{"guid": "ussr:dac8c264-9dc0-4d61-aa27-7d0329f6301e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.404.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 404/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 404/2018 z 13. 11. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. novembra 2018, sp. zn. III. ÚS 404/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.404.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/dac8c264-9dc0-4d61-aa27-7d0329f6301e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.404.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.404.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.404.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 404/2018-32\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, t. č.\n\nv Ústave na výkon väzby Banská Bystrica, zastúpeného advokátskou kanceláriou Studio\nLegale, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v ktorej mene koná advokát Mgr. Jozef Obert,\nkonateľ, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17\nods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a práva na prepustenie z väzby počas trvania trestného konania\npodľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 127/2017 z 29. novembra 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára\n2018 doručená sťažnosť\n\n, t. č. v Ústave na výkon väzby Banská Bystrica\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu\npodľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1 písm.\nc) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na\nprepustenie z väzby počas trvania trestného konania podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 127/2017\nz 29. novembra 2017.\n2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu\nBratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 595/2013 z 8. decembra 2013 v spojení\ns uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 5/2014 z 22. januára 2014 vzatý do väzby\nz dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku, pričom väzba začala plynúť\n4. decembra 2013 od 11.40 h.\nObžaloba prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry\nSlovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) bola na okresnom súde podaná 19. júna 2015,\nna základe ktorej bol sťažovateľ obžalovaný pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy\nspáchaný formou spolupáchateľstva a pre trestný čin vraždy spáchaný formou účasti.\nPodľa § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku mala lehota väzby sťažovateľa\nuplynúť 4. decembra 2017, keďže vo veci sťažovateľa išlo o obzvlášť závažný zločin.\n3. Sťažovateľ podal 7. septembra 2017 na okresnom súde žiadosť o prepustenie\nz väzby, pričom v nej poukázal na štyri podmienky ďalšieho trvania väzby, a to po stránke\nformálnej existencie uznesenia o vznesení obvinenia, po stránke materiálnej existencie\nkvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie, existencie\nniektorého z väzobných dôvodov, a podmienku, aby orgány činné v trestnom konaní a súd\npostupovali vo veci s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Sťažovateľ podľa svojho\n\n2\n\ntvrdenia ďalej v žiadosti poukazoval na porušenia Trestného poriadku v konaní\n(v prípravnom konaní mu nebol doručený návrh na vzatie do väzby), na to, že súd ignoruje\njeho žiadosti a vznesené námietky zaujatosti, a najmä namietal, že dôvody útekovej väzby\nuž pominuli, keďže doteraz vykonané dokazovanie a výpovede svedkov boli podľa neho\nrozporuplné a nevierohodné a súd nepreukázal, že by sa bol niekedy pokúsil o útek.\n4. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Tk 1/2015 z 2. októbra 2017 rozhodol tak, že\nžiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol, ponúknutú záruku na nahradenie väzby\ndohľadom probačného a mediačného úradníka a peňažnú záruku neprijal a zároveň okresný\nsúd rozhodol o predĺžení väzby o šesť mesiacov do 4. júna 2018. O sťažnosti proti\nuzneseniu okresného súdu rozhodoval krajský súd namietaným uznesením sp. zn.\n2 Tos 127/2017 z 29. novembra 2017, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá.\n5. Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu uviedol, že neboli splnené\nmateriálne podmienky predĺženia lehoty trvania väzby, pretože podľa neho predmetná vec\nnie je natoľko obťažná, aby nebola skončená v lehote štyroch rokov, a v tejto veci nevznikli\niné závažné dôvody, pre ktoré by ju nebolo možné ukončiť v tejto lehote. Ďalšie predĺženie\nlehoty trvania väzby preto považuje sťažovateľ za nezákonné. Okrem uvedeného sťažovateľ\nv sťažnosti uvádza, že viackrát zaslal okresnému súdu žiadosť o opravu zápisníc a že na\nneverejnom zasadnutí konanom 2. októbra 2017 prítomná obhajkyňa žiadala súd\no vyhotovenie zvukového záznamu, no nebolo mu vyhovené. Zároveň mal sťažovateľ\n13. novembra 2017 žiadať okresný súd o preklad zápisnice z neverejného zasadnutia\nz 2. októbra 2017, na ktorom sa rozhodovalo o jeho žiadosti o prepustenie z väzby,\ndo ruského jazyka, do dňa podania sťažnosti však jeho žiadosti nebolo vyhovené.\nSťažovateľ zároveň udáva, že návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby mu nebol ani na\nneverejnom zasadnutí, ani pred jeho konaním predložený, čím došlo podľa sťažovateľa\nk porušeniu princípu rovnosti zbraní podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru, keďže mu tým\nnebol poskytnutý primeraný čas na prípravu obhajoby. V závere sťažovateľ uvádza, že mu\nna hlavnom pojednávaní konanom 22. januára 2018 bolo odopreté predsedom senátu\nvypovedať, čím malo dôjsť k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania.\n\n3\n\n6. Z uvedených skutočností podľa sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že „uznesením\nOkresného súdu Bratislava I zo dňa 02.10.2017, sp. zn. 4Tk/l/2015, ktorým zamietol moju\nžiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 07.09.2017 a predĺžil mi väzbu o šesť\nmesiacov a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2017, sp. zn.\n2Tos/127/2917, o zamietnutí mojej sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava 1\nzo dňa 02.10.2017, sp. zn. 4Tk/l/2015, ktorým mi bola zamietnutá žiadosť o moje\nprepustenie z väzby na slobodu a bola mi predĺžená väzba o šesť mesiacov, dochádza\nk sústavnému porušovaniu základných práv a slobôd priznaných mi čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy\nSR, resp. ľudských práv a základných slobôd garantovaných mi čl. 5 ods. 1 písm. c, a čl. 5\nods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 ods. 1 Ústavy\nSR“.\n7. Vzhľadom na rozsiahlosť trestného spisu, ktorý vyplynul z obsahu samotnej\nsťažnosti, ako aj napadnutého uznesenia krajského súdu (približne 13000 strán) vyzval\nústavný súd 31. mája 2018 okresný súd, aby ústavnému súdu oznámil, v akom štádiu sa\nmomentálne nachádza trestné konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 4 Tk 1/2015\nvo veci samej, a aby zaslal ústavnému súdu prehľad procesných úkonov v trestnej veci\nsťažovateľa a vyjadril sa k náročnosti a obťažnosti trestnej veci a k rozsahu a prípadnej\nzložitosti dokazovania.\nOkresný súd na túto výzvu ústavného súdu reagoval svojím podaním doručeným\nústavnému súdu 2. júla 2018, v ktorom sa vyjadril, že v prípade trestnej veci obžalovaného\nsťažovateľa ide o obzvlášť rozsiahly spisový materiál pozostávajúci z viac ako 13000 listov,\nv ktorom je 5 obžalovaných osôb z trestného činu vraždy a pokusu o vraždu (obzvlášť\nzávažný zločin v zmysle zákona č. 300/2005 Z. z Trestný zákon v znení neskorších\npredpisov), v ktorom sa vykonávalo rozsiahle dokazovanie, pričom zložitosť trestnej veci\nspočívala aj v jej právnom posúdení vo vzťahu k niektorým obžalovaným, napr. z hľadiska\nzániku trestnosti pri pokuse trestného činu.\nV pripojenom stanovisku zákonného sudcu sa tiež uvádza, že „v predmetnom konaní\nsa konalo priebežne a plynulo spôsobom smerujúcim k ukončeniu trestného stíhania\nvšetkých obžalovaných, v dôsledku čoho podľa môjho názoru nie je odôvodnený záver\no prieťahoch v konaní, resp. o porušení práva niektorého z obžalovaných na prejednanie\nveci v primeranej lehote. K predĺženiu konania došlo výlučne z objektívnych dôvodov\n\n4\n\nv dôsledku prerušenia výkonu funkcie sudcu pôvodného predsedu senátu, čo viedlo\nk povinnosti súdu vec prejednať na hlavnom pojednávaní odznovu, nakoľko v zmysle § 277\nods. 5 Trestného poriadku možno po zmene v zložení senátu pokračovať v hlavnom\npojednávaní iba so súhlasom obžalovaného. Na dĺžku konania mala nepochybne vplyv aj\npovinnosť súdu zabezpečiť preklad rozhodnutí, ako aj obštrukčné správanie zo strany\nobžalovaného\n\n, ktorý zahlcoval súd množstvom neopodstatnených\n\nžiadostí a pod.“.\nK stanovisku bol pripojený prehľad procesných úkonov súdu, z ktorého vyplýva, že\nv trestnej veci sťažovateľa bolo okresným súdom rozhodnuté na hlavnom pojednávaní\nkonanom 21. februára 2018, ktorá bola po ďalšom konaní a rozhodovaní o väzbe okresným\nsúdom a následne aj krajským súdom predložená 15. júna 2018 spolu so spisom krajskému\nsúdu pre účely rozhodnutia o odvolaniach proti rozsudku vo veci samej.\n8. K stanovisku okresného súdu sa na výzvu ústavného súdu vyjadril aj právny\nzástupca sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 9. augusta 2018. Upozorňuje, že\nspis v trestnej veci sťažovateľa bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie\no odvolaniach obžalovaných vo veci samej až 18. júna 2018, a nie 15. júna 2018, ako\nnesprávne uvádza okresný súd, a upozornil aj na pochybenie okresného súdu, ktoré malo\nspočívať v tom, že okresný súd pri predkladaní spisu na rozhodnutie o odvolaniach\nobžalovaných vo veci samej nepredložil krajskému súdu aj sťažnosť obžalovaného\nproti uzneseniu okresného súdu z 22. januára 2018 o zamietnutí návrhu na\nopravu zápisníc. Poukazuje aj na jedno hlavné pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 9. jún\n2016, ktoré sa nekonalo z dôvodu absencie obhajcu obžalovaných, nie zavinením\nsťažovateľa. V stanovisku ďalej uvádza, že žiadosti sťažovateľa počas konania nemožno\npovažovať za obštrukčné a ich využitie mu umožňuje platná legislatíva. Nesúhlasí\ns tvrdením okresného súdu, že v trestnej veci išlo o rozsiahle dokazovanie, uvádza, že\nsťažovateľ súhlasil so zmenou v zložení senátu okresného súdu, poukazuje na ďalšie\nporušenia procesných práv sťažovateľa v konaní vo veci samej, ktorými malo dôjsť\nk porušeniu čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a) dohovoru na neverejnom zasadnutí okresného súdu\nv roku 2014 a pri procesnom úkone okresného súdu v roku 2013. Taktiež upozornil na\nprerušenie výpovede sťažovateľa predsedom senátu na hlavnom pojednávaní, ktorým bola\n\n5\n\nporušená kontradiktórnosť konania a spravodlivý súdny proces, a poukázal na skutočnosť,\nže pri rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby na neverejnom zasadnutí konanom 2. októbra\n2017 okresný súd odmietol vypočuť poskytovateľa záruky, ktorý sa nachádzal pred\npojednávacou miestnosťou.\nK vyjadreniu právneho zástupcu pripojil svoje vyjadrenie aj sťažovateľ, v ktorom\nv podstatnom rozsahu zopakoval argumenty a námietky svojho právneho zástupcu.\n9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej takto\nrozhodol:\n„Krajský súd v Bratislave, uznesením zo dňa 29.11.2017, sp. zn. 2Tos/127/2017,\nvydanom v trestnej veci vedenej pod sp. zn.: 4Tk/l/2015 proti obžalovanému\nporušil právo na osobnú slobodu zaručené mu čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR\na čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na\nprepustenie z väzby počas trvania trestného konania, garantované čl. 5 ods. 3 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nUznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2017, sp. zn. 2Tos/127/2017,\nsa zrušuje.\nZakazuje sa Krajskému súdu v Bratislave pokračovať v nezákonnom obmedzovaní\nosobnej slobody výkonom väzby obžalovaného\n\n.“\n\nII.\n10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n6\n\n12. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n13. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len\npre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.\nPodľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený\nzákonom a na základe rozhodnutia súdu.\n14. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú\nbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa\ntak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:\nc) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia\npred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú\noprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo\nv úteku po jeho spáchaní.\n15. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody\nv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred\nsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má\nprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže\npodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.\n\n7\n\nIII.\n16. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva\npodľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 dohovoru\nrozhodnutím krajského súdu sp. zn. 2 Tos 127/2017 z 29. novembra 2017, ktorým bolo\npotvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie\nz väzby, o nenahradení väzby poskytnutými zárukami a zároveň bolo rozhodnuté\no predĺžení lehoty jeho väzby o ďalších 6 mesiacov. Sťažovateľ v podstatnom namieta, že\nneboli splnené materiálne podmienky väzby, predmetná trestná vec nebola podľa neho\nnatoľko obťažná, aby nebola skončená v lehote štyroch rokov, a nevznikli tu žiadne závažné\ndôvody, pre ktoré by väzbu nebolo možné ukončiť.\n17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti\nsťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov\n(I. ÚS 66/98). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri\npredbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného\nzákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie\nkonanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti\nsťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu\npochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci\na ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo\nk pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci\nsvojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého\nporušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).\n18. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17\nods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd predovšetkým poukazuje\nna svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach čl. 17 ústavy,\n\n8\n\nako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté právo\npodať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol\no zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť\nvo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas\nkonania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby na\nslobodu môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00,\nIV. ÚS 181/07). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že\nz hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich\nz čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné\nrozdiely, keďže ustanovenia čl. 17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4\ndohovoru (pozri napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto\nv predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa\npodľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým\nuznesením krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre\nľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.\n19. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto\nmá byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. Aké časové obdobia budú\nakceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Barfuss z roku\n2000, § 65, Bezichieri z roku 1989, A 164, § 21, Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107,\n§ 55, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24, Wemhoff z roku 1968, § 10). Podstatnými sú\npredovšetkým pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba pozbavená osobnej slobody\nspáchala trestný čin, významné a dostatočné dôvody na toto pozbavenie a osobitná\nstarostlivosť (urýchlenie) príslušných orgánov pri vedení konania proti nej (pozri napr.\nrozsudky ESĽP vo veciach Neumeister v. Rakúsko z 27. 6. 1968, strana 37, § 4 § 5; ‒\nRingeisen v. Rakúsko z 16. 7. 1971, § 104; Letelier v. Francúzsko z 26. 6. 1991, § 35;\nKemmache v. Francúzsko z 27. 11. 1991, § 45; Punzelt v. Česká republika z 25. 4. 2000,\n§ 73 a Český v. Česká republika zo 6. 6. 2000, § 74, § 76).\n20. Ústavný súd preto z týchto hľadísk preskúmal obsah napadnutého uznesenia\nkrajského súdu z 29. novembra 2017. V podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa\n\n9\n\nuplatneným aj v predmetnej ústavnej sťažnosti krajský súd konštatoval, že sú splnené\nformálne, ako aj materiálne podmienky väzby. Vo vzťahu k formálnym podmienkam\nkrajský súd zopakoval, že sťažovateľ ako obžalovaný bol oboznámený s dôvodmi vznesenia\nobvinenia, bol oboznámený s obžalobou a mal možnosť sa k nim opakovanie vyjadriť.\nVo vzťahu k materiálnym podmienkam väzby uviedol, že skutky, ktoré sa sťažovateľovi\nkladú za vinu a pre ktoré bola na sťažovateľa podaná obžaloba, boli spáchané, majú znaky\nobzvlášť závažného trestného činu a existuje aj dostatočne odôvodnené podozrenie, že ich\nspáchal sťažovateľ. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcich sa rozpornosti výpovedí\njednotlivých svedkov krajský súd uviedol, že „je práve úlohou dokazovania na hlavnom\npojednávaní vykonať všetky dostupné dôkazy a tieto posúdiť a vyhodnotiť v zmysle § 2\nods. 12 Trestného poriadku a v súlade so zákonom a spravodlivo o obžalobe rozhodnúť“.\nKrajský súd sa vyjadril aj k existencii konkrétneho dôvodu väzby a zistil, že dôvod\nútekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku existuje v nezmenenej\npodobe a je odôvodnený nielen hrozbou vysokého trestu, keďže ide o dôvodné podozrenie\nz obzvlášť závažného trestného činu, za ktorý sťažovateľovi hrozí uloženie vysokého trestu,\nale aj osobu sťažovateľa, ktorý sa napriek nahlásenému trvalému pobytu v Senci\na prechodnému pobytu v ubytovni zdržiaval v Rakúskej republike, čo pred orgánmi činnými\nv trestnom konaní zatajil. Túto skutočnosť obidva stupne súdov konajúcich o väzbe\nsťažovateľa vyhodnotili ako dôvodnú obavu z úteku alebo skrývania sa sťažovateľa, najmä\ns ohľadom na spomenutý vysoký trest odňatia slobody, ktorý sťažovateľovi v prípade\npreukázania viny hrozí a krajský súd sa s týmto záverom stotožnil. Nemožno opomenúť ani\nskutočnosť, na ktorú upozornil aj okresný súd rozhodujúci o žiadosti sťažovateľa\no prepustenie z väzby na prvom stupni, a to že v prípade trestného činu pokusu vraždy\nv štádiu pokusu a dokonaného trestného činu vraždy\nvo forme účastníctva išlo o závažný, zvlášť sofistikovaný, detailne a na vysokej úrovni\npremyslený a profesionálne naplánovaný, organizovaný a vykonaný spôsob spáchania\nskutku, pričom sťažovateľ bol obžalovaný ako objednávateľ tejto vraždy, na ktorú bola\nnajatá osoba s profesionálnymi skúsenosti a špeciálnym vojenským výcvikom so zbraňami.\n21. Ústavný súd pripomína, že základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom\nznení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia\n\n10\n\nmusí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom,\npričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti\n(III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba\nz dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá\npredovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej\nosobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu\nosobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom\nprípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“.\nDohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva\nje integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997,\n§ 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5\ndohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. 5.\n2004).\n22. V čase, keď krajský súd rozhodol namietaným uznesením o zamietnutí žiadosti\nsťažovateľa o prepustenie z väzby, trvala jeho väzba už takmer štyri roky. Zároveň konajúci\nokresný súd v prvom stupni rozhodol o ďalšom predĺžení lehoty väzby o šesť mesiacov\ndo 4. júna 2017, čo krajský súd napadnutým uznesením z 29. novembra 2017 potvrdil.\nVzhľadom na namietané porušenie práv sťažovateľa bolo v tejto súvislosti potrebné posúdiť\nnevyhnutnosť ďalšieho trvania väzby, najmä s ohľadom na postup orgánov činných\nv trestnom konaní a súdu v trestnej veci sťažovateľa.\n23. Pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby\na o ďalšom predĺžení lehoty väzby krajský súd argumentoval najmä skutočnosťou, že\nv danej trestnej veci je sťažovateľ stíhaný za trestný čin vraždy v štádiu prípravy spáchaný\nformou spolupáchateľstva a za trestný čin vraždy spáchaný formou účasti, za ktoré\nsťažovateľovi hrozilo uloženie výnimočného trestu odňatia slobody, t. j. trestu odňatia\nslobody nad 15 až do 25 rokov a jednak trest odňatia slobody na doživotie. Uviedol, že\n„Senát Okresného súdu Bratislava I sa zaoberal otázkou, či sú splnené aj materiálne\npodmienky pre rozhodnutie o predĺžení lehoty väzby. Teda, či pre obťažnosť veci alebo\nz iných závažných dôvodov nebolo (nebude) možné skončiť trestné stíhanie do uplynutia\n\n11\n\nostatne predĺženej lehoty väzby v trestnom konaní a súčasne prepustením obžalovaného na\nslobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného\nkonania (§ 76a Tr. por.) a konštatoval, že možno jednoznačne označiť túto trestnú vec ako\nobtiažnú. Jej obťažnosť spočíva nielen v zložitosti, komplikovanosti, a tým aj časovej\nnáročnosti náležitého zistenia skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na\nrozhodnutie, ale tiež v počte obžalovaných a následnej realizácii ich procesných práv.\nObžaloba bola podaná na piatich obžalovaných, z ktorých boli štyria boli vo väzbe\nv prejednávanej trestnej veci (obžalovaný\nobžalovaný\n\n, obžalovaný\n\n, obžalovaný\n\n) a od 26.09.2017 traja, keďže jeden obžalovaný (\n\n)\n\nnastúpil nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody v inej trestnej veci. Rozsah spisového\nmateriálu ku dňu tohto rozhodovania presiahol 12.366 strán. Súd pre zabezpečenie\nplynulého priebehu trestného konania o podanej obžalobe ustanovil obžalovanému\na obžalovanému\n\naj náhradného obhajcu, pričom obžalovaný\n\npožiadal o tlmočenie a preklady z a do jazyka ukrajinského. Dňa 24.01.2017 bola trestná\nvec pridelená na prejednanie a rozhodnutie novému predsedovi senátu po odchode\npôvodného predsedu senátu do dôchodku. Nový predseda senátu dňa 02.02.2017 určil\ntermín hlavného pojednávania na 27.02.2017, pričom zo zápisnice o hlavnom pojednávaní\nzo dňa 27. 02. 2017 (č. I. 11384) vyplýva, že senát prejednáva podanú obžalobu v novom\nzložení s tým, že vykonával s poukazom na § 277 ods. 5 Tr. por. hlavné pojednávanie znovu\na musí sa zaoberať aj rozsiahlymi písomnými podaniami obžalovaného\n\n, ktorých\n\nbolo od 06.02.2017 do momentu vyhlásenia tohto uznesenia celkovo 45.\nZ uvedených dôvodov okresný súd dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky\nna predĺženie celkovej lehoty väzby u obžalovaného\n\n.“.\n\n24. Podľa § 76a Trestného poriadku ak sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný\nzločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody\nna doživotie alebo pre trestné činy terorizmu, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo\nz iných závažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní\na prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené\ndosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby\nv trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom\n\n12\n\nkonaní spolu s jej predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat\nmesiacov.\n25. Ako vyplýva z odôvodnenia krajského súdu, väzba sťažovateľa bola predĺžená\nv rámci limitov stanovených Trestným poriadkom, v súlade s ustanovením § 76a Trestného\nporiadku, ktoré krajský súd odôvodnil obťažnosťou trestnej veci, ktorá spočívala nielen\nv zložitosti a komplikovanosti dokazovania, ale aj v následnej realizácii procesných práv\npiatich obžalovaných, z ktorých štyria boli stíhaní väzobne. Vo vzťahu k namietanému\nporušeniu práva sťažovateľa byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas\nkonania, ktoré zaručuje čl. 5 ods. 3 dohovoru, je potrebné uviesť aj to, že krajský súd\npreskúmal doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní, rýchlosť ich konania\na dodržiavania občianskych práv, v spojení s potrebou vykonania ďalších dôkazov, pričom\nnezistil žiadne závažné pochybenia, respektíve nečinnosť či prieťahy v konaní. Zároveň\nústavný súd uvádza, že potrebu predĺženia lehoty väzby, tak ako uvádza aj krajský súd,\nspája Trestný poriadok s obťažnosťou a zložitosťou prejednávanej veci, ku ktorej vo veci\nsťažovateľa prispel počet obžalovaných stíhaných väzobne, ich procesné návrhy a sťažnosti\npodávané počas konania, s ktorými sa konajúci súd musel vysporiadať, rozsah\nvykonávaného dokazovania, ako aj samotná potreba opakovania hlavného pojednávania\nz dôvodu zmeny predsedu senátu. Z pohľadu existencie týchto skutočností preto konajúci\nkrajský súd vyvodil v namietanom rozhodnutí nevyhnutnosť ďalšieho trvania väzby\nsťažovateľa, a tento záver nemožno považovať za arbitrárny.\nSkutočnosť,\n\nže\n\nv takejto\n\ntrestnej\n\nveci\n\ns viacerými\n\nobžalovanými\n\ndošlo\n\nk sťažovateľom označenému jednému odročeniu hlavného pojednávania (11. októbra 2016),\nprípadne sa jedno hlavné pojednávanie neuskutočnilo (9. júna 2016) z dôvodu neúčasti\nobhajcu (najmä ak okresný súd v ďalšom postupe ustanovil obžalovaným náhradného\nobhajcu), nebola spôsobilá vo veci sťažovateľa založiť nedôvodnosť samotného trvania jeho\nväzby.\nZo súpisu procesných úkonov, ktoré v svojom vyjadrení na výzvu ústavného súdu\nposkytol okresný súd, vyplýva, že okresný súd rozhodujúci trestnú vec sťažovateľa na\nprvom stupni konal priebežne, v primeraných časových intervaloch a plynulo. Z toho\nvyplýva, že k celkovej dĺžke súdneho konania nepochybne prispela aj skutočnosť\n\n13\n\nopakovaného rozhodovania o väzbe obžalovaných, a preto bola následne vec opakovane\npostupovaná\n\nodvolaciemu\n\nsúdu\n\nna\n\nrozhodnutie\n\no sťažnostiach\n\nproti\n\nväzobným\n\nrozhodnutiam okresného súdu (do novembra 2017 bola z dôvodu rozhodovania o väzbe vec\npredložená krajskému súdu 9-krát, pozn.). Realizácia týchto procesných práv, na ktoré majú\nobžalovaní a väzobne stíhaní v trestnom konaní nárok, čo ústavný súd nijako\nnespochybňuje, však jednoznačne prispela k dĺžke trestného konania, a tým aj k dĺžke\ntrvania väzby sťažovateľa. O snahe konajúceho súdu rozhodnúť v trestnej veci sťažovateľa\nčo najskôr svedčí aj skutočnosť, že po predĺžení väzby sťažovateľa namietaným uznesením\nkrajského súdu sa v priebehu januára 2018 do polovice februára 2018 konalo 8 hlavných\npojednávaní a na hlavnom pojednávaní konanom 21. februára 2018 bol vyhlásený rozsudok\nsúdu prvého stupňa, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným a odsúdený.\nSkutočnosť, že trestný spis bol po podaní odvolaní zo strany obžalovaných\npo vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej vrátený z krajského súdu naspäť\nna okresný súd pre opomenutie okresného súdu (predložiť aj sťažnosť sťažovateľa voči\nuzneseniu o zamietnutí návrhu na opravu zápisníc z hlavného pojednávania), na ktorú\nupozorňuje sťažovateľ, nastala až v júni 2018, z čoho vyplýva, že túto skutočnosť nemohol\nkrajský súd rozhodujúci o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa 29. novembra 2017 vziať\ndo úvahy.\n26. Vzhľadom na uvedené preto dospel ústavný súd k záveru, že rozhodnutie\nkrajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí\nžiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu spolu s rozhodnutím o ďalšom\npredĺžení lehoty trvania väzby, bolo opodstatnené, náležite odôvodnené konkrétnymi\nskutkovými okolnosťami prípadu a bolo realizované v rámci zákonných limitov právnej\núpravy. Krajský súd sa vyjadril k pretrvávajúcej existencii materiálnych aj formálnych\npodmienok trvania väzby, vysporiadal sa so všetkými námietkami sťažovateľa vo vzťahu\nk zamietnutiu jeho žiadosti o prepustenie z väzby, náležite odôvodnil potrebu ďalšieho\npredĺženia väzby a neprijatie záruk nahradzujúcich väzbu. Ústavný súd nezistil arbitrárnosť\nodôvodnenia napadnutého uznesenia, ktorá by bola spôsobilá zasiahnuť do namietaných\npráv sťažovateľa, a jeho argumentáciu považuje za ústavne udržateľnú.\n\n14\n\nZároveň ústavný súd uvádza, že dôvod útekovej väzby v prípade obzvlášť závažného\ntrestného činu, za ktorý hrozí sťažovateľovi vysoký trest odňatia slobody, môže mať\ntendenciu zosilnieť spolu s dôkaznou situáciou v konaní, ktorá vo svojom súhrne môže\ns väčšou mierou presvedčivosti preukazovať, že trestný čin, ktorý je kladený za vinu\nobžalovanému, aj v skutočnosti spáchal. Uvedené konštatovanie potvrdzuje aj skutočnosť,\nže sťažovateľ bol podľa zistení ústavného súdu zatiaľ neprávoplatným rozsudkom\nokresného súdu sp. zn. 4 Tk1/2015 z 21. februára 2018 uznaný za vinného zo spáchania\ntrestného činu vraždy v štádiu prípravy a zo spáchania trestného činu vraždy formou\nspoluúčasti, za čo mu bol uložený výnimočný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere\n23 rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny.\n27. Vo vzťahu k rozhodnutiu, ktorým nebola väzba nahradená ponúknutými\ninštitútmi trestného poriadku, prípadne dohľadom probačného a mediačného úradníka\nči peňažnou zárukou, krajský súd uviedol, že „na nahradenie väzby niektorým z inštitútov,\nktoré upravuje Trestný poriadok, nie je právny nárok, ide len o možnosť, ku ktorej môže súd\npristúpiť a takýto výklad je v súlade aj so znením čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR\na čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd musí pri\nrozhodovaní o nahradení väzby zvážiť, či intenzita zásahu do osobnej slobody obvineného\ntým, že je vo väzbe, nie je celkom zjavne neprimeraná k miere zvýšenia rizika, že\nnahradením väzby a prepustením obvineného na slobodu obvinený môže uskutočniť konanie\nzakladajúce väzobný dôvod. V prejednávanej veci nie je možné prepustiť obžalovaného\nz väzby na základe jeho žiadosti a už vôbec nie je možné jeho väzbu nahradiť uvedenými\ninštitútmi náhrady väzby vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ktoré sa vzťahujú k jeho\nosobe a predovšetkým k povahe prejednávaného prípadu.“.\nKrajský súd tiež opakovane pripomenul, že sťažovateľ je stíhaný pre obzvlášť\nzávažný zločin, v prípade ktorého Trestný poriadok v § 80 ods. 2 umožňuje nahradiť väzbu\ninštitútom nespojeným s obmedzením osobnej slobody len za splnenia podmienky, že to\nodôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Za výnimočné okolnosti prípadu pritom treba\npovažovať pomery obvineného a okolnosti prípadu, pričom za pomery obvineného treba\npovažovať okolnosti týkajúce sa osobných a rodinných pomerov, ktoré nesúvisia\ns vyšetrovanou trestnou činnosťou a za okolnosti prípadu sa rozumejú také mimoriadne\n\n15\n\nokolnosti, ktoré sa vymykajú bežným a všeobecným okolnostiam, napríklad spáchanie\ntrestného činu v afekte alebo zo strachu. Výnimočné okolnosti prípadu sú teda také\nokolnosti, ktoré sú svojím významom, resp. charakterom obdobné ako v prípade\nmimoriadneho zníženia trestu podľa §39 ods. 1 Trestného zákona. Krajský súd uzavrel, že\n„sťažnostný súd, rovnako ako súd okresný, u obžalovaného nezistil žiadne výnimočné\nokolnosti prípadu v zmysle § 80 ods. 2 Tr. por., ktoré by umožňovali nahradiť väzbu.\nPožiadavka verejného záujmu na zabránení v prípadnom takom konaní jednoznačne\nprevažuje nad rešpektovaním osobnej slobody obžalovaného. Väzba v prejednávanej veci\nmá zaisťovaciu funkciu, nie je v rozpore so zásadami primeranosti, zdržanlivosti\na proporcionality a je v súlade s ustanoveniami Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a s ohľadom na charakter, závažnosť a zložitosť prejednávanej\ntrestnej veci (prejednávaná vec nie je bežne sa vyskytujúca trestná vec s poukazom na\nviacero obžalovaných a rozsiahlosť spisového materiálu).“.\n28. Z doterajšej judikatúry k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala\npostupne, vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením\nosoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť\npred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by\ntomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na\npojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov.\nV rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých\ntrestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B.\nC. c. Spojené kráľovstvo z 19. 6. 2001).\n29. Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru\nústavný súd už viackrát zohľadnil pri svojej rozhodovacej činnosti a v tejto súvislosti\nuviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť\nprepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím\nzáruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím\nurčitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej\n\n16\n\nväzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby\n(I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).\n30. Posudzujúc odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu so zreteľom na\nuž uvedenú judikatúru, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd (aj okresný súd) sa\nmožnosťou prijatia ponúknutých záruk riadne zaoberali, svoje rozhodnutie vo vzťahu\nk ponúknutým zárukám náležite odôvodnili, jednak odkazom na závažnosť, zložitosť\na charakter prejednávanej veci, no najmä s odkazom na neexistenciu výnimočných okolností\nprípadu a osoby obvineného, tak ako to vyplýva z Trestného poriadku, a to aj s ohľadom na\nmožné ohrozenie dosiahnutia účelu trestného konania. Samotná požiadavka existencie\nvýnimočných okolností na prepustenie z väzby osoby stíhanej pre podozrenie zo spáchania\nobzvlášť závažného zločinu vo svojej podstate predpokladá vyššiu mieru rizika, že osoby\nstíhané za závažnú trestnú činnosť by sa v prípade ich prepustenia z väzby snažili utiecť\nalebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, pôsobili na svedkov, znalcov či\nspoluobvinených s úmyslom mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie,\nči pokračovali v trestnej činnosti. Podmienka zisťovania takýchto výnimočných okolností\nna nahradenie väzby zárukou tak podľa názoru ústavného súdu sleduje legitímny cieľ a je\nústavne udržateľná. Aplikáciu uvádzanej zákonnej úpravy ústavný súd v mnohých\npredchádzajúcich prípadoch (napríklad I. ÚS 113/08, III. ÚS 387/2010, II. ÚS 466/2012,\nIV. ÚS 559/2012, I. ÚS 132/2013 alebo II. ÚS 149/2014) považoval za ústavne\nakceptovateľnú a nevidel žiadne známky arbitrárnosti v rozhodovacej činnosti všeobecných\nsúdov, ktoré v prípadoch, o aké pri stíhaní za obzvlášť závažné zločiny ide, pre nahradenie\nväzby zárukami väzbu nahradzujúcimi vyžadovali existenciu výnimočných okolností\nprípadov.\n31. Sťažovateľ taktiež namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu,\nktorý má spočívať v tom, že mu návrh na predĺženie lehoty väzby nebol pred a ani na\nneverejnom zasadnutí predložený. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že dané\npochybenie okresného súdu mal sťažovateľ možnosť namietať v sťažnosti proti uzneseniu\nsúdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o zamietnutí žiadosti sťažovateľa\no prepustenie z väzby. Ako vyplýva zo sťažovateľom priloženej zápisnice z neverejného\n\n17\n\nzasadnutia s účasťou, ktoré sa konalo 2. októbra 2017, ako aj zo samotného odôvodnenia\nnamietaného uznesenia krajského súdu, sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu\nokresného súdu bola právnou zástupkyňou podaná priamo do zápisnice, následne\nodôvodnená ešte osobitným písomným podaním a svoje odôvodnenie sťažnosti proti\nrozhodnutiu súdu prvého stupňa podal aj sám sťažovateľ. Ak však toto pochybenie\nokresného súdu vo svojich sťažnostiach nenamietal, nemohol sa s ním krajský súd\nv namietanom rozhodnutí vysporiadať. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd je viazaný\npetitom sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal len uznesenie krajského súdu\nrozhodujúceho o väzbe v druhom stupni, považuje túto námietku sťažovateľa za zjavne\nneopodstatnenú. Sťažovateľ „dáva do pozornosti“ ústavného súdu aj to, že žiadal o preklad\nzápisnice z neverejného zasadnutia z 2. októbra 2017 do ruského jazyka a vyhotovenie\nzvukového záznamu z tohto zasadnutia, avšak neuvádza, akým spôsobom mala táto\nskutočnosť zasiahnuť do jeho označených práv, ktorých porušenie namieta, prípadne aké\nnepriaznivé následky z tejto skutočnosti pre neho vyplynuli, a nešpecifikuje ani právo, ktoré\nmalo byť týmto porušené, a preto túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako zjavne\nneopodstatnenú.\n32. Ďalšie námietky sťažovateľa, ktoré uvádza v samotnej sťažnosti a týkajú sa\npochybení okresného súdu na hlavných pojednávaniach, prípadne ďalšie námietky, ktoré\nuviedol prostredníctvom svojho právneho zástupcu a sám sťažovateľ osobne v následnom\npísomnom stanovisku, sa týkajú trestného konania vo veci samej a sťažovateľ mal a má\nk dispozícii procesné nástroje, prostredníctvom ktorých môže tieto údajné pochybenia\nkonajúceho súdu namietať v trestnom konaní. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že\ntrestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci\nvykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu\nzo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov naprávať, resp. korigovať aj\njednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať\npochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak\ntieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného konania. Pokiaľ by\nústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel a zmysel opravných\n\n18\n\nprostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného náprava procesných pochybení\nvo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a súdov).\n33. Vzhľadom na uvedené preto dospel ústavný súd k záveru, že namietané\nuznesenie krajského súdu dostatočne reaguje na relevantné právne otázky nastolené\nsťažovateľom týkajúce sa existencie materiálnych a formálnych podmienok väzby,\ndôvodov, pre ktoré bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá a pre ktoré\nneboli prijaté záruky (najmä neexistencia výnimočných okolností prípadu pre prijatie väzbu\nnahradzujúcich inštitútov) a v neposlednom rade aj dôvodov na ďalšie predĺženie lehoty\nväzby. Nesúhlas sťažovateľa so závermi krajského súdu v jeho právnej veci nemôže viesť k\nzáveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani\noprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.\nPrípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského súdu je\nmožné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods.\n2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n34. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa\nďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. novembra 2018\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-dôvody väzby", "väzba-dĺžka väzby", "väzba-nahradenie väzby", "väzba-predĺženie lehoty trvania väzby"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:950d1e61-f326-438b-bede-dc2748a391f2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 149/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 149/2014 z 24. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-24", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:950d1e61-f326-438b-bede-dc2748a391f2"}, {"guid": "ussr:453faffb-a659-4c47-a95e-4194d86c8327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 132/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 132/2013 z 13. 3. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-03-13", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:453faffb-a659-4c47-a95e-4194d86c8327"}, {"guid": "ussr:c97f1586-dc1a-46bc-844e-128c09cac4ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 559/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 559/2012 z 7. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-07", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c97f1586-dc1a-46bc-844e-128c09cac4ec"}, {"guid": "ussr:24ef712d-1cb4-42a1-b8e3-741edc07f0a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 466/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 466/2012 z 25. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-25", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24ef712d-1cb4-42a1-b8e3-741edc07f0a9"}, {"guid": "ussr:7b7c971d-038b-4184-8bd2-5c3caa6c4852", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 387/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 387/2010 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7b7c971d-038b-4184-8bd2-5c3caa6c4852"}, {"guid": "ussr:69eda8c8-adab-4406-b7eb-6c7bed49081c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 113/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 113/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69eda8c8-adab-4406-b7eb-6c7bed49081c"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:155651f4-2154-4aec-b864-e34e2268f693", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 60/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 60/08 z 7. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-07", "citacie_n": 143, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:155651f4-2154-4aec-b864-e34e2268f693"}, {"guid": "ussr:c9e87ebd-77fe-49c0-842b-3165c86b43bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 181/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 181/07 z 10. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-10", "citacie_n": 120, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9e87ebd-77fe-49c0-842b-3165c86b43bd"}, {"guid": "ussr:3800ce2f-a861-4f45-b84a-984cf49cd1fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/05 z 24. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-24", "citacie_n": 425, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3800ce2f-a861-4f45-b84a-984cf49cd1fd"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:fee0731f-9a61-4fd6-b29d-4d9cf2cb9808", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 38/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 38/05 z 9. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-09", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fee0731f-9a61-4fd6-b29d-4d9cf2cb9808"}, {"guid": "ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 255/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 255/03 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:1ed3fb98-2a69-4bd2-b423-4c1162f1a96e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 48/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 48/00 z 8. 3. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-03-08", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ed3fb98-2a69-4bd2-b423-4c1162f1a96e"}, {"guid": "ussr:f0079f7f-a7d1-4aef-ac94-7a0dc45cbff5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 7/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 7/00 z 16. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-16", "citacie_n": 850, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "fa24be5f-f355-48d4-86d8-c00bdf9c7ae3:e01dcaf1-8229-4a10-96aa-22f34e5f5515", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Tk/1/2015", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 4Tk/1/2015 z 7. 4. 2015", "sud": "Okresný súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-04-07", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/fa24be5f-f355-48d4-86d8-c00bdf9c7ae3:e01dcaf1-8229-4a10-96aa-22f34e5f5515"}], "citovane_v": []}