{"guid": "ussr:421903c7-f54d-45ab-bbc9-94a841ff2fbb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.313.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 313/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 313/2018 z 7. 8. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. augusta 2018, sp. zn. III. ÚS 313/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.313.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-08-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "nazov": "čl. 1 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-1", "nazov": "čl. 13 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-5", "nazov": "čl. 20 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "nazov": "čl. 38 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Zmluva o Európskej únii (2012/C 326 Úradný vestník Európskej únie) čl. 4 ods. 3", "nazov": "Zmluva o Európskej únii (2012/C 326 Úradný vestník Európskej únie) čl. 4 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyZmluva o Európskej únii (2012/C 326 Úradný vestník Európskej únie) čl. 4 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/421903c7-f54d-45ab-bbc9-94a841ff2fbb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.313.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.313.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.313.2018.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 313/2018-29\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2018\npredbežne\n\nprerokoval\n\nsťažnosť\n\nobchodnej\n\nspoločnosti\n\nKAMWOOD,\n\ns.\n\nr.\n\no.,\n\nSkladištná 4676, Lučenec, zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ, s. r. o., Štefana\nMoyzesa 9877/43, Zvolen, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Maroš Uhaľ, vo veci\nnamietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na slobodnú\nvoľbu povolania a na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47\nods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi\npodľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných\npráv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na pokojné užívanie\nmajetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, ako aj čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 24. mája 2017 v konaní sp. zn. 3 Sžf 115/2015 a jeho postupom\nv tomto konaní a takto\n\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n18. augusta 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o.,\nSkladištná 4676, Lučenec (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 13 ods. 1 ústavy,\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy, základného práva\nna slobodnú voľbu povolania a na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti\npodľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nzákladného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného\npráva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny,\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy\npodľa čl. 13 dohovoru,\n\npráva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového\n\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový\nprotokol“), ako aj čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „zmluva o EÚ“)\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 24. mája\n2017 v konaní sp. zn. 3 Sžf 115/2015.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutiami Daňového úradu v Banskej\nBystrici (ďalej len „správca dane“) z júna 2014 boli sťažovateľovi vyrubené rozdiely\na vlastné daňové povinnosti na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2012\n– apríl 2012 a jún 2012 – september 2012, keďže správca dane dospel k záveru,\nže podmienky na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty podľa § 43 zákona č. 222/2004\nZ. z. o dani z priadnej hodnoty v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon\n2\n\no dani z pridanej hodnoty“) neboli pri dodávkach tovaru maďarským odberateľom splnené.\nNa odvolania sťažovateľa Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len\n„žalovaný“) ôsmimi rozhodnutiami z 18. novembra 2014 prvostupňové rozhodnutia správcu\ndane potvrdilo.\n3. Sťažovateľ napadol potvrdzujúce rozhodnutia žalovaného žalobami podľa druhej\nhlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení v tom čase\núčinnom. Zhodne v nich tvrdil, že „splnil podmienky pre oslobodenie podľa § 43 ods. 1\nZákona o DPH, pretože podľa kúpnej zmluvy a plnomocenstva prepravcu sa považoval\ntovar za dodanie odberateľovi jeho odoslaním, t. j. okamihom, keď spoločnosť žalobcu\numožnila prepravcovi nakladať s týmto tovarom... Podmienka, aby bol odberateľ osobou\nidentifikovanou pre daň v inom členskom štáte, stanovuje síce Zákon o DPH v § 43 ods. 1,\navšak ani tento zákon vôbec nehovorí o tom, že podmienkou oslobodenia od dane je, aby\nodberateľ v inom členskom štáte splnil povinnosť odviesť daň z tovaru a aby túto povinnosť\nzabezpečil dodávateľ tovaru... túto podmienku je potrebné skúmať v okamihu, keď došlo\nk zdaniteľnému obchodu, a to, či odberateľ bol v čase uskutočnenia obchodu osobou\nidentifikovateľnou pre daň v inom členskom štáte. Nemôže byť následne na ťarchu\ndodávateľa tovaru, že odberatelia si neskôr svoju povinnosť odviesť daň z dodaného tovaru\nnesplnili, nepodali daňové priznanie, boli nezastihnuteľní a podobne, pretože nie je\nod dodávateľa možné spravodlivo požadovať, aby zabezpečil splnenie tejto povinnosti,...\nžalobcovi nebolo preukázané podvodné konanie. Spoločnosť žalobcu a ani splnomocnený\nzástupca neboli informovaní o tom, že bude v rámci dožiadania vykonaný aj výsluch\nsvedkov. Výsluch svedkov tak bol uskutočnený bez toho, aby o tom vedeli a mohli priamo\nklásť otázky, aby mohli namietať týchto svedkov, prípadne im nebola daná možnosť\npredložiť otázky, ktoré mali byť v rámci dožiadania kladené svedkom. Zo strany I. st.\norgánu im bol oznámený iba výsledok tohto dokazovania, bez akejkoľvek možnosti, a na\ndokazovaní akokoľvek zúčastniť sa.“. V žalobách sťažovateľ zdôraznil aj vlastnú\ndobromyseľnosť „pri uzatváraní obchodov s maďarskými odberateľmi. Z uvedeného\nvyplýva, že spoločnosť žalobcu nevedela a ani nemohla vedieť o prípadnom podvodnom\nkonaní obchodných partnerov.“.\n\n3\n\n4. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) konania o žalobách spojil\nna spoločné konanie, v ktorom rozsudkom č. k. 23 S 27/2015-116 z 12. mája 2015 žaloby\nsťažovateľa zamietol. Podľa jeho názoru § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty\npožaduje na oslobodenie od dane splnenie dvoch podmienok, „a to prvá podmienka\ndodanie tovaru a druhá podmienka, že nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň\nv inom členskom štáte. Súd dospel rovnako ako správne orgány k záveru, že v danom\nprípade neboli splnené tieto dve podmienky, žalobca nepreukázal, že tovar uvedený\nna faktúrach\n\nbol\n\ndodaný\n\nnadobúdateľom\n\nv Maďarsku,\n\nnadobúdateľ\n\nv Maďarsku\n\nnenadobudol právo nakladať s tovarom ako s vlastným, keďže nebolo preukázané, že tovar\nbol nadobúdateľom v Maďarsku odovzdaný... Maďarské subjekty – tvrdení odberatelia mali\nsíce pridelené IČ DPH, ale nebolo preukázané, že v Maďarsku došlo k odvedeniu dane\nza tovar, ktorý mal byť dodaný za zdaňovacie obdobie r. 2012, nebola teda splnená zásada\nneutrality a nebola splnená ani druhá podmienka pre priznanie oslobodenia od dane.“.\n5. Ku kvalite dokazovania v daňovom konaní krajský súd uviedol, že „daňový\nsubjekt bol, či už v priebehu výkonu daňovej kontroly alebo aj vo vyrubovacom konaní\nvyzývaný na predloženie dôkazov k svojim tvrdeniam... žalobca nepredložil také relevantné\ndôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t. j. reálne dodanie tovaru tak,\nako bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch... šetrením správcu dane sa\ndeklarované tvrdenie žalobcu v listinných dôkazoch nepotvrdilo, lebo nebolo preukázané,\nže tovar bol skutočne dodaný maďarským odberateľom ako kupujúcim, ktorí boli uvedení\nna faktúrach a CMR. Správca dane z odpovede na žiadosť o medzinárodnej výmene\ninformácií zistil, že neboli splnené podmienky pre splnenie oslobodenia od dane, nakoľko\npreverovaním nebolo potvrdené nadobudnutie tovaru maďarským daňovníkom...“. Krajský\nsúd zrekapituloval zistenia od maďarskej daňovej správy a uzavrel, že „už zo samotných\núčtovných dokladov... bolo zrejmé, že zo strany žalobcu k dodaniu tovaru nadobúdateľom\nuvedených na faktúrach nedošlo. V konečnom dôsledku preto ani nebolo rozhodujúce,\nči maďarské orgány v súvislosti s medzinárodnou výmenou informácií vypočuli nejakých\nsvedkov, o výsluchu ktorých mali upovedomiť žalobcu. Dokonca spoločnosť\nuviedla, že nevykonávala intrakomunitárne transakcie, v daňovom priznaní takéto\n\n4\n\ntransakcie neuviedla za preverované obdobie. Spoločnosť dokonca poprela ekonomické\ntransakcie so spoločnosťou KAMWOOD...“.\n6. Podľa krajského súdu sťažovateľ „žiadnym spôsobom nevyvrátil pochybnosti\ndaňového orgánu, pochybnosti neboli odstránené žiadnymi hodnovernými dôkazmi, preto\nsprávca dane nepochybil, ak pri rozhodovaní vychádzal z dôkazov, ktoré získal... Pokiaľ\nžalobca poukazoval na výpoveď konateľa spoločnosti\n\n,\n\n,\n\nktorý mal zabezpečovať prepravu tovaru, jeho tvrdenia o preprave tovaru nadobúdateľom\nuvedeným na faktúrach... neboli nadobúdateľmi potvrdené.“.\n7. K žalobnej argumentácii sťažovateľa krajský súd uviedol, že „správca dane\nnepreukazuje úmysel a vedomosť o podvodnom konaní, toto presahuje rámec konania\ndaňových orgánov, rovnako aj súdu preskúmavajúceho zákonnosť napadnutých\nrozhodnutí... Nie je vylúčené, že obchodní partneri žalobcu sa mohli dopustiť aj\npodvodného konania, na druhej strane bolo ale povinnosťou žalobcu počínať si\nv obchodných vzťahoch opatrne, s primeranou obozretnosťou, mal si preveriť daňové\nsubjekty v Maďarsku a nespoliehať sa len na prepravcu\n\n.“.\n\n8. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol odvolaním. V ňom namietal,\nže krajský súd sa nedostatočne vysporiadal so žalobnou argumentáciou (napr. v otázke\nsúdnej judikatúry použitej sťažovateľom), že „dostatočne a náležite neuviedol, ktoré\nskutočnosti mal v danej veci za preukázané, o ktoré konkrétne dôkazy oprel svoje skutkové\ntvrdenia, aké úvahy ho viedli pri rozhodovaní vo veci...“. Na rozdiel od krajského súdu\nsťažovateľ tvrdil splnenie oboch podmienok oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 1 zákona\no dani z priadnej hodnoty. Uviedol, že „prepravca bol odberateľom podľa písomného\nplnomocenstva splnomocnený na dojednanie obchodu, jeho prepravu ako aj na zaplatenie\nkúpnej ceny... Ak naša spoločnosť naložila tovar splnomocnenému prepravcovi\nna prepravu, umožnila nakladať odberateľovi prostredníctvom splnomocnenca/prepravcu\ns tovarom ako vlastník.“. K druhej podmienke dôvodil dobromyseľnosťou, keďže „v čase\nuskutočnenia obchodu boli naši maďarskí odberatelia osobami s prideleným IČ DPH,\nčo sme si preverovali v príslušnom registri“.\n\n5\n\n9. Sťažovateľ v odvolaní rovnako kritizoval, že „daňové orgány na nás neúnosne\npreniesli dôkazné bremeno nad rámec dokumentov, ktoré sme mali predložiť\npre oslobodenie od dane, hoci zákonom požadované dokumenty sme predložili“.\nV nadväznosti na to sťažovateľ tvrdil, že krajský súd „neaplikoval priamy účinok ust. 138\nods. 1 smernice“, a tým „poprel prednosť práva Únie, čím porušil zásadu únijovej lojality\npodľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ...“.\n10. Sťažovateľ namietol odňatie zákonného sudcu v jeho spojených veciach,\nkeďže v čase podania žalôb „ako predsedníčka senátu bola uvedená\n. Po následnom spojení uvedených konaní pod sp. zn. 23S/27/2015 však už bol\npredsedom senátu\n\n. Dôvod, prečo došlo k zmene predsedu senátu... nám\n\nnie je jasný... Máme za to, že k uvedenej zmene došlo v rozpore s rozvrhom práce\na svojvoľne.“.\n11. V odvolaní sťažovateľ napokon podrobil kritike i skutočnosť, že ho správca dane\nneoboznámil s účelom vykonávaných daňových kontrol, a teda jeho konanie bolo\n„šikanózne a prísne formálne, čo je však v prísnom rozpore s princípom materiálneho\nprávneho štátu...“.\n12. Najvyšší súd rozsudkom z 24. mája 2017 v konaní sp. zn. 3 Sžf 115/2015 potvrdil\nprvostupňový rozsudok krajského súdu. V odôvodnení zdôraznil, že § 43 ods. 5 zákona\no dani z pridanej hodnoty vyžaduje od platiteľa dane registrovaného v Slovenskej republiky\nnielen „predloženie kópie faktúry, ale kumulatívne, v závislosti od osoby zabezpečujúcej\nprepravu tovaru... predloženie dokladu osvedčujúceho realizovanie prepravy tovaru\nna územie členského štátu a (§ 43 ods. 5 písm. d/ zákona o DPH) predložením iných\ndokladov, ktoré preukážu reálne dodanie tovaru odberateľovi. Takýto doklad však žalobca\nv priebehu konania nepredložil a ani správcovi dane s v rámci šetrenia nepodarilo dodanie\ntovaru maďarským odberateľom... zistiť.“. Najvyšší súd vyhodnotil, že „v predmetnej veci\nvšak spornou bola otázka samotného dodania tovaru maďarským odberateľom, ktoré\nsprávne orgány vyhodnotili podľa ust. § 8 ods. 4 zákona o DPH, a vznik daňovej povinnosti\npodľa ust. § 19 ods. 8 zákona o DPH, nakoľko neboli preukázané podmienky pre splnenie\noslobodenia od dane... Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predložené\n\n6\n\ndaňové doklady a dôkazy na preukázanie sporných dodávok tovaru, nespĺňajú zákonné\nkritérium pre oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH. Predmetom dokazovania\nsprávcu dane bola aj preprava tovaru, ktorá mala byť reálne vykonávaní spoločnosťou\n,\n\n. Prepravca okrem formálnych dokladov (Medzinárodné nákladné\n\nlisty) na žiadosť správcu dane nepredložil žiadne ďalšie doklady, ako napr. knihy jázd,\ntachografy, poplatky za prepravu v Maďarsku, špecifické objednávky od odberateľov,\nktorých zastupoval a pod.“.\n13. Podľa názoru najvyššieho súdu «správca dane mal právo preveriť reálnosť\ndodávky odberateľovi tovaru, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté\npochybnosti... V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom\npriznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne\nna jeho strane došlo. Už samotné zistenie skutočnosti, že odberatelia popreli komunikáciu\nso žalobcom (spoločnosť\n\n), prípadne nie sú ekonomicky činní, jednoznačne\n\nspochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho dodávok zahraničným\nodberateľom deklarovaných v jeho daňovom priznaní. Takýto spôsob vedenia dokazovania\nžalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu\nv postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť\nspochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky\nskutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní (najmä výšku príjmov, výšku výdavkov a výšku\ndane).... Vzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaných\nzdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len\nv predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov,\nako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky\nrozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti\nza dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči\nfiktívnych zdaniteľných plnení... Nie je neobvyklé, ba je potrebné, aby pri tovare\nso špecifickými vlastnosťami ako je v tomto prípade kvalita, druh, typ spracovania\nmateriálu, bol riadne preverovaný tento tovar v každej etape, stupni obchodovania.\nObvyklým postupom zodpovedného podnikateľa je, keď jeho plnenie zodpovedá\npožiadavkám odberateľa. V danom prípade bolo z účtovných dokladov a zo zistení správcu\n\n7\n\ndane preukázané, že žalobca od svojich dodávateľov nakupoval tovar – drevo vo forme\nguľatiny, resp. ihličnaté výrezy. V konaní pred daňovými orgánmi vierohodne nepreukázal,\nako došlo k realizácii objednávky, čo sa týka množstva, druhu a typu požadovaného\nmateriálu odberateľmi. V konaní predložil doklady preukazujúce dodávku stavebného\nreziva (hranoly, fošne, dosky, laty), bez preukázania spracovania dreva podľa potrieb\na individuálnych\n\npožiadaviek\n\nodberateľa.\n\nZa\n\núčelom\n\nodstránenia\n\npochybností\n\no vykonávaní objednávok na požadované množstvo a druh tovaru... odberateľmi, vzájomnou\nkorešpondenciou, ktorá sa v zmysle zmlúv mala uskutočňovať výhradne písomnou formou.\nSúd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2.1 uzavretých kúpnych zmlúv medzi žalobcom\na jeho odberateľmi, podľa ktorého: „Podrobnú špecifikáciu jednotlivých dodávok sú\npovinní si medzi sebou vzájomne dohodnúť konatelia obidvoch zmluvných strán“. Žalobca\nv konaní nepredložil žiaden dodatok k uzatvoreným zmluvám, v zmysle ktorého by uvedená\npovinnosť prešla na prepravcu. Prepravca v konaní nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by\nvyplývalo, o aký druh stavebného reziva a o aké množstvo má konkrétny odberateľ záujem,\nteda poverenie na vykonanie podrobne špecifikovanej objednávky v mene odberateľa.\nŽalobca teda nepreukázal, na základe akého titulu, akej požiadavky odberateľov,\ndochádzalo k realizácii konkrétnych dodávok... Sám žalobca neprispel svojim konaním\nk odstráneniu pochybností o realizácii dodávok pre odberateľov, keď správcovi dane\nnevedel objasniť vedenie skladovej evidencie ohľadom termínu, množstva a druhu\nvyskladneného tovaru, podľa požiadavky svojho obchodného partnera. Minimálne touto\nbežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia, že bude spochybnená reálnosť dokladmi\ndeklarovanej transakcie. Pochybnosť o skutočnom dodaní tovaru bola podporená\naj deklarovanými hotovostnými platbami od odberateľov žalobcu prostredníctvom\nprepravcu, čo znemožnilo kontrolu pohybu finančných prostriedkov, t. j. účel platieb, osobu\nplátcu, termín, výšku, účel úhrady a pod. V prípade žalobcu sa v rámci kontrolovaného\nobdobia nejednalo o takéto dodanie tovaru pochybnému odberateľovi v ojedinelom prípade,\nnetransparentné transakcie s viacerými pochybnými zahraničnými subjektami prebiehali\nopakovane, po dlhšie časové obdobie bez toho, aby si akýmkoľvek spôsobom overil\nexistenciu a spoľahlivosť odberateľa.».\n\n8\n\n14. Najvyšší súd zdôraznil prvok zodpovednosti pri výkone podnikateľskej činnosti,\nako aj podstatu zdaňovania daňou z pridanej hodnoty, ktorá spočíva v zbavení podnikateľa\ndaňového bremena tejto dane. Následne uviedol, že „v danom prípade vzhľadom\nna rozdielnu kvalitu a druh tovaru obdržaného od dodávateľov žalobcu (guľatina, smrekový\nvýrez), nepreukázanie jeho spracovania pre potreby odberateľov, ktorým bol dodávaný iný\ndruh tovaru – stavebné rezivo, nie je zároveň preukázané, že žalobca zaplatil DPH\nz prijatého tovaru, ktorý bol následne dodaný jeho odberateľom...“.\n15. K odvolacej námietke odňatia zákonnému sudcovi najvyšší súd sťažovateľovi dal\n„do pozornosti rozvrh práce Krajského súdu... pre rok 2015... Z rozvrhu práce jasne\nvyplýva, že senát 23S (ktorý je nutné považovať za zákonného sudcu vo veciach, ktoré\nprejednáva senát) sa v rozhodnom čase skladal z troch sudcov:\n– riadiacej predsedníčky senátu a ďalších dvoch členov senátu,\n– predseda senátu a\n\n– člena senátu. Žaloba bola pridelené\n\ndo senátu riadiacej predsedníčky senátu 23S\n\n, pričom vec\n\nprejednával a rozhodol určený sudca spravodajca\n\n. Vzhľadom na náhlu\n\nprekážku, práceneschopnosť jedného člena senátu\n\nbol určený na jeho\n\nzastúpenie sudca zastupujúceho senátu 24S, podľa čl. III bod 2.7.1, písm. b) platného\nRozvrhu práce. Vo veci konal senát v zostave súladnej so zákonom, pričom okolnosť,\nktorý člen senátu je určeným sudcom spravodajcom, závisí od rozhodnutia predsedu senátu,\npovereného riadením práce senátu. Skutočnosť, že jeden senát krajského súdu môže mať\nviac ako jedného predsedu senátu, vyplýva aj zo zákona č. 757/2004 Z. z... Pri písomnom\nvyhotovení rozsudku sa v hlavičke uvedie predseda senátu a členovia (i keď aj člen môže\nbyť vo funkcii predsedu senátu, avšak nie v konkrétnej veci). Na základe uvedeného...\nk odňatiu zákonnému sudcovi v tomto prípade... nedošlo.“.\n16. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ najprv tvrdí, že kým\npodľa názoru správcu dane, žalovaného i krajského súdu boli predložené všetky doklady,\nktoré na preukázanie nároku na oslobodenie od dane zákon o dani z pridanej hodnoty\nvyžaduje, najvyšší súd „sa... odklonil od ich záverov vo vzťahu k úplnosti dokladov\npredložených nami v zmysle zákona o DPH. Prišiel s novou myšlienkou spočívajúcou v tom,\nže sme mali predložiť ďalšie doklady, ktorými sme mali preukázať vykonanie v daňovom\n9\n\npriznaní deklarovaných obchodov.“. Nadväzne sťažovateľ cituj pasáž odôvodnenie\nnajvyššieho súdu, ktorý súčasne vyslovil stotožnenie sa s dôvodmi rozhodnutia krajského\nsúdu. V tomto aspekte vidí rozpor medzi pohľadom krajského súdu a najvyššieho súdu.\nKritizuje tiež, že „Najvyšší súd SR vôbec neuviedol, aké ďalšie doklady by sme podľa ním\noznačeného ustanovenia § 43 ods. 5 písm. d) zákona o DPH predložiť.“. Napríklad\nvymenované doklady („knihy jázd, tachografy, poplatky za prepravu do Maďarska,\nšpecifické objednávky od odberateľov..“) nemajú podľa názoru sťažovateľa náležitý\nzákonný podklad na to, aby boli predkladané ako doklady k uplatňovanému nároku\nna oslobodenie od dane. Poukazuje tiež na skutočnosť, že „ide o doklady týkajúce sa\nprepravcu... V tomto smere teda za prípadné nepredloženie týchto dokladov v žiadnom\nprípade nemôžeme zodpovedať.“. Podľa názoru sťažovateľa tento postoj najvyššieho súdu\npredstavoval „nový záver – išlo o záver doposiaľ v konaní rozhodujúcimi orgánmi\nnevyjadrený a teda pre nás prekvapivý. Na tento nám malo byť umožnené reagovať a to ešte\nv rámci konania na Najvyššom súde SR a pred jeho konečným rozhodnutím.“.\n17. Vo väzbe na podmienku oslobodenia od dane, ktorou je dodanie tovaru,\nsťažovateľ poukazuje na § 13 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty\na zdôrazňuje, že „podľa kúpnej zmluvy a plnomocenstva prepravcu sa považoval tovar\nza dodaný jeho odberateľovi jeho odoslaním, t. j. okamihom, keď naša spoločnosť umožnila\nprepravcovi nakladať s týmto tovarom. Prepravca bol odberateľom podľa písomného\nplnomocenstva splnomocnený na dojednanie obchodu, jeho prepravu, ako aj na zaplatenie\nkúpnej ceny, tieto okolnosti nespochybnil ani súd prvého stupňa... Okrem toho, aj\nna vystavených faktúrach bolo vždy uvedené zmluvné dojednanie podľa pravidiel\nMedzinárodnej obchodnej komory Incoterms – tzv. EXW – EX WORKS... Dojednanie EXW\nznamená, že predávajúci splní svoju povinnosť dodať tovar, keď dá kupujúcemu tovar\nk dispozícii vo svojej prevádzkarni alebo na inom dohodnutom mieste... Podľa kúpnych\nzmlúv sme tovar dodávali v mieste predávajúceho, t. j. v mieste sídla nášho podniku\nna Slovensku... tovar je preto potrebné mať z tohto titulu za dodaný jeho naložením na auto\nprepravcu. V tomto smere je preto absolútne bez významu, kto a ako tovar v Maďarsku\nprevzal...“. Následne sťažovateľ tvrdí, že „tovar prekročil hranicu členského štátu –\nv tomto prípade Maďarskej republiky. Táto skutočnosť aj nastala, čo potvrdili samotné\n\n10\n\ndaňové orgány a nepopreli to ani súdy oboch stupňov. Sporným sa pre daňové úrady javí,\nkto konkrétne v Maďarsku tovar prevzal. Išlo však v tomto prípade o skutočnosť, ktorá bola\nna prepravcovi a na zodpovednosti kupujúceho, keďže my sme tovar naložením už dodali.“.\n18. Zistenia maďarských daňových orgánov týkajúce sa ekonomickej činnosti\nodberateľov sťažovateľa podľa jeho názoru „nič nevypovedajú o spôsobe fungovania\nspoločností v čase vykonávania obchodov. Vypovedajú len o tom, čo zistili maďarské\norgány\n\nv čase\n\nvykonania dožiadania.\n\nV danom prípade\n\nsú teda tieto dôkazy\n\no tzv. ekonomickej nečinnosti nedostatočnými... pre prenos dôkazného bremena na našu\nspoločnosť, pre vyvrátenie nami predložených dokladov... Ak má správca dane aj napriek\npredloženým dokladom naďalej pochybnosti o realizácii obchodu, dochádza k tzv. prenosu\ndôkazného bremena na správcu dane. Správca dane nemôže donekonečna žiadať\nod daňového subjektu, aby predložil stále ďalšie a ďalšie dôkazy, ktorými má potvrdiť\noprávnenosť oslobodenia od dane.“.\n19. Vo vzťahu k maďarskému odberateľovi\n\nsťažovateľ vyslovuje\n\notázku, „koho sa vlastne správca dane cestou dožiadaných orgánov dopytoval na zistenie\ncitovaných skutočností. Správca dane totiž v protokole neuviedol, od koho uvedené\ninformácie o popretí obchodov, popretí existencie pečiatok a splnomocnenia, zistil.\nRovnako z neho nie je zrejmé, či svoj podpis poprela osoba, ktorej podpis aj patril. Táto\nskutočnosť je však dôležitá. Z protokolu vôbec nevyplýva, či bol vykonaný výsluch\nkonateľov spoločnosti odberateľa, prípadne iných osôb. Okrem toho, nemáme vedomosť\no tom, že by nás správca dane na takýto výsluch predvolal, alebo nám dal na vedomie, kedy\na kde sa takýto výsluch konať bude, aby sme sa ho mohli zúčastniť.“. Následne sa\nsťažovateľ dovoláva ochrany dobrej viery založenej na zmluvnom vzťahu, v ktorom\n„kontakt s druhou stranou zabezpečoval prepravca“.\n20. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny\ndvor“), ktorú argumentačne použil aj najvyšší súd, sťažovateľ namieta, že „nedopustili sme\nsa podvodného konania, neboli sme účastní v akomkoľvek podvodnom reťazci dodávok\na ani vo vzťahu k našim odberateľom žiadne podvodné konanie zistené a tvrdené nebolo.\nTakéto podvodné konanie nebolo zistené ani vo vzťahu k prepravcovi, ktorý dopravil tovar\n\n11\n\nodberateľom. Záver najvyššieho súdu je potom založený na jeho úvahe, bez opory\nv skutkovom stave a ako taký nemôže obstáť.“.\n21. Argument najvyššieho súdu, podľa ktorého nebolo riadne preukázané\nspracovanie dreva do výslednej podoby dodávanej odberateľom, sťažovateľ vyhodnocuje\nako novotu patriacu medzi „skutočnosti prekvapivé, na ktoré sme nemali možnosť\nadekvátne reagovať. Za týchto okolností došlo podľa nášho názoru k odňatiu možnosti\nkonať pred súdom, ako aj porušeniu princípu spravodlivého procesu. Je zrejmé, že sme sa\ndostali do nevýhodného postavenia voči daňovým orgánom ako de facto našej protistrane\nv konaní, keď nám súd neumožnil reagovať na jeho novú argumentáciu a uplatniť naše\nnámietky a dôkazy k nej...“.\n22. Sťažovateľ kritizuje aj daňové kontroly uskutočnené uňho správcom dane,\npretože „sme neboli do dnešného dňa oboznámení o dôvodoch, pre ktoré začala voči našej\nspoločnosti daňová kontrola“. Podľa jeho názoru „ak v priebehu daňovej kontroly\nabsentuje uvedenie dôvodu, pre ktorý sa tá vykonáva,... je takéto konanie svojvoľné\na protiústavné od počiatku a právnu ochranu nepožíva...“. V dôsledku toho majú byť podľa\nsťažovateľa dôkazy získané daňovou kontrolou nezákonné.\n23. V dôsledku popísaných vád kritizovaných rozhodnutí došlo podľa sťažovateľa\naj k narušeniu jeho legitímneho očakávania, „že sme splnili podmienky pre nadmerný\nodpočet dane podľa podmienok hmotného práva. Tým správca dane zasahuje do nášho\nvlastníckeho práva... a neprimerane obmedzuje slobodu podnikania našej spoločnosti.“.\n24. Sťažovateľ namieta nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu, pretože „súdy sa nedostatočne zaoberali neúnosným prenesením\ndôkazného bremena na našu spoločnosť, keď sme napriek splneniu všetkých zákonných\npodmienok pre oslobodenie od dane, mali ďalej preukázať reálnosť uskutočneného plnenia.\nNevyhodnotili, či to malo alebo mohlo mať za následok porušenie právnej istoty našej\nspoločnosti, a či to vzhľadom na všetky okolnosti danej veci bolo možné od našej\nspoločnosti spravodlivo požadovať.“. Podľa jeho názoru najvyšší súd neodstránil\nnedostatky odôvodnenia prvostupňového rozsudku krajského súdu.\n\n12\n\n25. Krajský súd svojím rozhodnutím podľa názoru sťažovateľa taktiež „neaplikoval\npriamy účinok ust. 138 ods. 1 smernice, poprel prednosť práva Únie, čím porušil zásadu\núniovej lojality podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ a porušil povinnosť Slovenskej\nrepubliky zabezpečiť plnú účinnosť úniových noriem. To malo za následok odopretie\nmožnosti našej spoločnosti domáhať práv vyplývajúcich z práva Únie. Ani Najvyšší súd SR\nnevykonal nápravu tohto pochybenia súdu prvého stupňa, len sa jednoducho vyjadril že\nnejde o porušenie práva Únie, pretože smernica stanovuje ako podmienku oslobodenia\ndodanie tovaru, ktoré je v tomto prípade sporná. To je síce pravda, ale smernica a judikáty\nvydané v súlade s ňou dodanie tovaru považujú za preukázané inak, ako to tvrdia daňové\norgány a súdy v našej veci.“.\n26. Napokon sťažovateľ poukazujúc na zmeny, ktoré už uviedol aj v odvolaní\nproti rozsudku krajského súdu, namieta aj odňatie zákonnému sudcovi, keďže „dôvod,\nprečo došlo k zmene predsedu senátu v konaní pod sp. zn. 23S/27/2015 nám nie je jasný\na daná skutočnosť nám nebola zo strany súdu prvého stupňa objasnená. K zmene predsedu\nsenátu nemohlo dôjsť ani spojením vecí pod spoločné konanie, pretože\nbola predsedníčkou senátu pod sp. zn. 23S/27/2015. Táto ale v konečnom\nrozsudku už však nebola predsedníčkou senátu, ale len jeho členom... Nepovažujeme\nza dostatočné vysvetlenie tejto zmeny Najvyšším súdom SR, pretože síce súd odkázal\nna rozvrh práce, ale bez toho, ba ho k rozhodnutiu pripojil, či nás s ním inak oboznámil.\nTakto stále pre nás dôvod zmeny zostáva nejasný. Máme preto stále za to, že k uvedenej\nzmene došlo v rozpore s rozvrhom práce a svojvoľne. Tým nám bola odňatá možnosť konať\npred zákonným sudcom...“. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „máme vedomosť o tom,\nže na Krajskom súde Banská Bystrica sú vytvorené dva správne senáty ako senáty\nodvolacie. Nie je nám preto zrozumiteľné, akým spôsobom a z akého dôvodu boli do senátu,\nktorý rozhodoval aj túto vec, pridelené vôbec všetky žaloby, ktoré sme voči rozhodnutiam\nsprávcu dane podali. Ak boli spisy prideľované náhodným výberom pre dva senáty, nie je\npredsa možné, že by všetky žaloby boli pridelené len a výhradne do jediného a toho istého\nsenátu. Napr. len v prípade tejto našej veci rozhodol jedným rozhodnutím ten istý senát\nkrajského súdu o ôsmych našich žalobách, ktoré všetky boli pridelené len jeho senátu.“.\n\n13\n\n27. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom takto:\n„Základné práva sťažovateľa KAMWOOD s.r.o... a to právo na právnu istotu\na naplnenie znakov materiálneho právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR právo\nna dodržiavanie medzinárodných zmlúv a záväzkov podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, právo\nna dodržanie zásady legality zo strany štátnych orgánov podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR,\nprávo na dodržanie princípu materiálneho právneho štátu a zásady legality podľa čl. 13\nods. 1 Ústavy SR, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 5 Ústavy SR, právo\nna slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú\nzárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, právo na súdnu ochranu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47\nods. 3 Ústavy SR, právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd, právo sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na pokojné užívanie majetku\npodľa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, právo na dodržanie zásady únijnej spolupráce podľa čl. 4 ods. 3\nzmluvy o Európskej únii, rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Sžf/115/2015 zo dňa\n24.5.2017 a jeho postupom porušené boli.\nRozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 3Sžf/115/2015 zo dňa 24.5.2017 sa zrušuje a vec\nsa Najvyššiemu súdu SR vracia na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi spoločne\na nerozdielne trovy konania pred Ústavným súdom SR na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\n28. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n14\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n29. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n30. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný\nsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nK namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 ústavy a čl. 4\nods. 3 zmluvy o EÚ\n31. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo\n32. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné\npravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie\nmedzinárodné záväzky.\n33. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n34. Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe\nzákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou\n\n15\n\nzmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.\n35. Podľa čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú\na vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.\n36. Ústavný súd zdôrazňuje, že zmyslom a účelom jeho právomoci podľa čl. 127\nods. 1 ústavy je poskytovanie účinnej ochrany tam uvedeným základným právam\na slobodám\n\nfyzických\n\nosôb\n\na právnických\n\nosôb.\n\nPrimárne\n\nteda\n\nv konaní\n\no tzv. individuálnych ústavných sťažnostiach nejde o konštatovanie ústavne relevantných\npochybení orgánov verejnej moci spätých s porušením konkrétneho článku ústavy.\nPrirodzene, ak ústavný súd má poskytovať ochranu základným právam a slobodám\nsťažovateľa, nevyhnutne musí autoritatívne výrokom svojho rozhodnutia označiť ústavný\nčlánok garantujúci konkrétne základné právo alebo slobodu, ktoré bolo porušené, a tým\nrozhodnúť o rozpore konania orgánu verejnej moci s predmetným ústavným článkom.\nNemožno však o každom článku ústavy povedať, že by priamo priznával určité základné\nprávo alebo slobodu adresátovi výkonu verejnej moci (III. ÚS 483/2012, III. ÚS 588/2016).\n37. Článok 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú\npovinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy\n(napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka\nkonania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie\ntohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011).\n38. Aj pokiaľ ide o čl. 1 ods. 2 ústavy, ústavný súd už konštatoval, že tento článok\nústavy neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania a nemožno ho\nsamostatne aplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení\nindividuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 81/02,\nIII. ÚS 116/2011, IV. ÚS 11/2014).\n39. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorých porušenie sťažovateľ navrhol vysloviť,\nmá taktiež charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky\n16\n\norgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011)\na neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd\nnemôže\n\nv\n\nkonaní\n\npodľa\n\nčl.\n\n127\n\nods.\n\n1\n\nústavy\n\nvysloviť\n\njeho\n\nporušenie\n\n(napr. III. ÚS 119/2011).\n40. Aj čl. 13 ods. 1 ústavy formuluje všeobecný ústavný princíp, ktorý je povinný\nrešpektovať každý orgán verejnej moci pri výkone svojich právomocí, ktorý zároveň slúži\nna ochranu jednotlivca pred verejnou mocou. Nezakotvuje však žiadne základné právo ani\nslobodu účastníka konania (III. ÚS 99/2012, III. ÚS 483/2012).\n41. Napokon aj čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ už samotnou dikciou naznačuje, že nie je\nprimárne adresovaný fyzickým osobám a právnickým osobám, voči ktorým je verejná moc\nvykonávaná. Zakotvuje povinnosť spolupráce a zároveň vzájomného rešpektu Európskej\núnie a jej členských štátov. Aj tu platí, že nedovolený zásah do základného práva alebo\nslobody, ktoré má na mysli čl. 127 ods. 1 ústavy, sa v individuálnom prípade bezpochyby\nmôže spájať aj s porušením záväzku plynúceho z čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ. V takom prípade\nje však potrebné, aby sťažovateľ obracajúci sa na ústavný súd neoznačil za referenčné\nkritérium čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ, ale práve to ustanovenie primárneho práva alebo\nvnútroštátneho právneho poriadku, ktoré mu dotknuté základné právo alebo slobodu\nexplicitne priznáva. Preto podľa názoru ústavného súdu nie je možné v konaní podľa čl. 127\nods. 1 ústavy úspešne namietať porušenie čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ nezakotvujúceho\ntypizované základné právo alebo slobodu sťažovateľa ako adresáta výkonu verejnej moci.\n42. V tejto časti tak ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1\nústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)\n43. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n17\n\n44. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom.\n45. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už\njudikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n46. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti právnickej osoby\npodľa čl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom všeobecných súdov, vrátane najvyššieho\nsúdu, je výlučne založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych\nprincípov, t. j. či v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi\nústavného poriadku chránené práva alebo slobody právnickej osoby. To v danom kontexte\nznamená, že ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama\nosebe významná, lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii\nmimo rámca všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho\nrámci prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich\njudikatúru. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, I. ÚS 129/2015).\n47. Proti napadnutému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ\npredniesol viacero námietok.\n48. Kritika zakladajúca sa na tvrdení, podľa ktorého sa najvyšší súd na jednej strane\nstotožnil so skutkovými a právnymi závermi žalovaného i krajského súdu, no zároveň\npodľa sťažovateľa „prišiel s novou myšlienkou spočívajúcou v tom, že sme mali predložiť\n\n18\n\nďalšie doklady, ktorými sme mali preukázať vykonanie v daňovom priznaní deklarovaných\nobchodov“, ústavný súd nevyhodnotil ako dôvodnú.\n49. Krajský súd v prvostupňovom rozsudku zrozumiteľne uviedol, že sťažovateľ\nv daňovom konaní „nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu\npodstatu veci, t. j. reálne dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované v predložených\nlistinných dôkazoch.“, a že „žiadnym spôsobom nevyvrátil pochybnosti daňového orgánu,\npochybnosti neboli odstránené žiadnymi hodnovernými dôkazmi...“. Preto tvrdenie\nsťažovateľa v sťažnosti, podľa ktorého „Krajský súd... nekonštatoval, že by sme mali okrem\nuž uvedených dokladov predložiť ďalšie doklady“, nezodpovedá skutočnému právnemu\nhodnoteniu krajského súdu. V nadväznosti na to potom odpadá aj ďalšia sťažovateľova\nkritika, podľa ktorej najvyšší súd „dospel k inému záveru ako všetky pred ním rozhodujúce\norgány“, pričom „na tento nám malo byť umožnené reagovať...“. Sťažovateľ sa zjavne\npokúša dostať právne hodnotenia najvyššieho súdu a krajského súdu do vnútorného rozporu,\nktorý by následne mohol prepojiť na nerešpektovanie svojich procesných práv v postupe\n(a tým aj rozhodnutí) najvyššieho súdu. Po dôkladnom preskúmaní citovaných právnych\nnázorov oboch súdov však ústavný súd bez zaváhania môže konštatovať, že ich názor\nna (ne)unesenie dôkazného bremena sťažovateľom v daňovom konaní a na jeho dôvody je\nplne konzistentný. Podstata ich hodnotení totiž spočíva v závere, podľa ktorého síce\nsťažovateľ explicitne v zákone o dani z pridanej hodnoty predpísanú dokumentáciu\nk uplatnenému nároku na oslobodenie od dane predložil, avšak správcovi dane sa podarilo\ndôkaznú silu tejto dokumentácie vyvrátiť, a preto bol sťažovateľ povinný navrhnúť\nalebo predložiť ďalšie dôkazy, ak chcel dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdeného hmotného\npráva uniesť.\n50. Nedôvodná je aj sťažovateľova kritika, podľa ktorej najvyšší súd síce uviedol, že\nv daňovom konaní bolo potrebné predložiť ďalšie dôkazy, nekonkretizoval ich však.\nSťažovateľ si sám odporuje, pretože v odôvodnení sťažnosti (strana 4) výslovne narába\ns demonštratívnym výpočtom najvyššieho súdu („knihy jázd, tachografy, poplatky\nza prepravu do Maďarska, špecifické objednávky od odberateľov...“), aby mohol predniesť\nnovú kritiku, spočívajúcu v tvrdení, že § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty predsa žiadne\ntakéto doklady k uplatnenému nároku na oslobodenie od dane neprikazuje predložiť. Týmto\n19\n\nvlastným názorom sťažovateľ v prvom rade vyvracia vlastnú kritiku, podľa ktorej najvyšší\nsúd neuviedol, aké ďalšie doklady mal na účel preukázania uplatneného nároku\nna oslobodenie od dane správcovi dane predložiť.\n51. No zároveň ústavný súd poukazuje na § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z.\no správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nv rozhodnom období (ďalej len „daňový poriadok“), podľa ktorého ako dôkaz možno\npoužiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre\nsprávne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi\npredpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké\nposudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní\na obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\n52. Podstata sťažovateľovej argumentácie sa zjavne zakladá na názore, že dôkazné\nbremeno týkajúce sa nároku na oslobodenie od dane je právne perfektným spôsobom\nunesené vtedy, ak oprávnená osoba predloží typizované daňové a účtovné doklady uvedené\nexplicitne v § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty. Sťažovateľ ale opomenul práve citovaný\n§ 24 ods. 4 daňového poriadku, ktorý ako lex generalis dopĺňa v procese dokazovania § 43\nzákona o dani z pridanej hodnoty [osobitne to platí vo vzťahu k sťažovateľom\nkritizovanému § 43 ods. 5 písm. d) zákona o dani z pridanej hodnoty]. Prezentovaná\nvzájomná nadväznosť oboch ustanovení plne korešponduje s tzv. presúvaním dôkazného\nbremena v daňovom konaní.\n53. Ústavný súd už judikoval (III. ÚS 401/09), že daňový subjekt má v daňovom\nkonaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.\nFormálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené\ndaňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné\ndoklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si\ndaňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.\n54. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov\npreukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených\n\n20\n\ndaňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú\npovinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením,\nalebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov\nsprávcom dane.\n55. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní\nk presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom,\nčo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady\nvyhľadávacej a zásady prejednacej.\n56. Sťažovateľ sa teda nemôže dovolávať splnenia svojej dôkaznej povinnosti\npredložením dokladov druhovo pomenovaných v § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty,\nak správca dane ich preverovaním účinne spochybnil materiálnu stránku realizácie\npredmetných zdaniteľných obchodov a sťažovateľ následne nepostupoval v zmysle výziev\nsprávcu dane tak, aby predložil ďalšie dôkazy, ktoré má na mysli § 24 ods. 4 daňového\nporiadku šírkou svojej formulácie.\n57. Uvedenú argumentáciu ústavný súd predkladá nie preto, aby sa štylizoval\ndo pozície vykladača zákona (čo mu ako orgánu primárne povolanému chrániť ústavnosť\nneprináleží), ale preto, aby sťažovateľovi zdôvodnil záver o ústavnej akceptovateľnosti\nskutkových a právnych názorov a konečných záverov najvyššieho súdu, ktorý v súlade\ns daňovými orgánmi i krajským súdom zhodnotil, že „žalobcom predložené daňové doklady\na dôkazy na preukázanie sporných dodávok tovaru, nespĺňajú zákonné kritérium\npre oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH“.\n58. Sťažovateľ ďalej na pomerne rozsiahlom priestore argumentuje v prospech\nzáveru o dodaní tovaru maďarským odberateľom na podklade ním tvrdeného spôsobu\nrealizácie\n\ndodávky.\n\nTá\n\nsa\n\nmala\n\nuskutočniť\n\nodovzdaním\n\ntovaru\n\nprepravcovi\n\nsplnomocnenému odberateľmi, a to v prevádzkarni sťažovateľa (dojednanie EX WORKS),\npričom podľa sťažovateľa „sporným sa pre daňové úrady javí, kto konkrétne v Maďarsku\ntovar prevzal. Išlo však v tomto prípade o skutočnosť, ktorá bola na prepravcovi\na na zodpovednosti kupujúceho, keďže my sme tovar naložením už dodali.“.\n\n21\n\n59. Pozornosti ústavného súdu však neušiel fakt strácajúci sa v spleti „košatej“\nargumentácie sťažovateľa obohatenej o rozsiahle citáty judikatúry Súdneho dvora,\nnajvyššieho súdu či ústavného súdu. Ide o existenciu splnomocnenia, ktoré malo byť\nodberateľmi v prospech prepravcu tovaru, ktorému sťažovateľ tovar na prepravu\npre odberateľov\n\nodovzdal,\n\nvystavené.\n\nUž\n\nkrajský\n\nsúd\n\nv odôvodnení\n\nrozsudku\n\npri rekapitulácii vyjadrenia žalovaného k žalobám sťažovateľa (strana 12 rozsudku\nkrajského súdu) zdôraznil, že „žalobca k preverovaným zdaniteľným obchodom predložil\npožadované doklady – faktúry, doklady CMR, dodacie listy, avšak zo žiadneho z týchto\ndokumentov nie je zrejmé, že tovar bol dodaný odberateľovi uvedenému na faktúre,\nkeďže chýba dôkaz o tom, že osoba, ktorá podpísala na doklade CMR prevzatie tovaru, je\nskutočným odberateľom alebo ním poverenou osobou“. Nadväzne krajský súd sám\nvyhodnotil (strana 13 jeho rozsudku), že „žalobca nepreukázal, že tovar uvedený\nna faktúrach\n\nbol\n\ndodaný\n\nnadobúdateľom\n\nv Maďarsku,\n\nnadobúdateľ\n\nv Maďarsku\n\nnenadobudol právo nakladať s tovarom ako s vlastným“, ako aj, že (strana 14 jeho\nrozsudku) „žalobcom nebolo preukázané dodanie tovaru deklarovaným maďarským\nodberateľom z dôvodov, na ktoré poukazoval žalovaný a ktoré vyplynuli z vykonaného\ndokazovania... šetrením správcu dane sa deklarované tvrdenie žalobcu v listinných\ndôkazoch nepotvrdilo, lebo nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný maďarským\nodberateľom ako kupujúcim, ktorí boli uvedení na faktúrach a CMR“. Aj najvyšší súd\nna strane 14 svojho rozsudku vyhodnotil dodanie tovaru v predmetnom prípade\nako „sporné“, keďže „v predmetnej veci však spornou bola otázka samotného dodania\ntovaru maďarským odberateľom...“. Ústavný súd k tomu ešte dodáva, že nezanedbateľné\npochybnosti o existencii právneho vzťahu medzi maďarskými odberateľmi a prepravcom\npriniesli i výsledky medzinárodnej výmeny informácií (konateľ spoločnosti\npoprel udelenie splnomocnenia prepravcovi).\n60.\n\nV prostredí\n\npopísaných\n\nzistení\n\na nadväzujúcich\n\nhodnotiacich\n\nnázorov\n\nv sťažovateľových veciach konajúcich orgánov verejnej moci nevyvoláva právny záver\nnajvyššieho súdu o nepreukázaní dodania tovaru sťažovateľom maďarským odberateľom\nžiadne podozrenia o prípadnej arbitrárnosti čo svojvôli, ktorá by si vyžadovala prijatie\nsťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd (opäť bez ambície nahrádzať rozhodovanie\n\n22\n\ndaňových orgánov alebo správnych súdov) nepojal žiadne pochybnosti o vnútornej logike\nv obsahovej nadväznosti jednotlivých skutkových zistení realizovaných na úrovni daňového\nkonania. Individuálne posudzovanie každého z týchto zistení (ktorého dojem sa sťažovateľ\nv odôvodnení sťažnosti pokúša navodiť) by, pravdaže, mohlo viesť k pochybnostiam\no náležitom rešpektovaní zásady materiálnej pravdy v predmetných daňových konaniach,\navšak výslednica ich vzájomného pôsobenia a spoločného vyhodnotenia i posúdenia vedie\nústavný súd k názoru o logike právnych a skutkových záverov najvyššieho súdu,\na tým aj o ich ústavnej akceptovateľnosti. Ak teda daňové orgány úspešne spochybnili\ntvrdenie sťažovateľa o dodaní tovaru maďarským odberateľom predovšetkým kvôli\nchýbajúcej istote o existencii splnomocnenia pre prepravcu tovaru, potom stráca význam\npotreba podrobne sa zaoberať tým, či dodávaný tovar prekročil hranice Slovenskej\nrepubliky a Maďarska, aká bola ekonomická (ne)aktivita maďarských spoločností, či tieto\nboli identifikované pre daň z pridanej hodnoty v Maďarsku, či sťažovateľ bol vedome\núčastný podvodného konania, alebo ako je potrebné uplatňovať judikatúru Súdneho dvora\nna sťažovateľov prípad.\n61. Sťažovateľovi sa v daňovom konaní zjavne nepodarilo bez pochybností\npreukázať dodanie tovaru subjektom, ktoré boli uvedené ako odberatelia na faktúrach\ntvoriacich podklad pre tvrdenia obsiahnuté v jeho daňových priznaniach. Z hmotnoprávneho\nhľadiska pritom ide o conditio sine qua non pre uplatnenie nároku na oslobodenie od dane\nz pridanej hodnoty podľa § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, ktorá ak nie je\nspoľahlivo preukázaná, potom úvahy o ďalších podmienkach predmetného nároku strácajú\nna význame. Z tohto uhla pohľadu ústavný súd hodnotí aj kvalitu odôvodnenia napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu, ktorý je potrebné posudzovať v spojení s rozsudkom krajského\nsúdu, lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden\ncelok (II. ÚS 78/05). Najvyšší súd zrozumiteľne zodpovedal všetky podstatné otázky\ntýkajúce sa súdnej ochrany poskytovanej sťažovateľovi v konaní jeho správnych žalobách,\na jeho odôvodnenie tak spĺňa požiadavky plynúce naň z čl. 46 ods. 1 ústavy a z čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n\n23\n\n62. Napokon, ako nedôvodnú ústavný súd vyhodnotil aj námietku nezákonne\nzískaných dôkazov z vykonávaných daňových kontrol, keď ich nezákonnosť mal\nspôsobovať fakt, že správca dane sťažovateľovi ako kontrolovanému daňovému subjektu\nnijako neobjasnil účel realizovaných daňových kontrol.\n63. K tomu ústavný súd uvádza, že žaloba podľa druhej hlavy piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku nie je určená na súdnu ochranu proti daňovej kontrole, ktorú\nadresát výkonu daňovej správy vníma ako nezákonnú. Sťažovateľ v takom prípade mal\nk dispozícii návrh na začatie konania podľa piatej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku (konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy), ktorý preň\nv rovine prezentovaných argumentov predstavoval účinný prostriedok nápravy.\n64. Z uvedeného dôvodu nemožno najvyššiemu súdu vytknúť, že sa touto námietkou\nformulovanou v odvolaní sťažovateľa ani nezaoberal, keďže z pohľadu typu konania,\nv ktorom bolo odvolanie podané (konanie o tzv. správnej žalobe proti právoplatnému\nrozhodnutiu orgánu verejnej správy), táto otázka netvorila z hľadiska poskytovanej súdnej\nochrany podstatný argument, na ktorý je konajúci súd dať v odôvodnení svojho rozhodnutia\nexplicitnú odpoveď.\n65. V časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1\nústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) odvolacím rozsudkom\nnajvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu preto ústavný súd považuje\nsťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov súdneho\nkonania (čl. 47 ods. 3 ústavy)\n66. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\n67. Z čl. 47 ods. 3 ústavy vyplýva procesná garancia spravodlivého súdneho konania,\npo ktorom volá čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj čl. 46 ods. 1 ústavy.\n\n24\n\n68. Porušenie\n\nuvedeného\n\nzákladného\n\npráva\n\nje\n\nv sťažnosti\n\nargumentované\n\npredovšetkým v časti, ktorá má nadpis „Novoty v rozhodnutí najvyššieho súdu“,\na v ktorej sťažovateľ kritizuje, že „uvádzanie nových skutočností, ako skutkových, tak\naj právnych, v tomto štádiu konania najvyššiemu súdu neprináleží, ide o skutočnosti\nprekvapivé, na ktoré sme nemali možnosť adekvátne reagovať... Je zrejmé, že sme sa dostali\ndo nevýhodného postavenia voči daňovým orgánom, ako de facto našej protistrane\nv konaní, keď nám súd neumožnil reagovať na jeho novú argumentáciu a uplatniť naše\nnámietky a dôkazy k nej...“.\n69. Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup\nzodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení\nústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,\nnajmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní\na v práve na kontradiktórne konanie (mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. ÚS 520/2010).\n70. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda aj právo na určitú kvalitu\nsúdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie\nkontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou\nkontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali\nreálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať\nna „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja\nproti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania\n(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).\n71. Ústavný súd formuloval požiadavku rovnosti zbraní tiež v tom zmysle, že žiadne\nustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní\npred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka\npri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní\nveci (I. ÚS 59/00, III. ÚS 454/2011).\n72. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že kritika, ktorú vzniesol sťažovateľ, sa\nvzťahuje na odvolacie štádium konania všeobecného súdu v správnom súdnictve.\n\n25\n\nAj keď ani v tomto type súdneho procesu nemožno úplne poprieť prvok sporovosti, predsa\nlen svojím obsahom sa sústreďuje na prieskum už právoplatného rozhodnutia iného orgánu\nverejnej moci (v tomto prípade daňových orgánov). Nejedná sa tu teda o typické\nrozsudzovanie skutkového sporu medzi proti sebe stojacimi stranami, ktorými sú súkromnoprávne subjekty.\n73. Okrem toho, a to považuje ústavný súd za rozhodujúce, podstata sťažovateľovej\nnámietky necieli na skutočnosť, že by žalovaný v súdnom konaní predložil argumentáciu,\nna ktorú mu najvyšší súd neumožnil zareagovať. Ani v sťažnosti, ale ani z poznatkov\ndostupných ústavnému súdu z príloh sťažnosti nemožno identifikovať signál, že by najvyšší\nsúd vykonával v odvolacom konaní dokazovanie. Ide len o to, že v dôvodoch svojho\nrozsudku postavil do popredia dovtedy málo zdôrazňovaný aspekt skutkového hodnotenia\nplynúceho\n\nz dokazovania\n\nrealizovaného\n\ndaňovými\n\norgánmi\n\na dokumentovaného\n\nv administratívnom spise. Napokon, dokazuje to i dikcia dôvodov najvyššieho súdu,\nktorý zrozumiteľne uviedol (strana 16 rozsudku najvyššieho súdu), že „v danom prípade\nbolo z účtovných dokladov a zo zistení správcu dane preukázané, že...“, ako aj, že „v konaní\npred daňovými orgánmi vierohodne nepreukázal, ako došlo k realizácii objednávky, čo sa\ntýka množstva, druhu a typu požadovaného materiálu odberateľmi“. Za žiadnych okolností\nteda postoj najvyššieho súdu nemožno kvalifikovať ako „uvádzanie nových skutočností“,\nako to v sťažnosti prezentuje sťažovateľ.\n74. Ústavný súd predmetné pasáže dôvodov napadnutého rozsudku skôr chápe\nako snahu najvyššieho súdu náležite vyvrátiť sťažovateľovu argumentáciu použitú\nv odvolaní, podľa ktorej „súd prvého stupňa dostatočne a náležite neuviedol... z akých\ndôvodov na naše námietky a tvrdenia neprihliadal, resp. v čom ich považuje za nesprávne“\na „súd prvého stupňa sám neuviedol, aké dôkazy sme mali predložiť, pretože je zrejmé,\nže ani súd nemal vedomosť ako sme mali dodatočným požiadavkám správcu dane vyhovieť,\naby sme uniesli svoje dôkazné bremeno“. Z tohto pohľadu sa javí logickým vysvetľovanie\nnajvyššieho súdu, že sťažovateľovi by sa dôkazné bremeno podarilo uniesť, ak by predložil\ndôkazy dokumentujúce podrobnosti priebehu realizácie sporných obchodov („doklady\npreukazujúce\n\ndodávku\n\nstavebného\n\nreziva“,\n\n„dokladmi\n\no vykonávaní\n\nobjednávok\n\nna požadované množstvo a druh tovaru... odberateľmi, vzájomnou korešpondenciou,\n26\n\nktorá sa v zmysle zmlúv mala uskutočňovať výhradne písomnou formou“, „dodatok\nk uzatvoreným zmluvám“). S istotou však nejde o produkovanie nových skutkových zistení\nzo strany najvyššieho súdu s cieľom vyvracať odvolacie dôvody sťažovateľa úplne novými,\ndovtedy netušenými faktami či úplne novou právnou argumentáciou.\n75. Preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na rovnosť\núčastníkov\n\nkonania\n\nnapadnutým\n\nrozsudkom\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\ni postupom,\n\nktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým\nvykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny)\n76. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom...\n77. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná\nverejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom.\n78. V časti sťažnosti označenej ako „VIII. Výsluchy svedkov v rámci dožiadania\nna území Maďarskej republiky“ sťažovateľ kritizuje postup správcu dane „pri dokazovaní\nvykonávanom na území Maďarska“, keďže o výsluchoch svedkov nebol vopred\nupovedomený, a tak sa ich ani nemohol zúčastniť. Osobitne upriamuje pozornosť\nna „výsluchy svedkov týkajúce sa spoločnosti\n\n, kde boli zistené určité\n\n(podľa správcu dane významné) skutočnosti ohľadne podpisu plnomocenstva a kde bol\npravdepodobne vykonaný výsluch konateľa“.\n79. Súčasne sťažovateľ v sťažnosti informuje, že „túto skutočnosť sme namietali\naj pred súdmi oboch stupňov, avšak bezvýsledne“. V tejto časti sťažovateľova argumentácia\npodľa zistení ústavného súdu nezodpovedá realite.\n\n27\n\n80. Sťažovateľ k sťažnosti priložil fotokópiu odvolania proti prvostupňovému\nrozsudku krajského súdu. Z odôvodnenia odvolania vyplýva, že tvrdenie, podľa ktorého sa\nvýsluchy svedkov (konateľ\n\n) v rámci medzinárodnej výmeny informácií\n\nrealizovali bez toho, že by bol o nich sťažovateľ upovedomený, a bez toho, že by mu bola\numožnená účasť na týchto výsluchoch, nezahrnul do svojho odvolania.\n81. Najvyšší súd pritom o odvolaní sťažovateľa rozhodoval ešte v režime\nObčianskeho súdneho poriadku, ktorý v § 212 ods. 1 normoval viazanosť odvolacieho súdu\nrozsahom a dôvodmi odvolania. Ak teda sťažovateľ predmetnú námietku v odvolaní\nnepredniesol, najvyšší súd sa ňou zaoberať nemohol a v tomto aspekte prejednávanej veci\nnebol oprávnený poskytovať základnému právu sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým\nvykonávaným dôkazom náležitú súdnu ochranu. V nadväznosti na uvedené ústavný súd\npoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci\nochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom\nargumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi,\nústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04,\nIV. ÚS 266/08, II. ÚS 399/2014, III. ÚS 520/2014).\n82. Vzhľadom na skutočnosť, že v prostredí právnej regulácie predpisujúcej\nviazanosť odvolacieho súdu (i v správnom súdnictve) dôvodmi podaného odvolania\nsťažovateľ námietku nezákonných výsluchov v rámci medzinárodnej výmeny informácii\nnepredniesol, najvyšší súd sa touto námietkou zaoberať nemohol, a tak sám sťažovateľ\nnevyčerpal účinný prostriedok nápravy základného práva vyjadriť sa ku všetkým\nvykonávaným dôkazom garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny. V tejto\nčasti preto ústavný súd nemá právomoc na prieskum a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa.\nK namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému\nsudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny)\n83. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n84. Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\n28\n\n85. Prvostupňový rozsudok krajského súdu bol meritórnym rozhodnutím o ôsmich\nsťažovateľových žalobách, ktoré boli spojené na spoločné konanie. V odvolaní proti tomuto\nrozsudku sťažovateľ namietal, že krajský súd mu nevysvetlil, prečo po spojení jeho žalôb\nna spoločné konanie došlo k zmene predsedu senátu, ktorý mal o spojených veciach\nrozhodnúť.\n86. Najvyšší súd poukazujúc na príslušný rozvrh práce rekapituloval zloženie senátu\n„23 S“ krajského súdu, ktorého členmi v januári 2015 (nápad žalôb) boli aj skoršia\npredsedníčka senátu, aj sudca, ktorý vystupoval ako predseda senátu pri vynesení rozsudku.\nZdôraznil, že „okolnosť, ktorý člen senátu je určeným sudcom spravodajcom, závisí\nod rozhodnutia predsedu senátu povereného riadením práce senátu. Skutočnosť, že jeden\nsenát krajského súdu môže mať viac ako jedného predsedu senátu vyplýva aj zo zákona\nč. 757/2004 Z. z... Pri písomnom vyhotovení rozsudku sa v hlavičke uvedie predseda senátu\na členovia (i keď aj člen môže byť vo funkcii predsedu senátu, avšak nie v konkrétnej\nveci).“.\n87. V sťažnosti potom sťažovateľ hodnotí vysvetlenie podané najvyšším súdom\nako nedostatočné, „pretože síce súd odkázal na rozvrh práce, ale bez toho, aby ho\nk rozhodnutiu pripojil, či nás s ním inak oboznámil“. Okrem toho však poukazuje\nna „vedomosť o tom, že na Krajskom súde... sú vytvorené dva správne senáty... Nie je nám\nzrozumiteľné, akým spôsobom a z akého dôvodu boli do senátu, ktorý rozhodoval túto vec,\npridelené vôbec všetky žaloby, ktoré sme voči rozhodnutiam správcu dane podali. Ak boli\nspisy prideľované náhodným výberom pre dva senáty, nie je predsa možné, že by všetky\nžaloby boli pridelené len a výhradne do jediného a toho istého senátu.“.\n88. Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu\nzo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto\nzákladné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude\nrozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel,\nktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým\nsudcom tak, aby bola zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy a aby bol\n\n29\n\nvylúčený (z rôznych dôvodov a pre rozličné účely) výber sudcov „ad hoc“ (m. m.\nI. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).\n89. Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48\nods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec\nprerokovať a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť\nza svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový (IV. ÚS 459/2012).\n90. K prvej formulovanej námietke sťažovateľa ústavný súd udáva, že povinnosťou\nnajvyššieho súdu nebolo pripojiť k odvolaciemu rozsudku príslušný rozvrh práce krajského\nsúdu. Niet pochýb, že pre lepšiu zrozumiteľnosť by bolo vhodné, ak by pre vec rozhodné\nnormy rozvrhu práce najvyšší súd v odôvodnení rozsudku odcitoval, na druhej strane však\nústavný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti, že najvyšší súd konkretizoval relevantné\nustanovenia rozvrhu práce krajského súdu (ktorý je dostupný na webovom sídle\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky) ich číselným označením a poukázal\ni na podstatný regulatívny obsah (možnosť viacerých predsedov senátu) zákona č. 757/2004\nZ. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\nDostatočne tak podľa názoru ústavného súdu vysvetlil nejasnosti plynúce z formulácie\nsťažovateľovej odvolacej námietky.\n91. Pokiaľ ide o druhú časť predmetnej sťažnostnej námietky, i tu musí ústavný súd\nkonštatovať, že v tejto podobe ju sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu\nnepredniesol. Najvyšší súd sa ňou preto z hľadiska toho, či pri prideľovaní jeho žalôb boli\ndodržané všetky predpísané postupy, nemohol zaoberať (opäť s ohľadom na § 212 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku). Sťažovateľ tak neučinil zadosť požiadavke rešpektovať\nsubsidiaritu právomoci ústavného súdu, a obrátiť sa naň, až keď vyčerpá všetky účinné\nprostriedky nápravy poskytované mu právnymi predpismi. V tejto časti preto ústavný súd\nnemá právomoc zaoberať sa námietkou porušenia základného práva nebyť odňatý\nzákonnému sudcovi.\n\n30\n\nK namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného\nčl. 13 dohovoru\n92. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom\nboli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,\naj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\n93. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň\nobhajiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom [napr.\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Silver a ostatní\nproti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983]. Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba\nna prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia,\nže sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (rozsudok ESĽP z 27. 4. 1988\nvo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, séria A, č. 131).\n94. Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13\ndohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd\nčasť sťažnosti namietajúcu porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1\ndohovoru) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho\nvydaniu, odmietol, dospel k rovnakému záveru aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nv časti namietajúcej porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.\nSťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.\nK namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 a 5\nústavy), základného práva na slobodnú voľbu povolania, práva podnikať\na uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (čl. 35 ods. 1 ústavy) a práva na pokojné\nužívanie majetku (čl. 1 dodatkového protokolu)\n95. Podľa čl. 20 ods. 1ústavy každý má právo vlastniť majetok...\n96. Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba\nvtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov\n\n31\n\na ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu\nverejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných.\n97. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania\na prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\n98. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má\nprávo pokojne užívať svoj majetok.\n99. Základné právo vlastniť majetok, základné právo na slobodnú voľbu povolania,\nprávo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť i právo na pokojné užívanie majetku\nmajú hmotno-právnu povahu.\n100. Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných\npráv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd\nsúčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom\nprípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym\norgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný\nsúd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach\nvšeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným\npredpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho\nsubsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).\n101. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom a postupom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho\nodmietol, odmietnutie časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práv hmotnej\npovahy zaručených čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy, čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu\nmedzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy\nich možného porušenia. I v tejto časti je tak sťažnosť zjavne neopodstatnená.\n\n32\n\nIII.\n102. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide\nvtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom\nprerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej\nnavrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených\nústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť\nexistencie takéhoto porušenia.\n103. Z doteraz formulovaných právnych názorov a záverov ústavného súdu tak,\nako boli postupne vyslovované k jednotlivým námietkam sťažovateľa, plynie pre ústavný\nsúd záver, že prijatie sťažnosti sťažovateľa v ktorejkoľvek jej časti na ďalšie konanie by\nnebolo spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia základných práv garantovaných ústavou\na listinou či práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom rozsudkom najvyššieho\nsúdu z 24. mája 2017 v konaní sp. zn. 3 Sžf 115/2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho\nvydaniu. Preto je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, pričom v časti namietajúcej\nporušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (bod 82)\na parciálne aj v časti namietajúcej porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu\nzákonnému sudcovi (bod 91) ústavný súd zistil nedostatok svojej právomoci na jej\nprerokovanie a rozhodnutie o nej.\n104. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších\nnávrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. augusta 2018\n\n33", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "právomoc-právomoc ústavného súdu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "daň-dokazovanie v daňovom konaní", "daň-oslobodenie od dane"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4f27e44f-6587-41e3-ab80-b173ec4685fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.588.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 588/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 588/2016 z 13. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-13", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.588.2016.1"}, {"guid": "ussr:bf8cb9c9-4917-436f-b9a6-f478b01565c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.129.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 129/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 129/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.129.2015.1"}, {"guid": "ussr:c39c494a-87fc-4e9b-abcc-8e3d72b9bd3f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 520/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 520/2014 z 9. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c39c494a-87fc-4e9b-abcc-8e3d72b9bd3f"}, {"guid": "ussr:8e91eb5d-ad0b-49f9-ae84-01b193afed0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2014 z 23. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-23", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e91eb5d-ad0b-49f9-ae84-01b193afed0b"}, {"guid": "ussr:65a116b9-fc00-4e3c-a5bc-a513e6d2dc5f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 11/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 11/2014 z 23. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:65a116b9-fc00-4e3c-a5bc-a513e6d2dc5f"}, {"guid": "ussr:007e4316-2979-4bfb-ae15-374db14cd278", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 459/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 459/2012 z 13. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-13", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:007e4316-2979-4bfb-ae15-374db14cd278"}, {"guid": "ussr:183edc1c-a056-41f4-86d8-f8c6272d2f94", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 483/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 483/2012 z 2. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-02", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:183edc1c-a056-41f4-86d8-f8c6272d2f94"}, {"guid": "ussr:186aabba-0aea-4c99-906a-6c73f9a0e54f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 99/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 99/2012 z 6. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-06", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:186aabba-0aea-4c99-906a-6c73f9a0e54f"}, {"guid": "ussr:801045fa-9006-4ab9-aa6f-cdd397a2b6eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 454/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 454/2011 z 13. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-13", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:801045fa-9006-4ab9-aa6f-cdd397a2b6eb"}, {"guid": "ussr:2ec91900-e35c-4ee8-8639-95402925aa61", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 70/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-23", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ec91900-e35c-4ee8-8639-95402925aa61"}, {"guid": "ussr:8149703b-8c0b-40d7-8858-eb04f9010a27", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/2011 z 29. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-29", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8149703b-8c0b-40d7-8858-eb04f9010a27"}, {"guid": "ussr:90ca8625-dd59-487b-bed0-7b1d6a22ee59", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/2011 z 29. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-29", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90ca8625-dd59-487b-bed0-7b1d6a22ee59"}, {"guid": "ussr:fd563158-5726-4bf7-aae8-a326effd0bb8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 520/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2010 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd563158-5726-4bf7-aae8-a326effd0bb8"}, {"guid": "ussr:6d05d734-3a7c-4fa1-8ae7-564867725519", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 401/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 401/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 1126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6d05d734-3a7c-4fa1-8ae7-564867725519"}, {"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}, {"guid": "ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 42/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 42/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d"}, {"guid": "ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 266/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 266/08 z 11. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-11", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 257/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 257/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 201/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 201/04 z 17. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-17", "citacie_n": 207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1"}, {"guid": "ussr:313e3332-b928-4ae4-9ae5-c2af7d0e8378", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:313e3332-b928-4ae4-9ae5-c2af7d0e8378"}, {"guid": "ussr:a43968f9-56b7-4fda-b2e1-56c07fa6fe87", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 230/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 230/03 z 31. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-31", "citacie_n": 165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a43968f9-56b7-4fda-b2e1-56c07fa6fe87"}, {"guid": "ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb"}, {"guid": "ussr:c3152b08-1c39-4760-ae80-2145471f79f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/02 z 7. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-07", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c3152b08-1c39-4760-ae80-2145471f79f4"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:9f7ab155-d304-4d40-92f9-3b940cc5a6e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.465.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 465/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 465/2021 z 30. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.465.2021.1"}, {"guid": "ussr:93ef8ebf-e859-4093-9b9c-8303e81beb87", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.542.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 542/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 542/2021 z 30. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.542.2021.1"}, {"guid": "ussr:69e345b4-e0a7-45b4-995e-9ea3321a38d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.136.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 136/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 136/2020 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.136.2020.1"}, {"guid": "ussr:9eab838a-cc01-4adf-ae1e-f14f7f840828", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.377.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 377/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 1073, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.377.2018.1"}]}