{"guid": "ussr:e4c7d759-6359-480c-bf9b-de269a5f5441", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.345.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 345/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 345/2018 z 11. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. septembra 2018, sp. zn. III. ÚS 345/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.345.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50", "nazov": "čl. 50 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "nazov": "čl. 1 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-7.odsek-5", "nazov": "čl. 7 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-7.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 5", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-7", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e4c7d759-6359-480c-bf9b-de269a5f5441", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.345.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.345.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.345.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 345/2018-20\nÚstavný\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nna\n\nneverejnom\n\nzasadnutí\n\nsenátu\n\n11. septembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU –\nJUDr. STANISLAV KAŠČÁK, s. r. o., Ulica 1. mája 1246, Vranov nad Topľou, v mene\nktorej koná konateľ advokát JUDr. Stanislav Kaščák, vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení\ns čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 47/2017 z 21. augusta 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n22. novembra\n\n2017\n\ndoručená\n\nsťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie\n\nzákladných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„najvyšší\n\nsúd“)\n\nsp. zn. 5 Tdo 47/2017 z 21. augusta 2017.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného\nsúdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 T 141/2013 z 31. mája 2016 uznaný\nvinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a)\nzákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nzákon“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere jedného roka\ns podmienečným odložením jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov.\n3. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 7 To 99/2016\nzo 16. novembra 2016 odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu\npodľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.\n4. Sťažovateľ následne podal v tejto trestnej veci dovolanie z dôvodov uvedených\nv § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením\nsp. zn. 5 Tdo 47/2017 z 21. augusta 2017 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku\nodmietol.\n5. Na ústavný súd sa sťažovateľ svojou aktuálnou sťažnosťou obrátil z dôvodu, že\n„dovolací súd vo svojom rozhodnutí odmietol sa zaoberať z vecného hľadiska podaným\ndovolaním sťažovateľa z dôvodu, že dovolací súd nemôže zasahovať do dokazovania, resp.\ndo hodnotenia skutkového stavu ako ho vykonali súd prvej inštancie a odvolací súd, pretože\nmu to neumožňuje ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) časť za bodkočiarkou Trest. poriadku.“.\nSťažovateľ je presvedčený, že dovolací súd mu „takto dal... najavo, že nebude sa zaoberať\nžiadnou (akoukoľvek) vecnou námietkou a argumentom,\n\nktorý\n\nbude\n\nsmerovať\n\nk preskúmaniu správnosti skutkových záverov (výsledkov) trestného konania, a teda\n\n2\n\nsťažovateľ - obžalovaný v trestnom konaní - má vlastne smolu, a v dovolaní nemôže sa jeho\nargumentami nikto zaoberať“.\n6. Podľa sťažovateľa konštatovanie dovolacieho súdu „znamená jeden dôsledok:\nak v trestnom konaní súd prvej inštancie príjme nejaký skutkový záver, odvolací súd ho\nnásledne potvrdí (nezmení, ani nespochybní), tak aj keby tento záver bol hneď nesprávny\nalebo chybný, už je nezmeniteľný v dovolacom konaní“. Slovami sťažovateľa však „tento\nmechanizmus nie je v súlade so základnými ľudskými právami a ich ochranou, ako ju\nustanovuje Ústava SR a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.\nZdôraznil, že „nie je predsa možné za zákonný a spravodlivý považovať taký trestný\nrozsudok o vine človeka, v ktorom sa skutok (uvedený v rozsudku) zakladá na nepravde\na v skutkovej vete sa spomínajú také zranenia (poškodenia zdravia) na tele poškodenej,\nktoré neboli nikdy reálne spôsobené, nie sú reálne medicínsky zdokumentované odbornými\nlekárskymi potvrdeniami, nezohľadňujú predchádzajúci zdravotný stav poškodenej a nie je\nlogicky prijateľné, aby takéto zranenia mohli byť poškodenej spôsobené takým konaním\nosoby obvineného, o ktorom vypovedá výlučne iba sama poškodená a ktoré sa následne\ndostali do textu (vymedzenia stíhaného skutku) obžaloby prokurátora, o ktorej konajú\ntrestné súdy“.\n7. V ďalšom texte odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ zopakoval rozsiahlu skutkovú\nargumentáciu prezentovanú aj v jeho mimoriadnom opravnom prostriedku, týkajúcu sa\nhodnotenia znaleckého dokazovania vykonaného v súvislosti so skúmaním zranenia\npoškodenej spôsobeného činom kladeným mu za vinu.\n8. Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nslovenskej republiky a konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len zákon o ústavnom súde) rozhodol, že Najvyšší súd SR uznesením\nč. k. 4 Tp 6/2015 zo dňa 1. 6. 2015 [správne má byť 5 Tdo 47/2017 z 21. augusta 2017]\nporušil:\n\n3\n\na) článok 50, článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nb) článok 6 ods. 1, prvú vetu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (č. 209/1992 Zb.), v spojení s článkom 1 ods. 2 a článkom 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\n2. Podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d) zákona o ústavnom súde:\na) zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Tdo 47/2017 zo dňa 21. 8. 2017, ako\naj s ním súvisiace a tomuto rozhodnutiu predchádzajúce rozhodnutia, a to rozsudok\nKrajského súdu v Košiciach zo dňa 16. 11. 2016. č. k. 7 To 99/2016-451 a rozsudok\nOkresného súdu Trebišov zo dňa 31. 5. 2016, č. k. 7 T 141/2013,\nb) vrátil vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie s právnym názorom,\nže k vydaniu uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Tdo 47/2017 zo dňa 21. 8. 2017 došlo\nv rozpore s Ústavou SR,\nc) prikázal, aby Najvyšší súd SR obnovil stav pred porušením sťažovateľovho\nzákladného práva,\nd) priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v tomto konaní.“\nII.\n9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n10. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie\nv porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd\nvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola\n\n4\n\nvyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten,\nkto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.\n11. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,\nči dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie.\n12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,\nako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\n14. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46\nods. 1 a čl. 50 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2\na čl. 7 ods. 5 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 47/2017 z 21. augusta 2017,\n\n5\n\nku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa vecne dovolaním sťažovateľa nezaoberal\nnapriek tomu, že ním prednesené argumenty zjavne svedčili o nesprávnosti skutkových\nzáverov súdov nižších stupňov v jeho trestnej veci.\n15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n16. Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.\n17. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje\nsa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.\n18. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas\na možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu.\n19. Podľa čl. 50 ods. 4 ústavy obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho\nnemožno pozbaviť nijakým spôsobom.\n20. Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol\nuž právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje\nuplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.\n21. Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá\npodľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to\npre páchateľa priaznivejšie.\n22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\n\n6\n\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nK namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 50 ústavy\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 47/2017 z 21. augusta 2017\n23. Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že v nej vo vzťahu\nk namietanému porušeniu čl. 50 ústavy absentuje akákoľvek ústavnoprávne relevantná\nargumentácia. Sťažovateľ nenamieta, že by o jeho vine a treste nerozhodol na to povolaný\npríslušný všeobecný súd. Taktiež netvrdí, že by pred jeho právoplatným odsúdením\nkonajúce všeobecné súdy akýmkoľvek spôsobom prezentovali prípadný svoj názor o jeho\nvine. Obsah sťažnosti sťažovateľa rovnako nesvedčí o tom, že by mu nebol poskytnutý čas\na možnosť na prípravu jeho obhajoby alebo, že by sa nemohol obhajovať sám, prípadne\nprostredníctvom obhajcu. Zo sťažnosti nevyplýva ani to, že by sťažovateľ bol k svojej\nvýpovedi v trestnom konaní donútený a ani to, že by bol opakovane stíhaný za ten istý čin.\nNapokon sťažovateľ nenamietal ani nesprávne posúdenie trestnosti činu, ani uloženie trestu\nz hľadiska časovej pôsobnosti Trestného zákona.\n24. Je teda evidentné, že najvyšší súd napadnutým uznesením nezasiahol do žiadneho\nz katalógu základných práv sťažovateľa zaručených mu v čl. 50 ústavy, preto ústavný súd\nnemohol inak, iba sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde pre jej zjavnú neopodstatnenosť, keďže medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho\nsúdu a označenými základnými právami absentuje akákoľvek príčinná súvislosť.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1\ndohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 47/2017 z 21. augusta 2017\n25. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6\nods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu\n\n7\n\nzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne\nprocesné garancie v súdnom konaní.\n26. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n27. Za arbitrárne, a preto protiústavné možno považovať aj tie rozhodnutia, ktorých\nodôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n28. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku z dôvodu, že bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371\nTrestného poriadku, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:\n«Pokiaľ ide o tvrdenie obvineného o zaujatosti znalca, resp. znaleckej organizácie\nvyhotovujúcej tzv. kontrolný znalecký posudok, tieto obvinený vyvodil\n„zo spôsobu odpovedí znalca na jeho otázky, keď ich označil za špekulatívne“, resp.\n(v sťažnosti proti uzneseniu o pribratí znaleckej organizácie) z nedostatku skúseností\ns predmetnou problematikou...\n\n8\n\nKeďže podľa § 11 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch\na prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(zjednodušene) znalec je vylúčený, ak možno mať pre jeho pomer k veci, k zadávateľovi\nalebo inej osobe, ktorej sa úkon týka, pochybnosť o jeho nezaujatosti, je zjavné, že námietka\ntýkajúca sa nedostatku skúseností znaleckej organizácie vôbec nie je spôsobilá založiť\ndôvod pre jej vylúčenie. Pokiaľ ide o štýl odpovedí na položené otázky, dovolací súd\npo preskúmaní spisového materiálu v žiadnom prípade nezistil existenciu (žiadneho)\ndostatočne vážneho dôvodu, ktorý by zakladal pochybnosti o schopnosti znalca\n, resp. znaleckej organizácie, ktorú na hlavnom pojednávaní zastupoval,\npristupovať k veci a k úkonom, ktoré sa jej týkajú, objektívne.\n\nodpovedal\n\nna otázky obvineného a odstraňoval zistené nezrovnalosti medzi znaleckými posudkami\nštandardne a profesionálne...\nPokiaľ ide o ostatnú (prevažnú) časť dovolania, na ktorej obvinený spochybňuje\nsprávnosť záverov súdov nižšieho stupňa o rozsahu spôsobených zranení, resp. mechanizme\nich vzniku, najvyšší súd v tomto smere už notoricky opakuje, že tieto námietky smerujú\nk dokazovaniu, resp. k hodnoteniu skutkového stavu, do ktorého v zmysle § 371 ods. 1\npísm. i/ Tr. por. časť za bodkočiarkou dovolací súd zasahovať nemôže. Z tohto dôvodu súd\nnemohol vyhovieť apelom obvineného a „dať si námahu“ pri analýze jeho vecných\nargumentov, medicínskych termínov, porovnávaním lekárskych správ atď.\nVychádzajúc z vyššie formulovaných úvah, najvyšší súd dospel k záveru, že\nv posudzovanej trestnej veci obvineného\n\ndôvody dovolania\n\npodľa § 371 ods. 1 písm. g/ a i/ Tr. por. nie sú dané, a preto jeho dovolanie podľa § 382\npísm. c/ Tr. por. uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol.»\n29. Podstata sťažnosti podanej ústavnému súdu spočíva v námietke sťažovateľa,\nže dovolací súd sa odmietol z vecného hľadiska zaoberať jeho dovolaním, ktoré podal\nz dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku.\n30. Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať,\nak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným\nspôsobom.\n\n9\n\n31. Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať,\nak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo\nna nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného\nskutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\n32. Pokiaľ išlo o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku\nústavný súd nenadobudol presvedčenie, že by sa ním najvyšší súd nezaoberal.\nPráve naopak, dovolací súd námietky sťažovateľa preskúmal, avšak naplnenie tohto\ndovolacieho dôvodu nezistil. Prijatý záver pritom odôvodnil tak skutkovými okolnosťami,\nktoré vyplývali z trestného spisu, ako aj poukazom na zákonnú úpravu, o ktorú svoj úsudok\noprel a ktorej použitý výklad nijako nepopiera jej znenie, zmysel ani účel. Rozhodnutie\nnajvyššieho súdu v tejto časti ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné.\nKoniec koncov sťažovateľ ho práve v tejto časti nijako zvlášť nespochybňuje, o čom svedčí\naj absencia adekvátnej ústavnoprávnej argumentácie v tomto smere.\n33. Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ rozhodnutie\nnajvyššieho súdu atakuje predovšetkým v časti týkajúcej sa spôsobu odmietnutia jeho\ndovolania podaného z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, keď jeho\nnespokojnosť pramení z rezultátu najvyššieho súdu spočívajúcom v tom, že sťažovateľ\nv tejto časti mimoriadneho opravného prostriedku spochybňoval správnosť skutkových\nzáverov, ktoré dovolací súd nemôže vzhľadom na ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i)\nza bodkočiarkou skúmať a meniť.\n34. Ústavný súd na tomto mieste poznamenáva, že pre posúdenie námietky\nsťažovateľa je z hľadiska požadovanej ochrany jeho základným právam dôležitou\ntá skutočnosť, či dovolací súd ním zvolený postup v danej trestnej veci v rámci obsahu\nsvojho rozhodnutia zodpovedajúco odôvodnil. Úloha ústavného súdu totiž v tomto prípade\nnespočíva v skúmaní a rezultáte či sa najvyšší súd mal argumentáciou sťažovateľa\nprednesenou v dovolaní vecne zaoberať alebo nie, ale v posúdení, či dovolacím súdom\nprijatý verdikt a jeho vyhláseniu predchádzajúci postup nie je arbitrárny (svojvoľný)\n\n10\n\na či je adekvátne zdôvodnený. Inak povedané, ak najvyšší súd rozhodol tak, ako mu to\npríslušné zákonné ustanovenie umožňovalo a svoje rozhodnutie (a teda aj postup)\ndostatočne presvedčivo odôvodnil, ústavný súd nemôže do takéhoto rozhodnutia alebo\npostupu všeobecného súdu vstupovať svojou právomocou.\n35. Dovolací súd v tomto smere svoj postup a rozhodnutie odôvodnil síce veľmi\nstručne poukazom na konkrétne zákonné ustanovenie, ktorým sa konanie riadilo [§ 371\nods. 1 písm. i) Trestného poriadku], avšak strohosť odôvodnenia v danom prípade\npodľa názoru ústavného súdu neznamená jeho nedostatočnosť. Dovolací súd námietky\nsťažovateľa v tomto ohľade preskúmal, vyhodnotil ich a upriamil pozornosť na už\ncitované zákonné ustanovenie procesnoprávneho predpisu, ktoré mu bránilo v postupe\npodľa predstáv sťažovateľa.\n36. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd na podklade formulovanej\ninterpretácie relevantnej právnej úpravy sťažovateľovi jasne a dostatočne vysvetlil, že ním\nprezentovaná argumentácia obsiahnutá v podanom dovolaní de facto predstavuje výhrady\nku skutkovým záverom konajúcich súdov, ktoré nie je dovolací súd ako mimoriadna\nopravná inštancia oprávnený prehodnocovať a meniť. Uvedené predstavuje jasnú a zreteľnú\nodpoveď na ťažiskové argumenty sťažovateľa. Konštatovanie o potrebe odmietnutia jeho\ndovolania bolo založené na racionálnom, náležitom, a teda ústavne konformnom výklade\nrelevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol\nustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté\nv napadnutom uznesení je potrebné považovať za výraz jeho autonómneho rozhodovania\nv konaní o dovolaní.\n37. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho\nsúdu za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n38. Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdil námietky sťažovateľa v tejto časti\nsťažnosti ako zjavne neopodstatnené a ako také ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde odmietol.\n\n11\n\n39. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie\no ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia\nzákladných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. septembra 2018\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "dokazovanie-znalecké dokazovanie", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "de85aa4a-3fca-4ace-afa4-a7f70e37d552:47ca630e-bcd7-4273-9bae-bed06646154f", "ecli": null, "spisova_znacka": "7To/99/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7To/99/2016 z 16. 11. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-11-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/de85aa4a-3fca-4ace-afa4-a7f70e37d552:47ca630e-bcd7-4273-9bae-bed06646154f"}], "citovane_v": []}