{"guid": "ussr:e2b0307a-da31-4bed-83ca-2ef4c68d5f4e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.129.2018.5", "spisova_znacka": "III. ÚS 129/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 129/2018 z 2. 5. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 2. mája 2018, sp. zn. III. ÚS 129/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.129.2018.5", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-05-02", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-15.odsek-1", "nazov": "čl. 15 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-15.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "nazov": "čl. 16 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-23.odsek-5", "nazov": "čl. 23 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-23.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-23"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-52.odsek-2", "nazov": "čl. 52 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-52.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-53", "nazov": "čl. 53 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-53", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-152.odsek-4", "nazov": "čl. 152 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-152.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-152"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3", "nazov": "čl. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 15 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 15 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 15 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 23 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 23 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 23 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 53", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 53", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 53", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-15", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-16", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-23", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-52", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-53", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-152", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-3", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e2b0307a-da31-4bed-83ca-2ef4c68d5f4e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.129.2018.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.129.2018.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.129.2018.5/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 129/2018-179\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 2. mája 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra\nMamojku o sťažnosti\n, t. č. Ústav na výkon väzby\na Ústav na výkon trestu odňatia slobody\n\nzastúpeného advokátskou\n\nkanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene ktorej koná\nadvokát a konateľ Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 3\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím ministerky\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 o povolení\nvydania\n\ndo Ruskej federácie takto\nrozhodol:\n\nSťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára\n2018 doručená sťažnosť\n, t. č. Ústav\nna výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 16\nods. 1, čl. 23 ods. 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 53 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 3 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím\nministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka spravodlivosti“)\nč. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 o povolení vydania sťažovateľa do Ruskej\nfederácie (ďalej aj „namietané rozhodnutie o povolení vydania“). Sťažnosť bola doplnená\npodaním doručeným ústavnému súdu 20. marca 2018 o námietku porušenia čl. 2 ods. 1\na čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému a ponižujúcemu\nzaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej len „dohovor proti mučeniu“).\n2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 129/2018-73 z 21. marca 2018 prijal sťažnosť\nsťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2\nústavy a čl. 3 dohovoru namietaným rozhodnutím o povolení vydania a súčasne odložil\nvykonateľnosť tohto rozhodnutia. Vo zvyšnom rozsahu sťažnosť odmietol.\n3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Dňa 09.12.2010 požiadal sťažovateľ\no udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Migračný úrad svojím postupom potvrdil,\nže nejde o opakovanú žiadosť o udelenie azylu, keďže sa meritórne venuje tejto žiadosti\no azyl a nezastavil azylové konanie z dôvodu už rozhodnutej veci podľa § 19 ods. 1 písm. i)\nzákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (znenie účinné do 19. júla 2015).“. Ďalej uvádza, že\nMigračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „migračný úrad“)\nrozhodnutím ČAS: MU-651-148/PO-Ž-2010 z 28. novembra 2013 sťažovateľovi azyl\nneudelil, predmetné rozhodnutie však bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej\nlen „krajský súd“) sp. zn. 5 Saz 1/2014 zo 14. apríla 2014 zrušené a vec bola vrátená\nmigračnému úradu na ďalšie konanie. Nasledujúcim rozhodnutím migračného úradu\nČAS: MU-651-196/PO-Ž-2010 z 5. mája 2015 bolo opätovne rozhodnuté o neudelení azylu\na neposkytnutí doplnkovej ochrany pre sťažovateľa, pričom rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 5 Saz 8/2015 z 5. októbra 2015 bolo predmetné rozhodnutie migračného úradu\npotvrdené ako vecne správne. Sťažovateľ označené rozhodnutie krajského súdu napadol\nodvolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\n\n2\n\nrozsudkom sp. zn. 1 Sža 42/2015 z 9. februára 2016, ktorým napadnutý rozsudok\nkrajského súdu zmenil, a to tak, že rozhodnutie migračného úradu z 5. mája 2015 zrušil\na vec vrátil migračnému úradu na ďalšie konanie. Ďalším rozhodnutím migračného úradu\nČAS:MU-651-252/PO-Ž-2010 z 28. septembra 2016 bolo rozhodnuté o neudelení azylu\na neposkytnutí doplnkovej ochrany pre sťažovateľa. Na základe podanej správnej žaloby\nbolo predmetné rozhodnutie migračného úradu rozsudkom krajského súdu sp. zn.\n5 Saz 7/2016 zo 14. februára 2017 zrušené a vec mu bola vrátená na nové konanie.\nPodľa vyjadrenia sťažovateľa azylové konanie nebolo do dňa spísania sťažnosti adresovanej\nústavnému súdu vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu právoplatne ukončené.\n4. V sťažnosti sťažovateľ dôvodí: „Čl. 3 Dohovoru, ako aj z čl. 15 ods. 1 a čl. 16\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva zákaz štátu vydať osobu, ak existujú vážne\ndomnienky, že tejto osobe by v dožiadajúcom štáte hrozilo nebezpečenstvo mučenia alebo\npodrobenia krutému trestu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nII. ÚS 111/08). Z vyššie uvedených čl. potom podľa nášho názoru vyplýva tiež povinnosť\nštátu zabezpečiť, aby osoba, ktorá vzniesla námietku proti svojmu vydaniu založenú na čl. 3\nDohovoru, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 2 Ústavy, nebola do takéhoto štátu vydaná\npočas konania/í, v ktorých sa posudzuje adekvátnosť jej námietok, a ktorých výsledok\nby v súlade s čl. 3 Dohovoru a čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 2 Ústavy mohol predstavovať\nprekážku vydania. V opačnom prípade by tieto konania stratili požadovaný účinok nevydanie osoby do štátu, kde by bol ohrozený jej život a zdravie. Sťažovateľ v azylovom\nkonaní (MU-651-252/PO-Ž-2010) vzniesol námietku porušenia čl. 3 Dohovoru, čl. 15 ods. 1\na čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v prípade jeho návratu do Ruskej federácie.\nTáto námietka je v azylovom konaní relevantná, pretože je významná z hľadiska naplnenia\npojmu „prenasledovanie\" (§ 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle), obavy z ktorého\nsú relevantné pre splnenie podmienok pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle.“\n5. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje takto: „Z čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky vyplýva požiadavka, aby rozhodnutia, ktorými je zasahované\ndo práv a slobôd individuálnych osôb zo strany štátnej moci, boli odôvodnené. Iba takým\nspôsobom možno vždy preskúmať úvahy príslušného orgánu a dozvedieť sa dôvody,\n\n3\n\npre ktoré rozhodol tak ako rozhodol. Podľa ustanovenia § 510 ods. 1 a 2 Trestného\nporiadku je Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky iným orgánom rozhodujúcim\no právach a slobodách sťažovateľa. Je faktom, že pri rozhodovaní o povolení vydania\ncudzinca do zahraničia v rámci extradície disponuje pomerne širokou voľnou úvahou.\nVoľná úvaha však neznamená právo príslušného orgánu rozhodovať svojvoľne. Napriek\ntomu je zrejmé, že Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky by mala v danej situácii\nposudzovať celý prípad ako aj ďalšie okolnosti a vyhodnocovať, či nie sú dané podmienky\nna nevydanie osoby do zahraničia. Úvahy Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky\no tom, prečo nevyužila svoje právo alebo naopak prečo ho využila, resp. prečo rozhodla tak\nako rozhodla, musia byť nevyhnutným obsahom odôvodnenia rozhodnutia Ministerky\nspravodlivosti Slovenskej republiky. Napriek tomu v predmetnom prípade náležité\nodôvodnenie rozhodnutia absentuje. Z odôvodnenia rozhodnutia Ministerky spravodlivosti\nSlovenskej republiky nemožno vyvodiť, či sťažovateľ spĺňa alebo nespĺňa podmienky podľa\nustanovenia § 510 ods. 2 Trestného poriadku a ani prečo Ministerka spravodlivosti\nSlovenskej republiky rozhodla tak, ako rozhodla. V odôvodnení predmetného rozhodnutia\nsa Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky nevysporiadala ani s námietkou obhajcu\nsťažovateľa (túto námietku vzniesol v podaní zo dňa 6. apríla 2016), že prebiehajúce\nazylové konanie predstavuje právnu prekážku dokončenia extradičného konania, teda\nvydania rozhodnutia o povolení vydania sťažovateľa. S ohľadom na vyššie uvedené sme\npreto toho názoru, že napádané rozhodnutie Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky\nje samo o sebe arbitrárne a nepreskúmateľné. Nedostatky odôvodnenia porušujú právo\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a sú v priamom rozpore\ns požiadavkou právneho a demokratického štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Za rozporný s čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky považujeme\ntiež fakt, že tak významná rozhodnutie, ako rozhodnutie Ministerky spravodlivosti\nSlovenskej republiky o povolení vydania sťažovateľa podľa ust. § 510 ods. 1 a 2 Trestného\nporiadku nebolo sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi doručené. Ide o tak významný\nzásah do práv sťažovateľa, že by o ňom mal byť informovaný.“\n6. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje,\naby nálezom rozhodol o porušení jeho označených práv namietaným rozhodnutím\n\n4\n\no povolení vydania, toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec ministerke spravodlivosti na ďalšie\nkonanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.\n7. K sťažnosti sťažovateľa zaujal svoje stanovisko Minister spravodlivosti Slovenskej\n\nrepubliky (ďalej len „minister spravodlivosti“), a to v podaní doručenom ústavnému súdu\n20. apríla 2018, v ktorom upriamil pozornosť na relevantné skutočnosti, za ktoré považoval\nkonanie o sťažnosti sťažovateľa pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej\naj „ESĽP“), ktorý síce 18. júna 2012 vydal predbežné opatrenie, ktorým zakázal vydanie\nsťažovateľa do Ruskej federácie, avšak 24. marca 2016 vyhlásil jeho sťažnosť\nza neprijateľnú, čím účinnosť predbežného opatrenia skončila. Minister spravodlivosti\npoukázal na záver rozhodnutia ESĽP, podľa ktorého „neexistujú dôvody domnievať\nsa, že sťažovateľ v prípade vydania do Ruskej federácie bude vystavený riziku zlého\nzaobchádzania“.\n\nV kontexte\n\nuvedeného\n\noznačil\n\nako\n\nrelevantné\n\naj odôvodnenie\n\npredmetného rozhodnutia ESĽP, ktoré potvrdilo vierohodnosť záruk poskytnutých Ruskou\nfederáciou, v ktorých sa zaviazala plne rešpektovať práva sťažovateľa zaručené čl. 3 a čl. 6\nods. 1 dohovoru v prípade jeho vydania na trestné stíhanie. Podľa ministra spravodlivosti\nzrušením predbežného opatrenia ESĽP odpadla prekážka, ktorá jediná bránila vydaniu\nsťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie, pričom namietané rozhodnutie\no povolení vydania bolo vydané až po odpadnutí označenej prekážky.\n8. V ďalšom bode svojho stanoviska minister spravodlivosti prezentoval právny\nnázor, že „Prerogatív ministra spravodlivosti – ne/udelenie povolenia vydania osoby\ndo cudziny po rozhodnutí súdu o prípustnosti takéhoto vydania nemá charakter rozhodnutia\nv zmysle trestného konania ani správneho konania a rovnako nemá ani povahu rozhodnutia\nústredného orgánu štátnej správy a nespĺňa preto podmienky následnej preskúmateľnosti\nriadnymi či mimoriadnymi opravnými prostriedkami.“. V nadväznosti na to, odkazujúc\nna judikatúru ústavného súdu (nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 111/08-101), vo vzťahu\nk námietkam sťažovateľa o nedoručení namietaného rozhodnutia o povolení vydania\na o jeho nepreskúmateľnosti minister spravodlivosti argumentoval, že „dotknutá osoba\nnie je\n\nprocesnou\n\nstranou\n\nposudzovania\n\nveci\n\no povolení\n\nvydania.\n\nVoči\n\npovoleniu/nepovoleniu vydania nie je možné odvolanie a preto sa nezdôvodňuje\n\n5\n\nani nedoručuje. Ministerstvo spravodlivosti SR v procese extradičného konania v rozsahu\nsvojej\n\npôsobnosti\n\nneprichádza\n\nprocesne\n\ndo\n\nkontaktu\n\ns vyžiadanou\n\nosobou\n\na neupovedomuje ju o jednotlivých skutočnostiach významných v procese vydania osoby do\ncudziny.\n\nPostavenie\n\na činnosť\n\nministerstva\n\nje\n\nv extradičnom\n\nkonaní\n\ndefinovaná\n\nmedzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a z toho vyplývajúca pozícia orgánu, ktorý\nprocesne komunikuje najmä s ministerstvami a justičnými orgánmi cudzích štátov (vzťah\nmedzi štátmi). V prípade povolenia/nepovolenia vydania ministrom spravodlivosti ide\no konanie, v ktorom je vyžiadaná osoba objektom konania, nie subjektom. Vyžiadaná osoba\nje subjektom extradičného konania s procesnými právami (doručovanie rozhodnutia,\nodvolanie) iba v rámci konania pred súdom.“.\n9. V predloženom podaní minister spravodlivosti zaujal stanovisko aj k sťažovateľom\nnačrtnutej otázke prebiehajúceho azylového konania, ktorú považuje sťažovateľ za prekážku\npre povolenie vydania. Minister spravodlivosti na tomto mieste dôvodil: „Akceptovanie\nargumentácie sťažovateľa (v poslednom odseku bodu IV.1. ústavnej sťažnosti) smerujúcej\nk tomu, že ministerka mala vyčkať do právoplatného skončenia jeho druhého azylového\nkonania, by viedla k popretiu zmyslu doplneného ustanovenia § 501 písm. b) TP a mala\nby za následok faktickú nemožnosť vydania osoby na účely jej trestného stíhania\nv prípadoch opakovaného, resp. sústavného\n\npodávania žiadosti o azyl. Podstatou\n\naktuálneho znenia § 501 písm. b) TP je práve riešenie situácie, že súd môže rozhodnúť\no prípustnosti vydania do cudziny už počas konania o opakovanej žiadosti o udelenie azylu,\nresp. bez ohľadu na prebiehajúce konanie o udelenie azylu, ak o predchádzajúcej žiadosti\no udelenie azylu už bolo rozhodnuté.“\n10. Ústavný súd umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k stanovisku ministra\nspravodlivosti a túto možnosť sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca aj využil, a to v podaní\ndoručenom ústavnému súdu 24. apríla 2018, v ktorom sťažovateľ zotrval na dôvodoch\npodanej sťažnosti a na ich zdôraznenie zhrnul niektoré zásadné momenty veci. V úvode\nzdôraznil: „sťažovateľ sa nachádza v extradičnej väzbe od 21.1.2011, t. j. 2649 dní (viac\nako sedem rokov), pričom sťažovateľ je 23 hodín v cele a na jednu hodinu denne ju opúšťa\nbez možnosti kontaktu s inými osobami; namiesto toho, aby akceptoval vydanie (kde\n\n6\n\naj v prípade uznania viny mohol mať značnú časť trestu už odpykanú), dlhodobé\ndobrovoľné zotrvávanie vo väzbe za takýchto podmienok svedčí o reálnosti obáv\nsťažovateľa z návratu;“\n11. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení ďalej dôvodil (odkazujúc pritom na judikatúru\nÚstavného súdu Českej republiky, sp. zn. Pl. ÚS-st. 37/13, sp. zn. I. ÚS 2211/13, sp. zn.\n1221/13, sp. zn. III. ÚS 665/11), že ustanovenie § 501 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005\nZ. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)\nodkazujúce na medzinárodné záväzky zakotvujúce zásadu non-refoulement sa vzťahuje\nna štát ako celok a na všetky jeho orgány, a preto zaväzuje aj ministra spravodlivosti\npri rozhodovaní o povolení vydania. Podľa názoru sťažovateľa je potrebné ustanovenie\n§ 501 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vykladať tak, že zaväzuje aj ministra\nspravodlivosti pri rozhodovaní o povolení vydania, a preto minister spravodlivosti musí\nskúmať skutočnosti, ktoré by mohli predstavovať prekážku vydania, a tiež skúmať prípadné\nzmeny v skutkovom stave, ktoré nastali po rozhodnutí súdov o prípustnosti vydania.\nPodľa sťažovateľa „tým, že minister nepočkal na výsledok azylového konania, došlo\nbez ďalšieho k zásahu do sťažovateľových práv, pretože nepočkal na potvrdenie, že vydanie\nnebude predstavovať porušenie zásady non-refoulement (m.m. bod 20. odôvodnenia\nstanoviska ÚS ČR sp. zn. Pl. ÚS-st. 37/13 a bod 27 sp. zn. II. ÚS 1221/13)“.\n12. Sťažovateľ v rámci argumentácie svojho vyjadrenia reagoval aj na rozhodnutie\nESĽP z 24. marca 2016, na ktoré poukázal vo svojom stanovisku minister spravodlivosti.\nSťažovateľ namietal, že tesne pred vydaním označeného rozhodnutia ESĽP bolo prijaté\nrozhodnutie najvyššieho súdu z 9. februára 2016, ktoré vyvrátilo skutkový stav považovaný\nESĽP za dokázaný z dovtedajšieho azylového konania (v otázke zranení pričítateľných štátu\na v otázke dôveryhodnosti sťažovateľa), a následne aj rozhodnutie krajského súdu\nzo 14. februára 2017 ukladajúce preskúmanie efektivity diplomatických záruk vzhľadom\nna nový vývoj a okolnosti v Ruskej federácii. Podľa názoru sťažovateľa z dôvodu zásadnej\nzmeny skutkového stavu nemožno na predmetné rozhodnutie ESĽP prihliadať v tom\nzmysle, že by malo byť určujúce pre posúdenie reálnosti jeho obáv z vydania do Ruskej\nfederácie.\n\n7\n\n13. Na verejnom ústnom pojednávaní senátu 2. mája 2018 právny zástupca\nsťažovateľa okrem iného poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 8/08\nakcentujúce ústavnú zásadu spolupráce jednotlivých zložiek moci a v tomto kontexte\ndôvodil, že podľa jeho názoru v sťažovateľovom prípade „došlo k predčasnému uplatneniu\nprávomoci ministerky rozhodnúť o jeho povolení vydania do Ruskej federácie“, a preto\npovažuje „rozhodnutie ministerky za ústavne neprijateľné, pretože účinky tohto rozhodnutia\no povolení vydania znemožnia posúdenie významu námietok porušenia čl. 3 dohovoru\nv azylovom konaní“. Ďalej upriamil pozornosť na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 25/01 zaoberajúce sa podľa jeho vyjadrenia otázkou výkladu dohovoru\na potvrdzujúce prístup ESĽP o potrebe výkladu dohovoru v súlade s ostatnými pravidlami\nmedzinárodného práva, ktorého je dohovor neoddeliteľnou súčasťou, v konkrétnom prípade\nsťažovateľa v súlade so záväzkami vyplývajúcimi z čl. 33 ods. 1 Dohovoru o právnom\npostavení utečencov, z čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 a 2 dohovoru proti mučeniu\na z čl. 19 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie. Právny zástupca sťažovateľa\nna verejnom\n\npojednávaní\n\nnavrhol\n\nústavnému\n\nsúdu,\n\naby\n\n„prijal\n\neurokonformný\n\na medzinárodnokonformný výklad § 501 Trestného poriadku, z ktorého vyplýva, že minister\nspravodlivosti musí byť viazaný ustanovením § 501 Trestného poriadku, podľa ktorého\nje prekážkou vydania azylové konanie, resp. udelenie azylu“. Na tomto mieste zároveň\nzopakoval svoj argument prezentovaný už v podanej sťažnosti, a síce že „druhá žiadosť\nsťažovateľa nie je opakovaná, čoho dôkazom je tiež to, že migračný úrad už niekoľko krát\nmeritórne rozhodol o tejto žiadosti a nikdy ju neodmietol či už ako neprípustnú alebo ako\nzjavne neopodstatnenú, čo sa deje v prípade opakovaných žiadostí, ale meritórne o tom\nrozhodol“. Právny zástupca sťažovateľa v závere uviedol, že „najvyšší súd konštatoval\nprenasledovanie pána\n\nsťažovateľa v Ruskej federácii, porušenie čl. 3 zo strany\n\npolicajných orgánov v Ruskej federácii, z čoho vyplýva, že pokiaľ migračný úrad\nnepreukáže opak, je tu veľká pravdepodobnosť, že pán\n\n, sťažovateľ, môže dostať\n\nazyl na území Slovenskej republiky alebo doplnkovú ochranu. Je fakt, že za 8 rokov\nmigračný úrad opak nepreukázal. S ohľadom na uvedené považujeme vydanie sťažovateľa\nv tejto situácii počas bežiaceho azylového konania nie len za rozporné so zákonmi\n\n8\n\nSlovenskej republiky, Ústavou Slovenskej republiky, aj medzinárodnými záväzkami, ale aj\ns etikou, slušnosťou a spravodlivosťou.“.\n14. Na pojednávaní prítomný sťažovateľ sa vyjadril, že trestných činov, zo spáchania\nktorých ho vinia orgány Ruskej federácie, sa nedopustil. Navyše, ich spáchanie jeho osobou\nby nebolo ani možné, pretože v čase, keď ku skutkom malo dôjsť, mu to nedovoľoval jeho\nvážny zdravotný stav, pre ktorý bol trikrát nemocnične hospitalizovaný. Zdôraznil, že sa\nuž sedem rokov nachádza vo vydávacej väzbe, je nevinný a jeho zdravotný stav sa stále\nzhoršuje, preto žiadal ústavný súd, aby nebol vydaný do Ruskej federácie na trestné\nstíhanie.\n15. Zástupkyňa odporcu v reakcii na vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa, ktoré\npredniesol na verejnom ústnom pojednávaní, dôvodila, že namietané rozhodnutie o povolení\nvydania nie je vo svojej podstate ani rozhodnutím a nemožno preto požadovať,\naby na takýto čisto formálny akt boli kladené rovnaké požiadavky ako na klasické\nrozhodnutie orgánu verejnej moci, nie je ho preto potrebné odôvodňovať a doručovať\ndotknutým subjektom. Ďalej zástupkyňa odporcu vo vzťahu k poukazom sťažovateľa\nna prebiehajúce azylové konanie a hrozbu zlého zaobchádzania uviedla: „Tak ako\nvo vyjadrení, musím zdôrazniť, že všetky tieto námietky boli posudzované, tak na\nvnútroštátnej úrovni, to znamená súdmi Slovenskej republiky, ako aj naposledy Európskym\nsúdom pre ľudské práva, pričom podotýkam, že rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské\npráva bolo vydané neskôr ako rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré\nsa sťažovateľ odvoláva.“ V nadväznosti na uvedené zástupkyňa odporcu argumentovala, že\nESĽP konštatoval, že „vnútroštátne súdy dostatočne posúdili a zanalyzovali záruky, ktoré\nboli poskytnuté vo veci sťažovateľa. Dospel k záveru, že sú dostatočne špecifické,\nindividualizované a dôveryhodné. Okrem iného ESĽP poukázal aj na skutkové nezrovnalosti\nvo výpovediach samotného sťažovateľa a uviedol aj, že sťažovateľ žiadal o azyl v ďalších\ndvoch štátoch, v ktorých jeho žiadosti boli zamietnuté. Európsky súd pre ľudské práva\nv prípade sťažovateľa uzavrel, že nebolo zistené, že sú dané vážne dôvody domnievať sa,\nže v prípade jeho vydania bude vystavený skutočnej hrozbe zlého zaobchádzania\na z uvedeného dôvodu námietku sťažovateľa dotýkajúcu sa práve porušenia článku 3\n\n9\n\ndohovoru\n\nvyhlásil za zjavne nepodloženú. Za takéhoto stavu ak by ministerka\n\nspravodlivosti alebo minister spravodlivosti za existencie právoplatných rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky o prípustnosti vydania sťažovateľa, ale zároveň aj za existencie\nrozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva takéto povolenie nevydal, znamenalo by to,\nže neprípustne reviduje rozhodnutia vydané týmito orgánmi.“.\n16. Na stanovisko zástupkyne odporcu uvedené v bode 15 odôvodnenia tohto nálezu\nreagoval právny zástupca sťažovateľa, ktorý prezentoval nesúhlas so stanoviskom odporcu\nv otázke, či je rozhodnutie ministra spravodlivosti o povolení vydania aktom spôsobilým\nústavného prieskumu. Právny zástupca bol toho názoru, že „ide o akt orgánu aplikácie\npráva a ide o akt, ktorým sa zasahuje do práv a povinností a právom chránených záujmov\nsťažovateľa. To znamená, že po rozhodnutí súdov o prípustnosti vydania sa právna\na faktická situácia sťažovateľa mení až rozhodnutím ministra spravodlivosti“, pričom\nzdôraznil, že jeho názor má oporu aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky, v rámci\nktorej bolo opakovane takéto rozhodnutie príslušného ministra spravodlivosti zrušené.\nPrávny zástupca sťažovateľa ďalej uviedol, že rozhodnutie najvyššieho súdu z februára\n2016 síce časovo predchádzalo rozhodnutie ESĽP, avšak v čase rozhodovania ESĽP nebolo\nk dispozícii jeho písomné vyhotovenie, preto s jeho obsahom nebol ESĽP oboznámený.\nPrávny zástupca sťažovateľa sa v závere vyjadril ku kvalite záruk poskytnutých Ruskou\nfederáciou, kde prezentoval šesť faktorov, ktoré sa podľa jeho vyjadrenia udiali\npo rozhodnutí ESĽP. V prvom rade poukázal na v Ruskej federácii prijatý ústavný zákon\no nerešpektovaní rozhodnutia ESĽP zo 14. decembra 2015, ďalej na okolnosť\npodpaľačského útoku na mimovládnu organizáciu Memorial v Nazrani v Ingušsku,\nna správu\n\nšpeciálneho reportéra\n\nRady\n\nOSN\n\npre\n\nľudské\n\npráva\n\nz marca\n\n2018,\n\ntiež na špecifikované rozhodnutia ESĽP vydané v roku 2017, v ktorých samotný ESĽP\npotvrdil, že je Rusko zodpovedné za mučenie, a napokon na skutočnosť, že ak bol\nsťažovateľ už raz podrobený mučeniu v Ruskej federácii, táto okolnosť sama osebe vylučuje\nveriť tomu, že znovu nebude mučený.\n\n10\n\n17. Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z obsahu príslušných rozhodnutí týkajúcich\nsa veci sťažovateľa, s ktorými sa pre účely svojho rozhodovania ústavný súd oboznámil,\nzistil a zrekapituloval si tieto relevantné skutočnosti:\nSťažovateľ je ruským štátnym občanom a má ingušský etnický pôvod. V roku 2008\npožiadal v Slovenskej republike o azyl (pod zmenenou identitou). Táto jeho žiadosť bola\nprávoplatne zamietnutá k 18. novembru 2010. Sťažovateľ požiadal v Slovenskej republike\no azyl opätovne 9. decembra 2010, pričom následne bol na území Slovenskej republiky\n20. januára 2011 zadržaný a vzatý do väzby. Dňa 2. februára 2011 požiadala o jeho vydanie\nna trestné stíhanie Generálna prokuratúra Ruskej federácie. O prípustnosti jeho vydania\nna trestné stíhanie do Ruskej federácie bolo právoplatne rozhodnuté uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012, ktoré však bolo nálezom ústavného súdu sp. zn.\nIII. ÚS 388/2012 z 2. októbra 2013 zrušené. Druhýkrát o prípustnosti vydania sťažovateľa\nrozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 37/2013 z 10. júla 2014. Sťažnosť\nsťažovateľa podaná proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu bola uznesením\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 689/2014 z 25. novembra 2014 odmietnutá pre nesplnenie\nzákonom predpísaných náležitostí. Sťažovateľ v súvislosti s jeho vydaním na trestné\nstíhanie do Ruskej federácie uplatňoval ochranu svojich práv aj prostredníctvom\nsťažnosti č. 37146/12 adresovanej ESĽP, ktorý ju svojím rozhodnutím z 1. marca 2016\nodmietol ako neprijateľnú. Ministerka spravodlivosti rozhodnutím č. 2984/2016/83/K09/IG\nzo 7. februára 2018 podľa ustanovení § 510 Trestného poriadku povolila vydanie\nsťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie.\nII.\n18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n11\n\n19. Sťažovateľ v sťažnosti (okrem iných) uplatnil námietku porušenia jeho\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 52 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3\ndohovoru. Porušenie svojich základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného\ndohovorom odôvodňuje tvrdením o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti namietaného\nrozhodnutia o povolení vydania, pretože toto podľa vyjadrenia sťažovateľa neobsahuje\nžiadne odôvodnenie a ministerka spravodlivosti sa v ňom nijako nevysporiadala\ns okolnosťou, na ktorú sťažovateľ poukázal, a síce že dokončeniu extradície v jeho prípade\nbráni prekážka nedokončeného azylového konania, v ktorom sťažovateľ vzniesol námietku\nporušenia čl. 3 dohovoru, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 2 ústavy v prípade jeho vydania\ndo Ruskej federácie.\n20. Ústavný súd je toho názoru, že nosnou otázkou, o ktorú v prípade sťažovateľa\nide, je preskúmanie zlučiteľnosti namietaného rozhodnutia o povolení vydania s obsahom\nsťažovateľom namietaného čl. 3 dohovoru, z obsahu ktorého vyplýva zákaz vydania osoby,\npokiaľ existujú vážne dôvody na domnienku, že tejto osobe by v dožadujúcom štáte hrozilo\nnebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia sa krutému, neľudskému či ponižujúcemu\nzaobchádzaniu alebo trestu – zásada non – refoulememnt (II. ÚS 111/08, III. ÚS 388/2012).\n21. Extradičné konanie sťažovateľa sa nachádza vo svojej druhej fáze, ktorej\npredchádzalo súdne konanie o prípustnosti vydania, ktoré sa skončilo právoplatným\nrozhodnutím najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa na trestné stíhanie\ndo Ruskej federácie (pozri bod 7 odôvodnenia tohto nálezu). V zmysle platnej právnej\núpravy (§ 510 Trestného poriadku) v rámci druhej fázy extradičného konania môže minister\nspravodlivosti v rámci svojej diskréčnej právomoci v záujme ochrany práv dotknutej osoby\nzasiahnuť a nepovoliť jej vydanie (okrem iného) vtedy, ak sú prítomné obavy\nzo zaobchádzania s vyžiadanou osobou v dožadujúcom štáte v rozpore s čl. 3 dohovoru.\n22. Tak, ako to je uvedené v bode 7 odôvodnenia tohto nálezu, ústavný súd\nsa oboznámil s celým sumárom rozhodnutí, ktoré vytvárajú komplexný podkladový kontext\npre posúdenie sťažnosti sťažovateľa. Ide predovšetkým o rozhodnutie ESĽP z 1. marca\n2016 o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa č. 37146/12.\n\n12\n\n23. Ako vyplýva z obsahu citovaného rozhodnutia ESĽP, svoj záver o odmietnutí\nsťažnosti sťažovateľa opieral o svoju relevantnú judikatúru. Európsky súd pre ľudské práva\nv odôvodnení rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že všeobecná situácia v dožadujúcom\nštáte (v Ruskej federácii) z hľadiska možného zneužívania moci voči určitým skupinám\nosôb nie je taká, aby to postačovalo pre záver, že akékoľvek vydanie do Ruska by porušilo\nčl. 3 dohovoru. V nadväznosti na to považoval ESĽP za nevyhnutné vyhodnotiť špecifické\nokolnosti týkajúce sa prípadu sťažovateľa. V tomto kontexte vo vzťahu k tvrdeniu\nsťažovateľa o zlom zaobchádzaní s jeho osobou zo strany ruských orgánov činných\nv trestnom konaní pri jeho zatknutí v období roku 2005 a k tvrdeniu, že vznesenie obvinenia\nvoči jeho osobe bolo založené na dôkazoch získaných mučením iných osôb, ESĽP poukázal\nna to, že dokazovanie vedené štátnymi orgánmi Slovenskej republiky prezentuje zistenia\no nedôveryhodnosti sťažovateľovej verzie skutkových okolností veci a že neexistuje žiaden\ndôkaz o tom, že zranenia, pre ktoré bol sťažovateľ hospitalizovaný v období mája a júna\n2006, možno pričítať ruskej štátnej moci. Indikatívny význam pripísal ESĽP aj skutočnosti,\nže sťažovateľ bol neúspešný pri svojich žiadostiach o azyl vo Švajčiarsku a v Belgicku.\nV neposlednom rade sa ESĽP odvolal na aj na vyhodnotenie záruk poskytnutých\nGenerálnou prokuratúrou Ruskej federácie, ktoré kvalifikoval ako dostačujúce, poskytujúce\núčinné garancie pre vylúčenie možnosti zlého zaobchádzania so sťažovateľom po jeho\nvydaní\n\ndo\n\ndožadujúcej\n\nkrajiny\n\na zaručujúce\n\nmu\n\nspravodlivý\n\nproces\n\nv súlade\n\ns medzinárodným právom.\n24. Ústavný súd pripomína, že čl. 46 ods. 1 ústavy zaväzuje nielen súdy, ale aj všetky\nostatné orgány verejnej moci náležite odôvodniť svoje rozhodnutie tak, aby sa jeho závery\nopierali o adekvátne a preskúmateľné dôvody. Je nepochybné, že namietané rozhodnutie\no povolení vydania sa z hľadiska svojho obsahu, resp. svojho odôvodnenia pohybuje\nna hrane označeného článku ústavy. Ústavný súd je však toho názoru, že z hľadiska\nmateriálnej ochrany práva sťažovateľa garantovaného čl. 3 dohovoru, tzv. substantial\nground test, ktorý vykonal ESĽP v citovanom rozhodnutí a na základe vykonania ktorého\nvo vzťahu k osobe sťažovateľa „nebolo zistené, že sú dané vážne dôvody domnievať sa,\nže v prípade jeho vydania do Ruska bude vystavený skutočnej hrozbe zlého zaobchádzania“,\n\n13\n\nje potvrdením zlučiteľnosti namietaného rozhodnutia o povolení vydania s garanciami\nvyplývajúcimi z čl. 3 dohovoru.\n25. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že namietaným\nrozhodnutím o povolení vydania nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 a č. 52 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 3 dohovoru, a preto sťažnosti\nsťažovateľa nevyhovel.\n26. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\n27. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom\njeho doručenia účastníkom konania.\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 2. mája 2018\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org.", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-zákaz mučenia, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania", "azyl", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "extradícia", "minister, ministerstvo", "väzba-vydávacia", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na tlmočníka v konaní", "tlmočník, prekladateľ", "rozhodnutie-opravné", "minister, ministerstvo", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-zákaz mučenia, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "väzba-vydávacia", "azyl", "tlmočník, prekladateľ"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:13415e20-6f6a-4b40-a135-ce0fd3da1a91", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 689/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 689/2014 z 25. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13415e20-6f6a-4b40-a135-ce0fd3da1a91"}, {"guid": "ussr:26d37843-4124-4e0d-83bf-3200195bd1e5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 388/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 388/2012 z 23. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:26d37843-4124-4e0d-83bf-3200195bd1e5"}, {"guid": "ussr:53250026-d984-4fb7-a514-75c1454c04a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/08 z 6. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-06", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53250026-d984-4fb7-a514-75c1454c04a4"}, {"guid": "ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 111/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 111/08 z 26. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-26", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729"}, {"guid": "ussr:d353f739-7b83-46dd-95da-d0fc526cf2e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/01 z 7. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-07", "citacie_n": 215, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d353f739-7b83-46dd-95da-d0fc526cf2e6"}, {"guid": "96b2ada6-5be0-4853-8c9f-84fcf2f50adb:5f072b76-392a-4b53-bde6-829ec99af7af", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7016201229.2", "spisova_znacka": "5Saz/7/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Saz/7/2016 z 13. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-02-13", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7016201229.2"}, {"guid": "7a0e3c45-24ea-4428-ad72-6f1aec94faf7:eaac96d3-4a9c-4f47-b132-579b80bd64a4", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7015200797.3", "spisova_znacka": "5Saz/8/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Saz/8/2015 z 4. 10. 2015", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2015-10-04", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7015200797.3"}, {"guid": "88aaabd6-e3df-4e9e-b2f0-6aef96c86da9:8ed6010b-8471-4d39-a4a6-e3584a51f0d2", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7014200034.2", "spisova_znacka": "5Saz/1/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Saz/1/2014 z 13. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2014-04-13", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7014200034.2"}], "citovane_v": []}