{"guid": "ussr:c9a79785-2b85-42c3-8180-15b3d94fd1ed", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.666.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 666/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2017 z 7. 11. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. novembra 2017, sp. zn. III. ÚS 666/2017, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.666.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-11-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "nazov": "čl. 49 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-1", "nazov": "čl. 50 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-49", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c9a79785-2b85-42c3-8180-15b3d94fd1ed", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.666.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.666.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.666.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 666/2017-7\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n, vo veci namietaného porušenia\n\nzákladných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 Tos 93/2016 a jeho uznesením z 29. septembra 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n29. decembra 2016 doručená sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\nnamietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského\nsúdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 93/2016 a jeho\nuznesením z 29. septembra 2016.\n2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa podaním doručeným Okresnému\nsúdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) 27. januára 2016 domáhal povolenia obnovy konania\nv trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 98/2014.\n3. Okresný súd návrh sťažovateľa uznesením sp. zn. 5 Nt 5/2016 z 9. júna 2016\npodľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.\n4. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú\nkrajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 93/2016 z 29. septembra 2016 zamietol ako nie\ndôvodnú.\n5. Návrh na povolenie obnovy konania sťažovateľ podal po tom, ako zistil, že\n„v pôvodnom konaní neboli zistené skutočnosti potrebné pre naplnenie obligatórnych\nznakov skutkovej podstaty podľa § 171 ods. 1 Tr. zák. a tým pádom nebola verifikovaná\nskutočnosť, že u sťažovateľa zaistený materiál bol skutočne omamná a psychotropná látka,\nktorej držanie zakladá trestnoprávnu zodpovednosť“. Návrh odôvodnil tiež tým, že „keďže\nexpertíza vykonaná znalcom KEÚ – PZ, nezodpovedala percentuálne hodnoty zaistenej\nlátky, neexistuje žiaden dôkaz, že išlo o psychotropnú látku“.\n6. Okresný súd podľa slov sťažovateľa konštatoval, že ním namietané zistenie „bolo\nsúdu známe už v pôvodnom konaní a preto nejde o nový dôkaz spôsobilý k rozhodnutiu súdu\nprelomiť právoplatné odsúdenie“.\n7. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd v rozhodnutí č. k. 1 Tos 93/2016-67\nz 29. septembra 2016 „neuviedol ako sa vysporiadal s dôvodmi návrhu sťažovateľa iba\n\n2\n\nsucho konštatoval, že sťažovateľ v časti svojho návrhu vo svojej podstate namietal spôsob\nhodnotenia dôkazov v pôvodnom konaní – prioritne posudok KEÚ, následne tiež poukázal,\nže sťažovateľ v pôvodnom konaní priznal vinu, ktorá bola súdom prijatá a ako taká\nnenapadnuteľná odvolaním ani dovolaním“.\n8. Podľa presvedčenia sťažovateľa mu krajský súd „absolútne odmietol\nspravodlivosť“.\n9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil,\nže krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 93/2016 porušil jeho „základné právo\nna spravodlivosť v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 49, čl. 50 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6\nods. 1 a čl. 13 Dohovoru ESĽP“. Zároveň požadoval zrušiť napadnuté uznesenie krajského\nsúdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Taktiež navrhol priznať mu trovy právneho\nzastúpenia v konaní pred ústavným súdom.\nII.\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\n12. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\n\n3\n\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie.\n13. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,\nprípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať\ntakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\n15. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46\nods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru\npostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 93/2016 a jeho uznesením\nz 29. septembra 2016, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy rozhodujúce o návrhu\nna povolenie obnovy konania v trestnej veci sťažovateľa, napriek jeho presvedčeniu, že\nexistoval dôvod na povolenie obnovy, tomuto návrhu nevyhoveli a navyše sa\ns jeho argumentáciou nevysporiadali.\n\n4\n\n16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n17. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký\ntrest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.\n18. Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.\n19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\n20. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom\nboli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj\nkeď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 Tos 93/2016 a jeho uznesením z 29. septembra 2016\n21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\n\n5\n\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n22. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 29. septembra 2016 okrem\niného uviedol:\n„Nadriadený súd poukazuje na to, že konanie o návrhu na povolenie obnovy konania\nsa obmedzuje na zistenie, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy uvedené v citovanom\nzákonnom ustanovení. Z hľadiska splnenia podmienok pre povolenie obnovy konania nie je\nrozhodujúce, či o skutočnostiach alebo o dôkazoch, ktoré sa v návrhu uplatňujú, vedel\nnavrhovateľ, ale či tieto skutočnosti alebo dôkazy boli alebo neboli skôr súdu známe.\nSkutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej\nveci dôkazom, a ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti\nv konaní o návrhu na povolenie obnovy konania treba preukázať novými dôkazmi. Predtým\nneznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom\nkonaní (môže to byť aj výpoveď predtým nevypočutého svedka), ale aj dôkaz síce\nv pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom (napr. zmena výpovede v pôvodnom\nkonaní vypočutého svedka).\nZa nové skutočnosti alebo dôkazy nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy,\nktoré možno zistiť z obsahu spisov. V konaní o návrhu na povolenie obnovy konania súd\nnemôže preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní, nakoľko, ako je zrejmé aj\nz § 394 odsek 1 Trestného poriadku, inštitút obnovy konania ako mimoriadneho opravného\nprostriedku slúži primárne na nápravu rozhodnutí, ktoré sú nesprávne preto, že boli\nurobené na základe nesprávnych skutkových zistení (v dôsledku nezohľadnenia dôkazov\na skutočností súdu objektívne skôr neznámych).\nNa základe uvedeného treba konštatovať, že posudzovanie splnenia podmienok\nobnovy konania v zmysle § 394 odsek 1 Trestného poriadku v danej veci a následne aj\ndokazovanie pred súdom I. stupňa bolo determinované návrhom odsúdeného na povolenie\nobnovy konania.\n\n6\n\nOdsúdený v časti svojho návrhu vo svojej podstate namietal spôsob hodnotenia\ndôkazov v pôvodnom konaní - prioritne posudok KEÚ.\nV uvedenom rozsahu nadriadený súd konštatuje, že hodnotenie dôkazov vykonaných\nv pôvodnom konaní, t. j. dôkazov známych v pôvodnom konaní, súdmi I. resp. II stupňa,\nnemôže byť dôvodom pre povolenie obnovy konania, tak ako si to nesprávne vykladá\nodsúdený. Tento záver vyplýva z dikcie vyššie citovaného § 394 odsek 1 Trestného poriadku,\nz ktorého je zrejmé, že povolenie obnovy môže byť dôsledkom zistenia existencie výlučne\ndôkazov v pôvodnom konaní súdu (resp. súdom oboch stupňov) neznámych. Pri\nrozhodovaní v pôvodnom konaní prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov bral zreteľ\na vysporiadal sa aj s uvedeným posudkom.\nHodnotenie v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov prichádza do úvahy pri\nposudzovaní podmienok obnovy konania len v rovine ich vzťahu k novopredloženého\ndôkazu súdu skôr neznámemu, a to v tom zmysle, či tento dôkaz, či už sám osebe alebo\nv spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr súdu známymi, môže odôvodniť iné\nrozhodnutie vo výroku o vine alebo treste.\nExistencia nových skutočností a dôkazov súdu v pôvodnom konaní neznámych je totiž\nlen jednou z podmienok pre povolenie obnovy konania, nakoľko, aby bolo možné obnovu\nkonania povoliť, je nevyhnutné (ako to vyplýva z § 394 odsek 1 Trestného poriadku), aby\nk nej pristúpila aj ďalšia podmienka, že ide o skutočnosti a dôkazy spôsobilé samy osebe\nalebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie\no vine alebo treste. V posudzovanom prípade však táto ďalšia podmienka splnená nebola.\nRozhodnutia súdov a prokuratúry, ktoré boli vydané po vydaní odsudzujúceho rozsudku nie\nje možné považovať za dôkaz ani za novú skutočnosť.\nOdsúdený v pôvodom konaní priznal vinu (ktorú teraz popiera!), toto jeho vyhlásenie\nbolo súdom prijaté (a ako také nie je napadnuté odvolaním ani dovolaním). Pokiaľ\nodsudzujúci rozsudok neobsahuje odôvodnenie je tomu tak aj preto lebo odsúdený sa\nprávne účinne vzdal práva podať proti nemu odvolanie, preto bol vyhotovený zjednodušený\nrozsudok, ktorý odôvodnenie neobsahuje. Toto však neznamená - ako si to predstavuje\nodsúdený - arbitrámosť tohto rozsudku. Len fakt, že súd I. stupňa vyhodnotil dôkazy\nspôsobom, ktorý nezodpovedá predstave odsúdeného nie je dôvodom na jeho zmenu. Okrem\n\n7\n\ntoho na riešenie námietok, ktoré prezentuje odsúdený v návrhu na povolenie obnovy\nkonania a v sťažnosti, slúži odvolacie konanie.\nNadriadený súd preto konštatuje, že súd I. stupňa dospel k správnemu záveru, že\nneboli splnené podmienky obnovy konania uvedené v § 394 Trestného poriadku, osobitne\nv jeho prvom odseku, t. j. že v posudzovanej trestnej veci nevyšli najavo skutočnosti alebo\ndôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami\na dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste tak ako na to\nsprávne poukázal v odôvodnení napadnutého uznesenia, v ktorom poukázal aj na zjavnú\nmotiváciu odsúdeného.“\n23. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva,\nže tento sa všetkými, pre rozhodnutie návrhu o povolení obnovy trestného konania\nrelevantnými, skutkovými ako aj právnymi otázkami zaoberal a dal na ne jasné\na presvedčivé odpovede.\n24. Druhostupňový súd ozrejmil, ako je potrebné nazerať na inštitút obnovy konania\na splnenie akých podmienok si vyžaduje prípadné rozhodnutie, ktorým sa vyhovie návrhu\nna povolenie obnovy konania. Krajský súd pritom jasne a zreteľne v odôvodnení svojho\nrozhodnutia uviedol, v čom videl ich nesplnenie vo vzťahu k návrhu sťažovateľa. Výstižne\nvysvetlil, čo je potrebné chápať pod novým dôkazom v zmysle § 394 ods. 1 Trestného\nporiadku upravujúceho podmienky povolenia obnovy trestného konania a presvedčivo\nargumentoval, prečo sťažovateľom uvedené námietky za také nebolo možné považovať.\n25. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že dotknutý znalecký posudok ako dôkazný\nprostriedok a z neho vyplývajúci dôkaz nebol súdu prvého stupňa v pôvodnom trestnom\nkonaní neznámy a že okresný súd naň bral zreteľ a vysporiadal sa s ním. Taktiež krajský súd\npoučil sťažovateľa, kedy (za akých podmienok) v rámci konania o návrhu na povolenie\nobnovy konania prichádza do úvahy hodnotenie v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov\n(„len v rovine ich vzťahu k novopredloženému dôkazu súdu skôr neznámemu, a to v tom\nzmysle, či tento dôkaz, či už sám osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr\nsúdu známymi, môže odôvodniť iné rozhodnutie vo výroku o vine alebo treste“), čo nebol\n\n8\n\nprípad sťažovateľa. Napokon súd druhého stupňa uviedol aj skutočnosť, že sťažovateľom\nv návrhu na povolenie obnovy konania prezentované námietky by mohli a mali byť\npredmetom odvolacieho konania, avšak ako vyplýva z rozhodnutia okresného súdu sp. zn.\n5 Nt 5/2016 z 9. júna 2016, sťažovateľ sa práva podať odvolanie proti rozsudku okresného\nsúdu sp. zn. 2 T 98/2014 z 22. decembra 2014 vzdal.\n26. Uvedené okolnosti trestnej veci sťažovateľa vylučujú akékoľvek úvahy\no nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, prípadne o jeho\narbitrárnosti.\n27. Ústavný súd poznamenáva, že jeho kompetencie nenahrádzajú postupy\na rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej\nnesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným\nsúdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť\nzasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených\nzákladných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného\nprípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv\nalebo slobôd.\n28. Ústavný súd zdôrazňuje, že na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu\nna povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku sú zásadne príslušné\nvšeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci\nkrajský súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím\nvlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\n(v preskúmavanej veci krajským súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho\nnázor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Podľa ústavného súdu však posúdenie\ndôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy pôvodného konania v jeho trestnej veci\nkrajským súdom, ktorý svojím uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu\n\n9\n\nokresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy, osobitne jeho závery, takéto\nnedostatky nevykazujú.\n29. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého druhostupňového rozhodnutia dospel\nk záveru, že krajský súd jasne, zrozumiteľne, dostatočne podrobne a konkrétne vysvetlil,\nprečo v prípade sťažovateľa nie sú splnené dôvody na povolenie obnovy konania podľa\n§ 393 a nasl. Trestného poriadku.\n30. Právny záver o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania bol\nzaložený na racionálnej analýze skutkového stavu a ústavne akceptovateľnom výklade\nrelevantnej právnej úpravy. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského\nsúdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou, pričom právny výklad krajského súdu takéto nedostatky\nnevykazuje.\n31. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým\nuznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 93/2016 z 29. septembra 2016 a označeným\nzákladným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), sťažnosť v tejto časti odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 49 a čl. 50 ods. 1\nústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 93/2016 a jeho\nuznesením z 29. septembra 2016\n32. Už zo samotného znenia citovaných čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy vyplýva,\nže v konaní, ktoré sťažovateľ napadol sťažnosťou podanou ústavnému súdu, k ich porušeniu\ndôjsť nemohlo.\n33. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 49 ústavy je ústavnoprávnym zakotvením\nzásady „nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege“, z ktorej vyplýva, že za trestný čin\nmožno považovať iba také konanie, ktorého znaky sú popísané v Trestnom zákone\n\n10\n\nv niektorej zo skutkových podstát trestných činov a páchateľovi môže byť uložený iba taký\ntrest, ktorý Trestný zákon pre danú skutkovú podstatu dovoľuje uložiť. Odhliadnuc od\nskutočnosti, že konanie o návrhu na povolenie obnovy konania sa priamo týchto otázok\nnetýka, porušením tohto ustanovenia ústavy by bolo, keby skutok tak, ako je opísaný\nv právoplatnom rozsudku, nezodpovedal žiadnej zo skutkových podstát uvedených\nv Trestnom zákone. To, že skutok opísaný v právoplatnom rozsudku síce zodpovedá\noznačenej skutkovej podstate trestného činu, no obvinený sa tohto skutku nedopustil, resp.\nním spáchaný skutok nenapĺňal všetky znaky danej skutkovej podstaty, neznamená\nporušenie čl. 49 ústavy. V takom prípade by mohlo ísť len o porušenie niektorého z ďalších\nčlánkov druhej hlavy siedmeho oddielu ústavy (pozri napr. II. ÚS 863/2016,\nIII. ÚS 443/2017).\n34. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 50 ods. 1 ústavy, k jeho porušeniu by mohlo\ndôjsť iba za situácie, že by o vine a treste za trestný čin nerozhodol súd. Krajský súd\nv konaní o návrhu na povolenie obnovy konania jednak nerozhodoval o vine ani o treste\nsťažovateľa, a taktiež z nijakej sťažovateľom uvádzanej okolnosti nevyplýva, že by o jeho\nvine a treste (v pôvodnom konaní) nerozhodol súd.\n35. Tieto zistenia viedli ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti aj v tejto časti ako\nzjavne neopodstatnenej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre absenciu akejkoľvek\npríčinnej\n\nsúvislosti\n\nmedzi\n\noznačeným\n\npostupom\n\na rozhodnutím\n\nkrajského\n\nsúdu\n\na namietaným porušením čl. 49 a čl. 50 ústavy.\nK namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného\nv čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 Tos 93/2016 a jeho uznesením z 29. septembra 2016\n36. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým postupom a uznesením krajského súdu zároveň\ndošlo aj k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n\n11\n\n37. Ústavný súd poznamenáva, že na konanie o návrhu na povolenie obnovy konania\nsa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevzťahuje. Svedčí o tom stabilizovaná judikatúra ústavného súdu\n(napr. III. ÚS 223/2017, IV. ÚS 108/2014, I. ÚS 227/2013 a tam uvedená judikatúra), ako aj\njudikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. 3. 2010,\nč. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. 9. 2001, č. 45943/99). Ústavný súd totiž\nv tejto otázke konštantne vychádza práve z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,\nz ktorej vyplýva, že pod ochranu podľa čl. 6 dohovoru nespadá konanie o návrhu na\npovolenie obnovy konania, pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo\nnesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto\nustanovenia dohovoru (o tom už bolo právoplatne rozhodnuté v pôvodnom konaní, ktorého\nobnovy sa sťažovateľ domáhal). Článok 6 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu\nsúdneho konania [pozri aj SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry\na doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003. s. 370\n– 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené\nkráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60; taktiež REPÍK, B. Ľudské práva\nv súdnom konaní. Bratislava : MANZ, 1999. s. 62 – 63, kde sa uvádza: „Pôsobnosť\n(aplikovateľnosť) článku 6 zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného\nrozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa teda na konanie o obnove... a článok 6 ani\nnezaručuje právo na revíziu procesu“, alebo aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské\npráva vo veci sťažnosti č. 41372/98, Václavík proti Slovensku z 30. 9. 2003]. Ochrany práv\nobsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa možno domáhať až v obnovenom konaní, t. j. po tom, ako\nbolo príslušným všeobecným súdom právoplatne rozhodnuté o povolení obnovy konania.\n38. Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne\nneopodstatnená a z toho dôvodu ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nodmietol.\nK namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného\nv čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 Tos 93/2016 a jeho uznesením z 29. septembra 2016\n\n12\n\n39. V danom prípade nemožno priznať sťažovateľovi ani záruky poskytované čl. 13\ndohovoru, pretože už zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že sa ho môže\ndomáhať iba ten, „koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené“.\nSťažovateľ síce tvrdil, že v jeho veci došlo krajským súdom k porušeniu práva zaručeného\nv čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak pretože na konanie o návrhu na povolenie obnovy sa\noznačený článok dohovoru nevzťahuje, nemohlo byť z tohto hľadiska porušené ani právo\nvyplývajúce z čl. 13 dohovoru.\n40. Opäť je potrebné konštatovať, že medzi označeným rozhodnutím krajského súdu\na namietaným porušením ustanovenia čl. 13 dohovoru neexistuje príčinná súvislosť, preto je\nsťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne neopodstatnená a z toho dôvodu bola odmietnutá\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n41. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,\nrozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného\nvyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto\nprípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. novembra 2017\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestný čin-skutková podstata", "trestné konanie-obnova konania v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3175df69-c26c-43f4-bffe-a063d631d465", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.443.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 443/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 443/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.443.2017.1"}, {"guid": "ussr:25b3fd35-217b-43ca-9555-9f61bee6a50a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.223.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 223/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 223/2017 z 4. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-04", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.223.2017.1"}, {"guid": "ussr:d4ba8670-f3e9-4a7b-85e2-cf93450ea68b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.863.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 863/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 863/2016 z 2. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-02", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.863.2016.1"}, {"guid": "ussr:9002f51d-62bf-4ff1-ab99-b069596faf58", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 108/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 108/2014 z 19. 2. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-02-19", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9002f51d-62bf-4ff1-ab99-b069596faf58"}, {"guid": "ussr:19f9378c-58a8-42e1-8428-8d296ea800e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 227/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 227/2013 z 17. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-17", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:19f9378c-58a8-42e1-8428-8d296ea800e9"}, {"guid": "ussr:23c50b27-e4f3-4bf2-befc-6098d1ab5ef3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 226/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 226/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:23c50b27-e4f3-4bf2-befc-6098d1ab5ef3"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "fb8f3124-aba0-45e8-906a-db0ad3f2b723:442b3487-68b5-4d05-b0d7-10cd49a98545", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5409010187.1", "spisova_znacka": "1Tos/93/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 1Tos/93/2016 z 10. 10. 2016", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2016-10-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5409010187.1"}, {"guid": "1b14498b-08b7-4c3b-80fe-b9ecdee9ec05:75213dd7-6adb-4ca8-a892-4b5a69239cfc", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Nt/5/2016", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Košice sp. zn. 5Nt/5/2016 z 25. 2. 2016", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2016-02-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1b14498b-08b7-4c3b-80fe-b9ecdee9ec05:75213dd7-6adb-4ca8-a892-4b5a69239cfc"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6b9bd7f2-fa7d-4ad9-a52d-88bdb177bb33", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.519.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 519/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 519/2020 z 18. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-18", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.519.2020.1"}]}