{"guid": "ussr:e4aa6684-dafd-4129-8127-cb630c416f5c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.267.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 267/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 267/2018 z 17. 7. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. júla 2018, sp. zn. III. ÚS 267/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.267.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-07-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e4aa6684-dafd-4129-8127-cb630c416f5c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.267.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.267.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.267.2018.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 267/2018-22\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n, zastúpeného\n\nadvokátom\n\n,\n\n, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1\na čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné\nv konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 91/2015 a jeho rozsudkom z 29. júna 2016, postupom\nKrajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 29/2016 a jeho uznesením\nz 12. októbra 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 Tdo 48/2017 a jeho uznesením z 12. októbra 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n14. decembra 2017 doručená sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len\n„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1\na čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 Tdo 48/2017 a jeho uznesením z 12. októbra 2017.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného\nsúdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 91/2015 z 29. júna 2016 uznaný\nvinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) zákona č. 300/2005\nZ. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom\nna § 139 písm. e) Trestného zákona a prečinu neoprávneného vyrobenia a používania\nplatobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1\nTrestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Za to bol podľa\n§ 188 ods. 2 s použitím § 37 písm. m) a h), § 41 ods. 1 a 2 a § 38 ods. 2 a 4 Trestného\nzákona odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov a 4 mesiacov\nso zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia\npodľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona.\n3. Uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n5 To 29/2016 z 12. októbra 2016 bolo odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému\nrozhodnutiu z 29. júna 2016 zamietnuté.\n4. Proti rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie z dôvodov\nuvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g), h), i) a k) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ktoré však najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 5 Tdo 48/2017 z 12. októbra 2017 podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku odmietol.\n5. Postupu najvyššieho súdu sťažovateľ vytýka, že dovolací súd „pôvodne určil\ntermín verejného zasadnutia\n\nna 21. 12. 2017 (ktorý bol následne zmenený na 12. 10.\n2\n\n2017...)“, preto bolo „zrejmé, že boli dané dôvody dovolania, resp. boli predbežne\nNajvyšším súdom SR zistené, a teda ak... napriek vytýčeniu termínu verejného zasadnutia,\nnapokon dovolanie odmietol... išlo o nezákonné rozhodnutie (odporujúce § 383 Trestného\nporiadku), a taktiež... aj protiústavné rozhodnutie, resp. protiústavný postup“.\n6.\n\nPodľa\n\nnázoru\n\nsťažovateľa\n\nje\n\nnapadnuté\n\nuznesenie\n\ndovolacieho\n\nsúdu\n\n„neodôvodnené, resp. arbitrárne, keďže... sťažovateľovi NSSR vytýka, že mal možnosť\npodať voči uzneseniu o prerušení trestného stíhania vydanému vyšetrovateľom OR PZ...\nsťažnosť, pritom z výkladu, resp. komentára § 186 Trestného poriadku vyplýva, že\noprávnená osoba nemá oprávnenie podať sťažnosť vo svoj neprospech“. Ku skutočnosti\nprerušenia jeho trestného stíhania sťažovateľ dodáva, že „Najvyšší súd SR... sám\npotvrdzuje, že úkony po prerušení trestného stíhania podľa § 229 Trestného poriadku sa ani\nvykonávať nemohli... Všetky procesné úkony po prerušení trestného stíhania, teda aj\ndokazovanie a čítanie zápisníc, sú nezákonné.“.\n7. Ďalšia námietka sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že „NSSR v... napadnutom\nuznesení spochybňuje ústavný nález a stanovisko trestnoprávneho kolégia NSSR sp. zn. Tpj\n44/2013, keďže obhajuje použitie tzv. asperačnej zásady, čo je postup nezákonný resp.\nprotiústavný.“.\n8. Sťažovateľ naznačuje pochybenie vo veci konajúcich všeobecných súdov aj v tom\nzmysle, že „Súd je povinný, aby nešlo o rozhodnutie svojvoľné resp. arbitrárne, vyložiť\nz akých dôvodov navrhnuté dôkazy nevykonal, ak tak neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie\nnielen nedostatkami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných predpisov, ale\nsúčasne postupuje v rozpore so zásadami spravodlivého procesu. Dôkazy, o ktorých\nv konaní nebolo súdom rozhodnuté prípadne dôkazy, ktorými sa súd nezaoberal... takmer\nvždy založia nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia ale súčasne tiež jeho\nprotiústavnosť.“.\n9. Porušenie základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ vidí v tom, že\n„Pôvodne bol... určený na rozhodovanie v trestnej veci sp. zn. 5 Tdo 48/2017 vedenej\n3\n\nNajvyšším súdom SR senát v zložení:\n\ns\n\nvytýčeným verejným zasadnutím na 21. 12. 2017, ktorý bol... neznámych dôvodov zmenený\nna senát v zložení:\n\n, pričom bol zmenený aj\n\nhoreuvedený pôvodný termín pojednávania na nový termín verejného zasadnutia\n12.10.2017.“.\n10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:\n„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Tdo 48/2017, zo dňa\n12. 10. 2017 a konaním, ktoré mu predchádzalo došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na\nspravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a sťažovateľovho práva na zákonného\nsudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Tdo\n48/2017, zo dňa 12. 10. 2017 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na\nďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €, ktoré\nje povinný Najvyšší súd Slovenskej republiky vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od\nprávoplatnosti tohto nálezu.\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia vo výške 303,16 €..., ktoré je povinný uhradiť na účet jeho právneho zástupcu...,\ndo 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“\n11. Podaním doručeným ústavnému súdu 28. marca 2018 označeným ako\n„Doplnenie návrhu na začatie konania o sťažnosti v zmysle ust. čl. 127 ústavného zákona\nč.460/1992 Zb. (Ústavy Slovenskej republiky) a v zmysle ust. § 49 a nasl. zákona č. 38/1993\nZ. z. v znení neskorších predpisov“ sťažovateľ rozšíril svoju sťažnosť o namietané\nporušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 T 91/2015 a jeho rozsudkom z 29. júna 2016, ako aj postupom krajského súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 To 29/2016 a jeho uznesením z 12. októbra 2016.\n4\n\n12. Postupu okresného súdu sťažovateľ vytýka, že okresný súd v trestnom konaní\nnevykonal ani jeden z navrhovaných dôkazov, a to napriek „množstvu rozporov vo\nvýpovediach svedkov“, na ktoré poukazoval, pritom nevykonanie navrhovaných dôkazov\nv rozsudku nezdôvodnil a ani sa o tom „nezmienil“. Sťažovateľ je presvedčený, že\ndokazovanie, ktoré súd prvého stupňa vykonal, bolo „v rozpore s procesnými postupmi\nzakotvenými v Trestnom poriadku“. Navyše, okresný súd „ignoroval... doslova fatálne\nrozpory, resp. pochybnosti, ktoré z dokazovania vyplynuli“. Rozsudok okresného súdu, ako\naj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, sťažovateľ považuje za „úplne arbitrárne,\nresp. tendenčné“.\n13. Podľa sťažovateľa „Závažne nedostatky v rozsudku súdu 1. stupňa, ako aj v\nkonaní, ktoré jeho vyneseniu predchádzalo, neodstránil ani odvolací súd (a to napriek\nskutočnosti, že tento odvolací súd vo svojom uznesení 5 To/29/2016 z 21. 09. 2016...\nparadoxne sám konštatoval, že s týmito zásadnými rozpormi vo výpovediach menovaných\nsvedkov sa bude musieť krajsky súd v rámci odvolacieho konania riadne vvsporiadať, pri\nrozhodovaní o vine, či nevine obžalovaného) a v rozpore s ustanovením § 317 ods. 1 TP len\nalibisticky zamietol odvolanie, pričom skúmaním zákonnosti a odôvodnenosti... výrokov\nrozsudku napadnutých odvolaním sa vôbec nezaoberal. Pokiaľ by tak urobil, už bez\nhlbšieho skúmania by zistil, že výrok o vine ohľadne skutku č. 1... resp. jeho právne\nkvalifikovanie ako zločin lúpež podľa § 188 ods. 1, ods.2 písm. d) Trestného zákona\ns poukazom na § 139 písm. e/ Trestného zákona nezodpovedá vykonanému dokazovaniu.“.\n14. Sťažovateľ poukázal na mnohé skutočnosti a okolnosti, ktoré podľa jeho názoru\nsvedčia o tom, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je „úplne alibistické“ a že „tento\nsúd v rozpore s ustanovením §-u 2 ods. 10 Trestného poriadku... sa neštítil... sám zmeniť,\nresp. prispôsobiť skutkový stav“. Postup krajského súdu sťažovateľ hodnotí ako svojvoľný,\narbitrárny a povrchný, keď so zásadnými rozpormi „neurobil vôbec nič, a naopak tieto\nrozpory resp. pochybnosti svojim zaujatým postupom a nelogickým zdôvodnením\nnapadnutého uznesenia ešte aj prehĺbi“. Takisto tvrdí, že sa súdy „oboch stupňov\nnevysporiadali s množstvom ďalších procesných pochybení ako aj odvolacích dôvodov,\nktoré boli obhajobou popísané v odvolaní proti rozsudku súdu 1. stupňa“.\n5\n\n15. Rozhodnutia okresného súdu, ako aj krajského súdu sťažovateľ označil za zjavne\nneodôvodnené a arbitrárne, ktoré nevzali do úvahy „čo i len jeden argument v prospech\nobvineného“.\n16. Porušenie práva na obhajobu (čl. 50 ods. 3 ústavy) sťažovateľ videl v tom, že\n„po opakovanom vylúčení veci na samostatné konanie neboli ani v jednom prípade\nopakované procesné úkony (výsluchy svedkov), ktoré boli realizované pred vylúčením veci\nna samostatné konanie a taktiež po tom, ako bolo obvinenému... doručené uznesenie\no vznesení obvinenia, resp. mu bol ustanovený obhajca... neboli opakované procesné úkony\n(výsluchy svedkov)“.\n17. Vzhľadom na „doplnenie“ sťažnosti sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vydať\nnález v tomto znení:\n„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Tdo 48/2017, zo dňa\n12. 10. 2017 a konaním, ktoré mu predchádzalo došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na\nspravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a sťažovateľovho práva na zákonného\nsudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Tdo\n48/2017, zo dňa 12. 10. 2017 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na\nďalšie konanie.\n3. Rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn. 2 T/91/2015 zo dňa 29. 06. 2016\na uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5 To/29/2016 zo dňa 12. 10. 2016\na konaniami, ktoré im predchádzali došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na spravodlivé\nsúdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na obhajobu\nv zmysle čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.\n4. Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Humenné, sp. zn. 2 T/91/2015 zo dňa\n29. 06. 2016 a uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5 To/29/2016 zo dňa\n12. 10. 2016 vec sa im vracia na ďalšie konanie.\n\n6\n\n5. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €, ktoré\nsú povinní Okresný súd Humenné, Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\n6. Okresný súd Humenné, Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej republiky\nsú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo\nvýške 303,16 €... ktoré sú povinní uhradiť na účet jeho právneho zástupcu... do 15 dní od\nprávoplatnosti tohto nálezu.“\n18. Napokon podaním doručeným ústavnému súdu 5. apríla 2018 označeným ako\n„Doplnenie návrhu na začatie konania o sťažnosti v zmysle ust. čl. 127 ústavného zákona č.\n460/1992 Zb.....“ sťažovateľ opätovne doplnil „ústavnú sťažnosť zo dňa 24. 10. 2017“.\n19. V tomto podaní namietal použitie nesprávnej právnej kvalifikácie stíhaného\nskutku vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Humenné (ďalej len\n„vyšetrovateľ Policajného zboru“) v uznesení o vznesení obvinenia, keďže v tom čase už\nboli známe všetky podstatné skutočnosti a okolnosti prípadu, ktoré mali na právne\nposúdenie skutku relevantný vplyv.\n20. Uzneseniu o vznesení obvinenia sťažovateľ vytýka nedostatočné vysporiadanie sa\ns objektívnou stránkou stíhaného trestného činu, čím vyšetrovateľ Policajného zboru\n„narušil celý priebeh ďalšieho postupu vyšetrovania“.\n21. V tomto podaní – doplnení sťažnosti – sa sťažovateľ domáhal vydania nálezu,\nv ktorom ústavný súd vysloví:\n„1. Rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn. 2 T/91/2015 zo dňa 29. 06. 2016\na uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 To/29/2016 zo dňa 12. 10. 2016\na konaniami, ktoré im predchádzali došlo k porušeniu sťažovateľovho práva aj Najvyšším\nsúdom SR, Župné nám. 13, 814 90 Bratislava sp. zn. 5 Tdo 48/2017, na spravodlivé súdne\nkonanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\n\n7\n\nslobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na obhajobu v zmysle čl. 50\nods. 3 Ústavy SR.\n2. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €, ktoré\nsú povinní 1. Okresný súd Humenné, 2. Krajský súd v Prešove a 3. Najvyšší súd SR,\nBratislava spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\n3. Okresný súd Humenné, Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd SR Bratislava, sú\npovinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške\n303,16 €... ktoré sú povinní uhradiť na účet jeho právneho zástupcu... do 15 dní od\nprávoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n22. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n23. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\n24. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie.\n25. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\n8\n\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie.\n26. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n27. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n28. Pred samotným preskúmaním sťažnosti sťažovateľa bolo vzhľadom na jej viaceré\ndoplnenia nevyhnutým ustáliť, v akom rozsahu sa sťažovateľ domáha ochrany jeho\nzákladných práv.\n29. V zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh musí okrem iného\nobsahovať, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha. Sťažovateľ ústavnému súdu\npostupne predostrel celkovo tri návrhy na rozhodnutie nie rovnakého znenia. Z formulácie\nneskôr predložených návrhov obsiahnutých v podaniach doručených ústavnému súdu\n9\n\n28. marca 2018 a 5. apríla 2018 je bez akýchkoľvek pochybností, že nedopĺňajú pôvodný\npetit uvedený v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 14. decembra 2017, ale ho nahrádzajú.\nJednoznačne o tom svedčí ich štylizácia a absencia tvrdenia opaku. Riadiac sa elementárnou\nlogikou, ústavný súd preto za požadovaný návrh na rozhodnutie, ktorým je podľa § 20\nods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný, považoval petit uvedený v ostatnom podaní\n(„doplnení sťažnosti“) sťažovateľa, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 5. apríla 2018,\nktorý je zároveň návrhom vymedzujúcim rozsah sťažovateľom požadovanej ústavnoprávnej\nochrany jeho základných práv.\n30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považuje namietané\nporušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného\npráva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 T 91/2015 a jeho rozsudkom z 29. júna 2016, postupom krajského súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 To 29/2016 a jeho uznesením z 12. októbra 2016 a postupom najvyššieho súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 48/2017 a jeho uznesením z 12. októbra 2017.\n31. Tvrdenie o porušení základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48\nods. 1 ústavy ústavný súd vzhľadom na situáciu vytvorenú sťažovateľom doplňovaním\nsťažnosti a s tým súvisiacou zmenou petitu mohol považovať iba za súčasť jeho\nargumentácie bez možnosti jej reálneho premietnutia do eventuálneho výroku rozhodnutia.\n32. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n33. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas\na možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu.\n\n10\n\n34. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\nK namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a práva\nzaručeného dohovorom postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu\n35. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 48/2017\nz 12. októbra 2017, proti ktorému sťažnosť takisto smeruje, bolo sťažovateľovi doručené\n23. októbra 2017.\n36. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch\nmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom\nzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ\nmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.\n37. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká\nrepublika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 52, 53, 54), ústavný súd v prípade\nnamietaného porušenia základných práv alebo slobôd rozhodnutím a/alebo postupom\nodvolacieho súdu a súčasne rozhodnutím a/alebo postupom dovolacieho súdu považuje\nza začiatok plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nvo vzťahu k rozhodnutiu alebo postupu súdu druhého stupňa deň doručenia rozhodnutia\no mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní), ktorým bolo dovolanie odmietnuté bez\njeho vecného preskúmania.\n38. V prípade sťažovateľa tak zákonná (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) lehota\nna podanie sťažnosti uplynula (vzhľadom na sobotu 23. decembra 2017 a nasledujúce dni\npracovného pokoja) 27. decembra 2017. Do tohto dátumu sťažovateľ podal sťažnosť iba\nproti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 48/2017 a jeho\n11\n\nuzneseniu z 12. októbra 2017. Proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 T 91/2015 a jeho rozsudku z 29. júna 2016 a postupu krajského súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 To 29/2016 a jeho uzneseniu z 12. októbra 2016 sťažnosť podal až podaním\nz 28. marca 2018 doručeným ústavnému súdu toho istého dňa označeným ako „Doplnenie\nnávrhu na začatie konania o sťažnosti...“. Ústavný súd však uvedené podanie nemohol\nvzhľadom na jeho obsah považovať za relevantné doplnenie pôvodne podanej sťažnosti, ale\njej rozšírenie (o nových účastníkov a s tým spojenú novú argumentáciu). Svedčí o tom aj\nskutočnosť, že sťažovateľ na rozdiel od „doplnenia návrhu“ z 28. marca 2018 v sťažnosti\ndoručenej ústavnému súdu 14. decembra 2017 za porušovateľa jeho práv výslovne označil\niba najvyšší súd, a to nielen petite, ale aj v úvode tejto sťažnosti.\n39. Je teda evidentné, že sťažnosť je v tejto časti (proti namietanému postupu\na rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu) podaná po zákonom ustanovenej\ndvojmesačnej lehote, a keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno\nodpustiť, ústavný súd ju v danej časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.\n40. Navyše, namietané porušenie základných práv zaručených ústavou a práva\nzaručeného dohovorom postupom a rozhodnutím okresného súdu ústavný súd nemá\nprávomoc preskúmať.\n41. Z čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných\npráv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc\nvšeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\n42. Právomoc ústavného súdu je teda daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv\na slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto nemá právomoc preskúmať napadnutý\npostup a rozsudok okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský\nsúd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť ochranu (aj základným) právam\nsťažovateľa.\n12\n\n43. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti\nnapadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 91/2015 a jeho\nrozsudku z 29. júna 2016 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre\nnedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,\nIV. ÚS 155/2010).\nK namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a práva\nzaručeného dohovorom postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu\n44. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1\ndohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá\npovinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné\ngarancie v súdnom konaní.\n45. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n\n13\n\n46. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne aj\ntie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne\nnelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,\nI. ÚS 301/06).\n47. Sťažovateľ podal mimoriadny opravný prostriedok z dôvodov uvedených v § 371\nods. 1 písm. c), g), h), i) a k) Trestného poriadku, teda že v jeho trestnej veci bolo zásadným\nspôsobom porušené jeho právo na obhajobu, rozhodnutie bolo založené na dôkazoch, ktoré\nneboli súdom vykonané zákonným spôsobom, bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej\ntrestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin\nnepripúšťa, rozhodnutie bolo založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku\nalebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia a proti sťažovateľovi sa\nviedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné.\n48. Najvyšší súd dovolanie uznesením sp. zn. 5 Tdo 48/2017 z 12. októbra 2017\npodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol a z odôvodnenia jeho rozhodnutia\nvyplýva nasledujúce:\n49. Po tom, čo najvyšší súd pripomenul, ako je potrebné vnímať inštitút\nmimoriadneho opravného prostriedku, aké je jeho určenie a v čom spočíva jeho\nmimoriadnosť (výnimočnosť), pristúpil k preskúmaniu dovolania sťažovateľa.\n50. K námietke porušenia práva na obhajobu sťažovateľa [dovolací dôvod podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] procesnými pochybeniami pri výsluchoch,\nvedením trestného konania pod jednou spisovou značkou a neskorým vznesením obvinenia\n(čím sa nemohol zúčastniť predtým vykonaných procesných úkonov), ako aj nesprávnym\ndoručovaním uznesení o prerušení trestného konania, jeho pokračovaní a o vylúčení veci\nna samostatné konanie dovolací súd uviedol, v čom podľa judikatúry najvyššieho súdu\nspočíva právo na obhajobu a že môže byť predmetom preskúmania a následného\nposkytnutia ochrany dovolacím súdom jedine v prípade, že jeho porušenie sa na postavení\nobvineného (sťažovateľa) v trestnom konaní prejaví zásadným spôsobom.\n14\n\n51. V trestnej veci sťažovateľa však najvyšší súd porušenie tohto práva nezistil,\nkeďže sťažovateľ bol v konaní zastúpený ustanoveným obhajcom, ktorý k jeho obhajobe\npristupoval aktívne, zúčastňoval sa procesných úkonov, podával návrhy a opravné\nprostriedky, a teda dohliadal na uplatňovanie jeho práv. Orgány činné v trestnom konaní\na konajúce súdy poskytli adekvátny priestor na realizáciu práva sťažovateľa na obhajobu\na tento priestor bol zo strany obhajoby využitý.\n52. Najvyšší súd považoval za potrebné ďalej uviesť, že sťažovateľ „po spáchaní\nskutkov nebol k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní, jeho pobyt nebol známy, 15.\njúna 2014 bolo na neho vyhlásené pátranie a následne 15. augusta 2014 vydaný príkaz na\nzatknutie... Obvinený bol zatknutý až 13. apríla 2015 po návrate z Anglicka, kde sa podľa\nsvojho vyjadrenia nachádzal od 16. júna 2014... Vyšetrovateľ preto objektívne nemohol\nobvineného upovedomovať o dovtedy uskutočnených úkonoch a prípadné vznesenie\nobvinenia 15. júna 2014 za skutok v bode 1/ až po vykonaní obhliadky miesta činu\na výsluchoch svedkov (na základe ktorých bola ustálená osoba páchateľa) nemalo vplyv na\npráva obvineného, ktorý sa ich uplatnenia vzdal útekom na neznáme miesto, resp. do\nAnglicka. Tvrdenia obvineného o porušení jeho práv na obhajobu nevznesením obvinenia\nspolu s uznesením o začatí trestného stíhania... preto vyznievajú tendenčne. Dovolací súd\npovažuje za účelové taktiež námietky obvineného ohľadne doručovania uznesení o prvom\nvylúčení z trestnej veci, prerušení trestného stíhania a pokračovaní v trestnom stíhaní.\nPrípadné nedoručenie uznesenia o vylúčení z trestnej veci obvinenej\na poškodenej nemalo vplyv na práva obvineného, ktorý si uznesenie prevzal, po\npredchádzajúcom neúspešnom doručovaní, 14. apríla 2015 (jeho obhajca 29. apríla 2015).\nJe zrejmé, že pri doručovaní uznesenia o prerušení trestného stíhania z 25. septembra 2014\nz dôvodu nemožnosti náležitého objasnenia veci pre neprítomnosť obvineného, ktoré bolo\nobvinenému doručené 6. mája 2015 a jeho obhajcovi 29. apríla 2015, došlo k pochybeniu\nzo strany orgánov činných v trestnom konaní, keď spolu s uznesením o pokračovaní v\ntrestnom konaní z 13. apríla 2015, ktoré obvinený prevzal 14. apríla 2015 a jeho obhajca\n29. apríla 2015, nedoručovali aj uznesenie o prerušení trestného stíhania, avšak\nnesprávnosť postupu vyšetrovateľa nemala vplyv na práva obvineného (a už vôbec nie\nzásadným spôsobom), ani nezaložila nezákonnosť trestného stíhania. Vyšetrovateľ prerušil\n15\n\ntrestné stíhanie pre neprítomnosť obvineného a po odpadnutí prekážky v trestnom stíhaní\npokračoval. Takýto postup je súladný s Trestným poriadkom, pričom pri oboch\nrozhodnutiach je prípustná aplikácia tzv. fikcie doručenia. Obvinený navyše mal možnosť\nnapadnúť uznesenia sťažnosťami, ktoré ale nemajú odkladný účinok. Obvinený tak neučinil\na sťažnosť podal iba proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Sťažnosť bola okresným\nprokurátorom zamietnutá...“.\n53. K sťažovateľom namietanému nevykonaniu výsluchov po vylúčení veci\nna samostatné konanie a po doručení uznesenia o vznesení obvinenia najvyšší súd uviedol,\nže „svedkovia (okrem\n\n, ktorý sa nachádzal v Anglicku a bol na neho\n\nvydaný príkaz na zatknutie, a poškodenej, ktorá zomrela 3. januára 2015) boli opätovne\nvypočutí na hlavnom pojednávaní, kde im obvinený mal možnosť klásť otázky. Obvinený sa\ntiež vyjadril k výpovediam svedka\n\na poškodenej z prípravného konania,\n\nprečítaným v zmysle ustanovenia § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por. Nad rámec uvedeného je\npotrebné podotknúť, že v čase prerušenia trestného stíhania sa výsluchy v zmysle\nustanovenia § 229 Tr. por. ani vykonávať nemohli.“.\n54. Na tvrdenú neprípustnosť trestného stíhania [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1\npísm. k) Trestného poriadku] súvisiacu (okrem už rozoberanej nesprávnosti doručovania\nuznesení o prerušení a pokračovaní v trestnom stíhaní a vylúčení veci, ktoré boli tiež\nspojené s namietaným porušením práva na obhajobu) so začatím trestného stíhania o oboch\nskutkoch sťažovateľa pod tou istou spisovou značkou dovolací súd reagoval tak, že\n„Označenie konania je technickou záležitosťou nemajúcou vplyv na zákonnosť konania,\npričom Trestný poriadok neupravuje povinnosť vyšetrovateľa začať trestné stíhanie\na vzniesť obvinenie pre dva skutky dvomi uzneseniami pod rôznymi spisovými značkami\nnajmä za situácie, keď bolo podané iba jedno trestné oznámenie... Vedenie konaní pod\nrovnakým číslo nemalo vplyv ani na postavenie obvineného, ktorý sa celý čas zdržiaval\nv zahraničí a bol pre orgány činné v trestnom konaní z vlastnej iniciatívy nedostupný.“.\n55. Pred preskúmaním námietok sťažovateľa, ktorými sa domáhal uplatnenia\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, najvyšší súd\n16\n\npoznamenal, že v jeho rámci „možno úspešne uplatňovať aj nesprávny procesný postup\nsúdu pri vykonávaní dôkazov, ale len vtedy, ak mal, resp. má negatívny materiálny dopad\nna práva obvineného. K porušeniu práva na spravodlivý proces by pritom mohlo dôjsť len\nvtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na\ndôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje.“.\n56. Následne najvyšší súd uviedol: „K nezákonnosti a nepoužiteľnosti výpovede\nsvedkyne\n\nna hlavnom pojednávaní z dôvodu jej prítomnosti pri čítaní výpovede\n\nobvineného z prípravného konania sa vyjadril už odvolací súd. Aj podľa názoru\ndovolacieho súdu pochybenie pri vedení hlavného pojednávania nespôsobilo absolútnu\nnepoužiteľnosť predmetnej výpovede, ale pri jej hodnotení bolo potrebné prihliadnuť na\nskutočnosť, že svedkyňa mohla byť ovplyvnená. Prečítané výpovede boli pritom v prospech\nobvineného.\nSúd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní konanom 20. apríla 2016\nrekogníciu poškodenej predložením jej fotografie... svedkyni\n\nV tejto súvislosti\n\nmožno prisvedčiť námietke obvineného o nezákonne vykonanom dokazovaní... v rozpore\ns ustanovením § 126 ods. 1 Tr. por. v spojení s § 138 Tr. por... Nesprávnosť postupu súdu\nvšak neovplyvnila zákonnosť rozhodnutia, keďže súdy nižšieho stupňa nezaložili vinu\nobvineného na predmetnom dôkaze, keď na neho pri rozhodovaní vôbec neprihliadali.\nDovolací súd sa naopak nestotožnil s tvrdením obvineného o procesných chybách pri\nvýsluchu svedka\n\nz 20. mája 2015 (svedok pre negramotnosť nevedel, čo podpisuje\n\na je sporná osoba, ktorá zápisnicu podpísala). Pri výsluchu svedka bol prítomný obhajca\nobvineného, preto je veľmi pravdepodobné, že ak by zápisnica neobsahovala výpoveď\nsvedka v súlade so skutočnosťou, svedok by ju sám neprečítal alebo nepodpísal, obhajca by\nvzniesol námietky.\nPokiaľ ide o neprítomnosť príslušníkov Policajného zboru ako nezúčastnených osôb\npri výsluchoch svedkov... ich absencia nemala vplyv na postavenie obvineného. Úlohou\nnezúčastnenej osoby je dosvedčiť priebeh konania výsluchu, skutočnosť, že svedok\ndobrovoľne podpísal zápisnicu a nemal proti nej námietky... Vo vzťahu k namietaným\nzápisniciam je však potrebné poukázať na skutočnosť, že pri výsluchu svedka\n\nbol\n\nprítomný obhajca obvineného, pričom svedok sa k predmetným skutkom ani nevedel\n17\n\nvyjadriť. Na výpoveď svedka\n\nz 15. júna 2014 súd prvého stupňa neprihliadol, keď\n\nna hlavnom pojednávaní bola prečítaná iba jeho výpoveď z 10. júla 2014...\nV súvislosti s údajným falšovaním alebo antedatovaním zápisníc a uznesení\ndovolaciemu súdu vznikli určité pochybnosti, ktoré ale nemali vplyv na zákonnosť dôkazov\na uznanie viny. Aj keď možno prisvedčiť námietkam obvineného o nezrovnalostiach\nv časových údajoch medzi skončením obhliadky miesta činu... a začiatkom výsluchu\npoškodenej..., na ktorých sa poškodená mala zúčastniť, z obsahu výpovede poškodenej však\nvyplýva, že výsluch sa vykonal po obhliadke miesta činu (poškodená popisuje, ako za ňou\nprišiel policajt, aby s ním išla na políciu a následne na miesto činu). Rôznosť veľkosti písma\npoužitého v zápisnici, ani použitie mužského rodu vo vyjadrení poškodenej k poučeniu bez\nďalšieho nepreukazuje falšovanie zápisnice. Zápisnice o výsluchoch svedkov - poškodených\nsú štandardne predtlačené so všeobecným poučením o právach týchto osôb.... Samotná\nvýpoveď svedka sa zaznamená v ďalšej časti zápisnice. Na zvýraznenie textu uvedeného\nsvedkom sa využíva zväčšenie písma oproti všeobecnému poučeniu, prípadne použitie\ntučného písma. Vierohodnosť zápisnice zvýrazňuje fakt, že každý list je poškodenou\nsamostatne podpísaný. Podľa dovolacieho súdu falšovanie zápisnice nepreukazuje ani\ndopyt vyšetrovateľa na poškodenú pri výsluchu konanom 13. augusta 2014, aby vysvetlila\nrozpory s trestným oznámením (či sedela alebo ležala pri príchode obvineného) a nie s\nvýpoveďou z 15. júna 2014. Medzi výpoveďami z 13. augusta 2014 a 15. júna 2014 neboli\nrozpory, keď v oboch prípadoch poškodená uviedla, že sedela. Poukaz poškodenej na\ntrestné oznámenie by tvrdenie obvineného podporovalo, ale v konečnom dôsledku prípadná\nnezákonnosť zápisnice by neovplyvnila zákonnosť konania, keďže súd prvého stupňa z\nnamietanej výpovede nevychádzal. Na hlavnom pojednávaní prečítal zápisnicu z... 13.\naugusta 2014 a na túto sa odvoláva i v rozsudku.\nRovnako pochybnosť o mieste výsluchu svedka\n\n, ktorá nebola rozptýlená\n\nani výsluchom vyšetrovateľa na hlavnom pojednávaní (k tejto otázke nebol vyšetrovateľ\nvôbec dopytovaný), nemala vplyv na zákonnosť dôkazov. Údajný výsluch svedka pod\nvplyvom alkoholu vyšetrovateľ poprel. Výsluch zapisovateľky, ktorá bola pri úkone\nprítomná a celý priebeh zaznamenala, nebol navrhnutý. Zákonnosť zápisnice neovplyvnila\nani zrejmá chyba pri jej vyhotovovaní, keď na strane dva ostalo označenie z výsluchu\nsvedkyne\n\nAko už bolo konštatované vyššie, všeobecné poučenia sú predtlačené\n18\n\na vyšetrovateľ v nich iba zmení údaje o svedkovi a dni konania výsluchu. Predmetná strana\nje podpísaná iba svedkom\n\n, preto nemohla byť vložená zo zápisnice uvedenej\n\nsvedkyne, ale k ponechaniu nesprávnych údajov došlo zjavne nedopatrením.\nPokiaľ ide o údajnú manipuláciu s kabelkou pri vyhotovovaní fotodokumentácie\nz obhliadky miesta činu, ne/poškodenie kabelky nemalo vplyv na kvalifikovanie konania\nobvineného ako trestného činu lúpeže, keďže trestný čin je dokonaný použitím násilia, ktoré\nmôže mať aj nízku intenzitu. Prítomnosť násilia bola preukázaná svedeckými výpoveďami,\nktoré dovolací súd však z dôvodu viazanosti skutkovými zisteniami nemôže skúmať a meniť.\nObvinený ďalej namietal nevyhoveniu návrhu na vykonanie dokazovania (prizvanie\nznalca z odboru písmoznalectva k zápisniciam o výsluchu svedkov\n\na\n\n).\n\nNevykonanie dôkazu, resp. jeho odmietnutie nemožno považovať za nezákonnosť. Je plne na\núvahe súdu, aby sám rozhodol v okolnostiach prípadu, ktoré dôkazy na zistenie skutkového\nstavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, vykoná, bez ohľadu na to, ktorá zo strán\nkonania ich navrhla.“\n57. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku najvyšší\npoznamenal, že ho „možno úspešne uplatniť, ak bol trest uložený mimo zákonom stanovenej\ntrestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin\nnepripúšťa“. Sťažovateľ jeho naplnenie videl v uložení mu trestu za použitia „tzv.\nasperačnej zásady, čo je v rozpore s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky“.\n58. Na uvedenú námietku dovolací súd odpovedal takto:\n«Za trestný čin lúpeže podľa § 188 ods. 2 písm. d/ Tr. zák., ktorý je najprísnejšie\ntrestný spomedzi oboch trestných činov, umožňuje Trestný zákon v osobitnej časti uložiť\ntrest odňatia slobody v rozsahu 7-12 rokov. Súd prvého stupňa zistil u obvineného 2\npriťažujúce okolnosti (§ 37 písm. h/, písm. m/ Tr. zák.), preto v zmysle ustanovenia § 38 ods.\n2, ods. 4 Tr. zák. zvýšil dolnú hranicu o jednu tretinu. Takto upravená trestná sadzba bola\nv rozpätí 8 rokov a 8 mesiacov až 12 rokov. Nakoľko obvinený spáchal dva skutky, ktoré sú\noba úmyselnými trestnými činmi, pričom jeden z nich je zločinom (trestný čin lúpeže), súd\nsprávne postupoval podľa § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a zvýšil hornú hranicu trestnej sadzby\no jednu tretinu (8 rokov a 8 mesiacov až 16 rokov). Na uvedený postup nemal vplyv nález\n19\n\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, ktorým bol vyslovený iba\nnesúlad textu za bodkočiarkou ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák., t. j. „súd uloží páchateľovi\ntrest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“. Súdy môžu naďalej\nukladať tresty za použitia tzv. asperačnej zásady, avšak bez aplikácie zostrenej trestnej\nsadzby nad jednu polovicu. Obvinenému bol uložený trest v rámci zákonom stanovenej\ntrestnej sadzby, a to vo výmere 9 rokov a 4 mesiace, čo je na dolnej hranici upravenej\ntrestnej sadzby. Nad rámec dovolací súd poukazuje na nesprávnosť prihliadnutia na\npriťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. (obvinený spáchal viac trestných činov),\nkeďže táto okolnosť je dôvodom na zvýšenie trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., t. j.\nbola obvinenému pričítaná dvakrát (bližšie v rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1 To\n50/2010, uverejnenom v Zo súdnej praxe č. 19/2011). Pochybenie súdu sa však nedotklo\nvyššie uvedenej úpravy trestnej sadzby a na to nadväzujúcej výmery uloženého trestu,\npretože u obvineného bola prítomná aj ďalšia priťažujúca okolnosť (§37 písm. m/ Tr.\nzák.).»\n59. V rámci dovolacieho dôvodu podľa 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku\nsťažovateľ namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, keďže poškodená opakovane\nmenila výpovede, ostatné dôkazy nevylučovali iný priebeh deja a výpovede svedkov si\nodporovali. Skutok v bode 1 nemal byť podľa sťažovateľa kvalifikovaný ako zločin, ale\nkrádež. Poukázal tiež na nevykonanie navrhovaných dôkazov.\n60. Najvyšší súd k tomu uviedol, že „Objektom trestného činu lúpeže je záujem na\nochrane osobnej slobody a majetku, pričom páchateľom môže byť ktokoľvek (všeobecný\nsubjekt). Objektívna stránka trestného činu spočíva v použití násilia alebo hrozby\nbezprostredným násilím na prekonanie kladeného alebo očakávaného odporu poškodeného.\nPáchateľ pritom nemusí smerovať násilie alebo hrozbu násilím len proti poškodenému, ale\naj proti veci alebo inej osobe, ak je prostriedkom nátlaku na vôľu poškodeného. Násilie\nalebo hrozba násilím musia predchádzať zmocneniu sa cudzej veci. Z hľadiska subjektívnej\nstránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie spolu s pohnútkou konania páchateľa... Pohnútka\nvyjadruje vnútorný podnet, ktorý vedie páchateľa k spáchaniu trestného činu, t. j. zmocniť\n\n20\n\nsa cudzej veci. Nie je pritom rozhodujúce, či sa vec reálne dostala do páchateľovej moci.\nČin je teda dokonaný už použitím násilia alebo hrozby násilím...\nObjektom trestného činu krádeže je vlastníctvo veci, jej držba a faktická dispozícia\ns vecou. Cudzou vecou je hnuteľná vec, ktorá nepatri páchateľovi, resp. mu patrí iba\nčiastočne, pričom takúto vec nemá vo svojej dispozícii. Prisvojením veci sa podľa § 130\nods. 4 Tr. zák. rozumie odňatie veci z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju má\noprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou nakladať ako s vlastnou vecou. Zmocnením sa\nrozumie situácia, ak páchateľ vec odníme z faktickej moci osoby, ktorá nad ňou túto moc\nmá a tým vytvorí vo vonkajšom svete taký stav, ktorým skutočnému vlastníkovi fakticky\nznemožňuje dispozíciu s jeho vecou, pričom zároveň umožňuje výkon takejto dispozície pre\nseba. Zmocnením sa veci z cudzieho majetku je trestný čin krádeže dokonaný... Páchateľom\nmôže byť ktokoľvek (všeobecný subjekt). Zo subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel, ktorý\nmusí zahŕňať všetky znaky objektívnej stránky vrátane prisvojenia. Objektívna stránka\nspočíva v zmocnení sa a prisvojení si veci, ktorú má iný na sebe alebo pri sebe...\nDovolací súd pri posudzovaní naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu, zo\nspáchania ktorého bol obvinený uznaný za vinného, vychádzal zo skutkových okolností\nustálených súdmi nižšieho stupňa. Ako bolo uvedené... takto zistený skutkový stav nie je\ndovolací súd oprávnený skúmať a meniť.\nRozdiel medzi trestným činom lúpeže a krádeže spočíva predovšetkým v použití\nnásilia alebo hrozby bezprostredným násilím. V prípade, že páchateľ neočakávane vytrhne\npoškodenému veci z ruky, nedopúšťa sa násilia, a preto jeho čin bude kvalifikovaný ako\nkrádež. Ak však bude pri odcudzovaní veci s touto mykať, aby prekonal odpor poškodeného,\nkonanie páchateľa sa posúdi ako trestný čin lúpeže.\nV prejednávanej veci sa obvinený preťahoval o kabelku s poškodenou. Cudzej veci sa\nteda zmocnil až po použití násilia, preto súdy nižšieho stupňa správne kvalifikovali konanie\nobvineného ako zločin lúpeže. Poškodená mala v čase spáchania skutku 62 rokov, t. j.\npatrila medzi chránené osoby. Ako už konštatoval odvolací súd, z fotografie poškodenej\nmožno usudzovať na osobu vyššieho veku, pričom obvinený vzhľadom na jej vek mohol\ndôvodne predpokladať, že jej obrana môže byť málo účinná.\n\n21\n\nK nevykonaniu návrhov na dokazovanie sa dovolací súd vyjadril v súvislosti\ns dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., preto poukazuje na vyššie\nuvedenú argumentáciu.\nObsahom dovolania obvineného bolo taktiež rozsiahle posudzovanie výpovedí\nsvedkov, vykonaných dôkazov a polemizovanie so závermi súdov. Takéto námietky,\nsmerujúce k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý by zodpovedal predstavám obvineného,\nsvojim obsahom nenapĺňajú nielen dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ale\nani žiaden iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.“.\n61. Z citovaných častí odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva jasná\na zrozumiteľná odpoveď dovolacieho súdu na všetky relevantné otázky sťažovateľa tak\nprávneho, ako aj skutkového charakteru, vyplývajúce z jeho dovolania.\n62. Najvyšší súd preskúmal procesný postup, ako aj rozhodnutia súdov nižšieho\nstupňa, pričom nezistil opodstatnenosť sťažovateľom predostretých námietok. Každú\njednotlivú výhradu sťažovateľa dovolací súd podrobil adekvátnemu preskúmaniu, avšak\nnevyhodnotil ich ako dôvodné – spôsobilé naplniť dovolacie dôvody. Poukázal na skutkové\nokolnosti, ktoré ho primäli prijať iné závery, akých sa sťažovateľ dožadoval, týkajúce sa\nčasu vznesenia obvinenia, doručovania procesných rozhodnutí, konania pod jednou\nspisovou značkou, opakovaní výsluchov po doručení uznesenia o vznesení obvinenia,\nnezákonnosti\n\ndôkazných\n\nprostriedkov\n\n(výsluchov\n\nsvedkov),\n\nfalšovania\n\nzápisníc\n\na rozhodnutí, uloženia trestu odňatia slobody alebo právnej kvalifikácie jedného\nzo stíhaných skutkov. Ústavný súd nepovažuje za potrebné ani vhodné na tomto mieste\nznova opakovať, prípadne dopĺňať dôvody, ktorými najvyšší súd podoprel prijatý konečný\nverdikt vo vzťahu k podanému dovolaniu sťažovateľa, pretože odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia je jasné, zrozumiteľné, logické, postavené na racionálnych úvahách.\n63. Dôležitým z hľadiska ochrany základných práv sťažovateľa je, že ak aj najvyšší\nsúd zistil v postupe či už orgánov činných v trestnom konaní, alebo súdov nižších stupňov\nprocesné pochybenie, skúmal, či toto mohlo mať vplyv na konečné rozhodnutie o vine\na treste sťažovateľa a na jeho práva a postavenie v trestnom konaní. Opierajúc sa o zistené\n22\n\nskutkové okolnosti tohto konkrétneho prípadu, ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia\ndovolací súd zreteľne opísal, presvedčivo zdôvodnil nemožnosť akceptovania sťažovateľom\nuplatnených požiadaviek plynúcich z týchto pochybení. Inak povedané, ak aj dovolací súd\nuznal sťažovateľom namietané pochybenia v postupe orgánov činných v trestnom konaní\na vo veci konajúcich súdov, absolútne hodnoverne ozrejmil, prečo nemohli a v konečnom\ndôsledku ani nemali vplyv na meritórne rozhodnutie v danej trestnej veci.\n64. Sťažovateľ síce rozhodnutie najvyššieho súdu považoval za protiústavné, ale\nneuviedol žiadne relevantné argumenty spochybňujúce z prieskumnej činnosti vyvodené\nzávery najvyššieho súdu.\n65. Na základe uvedeného možno konštatovať, že najvyšší súd sa dovolaním\nsťažovateľa riadne zaoberal a svoje rozhodnutie adekvátne odôvodnil. Ak najvyšší súd\nnezistil danosť ani jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľom v zmysle § 371 ods. 1\nTrestného poriadku, nemožno mu vytknúť ako nesprávny ani procesný postup podľa § 382\npísm. c) Trestného poriadku, ktorým dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu\nodmietol. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto\nnázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu\nsvojím vlastným (m. m. I. ÚS 429/2014). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou\nzákonov všeobecných súdov, v zmysle svojej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý\nprávny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne\nneodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.\nObsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka,\nže rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka (strany trestného)\nkonania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne\nakceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,\npreskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať\n\n23\n\ndo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.\nI. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n66. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný postup dovolacieho súdu, keď, ako to tvrdí,\nbolo najprv vo veci nariadené verejné zasadnutie o jeho dovolaní, ale ktoré bolo neskôr\nzrušené, ústavný súd nezistil, že by sa táto skutočnosť nejakým spôsobom dotkla jeho\nzákladných práv, najmä ak aktuálne napadnuté uznesenie najvyššieho súdu spĺňa všetky\npožiadavky kladené ústavou alebo dohovorom na takéto rozhodnutie z hľadiska ochrany\nzákladných práv alebo slobôd. Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, že by procesným\npostupom najvyššieho súdu bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná situácia a boli\nvytvorené také podmienky pre sťažovateľa, ktoré by mu bránili, resp. ho podstatným\nspôsobom obmedzovali pri reálnom uplatnení jeho práv.\n67. Nariadenie verejného zasadnutia nijako nezaručovalo sťažovateľovi úspech jeho\ndovolania, preto v tomto smere nemohlo dôjsť ani k zásahu do jeho prípadnej právnej istoty.\n68. Navyše, ústavný súd pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry poukazuje na to,\nže základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, to znamená,\nže im musí zodpovedať proces ako celok (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05,\nII. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03,\nI. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva\n(napr. Komanický c/a Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný\nsúd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo\nspravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne\nI. ÚS 79/2015).\n69. V danej veci vzhľadom na výsledok preskúmania konečného rozhodnutia\nnajvyššieho súdu z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, ktorým je konštatácia\njeho ústavnej súladnosti, ústavný súd vzhliadol na dovolacie konanie ako na celkovo\nspravodlivé.\n\n24\n\n70. Keďže namietaným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Tdo 48/2017 a jeho uznesením z 12. októbra 2017 ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale ani základného práva\nna obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ktoré sťažovateľ videl v neopakovaní výsluchov\nsvedkov po rozhodnutí o vylúčení veci na samostatné konanie a po doručení mu uznesenia\no vznesení obvinenia (s čím sa najvyšší súd vysporiadal ústavne súladným spôsobom),\nsťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n71. Namietané porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi\nzaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd nepovažoval za právne významné podrobiť\nústavnoprávnemu prieskumu vzhľadom na už deklarovanú absenciu premietnutia\nvyslovenia jeho porušenia do požadovaného, v poradí ostatného, a teda relevantného výroku\nrozhodnutia, čo už bolo spomenuté v úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia.\n72. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto uznesenia.\n73. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,\nrozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného\nvyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto\nprípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. júla 2018\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "dovolanie-dovolacie dôvody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8de38023-46c6-4646-8016-dff2b57eb097", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.79.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 79/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/2015 z 11. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-11", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.79.2015.1"}, {"guid": "ussr:b11344db-d16a-4865-9c3e-047605417581", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 429/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 429/2014 z 13. 8. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-08-13", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b11344db-d16a-4865-9c3e-047605417581"}, {"guid": "ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 106/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 797, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f"}, {"guid": "ussr:07269280-1c0b-4f8b-b79b-c6d77c9c9131", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 155/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 155/2010 z 1. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-01", "citacie_n": 157, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:07269280-1c0b-4f8b-b79b-c6d77c9c9131"}, {"guid": "ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/08 z 2. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-02", "citacie_n": 601, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:505d2c5f-0fdc-4db3-9597-132450bee9c7", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 133/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 133/05 z 5. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-05", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:505d2c5f-0fdc-4db3-9597-132450bee9c7"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:bc4dd614-4aef-4bc1-b5bb-f07d9db62da2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 405/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 405/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc4dd614-4aef-4bc1-b5bb-f07d9db62da2"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 33/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/04 z 4. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-04", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1"}, {"guid": "ussr:89851db3-e8c4-4f27-b63d-cbb99648e5fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 334, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89851db3-e8c4-4f27-b63d-cbb99648e5fe"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:02540481-a652-4ee1-a6db-4ed263d14e47", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 79/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/03 z 9. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-09", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02540481-a652-4ee1-a6db-4ed263d14e47"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "22798e14-61d0-411a-b2d0-8b83db269c29:b0f4c8cd-cf63-4e07-8698-b4b9e3e0b11e", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2312010643.1", "spisova_znacka": "5To/29/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 5To/29/2016 z 28. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2016-09-28", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2312010643.1"}], "citovane_v": [{"guid": "9b16f042-d8ef-4626-bbb4-e20869eadcec:64ad2d2f-766b-47a6-8d16-51f39abbe38e", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7115210876.2", "spisova_znacka": "11CoPr/7/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11CoPr/7/2018 z 23. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-04-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7115210876.2"}, {"guid": "9b16f042-d8ef-4626-bbb4-e20869eadcec:da0d9b2a-cac9-444a-8faa-d87e275431ab", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7115210876.2", "spisova_znacka": "11CoPr/7/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11CoPr/7/2018 z 23. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-04-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7115210876.2"}, {"guid": "186db0d4-101d-48a1-a0db-41855097e388:77353f04-066b-4515-81cb-5a351809072e", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7116208325.1", "spisova_znacka": "11Co/81/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/81/2018 z 7. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-01-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7116208325.1"}, {"guid": "186db0d4-101d-48a1-a0db-41855097e388:e62644b8-30ad-49af-927f-961a6f8b9c88", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7116208325.1", "spisova_znacka": "11Co/81/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/81/2018 z 7. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-01-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7116208325.1"}]}