{"guid": "ussr:8595329c-f326-42bb-8017-c91b396c37b6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.407.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 407/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 407/2018 z 13. 11. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. novembra 2018, sp. zn. III. ÚS 407/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.407.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8595329c-f326-42bb-8017-c91b396c37b6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.407.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.407.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.407.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 407/2018-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátskou\n\nkanceláriou BB Consensus, s. r. o., v mene ktorej koná JUDr. Peter Bizub, advokát,\nKollárovo námestie 9, Bratislava, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 187/2017\nz 28. februára 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta\n2018 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané\n\nporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\n\nslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 6 Co 187/2017 z 28. februára 2018.\n2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti popisuje skutkový stav a uvádza popis\njednotlivých súdnych konaní týkajúcich sa prejednávanej veci. Z popisu skutkového stavu\na predložených dôkazov vyplýva, že vo veci prebiehalo (z časového hľadiska aj súčasne)\nniekoľko konaní:\n2.1 Žaloba sťažovateľa proti spoločnosti Real - Stav, spol. s r. o.\nSťažovateľ sa ako žalobca v konaní domáhal proti žalovanému spoločnosti Real Stav, spol. s r. o., zaplatenia peňažnej sumy vo výške 79 328,04 eur spolu s úrokom\nz omeškania. Rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.\n19 Cb 59/2010 zo 14. januára 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.\n13 Cob 191/2011\n\nz\n\n24.\n\nnovembra\n\n2011,\n\nna\n\nzáklade\n\nktorého\n\nbol\n\nsťažovateľ\n\núspešný, všeobecné súdy zaviazali žalovaného na uhradenie predmetnej sumy.\n2.2 Trestné konanie proti konateľovi spoločnosti Real - Stav, spol. s r. o.\nVzhľadom na nevymožiteľnosť pohľadávky v exekučnom konaní a pre podozrivé\nprevody majetku spoločnosti Real - Stav, spol. s r. o. podal sťažovateľ trestné oznámenie na\nkonateľa spoločnosti\n\npre podozrenie zo spáchania trestného\n\nčinu poškodzovania veriteľa štatutárom spoločnosti Real - Stav, spol. s r. o. Konateľ\nbol následne trestne stíhaný pre zločin poškodzovania veriteľa\npodľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 a 5 písm. a) Trestného zákona. V rámci trestného\nkonania si sťažovateľ ako poškodený uplatnil aj nárok na náhradu škody, ktorá mu bola\ntrestným činom spôsobená, v celkovej výške 2 389 836,80 Sk, t. j. 79 328,04 eur.\nKonateľ žalovanej spoločnosti Real - Stav, spol. s r. o.\npreviedol majetok uvedenej spoločnosti na tretiu osobu, čím znemožnil vymoženie\npohľadávky sťažovateľa. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 T 200/2013 z 8. februára 2016\nrozhodol, že obžalovaný\n\nbol uznaný za vinného zo spáchania\n\nzločinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 a 5 písm. a) Trestného\nzákona. Sťažovateľa (poškodeného)\n\nsúd s nárokom na náhradu škody odkázal\n\nna občianske súdne konanie.\n\n2\n\nSťažovateľ podal proti výroku rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 200/2013\nz 8. februára 2016 v časti o náhrade škody odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd\nuznesením sp. zn. 2 To 23/2016 z 18. mája 2016, ktorým odvolanie sťažovateľa zamietol.\nKrajský súd poukázal na to, že o nároku na náhradu škody sa už rozhodlo\nv občianskoprávnom konaní rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 Cb 59/2010\nzo 14. januára 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Cob 191/2011\nz 24. novembra 2011 (v konaní o žalobe sťažovateľa proti spoločnosti Real - Stav, spol.\ns r. o, pozn.), preto ho nemožno uplatniť v trestnom konaní. Z dôvodu, že sťažovateľ\nzastával názor, že nešlo v konaní o totožnosť veci ani subjektov, a teda nemohlo ísť\no res iudicata, podal proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.\nÚstavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 798/2016 z 11. januára 2017 rozhodol, že krajský\nsúd uznesením sp. zn. 2 To 23/2016 z 18. mája 2016 porušil základné právo sťažovateľa na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie zrušil v časti, v ktorej bolo zamietnuté odvolanie\nžalobcu (sťažovateľa), a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd\nkonštatoval, že v rámci trestného konania sa sťažovateľ domáhal prisúdenia síce rovnakej\nsumy ako v skoršom občianskoprávnom konaní, avšak nie proti právnickej osobe, ale proti\nštatutárovi ako fyzickej osobe, pričom nešlo o nárok vyplývajúci zo zmluvy, ale o nárok na\nnáhradu škody spôsobenej štatutárom. Podľa ústavného súdu bolo preto povinnosťou\nkrajského súdu meritórne sa zaoberať nárokom sťažovateľa na náhradu škody.\nNásledne krajský súd v súlade s uvedeným nálezom ústavného súdu po vrátení veci\nna ďalšie konanie rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 To 20/2017 z 9. augusta 2017 tak, že zrušil\nrozsudok okresného súdu 3 T 200/2013 z 8. februára 2016 v časti výroku o náhrade škody\na podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obžalovanému\nuložil povinnosť nahradiť žalobcovi (sťažovateľovi) škodu vo výške 79 328,04 eur, t. j.\nistinu.\n2.3 Žaloba sťažovateľa proti konateľovi spoločnosti Real - Stav, spol. s r. o.\nSťažovateľ vzhľadom na nevymožiteľnosť svojej pohľadávky od spoločnosti Real Stav, spol. s r. o., podal ešte 4. augusta 2016 proti žalovanému\nžalobu o zaplatenie sumy 79 328,04 eur s príslušenstvom (v súlade\ns pôvodnými rozhodnutiami v trestnom konaní, ktorými bol odkázaný uplatniť si nárok na\n\n3\n\nnáhradu škody v občianskom súdnom konaní). Okresný súd rozsudkom sp. zn.\n25 C 190/2016 z 21. februára 2017 (t. j. už v čase po náleze ústavného súdu sp. zn.\nII. ÚS 798/2016 z 11. januára 2017) zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu\nvo výške 79 328,04 eur spolu s úrokom z omeškania a trovy konania v plnej výške.\nProti uvedenému rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie. Krajský súd\nako odvolací súd namietaným rozsudkom sp. zn. 6 Co 187/2017 z 28. februára 2018\nrozsudok okresného súdu sp. zn. 25 C 190/2016 z 21. februára 2017 v časti, v ktorej\nprvoinštančný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 79 328,04 eur,\nzrušil a konanie zastavil (z dôvodu neodstrániteľnej prekážky konania – právoplatného\nrozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 To 20/2017 z 9. augusta 2017, v ktorom bol\nsťažovateľovi priznaný nárok na náhradu škody vo výške istiny). Rozsudok prvostupňového\nsúdu vo zvyšnej časti, ktorou okresný súd uložil žalovanému zaplatiť sťažovateľovi úroky\nz omeškania, potvrdil. Zároveň rozhodol o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá\nnárok na náhradu trov konania v časti o zaplatenie žalovanej istiny, a rozhodol, že žalobca\n(sťažovateľ) má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania z príslušenstva\npohľadávky (t. j. z úrokov z omeškania) v sume 6 226,70 eur v rozsahu 100 %.\nSťažovateľ uvádza, že namietaný rozsudok krajského súdu mu bol doručený 5. júna\n2018.\n3. Sťažovateľ k dôvodom namietaného porušenia svojich práv uvádza:\n«Odvolací súd v odôvodnení nepriznania náhrady trov konania odkazuje na ust.\n§ 257 CSP podľa, ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú\ndôvody hodné osobitného zreteľa.... Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej\núpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako\nvýnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového\nkonania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa\nneho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch.... Odvolací súd aplikáciu tohto\nustanovenia odôvodňuje v bode 48 (str. 15) rozhodnutia, a to len všeobecnými formuláciami\nako napr.: „Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v\ndanom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.“ Jednou zo\nskupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady\n\n4\n\ncharakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný\nnemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže\nuhradiť len s veľkými ťažkosťami...“ Odvolací súd však nikde neuviedol konkrétne dôvody,\nktoré by subsumoval pod všeobecnú charakteristiku prípustnosti aplikácie § 257 CSP.\nPrávnemu záveru súdu nepredchádzalo žiadne vecné zisťovanie sociálnych aspektov\nu\n\n. V rozhodnutí taktiež dostatočne necharakterizoval dôvody hodné\n\nosobitného zreteľa v zmysle právnej vedy a judikatúry. Keďže chýba odôvodnenie\npodstatných náležitostí pre aplikáciu § 257 CSP toto rozhodnutie je v tejto časti\nprotizákonné a nepreskúmateľné.\nKaždý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej\nprávnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,\nak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná\na účinná právna norma (IV. US 77/02) Tým, že odvolací súd úplne ignoroval pri aplikácii\n§ 257 CSP názory Ústavného súdu Slovenskej aj Českej republiky, Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky a v neposlednom rade aj právnej vedy nebola právna norma\naplikovaná ústavne konformným spôsobom čím nedošlo k reálnemu poskytnutiu súdnej\nochrany.\nSťažovateľ ďalej ako ďalší z dôvodov pre ktorý mu mala byť priznaná náhrada trov\nkonania zo sumy 79.328,04 Eur uvádza, že trovy mu vznikli len pri využití všetkých\nzákonných prostriedkov, ktorými sa domáhal ochrany svojich práv. Na celej situácii má\nnajväčší podiel žalovaný, keďže v trestnom konaní vedenom Krajským súdom v Žiline\nso sp. zn. 2To/23/2016 „vďaka“ jeho účelovej argumentácii o tom, že ide o res iudicatae\nbol sťažovateľ so svojím nárokom neúspešný. Sťažovateľ nemal inú zákonnú možnosť ako sa\ndomôcť svojho nároku ako uplatniť si ho v civilnom konaní. KS v Žiline svojím nesprávnym\nrozsudkom č.k. 2/To/23/2016-1666 zapríčinil, že sa sťažovateľ musel obrátiť na Ústavný\nsúd. Týmto konaním sťažovateľovi preukázateľne vznikli trovy právneho zastúpenia a nárok\nna ich náhradu zo sumy 79.328,04 Eur. keďže v adhéznom konaní mu náhrada trov\nprávneho zastúpenia nebola priznaná.\nSťažovateľ ďalej uvádza, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline so sp. zn.\n6Co/187/2017 vzniesol ako žalobca námietku zaujatosti senátu KS Žilina prejednávajúceho\nodvolanie žalovaného v tejto veci. V č.k. 8Nc/5/2017 vrátil NS SR súdu KS Žilina v tejto veci\n\n5\n\nbez rozhodnutia o námietke, lebo vec neprejednával zákonný senát (čo žalobca nemohol\nvedieť). Doteraz odvolací súd žalobcovi neoznámil nič o jeho námietkach (aj keď ho na to\nžalobca dodatočne vyzval). KS v Žiline v tejto veci však bez vysvetlenia zmenil 2 z 3 členov\nsenátu a vydal 28.02.2018 rozhodnutie v napadnutej časti, (viď príloha č.1).\nKS v Žiline taktiež ignoroval pri rozhodovaní na pojednávaní 09.08.2017 v č.k.\n2To/20/2017 návrh žalobcu aby toto konanie prerušil - teraz ho zastavuje kvôli súvisiacemu\nobsahu zrušujúceho nálezu ÚS SR. (viď príloha č.1)\nNa základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ považuje rozsudok Krajského\nsúdu v Žiline č.k. 6Co/187/2017-556 zo dňa 28.02.2018 za rozsudok arbitrárny, čim došlo\nk porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj jeho práva\nuvedeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»\n4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Základné právo\n\nna súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 6\n\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.\n6Co/187/2017 zo dňa 28.02.2018 porušené bolo.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 6Co/187/2017-556 zo dňa 28.02.2018 sa\nzrušuje v časti nepriznaných náhrad trov konania žalobcovi v časti o zaplatenie 79.328,04\nEur. t.j. žalovanej istiny a vec v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.\n3.\n\nsa priznáva finančné zadosťučinenie 3 300,- EUR. ktoré je\n\nKrajský súd v Žiline povinný\n\nvyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto\n\nnálezu.\n4.\n\npriznáva úhradu trov právneho zastúpenia 1 412,30 EUR pred\n\nÚstavným súdom SR. ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet spoločnosti BB\nConsensus. s.r.o.. Advokátska kancelária. Kollárovo námestie 9, 811 06 Bratislava,\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\n\n6\n\nII.\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\n\n7\n\n10. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“) súd prizná strane náhradu trov konania podľa\npomeru jej úspechu vo veci.\nPodľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu\ntrov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov\nkonania právo.\n11. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd\nprizná náhradu trov konania protistrane.\nPodľa § 256 ods. 2 CSP ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak\nneboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane.\n12. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú\ndôvody hodné osobitného zreteľa.\n13. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva\nsťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 187/2017 z 28. februára 2018. Sťažovateľ tvrdí, že\n- namietaný rozsudok je arbitrárny a svojvoľný z dôvodu nesprávneho právneho\nposúdenia veci a nedostatočného odôvodnenia právnych záverov súdu, pokiaľ ide\no nepriznanie náhrady trov konania vo vzťahu k istine pri aplikácii § 257 CSP. Sťažovateľ\nje toho názoru, že mu mala byť priznaná náhrada trov konania z istiny 79 328,04 eur.\n- namieta rozhodovanie o jeho námietke zaujatosti senátu krajského súdu vo veci\nsp. zn. 6 Co 187/2017,\n- namieta, že krajský súd v trestnom konaní sp. zn. 2 To 20/2017 ignoroval návrh\nsťažovateľa na prerušenie konania.\n14. Krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 6 Co 187/2017 z 28. februára 2018\nk podstate veci uviedol:\n,,44. Rozhodnutie o trovách konania odvolací súd rozdelil na rozhodnutie o nároku\nna náhradu trov konania čo do žalovanej istiny (79.328,04 Eur) a čo do príslušenstva\n\n8\n\npohľadávky (úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 79.328,04 Eur od 05.08.2016\naž do zaplatenia). Prihliadol pritom na vzniknutú procesnú situáciu popísanú vyššie, ako aj\nskutočnosť, že tak žalovaná istina, a tiež jej príslušenstvo, môžu byť predmetom\nsamostatného konania. Hoci sa nejedná o bežný spôsob pri rozhodovaní súdu o nároku na\nnáhradu trov konania o zaplatenie istiny s príslušenstvom, podľa názoru odvolacieho súdu\nlen takýto spôsob rozhodnutia o trovách konania zohľadňuje špecifiká prejednávanej veci\na jej spravodlivé usporiadanie.\n45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa\n§ 262 ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP (istina), § 255 ods. 1 CSP (príslušenstvo), § 396\nods. 1 CSP.\n46. V časti o zaplatenie žalovanej istiny (79.328,04 Eur) odvolací súd rozhodol tak,\nže žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu (§ 257 CSP).\n47. V danom prípade neprichádza do úvahy pri rozhodovaní o trovách konania\naplikácia ust. § 256 ods. 1 CSP, nakoľko ani jednej strane nemožno pričítať procesné\nzavinenie zastavení konania. Vo veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 25C/190/2016 došlo\npostupom odvolacieho súdu podľa § 389 ods. 1 písm. a) v spojení s § 391 ods. 1 CSP\nk zrušeniu rozsudku okresného súdu a následnému zastaveniu konania v predmetnej časti\n(žalovanej istiny) v dôsledku právoplatného rozhodnutia o nároku na náhradu škody\nv konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 2To/20/2017 ako neodstrániteľnej\nprekážky konania. Zavinenie ktorejkoľvek procesnej strany na zastavení konania teda\nnemožno konštatovať tak u žalobcu, ako aj u žalovaného. V prejednávanej veci došlo\nk zastaveniu konania v dôsledku činnosti štátneho orgánu (rozhodnutia súdu o náhrade\nškody v adhéznom konaní) a následného vzniku neodstrániteľnej prekážky postupu konania\nv tejto veci. Nemožno súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že má v danom prípade plný\nnárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Žalobca totiž postupoval v súlade\nso zákonom, rešpektujúc právoplatné rozhodnutie súdu v trestnom konaní, (pozri rozsudok\nOkresného súdu Žilina č.k. 3T/200/2013-1618 zo dňa 08. februára 2016 v spojení\ns uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 2To/23/2016-1666 zo dňa 18. mája 2016,\nprávoplatný dňa 18.05.2016), v ktorom bol odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody\nna občianskoprávne konanie. Dňa 04.08.2016 podal žalobca na Okresný súd v Žiline proti\nžalovanému žalobu o náhradu škody v aktuálne prejednávanej veci (sp.zn. 25C/190/2016);\n\n9\n\no ktorej súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom dňa 20.02.2017. Skutočnosť, že následne\nÚstavný súd SR svojím nálezom II.ÚS 798/2016-36 zo dňa 11.01.2017 právoplatným dňa\n29.03.2017 a vykonateľným dňa 30.05.2017 rozhodol o ústavnej sťažnosti žalobcu tak, že\nzrušil uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 2To/23/2016-1666 zo dňa 18. mája 2016\nv časti, v ktorej bolo zamietnuté odvolanie\n\na vec v rozsahu zrušenia vrátil\n\nsúdu na ďalšie konanie, rozhodne nemožno pričítať v neprospech žalobcu. Žalobca sa\nv danom prípade totiž zákonom aprobovaným spôsobom domáhal ochrany svojich\nporušených práv na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy SR a aj jeho právo na\nspravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd. Ak následne Krajský súd v Žiline vo veci sp.zn. 2To/20/2017 (ako v skôr\nzačatom konaní) dňa 09.08.2017 rozhodol o náhrade škody, takýto jeho postup bol\nnaplnením rozhodnutia ústavného súdu i zákonných ustanovení týkajúcich sa rozhodovania\no náhrade škody zakotvených v Trestnom poriadku. Ako už bolo konštatované vyššie, v\ndôsledku tohto procesného postupu Krajského súdu v Žiline vo veci sp.zn. 2To/20/2017\ndňom 09.08.2017 nastala vo veci Okresného súdu Žilina sp.zn. 25C/190/2016 prekážka veci\nprávoplatne rozhodnutej čo do žalovanej istiny 79.328.04 Eur. Ani žalovaný preto nenesie\nprocesné zavinenie na zastavení konania v predmetnej časti, ktoré by zakladalo proti nemu\nžalobcovi nárok na náhradu trov konania.\n48. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú\ndôvody hodné osobitného zreteľa.\n49. Účelom tohto zákonného ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky\nprávnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného\npráva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko\nkazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom\nv medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia\nktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul\nz použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto\nsudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti\na dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto\nustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý\nvystupuje do popredia vtedy, keď povinný nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov,\n\n10\n\nktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch\nsúd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán sporu, prihliada na\npostoj subjektov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom\nnepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve\ns ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.\n50. Prihliadnuc na vyššie popísané špecifiká prejednávanej veci (pozri najmä bod\n47. odôvodnenia tohto rozhodnutia), podľa názoru odvolacieho súdu spravodlivému\nusporiadaniu veci zodpovedá aplikácia ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP a § 396\nods. 1 CSP spočívajúca v nepriznaní nároku na náhradu trov konania ani jednej zo strán\nsporu za časť konania o žalovanej istine 79.328,04 Eur.“\n15. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).\n16. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n\n11\n\n17. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné\nuviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie\nrozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným\nzásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav\na právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,\nak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za\nnásledok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).\nÚstavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli\nriadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.\n18. Z citovaných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 187/2017\nz 28. februára 2018 je zrejmé, že krajský súd sa namietaným posúdením náhrady trov\nkonania vo vzťahu k istine riadne zaoberal a vysporiadal sa s nimi. V časti odôvodnenia\ntýkajúcej sa náhrady trov konania krajský súd konštatoval, že rozsudok okresného súdu\nsp. zn. 25 C 190/2016 z 21. februára 2017 bol zrušený a došlo k zastaveniu konania\nv dôsledku neodstrániteľnej prekážky konania, právoplatného rozhodnutia o nároku na\nnáhradu škody v trestnom konaní (rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 To 20/2017\nz 9. augusta 2017), čo sa týka žalovanej istiny 79 328,04 eur. Krajský súd v tomto ohľade\npodrobne posudzoval to, či a kto zavinil, že k zastaveniu konania muselo dôjsť, a teda\npodrobne posudzoval mieru procesného zavinenia žalobcu, ako aj žalovaného s ohľadom na\nzaloženie nároku na náhradu trov konania. Krajský súd dospel k záveru, že vzhľadom na\nokolnosti veci (procesný postup a vzájomné súvislosti jednotlivých uvedených súdnych\nkonaní) nemožno procesné zavinenie zastavenia konania pripísať ani jednej strane sporu.\nNásledne, prihliadnuc na tieto špecifiká prejednávanej veci, pri využití sudcovského\nmoderačného oprávnenia ústavne udržateľným spôsobom aplikoval ustanovenie § 257 CSP.\n19. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa týkajúce sa rozhodovania o námietke zaujatosti\nsenátu krajského súdu vo veci sp. zn. 6 Co 187/2017, sťažovateľ v tomto ohľade v sťažnosti\nneuvádza žiadne bližšie odôvodnenie a taktiež nepredložil ústavnému súdu v tomto smere\n\n12\n\nžiadne dôkazy. Ústavný súd preto túto námietku považuje len za súčasť právnej\nargumentácie sťažovateľa.\nÚstavný súd ďalej uvádza, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný\nsúd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto\nzákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku\nrozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,\nčoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý\noznačili za porušovateľa svojich práv. K tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd v trestnom\nkonaní sp. zn. 2 To 20/2017 ignoroval návrh sťažovateľa na prerušenie konania, ústavný súd\npreto dodáva, že predmetom sťažnosti sťažovateľa (vychádzajúc z petitu sťažnosti) bolo len\npreskúmanie namietaného porušenia základných práv rozsudkom krajského súdu sp. zn.\n6 Co 187/2017 z 28. februára 2018, nie postupu a rozhodnutia krajského súdu v označenom\ntrestnom konaní. Preto uvedenú námietku považoval ústavný súd taktiež len za súčasť\nprávnej argumentácie sťažovateľa.\n20. Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v napadnutom rozsudku\nkrajského súdu nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú,\nktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nako to sťažovateľ tvrdí vo svojej sťažnosti. Krajský súd aplikoval na zistený skutkový stav\nrelevantnú zákonnú úpravu, vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentmi\nsťažovateľa a z rozsudku je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom posudzovaní veci.\nZávery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo\nzjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne\nzdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,\nnestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého\nrozsudku.\n21. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že\nrozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Napriek tomu, že\n\n13\n\npostup súdu, vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nespĺňa\nočakávania účastníka konania, nemožno ho hodnotiť ako nezákonný.\n22. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa\nďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. novembra 2018\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trovy konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:548ef7d3-28b9-4cf2-ac1c-274d49c97f57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.798.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 798/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 798/2016 z 11. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-11", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.798.2016.1"}, {"guid": "ussr:609c2a40-7451-4364-802f-6c85c4faa098", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 51/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 51/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 127, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:609c2a40-7451-4364-802f-6c85c4faa098"}, {"guid": "ussr:b703c699-3394-4ae0-af00-1c1b557bfe3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2010 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 120, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b703c699-3394-4ae0-af00-1c1b557bfe3a"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:02910483-2678-482d-95d9-8557bf523acc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 43/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 43/04 z 25. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-25", "citacie_n": 502, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02910483-2678-482d-95d9-8557bf523acc"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "1881203b-aa51-4d25-8c0b-89f0b185341f:33d6e694-410c-4578-96df-98ad5f985ac9", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3816202460.1", "spisova_znacka": "6Co/187/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/187/2017 z 25. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-02-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3816202460.1"}, {"guid": "a9913900-d7fe-4a22-8266-6878fc76f2ed:654985b6-cd62-4d27-8e4f-99e6ca0be1e2", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8714010226.4", "spisova_znacka": "2To/20/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2To/20/2017 z 5. 9. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-09-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8714010226.4"}, {"guid": "ed1efc00-a82f-4096-bf76-abfd6f94696e:08847ecd-1470-471b-b678-ed5776e02eb8", "ecli": null, "spisova_znacka": "2To/23/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/23/2016 z 10. 1. 2017", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2017-01-10", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ed1efc00-a82f-4096-bf76-abfd6f94696e:08847ecd-1470-471b-b678-ed5776e02eb8"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1e84465b-268b-449a-b451-b30f3b5b34f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.173.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 173/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 173/2019 z 30. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.173.2019.1"}]}