{"guid": "ussr:7abac926-f459-4e85-a231-a787409b3108", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.43.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 43/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 43/2018 z 30. 1. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 30. januára 2018, sp. zn. III. ÚS 43/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.43.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Mojmír Mamojka", "sudca_id": 1074, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mojmir-mamojka-1074", "datum_vydania": "2018-01-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-149", "nazov": "čl. 149 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-149", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-149"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 149", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 149", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 149", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-149", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7abac926-f459-4e85-a231-a787409b3108", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.43.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.43.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.43.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 43/2018-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom Mgr. Petrom Hargašom, Košická 56, Bratislava, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky v spojení s čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresnej\nprokuratúry Trenčín č. k. 2 Pv 55/17/3309-24 z 20. októbra 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta\n\nako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n29. decembra 2017 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej\n\nlen „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\nv spojení s čl. 149 ústavy uznesením Okresnej prokuratúry Trenčín (ďalej len „okresná\nprokuratúra“) č. k. 2 Pv 55/17/3309-24 z 20. októbra 2017.\n\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal orgánom činným\nv trestnom konaní trestné oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu sprenevery\npodľa § 213 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Trestný zákon“), ktorého sa mala podľa sťažovateľa dopustiť konateľka\nspoločnosti\n\n,\n\n, tým, že „od mája do septembra\n\n2015 na základe objednávok fotografických služieb zabezpečila fotenie svadieb, pričom\nza fotenie mala prevziať odmenu, kde finančné prostriedky boli v celkovej sume 2.300,- Eur,\npričom tieto prostriedky páchateľka nemala odviesť spoločnosti\npoužiť na osobné účely a taktiež si prisvojila detský kočiar zn.\ntrojkombinácia, zakúpený spoločnosťou\n\nale mohla\n,\n\n. čím si páchateľka svojim konaním\n\nmala prisvojiť cudziu vec, ktorá jej bola zverená a poškodenej spoločnosti... spôsobila\nškodu v sume 2.300,- Eur“.\n3. Trestné stíhanie vo veci trestného oznámenia sťažovateľa bolo uznesením\npovereného príslušníka Obvodného oddelenia Trenčín (ďalej len „poverený príslušník“)\nČVS:ORP-1119/TN-TN-2016 z 8. septembra 2017 zastavené v zmysle § 215 ods. 1 písm. b)\nzákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“) s odôvodnením, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie\nveci.\n4. Pretože sťažovateľ so zastavením trestného stíhania nesúhlasil, podal proti\nuzneseniu povereného príslušníka z 8. septembra 2017 sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra\nuznesením č. k. 2 Pv 55/17/3309-24 z 20. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“)\npodľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú.\n5. Sťažovateľ je toho názoru, že neboli naplnené zákonné predpoklady na to,\naby bolo trestné stíhanie zastavené. V napadnutom uznesení vidí porušenie svojich práv,\na to konkrétne jeho práva „na potrestanie konkrétnej fyzickej osoby, ktorá si mala prisvojiť\nfinančné prostriedky patriace právnickej osobe a ktorá tieto finančné prostriedky doposiaľ\nnevrátila a použila pre osobné potreby“, ako aj práva na to, aby bol „objasnený skutok,\n\n2\n\nktorým si osoba prisvojila finančné prostriedky právnickej osoby, v ktorej je sťažovateľ\nspoločník“.\n6. Pre objasnenie postupu orgánov činných v trestnom konaní sťažovateľ predostrel\nústavnému súdu opis skutkového stavu, podľa ktorého „Podozrivá osoba bola konateľkou\nspoločnosti (právnickej osoby), pretože z dôvodu osobného bankrotu nemohla vlastniť\nspoločnosť, respektíve obchodný podiel v nej. Počas svojho pôsobenia ako konateľka\nspoločnosti vykonala v mene spoločnosti fotenia rôznych udalostí (najmä svadieb).\nObjednávatelia fotení, ktorí si objednali fotografické služby u spoločnosti, podpísali\nso spoločnosťou zmluvu o fotení a zaplatili zálohu v rozsahu 50 Eur - 100 Eur približne\npolroka pred fotením. Následne fotenia boli vykonané a konateľka spoločnosti prevzala\nfinančnú hotovosť za fotenia, čo viacerí svedkovia pri výsluchu potvrdili. Túto finančnú\nhotovosť, ktorú prevzala v mene spoločnosti následne spoločnosti neodovzdala\n(nevyúčtovala - nedala do pokladne a ani nevložila na účet) a ponechala si ju. Rovnako\ntak spoločnosť za pôsobenia konateľky nadobudla detský kočík ako rekvizitu na fotenie.\nNásledne túto rekvizitu podozrivá osoba predala a finančné prostriedky, ktoré za tento\npredaj zinkasovala, spoločnosti neodovzdala (nevyúčtovala - nedala do pokladne\na ani nevložila na účet).“.\n7. Následne sťažovateľ spochybňuje správnosť napadnutého uznesenia okresnej\nprokuratúry, podľa ktorého „konateľka s ohľadom na znenie § 133 Obchodného zákonníka\nsi mohla vyplatiť finančné prostriedky, ktoré prijala za fotenie a za predaj detského kočíka\nv mene spoločnosti, ako odmenu za výkon funkcie konateľa“. Tento záver je podľa jeho\nnázoru „v rozpore nie len so skutkovým stavom zisteným (resp. nezisteným) v rámci\nvyšetrovania, ale aj s hmotným právom, pretože v zmysle § 125 ods. 1 psím. f) Obchodného\nzákonníka je oprávnený o odmene konateľa rozhodovať výlučne jediný spoločník, pričom\nrozhodnutie o odmene konateľa musí byť vypracované písomne a podľa § 132 ods. 1\nObchodného zákonníka musí byť podpis sťažovateľa na takomto rozhodnutí overený\npred notárom, čo sa nikdy nestalo. Prokurátor tak v odôvodnení uznesenia uviedol\niba dohady a nepreukázané skutkové zistenia, pretože podobný dokument nikdy neexistoval,\nčiže konateľke nárok na akúkoľvek údajnú odmenu, ktorú spomenul prokurátor v uznesení,\n\n3\n\nnikdy nevznikol a teda si konateľka nikdy nemohla vyplatiť akékoľvek finančné prostriedky,\nktoré patria spoločnosti, a všetky prostriedky, ktoré prevzala v mene spoločnosti, bola\npovinná odovzdať spoločnosti. Túto závažnú skutočnosť vyšetrovateľ ako aj dozorujúci\nprokurátor nezohľadnili a rozhodli arbitrárne a výlučne na základe nepreukázaných\ndomnienok. Rovnako tak sa v uznesení konštatuje nepreukázané skutkové zistenie, že detský\nkočíka bol konateľke zverený a teda nemohlo prísť k trestnému činu sprenevery. Prokurátor\nvšak nikde neuviedol, nevyhodnotil a ani neskúmal, prečo kočík nebol vrátený,\nkeď konateľka bola odvolaná z funkcie alebo prečo nevrátila finančné prostriedky, ktoré\nzískala z predaja detského kočíka, ak bola oprávnené nakladať s takýmto majetkom.“.\n8. Okrem toho sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie nie je riadne odôvodnené\na nerešpektuje požiadavky naň kladené ustanovením § 176 ods. 2 Trestného poriadku.\nDopĺňa, že jeho výpoveď nebola v napadnutom uznesení uvedená, z čoho vyvodzuje záver,\nže „neboli vyhodnotené všetky dôkazy a všetky svedecké výpovede, čiže OČTK nemohli\nvo veci kvalifikovane rozhodnúť... teda rozhodli arbitrárne“.\n9. Napokon sťažovateľ tvrdí, že mu pred vydaním napadnutého uznesenia v rozpore\ns § 208 Trestného poriadku nebola poskytnutá primeraná lehota na preštudovanie si celého\nspisu a na podanie návrhu na doplnenie dokazovania, v dôsledku čoho došlo podľa jeho\nnázoru k porušeniu jeho práva na spravodlivé konanie, a už len toto porušenie je samo osebe\nspôsobilé založiť zrušenie napadnutého právoplatného uznesenia. V tejto súvislosti uvádza,\nže argument okresnej prokuratúry o tom, že v danom prípade nedošlo k meritórnemu\nrozhodnutiu policajta, a teda nebol dôvod na zachovanie práva podľa § 208 Trestného\nporiadku, neobstojí, pretože je v priamom rozpore so znením tohto ustanovenia. Podľa jeho\nnázoru môže ísť o akékoľvek rozhodnutie, teda aj o rozhodnutie nemeritórne.\n10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Základné práva sťažovateľa... na ochranu pred neoprávneným zásahom a právo\nna odôvodnené rozhodnutie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na ochranu zákonom\n\n4\n\nchránených záujmov podľa čl. 149 Ústavy SR rozhodnutím Okresnej prokuratúry Trenčín,\nsp.zn.: 2 Pv 55/17/3309-24 boli porušené.\nRozhodnutie Okresnej prokuratúry Trenčín, sp.zn.: 2 Pv 55/17/3309-24 zo dňa\n20.10.2017 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnej prokuratúre Trenčín na ďalšie konanie.\nÚstavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške\n312,34 Eur.“\nII.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,\nči dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie.\n13. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,\nako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý\nje zjavne neopodstatnený.\n\n5\n\n14. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n15. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho\nzákladného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému\npodľa sťažovateľa došlo tým, že prokurátor okresnej prokuratúry sa v napadnutom uznesení,\nktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu povereného príslušníka o zastavení trestného\nstíhania, riadnym spôsobom nevysporiadal so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa\nako oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného. Napadnuté uznesenie okresnej\nprokuratúry preto považuje za neodôvodnené a arbitrárne.\n16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n17. Podľa čl. 149 ústavy prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom\nchránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.\n18. Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom uplatneným námietkam v prvom rade\npripomína, že nie je súčasťou systému orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124\nústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd fyzických\nosôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom\n\n6\n\nuplatňovania\n\ntejto\n\nprávomoci\n\nústavného\n\nsúdu\n\nnie\n\nje\n\nprimárne\n\npreskúmavanie\n\na posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych\nprostriedkoch ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd) fyzických osôb\na právnických osôb, ku ktorým dospeli pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti\ns rozhodovaním vo veci samej, ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi\nbol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto\norgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery orgánov verejnej\nmoci rozhodujúcich o ochrane práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu\nbyť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\nzaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných\nslobodách (m. m. III. ÚS 38/05).\n19. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na to, že v obdobných\nprípadoch, ako je vec sťažovateľa, už viackrát vyslovil, že súčasťou práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo jednotlivca, aby na základe jeho\ntrestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu proti označeným\nosobám. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku\n(porov. I. ÚS 126/06, II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06, IV. ÚS 17/09). Inak povedané,\nzákladné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je možné\nvykladať tak, že by garantovalo úspech v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré\nzodpovedá predstavám sťažovateľa.\n20. Jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu je i skutočnosť,\nže vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi\nštátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje\npodľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal.\nÚčelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom\n\n7\n\na ochrana\n\ncelospoločenských\n\nhodnôt,\n\na nie bezprostredná\n\nochrana\n\nindividuálnych\n\nsubjektívnych práv oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného (m. m. I. ÚS 68/2012).\nNa účely ochrany individuálnych subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok\nSlovenskej republiky osobitné právne inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých uplatnenie má\nsúkromnoprávny charakter a je plne k dispozícii osobe, ktorá tvrdí, že konaním inej osoby\ndošlo k zásahu do konkrétnych subjektívnych práv. Ako vyplýva z obsahu napadnutého\nuznesenia, o možnosti ich uplatnenia okresná prokuratúra sťažovateľa upovedomila.\n21. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné trestné oznámenie oznamovateľa\ntrestného činu riadne prešetriť a rozhodnúť o ňom. To sa vo veci sťažovateľa aj stalo.\nTrestné stíhanie začaté na základe trestného oznámenia sťažovateľa bolo zastavené\nuznesením povereného príslušníka z 8. septembra 2017 a následne uznesením okresnej\nprokuratúry z 20. októbra 2017 bola sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu\nzamietnutá ako nedôvodná. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že prokurátor\nokresnej prokuratúry sa stotožnil so záverom povereného príslušníka, že skutok, pre ktorý\nbolo podané trestné oznámenie, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.\nSvoj záver odôvodnil najmä poukazom na to, že konanie podozrivej nemožno považovať\nza protiprávne konanie v trestnoprávnom zmysle, pretože finančné prostriedky, ktoré\nsi vyplatila ako odmenu, nepredstavovali cudziu vec, ktorá jej bola zverená, tak ako\nto predpokladá skutková podstata skúmaného trestného činu. Keďže nedošlo k prisvojeniu\nsi cudzej veci, ktorá bola podozrivej zverená, nebola naplnená skutková podstata trestného\nčinu sprenevery.\n22. Pokiaľ teda sťažovateľ namieta, že bolo porušené jeho „právo na potrestanie\nkonkrétnej fyzickej osoby“, ako aj právo na to, aby bol objasnený skutok, ktorého\nbol oznamovateľom, ústavný súd poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru zdôrazňuje,\nže ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade po zvážení všetkých okolností\nprípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom trestného oznámenia\nsťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani ústavou chránené práva. Ako už totiž bolo\nuvedené, nikto nemá právny nárok a už tobôž nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho\npodaniu (trestnému oznámeniu) bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia\n\n8\n\norgánov činných v trestnom konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie\nv trestnom stíhaní, nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo\npokračovať v konaní, príp. nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo v ňom pokračovalo.\nSťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho,\naby sa s jej oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok\nna to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (m. m. napr. II. ÚS 88/99).\n23. Ako vyplynulo z obsahu napadnutého uznesenia, okresná prokuratúra\nsa sťažnosťou sťažovateľa (ktorá obsahovala v podstate totožné námietky, aké sťažovateľ\npredostrel ústavnému súdu v konaní o ústavnej sťažnosti, pozn.) zaoberala a svoje\nstanovisko primeraným spôsobom odôvodnila, a preto ho nemožno považovať za arbitrárne.\nNa všetky pre konečné rozhodnutie podstatné skutkové a právne otázky okresná prokuratúra\ndala presvedčivé odpovede. Výklad a aplikácia právnych noriem okresnou prokuratúrou\nnevykazuje znaky popierania ich znenia, zmyslu alebo účelu. Okrem toho sa okresná\nprokuratúra v rámci napadnutého rozhodnutia správne vysporiadala i s námietkou\nsťažovateľa o tom, že mu bolo odopreté právo na preštudovanie vyšetrovacieho spisu\na na podanie návrhov na doplnenie dokazovania, v čom videl porušenie § 208 Trestného\nporiadku v jeho veci, keď uviedla, že „týmto ustanovením ma Trestný poriadok na mysli\ntie prípady, v ktorých policajt predkladá po ukončení skráteného vyšetrovania vyšetrovací\nspis s návrhom na konečné rozhodnutie prokurátorovi“, teda „nejde o prípady,\nkedy policajt vo veci meritórne rozhodne sám, tak ako je tomu v predmetnej trestnej veci“.\n24. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi\nobsahom sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na napadnutým uznesením okresnej prokuratúry neexistuje taká príčinná súvislosť,\nna základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne\nmohol dospieť k záveru o jeho porušení, a preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom\nprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n\n9\n\n25. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 149 ústavy, ústavný súd\nkonštatuje, že toto ustanovenie ústavy vyjadruje, resp. určuje právny základ fungovania\nprokuratúry Slovenskej republiky, a nie základné práva, ktoré sú zaručené v druhej hlave\nústavy. Preto nemožno čl. 149 ústavy samostatne aplikovať (a teda ani namietať jeho\nporušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb\nalebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prostredníctvom sťažnosti\npred ústavným súdom (napr. I. ÚS 24/98, II. ÚS 810/00, II. ÚS 165/07). Vzhľadom na túto\nskutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie označeného článku ústavy, porušenie ktorého\nnemožno samostatne namietať pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy, bolo\npotrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\n26. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,\nrozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného\nvyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto\nprípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. januára 2018\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org.", "poškodený", "trestné konanie-trestné oznámenie", "prokurátor, prokuratúra"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0e758471-32a2-4c08-9c5c-8894aa446f98", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 526/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 526/2013 z 15. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-15", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0e758471-32a2-4c08-9c5c-8894aa446f98"}, {"guid": "ussr:d7d1d8e0-e34c-44e5-ba5d-912f494da379", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 68/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 68/2012 z 8. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-08", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7d1d8e0-e34c-44e5-ba5d-912f494da379"}, {"guid": "ussr:f8416f1e-3618-45ba-af40-d203cce394cd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 17/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 17/09 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f8416f1e-3618-45ba-af40-d203cce394cd"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:32bcd219-4dfd-417a-aa5d-e981169c8aec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 165/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/07 z 28. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-28", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32bcd219-4dfd-417a-aa5d-e981169c8aec"}, {"guid": "ussr:8cdc65e8-64f5-45ed-b467-bbe5565d1f04", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 126/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 126/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8cdc65e8-64f5-45ed-b467-bbe5565d1f04"}, {"guid": "ussr:74d3914a-9d6b-4ea3-8a19-28592143eef3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 16/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/06 z 11. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-11", "citacie_n": 92, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74d3914a-9d6b-4ea3-8a19-28592143eef3"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:a26c92fb-40a3-48f2-a4ed-26a09e84f358", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 38/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 38/05 z 16. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-16", "citacie_n": 216, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a26c92fb-40a3-48f2-a4ed-26a09e84f358"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:5bc57c7f-1d66-4787-8fb3-0c46c68de1e8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 810/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 810/00 z 22. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-22", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5bc57c7f-1d66-4787-8fb3-0c46c68de1e8"}, {"guid": "ussr:13ea1c83-9d83-4840-aca0-7ffc8f8a4673", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.88.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 88/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/99 z 10. 11. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-11-10", "citacie_n": 157, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.88.1999.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": []}