{"guid": "ussr:f2a5d896-d9a8-46a2-84d5-dce2922396e4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.329.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 329/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 329/2018 z 4. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. septembra 2018, sp. zn. III. ÚS 329/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.329.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2018-09-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f2a5d896-d9a8-46a2-84d5-dce2922396e4", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.329.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.329.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.329.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 329/2018-25\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou ROMŽA, s. r. o.,\nHrnčiarska 5, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Sergej Romža, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2\na 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1\npísm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nŠpecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.\n4 Tp 26/2017 a jeho uznesením z 23. apríla 2018 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 14/2018 a jeho uznesením zo 7. mája 2018\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2018\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného\npráva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c),\nods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\npostupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len\n„špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 26/2017 a jeho uznesením\nz 23. apríla 2018 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 14/2018 a jeho uznesením zo 7. mája 2018.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením\nvyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky\nfinančnej polície,\n\n, pod ČVS: PP-16/NKA- FP-VY-2017\n\nz 13. októbra 2017 vznesené obvinenie pre pokračovací zločin skrátenia dane a poistného\npodľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a pre obzvlášť závažný zločin legalizácie\npríjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) ods. 3 písm. c) a ods. 4\npísm. a) a c) Trestného zákona.\n3. V uvedenej trestnej veci bol sťažovateľ uznesením špecializovaného súdu sp. zn.\n4 Tp 26/2017 z 13. októbra 2017 vzatý do väzby podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z.\nTrestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodu\nuvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\n4. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) 9. apríla 2018 podal špecializovanému súdu\nnávrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa, ktorému špecializovaný súd vyhovel\na uznesením sp. zn. 4 Tp 26/2017 z 23. apríla 2018 väzbu sťažovateľa predĺžil\ndo 13. septembra 2018.\n5. Sťažovateľ, ďalší obvinení, ako aj prokurátor špeciálnej prokuratúry podali\nproti tomuto rozhodnutiu riadne opravné prostriedky, o ktorých najvyšší súd rozhodol\n\nuznesením sp. zn. 5 Tost 14/2018 zo 7. mája 2018 tak, že okrem iných sťažnosť sťažovateľa\nzamietol a sťažnosti prokurátora špeciálnej prokuratúry vyhovel a lehotu trvania väzby\nsťažovateľa predĺžil do 12. decembra 2018.\n6. Podľa názoru sťažovateľa obidva konajúce všeobecné súdy rozhodujúce\no predĺžení trvania väzby zasiahli do jeho základného práva na osobnú slobodu a práva\nna slobodu a bezpečnosť, keď pri rozhodovaní nerešpektovali „materiálne a procesné\nväzobné podmienky“, v dôsledku čoho došlo k pozbaveniu osobnej slobody sťažovateľa,\nz dôvodov a spôsobom, ktorý je v rozpore s ustanoveniami § 71 ods. 1 písm. c) a § 72 ods. 2\nTrestného poriadku a v konečnom dôsledku aj v rozpore s ustanovením § 76 ods. 3\nTrestného poriadku.\n7. Podľa slov sťažovateľa všeobecné súdy „opomenuli pri svojom rozhodovaní,\npresvedčivým a preskúmateľným spôsobom vysporiadať sa s existenciou dôvodnosti\nvedeného trestného stíhania voči sťažovateľovi teda, s existenciou dôvodného podozrenia,\nže sťažovateľ trestný čin, ktorý je mu kladený za vinu v uznesení o vznesení obvinenia\nspáchal, čo predstavuje conditio sine qua non regulárnosti vzatia a držania sťažovateľa vo\nväzbe“. Svoje rozhodnutia konajúce súdy založili „na dôvodoch, ktoré nie sú spôsobilé\nobjektivizovať existenciu obavy z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu“ a „na\ndôvodoch, ktoré nie sú spôsobilé objektivizovať existenciu tzv. kvalifikovaných väzobných\npodmienok, podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku“.\n8. Najvyšší súd, ako tvrdí sťažovateľ, „na podstatu námietok prezentovaných\nsťažovateľom, v podanej sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu...\nreaguje iba formálne a mechanicky, keď v tejto súvislosti odkazuje na obsah výpovede\nspoluobvineného... bez toho aby zaujal akékoľvek vysvetľujúce procesné stanovisko\nk podstate námietok prezentovaných sťažovateľom, ktoré spochybňovali hodnovernosť\na pravdivosť jediného dôkazu čiastočne svedčiaceho v neprospech sťažovateľa... na obsahu\nktorého je v rozhodujúcej miere založená aj dôvodnosť podozrenia, že sťažovateľ spáchal\ntrestný čin, ktorý je mu kladený za vinu, a tým aj existencia jednej z obligatórnych\nzákladných väzobných podmienok, odôvodňujúcich ďalšie trvanie väzby sťažovateľa“.\n3\n\n9. Rovnako najvyšší súd „formálne a mechanicky reaguje na podstatu námietok\nprezentovaných k zisteniam a záverom, ku ktorým dospel Špecializovaný trestný súd... ktoré\nvyplynuli z obsahu spracovaného znaleckého posudku č. 54/2017“.\n10. Sťažovateľ taktiež namieta, že „pre ďalšie trvanie väzby, absentuje ďalšia\nz obligatórnych základných väzobných podmienok, spočívajúca v existencii obavy\nz naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu, podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku“. Podľa slov sťažovateľa „všeobecné súdy... nijako nereflektovali na podstatu\nnámietok - argumentácie prezentovanej sťažovateľom... ktorých podstata smerovala\nk akcentovaniu špecifického charakteru trestnej činnosti, ktorá je sťažovateľovi kladená za\nvinu, ktorý spočíva v tom, že jej prípadné ďalšie páchanie je podmienené aktívnou,\nminimálne však pasívnou súčinnosťou zo strany kompetentných orgánov Finančnej správy.\nJednoducho kompetentné orgány Finančnej správy v súčinnosti s operatívnymi zložkami,\norgánov činných v trestnom konaní disponujú dostatočne účinným elektorátom prostriedkov\n(procesných,\n\noperatívnych,\n\norganizačno\n\n-\n\ntechnických\n\na\n\nadministratívnych),\n\nprostredníctvom ktorých môžu veľmi ľahko eliminovať prípadnú obavu z pokračovania\nv páchaní predmetnej činnosti... Pokiaľ by sme akceptovali premisu prezentovanú\nsťažnostným súdom... potom obava z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu... by\nobjektívne nikdy nemala pominúť, v dôsledku čoho by väzba stratila svoju zákonom\nustanovenú zaisťovaciu funkciu a zároveň aj obligatórny charakter. Prezentovaná\ninterpretácia a praktická aplikácia inštitútu väzby je v rozpore s jej materiálnou podstatou\n(účelom), ako prostriedku ultima ratio, ako aj prostriedku, ktorý má dočasný charakter,\nktorý nemôže suplovať funkciu trestu, ktorý doposiaľ nebol sťažovateľovi uložený.“.\n11. Sťažovateľ namieta aj „absenciu tzv. kvalifikovaných väzobných podmienok, pre\nrozhodnutie o predĺžení trvania väzby sťažovateľa“ a jeho námietky „smerujú tak vo vzťahu\nk existencii kvalifikovanej väzobnej podmienky, spočívajúcej v obtiažnosti veci, pre ktorú\nnebolo možné trestné stíhanie skončiť v základnej väzobnej lehote, ako aj vo vzťahu\nk existencii\n\nkvalifikovanej\n\nväzobnej\n\npodmienky\n\nspočívajúcej\n\nv\n\nexistencii\n\nobavy,\n\nže prepustením sťažovateľa na slobodu, bude zmarené alebo podstatne sťažené, dosiahnutie\núčelu sledovaného trestným konaním“. Sťažovateľ zastáva názor, že s tým súvisiaca\n4\n\n„argumentácia obsiahnutá v napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov, je v rozpore\ns materiálnou podstatou označenej kvalifikovanej väzobnej podmienky, normatívne vtelenej\ndo konštrukcie ust. § 76 ods. 3 Trestného poriadku, ako aj v rozpore s doposiaľ ustálenou\njudikovanou praxou všeobecných súdov“. Zákonné podmienky pre ďalšie trvanie\n(predĺženie lehoty) väzby všeobecné súdy podľa sťažovateľa v napadnutých rozhodnutiach\ns osobitnou starostlivosťou neposudzovali a následne nepremietli do obsahu odôvodnenia\nsvojich (napadnutých) rozhodnutí.\n12. Rozhodnutia všeobecných súdov sťažovateľ považuje za nepresvedčivé,\nnepreskúmateľné a arbitrárne pre „absenciu relevantnej vysvetľujúcej argumentácie, ktorá\nby poskytla relevantné odpovede na nastolené námietky“.\n13. Sťažovateľ poznamenal, že realizácia procesných úkonov nebola v priebehu\n„základnej väzobnej lehoty“ ničím podmienená alebo obmedzená a neexistovali žiadne\nrelevantné procesné prekážky, pre ktoré by orgány činné v trestnom konaní nemohli\nrealizovať vyšetrovacie úkony už v počiatočných fázach vyšetrovania a bol podľa jeho slov\nvytvorený dostatočný časový priestor na realizáciu tých procesných úkonov, ktoré mienili\nvykonať v predĺženej lehote väzby.\n14. Sťažovateľ je zároveň presvedčený, že všeobecné súdy v napadnutých\nrozhodnutiach\n\nnesprávne\n\ninterpretovali\n\nmateriálnu\n\npodstatu\n\nzákonnej\n\npodmienky\n\nna predĺženie lehoty väzby spočívajúcej v existencii obavy, že jeho prepustením na slobodu\nbude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu sledovaného trestným konaním,\nkeď sa podľa jeho názoru táto podmienka vzťahuje na objasňovanie trestného činu,\npre ktorý je proti nemu vedené trestné stíhanie, nie však na zabránenie v prípadnom\npokračovaní v páchaní trestnej činnosti.\n15. Sťažovateľ namieta aj porušenie procesných väzobných podmienok, keď\nšpecializovaný súd „v rozpore s procesným imperatívom, normatívne ukotveným v ust. § 72\nods. 2 veta tretia Tr. por., vymedzujúcim okrem iného aj medze procesnej aktivity\nvšeobecných súdov, pri rozhodovaní o väzbe, na procesnú pasivitu prokurátora, pri\n5\n\nskutkovom vymedzení dôvodov na predĺženie väzobnej lehoty, reagoval tak, že prevzal\nprocesnú iniciatívu pri zisťovaní a objektivizácii takýchto dôvodov, namiesto prokurátora“,\nčo sťažovateľ považuje za prekročenie procesnej jurisdikcie sudcom pre prípravné konanie\npriznanej mu Trestným poriadkom pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania väzby. Sudca\nšpecializovaného súdu pre prípravné konanie podľa sťažovateľa prevzal procesnú iniciatívu\nnamiesto príslušného prokurátora, ktorý v jeho prípade v podanom návrhu na predĺženie\ntrvania lehoty väzby „žiadne konkrétne skutočnosti neuvádzal“. Táto skutočnosť\npodľa sťažovateľa robí vydané rozhodnutie špecializovaného súdu nezákonným a dodáva,\nže procesná aktivita prokurátora pri rozhodovaní o predĺžení základnej väzobnej lehoty sa\nnevyčerpáva len formálnym podaním návrhu na predĺženie lehoty väzby bez toho, aby tento\nnávrh odôvodnil konkrétnymi skutkovými okolnosťami.\n16. Ďalšia námietka sťažovateľa spočíva v tvrdení, že dôvodnosť vznesenia\nobvinenia jeho osobe je založená „výlučne, resp. v rozhodujúcej miere“ na výpovedi\nspoluobvineného, pritom skutkové okolnosti v nej obsiahnuté vo vzťahu k sťažovateľovi\nnadobúdajú výlučne charakter domnienok samotného spoluobvineného. Podľa sťažovateľa\nje ústavne neakceptovateľné, aby dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu\npo takmer 9 mesiacoch od vznesenia obvinenia bola založená výlučne na obsahu výpovede\nspoluobvineného, „ktorému svedčí procesný status spolupracujúceho obvineného... ktorá\nnavyše iba hypoteticky objasňuje rozhodujúci referenčný znak skutku, ktorý je sťažovateľovi\nkladený za vinu“.\n17. Podľa sťažovateľa „Všeobecné súdy rozhodujúce o väzbe sťažovateľa, celkom\nzjavne rezignovali na svoje procesné a ústavné kompetencie, keď nevyhodnocovali\nexistenciu materiálnych väzobných podmienok spočívajúcich v dôvodnosti vznesenia\nobvinenia sťažovateľovi pre predmetný trestný čin, z uvedených hľadísk nevyhnutným\ndôsledkom popísanej nezákonnosti v procesnom postupe a rozhodovaní všeobecných súdov\no väzbe sťažovateľa, je aj neústavnosť napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, pre\nporušenie práva sťažovateľa na osobnú slobodu, zaručeného podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5\nÚstavy, ako podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) ods. 3 a 4 Dohovoru.\n6\n\nVšeobecné súdy, v napadnutých väzobných rozhodnutiach, porušili právo sťažovateľa\nna náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je implikované v práve obvineného na\nosobnú slobodu, ako jeho procesný atribút podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru.“.\n18. Ako sťažovateľ dodáva, napadnuté rozhodnutia nespĺňajú „zákonné a ústavné\npožiadavky na ich riadne odôvodnenie, keď ponechali bez reakcie námietky sťažovateľa,\nobsiahnuté tak v záverečnom návrhu jeho obhajcu prezentovaného v rámci rozhodnutia aj\nv rámci sťažnosti podanej... proti rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu, a ktoré sa\ntýkali existencie tak hmotnoprávnych (materiálnych), ako aj procesných (formálnych)\nväzobných podmienok“. Konkrétne všeobecné súdy nereflektovali na podstatu námietok\ntýkajúcich sa:\n- absencie konkrétnych skutkových okolností objektivizujúcich existenciu obavy\nz naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku,\n- porušenia procesných požiadaviek kladených na štruktúru odôvodnenia\nnapadnutých rozhodnutí podľa § 176 ods. 2 Trestného poriadku.\n19. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„I. špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom pod\nsp. zn.: 4 Tp/26/2017 a uznesením sp. zn.: 4 Tp/26/2017 zo dňa 23. 04. 2018, porušil\nzákladné práva\n\n, zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky, práva zaručené na osobnú slobodu v čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nII. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní vedenom pod sp. zn.: 5 Tost 14/2018 a\nuznesením sp. zn.: 5 Tost 14/2018, zo dňa 07. 05. 2018, porušil základné práva\n, zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené na\nosobnú slobodu v čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\n\n7\n\nIII. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 5 Tost 14/2018, zo dňa\n07. 05. 2018, zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje, aby\n, prepustil neodkladne z väzby na slobodu.\nIV. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania\n, v sume 245,70 EUR... na účet jeho právneho zástupcu\nJUDr. Sergeja Romžu, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n21. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie\nv porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd\nvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola\nvyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto\nporušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.\n22. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie.\n8\n\n23. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,\nprípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať\ntakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\n25. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú\nslobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť\nzaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom špecializovaného súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 26/2017 a jeho uznesením z 23. apríla 2018 a postupom\nnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 14/2018 a jeho uznesením zo 7. mája\n2018, ku ktorému malo dôjsť predĺžením lehoty trvania väzby sťažovateľa, a to napriek\nnesplneniu zákonných podmienok pre takéto rozhodnutie, ako aj tým, že na argumentáciu\nsťažovateľa proti jeho ponechaniu vo väzbe konajúce všeobecné súdy adekvátne\nnereagovali, preto ich rozhodnutia sťažovateľ považuje za nedostatočne odôvodnené,\nnepresvedčivé, nepreskúmateľné a arbitrárne.\n26. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.\n\n9\n\n27. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...\n28. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\n29. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú\nbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa\ntak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... zákonné zatknutie alebo iné\npozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné\npodozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je\npotrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;...\n30. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody\nv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred\nsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má\nprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže\npodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.\n31. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo\niným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol\no zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné.\nK namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného\nv čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1\npísm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 4 Tp 26/2017 a jeho uznesením z 23. apríla 2018\n32. Na prerokovanie sťažnosti v tejto časti nemá ústavný súd právomoc.\n10\n\n33. Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy („...ak o ochrane\ntýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“) vyplýva, že právomoc ústavného súdu\nposkytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto\npráv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej\nprávomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,\nale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie\nje daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo\nslobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred\niným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej\nprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\n34. Proti uzneseniu špecializovaného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny\nopravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa\nmal najvyšší súd v rámci opravného konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená\nprávomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať riadny opravný\nprostriedok aj využil.\n35. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nsťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu\nnedostatku svojej právomoci.\nK namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného\nv čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1\npísm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 Tost 14/2018 a jeho uznesením zo 7. mája 2018\n36. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených\nv čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru považuje\nza potrebné najskôr poukázať na to, že základné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy\nvo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania\n11\n\nalebo porušenia musí ústavný súd brať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným\norgánom verejnej moci, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj\no porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00, II. ÚS 466/2013). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy\nvyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná\nzákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou\nústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1\ndohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním\nustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5\nods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje\nna vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov\nzmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Z už vyslovených\nprávnych názorov ústavného súdu tiež možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv\ngarantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4\ndohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže čl. 17 ústavy zahŕňa aj\npráva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05,\nIV. ÚS 181/07).\n37. Ústavný súd pripomína, že v prípade namietaného porušenia základného práva\nna osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak\nbez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil\nurčité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany\nústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec\npozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských\nprávach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej\ninštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia\nústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd\nv čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).\n38. Úloha ústavného súdu sa teda obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ninterpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu\n12\n\nvyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu iba v prípade, ak v konaní,\nktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva\nalebo slobody, inak môžu byť závery všeobecného súdu predmetom kontroly zo strany\nústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).\n39. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu opodstatnenosti\naktuálnej sťažnosti sťažovateľa proti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu.\n40. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najmä na\ns. 17 a 18 a s. 20 až 31 náležite vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia a ústavný súd na ne\npoukazuje.\n41. Ako z označenej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, najvyšší súd\nsa pre rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa podstatnými skutkovými,\nako aj právnymi otázkami riadne zaoberal a adekvátne ich zodpovedal. V odôvodnení\nsvojho rozhodnutia v prvom rade poukázal na závažnosť trestnej činnosti, ktorej sa mal,\nokrem iných, dopustiť aj sťažovateľ, a uviedol pritom, z ktorých dôkazných prostriedkov\npodľa jeho názoru vyplývajú dôkazy prehlbujúce dôvodnosť jeho trestného stíhania. Boli to\nvýpoveď ďalšieho obvineného a znalecký posudok, ktorých stručný obsah oba konajúce\nsúdy v rámci odôvodnenia svojich rozhodnutí oboznámili. Pokiaľ sťažovateľ vytýka\nnajvyššiemu súdu formalistický a mechanický prístup vo vzťahu k jeho argumentácii, čo sa\ntýka potreby zisťovania charakteru finančných prostriedkov, ktoré mal spoluobvinený\nsťažovateľovi odovzdať, ústavný súd sa s touto výčitkou nestotožnil. Najvyšší súd\nzdôraznil, že v tomto konaní, v ktorom sa rozhoduje o väzbe, teda o dočasnom zaistení\nobvinených na účely prebiehajúceho trestného konania, neprislúcha konajúcim súdom\ndefinitívne sa vysporiadať s niektorými otázkami, odpoveď na ktoré dajú (a majú dať) až\nsúdy rozhodujúce o vine a treste, t. j. v merite danej trestnej veci. Ak aktuálne konajúce\nvšeobecné súdy pri svojom rozhodovaní o osobnej slobode sťažovateľa vychádzali zo\nskutkových zistení vyplývajúcich z dovtedy realizovaných procesných úkonov vykonaných\n13\n\nv súlade s ustanoveniami procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo (sťažovateľ\ntúto skutočnosť nevyvracia), v takom prípade ústavný súd nemá zákonnú ani ústavnú\nprávomoc prehodnocovať nimi prijaté závery, ak tieto so skutkovými zisteniami\nkorešpondujú. V danom štádiu konania z vykonaných procesných úkonov vyplývali\nskutočnosti, ktoré súdy oboch stupňov vyhodnotili tak, ako to v konečnom dôsledku urobili.\nAni sám sťažovateľ v podstate netvrdí, že by súdmi vykonané hodnotenie bolo nemožným\nalebo odporujúcim skutkovým zisteniam. Žiadal iba preskúmať (doplniť) tieto zistenia,\nčomu však účel, podstata a zmysel prebiehajúceho konania o väzbe nedáva potrebný\npriestor.\n42. Najvyšší súd sa venoval aj otázke existencie dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku. Zopakoval, že išlo o rozsiahlu trestnú činnosť páchanú\ndlhodobo, sofistikovane, z ktorej mali obvinení príjem zabezpečujúci im určitú životnú\núroveň, a to s následkom spôsobenia vysokej škody. Súd druhého stupňa reagoval aj\nna tvrdenia o ukončení podnikateľskej činnosti obvinených, čo nepovažoval za prekážku\npáchania ďalšej trestnej činnosti (jej pokračovania), ktorej by nemuseli zabrániť ani orgány\nk tomu povolané.\n43. Najvyšší súd sa presvedčivo vysporiadal aj s námietkou „prevzatia“ zákonných\npovinností prokurátora sudcom pre prípravné konanie, ktoré malo mať podľa sťažovateľa\nza následok porušenie práva na kontradiktórne konanie v súlade s princípom rovnosti\nzbraní.\n\nZvýraznil\n\nrozdielnosť\n\npostavenia\n\na úloh\n\nsudcu\n\npre\n\nprípravné\n\nkonanie,\n\nresp. sťažnostného súdu a súdu konajúceho po podaní obžaloby (ako nezávislého arbitra\nmedzi obžalobou a obhajobou). Svoje odôvodnenie v tejto časti oprel o zákonnú úpravu,\nktorú interpretoval a aplikoval bez popretia jej znenia, zmyslu a účelu. Navyše, túto\nnámietku považoval za nedôvodnú aj preto, že návrh prokurátora špeciálnej prokuratúry sa\nmu javil ako dostatočne odôvodnený.\n44. Najvyšší súd neopomenul uviesť ani dôvody, pre ktoré bolo potrebné lehotu\ntrvania väzby sťažovateľa (a ďalších obvinených) predĺžiť. Danú trestnú vec definoval ako\nobťažnú, pritom poukázal na skutočnosti, ktoré ho k tomuto presvedčeniu viedli. Išlo\n14\n\no mimoriadne náročnú trestnú vec, s mnohými prípadmi a vysokým počtom obvinených.\nNa rozdiel od špecializovaného súdu zistil aj iné závažné dôvody, pre ktoré nebolo možné\ntrestné stíhanie skončiť v rámci základnej lehoty trvania väzby obvinených, a teda aj\nsťažovateľa. Bolo to najmä ich procesné správanie sa (a ich obhajcov) pri výkone svojich\npráv, keď o ich početných podaniach bolo nevyhnutné konať a rozhodnúť, a to v prevažnej\nmiere s negatívnym výsledkom. Súd druhého stupňa napokon opísal, ktoré plánované\nprocesné úkony (konfrontácie, znalecké posudky) sú tými, ktorých potreba vykonania robila\nnávrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa dôvodným.\n45. Napokon sa najvyšší súd zaoberal aj zákonnou podmienkou spočívajúcou\nv preukázaní nebezpečenstva zo zmarenia alebo podstatného sťaženia dosiahnutia účelu\ntrestného konania pri prípadnom prepustení obvinených (teda aj sťažovateľa) na slobodu,\nktorú považoval za splnenú. Sťažovateľovu pochybnosť o jej existencii v danej trestnej veci\nv tomto smere vyvrátil poukazom na správne nazeranie na relevantnú právnu úpravu\na výkladom jej podstaty a zmyslu.\n46. Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí odôvodnenie napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu ako dostatočne jasné, zrozumiteľné a preskúmateľné, ktoré reagovalo\nna všetky pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa relevantné otázky. Je založené\nna racionálnych úvahách, konzistentné a bez vnútorných rozporov. Ústavný súd považuje za\npotrebné iba stručne pripomenúť, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o sťažnosti podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy posudzoval či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa\na splnenie zákonných podmienok jej predĺženia. To spadá do kompetencie zásadne\nvšeobecných súdov. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach vo\nväzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavnoprocesné\nprincípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou.\n47. Z hľadiska zákonných požiadaviek upravených v ustanovení § 76 ods. 2 a 3\nTrestného poriadku pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania\nväzby najvyšší súd rozhodujúc o sťažnostiach proti uzneseniu špecializovaného súdu\nv napadnutom uznesení skúmal, či trvajú zákonné dôvody väzby aj v čase jeho aktuálneho\n15\n\nrozhodovania, či je naplnená zákonná podmienka obťažnosti veci ako prekážka skončenia\ntrestného stíhania a či prepustenie sťažovateľa spolu s ďalšími obvinenými na slobodu môže\nviesť k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Kladné\nodpovede na všetky nastolené otázky viedli najvyšší súd k zamietnutiu sťažnosti\nsťažovateľa aj ostatných spoluobvinených proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie\no predĺžení lehoty trvania väzby. Reakcia najvyššieho súdu na zákonné predpoklady\npredĺženia lehoty trvania väzby a na sťažnostné dôvody je podľa názoru ústavného súdu\nzrozumiteľná a presvedčivá.\n48. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci mu\nneprislúcha skúmať danosť zákonných dôvodov predĺženia lehoty trvania väzby\nu sťažovateľa ani dopĺňať, rozvíjať či inak ,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu. Úlohou ústavného súdu je iba posúdiť ústavnú konformitu\ntakéhoto rozhodnutia. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu\nspĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 76 ods. 3\na § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] a podľa ústavného súdu je z hľadiska\nindividualizácie konkrétnych skutočností zakladajúcich dôvod predĺženia lehoty trvania\nväzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavne konformné\na akceptovateľné.\n49. Uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle\nkonajúceho súdu, druhostupňový súd konal a preskúmal rozhodnutie špecializovaného súdu\nv rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa aj ostatných obvinených\na prokurátora a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenému záveru o danosti\ndôvodov preventívnej väzby u sťažovateľa a splnení zákonných podmienok jej predĺženia,\njeho sťažnosť zamietol. Vychádzajúc z uvedených skutočností, podľa záveru ústavného\nsúdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemohlo zasiahnuť do označených práv\nsťažovateľa, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n\n16\n\n50. Nad rámec uvedeného vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného\nv čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru ústavný súd poznamenáva, že sťažnosťou napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 14/2018 zo 7. mája 2018 sa týka ďalšieho trvania\nväzby sťažovateľa. Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je ratione materiae súčasťou čl. 5\nods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa naopak ratione materiae\nvzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby). Sťažovateľova námietka\nporušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru vo vzťahu k najvyššiemu súdu v označenom konaní\na napadnutým uznesením je preto neopodstatnená už na prvý pohľad (obdobne napr.\nI. ÚS 338/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 318/06, III. ÚS 34/07).\n51. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie\no ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia\nzákladných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. septembra 2018\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-väzba v prípravnom konaní", "trestné konanie-prípravné", "väzba-predĺženie lehoty trvania väzby"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:92feddd8-bcdd-4eb6-8d58-5738905e52d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 466/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 466/2013 z 26. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-26", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:92feddd8-bcdd-4eb6-8d58-5738905e52d5"}, {"guid": "ussr:c9e87ebd-77fe-49c0-842b-3165c86b43bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 181/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 181/07 z 10. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-10", "citacie_n": 120, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9e87ebd-77fe-49c0-842b-3165c86b43bd"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 34/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 34/07 z 26. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-26", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:0d0a67bd-b89f-40db-b783-b845300ba37d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 338/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 338/06 z 8. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-08", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0d0a67bd-b89f-40db-b783-b845300ba37d"}, {"guid": "ussr:6913e439-2f4c-40ba-a42c-d1301f28c544", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 318/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 318/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6913e439-2f4c-40ba-a42c-d1301f28c544"}, {"guid": "ussr:3800ce2f-a861-4f45-b84a-984cf49cd1fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/05 z 24. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-24", "citacie_n": 425, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3800ce2f-a861-4f45-b84a-984cf49cd1fd"}, {"guid": "ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 165/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/02 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 482, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5"}, {"guid": "ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 255/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 255/03 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:1ed3fb98-2a69-4bd2-b423-4c1162f1a96e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 48/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 48/00 z 8. 3. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-03-08", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ed3fb98-2a69-4bd2-b423-4c1162f1a96e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": []}