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že vo veciach patriacich do právomoci\nvšeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.\nII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách.\n17. Z argumentácie sťažovateľky uplatnenej v ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sa\ndožaduje\n\npredovšetkým\n\nprehodnotenia\n\ndôkazov\n\na z nich\n\nvyvodených\n\nskutkových\n\na právnych záverov, ku ktorým dospeli správne orgány a ktoré boli aprobované súdmi\nv správnom súdnictve. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti opakuje námietky, ktoré vznášala\nuž v správnom konaní a neskôr aj v konaní pred všeobecnými súdmi a ktorým sa najvyšší\nsúd náležitým spôsobom venoval. Opäť tvrdí, že v jej veci bol nesprávne zistený skutkový\nstav, spochybňuje výklad procesných ustanovení zákona o sociálnom poistení (hlavne § 173\nods. 1 a § 198 ods. 1 citovaného zákona), ale aj výklad hmotných ustanovení Zákonníka\npráce (konkrétne § 141 Zákonníka práce). Povahou uplatnených námietok sťažovateľka\n\n7\n\ncelkom zjavne stavia ústavný súd do role odvolacej inštancie, ktorá mu však neprislúcha.\nÚstavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľky, podľa ktorého sú rozhodnutia\nsprávnych orgánov a všeobecných súdov arbitrárne. Predovšetkým s poukazom na obsah\ncitovaného odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu konštatuje, že uvedený súd dal jasnú\na zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v konaní nastolila. Nad rámec uvedeného\nústavný súd dodáva toto:\n18. Úlohu všeobecných súdov pri kontrole zákonnosti rozhodovania v správnom\nkonaní vymedzil ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 87/2014 z 10. septembra 2014, na ktorý\nsa odvolávala aj sťažovateľka. V uvedenom náleze ústavný súd konštatoval, že „[a]k\nSociálna poisťovňa vydala rozhodnutia na základe úsudku prijatého v rámci predbežnej\notázky, je potom úlohou všeobecných súdov, aby v rámci postupu podľa § 247 a nasl. OSP\na v medziach podanej žaloby preskúmali, či prijatý záver správneho orgánu o relevantnej\npredbežnej otázke mal oporu v dokazovaní potrebnom na jej riadne objasnenie alebo či\nnejde o exces alebo zjavnú svojvôľu, ktorá môže mať za následok vyslovenie nezákonnosti\nrozhodnutí a postupu správneho orgánu“. Z nálezu vyplýva, že za takýto exces je možné\npovažovať situáciu, keď skutkové závery budú „bez akéhokoľvek akceptovateľného\nracionálneho základu a v príkrom rozpore s predloženými podkladmi či vykonanými\ndôkazmi“. Toto pochybenie však musí mať obzvlášť silnú intenzitu, preto nestačí tvrdiť, že\ndôkazy bolo možné vyhodnotiť aj iným pre sťažovateľku priaznivejším spôsobom.\nSkutkové závery správnych orgánov by museli byť v príkrom, intenzívnom rozpore\ns predloženými dôkazmi. Ústavný súd by mohol do rozhodovania súdov v správnom\nsúdnictve zasiahnuť len vtedy, ak by z ich strany nedošlo ku korekcii takéhoto excesu (pozri\nbody 19 a 20 citovaného nálezu). Uvedené závery je možné vztiahnuť nielen na situácie,\nkeď si správny orgán (v danom prípade Sociálna poisťovňa) činí úsudok o predbežnej\notázke, ale pri akomkoľvek rozhodovaní správneho orgánu.\n19. V posudzovanom prípade však nie je možné povedať, že by závery\nprvostupňového správneho orgánu boli bez „akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho\nzákladu a v príkrom rozpore s predloženými podkladmi či vykonanými dôkazmi“. Toto\n\n8\n\nkoniec koncov netvrdí ani sama sťažovateľka. Naopak, závery správnych orgánov boli\npodložené skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z protokolu o výsledku inšpekcie práce,\nktoré správne orgány aj súdy považovali za dostačujúce, avšak sťažovateľka s nimi\nnesúhlasila. Z hľadiska ústavnosti je však podstatné, že správne orgány nerezignovali na\nsvoju úlohu obstarať si dostatočné množstvo podkladov, z ktorých bolo možné učiniť\nsprávnymi orgánmi prijaté závery. Tieto závery logicky obstoja a nie sú s nazhromaždenými\npodkladmi v rozpore. Úlohou ústavného súdu nie je skúmať správnosť takto prijatých\nzáverov.\n20. Pokiaľ ide o procesné námietky sťažovateľky týkajúce sa účastníctva\nzamestnanca\n\n, aj tie boli podrobne zodpovedané najvyšším súdom. Ústavný\n\nsúd k tomu dodáva, že právo byť účastníkom konania a s tým súvisiace základné práva (ako\nje napr. právo vyjadriť sa k dôkazom, zásada ústnosti a priamosti atď.) sú viazané na osobu\ntohto účastníka a nie je možné, aby sa ich za neho dovolávala tretia osoba (pozri čl. 127\nods. 1 ústavy: „... ak namietajú porušenie svojich základných práv...“). Z ústavnej sťažnosti\nje však zrejmé, že sťažovateľka prostredníctvom tejto námietky mala v úmysle\nspochybňovať úplnosť zistenia skutkového stavu, ktorá bola podľa nej zapríčinená tým, že\nuvedený zamestnanec nebol vypočutý v konaní pred správnymi orgánmi ani v súdnom\nkonaní. Ústavný súd konštatuje, že aj touto námietkou sa najvyšší súd zaoberal a dospel\nk záveru, že sťažovateľka výsluch v konaní pred správnym orgánom nenavrhovala a pokiaľ\nide o konanie pred správnymi súdmi, podotkol, že úlohou súdov v tomto konaní je\npreskúmavať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, a nie vykonávať nové v správnom\nkonaní nevykonané dôkazy. Ústavný súd k tomu dodáva, že sťažovateľka zjavne chcela\nprostredníctvom tohto výsluchu spochybňovať závery inšpektorátu práce týkajúce sa\nposúdenia pracovnoprávnych otázok (konkrétne posúdenia otázky existencie prekážok\nv práci na strane zamestnávateľa a možnosť čerpania pracovného voľna bez náhrady mzdy\npodľa Zákonníka práce), avšak správne orgány uviedli, že posúdenie týchto otázok nebolo\nv ich kompetencii, pretože sa v tomto smere cítili byť viazané závermi príslušného\nsprávneho orgánu – inšpektorátu práce, ktoré sťažovateľka v námietkach proti protokolu\no výsledku inšpekcie práce včas nespochybnila. Sťažovateľka preto dostala odpoveď, prečo\nsprávne orgány ani všeobecné súdy nepotrebovali dopĺňať dokazovanie výsluchom\n\n9\n\ndotknutého zamestnanca. Ústavný súd dáva za pravdu najvyššiemu súdu aj v tom, že\nkonanie na správnom súde nie je pokračovaním správneho konania. Súd teda vykonáva\ndokazovanie iba veľmi výnimočne, a to najmä s cieľom verifikovať dôkazy vykonané\nv správnom konaní. Správny súd sa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho\norgánu v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán\nvychádzal, nie sú pochybné a či umožňujú učiniť skutkový záver, ku ktorému dospel\nsprávny orgán (II. ÚS 705/2017). Túto prieskumnú rolu správne súdy v posudzovanom\nprípade\n\nsplnili.\n\nSťažovateľka\n\ndostala\n\nodpoveď\n\naj\n\nna\n\nnámietku\n\nviazanosti\n\nvnútropodnikovými predpismi a aj v tomto ohľade ústavný súd plne odkazuje na\nrozhodnutie najvyššieho súdu.\n21. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. februára 2018\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zamestnanec", "rozhodnutie-odôvodnenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy", "správne konanie-účastník v správnom konaní", "výsluch, výpoveď, vypočutie-výsluch svedka", "zamestnávateľ", "sociálna poisťovňa"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f7cef055-482b-46ac-962b-39f2bd4deabf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.705.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 705/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 876, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.705.2017.1"}, {"guid": "ussr:29e7bb05-e3e2-4835-b944-8f2bc4676230", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 87/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/2014 z 10. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-10", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:29e7bb05-e3e2-4835-b944-8f2bc4676230"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:661aba0e-7cce-4ea8-a508-49a65e6de360", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.215.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 215/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 215/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.215.2026.1"}, {"guid": "4e018086-4403-4f70-8e50-f420623b02b5:8dddebb0-af30-437f-bafb-4e60aae9a814", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1318205459.1", "spisova_znacka": "3CoPr/2/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/2/2024 z 31. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1318205459.1"}]}