{"guid": "ussr:fe376e03-7703-4960-ae3b-b9d041fccfbe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.356.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 356/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/2018 z 11. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. septembra 2018, sp. zn. III. ÚS 356/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.356.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fe376e03-7703-4960-ae3b-b9d041fccfbe", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.356.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.356.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.356.2018.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 356/2018-83\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák\na spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal\nMandzák, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5\na čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 Ndt 20/2018 z 27. júna 2018 a sp. zn. 2 Tost 23/2018 z 28. júna 2018\na postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nod m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2018\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho\nzákladných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\n\nlen „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „najvyšší súd“, v citáciách len „sťažnostný súd“) sp. zn. 6 Ndt 20/2018 z 27. júna 2018\n(ďalej aj „namietané uznesenie o vylúčení sudcu“), sp. zn. 2 Tost 23/2018 z 28. júna 2018\n(ďalej aj „namietané uznesenie o vzatí do väzby“) a postupom, ktorý predchádzal\nich vydaniu, v časti týkajúcej sa sťažovateľa.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že aj proti sťažovateľovi\nje na Špecializovanom\n\ntrestnom\n\nsúde,\n\npracovisku\n\nBanská\n\nBystrica\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„špecializovaný trestný súd“) pod sp. zn. 3 Tp 13/2018 vedené trestné konanie pre obzvlášť\nzávažný zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov\npodľa § 270 ods. 2 a ods. 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).\nProkurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„prokurátor“,\n\nv citáciách\n\naj\n\n„prokurátor\n\nÚŠP“)\n\nnávrhom\n\nč. k. VII/1 Gv 103/18/1000-8 z 21. júna 2018 navrhoval vzatie sťažovateľa do väzby\nz dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Sudca pre prípravné konanie\nšpecializovaného trestného súdu uznesením sp. zn. 3 Tp 13/2018 z 23. júna 2018\nsťažovateľa v procesnom postavení obvineného do väzby nevzal a prepustil ho zo zadržania\nna slobodu. Proti uvedenému uzneseniu sudcu pre prípravné konanie špecializovaného\ntrestného súdu podal prítomný prokurátor priamo do zápisnice sťažnosť a sudca\npre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu nariadil termín verejného zasadnutia.\nPred dňom konania verejného zasadnutia namietaným uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 Ndt 20/2018 z 27. júna 2018 bol sudca najvyššieho súdu\nv trestnej veci proti sťažovateľovi vylúčený z vykonávania úkonov predmetného trestného\nkonania.\nNajvyšší súd namietaným uznesením sp. zn. 2 Tost 23/2018 z 28. júna 2018 v časti\ntýkajúcej sa sťažovateľa zrušil napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu\na podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzal sťažovateľa do väzby, pričom podľa\n\n2\n\n§ 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku väzbu sťažovateľa dohľadom probačného\na mediačného úradníka nenahradil.\n3. Sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť proti (1.) postupu najvyššieho súdu, ktorým\nsťažovateľovi (resp. jeho obhajcovi) nebolo umožnené nahliadanie do kompletného súdneho\nspisu, ktorého súčasťou bol i vyšetrovací spis sp. zn. 2 Tost 23/2018; (2.) uzneseniu\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Ndt 20/2018 z 27. júna 2018 a konaniu, ktoré mu predchádzalo,\nv časti týkajúcej sa sťažovateľa, (3.) uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 23/2018\nz 28. júna 2018 a konaniu, ktoré mu predchádzalo, v časti týkajúcej sa sťažovateľa.\n4. Namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv napadnutým postupom\nnajvyššieho súdu, ktorým nebolo sťažovateľovi umožnené nahliadnutie do kompletného\nsúdneho spisu, sťažovateľ odôvodňuje vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu\nnajmä takto:\n«Z opísaného skutkového stavu je nepochybné, že sťažnostný súd neumožnil\nsťažovateľovi (resp. jeho obhajcovi) nahliadať do súdneho spisu sťažnostného súdu vo veci\nvedenej na Najvyššom súde SR, spis. zn. 2 Tost 23/2018, a to do zberného spisu, ale hlavne\ndo časti spisu sťažnostného súdu, a to dňa 26.06.2018. Dôsledkom tejto skutočnosti došlo\nk tomu, že sťažovateľ minimálne nemal žiadnu vedomosť o oznámení sudcu o zaujatosti\nuplatnenej\n\n, sudcom Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.06.2018\n\na nemohol sa k tomuto úkonu žiadnym spôsobom vyjadriť, a to i napriek tomu, že dôvod\nvylúčenia sa mal týkať práve vzťahu obhajcu sťažovateľa s týmto namietaným sudcom...\n...Právo na prístup k spisu väzobné stíhanej osoby je garantované i v článku čl. 7\nods. 1 SMERNICE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2012/13/EÚ z 22. mája 2012\no práve na informácie v trestnom konaní: “Ak je určitá osoba zatknutá a zadržaná počas\nktoréhokoľvek štádia trestného konania, členské štáty zabezpečia, aby sa zatknutej osobe\nalebo jej advokátovi sprístupnili dokumenty týkajúce sa daného prípadu, ktoré majú\npríslušné orgány v držbe a ktoré sú podstatné pre účinné napadnutie zákonnosti zatknutia\nalebo zadržania v súlade s vnútroštátnym právom.»\n\n3\n\n5. Porušenie práva na slobodu a bezpečnosť napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 6 Ndt 20/2018 z 27. júna 2018 a postupom, ktorý mu predchádzal, odôvodňuje\nsťažovateľ hlavne tým, že «konanie o vylúčení sudcu teda prebehlo bez toho, aby sťažovateľ\nvôbec vedel, že takéto konanie vôbec prebieha, a to bez toho, aby sa mohol k dôvodom\nvylúčenia namietaného sudcu vôbec vyjadriť. V danom prípade za právne výstižné\npovažujeme i to, že všeobecný súd existenciu tohto konania \"dôsledne“ \"utajoval“ pred\nsťažovateľom, a to nielen pri nahliadaní do spisu tak, že mu podanie\nnesprístupnil, hoci ním preukázateľne disponoval, ale toto podanie mu nezaslal\nani na vyjadrenie pred rozhodnutím námietkového senátu... V uvedených súvislostiach\npritom poukazujeme na ustálenú prax sťažnostného súdu, ktorý vo väzobných veciach\npromptne preposiela procesným stranám podania súvisiace so sťažnostným konaním\no väzbe prostredníctvom elektronickej pošty... Z toho možno vyvodiť evidentný úmysel\nsťažnostného súdu “utajiť” konanie o vylúčení sudcu pred sťažovateľom, ale i ostatnými\nprocesnými stranami, a to bez toho, aby takéto konanie sledovalo legitímny cieľ. Uvedený\númysel dokumentuje i to, že napadnuté uznesenie všeobecného súdu zo dňa 26.06.2018\no vylúčení sudcu\n\nbolo doručené až tesne pred začatím\n\nverejného zasadnutia, ktoré sa konalo dňa 28.06.2018 o 14.00 hod.\nV neposlednom rade sťažovateľ namieta i vecnú ústavnú nekonformnosť\nnapadnutého uznesenia o vylúčení sudcu\n\n, keďže dôsledkom\n\nnapadnutého rozhodnutia došlo k porušenia práva na zákonného sudcu (a teda i k\nporušeniu čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Je tomu tak preto, lebo zákonný člen senátu\nbol vylúčený z prejedania a rozhodovania danej právnej (sp. zn. 2 Tost\n23/2018) veci z dôvodov, ktoré nie je možné z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať.\nSťažovateľ vyhlasuje, že vzťah jeho obhajcu k namietanému sudcovi bol štandardný a bol\ndaný iba jeho zastupovaním v prebiehajúcom disciplinárnom konaní. Uvedené osoby si však\nnetýkajú, nezúčastňujú sa spoločných spoločenských podujatí, nestretávajú sa v súkromí, a\npreto nebol dôvod k tomu, aby došlo k vylúčeniu sudcu z dôvodu, ktoré z ústavnoprávneho\nhľadiska výnimočne ospravedlňuje zásah do práva na zákonného sudcu.».\n6. V ďalšej časti svojej sťažnosti týkajúcej sa porušenia práva na slobodu\na bezpečnosť namietaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 23/2018 z 28. júna\n\n4\n\n2018, ktorým súd vzal sťažovateľa do väzby a nenahradil ju dohľadom probačného\na mediačného\n\núradníka,\n\nsťažovateľ\n\nargumentuje\n\nhlavne\n\ntým,\n\nže\n\n«zabezpečenie\n\nkontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“ predstavujú\nzákladné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej\nslobody väzbou.\nTieto princípy boli v prípade sťažovateľa porušené flagrantným spôsobom,\na to z týchto dôvodov:\n(i) Napadnuté uznesenie sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadalo ani\ns námietkou sťažovateľa o neexistencii dôvodov tzv. preventívnej väzby (§71 ods. 1 písm. c/\nTrestného poriadku). Sťažovateľ v tejto súvislosti konkrétne namietal, že takýto väzobný\ndôvod tu nie je daný, pretože samotná existencia trestných stíhaní sama o sebe ešte\nnepostačuje na nariadenie preventívnej väzby. K tejto námietke však sťažnostný súd nič\nneuviedol; len stroho poukázal na existenciu trestných stíhaní, a teda len formálne prevzal\ndôvody prokurátora ÚŠP...\n... Názor prokurátora je preto nesprávny, pretože inter alia narušuje prezumpciu\nneviny, pričom nezanedbateľnou okolnosťou je i to, že obvinený\n\nje doposiaľ\n\nnetrestaná osoba a trestné stíhania, na ktoré poukazuje prokurátor, (i) sa nachádzajú\nv úplne počiatočnom štádiu konania a nie je isté, či vôbec dospejú do štádia podania\nobžaloby, (ii) obvinený\n\ndôrazne vinu popiera, a (iii) obvinený\n\nsa riadne zúčastňuje úkonov trestného konania a žiadnym spôsobom ich nemarí.\nRovnako osobné pomery obvineného\n\nnenaznačujú, aby bol nútený páchať\n\ntrestnú činnosť za účelom zabezpečenia bežných životných potrieb...\n... Názor prokurátora, že samotná existencia iných trestných stíhaní postačuje\nk väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku nemôže byť ústavne\nakceptovateľný, keďže takýto názor by mohol viesť i k tomu, že orgány činné v trestnom\nkonaní by si mohli účelovo “vyrobiť' iné trestné stíhania a tak umelo založiť väzobný dôvod\npodľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku...\n(ii) Sťažovateľ pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie namietal,\nže súčasťou vyšetrovacieho spisu nie je písomné poučenie zadržanej osoby, ktoré orgány\nčinné v trestnom konaní mali doručiť obvinenému. Sťažovateľ je pritom presvedčený, že toto\npísomné poučenie neobsahovalo náležitosti ustanovené Trestným poriadkom ako i čl. 4\n\n5\n\nSMERNICE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve\nna informácie v trestnom konaní. Na uvedený argument sudca pre prípravné konanie\nnereagoval, keďže sťažovateľa nezobral do väzby. Ani sťažnostný súd však v tomto smere\nnevykonal žiadnu právnu argumentáciu, hoci sa to od neho legitímne očakávalo, keďže\nzobral sťažovateľa do väzby a uvedené poučenie pritom nebolo predložené do spisu ani\nv deň konania verejného zasadnutia, a to i napriek ubezpečeniu prokurátora ÚŠP\nzaznamenaného v zápisnici z výsluchu pre sudcom pre prípravné konanie v znení: “Nie je\nproblém tento obsah poučenia do spisu doplniť.\" ...v súčasnosti prebieha na Súdnom dvore\nEÚ, C-510/17 konanie o predbežnej otázke, ktorú položil vnútroštátny súd...\n... Uvedené konanie o predbežnej otázke pritom nie je ukončené, avšak aj s ohľadom\nna stanoviska členský štátov EÚ ako i Európskej komisie možno dôvodne uzavrieť, že táto\notázka nie je jednotne vyriešená. O tejto otázke preto nemohol prijať vlastné stanovisko ani\nsťažnostný súd, a to s ohľadom na § 7 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý ustanovuje:\n„Otázky, o ktorých má rozhodnúť Súdny dvor Európskej únie, sa nemôžu posudzovať ako\npredbežné otázky.”... Sťažnostný súd však túto predbežnú otázku posúdil sám a to aj\nnapriek tomu, že v spise absentovalo písomné poučenie zadržanej osoby, čo mu objektívne\nznemožňovalo prijať záver o tom, či je dané poučenie súladné s právom EÚ alebo nie.\n(iii) Sťažovateľ v konaní pred sudcom pre prípravné konanie ako i v konaní pred\nsťažnostným súdom namietal, že tu neexistuje materiálny predpoklad väzby a to\npreukázanie dôvodného podozrenia. Ani sudca pre prípravné konanie, ani sťažnostný súd\nsa však s týmito argumentmi sťažovateľa nevysporiadali, hoci zhodne vzhliadli dôvodnosť\npodozrenia...\nSme toho názoru, že skutok tak ako je vymedzený v uznesení o vznesení obvinenia\nnemôže byť formálne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin falšovanie, pozmeňovanie\na neoprávnená výroba peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2, ods. 4 písm. b/\nTrestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom marenie spravodlivosti podľa § 344\nods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona spáchaných formou spolupáchateľstva\npodľa § 20 Trestného zákona.\n... Podstata obvinenia však podľa nášho názoru spočíva skôr v tom, že vystaviteľ\nzmenky uviedol iný dátum vystavenia ako v skutočnosti bol, čo v žiadnom prípade nemožno\npovažovať za naplnenie normatívneho znaku falšovania alebo pozmeňovania cenného\n\n6\n\npapiera. Z rovnakých dôvodov nemôže dôjsť ani k spáchaniu trestného činu marenia\nspravodlivosti podľa § 344 Trestného zákona, pretože falšovanie alebo pozmeňovanie\ndôkazu je normatívnym znakom tohto trestného činu...\n(iv) Osobitne namietame i to, že všeobecný súd vo výroku o vzatí do väzby započítal\nlen dobu zadržania, a to bez toho, aby do tejto lehoty započítal i lehotu od prepustenia\nzadržania do vyhlásenia verejného zasadnutia (kedy došlo k obmedzeniu osobnej slobody\ndôsledkom nariadenia väzby)... V danom prípade je nepochybné, že sťažovateľ bol zadržaný\n20.06.2018 o 17.10 hod., a preto mal všeobecný súd začiatok plynutia väzby určiť\nmomentom zadržania bez toho, aby z lehoty väzby vyňal časový úsek odo dňa prepustenia\nzo zadržania do vyhlásenia napadnutého uznesenia o vzatí do väzby.\n(v) Sťažovateľ namieta i to, že všeobecný súd rozhodol v nezákonnom zložení, keďže\ndôsledkom neústavného Uznesenia NS SR, spis. z. 6 Ndt 20/2018 zo dňa 27.06.2018 došlo\nk vylúčeniu sudcu\n\n, a na základe tejto skutočnosti došlo k tomu,\n\nže namiesto neho nastúpil sudca Najvyššieho súdu SR\n\n.\n\n(vi) Osobitne namietame i to, že napadnuté uznesenie sa dostatočne nevysporiadalo\ns možnosťou náhrady väzby probačným a mediačným dohľadom spojeným s uložením\nprimeraných obmedzení a povinností, a toto neuvádza ani jednu konkrétnu úvahu\nodôvodňujúcu nutnosť väzobného stíhania. Napadnuté uznesenie sa len formálne zaoberalo\nmožnosťou nahradenia väzby probačným a mediačným dohľadom bez toho, aby boli\nvyhodnotené konkrétne okolnosti prípadu. Rozhodovanie súdu o náhrade väzby probačným\na mediačným dohľadom nemôže byt’ len formálne, ale musí byť založené na posúdení\njednotlivých okolností prípadu, ktoré musia byť najprv zistené a potom súdom posúdené\na tak zohľadnené v rozhodnutí. V tomto smere z rozhodnutia sťažnostného súdu nevyplýva\nani jeden konkrétny argument (resp. úvaha súdu), ktorá by odôvodňovala nenahradenie\nväzby inými miernejšími prostriedkami.».\n7. Sťažovateľ je toho názoru, že «už len tá skutočnosť, že všeobecný súd\n“prispôsobuje” relevantné listinné dôkazy svojej skutkovej verzii v rozpore s objektívnym\nstavom svedčí o zjavnej svojvôli a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia v snahe nariadiť\nväzbu sťažovateľa “za každú cenu\", a tak “splniť mediálnu objednávku“».\n\n7\n\n8. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný\nsúd nálezom takto rozhodol:\n„1.1/ Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď dňa 26.06.2018\nneumožnil sťažovateľovi\n\n, resp. jeho obhajcovi nahliadnuť\n\ndo kompletného súdneho spisu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.\n2Tost/23/2018 (ktorého súčasťou malo byť i písomné podanie sudcu Najvyššieho súdu SR\nzo dňa 26.06.2018) bolo porušené základné právo\nna osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky\na právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\n1.2/ Základné právo\n\nna osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2\n\na ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1\na čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na\nzákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, spis. zn. 6Tost/20/2018 zo dňa 27.06.2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo,\nporušené bolo.\n1.3/ Základné právo\n\nna osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2\n\na ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1\na čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo\nna zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, spis. zn. 2Tost/23/2018 zo dňa 28.06.2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo\nv časti týkajúcej sa sťažovateľa\n\n, porušené bolo.\n\n2.1/ Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v trestnej veci vedenej proti\nsťažovateľovi\n\npod sp.zn. 2Tost/23/2018 sa zakazuje pokračovať\n\nv porušovaní jeho práva na osobnú slobodu a bezpečnosť neumožnením nahliadať\ndo kompletného súdneho spisu.\n2.2/ Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.\n6Ndt/20/2018 zo dňa 27.06.2018 v celom rozsahu a vec sa vracia Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky na ďalšie konanie.\n\n8\n\n2.3/ Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.\n2Tost/23/2018 zo dňa 28.06.2018 v časti týkajúcej sa sťažovateľa\n\na vec\n\nsa v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.\n3/ Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje prepustiť sťažovateľa z väzby\nna slobodu.\n4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi\ndo 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho\nzástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o.“\nII.\n9. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n10. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy\nnikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý\nustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\nPodľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.\nNikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane\nv súlade s konaním ustanoveným zákonom:\na) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;\nb) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila\nrozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie\npovinnosti ustanovenej zákonom;\nc) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia\npred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú\n\n9\n\noprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo\nv úteku po jeho spáchaní;\nd) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely\nvýchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia\npred príslušný orgán;\ne) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne\nchorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;\nf) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo\njej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie\no vyhostenie alebo vydanie.\nPodľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným\nspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol\no zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť ustanoví zákon.\n11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti\npredpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n10\n\n12. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom\nvšeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,\nktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný\nsúd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,\nIII. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).\n13. V rámci predbežného prerokovania ústavný súd preskúmal, či sťažnosť\nsťažovateľa obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom\nsúde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\n14. Sťažovateľ porušenie svojich práv garantovaných ústavou a dohovorom vidí\nv postupe najvyššieho súdu, ktorým mu (resp. jeho obhajcovi) neumožnil nahliadnutie\ndo kompletného spisu najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. 2 Tost 23/2018.\n15. Sťažovateľ namieta, že neumožnením nahliadnutia do zberného spisu sa nemal\nmožnosť dozvedieť o oznámení jedného zo sudcov senátu všeobecného súdu o jeho\nzaujatosti, čím mu bolo odopreté právo vyjadriť sa k nemu. Zároveň v ďalšej časti svojej\nsťažnosti uvádza, že mu bol mailom doručený prípis predsedu senátu najvyššieho súdu\nz 31. júla 2018, v ktorom mu oznamuje dôvody, pre ktoré mu neumožní nahliadnuť\ndo zberného spisu, a zároveň dodáva, že „kontrolou predmetného zberného spisu bolo\nzistené, že nedopatrením neboli do súdneho spisu zaradené opatrenia o určení\nzastupujúcich členov senátu, ktoré boli dodatočne zaslané prvostupňovému súdu“. V tejto\nsúvislosti sťažovateľ uvádza, že v dôsledku neprávneho postupu všeobecného súdu nevedel\nvčas posúdiť, či v jeho veci rozhodoval zákonne zložený senát, a tak prípadne uplatniť\nnámietky.\n\n11\n\n16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vyplýva,\nže konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí byť kontradiktórne a vždy musí zaručovať\nrovnosť zbraní medzi stranami, prokurátorom a zadržovanou osobou. Rovnosť zbraní však\nnie je zabezpečená, keď je obhajcovi odopretý prístup k tým dokumentom vo vyšetrovacom\nspise, ktoré sú podstatné pre to, aby bolo možné účinne napadnúť zákonnosť väzby klienta.\nPodľa Európskeho súdu pre ľudské práva účinnosť vyšetrovania môže niekedy\nvyžadovať utajenie časti získaných informácií, aby sa obvinenému zabránilo zničiť alebo\novplyvniť dôkazy, alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Avšak sledovanie tohto\nlegitímneho cieľa nemôže odôvodniť podstatné obmedzenia práv obhajoby. Informácie,\nktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby, musia byť primeraným spôsobom\nsprístupnené obhajcovi obvineného držaného vo väzbe (vec Garcia Alva v. Nemecko,\nrozsudok z 13. 2. 2001, § 42; vec Lietzow v. Nemecko, rozsudok z 13. 2. 2001, § 44;\nvec Schöps v. Nemecko, rozsudok z 13. 2. 2001, § 51), (I. ÚS 67/03).\n17. Nielen z hľadiska posúdenia konania ako celku, či spĺňa kritériá spravodlivého\nprocesu, ale aj v konaní o väzbe je potrebné garantovať obvinenému a jeho obhajcovi reálne\nuplatnenie práva na obhajobu, a to aj vo forme využitia práva na nazretie do spisu.\nPri takomto postupe je vždy nevyhnuté konať tak, aby bolo zachované nielen právo\nna obhajobu,\n\nale\n\naj\n\ntak,\n\naby\n\nnedošlo\n\nk\n\nzmareniu\n\núčelu\n\ntrestného\n\nkonania.\n\nSpravodlivá rovnováha musí byť zachovaná, pretože neobmedzené (až šikanózne)\nuplatňovanie práva na nazretie do spisu by mohlo vážne ohroziť splnenie účelu trestného\nkonania – v užšom slova zmysle konania o väzbe a v najužšom slova zmysle napr. konania\no predĺžení lehoty väzby, keď by si obvinený neobmedzeným uplatňovaním práva\nna nazretie do spisu a následným nárokovaním si lehoty na prípravu podania, či vyjadrenia,\nmohol vždy nárokovať porušenie práva na obhajobu (nemal dostatok času a podobne).\nV konaní o väzbe treba mať vždy na zreteli nielen dodržanie práva na obhajobu, ale aj to\naby jeho uplatňovaním nedochádzalo k ústavne neprimeranému predlžovaniu doby\nrozhodovania o väzbe, pretože by sa tak poprela jedna zo zásad trestného konania vyjadrená\nv § 2 ods. 6 Trestného poriadku týkajúca sa urýchleného a prednostného vybavovania\nväzobných vecí (II. ÚS 115/2016).\n\n12\n\n18. Skutočnosť, že sťažovateľovi nebol sprístupnený kompletný spisový materiál\npred rozhodnutím o väzbe, ešte neznamená, že muselo dôjsť k porušeniu jeho práva\nna obhajobu, resp. k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a zásady rovnosti zbraní.\nVyvstáva otázka, či boli obhajobe odopreté informácie obsiahnuté v spise, ktoré boli\npotrebné na posúdenie zákonnosti väzby. Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, návrh\nna vzatie obvineného (sťažovateľa) do väzby, odôvodnenie ktorého obsahuje výpočet\nformálnych aj materiálnych dôvodov väzby, bol sťažovateľovi doručený 22. júna 2018.\nSťažovateľ podal k návrhu na vzatie do väzby stanovisko, v ktorom na svoju obhajobu\nuvádzal podstatné argumenty spochybňujúce materiálne dôvody väzby. Samotné tvrdenie,\nže obhajoba nemala k dispozícii kompletný spisový materiál súdu, čím jej nebolo umožnené\nreálne vykonávať právo na obhajobu, preto neobstojí.\n19. Podľa názoru ústavného súdu, z už uvedeného nevyplýva, že by sťažovateľovi\nbolo upierané alebo zámerne obmedzované právo na nazretie do spisu tak, že by to malo\nnegatívny dosah na jeho právo na obhajobu, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n20. Sťažovateľ v ďalšej časti svojej sťažnosti namieta porušenie ním označených\nzákladných práv garantovaných ústavou a práv garantovaných dohovorom namietaným\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Ndt 20/2018 z 27. júna 2018 o vylúčení sudcu\na konaním, ktoré mu predchádzalo, v časti týkajúcej sa sťažovateľa.\n21. Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1\nprvej vety ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým\nustanovenia\n\nústavy\n\na dohovoru\n\no nezávislom\n\na nestrannom\n\nvýkone\n\nsúdnictva\n\n(napr. citovaný čl. 5 ods. 4 dohovoru). Existencia nestrannosti musí byť určená jednak\npodľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania\nkonkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním,\nči sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek\noprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré\nmôžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môžu mať dokonca určitý význam\n\n13\n\naj zjav – zdanie (appearances). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok ESĽP vo veci\nDelcourt v. Belgisko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže\nvykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“. Podstatnou je dôvera, ktorú musia\nsúdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať.\n22. Základné právo na zákonného sudcu garantované čl. 48 ods. 1 ústavy predstavuje\nv právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu\na sudcu. Označené základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania,\nže v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred\nznámych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych\nprípadov jednotlivým sudcom, tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej\nagendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov\n„ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom\n(aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.\n23. Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania\nje vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,\nprobačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora\na zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer\nk prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému\nzástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.\nPodľa § 32 ods. 1 prvej a druhej vety Trestného poriadku ak z dôvodov uvedených\nv § 31 ods. 1 oznámi svoju zaujatosť sudca alebo prísediaci, o vylúčení rozhodne\nnadriadený súd v senáte. O vylúčení sudcu odvolacieho súdu alebo dovolacieho súdu\nrozhodne iný senát tohto súdu, o vylúčení sudcu pre prípravné konanie rozhodne predseda\nsenátu nadriadeného súdu.\n24. Najvyšší súd, ktorý vylúčil sudcu z vykonávania úkonov trestného konania\nv trestnej veci týkajúcej sa aj sťažovateľa, svoje rozhodnutie odôvodnil takto:\n«Za danej situácie je nevyhnutné konštatovať, že reálne existujú okolnosti objektívnej\npovahy, pokiaľ ide o osobné vzťahy sudcu\n\n14\n\nk obhajcovi\n\nJUDr. Michalovi Mandzákovi, najmä od udelenia plnej moci a vytvoreného vzťahu dôvery,\nvzájomného stretávania a priateľstva, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam\no tom, že sudca\n\nje nezaujatý. Aj pri zohľadnení teórie zdania\n\nje dôvodný záver vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci sudcu\nv prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k obhajcovi dosahuje taký\ncharakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť\nrozhodovať bez akejkoľvek pochybnosti „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne...\n„Nestrannosť“ znamená absenciu predsudku (t. j. neodôvodnenie záporného\npostoja) alebo zaujatosti (t. j. nie nestranného posudzovania). Jej existenciu alebo\nneexistenciu možno zisťovať podľa subjektívneho prístupu, ktorý spočíva v zistení osobného\npresvedčenia alebo správania sudcu v konkrétnom prípade a objektívneho prístupu (testu),\nktorý znamená zistenie, či tento konkrétny sudca v konkrétnej veci poskytuje dostatočné\nzáruky na vylúčenie akejkoľvek odôvodnenej pochybnosti o jeho nestrannosti v zmysle\npravidla, že sudca nielenže musí byť nestranný, ale takým sa musí javiť aj navonok. Ak sú\nprítomné skutočnosti, ktoré môžu odôvodnene viesť k pochybnostiam o jeho nestrannosti,\ntreba sudcu považovať za vylúčeného z vykonávania úkonov v danej veci.\nPomer, resp. vzťah dvoch osôb je vzájomným vnútorným psychickým vzťahom, ktorý\nsa môže, ale nemusí prejaviť navonok. Je nepochybne rozdiel medzi situáciou, keď trvá\nvzťah sudcu - obvineného a jeho obhajcu a situáciou, keď už takýto vzťah bol ukončený.\nAk disciplinárne stíhaného sudcu zastupuje v jeho disciplinárnom konaní ten istý\nobhajca, ktorý zastupuje obvineného v trestnej veci, ktorú má tento sudca prejednať\na rozhodnúť, ide o okolnosť, ktorá najmä z hľadiska objektívneho testu nestrannosti\nv zmysle § 31 ods. 1 Trestného poriadku vyvoláva opodstatnenú pochybnosť o schopnosti\nprocesné činného sudcu nestranne a nezaujato konať a rozhodnúť trestnú vec, v ktorej\nobvineného zastupuje ten istý obhajca, pretože takýto vzťah prekračuje profesijný vzťah\nsudcu a obhajcu. Nestrannosť sudcu pre jeho pomer (vzťah) k obhajcovi v zmysle § 31\nods. 1 Trestného poriadku spochybňuje z hľadiska objektívneho testu nestrannosti okolnosť,\nže sudca a obhajca sú v inom trestnom (disciplinárnom) konaní v pozícii klient - obhajca.\n(Primerane - Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo 17. júna 2014 č. 115/2014).»\n\n15\n\n25. Sťažovateľ sa domnieva, že z postupu najvyššieho súdu v konaní o vylúčení\nsudcu «možno vyvodiť evidentný úmysel sťažnostného súdu “utajiť” konanie o vylúčení\nsudcu pred sťažovateľom, ale i ostatnými procesnými stranami, a to bez toho, aby takéto\nkonanie sledovalo legitímny cieľ. Uvedený úmysel dokumentuje i to, že napadnuté uznesenie\nvšeobecného súdu zo dňa 26.06.2018 o vylúčení sudcu\n\nbolo\n\ndoručené až tesne pred začatím verejného zasadnutia, ktoré sa konalo dňa 28.06.2018\no 14.00 hod.». Uvedeným postupom tak malo byť sťažovateľovi znemožnené vyjadriť\nsa k oznámeniu sudcu o jeho zaujatosti, ku ktorému nebol dôvod, keďže ich vzťah\nje štandardný, a tým ovplyvniť rozhodnutie o vylúčení sudcu.\n26. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom\norgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej\nmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02\na v ňom citovaná ďalšia judikatúra).\n27. K sťažovateľovej námietke o nedostatku kontradiktórnosti pri rozhodovaní\no vylúčení sudcov považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že pri vylúčení sudcu\nna základe jeho oznámenia (§ 32 ods. 1 Trestného poriadku) nie je nevyhnutné zaobstarať\nstanoviská strán ku skutočnostiam, pre ktoré má byť sudca vylúčený. Ak sudca zistí\nskutočnosť, ktorá je spôsobilá vzbudiť dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti, je povinný\ntúto skutočnosť oznámiť. Iný senát tohto súdu oznámenú skutočnosť vyhodnotí a rozhodne\no vylúčení, ak je toho názoru, že je to dôvodné.\n28. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia\npodal zrozumiteľnú a náležitú odpoveď, v čom spočívali opodstatnené pochybnosti\no schopnosti sudcu nestranne a nezaujato konať a rozhodnúť trestnú vec vedúce k jeho\nvylúčeniu. Ani sťažovateľom namietané a najvyšším súdom konštatované nedopatrenie,\nv dôsledku ktorého neboli do súdneho spisu zaradené opatrenia o určení zastupujúcich\n\n16\n\nčlenov senátu najvyššieho súdu, nemá taký ústavný rozmer, aby ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní mohol konštatovať možnosť porušenia sťažovateľom\noznačených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru namietaným uznesením\nnajvyššieho súdu o vylúčení sudcu a postupu, ktorý mu predchádzal, reálnosť ktorej\nby mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa\nv tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n29. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie označených základných práv garantovaných\nústavou a práv garantovaných dohovorom namietaným uznesením najvyššieho súdu o vzatí\ndo väzby a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, v časti týkajúcej sa sťažovateľa.\n30. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu\nje garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať\nkonanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie\nobvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu\nnevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom\nurčených\n\nprípadoch\n\npodmieniť\n\nzárukou.\n\nObsah označeného\n\nustanovenia\n\nústavy\n\nkorešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00,\nIII. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva\nneodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím\nsudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho\ntrvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia\nvšeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).\n31. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré\nby svojou podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného\nustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5\nústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností\nsvedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe\nkonkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).\n\n17\n\n32. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného\nsúdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len\nna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa\nberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými\nokolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne\nskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.\nkonkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci\nústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov\nvšeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie\ndo väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne\nuspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a\nprípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku,\nakým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).\n33. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany\nústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou\nje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou\nalebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).\nDo sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich\nkonanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie\nniektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02).\n34. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho\nzačiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých\núkonov a realizácie garancií ochrany práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných\nv trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho\nskončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv\na slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.\nIII. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).\n\n18\n\n35. Existencia dôvodného podozrenia, že obvinená osoba spáchala trestný čin,\nje podmienkou sine qua non regulárnosti vzatia a držania vo väzbe. Aby bolo možné vziať\nobvineného do väzby, musí okrem formálnych náležitostí existovať aj tzv. dvojitý\nmateriálny predpoklad vzatia do väzby, a to dôvodnosť obvinenia a dôvodnosť väzby.\n(III. ÚS 29/2015). Ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení\nobvinenia vo svojej judikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje\nústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia\nzo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému.\nPri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal\nskutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto\nsúvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej\nmiere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť\nvzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve\ndokazovaním. Samotné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku rátajú\ns existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania (napr. IV. ÚS 383/04).\n36. Pokiaľ ide o výklad pojmu záruka z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť,\nže má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od terminológie používanej vo vnútroštátnom\npráve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho\npráva, ktorý je miernejší ako obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý\nzabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu),\nale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko\nz 10. 11. 1969), stanovenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných\nintervaloch atď. Z doterajšej judikatúry ESĽP taktiež vyplýva, že prepustenie na základe\nzáruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody.\nPri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby.\nUplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala\nformulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou\nnahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo,\nak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť\nzáruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. 6.\n\n19\n\n2001). Vychádzajúc nielen zo zákonnej dikcie § 80 a nasl. Trestného poriadku, ale aj napr.\nz nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 346/2008 - 39 zo 16. decembra 2008, právny poriadok\nSlovenskej republiky pozná štyri prostriedky nahradzujúce väzbu, pričom tri z nich sú\nzávislé na vôli samotného obvineného alebo tretích osôb (sľub, peňažná záruka, záruka\nzáujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby) a jedna záruka nie je závislá na vôli\nsamotného obvineného (dohľad probačného a mediačného úradníka).\n37. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby\nlen vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté\ntrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento\nskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva\ndôvodná obava, že a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo\ntrestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu\nhrozí vysoký trest, b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť\nobjasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej\nčinnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval\nalebo ktorým hrozil.\n38. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe\nosoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje\naj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe\nkoná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné\nkonanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný.\nO sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná\na rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase\na mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca,\nak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje\nobvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť\nobvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno\nrozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho\nneprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.\n\n20\n\n39. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma\nnadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal\nsťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...\n40. Podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1\npísm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť\no ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy,\nak obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme.\nAk je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 3\npísm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 4 alebo podľa § 80\nods. 3, možno peňažnú záruku prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.\n41. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom\njednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný\npri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne\npozri II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016 a pod., ale vyplýva\nto aj z mnohých rozhodnutí ESĽP napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6.\n1991, Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire,\nč. 273-B a ďalšie).\n42. Sťažovateľ v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstatná časť\nje citovaná v časti I tohto uznesenia, namieta porušenie svojich práv garantovaných\nv označených článkoch ústavy a dohovoru (aj) napadnutým uznesením najvyššieho súdu,\nako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.\n43. Najvyšší súd spochybnenie zákonnosti obmedzenia osobnej slobody tvrdiac,\nže orgány činné v trestnom konaní nerešpektovali právo sťažovateľa na informácie\nvyplývajúce zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012\no práve na informácie v trestnom konaní, odôvodnil v relevantnej časti svojho napadnutého\nuznesenia takto:\n\n21\n\n«... podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica ako právny akt\nEurópskej únie záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom\nna výsledok, ktorý sa ňou má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva\nvnútroštátnym orgánom. Z toho vyplýva, že smernice sa v členských štátoch Európskej únie\nv zásade neuplatňujú priamo, ale prostredníctvom vnútroštátnych právnych predpisov,\nktorými boli prebraté do ich právnych poriadkov, pričom ich orgány sú povinné vykladať\nvnútroštátne právo (ako celok) euro - konformne, tzn. čo najviac v zmysle znenia a cieľov\nsmernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok (ide o tzv. nepriamy účinok smernice).\nSúdny dvor síce vo svojej ustálenej judikatúre pripustil aj priamy účinok (aplikáciu)\nsmerníc, avšak iba vtedy, ak uplynula transpozičná lehota a smernica nebola členským\nštátom vôbec alebo správne prebratá, resp. nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, a len\npokiaľ smernica, pripadne jej ustanovenie, umožňuje identifikovať jednak konkrétnu\npovinnosť členského štátu, ako aj oprávnené osoby a to za predpokladu, že obsah\ndotknutého ustanovenia smernice je bezpodmienečný a presný. Súčasne platí, že priama\naplikácia smernice nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej\nosobe, alebo založenie, resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia\nporušenia jej ustanovení (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 26. septembra 1996,\nArcaro, C-168/95. EU:C: 1996:363, body 36 a 37). Teda priameho účinku smernice\nsa nemožno dovolávať voči jednotlivcom, ale len proti štátu, bez ohľadu na to či vystupuje\nako zamestnávateľ, alebo ako verejný orgán (pozri rozsudok Súdneho dvora z 19. apríla\n2007, Farrell, C-356/05. ĽU:C:2007:229, body 37 až 40).\nV tomto kontexte a so zreteľom na výhrady obvinených, ktoré uplatnili už vo vzťahu\nk návrhu na ich vzatie do väzby, treba ďalej uviesť, že podľa smernice o práve\nna informácie pozostáva právo podozrivých alebo obvinených osôb na informácie (ďalej\ntiež ..dotknuté osoby\") z: (i) práva na informácie o ich právach, (ii) práva na informácie\no obvinení a (iii) práva na prístup k spisovému materiálu...\nSmernica o práve na informácie bola do právneho poriadku Slovenskej republiky\nprebratá zákonom č. 174/2015 Z. z... ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z.\nTrestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov...\n... Slovenská republika dôsledne prebrala do svojho právneho poriadku všetky\nsmernicou o práve na informácie stanovené minimálne pravidlá týkajúce sa informovania\n\n22\n\no právach podozrivých alebo obvinených osôb. Pritom euro - konformná aplikácia tejto\nvnútroštátnej úpravy je podľa najvyššieho súdu plne spôsobilá zaručiť úplnú účinnosť\npredmetnej smernice a dosiahnuť ňou sledovaný cieľ, ktorým je zvýšenie dôvery v systémy\ntrestného súdnictva všetkých členských štátov Európskej únie, čo by malo viesť jednak\nk efektívnejšej justičnej spolupráci v trestných veciach a tiež k zlepšeniu ochrany práv\njednotlivcov. Podľa sťažnostného súdu tak priama aplikácia predmetnej smernice\nneprichádza do úvahy, a to ani pokiaľ ide o jej čl. 8, na ktorý poukazujú obvinení. Podľa\nodseku 1 tohto ustanovenia síce majú členské štáty zabezpečiť, aby sa poskytnutie\ninformácií podozrivým alebo obvineným osobám podľa článkov 3 až 6 zaznamenalo\npostupom vedenia záznamov upraveným v práve dotknutého členského štátu, podľa bodu 35\nodôvodnenia tejto smernice by však nemali vytvárať dodatočný záväzok zaviesť nové\nmechanizmy alebo akúkoľvek dodatočnú administratívnu záťaž. Z tohto pohľadu považuje\nnajvyšší súd slovenskú právnu úpravu, podľa ktorej sa skutočnosť, že zadržanému alebo\nzatknutému obvinenému bolo poskytnuté poučenie o jeho právach v písomnej forme,\npoznamená v zápisnici, za dostačujúcu, zodpovedajúcu doterajším postupom vedenia\nzáznamov v trestnom konaní, keď podľa § 58 ods. I písm. e) Tr. por. musí zápisnica o úkone\ntrestného konania obsahovať okrem iného aj poskytnutie poučenia. V tomto kontexte potom\npoukazuje sťažnostný súd na to, že v zápisniciach o zadržaní obvinených (č. 1. 16 a 17)\nje okrem iného uvedené, že obvineným bolo bez zbytočného odkladu poskytnuté „Poučenie\no právach obvineného” v písomnej forme, pričom prevzatie týchto poučení potvrdili obaja\nobvinení svojimi podpismi.\nPokiaľ ide o opravné prostriedky upravené v čl. 8 ods. 2 smernice o práve\nna informácie, treba v prvom rade uviesť, že hoci podľa tohto ustanovenia majú členské\nštáty zabezpečiť, aby podozrivé alebo obvinené osoby alebo ich advokáti mali právo\nnamietať v súlade s postupmi ustanovenými vo vnútroštátnom práve voči neposkytnutiu\ninformácií alebo voči odmietnutiu poskytnúť tieto informácie príslušnými orgánmi v súlade\ns touto smernicou, podľa bodu 36 jej odôvodnenia sa v súvislosti s týmto právom\nod členských štátov nevyžaduje zaviesť osobitne konanie o opravnom prostriedku,\nsamostatný mechanizmus alebo postup na podávanie sťažností.\nV tomto smere poukazuje najvyšší súd na to, že tento druh námietok môže obvinený,\nči už priamo alebo prostredníctvom obhajcu, účinne uplatniť v rámci žiadosti\n\n23\n\no preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Tr. por. Osobitne je pritom upravená možnosť\nnamietať odmietnutie nazretia do spisu (§ 69 ods. 2 Tr. por.) a v neposlednom rade,\nvzhľadom na predmet konania v tejto veci, treba uviesť, že výhrady tohto typu môže\nobvinený, resp. jeho obhajca uplatniť aj v konaní o väzbe, pričom príslušný súd je povinný\nmu poskytnúť adekvátnu odpoveď. Zároveň však treba zdôrazniť, že nie akýkoľvek\nnedostatok pri realizácii práva podozrivých alebo obvinených osôb na informácie bude mať\nza následok nezákonnosť obmedzenia ich osobnej slobody väzbou, ale tento musí mať\nreálny (materiálny) dopad na ich konkrétne práva zaručujúce kontradiktórnosť konania o\nväzbe a rovnosť zbraní, najmä na možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti vzatiu\ndo väzby.\nZ uvedeného vyplýva, že Trestný poriadok (pri jeho euro - konformnom výklade)\numožňuje podozrivým a obvineným (či už priamo alebo prostredníctvom obhajcu) účinne\nnamietať neposkytnutie informácií, resp. odmietnutie poskytnutia informácií v rozsahu\nstanovenom smernicou o práve na informácie a teda im zabezpečuje opravný prostriedok\npodľa čl. 8 ods. 2 tejto smernice v spojení s bodom 36 jej odôvodnenia. Podľa najvyššieho\nsúdu tak nie je pre rozhodnutie v tejto veci potrebný výklad práva Európskej únie, ktorý\nby bol sporný.\nV tomto kontexte potom poukazuje sťažnostný súd na to, že uznesenie o vznesení\nobvinenia bolo obom obvineným doručené 20. júna 2018, t. j. ešte pred ich zadržaním.\nZ tohto uznesenia je pritom zrejmý nielen popis skutku, ktorý je im kladený za vinu, a jeho\nprávna kvalifikácia, ale i dôvody vznesenia obvinenia. Obvineným tak boli poskytnuté\ninformácie o ich obvinení v rozsahu, ktorý je v tomto štádiu dostatočný na zaručenie\nspravodlivého konania a účinné uplatnenie ich práva na obhajobu... Zo zápisníc o zadržaní\nobvinených ďalej vyplýva, že títo boli pri zadržaní okrem iného informovaní o dôvodoch\nzadržania, ktoré boli následne konkretizované v návrhu prokurátora na ich vzatie do väzby,\nktorý im bol doručený ešte pred rozhodnutím o ich väzbe, a súčasne im bolo poskytnuté\npoučenie o ich právach v písomnej forme (ako je uvedené vyššie). Okrem toho boli obvinení\npred ich výsluchmi opakovane poučení mimo iného oprave odoprieť vypovedať, práve zvoliť\nsi obhajcu a podmienkach bezplatnej obhajoby, resp. obhajoby za zníženú odmenu, o práve\nnazerať do spisov a žiadať urýchlené preskúmanie odmietnutia tohto práva, o práve\nna tlmočníka a prekladateľa a tiež o práve žiadať prokurátora o preskúmanie postupu\n\n24\n\nvyšetrovateľa. V neposlednom rade považuje sťažnostný súd za potrebné poukázať na to,\nže obaja obvinení sú od začiatku konania zastúpení zvolenými obhajcami.\nSo zreteľom na uvedené nemá najvyšší súd, napriek tomu, že súčasťou predloženého\nspisového materiálu nie je formulár písomného poučenia, ktoré bolo odovzdane obvineným,\nžiadne pochybnosti o tom, že títo boli v záujme zabezpečenia kontradiktórnej povahy\nkonania o väzbe a rešpektovania princípu rovnosti zbraní poučení o svojich právach\nv rozsahu umožňujúcom ich účinné uplatnenie.»\n44. Najvyšší súd k splneniu formálnych podmienok rozhodovania o väzbe\nsťažovateľa konštatoval: „Obvinení\n\na\n\nsú v\n\nposudzovanej veci trestne stíhaní na základe uznesenia vyšetrovateľa Národnej kriminálnej\nagentúry Prezídia Policajného zboru, Národnej jednotky finančnej polície, expozitúra\nStred, Banská Bystrica z 20. júna 2018, ČVS: PPZ-101/NKA-FP-ST-2018, ktorým im bolo\nvznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej\nvýroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2. ods. 4 písm. b) Tr. zák., ktorý mali\nspáchať formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. v súbehu so zločinom marenia\nspravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zák. Obvinení sa mali týchto\ntrestných činov dopustiť na skutkovom základe uvedenom v uznesení o vznesení obvinenia,\npričom popis konania kladeného im za vinu je aj súčasťou odôvodnenia napadnutého\nuznesenia a preto ho nepovažuje najvyšší súd za potrebné na tomto mieste znovu\nopakovať.“\n45. K jednotlivým dôvodom väzby v relevantnej časti uznesenia najvyšší súd\nuviedol:\n„Vychádzajúc z uvedeného dospel aj sťažnostný súd po preskúmaní predloženého\nspisového materiálu v rozsahu zodpovedajúcom rozhodnutiu o väzbe obvinených k záveru\no dôvodnosti ich trestného stíhania. Osobitne pritom poukazuje na znalecký posudok\nÚstavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 77/2018 a jeho doplnenie č.\n106/2018, ktoré si v súbežne prebiehajúcich civilných konaniach nechala vypracovať\nobchodná spoločnosť\n\na ktoré majú v tomto trestnom\n\nkonaní charakter listinného dôkazu. Z nich totiž vyplýva, že podpisy na troch sporných\n\n25\n\nzmenkách sú s najvyššou mierou pravdepodobnosti hraničiacou s istotou pravými podpismi\nobvineného\n\n, pričom je však nepravdepodobné, aby boli podpísané\n\nv rovnakom časovom období ako porovnávacie podpisy PM-1 až PM-40, t. j. v období\nod 28. júla 1998 (PM-16 aPM-17) do 12. novembra 2001 (PM-36), ale tieto sú\nnajadekvátnejšie porovnávacím podpisom menovaného PM-41 až PM-49, ktoré vznikli\nv roku 2017. Z uvedeného tak vyplýva dôvodné podozrenie, že obvinený\npodpísal v mene obchodnej spoločnosti\n\nzmenečné\n\nručenie na predmetných zmenkách v čase, keď už nebol oprávnený za ňu konať, keďže\njej konateľom bol iba do 27. novembra 2002. Pritom aj uvedenie nepravdivých údajov\no zmenečnom ručiteľovi je falšovaním cenného papiera v zmysle § 270 ods. 2 Tr. zák.\na keďže podľa § 125 ods. 1 Tr. zák. sa na určenie rozsahu činu použijú hľadiská určujúce\nvýšku škody, sú aj podľa najvyššieho súdu obaja obvinení v tejto fáze konania dôvodne\npodozriví\n\nzo\n\nspáchania\n\nobzvlášť\n\nzávažného\n\nzločinu\n\nfalšovania,\n\npozmeňovania\n\na neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2. ods. 4 písm. b)\nTr. zák. v súbehu so zločinom marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), ods. 2\npísm. a) Tr. zák., ktorých sa vzhľadom na vyššie uvedené a čas predloženia zmeniek mali\ndopustiť s najväčšou pravdepodobnosťou v roku 2016. V prospech tohto záveru svedčí\npodľa sťažnostného súdu i to, že v momentálne dostupných účtovných podkladoch\nobchodnej spoločnosti\n\n, na ktorú mali byť predmetné zmenky\n\nprevedené rubopisom ešte v roku 2001, sa nenachádzajú žiadne informácie o tom, že táto\nobchodná spoločnosť tieto zmenky niekedy vlastnila, nadobudla alebo predala, a prvá\nzmienka o nich je až v poznámkach k účtovnej závierke obchodnej spoločnosti\nza rok 2016. Nemožno preto prisvedčiť námietke obvinených, že ich\ntrestné stíhanie je premlčané, i keď aj podľa názoru najvyššieho súdu nevenovali orgány\nčinné v trestnom konaní formulácii skutku, najmä pokiaľ ide o čas jeho spáchania,\ndostatočnú pozornosť. Uvedené však nemá vplyv na záver o dôvodnosti prebiehajúceho\ntrestného stíhania a sťažnostný súd sa nestotožňuje s tvrdením obvinených, že skutok, ako je\npopísaný v uznesení o vznesení obvinenia, nemôže napĺňať znaky stíhaných trestných činov,\nkeďže aj v závislosti od výsledkov ďalšieho vyšetrovania bude možné jeho popis vo vyššie\nnaznačenom smere upraviť bez toho, aby to narušilo jeho totožnosť.\n\n26\n\nPo zistení, že v preskúmavanej veci je daná aj základná materiálna podmienka\npre prípadné vzatie obvinených do väzby - dôvodné podozrenie zo spáchania skutku\nkladeného im za vinu - podrobil najvyšší sud prieskumu záver Špecializovaného trestného\nsúdu o neexistencii dôvodov väzby.\nPokiaľ ide o sťažovateľom tvrdené dôvody tzv. kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1\npísm. b) Tr. por. u obvineného\n\n, treba v prvom rade uviesť, že realizácia\n\npráva na obhajobu, ktorého podstatnou súčasťou je aj právo osoby, voči ktorej konanie\nsmeruje, neobviňovať sa, nemôže byť sama o sebe dôvodom väzby. Preto len skutočnosť, že\ntento obvinený 14. mája 2018 nevydal vyšetrovateľovi predmetné zmenky, pričom treba\nzdôrazniť, že podľa zápisnice o tomto úkone ich vydanie neodmietol, ale uviedol, že ich\nnemá v dispozícii, keďže sú z dôvodu prípravy expertného skúmania mimo územia\nSlovenskej republiky, a akonáhle budú k dispozícii, budú poskytnuté orgánom činným v\ntrestnom konaní, a ani to, že následne neuviedol miesto, kde sa nachádzajú, samo o sebe\npre naplnenie dôvodov tzv. kolúznej väzby nestačí...\nVychádzajúc z uvedeného najvyšší súd uzatvára, že sťažovateľ v tejto fáze konania\nnepreukázal existenciu takých konkrétnych skutočností, ktoré by dostatočne odôvodňovali\nobavu, že obvinený\n\nbude v prípade ponechania na slobode pôsobiť\n\nna svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných\npre trestné stíhanie.\nPokiaľ ide o dôvody tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., treba\nv prvom rade uviesť, že aj mnohosť, resp. početnosť súbežne prebiehajúcich trestných\nstíhaní môže za určitých okolností vyvolať dôvodnú obavu, že obvinený bude pokračovať\nv trestnej činnosti. Najmä vtedy, ak je dôvodne podozrivý z toho, že dlhodobo alebo\npravidelne pácha určitý druh trestných činov, ktoré sú zdrojom jeho príjmov a pod.\nUvedené v žiadnom prípade neporušuje prezumpciu neviny, ako tvrdia obvinení, keďže tá sa\nnedotýka predbežných rozhodnutí procesnej povahy, ktoré prijmú justičné orgány a ktoré sú\nzaložené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch, ako sú napr. rozhodnutia\no vyšetrovacej väzbe, pokiaľ takéto rozhodnutia neoznačujú obvinenú osobu za vinnú (bod\n16 odôvodnenia smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016\no posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred\nsúdom v trestnom konaní). Treba pritom zdôrazniť, že pri rozhodovaní o väzbe postačuje\n\n27\n\nreálna hrozba, že obvinený bude konať tak, ako predpokladá už uvedený dôvod väzby, ak do\nnej nebude vzatý. Zákon teda nevyžaduje absolútnu istotu o naplnení dôvodu\ntzv. preventívnej väzby (primerane napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nz 10. augusta 2016, sp. zn. II. ÚS 627/2016).\nZ tohto pohľadu považuje sťažnostný súd za podstatné, že obvinený\nje aktuálne trestne stíhaný v ďalších dvoch veciach. Pritom v jednom prípade je dôvodne\npodozrivý, že v novembri 2006 mal obzvlášť závažným zločinom porušovania povinností\npri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1. ods. 4 písm. a) Tr. zák. získať na úkor\nobchodnej spoločnosti\n\nnajprv 16.000.000,- Sk (531.102,70 eura)\n\na potom 4.500.000,- Sk (140.372,63 eura). V druhej veci je zas trestne stíhaný\nza pokračovací zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.,\nktorý mal spáchať v priebehu rokov 2010 až 2012, pričom na jeho účty, resp. na účty nim\novládaných obchodných spoločnosti mal byť postupne poukázaný neoprávnene uplatnený\nnadmerný odpočet DPH v celkovej výške 8.193.596,64 eur. A napokon v tejto veci stíhanými\ntrestnými činmi sa mal snažiť získať takmer 70.000.000.- eur. Obvinený\nje tak aktuálne dôvodne podozrivý, že dlhodobo (počnúc rokom 2006) v pravidelných\nintervaloch pácha vysoko sofistikovanú ekonomickú trestnú činnosť, ktorá má, pokiaľ ide\no jej rozsah, stupňujúcu tendenciu a ktorá je pre neho zdrojom značných príjmov, ktoré mu\nzaručujú určité postavenie a vplyv. Práve z týchto konkrétnych skutočností (charakter,\ndĺžka, rozsah a motív páchania stíhanej trestnej činnosti) vyplýva v tomto štádiu konania\naj podľa najvyššieho súdu dôvodná obava, že obvinený\n\nby v prípade\n\nponechania na slobode mohol v tomto druhu trestnej činnosti pokračovať, aby si svoje\npostavenie a vplyv - aj so zreteľom na prebiehajúce trestné stíhania – udržal.\nSťažnostný súd však pri vyvodení tohto záveru neprihliadal na sťažovateľom\noznačenú trestnú vec podozrenia zo spáchania pokračovacieho zločinu skrátenia dane\na poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., ktorá bola uznesením z 21. septembra 2017,\nČVS: PPZ-662/NKA-FP-BA-2017, podľa § 197 ods. 1 písm. c) Tr. por. v spojení s § 86\nods. 1 písm. e) Tr. zák. odmietnutá. Len na základe uznesenia o odmietnutí (na rozdiel\nod uznesenia o vznesení obvinenia) totiž nemožno s takou mierou podozrenia, ktorú\nsi vyžaduje obmedzenie osobnej slobody väzbou, konštatovať, že predmetov skutok sa stal\na tento je (bol) trestným činom, ktorý mala spáchať konkrétne osoba.\n\n28\n\nTieto dôvody viedli najvyšší súd k tomu, že na podklade sťažnosti prokurátora zrušil\nnapadnuté uznesenie v časti týkajúcej sa obvineného\n\na sám rozhodol\n\no jeho vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Skúmal zároveň,\nči by väzbu tohto obvineného nebolo možné nahradiť dohľadom probačného a mediačného\núradníka. Aktuálne však nezistil žiadne výnimočné okolnosti tohto prípadu, ktoré takéto\nnahradenie väzby (ale i jej prípadné nahradenie zárukou, písomným sľubom obvineného\nalebo peňažnou zárukou) podmieňujú, keďže obvinený je stíhaný pre obzvlášť závažný\nzločin § 80 ods. 1 písm. c), ods. 2 Tr. por.. Žiadne okolnosti prípadu, ktoré by bolo možné\npovažovať za výnimočné, napokon neoznačil ani obvinený\n\n. Podmienka\n\nzisťovania takýchto výnimočných okolností na nahradenie väzby pritom aj podľa ustálenej\njudikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky sleduje legitímny cieľ a je ústavne\nudržateľná (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. septembra\n2015, sp. zn. III. ÚS 431/20015).“\n46. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných\nslobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné\nsúdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,\npodľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).\n47. Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia najvyššieho\nsúdu a postupu, ktorý mu predchádzal, jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť\nskutkových a právnych záverov, o ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp.\nodpovedať na otázku, či mal, resp. nemal byť sťažovateľ vzatý, resp. nevzatý do väzby.\nÚloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší\nsúd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti)\nvysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia\nústavnoprávne akceptovateľné.\n48. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky\n(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania\n29\n\no osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky\nspravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nJednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným\nspôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom\nzaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri\nnapr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).\n49. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov\nso sťažovateľom označenými základnými právami podľa ústavy, resp. právami podľa\ndohovoru.\nV intenciách námietok sťažovateľa o absencii materiálnych dôvodov väzby, najvyšší\nsúd k splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby, a síce že zistené skutočnosti\nnasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky\ntrestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že ho spáchal sťažovateľ, poukázal\nna vykonané dokazovanie (znalecký posudok, listinné dôkazy) a skutočnosť, že aj\nod výsledkov ďalšieho vyšetrovania, je možné upraviť formuláciu skutku, hlavne čo do času\njeho spáchania, čo však nemá vplyv na dôvodnosť prebiehajúceho trestného stíhania,\npričom podľa jeho názoru dôkazná situácia je v rozsahu podporujúcom splnenie tohto\naspektu materiálnych podmienok väzby.\nV rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby\npoukázal na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru u sťažovateľa opodstatňujú dôvodnú\nobavu z pokračovania v trestnej činnosti. Najvyšší súd tu poukázal na osobitné okolnosti\nvyšetrovanej trestnej činnosti, a to na početnosť prebiehajúcich trestných stíhaní voči\nsťažovateľovi, ekonomický charakter trestnej činnosti, ktorá má stupňujúcu tendenciu\na je pre sťažovateľa zdrojom značných príjmov, ktoré mu zaručujú značné postavenie\na vplyv, v dôsledku ktorého by mohol v trestnej činnosti pokračovať.\nK námietkam sťažovateľa o možnosti náhrady za väzbu, ústavný súd konštatuje,\nže materiálne odôvodnenie\n\nrozhodnutia\n\nnajvyššieho súdu\n\n30\n\nsťažovateľovi odpoveď\n\nv uvedenom smere poskytlo. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd vo vzťahu\nk možnému nahradeniu väzby (dohľadom probačného a mediačného úradníka, zárukou,\npísomným sľubom obvineného, príp. peňažnou zárukou) okrem iného uviedol, že nezistil\nžiadne výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali vzhľadom na stíhanie\npre obzvlášť závažný zločin nahradenie väzby.\n50. Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu opierajúce\nsa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto\nzistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových\nokolností významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Z judikatúry ústavného súdu\na ESĽP vyplýva, že v odôvodnení uznesenia o preskúmaní zákonnosti väzby nemusí dať\nsúd odpoveď na všetky otázky, ale len na tie, ktoré sú podstatné pre záver o existencii\nzákonných dôvodov väzby (II. ÚS 231/07, obdobne Nikolova c. Bulharsko z 25. 3. 1999).\nÚstavný súd je toho názoru, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným\notázkam formulovaným sťažovateľom v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú\na náležitú odpoveď.\n51. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navyše vyslovil pochybnosti aj o nezaujatosti\na nestrannosti najvyššieho súdu, keď predseda senátu v časti odôvodnenia, ktorú vyhlásil\nna verejnom zasadnutí 28. júna 2018, potreboval za potrebné zdôrazniť povinnosť nenechať\nsa pri rozhodovaní ovplyvniť „záujmami nielen politických strán, politických hnutí, ale ani\nverejnou mienkou alebo oznamovacími prostriedkami... bez ohľadu na to, či už vo vzťahu\nk týmto obvineným je vytvorený či už pozitívny alebo negatívny mediálny obraz“. Ústavný\nsúd konštatuje, že garancie nezávislosti a nestrannosti súdov existujú aj z toho dôvodu,\naby prerokovanie veci súdom a jeho rozhodnutie nebolo ovplyvnené verejnou mienkou.\nAkceptovanie argumentácie sťažovateľa by viedlo k zovšeobecňujúcemu záveru, že súdy\nnie sú nezávislé a nestranné v konaniach, ktoré sú pod drobnohľadom médií, ktorý je však\nneprijateľný. Medializácia súdneho konania sama osebe nemá vplyv na nezávislosť\na nestrannosť súdu, ktorý rozhoduje v predmetnej veci. Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol\nžiadne okolnosti, ktoré by viedli k pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti najvyššieho\nsúdu alebo členov senátu, ktorý rozhodoval v predmetnej veci. Paradoxne v tejto súvislosti\n\n31\n\nústavný súd poukazuje na sťažovateľom namietané rozhodnutie o vylúčení člena senátu\nna základe jeho oznámenia o pochybnosti nestranne a nezaujato konať a rozhodnúť danú\ntrestnú vec.\n52. V ostatnej časti sťažnosti prezentuje sťažovateľ zároveň názor, že ďalšie trvanie\nväzby je ústavne neakceptovateľné a zakladajúce dôvod na okamžité prepustenie\nna slobodu, pretože «pokiaľ ide o „príkaz na zadržanie a dodanie do väzby“ jedná sa\no ničotný a nezákonný procesný úkon», keďže podľa názoru sťažovateľa „nadriadený súd\nmohol väzbu nariadiť len uznesením, ktoré však mohol prijať len senát (keďže sa jednalo\no senátnu vec)“. V zmysle § 194 ods. 6 Trestného poriadku ak nadriadený súd rozhodne\no vzatí obvineného do väzby, ihneď nariadi, aby ho dodal do miesta výkonu väzby útvar\nPolicajného zboru, Vojenskej polície alebo Zboru väzenskej a justičnej stráže. Príslušník\nzboru, ktorý vykonáva službu, je oprávnený na základe písomného príkazu sudcu v objekte\nsúdu zadržať obvineného a odsúdeného a umiestniť ich v objekte súdu do miestnosti na to\nurčenej na účel dodania do výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody; ak súdny objekt\na ústav na výkon väzby sú stavebne prevádzkovo spojené, príslušník zboru je oprávnený\nna základe písomného príkazu sudcu z objektu súdu dodať obvineného do výkonu väzby\na odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody podľa osobitného predpisu [§ 47 ods. 2\npísm. d) zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších\npredpisov s odkazom na osobitný predpis, a to konkrétne § 194 ods. 6 a § 408 ods. 1\nTrestného poriadku]. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, ústavný súd\nkvalifikoval námietku sťažovateľa o nesprávnej „forme“ rozhodovania najvyššieho súdu\npo rozhodnutí o vzatí sťažovateľa do väzby ako neopodstatnenú.\n53. Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci\nrozhodujúceho najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom\noznačených článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n54. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími\npožiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich\n\n32\n\nje podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto\nprípade nedošlo.\n55. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné\nrozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. septembra 2018\n\n33", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-nahradenie väzby", "sudca-zákonný", "väzba-dôvody väzby"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1efff9de-6e48-4c73-b8b2-5cb62f252ffe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.627.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 627/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 627/2016 z 10. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-10", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.627.2016.1"}, {"guid": "ussr:5c76a32c-6163-4fab-af54-fea20dd12434", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.115.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 115/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 115/2016 z 4. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-04", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.115.2016.1"}, {"guid": "ussr:be6408bd-6f9c-4944-a5cb-0c4f2161726d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 59/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/2016 z 3. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-03", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1"}, {"guid": "ussr:97a9d21b-6a7f-49b6-acda-bb8313e5ce98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 29/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 29/2015 z 18. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-18", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:97a9d21b-6a7f-49b6-acda-bb8313e5ce98"}, {"guid": "ussr:6e6ef605-5ae1-41bb-b642-591b25224599", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 143/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 143/2014 z 26. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-26", "citacie_n": 206, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e6ef605-5ae1-41bb-b642-591b25224599"}, {"guid": "ussr:49f67771-2bd2-4db1-a522-54d0c56c4516", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 559, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49f67771-2bd2-4db1-a522-54d0c56c4516"}, {"guid": "ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 16/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/09 z 7. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-07", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f"}, {"guid": "ussr:5292418c-ac84-4638-828a-82c24530db6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 424/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 424/08 z 2. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-02", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5292418c-ac84-4638-828a-82c24530db6e"}, {"guid": "ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 80/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/08 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2"}, {"guid": "ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 187/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 187/07 z 22. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-22", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a"}, {"guid": "ussr:c43f3901-5bda-4d95-bf7f-f1f161859801", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 231/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 231/07 z 20. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c43f3901-5bda-4d95-bf7f-f1f161859801"}, {"guid": "ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 257/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 257/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440"}, {"guid": "ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295"}, {"guid": "ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 142/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 142/07 z 21. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-21", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7"}, {"guid": "ussr:f4e65a10-d89c-43bb-92dd-512c1788ef5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 353/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 353/06 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f4e65a10-d89c-43bb-92dd-512c1788ef5a"}, {"guid": "ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 314, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe"}, {"guid": "ussr:3800ce2f-a861-4f45-b84a-984cf49cd1fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/05 z 24. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-24", "citacie_n": 425, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3800ce2f-a861-4f45-b84a-984cf49cd1fd"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:71d28b00-6977-4886-b829-d5fb0baba326", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 76/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 76/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 448, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:71d28b00-6977-4886-b829-d5fb0baba326"}, {"guid": "ussr:75e7b221-1f23-4665-8123-b2dac7a630a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 75/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 400, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75e7b221-1f23-4665-8123-b2dac7a630a1"}, {"guid": "ussr:bba0d061-53a4-44c2-87d6-32202eecbb4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 383/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 383/04 z 1. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-01", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bba0d061-53a4-44c2-87d6-32202eecbb4c"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/04 z 1. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-01", "citacie_n": 1285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36"}, {"guid": "ussr:22c29444-52d4-45c3-a49f-c923db9ac45a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 67/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 67/03 z 10. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-10", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22c29444-52d4-45c3-a49f-c923db9ac45a"}, {"guid": "ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 165/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/02 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 482, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5"}, {"guid": "ussr:ec93b933-7f09-4d96-abc9-eb5dcceaec3d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 18/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 18/04 z 23. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-23", "citacie_n": 459, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ec93b933-7f09-4d96-abc9-eb5dcceaec3d"}, {"guid": "ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 255/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 255/03 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:75995c76-0717-4ec1-b99c-4841b57e97b1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.211.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 211/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 211/2025 z 29. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.211.2025.1"}, {"guid": "ussr:7f868f18-eaf8-42b7-99bb-059836b9c86b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.103.2023.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 103/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 103/2023 z 25. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-25", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.103.2023.2"}, {"guid": "ussr:d719d9dd-89fe-4e30-b18f-a61916146a4f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.581.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 581/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 581/2021 z 21. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.581.2021.1"}, {"guid": "ussr:69f15b50-7880-4ce7-a645-28b975753951", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.610.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 610/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 610/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.610.2018.1"}, {"guid": "d18f035f-e5c0-45b6-aa6a-b0f15bd00363:5daa42af-c6e2-42d2-bb61-f52b4fc63a98", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7115202203.9", "spisova_znacka": "8Cdo/44/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/44/2023 z 19. 3. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-03-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7115202203.9"}]}