{"guid": "ussr:c261224c-a6fb-495b-9f31-c4fdd3e169f7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/2018 z 17. 1. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. januára 2018, sp. zn. IV. ÚS 1/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.1.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-01-17", "forma": "Uznesenie,Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c261224c-a6fb-495b-9f31-c4fdd3e169f7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.1.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.1.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.1.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 1/2018-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,a\n\n, zastúpených Advokátskou kanceláriou Ivan\n\nSyrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ivan Syrový,\nPhD., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 942/2015\nz 18. novembra 2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n,\n\na\n\n,\n\n,\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n1. februára 2016 doručená sťažnosť\n,\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n,\n\n,\n\n,\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n,\n\nbola\n\n,a\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s. r. o.,\nKadnárova 83, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ivan Syrový, PhD., ktorou\nnamietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu\nv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 942/2015 z 18. novembra 2015 (ďalej\naj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že\n\n, právny predchodca\n\nsťažovateľov, v procesnom postavení žalobcu podal 9. novembra 2000 Okresnému súdu\nPovažská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti žalovanej Slovenskej republike,\nv mene ktorej koná Obvodný úrad Trenčín, žalovaným Lesom Slovenskej republiky š. p.,\nžalovanej obci\n\n, žalovanému Trenčianskemu samosprávnemu kraju a žalovanému\n\nSlovenskému pozemkovému fondu o určenie, že jeho matka\n\nbola\n\nvlastníčkou v žalobe špecifikovaných nehnuteľností k 1. októbru 1948, 28. máju 1958\na 2. júlu 1958 na tom skutkovom základe, že nehnuteľnosti mali prejsť do vlastníctva jeho\nmatky zánikom Slovenskej účastinárskej spoločnosti pre zužitkovanie dreva v\n(ďalej len „účastinárska spoločnosť“) l. októbra 1948 na základe uznesenia\nvalného zhromaždenia spoločnosti z 15. septembra 1948 o vstupe spoločnosti do likvidácie\nk 1. októbru 1948 podľa vtedy platného Obchodného zákonníka. Štyrmi rozhodnutiami\nOdboru poľného hospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV Považská Bystrica\nvydanými pre jednotlivé katastrálne územia (\n\n)\n\nz 28. mája 1958 a 2. júla 1958 č. k. Pôd. 978/57-EB boli nehnuteľnosti v nich uvedené\nmatke právneho predchodcu sťažovateľov odňaté podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii\nprvej pozemkovej reformy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 142/1947\nZb.“). Naliehavý právny záujem o toto určenie žalobca (právny predchodca sťažovateľov)\nzdôvodnil potrebou preukázania vlastníckeho práva jeho matky ako podmienky úspešnosti\nním uplatneného reštitučného nároku podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych\nvzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov.\n\n2\n\nO žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 03/2000 z 8. marca 2007\n(ďalej aj „rozsudok okresného súdu z 8. marca 2007“) tak, že ju zamietol.\nNa základe odvolania právneho predchodcu\n\nsťažovateľov krajský súd rozsudkom\n\nsp. zn. 17 Co 160/2007 z 20. novembra 2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil\na súčasne pripustil dovolanie k otázke, či k prechodu predmetných nehnuteľností\nna Československý štát podľa zákona č. 142/1947 Zb. mohlo dôjsť v období do 1. októbra\n1948 i bez zápisu do pozemkovej knihy.\nProti označenému rozsudku krajského súdu podal právny predchodca sťažovateľov\ndovolanie. Následne 20. augusta 2008 zomrel, preto dovolací súd pokračoval v konaní\ns jeho právnymi nástupcami – sťažovateľmi. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 180/2009 z 31. januára 2011\ntak, že ho zamietol ako nedôvodné.\nRozsudok dovolacieho súdu napadli sťažovatelia sťažnosťou podanou ústavnému\nsúdu. Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 294/2012 zo 7. februára 2013 vyslovil, že\nich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 180/2009 z 31. januára 2011 porušené boli,\nzrušil tento rozsudok a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Následne najvyšší\nsúd uznesením sp. zn. 4 Cdo 165/2013 z 24. júna 2015 rozsudok krajského súdu\nsp. zn. 17 Co 160/2007 z 20. novembra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nVo vzťahu k popísanému priebehu predmetného súdneho sporu sťažovatelia\npoukazujú na to, že „predmetom tohto konania však bolo vyriešenie otázky, kedy prešlo\nvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na štát, pričom bolo ustálené, že\nk prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu mohlo dôjsť do 1. októbra 1948 až vkladom\nvlastníckeho práva pre štát, ktorý v tom čase vykonávali súdy na návrh pozemkového úradu\n- v tejto časti argumentácie bolo plne vyhovené ústavným súdom sťažovateľom a toto\nnásledne rešpektovali aj všeobecné súdy.\nVo vyššie uvedenom konaní sa ale neposudzovala druhá otázka, a to právne\nposúdenie toho, kto bol vlastníkom predmetných nehnuteľností v čase prechodu\n\n3\n\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na štát (v roku 1958), teda či bola vlastníkom\nSlovenská účastinárska spoločnosť pre zužitkovanie dreva... ako právnická osoba alebo\nprávna predchodkyňa sťažovateľov p.\n\n, rod.\n\nnar.\n\n...\n\nako fyzická osoba. Táto otázka je dôležitá z toho dôvodu, že predpokladom úspešného\nuplatnenia nároku v reštitučnom konaní je preukázanie, že nehnuteľnosti boli štátom odňaté\nfyzickej osobe a nie právnickej osobe, ktorá nemá nárok na ochranu v zmysle reštitučných\nzákonov.“.\nKrajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 17 Co 942/2015 z 18. novembra\n2015 rozsudok súdu prvého stupňa z 8. marca 2007 potvrdil. Sťažovatelia v tejto súvislosti\npoukazujú na to, že krajský súd v odôvodnení svojho v poradí druhého rozhodnutia v danej\nveci «na rozdiel od svojho prvého rozhodnutia (v ktorom konštatoval, že vlastníctvo\npredmetných nehnuteľností pri zachovaní postupu podľa zákona č. 142/1947 Zb. prešlo\nna štát zo zákona a teda je bezvýznamné zaoberať sa okolnosťou zániku účastinnej\nspoločnosti) uvádza, že prvostupňový súd odôvodnil svoj zamietavý rozsudok v podstate\ndvoma okolnosťami:\n1. Prvou okolnosťou bolo, že žalobca nepreukázal, že by vlastníctvo k predmetným\nnehnuteľnostiam prešlo zo subjektu uvedeného v pozemkovej knihe - účastinnej spoločnosti\nna\n\n. Pritom opísal okolnosti zrušenia účastinnej spoločnosti a uviedol,\n\nže zápis vlastníctva v pozemkových knihách potrebný pre vznik, zmenu a zánik vlastníckeho\npráva k nehnuteľnostiam\n\nnesvedčí.\n\n2. Druhou okolnosťou mala byť skutočnosť, že medzičasom už boli nehnuteľnosti\nodňaté účastinnej spoločnosti podľa § 1 ods. 3 Zák. č. 142/1947 Sb.\n... vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí sa zaoberal len jedným z týchto dôvodov\npre zamietnutie žaloby, a to, či nehnuteľnosti v čase, ku ktorému žiadal žalobca určiť\nvlastnícke právo jeho právnej predchodkyne už prešli zo Slovenskej účastinárskej\nspoločnosti pre zužitkovanie dreva (ako vlastníka zapísané v pozemkovej knihe)\nna Československý štát postupom podľa Zák. č. 142/1947 Sb...\nPreto sa v napadnutom rozsudku odvolací súd zaoberal prvou okolnosťou, t. j.\nprechodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z účastinnej spoločnosti na\n, kde konštatuje: „že záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobe o určenie\n\n4\n\nvlastníckeho práva nie je možné vyhovieť s poukazom na to, že aj keď existovali listiny\ntýkajúce sa zrušenia predmetnej spoločnosti nebola vykonaná intabulácia, t. j. vklad\nvlastníckeho práva, ktorý sa pre nadobudnutie vlastníckeho práva nepochybne vyžadoval“\nje v súlade s názorom NS SR vysloveným v zrušujúcom rozsudku (str.13).».\nPodstata námietok sťažovateľov, ktorými odôvodňujú neprípustný zásah do ich\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu, spočíva v tom, že krajský súd podľa ich názoru:\n- nesprávne vykladal zánik účastinárskej spoločnosti, keď opomenul skutočnosť,\nže podľa vtedy platného práva (§ 201 bod 2 zákonného článku XXXVII obchodného zákona\nz roku 1875) dochádza k zániku (nie zrušeniu) účastinárskej spoločnosti a až následne sa\nvykoná rozdelenie majetku; podľa názoru sťažovateľov „samotné rozhodnutie valného\nzhromaždenia podľa vtedy platnej právnej úpravy malo konštitutívny charakter, t. j. že\n1. októbra 1948 spoločnosť zanikla. Tým istým dňom došlo platne k prechodu vlastníctva\nk nehnuteľnostiam, ktoré k tomuto dňu vlastnila účastinárska spoločnosť, na\n, ktorá mala najviac peňažných vkladov spoločnosti a prevzala aj všetky aktíva\na pasíva spoločnosti.“;\n- nesprávne právne vyhodnotil prechod vlastníckeho práva nehnuteľného majetku\nz účastinárskej spoločnosti na\n\n, pričom vôbec nevzal do úvahy tvrdenia\n\nsťažovateľov, ktorými vysvetľovali absenciu zápisu o prechode vlastníctva majetku\nv pozemkovej knihe z účastinárskej spoločnosti na\n\nako právnu\n\nnástupkyňu po zaniknutej účastinárskej spoločnosti, ani skutočnosť, že išlo o obdobie\nneslobody a porušovania základných ľudských práv zo strany štátu (obdobie po februári\n1948), dokonca bez dostatočného odôvodnenia;\n- nezaoberal sa námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa právneho režimu\nvymedzených nehnuteľností s výmerou 500 ha, zároveň aj dovolací súd uložil odvolaciemu\nsúdu povinnosť, aby sa týmto argumentom zaoberal;\n- nesprávne aplikoval ustanovenia právneho predpisu, v dôsledku čoho je napadnuté\nrozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné.\n\n5\n\nV priamej\n\npríčinnej\n\nsúvislosti\n\ns namietaným\n\nporušením\n\nzákladného\n\npráva\n\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia argumentujú,\nže v predmetnom súdnom konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam došlo\naj k porušeniu ich základného práva na ochranu vlastníctva garantovaného čl. 20 ods. 1\nústavy.\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný\nsúd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľov... na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa\nčl. 46 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa\n18. 11. 2015, sp. zn. 17 Co/942/2015 porušené bolo.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 18. 11. 2015, sp. zn. 17 Co/942/2015\nsa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania.“\nII.\nPodľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n\n6\n\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili\nsťažovatelia, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,\nIV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).\nÚstavný súd poukazujúc na svoje ústavné postavenie ešte pred vecným posúdením\nargumentácie sťažovateľov považuje za potrebné zdôrazniť, že zásadne nie je oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv\n\nkonaní\n\npred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia\nústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,\nak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu\n\n7\n\nzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť\nteda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\nII.1\n\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 942/2015\nz 18. novembra 2015\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,\nktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\nÚstavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nniet zásadných odlišností a preto namietané porušenie týchto práv možno posudzovať\nspoločne.\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne\naj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať\nochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle\na nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá\nochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu\nochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného\npráva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo\npodľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku\nSlovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika\n\n8\n\nratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má\nkaždý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej\nnormy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy\nna zistený stav veci.\nSúčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nresp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),\nt. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,\nktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver\no tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania\nna spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\nDo práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,\nteda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie\nnávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,\nIII. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\n(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych\nnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,\nteda z ústavného hľadiska neudržateľné, a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich\nsúdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.\nV relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. 17 Co 942/2015 z 18. novembra\n2015, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 703/2000 z 8. marca 2007,\nuviedol krajský súd tieto právne závery:\n«Vzhľadom na to, že predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 20. 11. 2007\nč. k. 17 Co/160/2007-449 bol zrušený najvyšším súdom, bolo povinnosťou odvolacieho súdu\nopätovne preskúmať vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p...\n\n9\n\nKrajský súd preto opätovne preskúmal vec v zmysle cit. zákonného ustanovenia\na zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p., pretože\nje vo výroku vecne správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214\nods. 2 O. s. p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania\nodvolacieho súdu.\nOdvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej\nmožno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O. s. p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/\naž f/ cit. zákonného ustanovenia.\nV prejednávanej veci žalobcovia v podanom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu\nPovažská Bystrica zo dňa 08. 03. 2007 č. k. 4 C/703/2000-403 uplatňujú dôvody\nna odvolanie podľa písm. d/ cit. zákonného ustanovenia (súd prvého stupňa dospel\nna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a písm. f/ (rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).\nPredtým, než sa odvolací súd bude zaoberať opodstatnenosťou takto uplatnených\ndôvodov na odvolanie je potrebné poukázať na podstatu odvolania žalobcu, ktorý súdu\nprvého stupňa vyčítal, že jeho pozornosti zrejme uniklo, že toto konanie nebolo konaním\no určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom v prípade úspechu žalobcu by\nprávoplatné rozhodnutie nebolo záznamovou listinou na zápis vlastníckeho práva\ndo katastra. Zdôraznil, že účelom podania návrhu na súd bolo iba vyriešenie predbežnej\notázky, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti ku dňu 01. 10. 1948, t. j. po zániku účastinárskej\nspoločnosti, resp. k 28. 05. 1958 a 02. 07. 1958, t. j. v čase, keď tieto prešli na štát\nv dôsledku ich odňatia bez náhrady postupom podľa Zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej\npozemkovej reformy, pričom v prípade úspechu žalobcov by ďalšie riešenie a skúmanie\npodmienok reštitučného nároku spadalo do výlučnej pôsobnosti správneho orgánu, ktorý\nkonal o povolení obnovy konania.\nPri rozhodovaní o veci samej je preto nevyhnutné vychádzať zo skutočnosti, že návrh\nna začatie konania podal právny predchodca navrhovateľov 09. 11. 2000 na Okresnom\nsúde v Považskej Bystrici s poukazom na to, že uplatnili svoje reštitučné nároky\nna Okresnom úrade - odbor PPLH v Považskej Bystrici, ktorý ich nároky neuspokojil\ns poukazom na to, že žalobcovia, resp. ich právna predchodkyňa nespĺňala predpoklady\nZák. č. 229/91 Zb. najmä § 4 a nasl. cit. zákona, keď uplatňuje reštitučné nároky\n\n10\n\nna nehnuteľnosti, ktoré sú v pozemkovej knihe zapísané na vlastníka „Slovenská spoločnosť\npre spracovanie dreva v\n\n“ a odňaté boli tejto spoločnosti.\n\nKrajský úrad v Trenčíne, ktorý konal o reštitučnom nároku právnej predchodkyne\nžalobcov listom zo dňa 23. 10. 2000 oznámil právnemu predchodcovi žalobcov, že podľa\nobyčajového práva, platného na území Slovenska do 31. 12. 1950 vlastnícke právo\nk nehnuteľnostiam sa nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy, ktorému predchádzalo\nkonanie pred knihovým súdom o povolenie vkladu vlastníckeho práva, ktorý zápis bol\nobligatórny. Pokiaľ predkladajú doklady, tieto sú len nepriame a podporné, ktoré správny\norgán v reštitučnom konaní nemôže uznať za preukázanie vlastníctva, a preto v záujme\nzistenia objektívnej pravdy doporučili, aby podali žalobu o určenie vlastníckeho práva\nk predmetným nehnuteľnostiam p.\n\nv čase jeho prechodu na štát podľa\n\nZák. č. 142/1947 Sb. na príslušný okresný súd, a to podľa § 80 písm. c/ O. s. p., pretože\nsúdy majú v rámci svojich právomocí oveľa širšie možnosti a prostriedky posudzovania,\nči tu vlastníctvo bolo alebo nie, na rozdiel od správneho orgánu rozhodujúceho podľa\nsprávneho poriadku. V závere uviedol, že pokiaľ by okresný súd rozsudkom uznal právnu\npredchodkyňu žalobcu v čase prechodu majetku na štát za vlastníčku, bol by krajský úrad\nOdbor PPLH v Trenčíne v ďalšom odvolacom konaní názorom súdu viazaný ako vyriešené\npredbežnej otázke v zmysle § 40 Správneho poriadku. Pokiaľ túto možnosť sa rozhodnú\nvyužiť a predložia citovanému orgánu do 15 dní od doručenia fotokópiu podania\ns potvrdením príjmu na súde, odvolací orgán rozhodnutím preruší konanie v zmysle § 29\nods. 1 Správneho poriadku až do doby rozhodnutia súdu.\nPovinnosťou súdu preto (a k tomu aj smerovala žaloba) bolo rozhodnúť, či právna\npredchodkyňa žalobcov bola v čase, kedy jej boli odňaté nehnuteľnosti štátom vlastníčkou\ntýchto nehnuteľností, ktorá skutočnosť aj opodstatnila preukázanie naliehavého právneho\nzáujmu v zmysle ust. § 80 písm. c/ O. s. p. na takto žiadanom určení.\nZ odôvodnenia prvostupňového rozsudku pritom vyplýva, že súd prvého stupňa svoj\nzamietavý rozsudok odôvodnil v podstate dvomi okolnosťami, pre ktoré nebolo možné\nvyhovieť žalobe o určenie vlastníctva.\nPrvou okolnosťou bolo, že žalobca nepreukázal, že by vlastníctvo k predmetným\nnehnuteľnostiam prešlo zo subjektu, ktorý je uvedený v pozemkovej knihe ako vlastník\npredmetných nehnuteľností, a to „Slovenskej účastinnej spoločnosti pre zužitkovanie dreva“\n\n11\n\na ktorému boli nehnuteľnosti odňaté. Svoje rozhodnutie o tejto otázke odôvodnil v podstate\npopisom okolností, ktoré nasledovali od zrušenia predmetnej spoločnosti a od jej vstupu\ndo likvidácie ku dňu 01. 10. 1948. Uviedol, že dňa 30. 09. 1948 bol zo strany spoločnosti\ndoručený Krajskému súdu v Trenčíne návrh na nariadenie likvidácie spoločnosti, ktorú súd\nnariadil ku dňu 01. 10. 1948 uznesením zo dňa 02. 10. 1948. Spoločnosť naďalej existovala,\nzamestnávala ľudí, čo vyplynulo aj z výmeru Krajského národného výboru v Žiline, Referátu\nvnútorného obchodu a výživy zo dňa 06. 09. 1949, kde sa uvádza, že v podniku Slovenskej\núčastinnej spoločnosti pre zužitkovanie dreva v likvidácii, spr. Veľkostatku\nboli priznané pre zamestnancov vykonávajúcich fyzicky ťažkú prácu deväť kusov\ndodatkových lístkov pre 54 zásobovacie obdobie. Likvidátori spoločnosti dňa 10. 11. 1949\nzaslali Krajskému súdu v Trenčíne správu o výsledku likvidácie so žiadosťou o výmaz\nspoločnosti z obchodného registra. Vyslovil názor, že v spise sa nenachádza rozhodnutie\nsúdu o samotnom výmaze účastinnej spoločnosti zo zoznamu firiem a nebol preukázaný\nžiadny právny úkon, z ktorého by bolo zrejmé, aký majetok prešiel zo spoločnosti na\n, a preto navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o tom, že vlastníčkou\npredmetných nehnuteľností bola práve\n\n. Nepovažoval za naplnené ani\n\nustanovenie Obchodného zákonníka z r. 1875, podľa ktorých mal majetok zaniknutej\nspoločnosti prejsť ku dňu 01. 10. 1948 priamo na jej právneho nástupcu, teda matku\nnavrhovateľa. Nemal pritom za preukázané, že by matka navrhovateľa bola jediným\núčastinárom spoločnosti a poukázal na pozemnoknižný poriadok z r. 1885, ktorý sa\nna území SR uplatňoval do 31. 12. 1950, podľa ktorého bol k vzniku, zmene a zániku\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nevyhnutný zápis vlastníctva do pozemkovej knihy\nv podobe vkladu, resp. záznamu, ktorý mal konštitutívne účinky, avšak takýto zápis\npredložený v pozemkových knihách právnej predchodkyni navrhovateľa nesvedčí.\nDruhým dôvodom, pre ktorý nepovažoval súd prvého stupňa opodstatnenú žalobu\no určenie vlastníckeho práva bola tá skutočnosť, že medzičasom už boli nehnuteľnosti\nodňaté účastinnej spoločnosti podľa § 1 ods. 3 Zák. č. 142/1947 Sb..\nOdvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí sa zaoberal len jedným z týchto\ndôvodov pre zamietnutie žaloby, a to, či nehnuteľnosti v čase, ku ktorému žiadal žalobca\nurčiť vlastnícke právo jeho právnej predchodkyne už prešli zo Slovenskej účastinnej\n\n12\n\nspoločnosti pre zužitkovanie dreva (ako vlastníka zapísané v pozemkovej knihe)\nna Československý štát postupom podľa Zák. č. 142/1947 Sb..\nV konaní, ktoré nasleduje po rozhodnutí najvyššieho súdu, a teda vychádzajúc\nz nálezu ústavného súdu, ktorým bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu SR navrhovateľa\n4 Cdo/180/2009 z 31. 01. 2011 treba mať za to, že dôvod, pre ktorý podľa názoru krajského\nsúdu už nehnuteľnosti v čase rozhodnom podľa žaloby nepatrili právnej predchodkyni\nžalobcu z toho dôvodu, že boli medzitým odňaté štátom, je treba jednoznačne považovať\nza nesprávny.\nV súvislosti s preskúmaním pôvodného rozsudku súdu prvého stupňa v novom\nodvolacom konaní sa preto odvolací súd zaoberal ďalším dôvodom, pre ktorý súd prvého\nstupňa žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol, a to, či bol v konaní preukázaný\nprechod zo Slovenskej účastinnej spoločnosti pre spracovanie dreva v\n\n,\n\nzapísaného v pozemkovej knihe, na právnu predchodkyňu žalobcov.\nPredovšetkým v danom konaní súd nerozhodoval o možnostiach a predpokladoch\nvydania nehnuteľnosti podľa Zák. č. 229/1991 Zb. a nevyplýva to ani z odôvodnenia\nnapadnutého prvostupňového rozsudku. V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku súd\nprvého stupňa poukazuje na to, že zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe v prospech\nprávnej predchodkyne žalobcu je zrejmý len z novovytvorenej pozemkovej vložky č.\nk. ú.\n\n, kde boli na meno navrhovateľovej matky zapísané určité parcely, ktoré\n\nvšak preukázateľne predala iným osobám. Aj žalobcovia v odvolaní zdôrazňujú intabulačný\nprincíp, ktorý je predpokladom nadobudnutia vlastníckeho práva.\nŽalobca v odvolaní poukazuje na príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka\n(Zák. č. XXXVII/1875), podľa ktorého účastinná spoločnosť zaniká následkom uznesenia\nvalného zhromaždenia. Ak zanikne spoločnosť okrem prípadov konkurzu je povinná to\noznámiť príslušnej zápisu do príslušného zoznamu k uverejneniu. Zároveň je tam\nuverejnené v § 202, že majetok zaniknutej spoločnosti sa rozdelí po uhradení dlhov medzi\núčastinárov v pomere ich účastí. Skutočné rozdelenie však nemôže byť prevedené pred\nuplynutím šesť mesiacov od tretieho uverejnenia oznamu. Zdôraznil, že dňa 15. 09. 1948\nvalné zhromaždenie rozhodlo o likvidácii spoločnosti podľa § 201 ods. 2 Zák. č.\nXXXVII/1875, pričom prejav vôle účastinárov je potrebné vykladať v zmysle vtedy platnej\nprávnej úpravy, podľa ktorej likvidácia spoločnosti sa mohla vykonať až po zániku\n\n13\n\nspoločnosti (§ 202 ods. 2 cit. zákona). Poukázal na to, že samotné rozhodnutie valného\nzhromaždenia malo konštitutívny charakter, tzn., že dňom 01. 10. 1948 spoločnosť zanikla.\nVýmaz z firemného registra mal iba deklaratórny význam. Znamená to, že dňom 01. 10.\n1948 spoločnosť zanikla následkom uznesenia valného zhromaždenia a bola odhlasovaná\njej likvidácia. Právnym následkom zániku je, že aktíva a pasíva prechádzajú dňom zániku\nna účastinárov, ktorí si vyporiadajú záväzky. Zo samotnej zápisnice z valného\nzhromaždenia pritom vyplýva podstatná skutočnosť, že týmto dňom došlo platne k prechodu\nvlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré k tomuto dňu vlastnila účastinárska spoločnosť na\n, ktorá mala najviac peňažných vkladov spoločnosti a prevzala aj všetky\naktíva a pasíva (§ 204 cit. zákona). Tým došlo k vyporiadaniu medzi účastinármi.\nSamotný odvolateľ uvádza, že prechod vlastníctva na\n\ntitulom\n\nrozhodnutia valného zhromaždenia bol vzhľadom na vyššie uvedené platný a k účinnosti bol\npotrebný podľa vtedy platnej právnej úpravy zápis do pozemkovej knihy.\nŽe tomu tak bolo, vyplýva jednoznačne z rozsudku Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 4 Cdo/165/2013 zo dňa 24. 06. 2015, kde najvyšší súd poukázal na str. 9\nna všeobecnú právnu úpravu nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,\na to Zák. č. 941/1811 - Všeobecný občiansky zákonník, podľa § 423 v preskúmavanom\nobdobí sa vlastnícke právo k veciam, ktoré už mali vlastníka nadobúdalo tak, že sa právne\npreviedli od vlastníka na inú osobu (§ 423 VOZ). Právny dôvodom takéhoto nadobudnutia\nbola zmluva, dedenie, súdne rozhodnutie alebo nariadenie vyplývajúce zo zákona\n(§ 424 VOZ). Samotný právny dôvod však nezakladal vlastníctvo k veciam, čo sa stalo len\nvkladom do verejných kníh.\nZáver súdu prvého stupňa o tom, že žalobe o určenie vlastníckeho práva nie je možné\nvyhovieť s poukazom na to, že aj keď existovali listiny týkajúce sa zrušenia predmetnej\núčastinnej spoločnosti nebola vykonaná intabulácia, t. j. vklad vlastníckeho práva, ktorý sa\npre nadobudnutie vlastníckeho práva nepochybne vyžadoval. Takýto záver je v súlade\ns názorom Najvyššieho súdu SR, ktorý bol vyslovený v zrušujúcom rozsudku, a podľa\nktorého na prevod vlastníctva nehnuteľných vecí sa vyžadovala intabulácia (vklad),\nčo znamenalo, že nadobúdacie konanie muselo byť v zmysle ust. § 431 Všeobecného\nobčianskeho zákonníka zapísané vo verejných knihách a až vkladom vlastníckeho práva\nk nehnuteľnosti nadobudol nový vlastník vlastníctvo.\n\n14\n\nS takýmto právnym názorom sa v podstate zhoduje právny predchodca žalobcov,\nktorý v odvolaní uvádza, že prechod vlastníctva predmetných nehnuteľností bol na\ntitulom rozhodnutia valného zhromaždenia platný, avšak k jeho účinnosti bol\npotrebný podľa vtedy platnej právnej úpravy zápis do pozemkovej knihy. Nedostatok\ntakéhoto zápisu odôvodňuje svojim právnym názorom, podľa ktorého dňom 01. 01. 1951,\nt. j. nadobudnutím účinnosti Zák. č. 141/1950 Zb. už prestal platiť princíp konštitutívnosti\nzápisu do pozemkovej knihy a zápis nadobudol deklaratórnu povahu, čo znamenalo,\nže týmto dňom platný\n\nprechod účastinárskej spoločnosti na\n\nzo dňa 01. 10. 1948 nadobudol účinnosť aj bez intabulácie. Právne argumentuje\nustanovením § 562, podľa ktorého ustanoveniami tohto zákona sa spravujú, pokiaľ nie je\nďalej ustanovené inak i právne pomery vzniknuté pred 01. 01. 1951; do tohto dňa sa tieto\nprávne pomery spravujú skorším právom, ďalej ust. § 563 ods. 2, podľa ktorého spoločnosti\nzriadené podľa skoršieho obchodného práva, pokiaľ o nich neboli ustanovenia v iných\npredpisoch a spoločnosti podľa Všeobecného občianskeho zákonníka zanikajú dňom\n01. 01. 1951; majetkové usporiadania sa spravujú skorším právom.\nZ vyššie citovaných zákonných ustanovení nie je možné vyvodiť a nie je to v súlade\nani s doterajšou súdnou praxou, že by sa v dôsledku novej právnej úpravy hmotnoprávne\núčinky riadili novým právnym predpisom. Jednalo by sa tak o pravú spätnú účinnosť\nzákona,\n\nktorá\n\nvšak\n\ntýmito\n\nustanoveniami\n\nStredného\n\nobčianskeho\n\nzákonníka,\n\nt. j. Zák. č. 141/1950 Zb. nebola vykonaná.\nSamotná okolnosť, na ktorú poukazuje odvolateľ, a to že orgány, ktoré v r. 1958\nvyvlastňovali predmetný nehnuteľný majetok konali s\n\na nie so všetkými\n\nlikvidátormi a upovedomovali ju o všetkých svojich rozhodnutiach a uzneseniach nie je\ntakou okolnosťou, ktorá by mohla byť dôvodom pre konštatovanie nadobudnutia\nvlastníckeho práva za situácie, keď nedošlo ku vkladu vlastníckeho práva do pozemkovej\nknihy vyžadovaného v ustanovení § 431 vtedy platného Všeobecného občianskeho\nzákonníka.\nVzhľadom na tieto skutočnosti je nevyhnutné konštatovať, že súd prvého stupňa\nsprávne posúdil otázku prechodu vlastníckeho práva zo Slovenskej účastinnej spoločnosti\npre spracovanie dreva, ktorá bola v rozhodnom čase zapísaná ako vlastník týchto\n\n15\n\nnehnuteľností na právnu predchodkyňu žalobcov, a preto dôvod na odvolanie podľa § 205\nods. 2 písm. f/ O. s. p. nebol uplatnený opodstatnene.\nPodstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ spočíva predovšetkým\nv nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania.\nDôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo\nneboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli\npreukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť\naj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,\nzákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.\nV danej veci žalobcovia v odvolaní vychádzali z odlišných skutkových záverov než\nprvostupňový súd a robili z vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery, týkajúce sa\nskutočnosti, či nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania boli vo vlastníctve ich právnej\npredchodkyne predtým ako prešli na štát.\nZ vyššie uvedeného vyplynulo, že rozhodnutie o tejto otázke je otázkou právneho\nposúdenia, pretože skutkové zistenia neboli v konaní spochybnené.\nZáver o tom, či právna predchodkyňa žalobcov bola vlastníčkou nehnuteľnosti\nk 01. 10. 1948 prípadne k 28. 05. 1958 a 02. 07. 1958 tak nie je otázkou hodnotenia\ndôkazov, ale právneho posúdenia otázky, či bolo možné pred rokom 1951 nadobudnúť\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zachovania tzv. intabulačného princípu, pokiaľ to\nosobitné predpisy výslovne neumožňovali.\nOdvolací súd tak riadiac sa právnym názorom Najvyššieho súdu SR preskúmal\naj ďalší tvrdený spôsob nadobudnutia vlastníctva právnou predchodkyňou žalobcov a zistil,\nže práve závery Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR neumožňujú vyhovieť\nžalobe o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré mala nadobudnúť právna\npredchodkyňa žalobcov bez toho, aby bol dodržaný postup upravený v ust. § 431\nVšeobecného občianskeho zákonníka a vyjadrujúci intabulačný princíp.\nRozsudok okresného súdu bol preto opätovne odvolacím súdom potvrdený.»\nPodstata námietok sťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súdu spočíva\nv ich nesúhlase s právnym posúdením ich veci odvolacím súdom, ktorý sa stotožnil\n\n16\n\ns právnym posúdením prípadu okresným súdom, ako aj so spôsobom, akým sa krajský súd\nvysporiadal s odvolacou argumentáciou predloženou ich právnym predchodcom.\nÚstavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako\nodvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože\nprvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok. Tento\nprávny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí\nvšeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho a dovolacieho), ktoré boli\nvydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nVzhľadom\n\nna\n\npotvrdenie\n\nvecnej\n\nsprávnosti\n\nrozsudku\n\nokresného\n\nsúdu,\n\nako aj stotožnenie sa krajského súdu s právnym posúdením veci okresným súdom sa\nústavný súd oboznámil aj s obsahom prvostupňového rozsudku a zistil, že odpovede\nkrajského súdu na odvolacie námietky sťažovateľov (ich právneho predchodcu) nadväzujú\nna právne závery vyslovené v rozsudku okresného súdu z 8. marca 2007.\nVo vzťahu k námietkam sťažovateľov týkajúcim sa zániku účastinárskej spoločnosti\na nesprávneho posúdenia otázky prechodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam\nz účastinárskej spoločnosti, ktorá bola v rozhodnom čase zapísaná ako vlastník\nnehnuteľností, na ich právnu predchodkyňu, ústavný súd poukazuje na závery okresného\nsúdu, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku ozrejmil dôvody, pre ktoré na základe\nvykonaného dokazovania dospel k záveru o tom, že sa v ňom nepreukázal prechod\nvlastníckeho práva k v rozsudku okresného súdu z 8. marca 2007 uvedeným\nnehnuteľnostiam na\n\n, právnu predchodkyňu sťažovateľov. Okresný súd\n\nvo vzťahu k tomu vo svojom rozsudku uvádza, že „v konaní bolo ďalej preukázané, že\núčastinná spoločnosť vstúpila ku dňu 1. 10. 1948 do likvidácie. Súd sa však nestotožnil\ns názorom navrhovateľa, že k tomuto dňu prestala spoločnosť existovať ako právny subjekt.\nSpoločnosť totiž existovala ďalej, vykonávala právne úkony smerujúce k likvidácii... Taktiež\nnemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že v deň vstupu spoločnosti do likvidácie\n\n17\n\nnadobudla jej nehnuteľnosti do vlastníctva právna predchodkyňa navrhovateľa. Je síce\npravda, že na mimoriadnom valnom zhromaždení dňa 15. 9. 1948 bol prednesený návrh,\naby\n\nprevzala 50 ha nezabratej pôdy spoločnosti ako aj všetky aktíva,\n\nkonkrétne nároku na náhradu za už zabratú pôdu proti štátu, avšak zo záveru zápisnice\nje zrejmé, že výsledkom valného zhromaždenia takýto úkon nebol, nakoľko došlo iba\nku schváleniu vstupu do likvidácie a vymenovaniu likvidátorov. Ďalej bolo v konaní zistené,\nže spoločnosť podala návrh na nariadenie likvidácie dňa 30. 9. 1948, ktorú Krajský súd\nv Trenčíne uznesením zo dňa 2. 10. 1948 nariadil. Treba podotknúť, že týmto uznesením\nbola iba nariadená likvidácia, spoločnosť ním nebola vymazaná z obchodného registra.\nLikvidátori podali dňa 10. 11. 1949 žiadosť o výmaz spoločnosti zo zoznamu firiem\nobchodného registra Krajského súdu. V spise sa nenachádza rozhodnutie súdu o samotnom\nvýmaze účastinnej spoločnosti zo zoznamu firiem. Prevod majetku účastinnej spoločnosti\nna\n\nsa teda mohol uskutočniť v čase od začiatku likvidácie spoločnosti\n\ndo jej výmazu, ktorý v konaní preukázaný nebol. Právny úkon, z ktorého by bolo zrejmé,\naký majetok prešiel zo spoločnosti na\n\nv konaní nebol predložený\n\na navrhovateľ tak neuniesol dôkazné bremeno, že vlastníčkou predmetných nehnuteľností\nbola\n\n. Pokiaľ sa v listinných dôkazoch spomína\n\n,\n\ntak je vnímaná v pozícii zástupcu účastinnej spoločnosti, resp. v pozícii osoby oprávnenej\nprevziať náhradu za prevzaté pozemky. K námietke navrhovateľa, že z obsahu samotných\nrozhodnutí zo dňa 28. 5. 1958 a 2. 7. 1958 vyplýva, že správne orgány odnímali vlastnícke\nprávo k nehnuteľnostiam jeho matke a nie účastinnej spoločnosti, treba uviesť,\nže formulácia úvodných viet týchto rozhodnutí nasvedčuje tomu, že vdova\na jej deti boli chápaní ako vlastníci účastinnej spoločnosti a nie ako vlastníci revidovaného\nnehnuteľného majetku. Navrhovateľ poukazoval na ustanovenia obchodného zákonníka\nz roku 1875, podľa ktorých mal majetok zaniknutej spoločnosti prejsť ku dňu 1. 10. 1948\npriamo na jej právneho nástupcu, teda matku navrhovateľa. K tomuto tvrdeniu je nutné\npodotknúť, že nebolo preukázané, že by matka navrhovateľa bola jediným účastinárom\nspoločnosti a treba poukázať na to, že podľa pozemkovoknižného poriadku z roku 1885,\nktorý sa na území SR uplatňoval do 31. 12. 1950, bol k vzniku, zmene a zániku vlastníckeho\npráva k nehnuteľnostiam nevyhnutý zápis vlastníctva do pozemkovej knihy v podobe vkladu\nresp. záznamu, ktorý mal konštitutívne účinky. Takýto zápis v predložených pozemkových\n\n18\n\nknihách však právnej predchodkyni navrhovateľa nesvedčí. Výnimkou je novovytvorená\npozemková vložka č.\n\nk. ú.\n\n, kde boli na meno navrhovateľovej matky\n\nna základe rozhodnutia zo dňa 28. 5. 1958 zapísané parcely č.\navšak tieto parcely\n\npredala v roku 1959 manželom\n\na vzhľadom na túto skutočnosť nie je daný naliehavý právny záujem navrhovateľa\nna určení, že tieto parcely vlastnila matka navrhovateľa, nakoľko tieto parcely neprešli\ndo vlastníctva štátu alebo právnickej osoby a z toho dôvodu sa nie je možné domôcť\nich vydania podľa zák. č. 229/1991 Zb.“.\nPodľa názoru ústavného súdu nemožno v konaní, ktoré nasledovalo po zrušujúcom\nrozhodnutí najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu (uznesenie sp. zn. 4 Cdo 165/2013\nz 24. júna 2015), obísť krajským súdom uvedené dôvody o tom, že v konaní sa nepreukázal\nprechod vlastníckeho práva z účastinárskej spoločnosti zapísaného v pozemkovej knihe\nna právnu predchodkyňu sťažovateľov (pozri s. 13 napadnutého rozsudku krajského súdu,\npozn.). Krajský súd pritom nadväzuje a dopĺňa právne závery okresného súdu o tom, že\n„aj keď existovali listiny týkajúce sa zrušenia predmetnej účastinnej spoločnosti, nebola\nvykonaná intabulácia, t. j. vklad vlastníckeho práva, ktorý sa pre nadobudnutie vlastníckeho\npráva nepochybne vyžadoval. Takýto záver je v súlade s názorom Najvyššieho súdu SR,\nktorý bol vyslovený v zrušujúcom rozsudku, a podľa ktorého na prevod vlastníctva\nnehnuteľných vecí sa vyžadovala intabulácia (vklad), čo znamenalo, že nadobúdacie\nkonanie muselo byť v zmysle ust. § 431 Všeobecného občianskeho zákonníka zapísané\nvo verejných knihách a až vkladom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nadobudol nový\nvlastník vlastníctvo.“.\nSvojvoľný nie je podľa názoru ústavného súdu ani záver krajského súdu o tom, že\nz ustanovení nového právneho predpisu – stredného Občianskeho zákonníka, t. j. zákona\nč. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 141/1950 Zb.“) nemožno vyvodiť, že by sa hmotnoprávne účinky riadili novým právnym\npredpisom, pretože by v takomto prípade išlo o pravú spätnú účinnosť zákona. Námietky\ntýkajúce sa tvrdenia sťažovateľov, podľa ktorého 1. januára 1951, t. j. nadobudnutím\núčinnosti zákona č. 141/1950 Zb. prestal platiť princíp konštitutívnosti zápisu\n\n19\n\ndo pozemkovej knihy a zápis nadobudol deklaratórnu povahu (čo by znamenalo, že týmto\ndňom by platný prechod vlastníctva účastinárskej spoločnosti na\nz 1. októbra 1948 nadobudol účinnosť aj bez intabulácie), preto ústavný súd nepovažoval\nza spôsobilé pre záver o arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu s priamym\ndosahom na sťažovateľmi označené základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy,\nresp. právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nHoci sťažovatelia spochybňujú relevantnosť popísaných právnych záverov okresného\nsúdu a krajského súdu pre určenie vlastníckeho práva ich právnej predchodkyne, ústavný\nsúd považuje argumentáciu krajského súdu a okresného súdu za presvedčivú\na zodpovedajúcu stabilizovanému výkladu právnych otázok podstatných v danom prípade.\nSkutočnosť, že krajský súd v rámci právneho posúdenia otázky, či bolo možné pred rokom\n1951 nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zachovania tzv. intabulačného\nprincípu, pokiaľ to osobitné zákony výslovne neumožňovali, podstatnejšie nerozvinul svoje\nprávne úvahy k otázke právneho režimu vymedzených nehnuteľností s výmerou 500 ha\n(ako vyplýva z obsahu rozhodnutí všeobecných súdov v danej veci, správne má byť\n„50 ha“, pozn.), ktoré sa ponechali účastinárskej spoločnosti a ktoré štát vykúpil podľa § 10\nzákona č. 46/1948 Zb. 46/1948 Sb. o nové pozemkové reformě (trvalé úpravě vlastnictví\nk zemědělské a lesní půdě), a na námietku sťažovateľov tak výslovne nereagoval, ešte\nneznamená, že svojím rozhodnutím porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNa základe stotožnenia sa s obsahom rozsudku okresného súdu totiž dal aj na túto\nsťažovateľmi uplatnenú námietku dostatočnú odpoveď, v ktorej boli vyvrátené ich námietky\nk absencii zápisu o prechode vlastníctva majetku v pozemkovej knihe z účastinárskej\nspoločnosti na\n\nako právnu nástupkyňu po zaniknutej účastinárskej\n\nspoločnosti. Nesúhlas sťažovateľov s tým, ako krajský súd (a pred ním okresný súd)\ninterpretoval dotknuté právne predpisy, však sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení\nsťažovateľmi označených práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,\npokiaľ napádané skutkové a právne závery nie sú svojvoľné a neudržateľné, resp. pokiaľ\nneboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by popieral zmysel a podstatu\npráva na spravodlivý proces.\n\n20\n\nVzhľadom na právne odôvodnený záver okresného súdu a krajského súdu\no nemožnosti vyhovieť žalobe o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré mala\nnadobudnúť právna predchodkyňa sťažovateľov bez toho, aby bol dodržaný postup\nupravený v § 431 zákona č. 941/1811 - Všeobecného občianskeho zákonníka a vyjadrujúci\nintabulačný princíp, ktorý ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný\na udržateľný, vylučuje, aby ústavný súd svojím rozhodnutím zasiahol do napadnutého\nrozsudku krajského súdu, o to viac, že v predmetnom súdnom konaní boli nepochybne\nzistené také skutočnosti, ktoré nadobudnutie vlastníckeho práva právnou predchodkyňou\nsťažovateľov uvedenými spôsobmi vylučovali.\nÚstavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu\na právne závery v ňom obsiahnuté neobsahujú znaky arbitrárnosti. Krajský súd síce\nrozhodol na základe právnych záverov, s ktorým sťažovatelia nesúhlasia, ale rozhodnutie\nv spojení s preskúmavaným rozsudkom okresného súdu dostatočne odôvodnil na základe\nvlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani\npovinný nahrádzať. K tomu ústavný súd poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným\nsúdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym\nzákladom pre vyslovenie porušenia sťažovateľmi označeného základného práva\n(napr. II. ÚS 54/02).\nKeďže ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by\nnapadnutý rozsudok krajského súdu (s prihliadnutím na obsah rozsudku okresného súdu)\nbolo možné považovať za taký, ktorý popiera zmysel a podstatu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako\nzjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\n\n21\n\nII.2\n\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\n\nrozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 942/2015 z 18. novembra 2015\nSťažovatelia tiež namietajú, že označeným rozhodnutím krajského súdu došlo\naj k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pričom\nz ich argumentácie možno vyvodiť, že k nemu malo dôjsť v priamej príčinnej súvislosti\ns namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru.\nKeďže ústavný súd v časti II.1 tohto uznesenia dospel k záveru, že napadnutým\nrozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade\nnemožno uvažovať ani o porušení ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť\nsťažnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami\nsťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.\nK tomuto rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. januára 2018\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "vlastníctvo", "reštitúcia-reštitučný nárok", "vlastníctvo", "reštitúcia-reštitučný nárok"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:91e3af4f-b594-413a-b030-c6f3bf8edf6f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 294/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 294/2012 z 7. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-07", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91e3af4f-b594-413a-b030-c6f3bf8edf6f"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 284/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:8bedd595-bb99-485f-9fe5-7d6e70226d6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 206/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/07 z 21. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-21", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8bedd595-bb99-485f-9fe5-7d6e70226d6b"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 209/04 z 20. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-20", "citacie_n": 316, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 166/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 166/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 598, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 471, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 54/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 54/02 z 17. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-17", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "421f32b9-edfa-40f7-b677-e1c88bc32043:aa27b903-bd4d-4b0b-9fba-d6d47293caf5", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3700899686.2", "spisova_znacka": "17Co/942/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/942/2015 z 17. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-11-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3700899686.2"}], "citovane_v": []}