{"guid": "ussr:5b3d738b-3773-41e8-92ab-6073dd117165", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.503.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 503/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 503/2017 z 21. 11. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 21. novembra 2017, sp. zn. III. ÚS 503/2017, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.503.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-11-21", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5b3d738b-3773-41e8-92ab-6073dd117165", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.503.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.503.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.503.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 503/2017-31\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa\nTkáčika v konaní o sťažnosti\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Kmecom, M. R. Štefánika 2465, Vranov nad\nTopľou, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n10 Sžo 261/2015 z 25. januára 2017 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n\na právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžo 261/2015 z 25. januára\n2017 p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžo 261/2015\nz 25. januára 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť\ntrovy právneho zastúpenia v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur\na osemdesiatjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Dušana Kmeca,\nM. R. Štefánika 2465, Vranov nad Topľou, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.\nIII. ÚS 503/2017 z 1. augusta 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžo 261/2015 z 25. januára 2017\n(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako profesionálny vojak spolu\ns jeho kolegom kpt. Ing. B. B. uzavreli so zamestnávateľom dohodu o spoločnej hmotnej\nzodpovednosti [č. 22.mpr-7/18-30/3-PP z 22. novembra 2011; (ďalej len „dohoda\no spoločnej hmotnej zodpovednosti“)] za „Materiál uložený na budove UB - 300, v sklade\nvýkonného poddôstojníka a v sklade zbraní 3. mr, alebo iné hodnoty podľa preberacej\ninventarizačnej zápisnice a inventarizačných súpisov, ako aj za hodnoty, ktoré počas\nvýkonu funkcie kedykoľvek neskoršie prevezmú.“.\n\n2\n\nPočas kontroly nočných pozorovacích prístrojov GN XD-4 SIMRAD (ďalej len\n„nočné pozorovacie prístroje“) vykonanej 27. decembra 2011 bolo zistené, že chýbajú\n3 kusy uvedených prístrojov, čím došlo ku škode na materiáli ZT-II v celkovej výške\n37 812,01 €.\nPoverený príslušník vojenskej polície prerušil trestné stíhanie toho času vedené iba\nvo veci, keďže sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti\nurčitej osobe.\nZ vyšetrovacieho spisu vyplýva, že v presne nezistenom čase od 16. decembra 2011\ndo 27. decembra 2011 došlo k odcudzeniu 3 kusov nočných pozorovacích prístrojov tým\nspôsobom, že do zbrojného skladu lafetových zbraní v budove B 30 vstúpila nezistená\nosoba, ktorá narušila a vymenila visiaci zámok na debni č. 12 a tieto prístroje odcudzila.\nSťažovateľ od 17. decembra 2011 čerpal dovolenku.\nRozhodnutím\n\nveliteľa\n\n22.\n\nmpr\n\n(mechanizovaného\n\npráporu)\n\nč. EKŠ: 17/2011-2 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bol sťažovateľ na základe\ndohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti uznaný zodpovedným za vznik škody\nna materiáli ZT-II v celkovej výške 37 812,01 €. Zároveň bol zaviazaný na náhradu škody.\nProti prvostupňovému rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. Veliteľ 2. mechanizovanej\nbrigády so sídlom v\n\nprvostupňové rozhodnutie rozhodnutím č. 2.mb-132-2/2014-PP\n\nz 12. mája 2014 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) potvrdil.\nSťažovateľ sa následne domáhal v zmysle § 244 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb.\nObčiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) preskúmania\nzákonnosti druhostupňového rozhodnutia. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)\nrozsudkom sp. zn. 3 S 49/2014 z 20. mája 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)\ndruhostupňové rozhodnutie (v prospech sťažovateľa) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.\nNa odvolanie žalovaného však o veci rozhodoval ešte najvyšší súd a ten napadnutým\n\n3\n\nrozhodnutím rozsudok krajského súdu (v neprospech sťažovateľa) zmenil tak, že správnu\nžalobu zamietol.\nDo odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ prekopíroval odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia. V stručnosti možno zhrnúť, že najvyšší súd založil napadnuté rozhodnutie\nna tom, že považoval dohodu o spoločnej hmotnej zodpovednosti podľa § 182 a nasl.\nzákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník\npráce“) za platne uzavretú, že nočné pozorovacie prístroje boli sťažovateľovi riadne zverené\na riadne ním prevzaté (o čom svedčí inventarizačná zápisnica) a že z dohody o spoločnej\nhmotnej zodpovednosti mu vyplýva povinnosť nahradiť schodok na zverených hodnotách\nv plnej výške. Podľa názoru najvyššieho súdu, keďže v prejednávanej veci nešlo\no všeobecnú zodpovednosť za škodu, ale o zodpovednosť za schodok na zverených\nhodnotách, ak sa sťažovateľ chcel tejto zodpovednosti zbaviť, musel preukázať, že schodok\nnezavinil, pričom zamestnávateľ mu existenciu zavinenia preukazovať nemusel. Pretože sa\nnepodarilo vo veci zistiť páchateľa trestného činu krádeže, resp. preukázanie iných\nobjektívnych okolností (zbavujúcich zodpovednosti), z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa\nzodpovednosti za schodok nezbavil. Ďalej z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\nnajvyššieho súdu vyplýva, že vo veci nebol preukázaný ani iný dôvod vyvinenia sa\n(upozornením zamestnávateľa na nevhodné podmienky na hospodárenie so zverenými\nhodnotami). Najvyšší súd teda uzavrel, že sťažovateľ v konaní jednoznačne nepreukázal, že\nby si riadne plnil svoje povinnosti, a z prezumovanej zodpovednosti za vzniknutú škodu\npodľa dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti sa nevyvinil.\nSťažovateľ považuje názor najvyššieho súdu za arbitrárny v zmysle nedostatku\nracionálnych dôvodov na vyvodenie jeho zodpovednosti za škodu. Tvrdí, že najvyšší súd sa\nnevysporiadal so skutočnosťou, či nočné pozorovacie prístroje je možné považovať\nza spôsobilé byť predmetom dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti, keďže nie sú\nhodnotami určenými na obeh alebo obrat. Napadnutému rozhodnutiu tiež vytýka, že\nnajvyšší súd sa nezaoberal skutočnosťou, že nočné pozorovacie prístroje boli odcudzené,\na bez odôvodnenia zaujal názor, že túto skutočnosť treba pričítať na ťarchu sťažovateľa.\nNapokon napadnutému rozhodnutiu vytýka, že najvyšší súd sa nezaoberal ani skutočnosťou,\n\n4\n\nže zamestnávateľ sťažovateľa určil interným pokynom spôsob uskladnenia nočných\npozorovacích prístrojov tak, že nemohli byť vo výlučnej dispozícii sťažovateľa s nimi\n(rozumej bez prístupu iných osôb k nim).\nSťažovateľ tiež namieta, že toho istého dňa, ako vydal jeden senát najvyššieho súdu\nnapadnuté rozhodnutie, vydal iný senát najvyššieho súdu rozsudok sp. zn. 3 Sžo 185/2015\nz 25. januára 2017 (ďalej len „odlišné rozhodnutie“), ktorým bola skutkovo aj právne\ntotožná vec jeho kolegu (s ktorým uzavreli dohodu o spoločnej hmotnej zodpovednosti)\nposúdená diametrálne odlišne.\nVeci sťažovateľa a jeho kolegu boli všeobecnými súdmi posudzované paralelne\nv dvoch konaniach. Kým sťažovateľova vec mala taký priebeh, že po správnom konaní\n(v ktorom boli obaja kolegovia uznaní zodpovednými za škodu podľa dohody\no spoločnej hmotnej zodpovednosti) vec preskúmal krajský súd, rozhodol v prospech\nsťažovateľa a následne do veci zasiahol najvyšší súd a rozhodol v jeho neprospech, vec\nsťažovateľovho kolegu sa vyvíjala tak, že krajský súd rozhodol v jeho neprospech a najvyšší\nsúd v jeho prospech.\nOdlišné rozhodnutie najvyššieho súdu je založené na názore, že v posudzovanom\nprípade bolo v prvom rade potrebné skúmať povahu nočných pozorovacích prístrojov,\npokiaľ ide o ich spôsobilosť byť predmetom dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti.\nOd výsledku tohto posúdenia sa mal odvíjať záver o povahe a miere vyvodenej\nzodpovednosti za chýbajúce kusy nočných pozorovacích prístrojov. Podľa názoru\nnajvyššieho súdu vyjadreného v odlišnom rozhodnutí bolo v posudzovanom prípade\npotrebné rozlišovať medzi všeobecnou zodpovednosťou za škodu, zodpovednosťou za stratu\nzverených hodnôt, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, a zodpovednosťou za stratu\nzverených predmetov. Z administratívneho spisu vyplývalo odvodzovanie zodpovednosti\nza škodu od dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti. Z príslušných ustanovení\nZákonníka práce (§ 182) podľa názoru najvyššieho súdu vyplýva, že za predmet dohody\no spoločnej hmotnej zodpovednosti nie je možné považovať zverenie vecí, ktoré nie sú\nurčené na obeh alebo obrat (t. j. nejde o hodnoty obehového charakteru, ktoré je\n\n5\n\nzamestnanec povinný vyúčtovať; podrobne pozri odlišné rozhodnutie). Ak je predmetom\ndohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti zverenie takejto nespôsobilej veci, je nutné\ndohodu o spoločnej hmotnej zodpovednosti považovať v príslušnej časti za neplatnú.\nVo veci sa podľa názoru najvyššieho súdu bolo tiež nutné zaoberať posúdením, či nejde\no stratu zverených predmetov (individuálne špecifikované predmety určené na vlastné\nupotrebenie zamestnanca pri pracovnom výkone, prevzaté na základe preberacieho\nprotokolu alebo iného tlačiva a vo výlučnej dispozícii zamestnanca; podrobne pozri odlišné\nrozhodnutie). Podľa názoru najvyššieho súdu vykonaným šetrením (a ani policajným\nvyšetrovaním) nebolo kolegovi sťažovateľa dostatočne preukázané zavinenie pri vzniku\nškody (bližšie tiež v odôvodnení odlišného rozhodnutia). Z uvedeného teda najvyšší súd\nuzavrel, že v ďalšom konaní je na zamestnávateľovi, aby preukázal charakter stratených\nprístrojov, čo je rozhodujúcim predpokladom pre správnosť aplikácie príslušných\nustanovení Zákonníka práce na prerokovávaný prípad (resp. pre správne posúdenie\nzodpovednosti za posudzované konanie, pozn.).\nZ uvedených dôvodov sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom\nvyslovil, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby\nsťažovateľovi priznal náhradu trov konania.\nII.\nÚstavný súd podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložil prijatú sťažnosť\núčastníkom konania na vyjadrenie a podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde účastníkov\nkonania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho\npojednávania.\nNajvyšší súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie č. k. KP 3/2017-60\nz 21. septembra 2017, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.\nVo vzťahu k jej meritu poukázal na to, že názory prezentované v napadnutom rozhodnutí sú\n\n6\n\npodrobne a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnené. K vydaniu odlišného rozhodnutia\nuviedol, že keďže bolo vyhlásené v rovnaký deň ako napadnuté rozhodnutie, nejde o právny\nnázor vyslovený skorším rozhodnutím ani o ustálenú rozhodovaciu prax. Podanú sťažnosť\npovažoval za neopodstatnenú.\nSťažovateľ predložil ústavnému súdu vyjadrenie zo 17. októbra 2017, v ktorom\nsúhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k meritu veci zotrval\nna tvrdeniach, že najvyšší súd presvedčivo, resp. vôbec nezdôvodnil napadnuté rozhodnutie.\nK vydaniu odlišného rozhodnutia uviedol, že samo osebe predstavuje porušenie princípu\nprávnej istoty. V závere si uplatnil navýšenie náhrady trov konania za napísanie\npredmetného vyjadrenia.\nKeďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd\nnezistiac možnosť ďalšieho objasnenia stavu veci od jeho nariadenia upustil (§ 30 ods. 2\nzákona o ústavnom súde).\nIII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\n\n7\n\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,\ninými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to\nza podmienok ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe\nktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným\nprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).\nSťažovateľ v sťažnosti namieta:\n- „odlišnosť“ právnych názorov najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutom\nrozhodnutí a odlišnom rozhodnutí, ktoré sa týkajú vyvodenia zodpovednosti kolegov\nza škodu na základe dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti,\n- nesprávne, resp. svojvoľné vyvodenie záverov z preukázaného skutkového stavu\na nesprávnu interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej úpravy.\n\n8\n\nPodľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku\nzačaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších\npredpisov.\nPodľa 246c OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa\npoužijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.\nPodľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť\nna spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú\ntých istých účastníkov.\nÚstavný súd považuje za nosný problém súdenej veci to, že v ten istý deň boli\nnajvyšším súdom o skutkovo a právne totožnej veci kolegov (týkajúcej sa vyvodenia\nzodpovednosti za škodu na základe dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti) vyhlásené\ndve\n\nprotichodné\n\nrozhodnutia.\n\nInak\n\npovedané,\n\nna totožnom\n\nskutkovom\n\nzáklade\n\na za podmienky, že vo veci bola interpretovaná a aplikovaná totožná právna úprava, boli\nvyhlásené dva súdy (dve rozhodnutia) dostávajúce účastníkov rôznych konaní vedených\nnajvyšším súdom súbežne do protichodnej hmotnoprávnej pozície. Sťažovateľ na základe\nnapadnutého rozhodnutia spor s konečnou platnosťou stratil (prehral) a jeho kolegovi bola\nna základe odlišného rozhodnutia poskytnutá možnosť spor ďalej viesť (procesne sa brániť).\nUvedené rozhodnutia sa navzájom odlišujú názorom na výklad relevantnej právnej úpravy.\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi\nkonania poskytuje pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov (§ 250l a nasl. OSP), t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho\nopravného prostriedku (odvolania) domáha ochrany svojich práv pred príslušným súdom\ns plnou jurisdikciou z dôvodov, uplatnenie ktorých umožňuje procesné právo. Ak účastník\nkonania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v konaní podľa\nIII. hlavy V. časti Občianskeho súdneho poriadku, všeobecný súd mu túto ochranu musí\nposkytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej\n\n9\n\nochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene nemožno\npovažovať za právo na úspech v predmetnom konaní (mutatis mutandis II. ÚS 4/94), ak\nkaždé rozhodnutie všeobecného odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne\nkonformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).\nPodstatou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súdu\n(PL. ÚS 22/06) poskytnutie ochrany hmotnému právu účastníka súdneho konania.\nRešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísny\nzákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivosti\nv podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania má\nsvoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť\n„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväzný\nnázor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdneho\nrozhodnutia ako individuálneho právneho aktu (III. ÚS 236/2015).\nÚčelom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému\nprístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť\n(II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu v zmysle dohovoru a judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladané\nod prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie z 21. 2. 1975) ako právo na prístup\nk súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti a právo\nna spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 236/2015).\nÚstavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným\nznakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95),\nktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku\npri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,\nPL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu\no tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju\nnemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,\nPL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).\n\n10\n\nRozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom\nsystéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou\npôsobnosťou. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky\n(Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká komora, sťažnosti\nč. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore\ns princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden\nzo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ\nrozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií\n(m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko). Rozporné právne názory najvyššieho\nsúdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru\nverejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).\nÚstavný súd už taktiež judikoval, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie\nprávnych a faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov.\nAk je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť\nkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy\ntakýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných\npráv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu\nzákladného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky\ntakéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však\nnevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť\ntýchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania\nuskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom\nvytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd\nv tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci. Len\nobjektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím\nnepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,\nktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať\nrozhodnutie (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).\n\n11\n\nPodľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v súdenej veci sťažovateľa nevyužil\nvšetky zákonom vytvorené prostriedky na dosiahnutie efektívneho procesného postupu, čo\nnásledne vytvorilo predpoklad pre vyhlásenie protichodných rozhodnutí o totožnom\npredmete sporu v jeden a ten istý deň. Nehospodárnosť konania, teda nespojenie veci\nsťažovateľa s vecou jeho kolegu na spoločné konanie, potom ukrátila sťažovateľa\no možnosť procesnej obrany v ďalšom konaní. Inak povedané, ak by najvyšší súd konal\no veci sťažovateľa a jeho kolegu spoločne, k situácii, na ktorú sťažovateľ poukazuje, by\nnemohlo dôjsť.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v skutkovo aj\nprávne totožných veciach v kontexte posudzovaného prípadu uplatnil v jeden a ten istý deň\nrozdielny výklad relevantnej právnej úpravy, čím bez náležitého odôvodnenia svojho\npostupu konal nehospodárne a v konečnom dôsledku z procesného uhla pohľadu spochybnil\nprincíp právnej istoty ako jeden z princípov právneho štátu, ktorý sú pri svojej rozhodovacej\nčinnosti povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci a ktorý je vždy implicitnou\nsúčasťou rozhodovania ústavného súdu o porušovaní základných práv alebo slobôd\ngarantovaných ústavou (m. m. IV. ÚS 383/08). Táto skutočnosť sama osebe v súlade\ns doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ako aj relevantnou judikatúrou ESĽP zakladá\nv posudzovanom prípade dôvod na vyslovenie porušenia ústavou garantovaných práv\nsťažovateľa (m. m. IV. ÚS 209/2010).\nZ uvedených dôvodov dospel ústavný súd k názoru o porušení základného práva\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo\nv bode 1 výroku tohto nálezu aj skonštatoval.\nÚstavný súd v posudzovanej veci rešpektuje svoj právny názor vyjadrený v doterajšej\njudikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1\nústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu\nz hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08), ale\nposúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti (m. m. IV. ÚS 209/2010).\n\n12\n\nÚstavný súd vychádzal aj zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie\nje oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva\ns ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany\nústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade,\nak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť\nkonania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu, aby\nprerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo alebo sloboda\núčastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04,\nII. ÚS 83/06).\nPokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu neprislúcha\nhodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,\npretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.\nSúdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo\nvyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje\nústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci\nnezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda\nvšeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého\nprocesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti\npre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou\nalebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom\nsmere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo\n\n13\n\nsvojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\nKeďže je spor sťažovateľovho kolegu pokračujúci na základe odlišného rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sporom stále živým a ústavný súd týmto nálezom konštatuje porušenie\nzákladného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nz dôvodu neefektívnosti procesnej ekonómie najvyššieho súdu a interpretácia a aplikácia\njednoduchého práva je v prvom rade vecou všeobecných súdov, nemá ústavný súd vo veci\ndôvod čo i len nepriamo prejudikovať hmotnoprávne rozsúdenie sporu, a teda nemá dôvod\nprikloniť sa k jednej z predostretých interpretačných alternatív.\nÚstavný súd považoval v nadväznosti na práve uvedené za potrebné poznamenať, že\nmu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak\nposlanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1\npísm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem\niného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).\nZ uvedených dôvodov sa ústavný súd námietke svojvoľného hodnotenia skutkového\nstavu a nesprávneho právneho posúdenia veci bližšie nevenoval.\nČo sa týka namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy, v zmysle už uvedenej úvahy\nsa ústavný súd priklonil k názoru, že námietky sťažovateľa sú opodstatnené vo vzťahu\nk pochybeniu najvyššieho súdu spočívajúcemu v nedostatočnej efektívnosti procesného\npostupu. Obsahovo však nezakladajú, lepšie povedané, vôbec sa nevenujú odôvodneniu\ntvrdenia o nerovnom postavení sťažovateľa vo vzťahu k ostatným účastníkom konania.\nZ uvedeného dôvodu ústavný súd návrhu vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto\nnálezu).\n\n14\n\nIV.\nPodľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,\nv náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy ústavného\nzákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili a akým právoplatným rozhodnutím,\nopatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda\nporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.\nÚstavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to\npripúšťa povaha tohto iného zásahu.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nV danom prípade bolo na ochranu základného práva sťažovateľa potrebné napadnuté\nrozhodnutie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto\nnálezu). V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu\nvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež\nviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením\n(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nÚstavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol aj\no úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred\nústavným súdom.\nPrávny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy konania na sumu 562,21 €.\n\n15\n\nÚstavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„vyhláška“) priznal sťažovateľovi náhradu trov konania z dôvodu trov právneho zastúpenia\nv celkovej sume 374,81 €, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava\nzastupovania a písomné podanie sťažnosti vykonané v roku 2017) v sume 2 x po 147,33 €\na dva režijné paušály v sume po 8,84 € a na ich úhradu zaviazal najvyšší súd (bod 3 výroku\ntohto nálezu).\nVyjadrenie zo 17. mája 2017 vykonané v roku 2017 obsahovalo iba námietky\nrekapitulujúce obsah sťažnosti a z toho dôvodu ústavný súd sťažovateľovi náhradu trov\nkonania za tento úkon právnej služby nepriznal.\nPriznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 21. novembra 2017\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zodpovednosť-spoločná", "práca, pracovný pomer", "rovnosť, rovnoprávnosť-rovnosť účastníkov súdneho konania", "zodpovednosť-hmotná", "práca, pracovný pomer-Zákonník práce", "rovnosť, rovnoprávnosť-rovnosť účastníkov súdneho konania", "zodpovednosť-spoločná", "zodpovednosť-hmotná"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "10Sžo/261/2015", "guid": "33739c86-7773-4d1a-8486-9374b8476970:704c6949-b472-4e9b-bf1b-c5dffcaf6f53", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:074e5396-0dac-47de-81e3-986dee17ec78", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.236.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 236/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 236/2015 z 22. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.236.2015.2"}, {"guid": "ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a"}, {"guid": "ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 383/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 383/08 z 7. 8. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-08-07", "citacie_n": 115, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae"}, {"guid": "ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 325/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 325/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 185, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/06 z 5. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-05", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0"}, {"guid": "ussr:c18b3555-ca73-44e0-85f3-590511559fe1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 83/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 83/06 z 7. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-07", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c18b3555-ca73-44e0-85f3-590511559fe1"}, {"guid": "ussr:a65e7ce1-61b4-44fe-847f-04fc92329664", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 346/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 346/05 z 10. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-10", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a65e7ce1-61b4-44fe-847f-04fc92329664"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}], "citovane_v": [{"guid": "0095ab9f-fd18-4b88-a37d-ce1d2f56c654:bbbb203c-1184-4ad1-91ec-8dd7a8d886db", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8014200788.2", "spisova_znacka": "10Sžo/3/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/3/2018 z 27. 2. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8014200788.2"}]}