{"guid": "ussr:4913866e-0153-4c5e-b978-a9270728158e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.42.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 42/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/2018 z 30. 1. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 30. januára 2018, sp. zn. III. ÚS 42/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.42.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-01-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4913866e-0153-4c5e-b978-a9270728158e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.42.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.42.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.42.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 42/2018-5\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n,a\n\n,\nktorou namietajú porušenie\n\nich „základných práv a slobôd, konkrétne práva na spravodlivý proces“ uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 41/2017 z 8. novembra 2017, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\no d m i e t a ako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n29. decembra 2017 doručená vlastnoručne napísaná sťažnosť\n\n,\n\nÚstav na výkon trestu odňatia slobody, Vašinova 124/59, Nitra-Chrenová, a\n,\n(spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie ich „základných\npráv a slobôd, konkrétne práva na spravodlivý proces“, ku ktorému malo dôjsť uznesením\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 41/2017\nz 8. novembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n2. Z obsahu sťažnosti vyplýva nesúhlas sťažovateľov s napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu, ktorým bolo ich dovolanie odmietnuté. V tejto súvislosti uvádzajú, že\n„zo znenia ust. § 306 Tr. poriadku (účinného do 01.01.2006) sa všetky písomnosti\npre obvineného (obžalovaného) doručujú iba obhajcovi, ale na druhej strane je možné\nhovoriť aj o tom, že my, ako obžalovaní sme nemali reálny dosah na postup (konanie)\nobhajcu a teda môžeme poukazovať na porušenie ústavných práv, kedy sme boli ukrátení\n(pretože obhajca nevyužil možnosť na podanie dovolania, keď mu bolo doručené\nprávoplatné rozhodnutie krajského súdu) na práve podať dovolanie. Tak ako bolo podané\nodvolanie, malo byť podané aj dovolanie.“.\n3. Sťažovatelia zároveň požiadali „o ustanovenie obhajcu\n\n“\n\ns tým, že po ustanovení advokáta doplnia, resp. rozšíria dôvody ich sťažnosti. Svoju žiadosť\nvšak nijakým spôsobom neodôvodnili.\nII.\n4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú\nporušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd\nvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola\nvyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje\niný súd.\n5. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\n2\n\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho\nprijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania\npred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní\nnávrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy\nvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n7. Vzhľadom na to, že sťažovatelia nepripojili k svojej sťažnosti kópiu napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu, s ktorého právnym názorom nesúhlasia, ústavný súd\nv okolnostiach danej veci považoval za potrebné toto rozhodnutie vyžiadať. Následne\nsa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia a zistil, že „Rozsudkom\nOkresného súdu Žiar nad Hronom z 3. apríla 2002, sp. zn. 1T/134/1999, bola obvinená\nuznaná za vinnú zo spáchania v bodoch 1) a 2) rozsudku trestného\nčinu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. (ďalej len\n„Trestný zákon“), sčasti v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a obvinený\nbol uznaný za vinného zo spáchania v bodoch 2) a 3) rozsudku\ntrestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, sčasti\nv spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona ...“\n8. Proti označenému rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný\nsúd“) podali sťažovatelia odvolania, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len\n„krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 To 496/2002 z 5. septembra 2002 postupom podľa § 256\nzákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) zamietol ako\nnedôvodné. Najpodstatnejšou skutočnosťou vo vzťahu k posudzovaniu ústavnej sťažnosti\nvšak je, že rozhodnutie okresného súdu i krajského súdu bolo vydané v konaní proti ušlému\n3\n\nza splnenia zákonných predpokladov. Túto skutočnosť však sťažovatelia ústavnému súdu\nzamlčali.\n9. Dňa 13. apríla 2017 podali sťažovatelia proti rozhodnutiu krajského súdu\ndovolanie, ktoré bolo doplnené podaniami ich obhajcu z 19. mája 2017. Dovolania\npripravené obhajcom boli súdu doručené 24. mája 2017 a v rámci ich obsahu bolo\npoukázané na § 371 ods. 1 písm. b) a písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).\n10. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľov podľa § 382 písm. a) Trestného poriadku\nodmietol. Poukázal pritom na § 370 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého\nak sa dovolanie podáva v prospech obvineného, možno ho podať do troch rokov\nod doručenia rozhodnutia obvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj jeho\nobhajcovi alebo zákonnému zástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo\nvykonané najneskôr. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd z predloženého spisového\nmateriálu zistil, že „napadnuté uznesenie bolo obhajcovi obvinených doručené\n19. novembra 2002. Podľa ustanovenia § 306 ods. 1 Trestného poriadku (č. 141/1961 Zb.),\nv ktorom je upravené konanie proti ušlému, „všetky písomnosti určené pre obvineného\nsa doručujú iba obhajcovi.”. Lehota na podanie dovolania uplynula 19. novembra 2005.“.\nS ohľadom na uvedené nemohol najvyšší súd inak, než konštatovať, že ide o dovolania\npodané po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na ich podanie, t. j. oneskorene.\n11. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zjavne vyplýva, že najvyšší súd\nsa nemohol dovolaním sťažovateľov meritórne zaoberať, keďže ho musel odmietnuť\nz dôvodu oneskorenosti jeho podania. Z tohto pohľadu je záver najvyššieho súdu vecne\nsprávny, ústavne udržateľný a podľa ústavného súdu mu nemožno vyčítať svojvoľnosť\nči neodôvodnenosť, ktorá by mala za následok arbitrárnosť napadnutého uznesenia.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n4\n\n12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať\nsa žiadosťou sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní\npred ústavným súdom. Zjavná neopodstatnenosť podanej sťažnosti ako nedostatok\npodmienky jej prijateľnosti na ďalšie konanie je takej povahy, že by ju nebolo možné\nodstrániť ani potom, ak by ústavný súd ustanovil sťažovateľom kvalifikovaného právneho\nzástupcu. Ustanovenie právneho zástupcu sťažovateľom v posudzovanej veci by preto\nnebolo účelné a ani hospodárne.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. januára 2018\n\n5", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "dovolanie-dovolacie konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}