{"guid": "ussr:c3a1bb5c-9c5f-46d5-a040-f77e54165fc0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.727.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 727/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 727/2017 z 31. 1. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 31. januára 2018, sp. zn. III. ÚS 727/2017, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.727.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-01-31", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c3a1bb5c-9c5f-46d5-a040-f77e54165fc0", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.727.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.727.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.727.2017.1/text", "citacie_n": 11, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 727/2017-54\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika\nv konaní o sťažnosti\n\n,\n\n, zastúpenej\n\nadvokátom JUDr. Radoslavom Olijášom, PhD., Grösslingová 58, Bratislava, ktorou namieta\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania\na základného práva vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 2 Co 700/2014 z 28. februára 2017, takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 2 Co 700/2014 z 28. februára 2017 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 700/2014 z 28. februára 2017\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť\n\ntrovy\n\nprávneho zastúpenia v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiatjeden\ncentov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Radoslava Olijáša, PhD., Grösslingová 58,\nBratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.\nIII. ÚS 727/2017 z 28. novembra 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva\nna prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a základného práva vyjadriť sa\nk všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn.\n2 Co 700/2014 z 28. februára 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je pred všeobecnými súdmi\nžalobkyňou v konaní o náhradu škody. Krajský súd napadnutým rozhodnutím zrušil\nrozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 21 C 209/2008 z 24. apríla 2014 a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie.\n\n2\n\nNapriek skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie nie je vo veci rozhodnutím\n„konečným“, sťažovateľka poukázaním na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 46/2013\nz 3. septembra 2013 odôvodňuje možnosť podrobiť jej vec ústavnoprávnemu prieskumu.\nSťažovateľka poukazuje na to, že po platnosti a účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) „už nie je\npoužiteľný tradovaný právny ústavného súdu (napr. II. ÚS 24/02), podľa ktorého dovolanie\npodľa § 237 písm. f/ bývalého O.s.p. (odňatie možnosti konať pred súdom účastníkovi\nkonania) možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a že jeho nevyčerpanie nemožno nahradzovať sťažnosťou\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy.“. Inak povedané, sťažovateľka vo veci nepodala dovolanie,\npretože je podľa jej názoru neprípustné a z toho dôvodu ho nemožno považovať za účinný\na dostupný prostriedok nápravy. Názor o neprípustnosti dovolania podkladá odkazom\nna R 19/2017 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 236/2016\nz 19. januára 2017, podľa ktorého: „Dovolanie proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zrušil\nrozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nesmeruje proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ani rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí,\nproti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle ustanovenia § 420 Civilného sporového\nporiadku.“).\nOdhliadnuc od už uvedeného sťažovateľka považuje sťažnosť za prípustnú aj\nz dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nSťažovateľka napadnuté rozhodnutie považuje za svojvoľné (preto namieta porušenie\nčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), keďže podľa jej názoru „svojim odôvodnením\nnezodpovedá požiadavkám na rozhodnutie odvolacieho súdu stanoveným v § 393 ods. 2 a 3\nC.s.p., ani požiadavkám na odôvodnenie súdneho rozhodnutia stanoveným v § 220 ods. 2\na 3 C.s.p., ba ani požiadavkám na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie odklonu\nod ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít stanoveným v článku 2 ods. 2\na 3 C.s.p., obzvlášť v časti extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi odvolacieho súdu\na jeho skutkovými zisteniami, právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej\n\n3\n\ninterpretácii nevyplývajú, právne závery odvolacieho súdu sú svojvoľné, dôvody uznesenia\nodvolacieho súdu zásadne popierajú účel a význam aplikovaných právnych predpisov,\nsú zjavne protirečivé a popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a sú zjavne\njednostranné“.\nPodľa sťažovateľky rozhodujúcou otázkou pre posúdenie veci je tá, či odsudzujúci\nrozsudok súdu prvého stupňa v trestnej veci (z nej sa vyvodzuje nárok na náhradu škody,\npozn.) nadobudol právoplatnosť, a teda či na základe neprávoplatného rozsudku prichádza\ndo úvahy výkon trestu.\nSťažovateľka v konkrétnostiach uvádza tieto námietky:\n«1. Napadnutým uznesením odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec\nvrátil na ďalšie konanie, pričom ako jediný dôvod zrušenia rozsudku je nezrozumiteľne\na formalisticky uvedený dôvod podľa § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. (súd prvej inštancie\nv dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy ak nie je\núčelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom). Tento zrušovací dôvod rozhodne nebol\nnaplnený.\nOdvolací súd bol totiž povinný podľa § 390 C.s.p. sám vo veci rozhodnúť, pretože\nv tejto veci rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené a vec\nbola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (Krajský súd v Bratislave uznesením\nzo dňa 31.10.2012 sp. zn. 2 Co 282/2011-251 už zrušil skorší rozsudok Okresného súdu\nBratislava I. zo dňa 10.11.2009 sp. zn. 21 C 209/2008-168) a v napadnutom uznesení konal\na rozhodoval o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie (rozsudok\nOkresného súdu Bratislava I. zo dňa 25.04.2014 sp. zn. 21 C 209/2008-390). V čase\nrozhodovania odvolacieho súdu bolo ustanovenie § 390 C.s.p. ako procesné ustanovenie už\núčinné a vzťahovalo sa aj na konania začaté pred účinnosťou C.s.p. s poukazom\nna prechodné ustanovenie § 470 ods. 1 C.s.p., a teda sa vzťahovalo aj na prípady, keď\ndošlo k skoršiemu zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie aj pred účinnosťou C.s.p.\nOdvolací súd bol preto povinný rozhodnúť vo veci, nakoľko procesné podmienky podľa §\n161 C.s.p. boli splnené, ani ich nikto nenamietal.\n\n4\n\nOdvolací súd vytýkal rozsudku súdu prvej inštancie nedostatočne vykonané\ndokazovanie (podľa bodu 74 odôvodnenia v časti aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne,\n„splnením zákonných predpokladov pre priznanie náhrady škody ako aj v súvislosti\ns ustálením pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného“ a pri dávke domýšľavosti asi\naj v časti - bod 68 odôvodnenia - kde sa fyzicky nachádzajú zlaté mince, od ktorých sa\nnárok na náhradu škody odvíja), naproti tomu žalovaný síce tieto okolnosti spochybňoval,\nale žiadne dôkazy k týmto okolnostiam nepredložil ani nenavrhol, dokonca žalovaný v\nkonaní pred súdom prvej inštancie (pojednávania konané dňa 11.3.2014, 11.4.2014,\n25.4.2014) aj po opakovanom poučení súdom podľa § 120 ods. 4 bývalého O.s.p. nemal\nvôbec žiadne návrhy na vykonanie dokazovania (!). Takže súd prvej inštancie žiadne\ndokazovanie v tomto smere nebol ani povinný vykonávať, preto nebola splnená zákonná\npodmienka pre zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. nevykonanie navrhovaných dôkazov súdom prvej inštancie a neúčelnosť doplnenia\ndokazovania odvolacím súdom, lebo žiadne návrhy na vykonanie dokazovania žalovaný\nnemal, ani v prvostupňovom ani v odvolacom konaní.\nAk odvolací súd považoval dokazovanie za neúplné (hoci na poslednom\nprvostupňovom pojednávaní žalovaný nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania)\nv týchto údajne pre neho podstatných okolnostiach, bol povinný dokazovanie podľa § 384\nC.s.p. zopakovať alebo doplniť a tak si zadovážiť sám rovnocenný podklad pre zistenie\nskutkového stavu na základe bezprostredne pred ním vykonaného dokazovania\nna odvolacom pojednávaní (§ 384 a § 385 C.s.p.). Nezapakovaním či nedoplnením\ndokazovania odvolací súd zmaril žalobkyni (sťažovateľke) jej procesné právo vyjadriť sa\nk takto vykonávanému dokazovaniu a zisťovaniu skutkového stavu na jeho základe. Bez\nzopakovania alebo doplnenia dokazovania odvolací súd ani nebol kompetentný\nspochybňovať skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, pretože ním bol viazaný (§ 383\nC.s.p.).\nTento procesný postup odvolacieho súdu vyúsťujúci až do zrušenia rozsudku súdu\nprvej inštancie pri ignorancii ust. § 390 C.s.p. znemožnil žalobkyni (sťažovateľke)\nuskutočňovanie jej procesných práv, obzvlášť základného práva podľa článku 48 odsek 2\nústavy na verejné prerokovanie veci v prítomnosti žalobkyne (nakoľko odvolací súd mal\n\n5\n\nnariadiť odvolacie pojednávanie), aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, ako aj k použitiu právneho predpisu v konaní doteraz nepoužitého (§ 382 C.s.p.)...\n2. Podstata výhrad odvolacieho súdu voči rozsudku súdu prvej inštancie sa\nkoncentruje v bodoch 73 a 74 odôvodnenia napadnutého uznesenia: „73... K tomu, aby súd\nmohol rozhodnúť o nároku žalobkyne na náhradu škody, musí mať preukázanú aktívnu\nvecnú legitimáciu strany sporu na strane žalobcu, opodstatnenosť nároku v zmysle\npríslušných zákonných ustanovení, podľa ktorých nárok posudzuje a predovšetkým\ndostatočne vykonané dokazovanie dôvodnosti nároku, z ktorého by vyplývalo splnenie\nzákonných predpokladov pre priznanie nároku na uplatnenú náhradu škody 74. Krajský súd\nv Bratislave ako súd odvolací z dôvodu, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho\nprávneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy v súvislosti uplatneným nárokom\nna náhradu škody, ktoré sa týkajú aktívnej vecnej legitimácie strany sporu na strane\nžalobcu, splnením zákonných predpokladov pre priznanie náhrady škody ako aj v súvislosti\ns ustálením pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, pretože žalovaný Slovenská\nrepublika - Generálna prokuratúra SR, ktorý bol zaviazaný na zaplatenie náhrady škody\nsvoju vecnú legitimáciu v konaní namieta a žalobkyňa v podanom odvolaní navrhla\nzaviazať Slovenskú republiku v zastúpení Generálnou prokuratúrou SR ako aj\nMinisterstvom spravodlivosti SR na náhradu škody spoločne a nerozdielne, podľa § 389\nods. 1 písm. c/ Civilného sporového poriadku zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil\nsúdu prvej inštancie na ďalšie konanie“. Takéto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu\nje zjavne svojvoľné a nepreskúmateľné až nezrozumiteľné a nerešpektuje požiadavky C.s.p.\nna riadne odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (čl. 2 ods. 2 a 3 analogicky, § 220\nods. 2 a 3 analogicky, § 393 ods. 2 a 3 C.s.p.) a požiadavky v odôvodnení uviesť aj to, ako\nmá súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať (§ 391 ods. 3 C.s.p.). Vyššie uvedené\nodôvodnenie napadnutého uznesenia vôbec nezodpovedá požiadavke náležitej konkrétnosti\na detailnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento pristúpi k zrušeniu rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie vo veci samej, takže ani ten nedostal návod čo a ako má dokazovať.\n3. Odvolací súd v napadnutom uznesení vyslovil taký právny názor, ktorým absolútne\nnegoval svoj skorší právny názor v zrušujúcom uznesení zo dňa 31.10.2012 sp.zn.\n2 Co 282/2011-251 (viď. ďalej). V kontexte s povinnosťou odvolacieho súdu sám rozhodnúť\nvo veci bol odvolací súd povinný žalobkyňu (sťažovateľku) vyzvať podľa § 382 C.s.p., aby\n\n6\n\nsa vyjadrila k možnému použitiu ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom\nrozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Žiadnu takúto výzvu\npodľa § 382 C.s.p. odvolací súd stranám neadresoval, čo znamená popretie práva\nžalobkyne (sťažovateľky) vyjadriť sa k možnému použitiu rozhodujúceho ustanovenia\nprávneho predpisu obzvlášť za situácie, že odvolací súd sa evidentne a bezdôvodne odklonil\nod vlastného skoršieho právneho názoru (bez toho, aby došlo k zmene už zisteného\nskutkového stavu).\n4. Odvolací súd sa v napadnutom uznesení v podstate vyhovára na to, že nie je\nviazaný svojim skorším právnym názorom vo veci (uznesenie zo dňa 31.10.2012 sp. zn.\n2 Co 282/2011-251), ktorý v napadnutom uznesení úplne negoval. Z požiadavky právnej\nistoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí však vyplýva, že odvolací súd síce nie je\nviazaný svojim skorším právnym názorom, ale pre zmenu právneho názoru musí uviesť\nkonkrétne, dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu (čl. 2 ods. 3, § 220 ods. 3,\n§ 393 ods. 3 C.s.p. analogicky). V praxi takým dôvodom odklonu môžu byť nové skutočnosti\nalebo dôkazy, ktoré medzičasom vyšli najavo alebo zmena ustálenej rozhodovacej praxe\nnajvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 C.s.p.). Ako dôvod pre zmenu právneho názoru ale\nnemôžu slúžiť skutočnosti, dôkazy alebo právna argumentácia, s ktorou sa už raz odvolací\nsúd vo svojom skoršom rozhodnutí vysporiadal; rovnako tak dôvodom pre zmenu právneho\nnázoru nemôže byť rozhodnutie najvyššieho súdu rozhodujúce úplne iný skutkový a právny\nstav (teda jeho publikovaná právna veta vytrhnutá z kontextu ). V tejto veci odvolací súd\nako jediný dôvod odklonu uviedol právny názor v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) zo dňa 31.7.1996 sp. zn. 2 Cdo 2/1996 (R 116/1999),\npričom žalovaný už v skoršom odvolacom konaní (sp. zn. 2Co 12/2010) na tento právny\nnázor najvyššieho súdu poukazoval a odvolací súd pri svojom skoršom právnom názore\nvyslovenom v uznesení zo dňa 31.10.2012 sp. zn. 2 Co 282/2011-251 sa s takou právnou\nargumentáciou v podstatných rysoch vysporiadal (aj keď výslovne neuvádzal, že sa\nvysporadúva práve s právnym názorom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 2/1996). Navyše\ntento právny názor najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 2/1996 na danú vec ani nie je použiteľný\na jeho právna veta publikovaná v Zbierke stanovísk NS a súdov SR je vytrhnutá z kontextu\nako uvádzam ďalej v bodoch 10. a 11. Dá sa teda uzavrieť, že napadnuté uznesenie je aj\nv tomto smere svojvoľné, a jeho odôvodnenie popiera procesné právo žalobkyne\n\n7\n\n(sťažovateľky) na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie odklonu podľa článku 2 ods. 3 C.s.p.\nod ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a doterajšieho právneho\nnázoru odvolacieho súdu.\n5. Odvolací súd aj poprel ustanovenia § 193 a § 194 C.s.p. o tom, že súd je viazaný\nrozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin alebo priestupok\na o tom, kto ich spáchal. V napadnutom uznesení odvolací súd vyslovil právny názor, že sa\nv danej veci jedná o zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste podľa § 6 zák.\nč. 58/1969 Zb. (ktorý odvolací súd použil retroaktívne, ako uvádzam ďalej). Uloženie trestu\na jeho výkon v sebe nevyhnutne zahrňuje aj uznanie viny odsúdeného, pretože výkon trestu\nje možný iba na osobe, ktorá bola právoplatne uznaná vinnou z trestného činu a výkon\ntrestu je možný iba na základe právoplatného výroku o treste. Prezumpcia neviny sa týka\nkaždého, kto nebol právoplatne odsúdený (§ 2 ods. 2 Tr. por. 141/1961 Zb.), odsúdeným je\niba ten, proti komu bol vydaný odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť\n(§ 12 ods. 10 Tr. por. 141/1961 Zb.) a dvadsiata hlava Tr. por. č. 141/1961 Zb.\npojednávajúca o výkone trestov jasne hovorí, že trest sa vykonáva výlučne na odsúdenom.\nV danej veci však odvolací súd vychádzal zo stanoviska, že sa jedná o zodpovednosť\nza škodu spôsobenú rozhodnutím o treste, naproti tomu tu ale v trestnej veci (od ktorej sa\nžalovaná náhrada škody odvíja) nikdy nebol vydaný právoplatný odsudzujúci rozsudok\n(konkrétne neprávoplatný rozsudok Ľudového súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.1.1959\nsp. zn. T 467/1958 vyslovujúci vinu mojej starej matky\n\na ukladajúci\n\njej trest o. i. prepadnutia veci bol napadnutý odvolaním, na ktorého základe Krajský súd\nv Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením zo dňa 22.11.2007 sp. zn. 2 To 73/06\nprvostupňový odsudzujúci rozsudok zrušil a trestné stíhanie voči mojej starej matke\nzastavil). Odvolací súd teda miesto toho, aby týmito rozhodnutiami\nsúdov v trestnej veci bol viazaný podľa § 193 C.s.p. ev. na ne prihliadol podľa § 194 C.s.p.,\ntak prišiel k záveru o tom, že na základe neprávoplatného prvostupňového rozsudku bol\nvykonávaný trest a teda jedná sa o zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste.\n6. S poukazom na notoricky známu a opakovanú judikatúru Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu\npatrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej\nnormy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky, súčasne\n\n8\n\nmá každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej\nprávnej normy, k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený\nstav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna úprava.\nV napadnutom uznesení (odsek 54 odôvodnenia) odvolací súd došiel k tomu, že\n„v danom prípade žalobkyni vznikol nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.\nzrušením nesprávneho rozhodnutia o treste prepadnutia majetku“ a v odsekoch 55 až 57\nodôvodnenia cituje právnu úpravu zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenej rozhodnutím o treste. Tu už sa napadnuté uznesenie vymyká akýmkoľvek\npravidlám formálnej a právnej logiky (evidentne svojvoľne) a základným princípom C.s.p.\no povinnosti súdu postupovať a rozhodovať v súlade s účinnými právnymi predpismi (čl. 16\nods. 1 C.s.p.), pretože chce aplikovať na danú vec právnu úpravu zákon č. 58/1969 Zb.,\nktorý pri žiadnej možnej interpretácii práva sa nedá použiť. Zákon č. 58/1969 Zb. podľa\njeho prechodných ustanovení sa vzťahuje len na náhradu škody spôsobenej rozhodnutiami,\nktoré budú vydané po nadobudnutí jeho účinnosti (1.7.1969). V čase vyhlásenia\nneprávoplatného prvostupňového odsudzujúceho rozsudku Ľudového súdu v Banskej\nBystrici (9.1.1959) právna úprava zodpovednosti štátu za škodu neexistovala, a v čase\nrozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici ako odvolacieho súdu o zrušení\nprvostupňového odsudzujúceho rozsudku a zastavení trestného stíhania (22.11.2007) zákon\nč. 58/1969 Zb. už bol zrušený, nakoľko od 1.7.2004 už bol účinný zákon č. 514/2003 Z.z.\nRovnako tak v odôvodnení napadnutého uznesenia spomínaný zákon č. 87/1991 Zb.\nneprichádza do úvahy ani z hľadiska jeho časovej pôsobnosti.\n7. Odvolací súd v napadnutom uznesení (odsek 72 odôvodnenia) aj tvrdí, že „bude\npotrebné, aby súd prvej inštancie sa zaoberal námietkou žalovaného, že súd konal postupne\ns fyzickými osobami na strane žalobcu, ktoré nepreukázali zákonným spôsobom svoju\naktívnu legitimáciu a preto je sporné, či boli oprávnené konať ako účastníci konania\nna strane žalobcu.“ Odvolací súd ale nepostrehol, že žalovaný až v odvolacom konaní začal\nnamietať aktívnu legitimáciu žalobkyne. Odvolaciemu súdu ale na takúto námietku\nnedovoľoval prihliadať v minulosti účinný O.s.p. ani teraz účinný C.s.p., nakoľko nebola\nuplatnená pred súdom prvého stupňa; navyše žalovaný nikdy neuvádzal žiadne konkrétne\nskutočnosti či dôkazy vyvracajúce aktívnu legitimáciu. Napadnuté uznesenie je svojvoľné\nz toho hľadiska, že odvolací súd ako dôvod pre zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie si\n\n9\n\nvzal takú skutočnosť (aktívna legitimácia), na ktorú mu procesné predpisy v odvolacom\nkonaní (býv. O.s.p. a C.s.p.) nedovoľovali prihliadať. Naproti tomu v pripojenom trestnom\nspise sp. zn. T 467/58 sa nachádzajú matričné doklady (úmrtný list mojej starej matky\n, rodný list mojej matky\nžalobkyne\n\n, rod.\n\n, rod.\n\n, rodný list\n\n, sobášne listy), a v konaní pred súdom prvej\n\ninštancie boli podaním zo dňa 6.2.2013 predložené úmrtný list mojej matky\n\n,\n\na potvrdenie notárky o okruhu dedičov, na pojednávaní dňa 10.9.2013 bolo oboznámené\nako listinný dôkaz právoplatné osvedčenie o dedičstve po mojej matke\n\nsp. zn.\n\n31 D 721/2012, a na pojednávaní dňa 11.3.2014 bolo predložené potvrdenie notárky\no právnom nástupníctve po mojej matke\n\nsp. zn. 31D 721/2012. Vzhľadom\n\nna to aktívna legitimácia a dedičská postupnosť po mojej starej matke\nbola jednoznačne preukázaná verejnými listinami (a preto netuším, ako ešte\nmám preukazovať svoju aktívnu legitimáciu na vedenie sporu, keď všetky doklady o tom sú\nsúčasťou spisu, ako s účastníčkou konania po úmrtí mojej právnej predchodkyne - matky\nso mnou konali všeobecné súdy, aj ústavný súd v konaní o sťažnosti na zbytočné prieťahy\nv tomto konaní sp. zn. II. ÚS 643/2016, a z odôvodnenia napadnutého uznesenia nijako\nnevyplýva, ako sa s tým má vysporiadať súd prvej inštancie a čo má ďalej v tomto smere\nvykonať a dokazovať); odvolací súd teda jednoznačne mal podklady pre rozhodnutie v tejto\notázke aj po prípadnom zopakovaní dokazovania. V tomto smere je záver odvolacieho súdu\nsvojvoľný a extrémnom protiklade s obsahom verejných listín založených v spise (nota bene\nktorých obsahom je viazaný).\n8. Napadnuté uznesenie vychádza z toho, že mojej starej matke\nbol neprávoplatným rozsudkom Ľudového súdu v Banskej Bystrici zo dňa\n9.1.1959 okrem iného uložený trest prepadnutia majetku. Naproti tomu z rozsudku\nĽudového súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.1.1959 vyplýva, že trest prepadnutia majetku\nnebol nikdy uložený, a bol uložený (len) trest prepadnutia 87 ks zlatých mincí z celkového\npočtu 143 ks, t.j. zvyšných 56 ks zlatých mincí (56+87=143) neboli nikdy predmetom výroku\nrozsudku o treste a potom už odporuje akýmkoľvek zásadám zdravého rozumu, že 56 ks\nmincí malo byť postihnutých nejakým trestom, keď z citovaného rozsudku Ľudového súdu\nv Banskej Bystrici zo dňa 9.1.1959 vyplýva, že výrok o treste sa týchto 56 ks mincí vôbec\nnetýkal.\n\n10\n\n9. V napadnutom uznesení sa bez hlbšieho vzťahu k danej veci spomína rozhodnutie\nEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci\n\nproti Slovenskej republike\n\na výklad zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Tu však chýba akákoľvek\nracionálna argumentácia, prečo by mal byť tento zákon použitý, nakoľko v konaní neboli\ntvrdené žiadne skutkové okolnosti nasvedčujúce použitiu tohto zákona. Predmetom žaloby\nani nie je vydanie veci in natura (ktoré zákon č. 87/1991 Zb. primárne predpokladá)\na potom už postráda akýkoľvek racionálny zmysel dokazovanie, kde sa 143 ks zlatých mincí\ntoho času nachádza a či sa jedná o rovnaké kusy, ako boli zaistené; je nepochybné, že zlaté\nmince zaistili orgány činné v trestnom konaní, a žalovaný vôbec netvrdí, že boli vlastníkovi\nvrátené. Odvolací súd teda rozhodoval o niečom, čo ani nebolo predmetom žaloby. Zákon\nč. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách ani z hľadiska jeho časovej a vecnej\npôsobnosti, ani z hľadiska jeho účelu a zmyslu (náprava majetkových krívd spôsobených\no. i. v právoplatne skončených trestných veciach pred 1.1.1990) sa na danú vec nevzťahuje.\nPredovšetkým tento zákon predpokladal vydanie veci in natura (čo ani nebolo predmetom\nžaloby), uplatneniu nároku podľa neho musela predchádzať súdna rehabilitácia podľa zák.\n119/1990 Zb. (teda oba tieto predpisy sa logicky museli týkať trestných vecí právoplatne\nskončených, nie však vecí neprávoplatných v štádiu odvolacieho konania; stráca sa tu\nakýkoľvek zmysel rehabilitácie, keď ani nedošlo k právoplatnému odsúdeniu) a nárok\nna vydanie veci bolo treba uplatniť do 30.9.1991 (dávno predtým, ako o odvolaní v trestnej\nveci rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 22.11.2007 tak, že prvostupňový\nneprávoplatný odsudzujúci rozsudok zrušil a trestné stíhanie zastavil). Skutočne sa veľmi\nnerada vyjadrujem k tejto pasáži odôvodnenia napadnutého uznesenia, nakoľko som\nuvádzanú reštitučnú vec žalobcu\n\nako predsedníčka odvolacieho senátu\n\nrozhodovala a tam zistený skutkový stav a použité právne predpisy sú absolútne\nneporovnateľné s mojou osobnou vecou, a pokiaľ tomu senát 2Co nerozumie, tak ho\npovažujem za úplne nekompetentný a diletantský.\n10. Napadnuté uznesenie zaujíma právny názor, že v danej veci sa jedná\no zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste. Výkon trestu ale\npredpokladá právoplatný odsudzujúci rozsudok, ktorý v danej veci nikdy neexistoval, ani to\nnikto netvrdil. Naproti tomu uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22.11.2007\nv trestnej veci preukazuje, že právoplatný odsudzujúci rozsudok tu nikdy nebol, lebo\n\n11\n\nna základe odvolania zrušoval neprávoplatný odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa.\nNapadnutým uznesením došlo k absolútnemu popretiu základných zásad Trestného\nporiadku o prezumpcii neviny (§ 2 ods. 2 Tr. por. č. 141/1961 Zb.), definícii odsúdeného (§\n12 ods. 10 Tr. por. č. 141/1961 Zb.) a dvadsiatej hlavy Tr. por. č. 141/1961 Zb.\npojednávajúcej o výkone trestov, keďže prezumpcia neviny platí až do právoplatnosti\nodsudzujúceho rozsudku, nevyhnutnou podmienkou definície odsúdeného je právoplatný\nodsudzujúci rozsudok a Trestný poriadok pripúšťa vykonať trest bez výnimky iba na\nodsúdenom. To sa potom prejavilo do očí bijúcim nesprávnym poukazovaním na rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo 2/1996, ktorého právny názor si odvolací súd bez rozmyslu\nosvojil, avšak mu vôbec nedošlo, že dané rozhodnutie podľa svojho publikovaného obsahu\nsa týkalo nesprávneho nakladania s vecami postihnutými právoplatne uloženým trestom\nprepadnutia majetku, ktorý bol až neskôr zrušený na podklade sťažnosti pre porušenie\nzákona a obnovy konania. V odseku 53 odôvodnenia napadnutého uznesenia sám odvolací\nsúd uvádza (zrejme nepostrehnúc rozdiel medzi riadnym a mimoriadnym opravným\nprostriedkom v trestnom konaní) časť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n2Cdo 2/1996: „Odvolací súd správne ustálil, že v danej veci, keďže žalobkyni bol uložený\ntrest prepadnutia majetku, neskôr zrušený na základe mimoriadneho opravného\nprostriedku, bolo potrebné ňou uplatnený nárok na náhradu škody posúdil podľa ust. § 6\nzák. č. 58/1969 Zb., upravujúceho náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste.“\nOdvolací súd teda zjavne ignoroval tú okolnosť, že právna veta rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 2/1996 publikovaná v Zbierke stanovísk NS a súdov SR\n(R 116/1999) sa vzťahuje na úplne iný skutkový a právny stav t. j. týka sa nesprávneho\nnakladania s vecami postihnutými právoplatne uloženým trestom prepadnutia majetku\nv právoplatne skončenej trestnej veci, v ktorej následne došlo k zrušeniu odsudzujúceho\nrozsudku na základe mimoriadnych opravných prostriedkov - sťažnosti pre porušenie\nzákona a obnovy konania. Na druhej strane vykonávanie trestu prepadnutia majetku/veci\nzo strany štátu bez právoplatného odsudzujúceho rozsudku rozhodne nie je výkonom trestu,\nale je svojvôľou a nesprávnym úradným postupom.\n11. Napadnuté uznesenie ako jediný dôvod pre odchýlenie sa od svojho skoršieho\nprávneho názoru použilo rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 2/1996. Toto však pre\npožiadavku dôkladného a presvedčivého odôvodnenia odklonu od doterajšej rozhodovacej\n\n12\n\npraxe súdov rozhodne nestačí (čl. 2 ods. 3, § 220 ods. 3 a § 393 ods. 3 C.s.p.), nakoľko toto\nrozhodnutie najvyššieho súdu sa týka úplne iného skutkového a právneho stavu (viď. bod\n10) a prezentovaný právny názor odvolacieho súdu popiera princíp právnej istoty, v ktorom\nmôže každý legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou\nrozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 C.s.p.). Patrí sa obzvlášť\nzvýrazniť, že celá doteraz známa rozhodovacia prax súdov riešiaca zaistenie veci v trestnom\nkonaní, jej stratu či zničenie, a následné jej nevrátenie vlastníkovi po právoplatnom\nskončení trestného konania takúto právnu situáciu považuje za nesprávny úradný postup;\npodmienkou úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody podľa citovaných súdnych\nrozhodnutí nie je dokazovanie, kde sa zaistená a vlastníkovi nevrátená vec nachádza a čo\ns ňou orgán činný v trestnom konaní urobil, ako si to scestne predstavuje odvolací súd.\nObzvlášť stanovisko pléna Najvyššieho súdu Československej republiky zo dňa 30.11.1977\nsp. zn. Plsf 3/77 (publikované ako R 35/1977) jednoznačne považuje za nesprávny úradný\npostup: „O nesprávny úradný postup napr. išlo, keď orgány bezpečnosti nedostatočne\nzabezpečili majetok osôb, ktoré brali do väzby alebo neumožnili, aby sa o majetok týchto\nosôb postarali iné osoby a na takomto majetku vznikla škoda.“ Rovnako tak rozsudok\nNajvyššieho súdu SSR zo dňa 30.9.1985 sp. zn. 1 Cz 63/85 považuje za nesprávny úradný\npostup nevrátenie veci zaistenej v prípravnom konaní trestnom po skončení trestného\nkonania vlastníkovi veci (v dôsledku toho, že vec sa stratila počas zaistenia v prípravnom\ntrestnom konaní). Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 117/2006\nrozhodujúc o ochrane základného práva stažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1\nústavy, vo vzťahu k zaisteným finančným prostriedkom v prípravnom konaní trestnom, ktoré\norgány činné v trestnom konaní po právoplatnom skončení trestnej veci vlastníkovi\nnevrátili, bez výhrad vychádzal z právnych záverov všeobecných súdov o tom, že sa jedná\no zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Napokon pre\nzhodnosť právnej úpravy a detailné a presvedčivé odôvodnenie v celom rozsahu odkazujem\naj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 356/2003 zo dňa\n26.05.2004 (ktorý bol neskôr pre potreby súdov v Českej republike publikovaný v Zbierke\na následne z neho vychádza celá česká judikatúra aj odborná literatúra), predmetom\nrozhodovania ktorého bol rovnaký skutkový stav ako je v danej veci, pričom Najvyšší súd\nČeskej republiky rovnako zničenie a následné nevrátenie veci zaistenej v trestnom konaní\n\n13\n\njej vlastníkovi považoval za nesprávny úradný postup a vzhľadom na dôkladné, výstižné\na presvedčivé odôvodnenie tohto rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky na neho\nv celom rozsahu odkazujem.»\nZ uvedených dôvodov sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd\nnálezom vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 700/2014\nz 28. februára 2017 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a základné\nprávo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu\ntrov konania.\nII.\nÚstavný súd podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložil prijatú sťažnosť\núčastníkom konania na vyjadrenie a podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde účastníkov\nkonania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho\npojednávania.\nKrajský súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie sp. zn. 1 SprV 603/2017\nz 28. decembra 2017, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.\nVo vzťahu k jej meritu poukázal na to, že k zásahu do označeného základného práva\nna prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a základného práva vyjadriť sa\nk všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy dôjsť nemohlo, pretože\npo vydaní napadnutého rozhodnutia je vec povinný prejednať súd prvého stupňa.\nSťažovateľka bola pred tento súd predvolaná a dostala možnosť vyjadriť sa k všetkým\ndôkazom.\n\nPodľa\n\nnázoru\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nv konaní pred\n\nním\n\nsamým\n\nk zásahu\n\ndo sťažovateľkou označených práv nedošlo. Zvyšok vyjadrenia krajského súdu pojednáva\no konaní pred súdom prvého stupňa a o konaniach netýkajúcich sa merita podanej ústavnej\nsťažnosti.\n\n14\n\nSťažovateľka predložila ústavnému súdu vyjadrenie z 18. januára 2018, v ktorom\nsúhlasila s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k meritu veci zotrvala\nna tvrdeniach prezentovaných v podanej ústavnej sťažnosti.\nKeďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd\nnezistiac možnosť ďalšieho objasnenia stavu veci od jeho nariadenia upustil (§ 30 ods. 2\nzákona o ústavnom súde).\nIII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n15\n\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe\nktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným\nprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).\nSťažovateľka v sťažnosti namieta:\n1. nesprávny procesný postup odvolacieho súdu pri posúdení odvolania bez\nnariadenia pojednávania a nesprávny procesný postup spočívajúci vo vrátení veci\nna rozhodnutie súdu prvého stupňa; sťažovateľka krajskému súdu vytýka, že vo veci bol\npovinný rozhodnúť sám, keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo v priebehu konania\nodvolacím súdom už raz zrušené (porovnaj § 390 CSP),\n2. v kontexte bodu 1 nesprávny procesný postup spočívajúci v tom, že krajský súd\nrozhodoval odlišne so svojím predošlým názorom (vyjadreným v zrušujúcom uznesení\nsp. zn. 2 Co 282/2011 z 31. októbra 2012) a sťažovateľke nebolo umožnené vyjadriť sa\nk použitiu ustanovenia právneho predpisu, ktoré dosiaľ vo veci použité nebolo a je pre\nposúdenie veci rozhodujúcim (porovnaj § 382 CSP); sťažovateľka vytýka krajskému súdu\npoužitie skutkovo aj právne irelevantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky;\nz uvedeného vyplýva jej názor o nepresvedčivosti odôvodnenia odklonu,\n3.\n\nnesprávny\n\nprocesný\n\npostup\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nspočívajúci\n\nv nedostatku\n\ninštruktívneho návodu určujúceho ďalší postup vo veci (porovnaj § 391 ods. 3 CSP);\nz uvedeného vyplýva názor sťažovateľky o svojvoľnosti napadnutého rozhodnutia,\n\n16\n\n4. nesprávne posúdenie viazanosti rozhodnutiami príslušných orgánov o tom, že bol\nspáchaný trestný čin alebo priestupok, a o tom, kto ich spáchal (porovnaj § 193 CSP a § 194\nCSP); sťažovateľka poukazuje na to, že myšlienkový postup krajského súdu [vedúci\nk aplikácii § 6 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím\norgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“),\nresp. aplikácii zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákona č. 87/1991 Zb.“) na prejednávanú vec] je založený na chybnej\npremise, pretože sa bezvýhradne prikláňa k záveru, že škoda bola v posudzovanej veci\nspôsobená odsudzujúcim rozhodnutím a nezohľadňuje tie okolnosti prípadu, podľa ktorých\nv trestnej veci, od ktorej sťažovateľka odvodzuje nárok na náhradu škody, nebol vydaný\nprávoplatný odsudzujúci rozsudok, ergo trest bol vykonávaný na základe neprávoplatného\nrozhodnutia,\n5. v kontexte bodu 4 nesprávne posúdenie aplikability zákona č. 58/1969 Zb.\na zákona č. 87/1991 Zb. ratione temporis, čo opiera o čas vyhlásenia odsudzujúceho\nrozsudku a čas jeho zrušenia a zastavenia konania (z hľadiska možnosti nárok žalovať),\n6. v kontexte bodu 4 aj nesprávne posúdenie aplikability zákona č. 87/1991 Zb.\nratione materiae, keďže predmetom žaloby nie je vydanie veci in natura,\n7. nesprávne spochybnenie aktívnej legitimácie sťažovateľky na žalovanie nároku,\n8. nezohľadnenie nesprávností v uložení a výkone trestu; sťažovateľka poukazuje\nna to, že náhradu škody požaduje aj za prepadnutie predmetu, ktorý nebol výrokom\nodsudzujúceho rozhodnutia označený za predmet trestu, avšak de facto jej odňatý bol,\n9. a napokon sťažovateľka poukazuje na rozhodovaciu prax súdov považujúcu\nskutkovo a právne obdobné veci za nesprávny úradný postup.\nÚstavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť a účelnosť\nvýkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd hodnotí, či\nv konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j. či nie je\narbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd nezosúlaďuje\nrozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011,\nIV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014).\n\n17\n\nÚstavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,\nI. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie\nvšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného\nsúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,\nI. ÚS 17/01).\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý\nmá právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa\nrelevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej\nrepubliky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala\na boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa\nv jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že\nk reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije\nústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.\nTieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli\nrelevantné aj v danej veci.\n\n18\n\nSumarizujúc podstatu problému je vhodné stručne uviesť, že žaloba o náhradu škody\nbola podaná z dôvodu, že starej matke sťažovateľky bolo 9. augusta 1959 príslušníkmi\nKrajskej správy Ministerstva vnútra v Banskej Bystrici odňatých 143 kusov zlatých mincí\nz numizmatickej zbierky. Proti starej matke sťažovateľky bolo na tomto základe vedené\ntrestné stíhanie a rozsudkom Ľudového súdu v Banskej Bystrici sp. zn. T 467/58\nz 9. januára 1959 (ďalej len „odsudzujúci rozsudok“) bola stará matka sťažovateľky uznaná\nvinnou z devízového priestupku a odsúdená na zaplatenie pokuty 300 Kčs a k trestu\nprepadnutia majetku 87 zlatých mincí. Odsudzujúci rozsudok nebol starej matke\nsťažovateľky (tá medzičasom zomrela) ani prokuratúre doručený. Proti odsudzujúcemu\nrozsudku podala odvolanie jej dcéra (matka sťažovateľky). Uznesením Krajského súdu\nv Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 73/06 z 27. júla 2006 bolo odvolanie odmietnuté ako podané\nneoprávnenou osobou. Nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 43/07 z 24. apríla 2007 bolo\npredmetné uznesenie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie z dôvodu porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn.\n2 To 73/06 z 22. novembra 2007 (ďalej len „zrušujúce rozhodnutie “) odsudzujúci rozsudok\nnásledne zrušil a trestné stíhanie zastavil.\nÚstavný súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 43/07 z 24. apríla 2007 konštatoval, že\nvzhľadom na špecifickosť veci, podstatou ktorej je návrh na zrušenie napadnutého rozsudku\nalebo zastavenie trestného stíhania za krivdy spáchané minulým režimom, je ústavný súd\ntoho názoru, že všeobecný súd mal vo zvýšenej miere akcentovať základné princípy\nprávneho štátu uplatňované v demokratickej spoločnosti, ktoré výrazne rezonujú najmä\nv procesoch vyrovnávania sa s krivdami predchádzajúceho režimu a neuprednostňovať taký\nvýklad platných zákonov, ktorý za zistených okolností nie je súladný s ústavou.\nSúdiac námietky atakujúce postup a napadnuté rozhodnutie krajského súdu ústavný\nsúd považuje za vhodné upriamiť pozornosť najprv na skutočnosť, že pri odsudzujúcom\nrozsudku nebolo v trestnom konaní možné spoľahlivo ustáliť záver o jeho právoplatnosti.\nAj spomínaný nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 43/07 z 24. apríla 2007 zdôrazňoval, že\ntakú skutočnosť nemožno bezprecedentne pričítať na ťarchu navrhovateľky, ba práve\n\n19\n\nnaopak, vo veci konajúce orgány verejnej moci sú povinné takú skutočnosť doložiť\nrelevantnými dôkazmi.\nNásledne prebehlo pred Krajským súdom v Banskej Bystrici konanie o odvolaní,\nz čoho možno odvodzovať, že odsudzujúci rozsudok právoplatnosti nedoznal. Zrušujúcim\nrozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici bol odsudzujúci rozsudok zrušený a trestné\nkonanie napokon zastavené.\nOkolnosťou hodnou osobitného zreteľa je skutočnosť, že trestom prepadnutia\nmajetku bol postihnutý majetok, ktorý nebol jeho predmetom (odňatie mincí nad rámec\nuloženého trestu). V tejto okolnosti podľa názoru ústavného súdu absentuje príčinná\nsúvislosť medzi odsudzujúcim rozsudkom a vznikom škody, pretože výrok odsudzujúceho\nrozsudku odňatie zvyšných kusov mincí (nad 87 kusov) nepredpokladal.\nVýznamnou skutočnosťou v posudzovanej veci je teda tá, že odsudzujúci rozsudok\nnenadobudol právoplatnosť. Je bezvýznamné vyhodnocovať v abstraktnej rovine, či je\nmožné vykonávať trest bez právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia vo veci, keďže bez\nohľadu na to, či to možné je alebo nie, trest vykonaný bol (a odvolávajúc sa na odsudzujúci\nrozsudok). Súčasťou tohto rozhodnutia je preto prostá akceptácia tejto skutočnosti, pretože\npredmetom konania pred všeobecnými súdmi je pojednanie o nároku na náhradu\nza spôsobenú škodu, nie polemika o tom, či je de lege lata taká situácia možná.\nPri úsudku o práve uvedených okolnostiach v ich vzájomnej súvislosti je možné\nvziať do úvahy skutočnosť, že na sťažovateľkou tvrdený vznik škody nemalo vplyv len\nodsudzujúce rozhodnutie v trestnom konaní (ktorého účinky vo svete reálií de iure\nnenastali; ústavný súd tiež uznáva, že posudzovanie právoplatnosti bolo súdmi vykonané\nso značným oneskorením), ale zároveň aj postup orgánov verejnej moci, ktorý nesúvisel\ns rozhodovaním o treste. Inak povedané, na odňatie zvyšných kusov mincí sa výrok\nodsudzujúceho rozsudku príčinne nevzťahoval a nie je možné tvrdiť, že tieto mince boli\nodňaté na jeho základe. Keďže však pri posudzovaní veci krajským súdom (v napadnutom\nrozhodnutí) už bola všeobecnými súdmi vyslovená premisa o neprávoplatnosti\n\n20\n\nodsudzujúceho rozsudku (prebehlo konanie o odvolaní, odsudzujúci rozsudok bol zrušený\na trestné stíhanie zastavené) a keďže bolo tiež zrejmé, že v ostatnej časti nároku na náhradu\nškody absentuje príčinná súvislosť vzniku škody na základe odsudzujúceho rozsudku,\nna prejednávanú vec bolo dôvodné nazerať ako na nesprávny úradný postup.\nZ časového hľadiska je treba prisvedčiť argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej\nv čase vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku (9. januára 1959) právna úprava zodpovednosti\nštátu za škodu neexistovala a v čase vyhlásenia zrušujúceho rozhodnutia (22. novembra\n2007) zákon č. 58/1969 Zb. bol už zrušený, pretože od 1. júla 2004 bol účinný zákon\nč. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa zákona č. 87/1991 Zb. nárok\nna vydanie veci bolo treba uplatniť do 30. septembra 1991, teda dávno predtým, ako\no odvolaní v trestnej veci rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici 22. novembra 2007.\nZ uvedených dôvodov, čo sa týka námietok sťažovateľky k aplikabilite ratione\ntemporis ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom sťažovateľky, podľa ktorého\nv konaní neboli tvrdené okolnosti nasvedčujúce potrebe aplikácie zákona č. 58/1969 Zb.\na zákona č. 87/1991 Zb. na posudzovanú vec.\nZa neopodstatnený považuje ústavný súd tiež názor krajského súdu, ktorým\nspochybňuje aktívnu legitimáciu sťažovateľky v spore. Predmetom nálezu sp. zn.\nIII. ÚS 43/07\n\nz 24.\n\napríla\n\n2007\n\nbolo\n\nprejednanie\n\nnávrhu\n\nmatky\n\nsťažovateľky\n\na konštatovanie, že odmietnutím prejednania ňou podaného odvolania (v trestnej veci starej\nmatky sťažovateľky) jej bolo odopreté právo na súdnu ochranu. Z uvedeného ipso facto\nvyplýva, že súdy na základe predmetného nálezu ústavného súdu boli viazané akceptovať\nv prejednávanej veci doložené právne nástupníctvo.\nÚstavný súd považuje, a to najmä z dôvodu reštancie veci a právne nekonzistentného\nnázoru krajského súdu (sťažovateľkou zvýrazňovaný neopodstatnený a nepresvedčivý\nodklon krajského súdu od svojho predchádzajúceho názoru použitím skutkovo a právne\nirelevantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), vrátenie veci súdu prvého\n\n21\n\nstupňa na ďalšie konanie za vyhýbanie sa vydaniu konečného rozhodnutia vo veci v rozpore\ns § 390 CSP. Vhodnosť spor rozhodnúť možno implicitne odvodzovať aj zo zásahu\nústavného súdu do konania v tomto štádiu.\nZ týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru o porušení práva sťažovateľky\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v bode 1 výroku tohto nálezu aj skonštatoval.\nPodstatou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súdu\n(PL. ÚS 22/06) poskytnutie ochrany hmotnému právu účastníka súdneho konania\n(III. ÚS 236/2015).\nÚstavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej\nprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách\n(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).\nÚstavný súd zastáva názor, že vyslovenie porušenia práva na súdnu ochranu\nnapadnutým rozhodnutím (z už uvedených dôvodov) je z hľadiska poskytnutia ochrany\nhmotnému právu sťažovateľky aj vzhľadom na to, že v tomto prípade ústavný súd zasiahol\ndo rozhodnutia, ktorým konanie ešte skončené nebolo, postačujúce. Vysporiadanie sa\ns ostatnými námietkami smerujúcimi proti procesnému postupu krajského súdu stráca\nv judikovanom kontexte opodstatnenie.\nZ týchto dôvodov ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti namietajúcej zásah\ndo základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a základného\npráva vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nevyhovel,\nčo skonštatoval v bode 4 výroku tohto nálezu.\n\n22\n\nIV.\nPodľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,\nv náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného\nzákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,\nopatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda\nporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.\nÚstavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to\npripúšťa povaha tohto iného zásahu.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nV danom prípade bolo na ochranu základného práva sťažovateľky potrebné\nnapadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku\ntohto nálezu). V ďalšom konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu\nvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež\nviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením\n(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nÚstavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol aj\no úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred\nústavným súdom.\nPrávny zástupca sťažovateľky vyčíslil trovy konania na sumu 374,81 €.\n\n23\n\nÚstavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov vyčíslil náhradu\ntrov konania z dôvodu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 374,81 €, a to za dva\núkony právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti\nvykonané v roku 2017) v sume 2x po 147,33 € a dva režijné paušály v sume 2x po 8,84 €\n(bod 3 výroku tohto nálezu).\nPriznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 31. januára 2018\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-účinky", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "právoplatnosť", "náhrada škody (ujma)", "rozhodnutie-účinky", "právoplatnosť", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "náhrada škody (ujma)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Co/700/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3e78fe7a-04c0-4b0f-987a-2d30d975ef6d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.643.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 643/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 643/2016 z 16. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-16", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.643.2016.1"}, {"guid": "ussr:074e5396-0dac-47de-81e3-986dee17ec78", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.236.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 236/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 236/2015 z 22. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.236.2015.2"}, {"guid": "ussr:478b50e1-481a-437f-9197-9123df014ede", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 11/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/2014 z 15. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-15", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:478b50e1-481a-437f-9197-9123df014ede"}, {"guid": "ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b"}, {"guid": "ussr:86128cd0-68f5-4da0-869c-7a1fcaff45e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 142/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2012 z 15. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-15", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:86128cd0-68f5-4da0-869c-7a1fcaff45e2"}, {"guid": "ussr:9e07cbfb-ffaf-49aa-a7c1-5a1b36d7e224", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 348/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 348/2011 z 13. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-13", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e07cbfb-ffaf-49aa-a7c1-5a1b36d7e224"}, {"guid": "ussr:2bd57d5d-96d6-4280-9902-67e680d59f4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 342/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 342/2010 z 23. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-23", "citacie_n": 155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2bd57d5d-96d6-4280-9902-67e680d59f4e"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:d1a4949f-f74e-4de4-a2f8-22856d262587", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 43/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 43/07 z 24. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-24", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1a4949f-f74e-4de4-a2f8-22856d262587"}, {"guid": "ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/06 z 5. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-05", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0"}, {"guid": "ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 63/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 440, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}, {"guid": "ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:78c5321c-5cde-403d-898f-8eae1c49d853", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 24/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 24/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:78c5321c-5cde-403d-898f-8eae1c49d853"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "1605f908-39d0-40d3-a58a-156900c0c529:71b89b6e-016d-40fd-8864-2d714b3ba5cf", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1108236640.3", "spisova_znacka": "2Co/700/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/700/2014 z 27. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-02-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1108236640.3"}, {"guid": "22d847e4-353a-4d82-8576-e61fae5493b9:423fb4ab-6001-475c-9356-4b08da02bafe", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1108236640.1", "spisova_znacka": "2Co/282/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/282/2011 z 30. 10. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-10-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1108236640.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:25b95bc4-7f27-47d4-9011-6351676ebe26", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.407.2022.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 407/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 407/2022 z 3. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-03", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.407.2022.2"}, {"guid": "ussr:2cbd7e63-199b-4667-80b5-cd7c8926673e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.507.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 507/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 507/2022 z 11. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.507.2022.1"}, {"guid": "ussr:e8ebf6f1-278e-43f0-b76b-04ac64112513", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.450.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 450/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 450/2021 z 17. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.450.2021.1"}, {"guid": "ussr:bd171f6b-8bff-4996-98bf-4e2e83d8e6b9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.128.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 128/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 128/2020 z 23. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.128.2020.2"}, {"guid": "ussr:babcf7bf-c2a0-4abb-8e95-32d5b25696e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.227.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 227/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 227/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.227.2018.2"}, {"guid": "ussr:94825573-e16a-43da-ab04-c59cfef4f272", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.296.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 296/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 296/2018 z 7. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.296.2018.1"}, {"guid": "34169389-2b66-46d6-ac4a-6f560fc049b7:1da333d2-52ce-42f8-92dd-232a4814bf36", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1108236640.1", "spisova_znacka": "2Cdo/8/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/8/2023 z 29. 2. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-02-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1108236640.1"}, {"guid": "1d84ee57-e571-41d7-8b0c-9890c01744fd:ba1e013d-5997-4960-a13b-006234fc77d0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1111244172.2", "spisova_znacka": "16Co/61/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/61/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1111244172.2"}, {"guid": "a9176416-ef74-445e-890b-c2cbefda2b17:df122ac9-48cc-4637-9767-b3d7f66d2731", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1108236640.5", "spisova_znacka": "2Co/55/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/55/2018 z 23. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1108236640.5"}, {"guid": "a9176416-ef74-445e-890b-c2cbefda2b17:ad44090b-990c-4059-973c-fee006d08579", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1108236640.5", "spisova_znacka": "2Co/55/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/55/2018 z 23. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1108236640.5"}, {"guid": "a9176416-ef74-445e-890b-c2cbefda2b17:af7de14b-1cb6-44d4-8c48-d993fabbf727", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1108236640.5", "spisova_znacka": "2Co/55/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/55/2018 z 23. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-10-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1108236640.5"}]}