{"guid": "ussr:85438f28-8b7b-451b-9bd4-a0f9cf759b60", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.23.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 23/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 23/2018 z 18. 1. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 18. januára 2018, sp. zn. IV. ÚS 23/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.23.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-01-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/85438f28-8b7b-451b-9bd4-a0f9cf759b60", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.23.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.23.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.23.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 23/2018-39\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej\nrepubliky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 158/2013 z 27. mája 2014\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 361/2014\nz 10. septembra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n11. novembra 2015 doručená sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom\nspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie\n\nsvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej\nlen „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 158/2013 z 27. mája 2014 (ďalej len „rozsudok krajského\nsúdu“) a uznesením Najvyššieho súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 5 Cdo 361/2014 z 10. septembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).\nZo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)\nrozsudkom č. k. 7 C 178/2005-688 z 11. februára 2010 zaviazal sťažovateľku „zaplatiť\nžalobcovi\n\nna náhrade škody – trovách nutnej obhajoby\n\n985,03 eura, na ušlom zisku 947.705,84 eura a náhradu trov konania v sume\n28.147,19 eura“. Krajský súd na podklade odvolania podaného sťažovateľkou rozsudkom\nč. k. 12 Co 113/2010-720 z 20. mája 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu a uložil\nsťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 3 192,95 €.\nNajvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 na základe\nmimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky zrušil\nrozsudok okresného súdu č. k. 7 C 178/2005-688 z 11. februára 2010 v časti, v ktorej\nokresný súd zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi ušlý zisk z podnikania právnickej\nosoby v sume 117 773,52 € a o trovách konania a rozsudok krajského súdu\nsp. zn. 12 Co 113/2010 z 20. mája 2010 v potvrdzujúcom výroku o povinnosti sťažovateľky\nzaplatiť žalobcovi sumu 117 773,52 € a o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil\nsúdu prvého stupňa na ďalšie konanie, vo zvyšku mimoriadne dovolanie zamietol.\nProti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 v časti,\nv ktorej najvyšší súd zamietol mimoriadne dovolanie, podala sťažovateľka sťažnosť,\no ktorej rozhodol ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 163/2013-50 z 13. novembra 2013 tak,\nže vyslovil porušenie základných práv sťažovateľky a súčasne zrušil rozsudok najvyššieho\nsúdu sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 v jeho zamietajúcej časti a vec v tejto časti\nvrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\n\n2\n\nNajvyšší súd následne uznesením sp. zn. 5 M Cdo 15/2014 z 10. septembra 2015\nzrušil rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 178/2005-688 z 11. februára 2010 v časti, v ktorej\nokresný súd „zaviazal žalovanú Slovenskú republiku – Ministerstvo spravodlivosti SR\nzaplatiť žalobcovi trovy nutnej obhajoby v sume 985,03 eura, ušlého zisku z podnikania\nfyzickej osoby v sume 18.338,73 eura, ušlého zisku z nezrealizovaného predaja\nnehnuteľnosti v súvislosti so zmluvou o budúcej zmluve v sume 811.591,32 eura a trovách\nkonania a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. 5. 2010, sp. zn. 12 Co/113/2010\nv potvrdzujúcom výroku o povinnosti žalovanej Slovenskej republiky – Ministerstva\nspravodlivosti SR zaplatiť žalobcovi 830.915,08 eura a trovách konania“ a vec v rozsahu\nzrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Najvyšší súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia uviedol, že je viazaný názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil vo svojom\nnáleze sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013, a vzhľadom na túto viazanosť\nkonštatoval, že výhrady vyslovené v predmetnom náleze ústavného súdu vo vzťahu\nk rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 sa obsahovo –\npo vecnej stránke (skutkovej aj právnej) rovnako týkajú aj rozsudku krajského súdu\nsp. zn. 12 Co 113/2010 z 20. mája 2010 a rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 178/2005-688\nz 11. februára 2010. Táto okolnosť aj so zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania\nviedla najvyšší súd k záveru, že v danej procesnej situácii, ktorá nastala po rozhodnutí\nústavného súdu sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013, prichádza v dovolacom\nkonaní do úvahy len zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spolu\ns rozsudkom súdu prvého stupňa.\nSťažovateľka ďalej uvádza, že medzičasom okresný súd (v časti konania,\nktorá bola zrušená rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012)\nuž pod novou spisovou značkou rozsudkom č. k. 14 C 359/2012-806 z 22. januára 2013\n(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi na ušlom\nzisku sumu 105 995,56 € a na náhrade trov konania sumu 34 834,71 €, vo zvyšku žalobu\nzamietol. Krajský súd na základe odvolania podaného sťažovateľkou napadnutým\nrozsudkom potvrdil rozsudok a uložil sťažovateľke nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho\nkonania v sume 640,15 €.\n\n3\n\nProti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktoré najvyšší súd\nnapadnutým uznesením odmietol.\nSťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a uznesením\nnajvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej uvádza, že ústavný súd vo svojom náleze\nsp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013 okrem iného poznamenal, že „... najvyšším\nsúdom aplikovaný zákon o zodpovednosti za škodu má, pokiaľ ide o škodu spôsobenú\nv príčinnej súvislosti s nezákonnosťou väzby, špeciálnu právnu úpravu, a to v § 5 v spojení\ns § 23 označeného zákona. Vzhľadom na už v minulosti ustálený názor ústavného súdu,\nže v danej veci sa vzhľadom na formuláciu žalobného petitu žalobca domáhal náhrady\nškody v príčinnej súvislosti s nezákonnosťou obvinenia, a nie v súvislosti s nezákonnosťou\nväzby, sa aplikácia § 23 zákona o zodpovednosti za škodu v súvislosti s riešením otázky\npremlčania týchto žalovaných nárokov javí síce ako bezpredmetná, avšak to neznamená,\nže pri posudzovaní dôvodnosti rozsahu týchto žalobou uplatnených nárokov by všeobecné\nsúdy nemali prihliadať a osobitne zohľadniť aj obdobie trvania väzby. Inými slovami,\nv danom prípade vzhľadom na existenciu špeciálnej právnej úpravy o škodových nárokoch\nvzniknutých v súvislosti s väzbou by všeobecný súd nemal pri vyčíslení škody uplatnenej\niba v súvislosti s nezákonnosťou uznesenia o vznesení obvinenia zahrnúť do tejto škody\naj nároky spojené s obdobím väzby, pretože žalobca si náhradu škody navyše aj z tohto\ndôvodu neuplatnil, ale uplatnil si ju len a len z dôvodu nezákonnosti uznesenia o vznesení\nobvinenia, ako to v minulosti ustálil už aj ústavný súd. Uvedenému postupu prisvedčuje,\nako už bolo uvedené, aj špeciálna právna úprava o zodpovednosti za škodu spôsobenú\nnezákonnosťou väzby, ktorej uvaleniu musí síce vždy predchádzať obvinenie (t. j. uzneseniu\no vzatí do väzby musí vždy predchádzať uznesenie o vznesení obvinenia), avšak\nto automaticky neznamená, že po vznesení obvinenia musí byť obvinený vždy vzatý\naj do väzby (obvinený môže byť stíhaný aj na slobode, pozn.). Ak by to tak totiž bolo, potom\nby zákonodarca nemal potrebu navyše osobitne upravovať aj otázku zodpovednosti za\nškodu spôsobenú nezákonnou väzbou, pretože tá by sa automaticky odvíjala od\nnezákonného obvinenia. Osobitná právna úprava o zodpovednosti za škodu pri nezákonnej\nväzbe by potom nemala nikdy praktické uplatnenie, keďže do väzby nemôže byť vzatá\n\n4\n\nneobvinená osoba. Inými slovami, z uvedeného vyplýva, že ak by v danom prípade mala byť\ndo škody uplatnenej žalobcom započítaná aj škoda, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s\nväzbou, žalobca si mal uplatniť nárok na jej náhradu nielen z titulu nezákonnosti obvinenia,\nale aj z titulu nezákonnosti väzby, čo však aj podľa v minulosti učineného zistenia\nústavného súdu žalobca neurobil.\nZ uvedeného teda vyplýva, že je rozdiel medzi posudzovaním včasnosti žalobou\nuplatneného nároku na jednej strane a medzi posudzovaním dôvodnosti rozsahu takto včas\nuplatneného nároku. V uvedenom smere sa však najvyšší súd pri posúdení tejto\nmimoriadnej dovolacej námietky (posledný odsek na s. 4 a nasl., mimoriadneho dovolania,\npozn.) bez ďalšieho uspokojil iba s odvolaním sa na označené rozhodnutie ústavného súdu,\nktorým však bola riešená iba otázka charakteru uplatneného žalobného nároku s ohľadom\nna posúdenie včasnosti jeho uplatnenia, keďže sťažovateľ uplatnil námietku jeho\npremlčania, ale týmto rozhodnutím nebola záväzne riešená aj otázka posudzovania rozsahu\ntohto nároku, s ktorou sa tak najvyšší súd nevysporiadal ústavne udržateľným spôsobom,\na v tomto smere je jeho rozsudok arbitrárny, svojvoľný a neodôvodnený.\nOkrem toho, pokiaľ ide o posúdenie včasnosti žalobou uplatneného nároku, ústavný\nsúd sa na tomto mieste stotožňuje aj s konštatovaním sťažovateľa, že rozsudok najvyššieho\nsúdu je neodôvodnený aj v časti týkajúcej sa aplikácie § 22 zákona o zodpovednosti\nza škodu upravujúceho otázku premlčania nároku na náhradu škody uplatnenej z titulu\nnezákonného obvinenia. Premlčacia lehota upravená v označenom ustanovení, ktorá\nsa vzťahuje na posúdenie premlčania nároku z nezákonného obvinenia, má totiž dve zložky,\na to subjektívnu lehotu (§ 22 ods. 1) na uplatnenie uvedeného nároku, ktorá sa pohybuje\nv rozsahu jej objektívnej lehoty (§ 22 ods. 2).\nPodľa § 22 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu...\nPodľa § 22 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu...\nÚstavný súd vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na svoje skoršie rozhodnutie\nv tejto veci síce opätovne (v zhode so svojimi skoršími závermi v tejto veci) prisvedčuje,\nže vzhľadom na charakter v tomto prípade uplatneného žalobného nároku, ktorým je nárok\nna náhradu škody z titulu nezákonného obvinenia, je v danom prípade na vyriešenie otázky,\nči tento nárok nebol premlčaný, potrebné aplikovať § 22 zákona o zodpovednosti za škodu,\navšak súčasne poznamenáva, že toto ustanovenie je potrebné aplikovať bezo zvyšku. V tejto\n\n5\n\nsúvislosti sa žiada podotknúť, že ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, sa v minulosti\nvo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 339/08 z 25. novembra 2008 zaoberal iba otázkou\nidentifikácie uplatneného nároku a s tým súvisiacou otázkou nutnosti na daný prípad\naplikovať nie ustanovenie § 23, ale ustanovenie § 22 zákona o zodpovednosti za škodu.\nV tejto súvislosti sa vyjadril iba k aplikácii subjektívnej zložky tejto lehoty podľa § 22 ods. 1\nzákona o zodpovednosti za škodu, a keďže predmetom skúmania ústavného súdu\nv označenej veci nebola ani ústavná udržateľnosť záveru, že zastavenie trestného stíhania\nmá za následok nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia (viazanosť petitom sťažností,\npozn.), ústavný súd vzhľadom na túto judikatúru najvyššieho súdu, ktorá však neprešla\ntestom ústavnosti v konaní pred ústavným súdom (a táto otázka nebola ani predmetom\nkonania vedeného pod sp. zn. III. ÚS 339/08, pozn.), začiatok plynutia tejto subjektívnej\nzložky premlčacej lehoty automaticky odvíjal od doručenia rozhodnutia o zastavení\ntrestného stíhania. V uvedených súvislostiach ústavný súd podotýka, že v dôsledku toho,\nže najvyšší súd sa v napádanom rozsudku pri posúdení otázky premlčania žalovaného\nnároku bez ďalšieho iba odvolal na označené rozhodnutie ústavného súdu, ktorým však\nnebola vyčerpaná celá problematika uplatnenia premlčacej lehoty podľa § 22 zákona\no zodpovednosti za škodu, ostala tak nevyriešená, resp. neodôvodnená sťažovateľova otázka\naplikácie aj objektívnej zložky tejto premlčacej lehoty na daný prípad podľa § 22 ods. 2\nzákona o zodpovednosti za škodu, takže aj v tomto smere vykazuje citované rozhodnutie\nnajvyššieho súdu znaky arbitrárnosti a neodôvodnenosti, tak ako to namieta aj sťažovateľ.\nV súvislosti s odôvodňovaním uplatnenia objektívnej zložky premlčacej lehoty\nna daný prípad podľa § 22 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, najmä pokiaľ ide\no určenie rozhodujúcej právnej skutočnosti určujúcej začiatok jej plynutia, sa najvyšší súd\nv intenciách prípadu bude musieť argumentačne konfrontovať aj s otázkou splnenia\nzákonnej podmienky na uplatnenie si nároku na náhradu škody v dôsledku nezákonného\nrozhodnutia o vznesení obvinenia, ktorá v zmysle ustanovení prvej hlavy prvej časti zákona\no zodpovednosti za škodu (§ 1 – § 4, podľa ktorých si žalobca uplatnil žalovaný nárok,\npozn.) spočíva v požiadavke, aby nezákonné rozhodnutie, v dôsledku vydania ktorého\nsa nárok na náhradu škody uplatňuje, bolo zrušené (§ 3 v spojení s § 4 ods. i zákona\no zodpovednosti za škodu, pozn.), a to v intenciách svojej judikatúry (ktorá neprešla testom\nústavnosti, pozn.), v zmysle ktorej zastavenie trestného stíhania má mať také právne\n\n6\n\nnásledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť. Argumentácia\nnajvyššieho súdu v tomto smere bude vzhľadom na zákonom odlišne stanovené právne\nskutočnosti určujúce plynutie tak objektívnej zložky (doručenie nezákonného rozhodnutia,\npozn.), ako aj v jej rámci sa pohybujúcej subjektívnej zložky (doručenie zrušujúceho\nrozhodnutia, pozn.) premlčacej lehoty na uplatnenie si nároku na náhradu škody\npre nezákonné rozhodnutie zásadná pre rozhodnutie vo veci samej.“\nSťažovateľka zastáva názor, že vád, ktoré ústavný súd vytýkal rozsudku najvyššieho\nsúdu sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012, sa opätovne dopustili v sťažnosťou\nnapadnutých rozhodnutiach krajský súd aj najvyšší súd. Sťažovateľka uvádza, že v konaní\npred krajským súdom a najvyšším súdom ide stále o jedno a to isté konanie, ktoré\nbolo „rozdelené“ na dve „kvázi samostatné konania“ rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012, pričom každé z týchto konaní, ktoré sa začali\nna základe jednej žaloby, si odvtedy „žije vlastným životom“.\nPodľa jej názoru ani krajský súd ani najvyšší súd sa vo svojich rozhodnutiach vôbec\nnedržali záväzného právneho názoru ústavného súdu, ktorým boli viazané. Argumenty\nústavného súdu je potrebné podľa nej „bezo zvyšku aplikovať aj v zostávajúcej časti\nkonania o žalobe žalobcu týkajúcej sa ušlého zisku z podnikania právnickej osoby v sume\n117.773,52 eura, a nielen tej časti, v ktorej Najvyšší súd SR uznesením sp. zn.\n5MCdo/15/2014 zo dňa 10. septembra 2015 zrušil rozsudok Okresného súdu Banská\nBystrica z 11. 2. 2010 č. k. 7 C/178/2005-688 v časti, v ktorej zaviazal sťažovateľku zaplatiť\nžalobcovi trovy nutnej obhajoby v sume 985,03 eura, ušlého zisku z podnikania fyzickej\nosoby v sume 18.338,73 eura, ušlého zisku z nezrealizovaného predaja nehnuteľnosti\nv súvislosti so zmluvou o budúcej zmluve v sume 811.591,32 eura a trovách konania\na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. 5. 2010, sp. zn. 12 Co/113/2010\nv potvrdzujúcom výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 830.915,08 eura\na trovách konania“.\nSťažovateľka uvádza, že v dovolaní proti rozsudku krajského súdu okrem iného\nuviedla, že okresný súd ani krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali\n\n7\n\nso základnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody. Keďže sa ani krajský súd\nani najvyšší\n\nsúd\n\nústavne\n\nkonformným\n\nspôsobom\n\nnevysporiadali\n\nso\n\nzákladnými\n\npredpokladmi vzniku nároku na náhradu škody, možno podľa jej názoru „ich rozhodnutia\npovažovať za svojvoľné, arbitrárne a neodôvodnené“, a teda porušujúce jej základné právo\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nSťažovateľka ďalej uvádza, že „medzi základné predpoklady vzniku nároku\nna náhradu škody patrí jednak existencia nezákonného rozhodnutia ako aj príčinná\nsúvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím. Krajský súd a najvyšší súd\nbez bližšieho odôvodnenia považovali za nezákonné rozhodnutie uznesenie o vznesení\nobvinenia žalobcovi. Svoje rozhodnutia založili na tej skutočnosti, že zastavenie trestného\nstíhania má za následok nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, pričom iba stroho\nuviedli, že takýto záver je súladný s doterajšou už pomerne ustálenou judikatúrou\nv obdobných veciach.“.\nSťažovateľka považuje tento právny názor všeobecných súdov za arbitrárny\na neodôvodnený, podobne ako to naznačil aj ústavný súd vo svojom náleze\nsp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013.\nObdobne sťažovateľka namieta, že vo veci konajúce súdy sa ani pri posudzovaní\npríčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody nedržali záväzného\nprávneho názoru ústavného súdu a náležite nepreskúmali danosť príčinnej súvislosti\nmedzi trestným stíhaním žalobcu a škodou, ktorú si v tejto súvislosti uplatnil, pričom\npodľa jej názoru „v napádaných rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho súdu nie je\nvymedzené, či mu škoda vznikla v príčinnej súvislosti s väzbou alebo s trestným stíhaním\n(napr. v čase, keď bol žalobca stíhaný na slobode, a nie vo väzbe, mohol podnikať a pod.,\npozn.), a tiež nie je zrejmé, či ku škode neprišlo aj v dôsledku konania samotného žalobcu\n(napr. či aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobca začal väzbu vykonávať v zahraničí\na až následne bol vydaný na Slovensko, nebolo toto jeho konanie znakom toho, že dával\nnajavo, že sa chce vyhnúť trestnému stíhaniu, t. j. aký bol dôvod väzby – ak by sa škoda\nposudzovala v tejto príčinnej súvislosti a pod.)“.\n\n8\n\nSťažovateľka tiež uvádza, že z rozsudku krajského súdu vyplýva, že žalobcovi\nsúdy priznali náhradu škody spočívajúcu v ušlom zisku obchodnej spoločnosti\n, za obdobie od 8. júna 1994 do 17. februára 2004. Žalobca bol vo väzbe\nod 20. januára 1995 do 19. marca 1996, z titulu rozhodnutia o väzbe si však žalobca žiadnu\nnáhradu škody neuplatňoval, preto nie je zrejmé, prečo mu ju okresný súd (za obdobie, keď\nbol žalobca vo väzbe) priznal a krajský súd toto rozhodnutie okresného súdu potvrdil.\nPodľa sťažovateľky ak bolo žalobcovi doručené uznesenie o vznesení obvinenia\naž 23. augusta 1995, nevedno prečo okresný súd priznal žalobcovi náhradu škody\nuž od 8. júna 1994 a krajský súd toto rozhodnutie potvrdil.\nPorušenie označených práv sťažovateľka odôvodňuje aj tým, že „rozsudok krajského\nsúdu bol v rozpore s ust. § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. vydaný bez pojednávania, hoci\nkrajský súd na základe písomných dôkazov predložených žalobcom v odvolacom konaní\nv rozpore s § 120 ods. 4 O. s. p. prihliadal na tieto dôkazy v odôvodnení svojho rozsudku,\navšak bez toho, aby boli tieto dôkazy vykonané na pojednávaní pred odvolacím súdom,\npričom ani najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom uznesení nevyhodnotil toto ako odňatie\nmožnosti sťažovateľky konať pred súdom“. Skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia\nbolo doručené žalobcovi 23. augusta 1995, uviedol žalobca prvýkrát až vo vyjadrení\nk odvolaniu sťažovateľky z 24. apríla 2013, keď poukázal na písomné dôkazy „- odpoveď\nKrajského riaditeľstva PZ v Žiline č. KRPZ-ZA-KP2-555/2013 zo 16. 4. 2013 a jej prílohy\n(kópia uznesenia o vznesení obvinenia z 8. 6. 1994, kópia doručenky) z ktorých vyplýva,\nže uznesenie o vznesení obvinenia bolo doručené žalobcovi 23. 8. 1995 (štvrtá strana druhý\nodsek rozsudku krajského súdu)“.\nSťažovateľka uzatvára, že rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho\nsúdu sú arbitrárne, svojvoľné a neodôvodnené, nerešpektujú nález ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013 a došlo nimi k odňatiu možnosti sťažovateľky\nkonať pred súdom, čím bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n9\n\nVzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby senát ústavného súdu prijal\njej sťažnosť na ďalšie konanie a následne aby vydal tento nález:\n„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/158/2013 z 27. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/361/2014 z 10. septembra 2015 porušené bolo.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/158/2013\nz 27. mája 2014 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/361/2014\nz 10. septembra 2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie\nkonanie.“\nZároveň sťažovateľka podľa § 55 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) žiada ústavný súd o povolenie odkladu vykonateľnosti napadnutého rozsudku\nkrajského súdu. Uvedené odôvodňuje tým, že „pohľadávka žalobcu proti sťažovateľke\nprisúdená rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/158/2013\nz 27. mája 2014 je predmetom exekučného konania vedeného súdnym exekútorom\nJUDr. Jozefom Augustínom, PhD. pod sp. zn. EX 808/2014, ako to vyplýva z upovedomenia\no začatí exekúcie zo dňa 25. 11. 2014“, ktoré sťažovateľka priložila aj k tejto sťažnosti.\nZ uvedeného dôvodu sťažovateľka považuje návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého\nrozsudku krajského súdu za dôvodný.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n10\n\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\no ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,\nči nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nJedným z dôvodov, pre ktoré môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\nodmietnuť sťažnosť sťažovateľa, je jej zjavná neopodstatnenosť. Podľa konštantnej\njudikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna\nintenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní\npríslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami\nprípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09).\nPredmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo preskúmanie sťažovateľkou\nnamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\n\n11\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe\nktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným\nprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).\nČlánok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie\nsúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany\nzaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).\nObsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť\nuplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné\npodmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny\nprístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu\nby mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať\nsa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať\na rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (IV. ÚS 103/2014).\nIntegrálnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\n\n12\n\nuplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03).\nAj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre\nzdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,\nale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná\nodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd\nsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno\nposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,\naby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\nDo obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru však nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili\nvýkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania\n(m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 113/2014).\nÚstavný súd vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov,\nnie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,\nIV. ÚS 339/2013). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa\nčl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného\n\n13\n\nsúdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa\nani na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného\nsúdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,\nže v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,\nresp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).\nV nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych\npredpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 78/07,\nIV. ÚS 27/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom\nkontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00, II. ÚS 5/00).\n1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým\nrozsudkom krajského súdu\nVo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu ústavný súd považuje\nza potrebné najskôr poukázať na svoj judikatúrou ustálený právny názor, podľa ktorého\nv prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý\nzabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný,\nje lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade\nzachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu\n(napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). Uvedené však platí, len pokiaľ\nje sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné,\naby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu,\n\n14\n\nale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu\ndo jeho práv (IV. ÚS 406/2010).\nAplikujúc uvedený právny názor na prerokúvanú vec, keďže napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 7. októbra 2015, sťažovateľka podala sťažnosť\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu včas.\nK namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu\ndošlo podľa názoru sťažovateľky z dôvodu, že napadnutý rozsudok krajského súdu\nnerešpektuje nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013 a rovnako\nním došlo aj k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom.\nKrajský súd sa podľa názoru sťažovateľky opätovne dopustil v napadnutom rozsudku\nvád, ktoré ústavný súd vytýkal rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 1/2011\nz 29. októbra 2012, a to že:\n- sa nevysporiadal so základnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody,\n- nedostatočne odôvodnil, prečo považoval za nezákonné uznesenie o vznesení\nobvinenia žalobcovi,\n- pri posudzovaní príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom\nškody náležite nepreskúmal danosť tejto príčinnej súvislosti.\nZ napadnutého rozsudku krajského súdu tiež nie je zrejmé, prečo, ak bolo žalobcovi\ndoručené uznesenie o vznesení obvinenia až 23. augusta 1995, okresný súd priznal\nžalobcovi náhradu škody už od 8. júna 1994 a krajský súd toto rozhodnutie potvrdil.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľka považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku\nkrajského súdu za svojvoľné, arbitrárne a neodôvodnené.\nÚstavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal z krajského\nsúdu vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky. Krajský súd svoje vyjadrenie ústavnému súdu\ndoručil 16. júna 2017 prípisom sp. zn. Spr 619/17 z 12. júna 2017. Podľa názoru krajského\n\n15\n\nsúdu napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu označených práv\nsťažovateľky. Krajský súd odmieta námietku sťažovateľky týkajúcu sa jeho nerešpektovania\nnálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 163/2013 a poukazuje pritom na skutočnosť,\nže «v označenej veci konal na základe odvolania podaného žalovanou (sťažovateľkou),\nviazaný bol pritom rozsahom a obsahom odvolania v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1\nzákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), účinného v čase\nrozhodovania odvolacieho súdu», pričom napadnutý rozsudok krajského súdu bol vydaný\nskôr, ako bolo ústavným súdom v uvádzanom náleze rozhodnuté. Vo vzťahu\nk namietanému nesprávnemu posúdeniu otázky premlčania nároku na náhradu škody\nuplatneného z titulu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia krajský súd poukazuje\nna rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 v otázke premlčania, ktorým boli\nsúdy nižšieho stupňa viazané, „kde najvyšší súd výslovne povedal, že sa nestotožňuje\ns argumentáciou dovolateľa o premlčaní práva na náhradu škody, zodpovedajúcej trovám\nprávneho zastúpenia a ušlému zisku za obdobie od 20. 01. 1995 do 19. 03. 1996...“.\nObdobne podľa jeho názoru nemožno súhlasiť ani «s tvrdením sťažovateľky, že sa\nv označených rozhodnutiach krajský aj najvyšší súd opätovne dopustili vád a nedržali sa\nzáväzného právneho názoru ústavného súdu. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na to,\nže rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 zo dňa 29. 10. 2012 došlo\nk „rozdeleniu“ na 2 „kvázi samostatné konania“ a každé z týchto konaní... si odvtedy\n„žije vlastným životom“, krajský súd uvádza, že ani najvyšší súd, ani nižšie súdy žiadnym\nspôsobom v tomto smere procesne nepochybili, nie je nič nezvyčajné, ak dovolací súd výrok\nnapadnutý dovolaním v určitej časti zruší a vráti vec na ďalšie konanie a v zostávajúcej\ndovolanie zamietne tak, ako sa to stalo v tejto veci. Súdy nižšieho stupňa potom môžu konať\nuž len o zostávajúcej časti. Z tohto dôvodu potom nie je správne tvrdenie, že by sa krajský\nsúd a rovnako najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré sú napadnuté touto sťažnosťou, nedržali\nzáväzného právneho názoru ústavného súdu.». Tvrdenie sťažovateľky, že sa súdy nižšieho\nstupňa nevysporiadali so základnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody, preto\nich rozhodnutia možno považovať za svojvoľné, arbitrárne a nedôvodné, porušujúce jej\noznačené práva, považuje za veľmi všeobecné. Podľa jeho názoru „v čase ostatného\nrozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež odvolacieho súdu boli už tieto základné predpoklady\nvzniku nároku na náhradu škody dostatočne preskúmané a potvrdené“. Krajský súd\n\n16\n\ntiež uvádza, že pokiaľ sťažovateľka „namieta odňatie možnosti konať pred súdom\ns poukazom na to, že rozsudok krajského súdu bol v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1\npísm. a/ OSP vydaný bez pojednávania, hoci krajský súd na základe písomných dôkazov\npredložených žalobcom v odvolacom konaní prihliadol na tieto dôkazy bez toho,\naby ich vykonal pred odvolacím súdom, krajský súd takéto hodnotenie konania odmieta.\nSťažovateľke zrejme uniklo, že čo sa týka konkrétne odpovede Krajského riaditeľstva PZ\nv Žiline č. KRPZ-ZA-KP2-555/2013 zo dňa 16. 04. 2013 a jej príloh (kópia uznesení\no vznesení obvinenia zo dňa 08. 06. 1994, kópia doručenky), z ktorých vyplýva, že uznesenie\no vznesení obvinenia bolo doručené žalobcovi dňa 23. 08. 1995, odvolací súd tieto\nskutočnosti len konštatoval v rámci uvádzania okolností z písomného vyjadrenia žalobcu\no odvolaniu. Už okresný súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že voči žalobcovi\nbolo vznesené obvinenie dňa 08. 06. 1994, čím sa začalo trestné stíhanie, ktoré bolo\nzastavené s právoplatnosťou dňa 17. 02. 2004. V tomto časovom období bol žalobca\nod 20. 01. 1995 do 19. 03. 1996 vo väzbe. Okresný súd pre účely výpočtu ušlého zisku\nvychádzal z celého časového obdobia trestného stíhania žalobcu od 08. 06. 1994\naž do 17. 02. 2004. Tieto skutočnosti ani neboli v konaní sporné. Namietaná okolnosť\nsťažovateľkou v sťažnosti preto ani nebola predmetom preskúmavania odvolacím súdom.“.\nOdňatie možnosti sťažovateľky konať pred súdom spočíva podľa sťažovateľky\nv tom, že rozsudok krajského súdu bol v rozpore s § 214 ods. 1 písm. a) Občianskeho\nsúdneho poriadku účinného v rozhodnom čase (ďalej aj „OSP“) vydaný bez pojednávania,\nhoci krajský súd na základe písomných dôkazov predložených žalobcom v odvolacom\nkonaní v rozpore s § 120 ods. 4 OSP prihliadal na tieto dôkazy v odôvodnení svojho\nrozsudku, avšak bez toho, aby boli tieto dôkazy vykonané na pojednávaní pred odvolacím\nsúdom. Zároveň namieta, že ani najvyšší súd v napadnutom uznesení nevyhodnotil tento\npostup ako odňatie jej možnosti konať pred súdom.\nKrajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne\nsprávny a sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.\nV odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd najskôr zrekapituloval podstatnú časť\nrozsudku okresného súdu, argumentáciu účastníkov konania, ktorú predniesli v rámci\n\n17\n\nodvolania a vyjadrenia k nemu, následne konštatoval správnosť dôvodov napadnutého\nrozsudku\n\nokresného\n\nsúdu,\n\ns ktorými\n\nsa\n\nv celom\n\nrozsahu\n\nstotožnil\n\na na\n\nktoré\n\nv podrobnostiach odkázal podľa § 219 ods. 2 OSP. Zároveň krajský súd zrekapituloval\npodstatnú časť doterajšieho konania a v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:\n„Ako je zrejmé z obsahu spisu, prvostupňový súd v ďalšom konaní doplnil\ndokazovanie výsluchom žalobcu k otázke uplatneného ušlého zisku, výsluchom svedkov\na\n\n. Okrem toho vykonal dôkaz listinou, konkrétne\n\ndaňovým priznaním uvedenej obchodnej spoločnosti za rok 1993, výpisom z obchodného\nregistra tejto obchodnej spoločnosti. Po poučení v zmysle § 120 ods. 4 účastníci ďalšie\ndokazovanie nenavrhli, pričom súd po tom, ako udelil obom sporovým stranám možnosť\npredniesť záverečnú reč, skončil dokazovanie uznesením a vyhlásil vo veci rozsudok.\nVzhľadom na vyššie uvedené okresný súd správne vychádzal zo skutočnosti, že prv\nuvádzané rozhodnutie o vznesení obvinenia (keď neskôr bolo trestné stíhanie zastavené\nz dôvodu, že skutok, ktorý sa stal, nebol trestným činom) je nezákonným rozhodnutím\nv zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím\norgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, keď takýto záver je súladný\ns doterajšou už pomerne ustálenou judikatúrou v obdobných veciach. Týmto je naplnená\njedna z podmienok pre určenie zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.,\npodľa ktorého sa daná vec posudzuje. Splnenie, resp. nesplnenie tejto podmienky však ani\nnie je predmetom odvolania, táto otázka bola už kladne zodpovedaná v predchádzajúcich\nsúdnych rozhodnutiach.“\nVo vzťahu k sťažovateľkou vznesenej námietke premlčania krajský súd uviedol:\n„Pokiaľ však v súvislosti s otázkou nezákonného rozhodnutia žalovaný opätovne vzniesol\nnámietku premlčania dôvodiac, že nárok je premlčaný vzhľadom na uplynutie objektívnej\npremlčacej doby, keď podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. sa nárok na náhradu škody\npremlčí za 10 rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné\nrozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví, táto\nneobstojí. Podľa odvolateľa bolo žalobcovi rozhodnutím zo dňa 08. 06. 1994 vznesené\nobvinenie a začaté trestné stíhanie, teda o nezákonnom rozhodnutí sa dozvedel najneskôr\nv roku 1994 a objektívna premlčacia doba uplynula v roku 2004. Toto tvrdenie bolo\n\n18\n\nvyvrátené tým, že žalobca preukázal, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo doručené\nžalobcovi dňa 23. 08. 1995, žaloba bola podaná dňa 21. 10. 2005, žalobca požiadal\no predbežné prerokovanie nároku príslušný ústredný orgán, ktorý v tejto veci nerozhodol\nv určenej lehote šiestich mesiacov, a počas ktorých v zmysle § 22 ods. 3 zákona\nč. 58/1969 Zb. premlčacia doba neplynie. Z uvedeného vyplýva, že nárok bol uplatnený\nvčas, keď otázku subjektívnej premlčacej doby vyriešil ústavný súd, rovnako bol nárok\nuplatnený včas aj v objektívnej desaťročnej premlčacej dobe.“\nS námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nepreukázania výšky škody a príčinnej\nsúvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a uplatňovaným ušlým ziskom sa krajský súd\nvysporiadal takto: „Zásadnou odvolacou námietkou žalovaného je nepreukázanie výšky\nškody zo strany žalobcu, ako aj príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nezákonným\nrozhodnutím a uplatňovaným ušlým ziskom, ako aj nedostatok odôvodnenia súdu v otázke\nušlého zisku a príčinnej súvislosti.\nOdvolací súd konštatuje, že najvyšší súd zrušil predchádzajúci rozsudok oboch\nsúdoch nižšieho stupňa práve pre nepreskúmateľnosť z dôvodu nedostatku dôvodov,\nkeď nemožno jednoznačne vyvodiť, ako odvolací súd hodnotil vzťah príčinnej súvislosti\nmedzi konaním žalovaného a spôsobenou škodou. Poukázal zároveň na postup\npri posudzovaní ušlého zisku, keď za určujúce pri určení výšky ušlého zisku má byť\npreukázanie, akému majetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo\nkonanie škodcu, resp. o aký reálne dosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech poškodený\nprišiel. Nutne treba vychádzať z čiastky, ktorú by v predmetnom období za obvyklých\npodmienok poškodený získal s prihliadnutím na náklady vynaložené na dosiahnutie tohto\nzisku, prípadne na náklady na dosiahnutie tohto zisku potrebnými.\nŽalobca uplatnil ušlý zisk preukázaním daňového priznania obchodnej spoločnosti\n., v ktorej bol jedným z dvoch spoločníkov s rovnako veľkými podielmi.\nOkrem toho navrhol na otázku fungovania tejto obchodnej spoločnosti výsluch svedkov,\nprvostupňový súd tieto dôkazy vykonal. Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru,\nže žalobca preukázal, že bol spoločníkom a konateľom aktívnej a ziskovej obchodnej\nspoločnosti, spoločnosť prestala byť aktívna a zisková práve v dôsledku trestného stíhania\nžalobcu (keď okrem iného v súvislosti s vyšetrovacími úkonmi boli zabavené aj písomné\n\n19\n\nmateriály týkajúce sa tejto obchodnej spoločnosti) možno súhlasiť so záverom, ku ktorému\ndospel prvostupňový súd, že za normálnych okolností, pri pravidelnom behu veci, teda\nza obvyklých podmienok by žalobca bol získal takú čiastku, akú preukázal v čase\npred začatím trestného stíhania voči jeho osobe. Prvostupňový súd pritom zohľadnil\naj náklady, ktoré by bol musel žalobca ako spoločník obchodnej spoločnosti vynaložiť\nna dosiahnutie tohto zisku, tiež prihliadol na spoločenskú zmluvu, v zmysle ktorej 10 %\nzo zisku malo slúžiť na reinvestovanie do obchodnej spoločnosti.\nPokiaľ v tomto smere odvolacie námietky žalovaného smerujú k tomu, že vzhľadom\nna preukazovanie vzniknutej škody daňovým priznaním za rok 1993 nemožno hovoriť\no ušlom zisku, ale o skutočnej škode, takáto námietka je bezzákladná. Je bez akýchkoľvek\npochybností, že práve predpokladaný zisk za nasledujúce roky očistený od nákladov,\nku ktorému nedošlo práve v dôsledku škodnej udalosti, je ušlým ziskom, teda tým,\nčo poškodený nedosiahol, o čo sa nezväčšil jeho majetok práve v dôsledku škodnej udalosti,\na ktorý by bol dosiahol pri normálnom chode udalostí.\nPokiaľ žalovaný namieta, že takto uplatnený ušlý zisk nie je ušlým ziskom žalobcu,\nale ušlým ziskom obchodnej spoločnosti, odvolací súd s takýmto posudzovaním nesúhlasí,\nje bez akýchkoľvek pochybností, že fyzické osoby zakladajú obchodné spoločnosti práve\nza účelom dosiahnutia zisku a je v ich kompetencii rozhodnúť, na aký účel tento zisk\npoužijú. Ako bolo zistené prvostupňovým súdom (zo spoločenskej zmluvy obchodnej\nspoločnosti), zisk po očistení od nákladov a znížený o 10 % za účelom reinvestovania\ndo spoločnosti si spoločníci mali rozdeliť rovnakým dielom. V zmysle uvedeného\nnedosiahnutie tohto predpokladaného zisku je potom škodou aj na strane samotného\nspoločníka, samotnej fyzickej osoby, v tomto prípade žalobcu. Pokiaľ potom prvostupňový\nsúd z takto vyčísleného ušlého zisku priznal žalobcovi polovicu (vzhľadom na jeho podiel\nv obchodnej spoločnosti), odvolací súd považuje takýto postup za správny a súladný\ns vykonaným dokazovaním.\nPokiaľ ide o preukázanie príčinnej súvislosti medzi uvádzaným nezákonným\nrozhodnutím a tvrdeným ušlým ziskom, prvostupňový súd vyvodil záver, že bezprostrednou\na hlavnou príčinou ušlého zisku obchodnej spoločnosti bola skutočnosť, že voči žalobcovi\nbolo vznesené obvinenie a vykonávaná väzba. V príčinnej súvislosti absencie obchodných\naktivít bolo aj zabavenie písomnej agendy spoločnosti pre účely trestného konania.\n\n20\n\nSpoločnosť podľa výsledkov dokazovania nevykonávala ďalšie obchodné aktivity práve\npre trestné stíhanie žalobcu, ktorý okrem toho, že určité obdobie bol vo väzbe a celé trestné\nstíhanie trvalo 10 rokov, sa stal nedôveryhodným obchodným partnerom, čo vyplynulo\nz dokazovania svedeckými výpoveďami. Takýmito dôkazmi bolo tiež preukázané, že práve\nžalobca bol tým spoločníkom a konateľom, ktorí zabezpečovali aktívnu obchodnú činnosť\nspoločnosti, navyše druhý spoločník v roku 1997 zomrel.\nPodľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd v ďalšom konaní a v novom\nrozhodnutí po doplnení dokazovania a v súlade s usmernením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v zrušujúcom uznesení v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. vysvetlil, aké\ndôkazy vykonal, akým spôsobom ich hodnotil a čo z nich zistil. Takýmto postupom dospel\nk záveru, že žalobca preukázal škodu v podobe ušlého zisku zo zmareného podnikania\nza obdobie svojho trestného stíhania, a to ako spoločníka v obchodnej spoločnosti\nDostatočným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, akým postupom dospel\nk výške ušlého zisku na strane žalobcu a rovnako aj vzťah medzi nezákonným rozhodnutím\na týmto ušlým ziskom, teda príčinnú súvislosť medzi uplatnenou škodou a nezákonným\nrozhodnutím štátu, za ktoré štát nesie zodpovednosť a je povinný v prípade preukázania\nďalších zákonom predpokladaných náležitostí túto poškodenému nahradiť.\nVzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažuje odvolanie žalovaného za dôvodné...“\nÚstavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľky proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu vzal do úvahy aj obsah rozsudku okresného súdu, keďže\npodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),\na navyše krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku poukazuje aj na odôvodnenie\nokresného súdu, ktoré považuje za vecne správne.\nÚstavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu. Okresný súd po tom,\nako mu bola predmetná vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie, pristúpil k prejednaniu\nveci postupujúc v súlade s právnym názorom, ktorý vyslovil najvyšší súd vo svojom\nrozsudku sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 vo vzťahu k uplatnenému ušlému\nzisku, ktorý mal žalobcovi vzniknúť ako spoločníkovi spoločnosti\n\n21\n\nOkresný súd\n\nvykonal\n\ndokazovanie\n\nvýsluchom\n\núčastníkov\n\nkonania\n\na svedkov\n\na oboznámením\n\nsa s listinnými dôkazmi, po ktorého vyhodnotení dospel k tomuto záveru: „... obchodná\nspoločnosť\n\n, ktorá vznikla 13. 10. 1992 a v ktorej bol žalobca jedným\n\nzo spoločníkov s rovnakými základnými vkladmi, začala byť prosperujúca tak,\nže z daňového priznania za rok 1993 spoločnosť vykazovala čistý zisk 727 804,-- Sk ako\nrozdiel medzi základom dane 1 323 204,-- Sk a vyčíslenou daňou 595 400,-- Sk. V roku\n1994 dňa 08. 06. bolo vznesené obvinenie žalobcovi, v dôsledku čoho prestali akékoľvek\nobchodné aktivity. Žalobca ich nevykonával, nemohla ich vykonávať ani spoločnosť, keďže\npísomná agenda bola zadržaná. Po skončení väzby žalobcu v roku 1996 síce časť písomnej\nagendy bola spoločnosti vrátená, ale žalobca sám nepokračoval v obchodných aktivitách,\nktoré mal v predchádzajúcom období pred vznesením obvinenia rozbehnuté a za spoločnosť\nnevykonával obchodné aktivity ani druhý spoločník. Potvrdili to vypočutí svedkovia.\nŽalobca uviedol, že jednak z toho dôvodu, že od začiatku nebol obchodne činný, zdravotný\nstav mu to nedovoľoval a v roku 1997 druhý spoločník zomrel. Z uvedeného treba vyvodiť\nzáver, že bezprostrednou a hlavnou príčinou ušlého zisku obchodnej spoločnosti bola\ntá skutočnosť, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie a vykonávaná väzba. V príčinnej\nsúvislosti absencie obchodných aktivít je aj to, že v rámci trestného stíhania písomná\nagenda bola pre trestné účely zabavená. Aj po vrátení časti písomnej agendy v roku 1996\nobchodná spoločnosť nevykonávala aktivity prostredníctvom žalobcu ako persona\nnon grata, v roku 1996 druhý spoločník zomrel. Takže zostal žalobca ako jediný spoločník,\nobchodné aktivity nevykonával z dôvodu nedôveryhodnosti voči obchodným partnerom.\nZ rovnakého dôvodu neprijal do spoločnosti ďalšieho spoločníka. Obchodná spoločnosť\nbola síce zapísaná v obchodnom registri, ale bola neaktívna a vymazaná bola až dňom\n11. 04. 2006. Z výpovede svedkov vyplynulo, že za roky 1993 – 1994 bolo na trhu málo\ndodávateľov. Nebyť trestného stíhania žalobcu, nebola by sa spoločnosť dostala do pozície,\nže bola na trhu dodávateľov neakceptovateľná. Naopak dá sa predpokladať, že by bola\naj v nasledujúcich rokoch zisková (po roku 1993). Vychádzajúc zo ziskového roku 1993,\nčo je predchádzajúci rok pred vznesením obvinenia žalobcovi, ročný zisk spoločnosti\nby predstavoval 727 804,-- Sk.\nPre účely výpočtu ušlého zisku tejto obchodnej spoločnosti treba vychádzať z celého\nčasového obdobia trestného stíhania žalobcu od 08. 06. 1994 až do 17. 02. 2004. Pretože\n\n22\n\npočas celého tohto obdobia neziskovosť spoločnosti bola len z dôsledku trestného stíhania\nžalobcu. Teda od 08. 06. 1994 do 17. 02. 2004. Za rok 1994 je to doba 7 mesiacov, za roky\n1995 až 2003 je 12 mesiacov x 9 rokov a za rok 2004 dva mesiace. Spolu 117 mesiacov.\nPri ročnom zisku 727 804,-- Sk vychádza na jeden mesiac suma 60 650,33 Sk, násobená\n117 mesiacmi, je suma 7 096 088,9 Sk. Čo je predpokladaný zisk k celej spoločnosti. Keďže\nv spoločnosti boli dvaja spoločníci, ktorí sa so ziskom delili na polovice, v prípade žalobcu\nby bol predpokladaný zisk vo výške polovice, t. j. 3 548 045,- Sk, čo predstavuje\n117 733,52 Eur. Vychádza sa aj zo spoločenskej zmluvy spoločnosti, ktorá hovorí o tom,\nže každoročne sa so ziskom naloží podľa rozhodnutia na valnej hromade. Za rok 1993,\npodľa vyjadrenia žalobcu sa rozhodli s druhým spoločníkom, že 10 % zisku reinvestujú\ndo spoločnosti a zvyšok 90 % zostáva ich čistý výnos. Predpokladá sa, že by ho delili\nrovným dielom každému spoločníkovi. Keďže vzhľadom na úmrtie druhého spoločníka nie je\nmožné verifikovať toto tvrdenie žalobcu, súd z neho vychádza. Tá skutočnosť, že druhý\nspoločník v roku 1997 zomrel, je právnou skutočnosťou a nemá vplyv na vyčíslenie\npredpokladaného výnosu spoločnosti pre účely vyčíslenia ušlého zisku žalobcu. Ušlý zisk\nz podnikania znamená stratu očakávaného prínosu za situácie, že poškodený mal zaistené\npredpoklady pre pravidelný priebeh vecí. Smrť druhého spoločníka nie je v príčinnej\nsúvislosti medzi predpokladaným ušlým ziskom žalobcu, aký bol k vzneseniu obvinenia\njún 1994.\nZ vysloveného právneho názoru v rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva,\nže pri výške ušlého zisku je nutné vychádzať z čiastky, ktorú by v predmetom období\nza obvyklých podmienok poškodený získal s prihliadnutím na náklady vynaložené\nna dosiahnutie tohto zisku, prípadne na náklady na dosiahnutie tohto zisku potrebnými\n(strana 19).\nAko už vyplynulo z vyššie uvedeného podiel na zisku žalobcu v obchodnej spoločnosti\nby predstavoval 117 773,52 Eur. Keďže však spoločníci sa na valnej hromade\ndohodli, že zo zisku 10 % reinvestujú späť do spoločnosti, treba potom od tejto sumy\nodpočítať 10 %, čo je suma 11 779,96 Eur, takže zostáva rozdiel 105 995,56 Eur ako ušlý\nzisk žalobcu. V prevyšujúcej časti, do sumy 117 773,52 Eur, súd žalobu ako nedôvodnú\nzamieta.“\n\n23\n\nS prihliadnutím na uvedené, berúc do úvahy obsah rozsudku najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 v časti týkajúcej sa predmetného konania,\nokresný súd postupoval v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý vyslovil\nvo svojom rozsudku a ktorým bol okresný súd v zmysle § 243d ods. 1 v tom čase platného\na účinného Občianskeho súdneho poriadku viazaný, a v potrebnom rozsahu vykonal\ndokazovanie, na ktorom následne založil svoje skutkové a právne závery. Krajský súd\nsa na podklade sťažovateľkou podaného odvolania v odôvodnení svojho rozsudku\nso skutkovými a právnymi závermi okresného súdu stotožnil a následne sa podľa názoru\nústavného súdu primeraným spôsobom vysporiadal aj s jej jednotlivými námietkami\n(námietka premlčania, nepreukázanie výšky škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným\nrozhodnutím a uplatňovaným ušlým ziskom, pozn.), ktoré predostrela prostredníctvom\npodaného odvolania. Námietku sťažovateľky týkajúcu sa toho, že krajský súd nedostatočne\nodôvodnil, prečo považoval za nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi,\nústavný súd považuje na neopodstatnenú. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal\nna predchádzajúcu už ustálenú judikatúru všeobecných súdov v obdobných veciach\na ústavný súd navyše zistil, že táto otázka už bola v konaní ako celku riešená\n(pozri napr. rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Co 305/2007 z 28. februára 2008, pozn.).\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil, že by výklad a závery krajského súdu\nboli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. také, ktoré by popierali zmysel práva\nna súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie, práve naopak, krajský súd\nsa s odvolacími námietkami sťažovateľky (v zásade totožnými s námietkami uvedenými\nv sťažnosti, pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka\nv tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Skutočnosť,\nže sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu a najmä rozsahom jeho odôvodnenia\nnestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Vzhľadom\nna uvedené ústavný súd konštatuje, že skutkové a právne závery krajského súdu, na ktorých\n\n24\n\nzaložil napadnutý rozsudok, sú z ústavného hľadiska udržateľné, a preto nevidí dôvod\ndo nich zasahovať.\nÚstavný súd ako neopodstatnenú vyhodnotil aj námietku sťažovateľky, že krajský\nsúd jej odňal možnosť konať pred súdom, keď rozsudok krajského súdu bol v rozpore\ns § 214 ods. 1 písm. a) OSP vydaný bez pojednávania, hoci krajský súd na základe\npísomných dôkazov predložených žalobcom v odvolacom konaní v rozpore s § 120 ods. 4\nOSP prihliadal na tieto dôkazy v odôvodnení svojho rozsudku, avšak bez toho, aby boli tieto\ndôkazy vykonané na pojednávaní pred odvolacím súdom, vzhľadom na to, že krajský súd\nv odôvodnení svojho rozsudku len konštatoval žalobcom uvádzané skutočnosti z jeho\nvyjadrenia k odvolaniu.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným\nporušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu nie je príčinná súvislosť, ktorá by mala za následok porušenie sťažovateľkou\noznačených práv. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu\nÚstavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením jej základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho\nsúdu najskôr poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej do obsahu základného\npráva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v dovolacom\nkonaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha\nochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo\n(II. ÚS 249/05).\n\nAk\n\núčastník\n\nkonania\n\nsplní\n\npredpoklady\n\nvyžadované\n\nzákonom\n\nna poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu\nmusí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej\n\n25\n\nochrany v takom konaní. Poskytnutie takej ochrany však neznamená len úspech\nv mimoriadnom opravnom konaní, ale každé rozhodnutie, ktoré odpovedá na obsah\ndovolania ústavne súladným spôsobom v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4\nústavy).\nZo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že argumentácia, ktorou sťažovateľka\nodôvodňuje porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,\nje obsahovo totožná s argumentáciou, ktorou odôvodňuje porušenie označených práv\nrozsudkom krajského súdu, a preto aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje\nza svojvoľné, arbitrárne a neodôvodnené.\nNajvyšší\n\nsúd\n\nnapadnutým\n\nuznesením\n\ndovolanie\n\nsťažovateľky\n\nodmietol\n\npodľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu, že bolo podané\nproti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Z odôvodnenia napadnutého\nuznesenia vyplýva, že najvyšší súd po zistení, že účastník konania podal dovolanie včas,\nskúmal, či toto dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.\nKeďže v prejednávanej veci krajský súd rozhodol rozsudkom, najvyšší súd zistil,\nže procesnú prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 238 ods. 1 až 3 OSP, pretože\n„dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej,\nnesmeruje ani proti rozsudku, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru\ndovolacieho súdu, dovolanie nebolo podané ani proti potvrdzujúcemu rozsudku\ns vyslovením prípustnosti dovolania v jeho výroku, ani proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu\nvo veci neplatnosti zmluvnej podmienky...“. Následne najvyšší súd skúmal tiež existenciu\nniektorej z procesných vád podľa § 237 OSP a konštatoval, že „žalovaná procesné vady\nkonania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietala a existencia týchto vád\nv dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení\nnevyplýva.“. V ďalšej časti rozhodnutia sa najvyšší súd osobitne zameral na otázku,\nči postupom vo veci konajúcich súdov nebola sťažovateľke odňatá možnosť konať\npred súdom podľa § 237 písm. f) OSP tým, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje\nrozhodnutie. Najvyšší súd k tomu uviedol: „O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/\nO. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,\n\n26\n\nprípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal\núčastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký\nprípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci\npostupovali v súlade s právnymi predpismi a žalovanej neznemožnili uplatniť procesné\npráva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je\ndôvodná námietka dovolateľky týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej\nodôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu...“ Najvyšší súd\nnásledne po poukázaní na judikatúru ústavného súdu týkajúcu aplikácie čl. 46 ods. 1\nústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru na § 157 ods. 2 a § 219 ods. 2 OSP a preskúmaní\nprejednávanej veci dospel k záveru, že „rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú\nvyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa\nv odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom\nopísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky\nvykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad\na z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd\nprvého stupňa dospel k záveru, že bezprostrednou a hlavnou príčinou ušlého zisku\nobchodnej spoločnosti bola skutočnosť, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie\na vykonávaná väzba. Pre účely výpočtu ušlého zisku vychádzal z celého časového obdobia\ntrestného stíhania žalobcu od 8. júna 1994 až do 17. júna 2004, spolu 117 mesiacov\na vypočítal predpokladaný ušlý zisk spoločnosti 7 096 088,90 Sk, keďže spoločníci\nsa so ziskom delili rovnakou mierou, v prípade žalobcu bol predpokladaný zisk\n3 548 045 Sk, t. j. 117 733,52 €. Vzhľadom na spoločenskú zmluvu, podľa ktorej\nsa každoročne so ziskom naloží podľa rozhodnutia valného zhromaždenia, pričom za rok\n1993 sa spoločníci dohodli 10 % zisku reinvestovať do spoločnosti a zvyšok 90 % ostal ich\nčistým výnosom s predpokladom jeho delenia rovným dielom každému spoločníkovi, dospel\nprvostupňový súd k záveru, že ušlý zisk žalobcu predstavuje sumu 105 995,56 € (z podielu\nna zisku žalobcu 117 773,52 €, bez 10 % na reinvestovanie do spoločnosti 11 779,96 €).\nV tejto časti návrhu ako dôvodnému vyhovel a v prevyšujúcej časti do sumy 117 773,52 €\nžalobu ako nedôvodnú zamietol.\n\n27\n\n... skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne\nneodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto\naj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok s poukazom\nna ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2\nO. s. p.). Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia venoval pozornosť námietke premlčania\na plynutiu subjektívnej a objektívnej premlčacej doby. Ďalej konštatoval, že žalobca uplatnil\nušlý zisk preukázaním daňového priznania obchodnej spoločnosti\n\n,\n\nv ktorej bol jedným z dvoch spoločníkov s rovnako veľkými podielmi. Okrem toho žalobca\nnavrhol na otázku fungovania tejto obchodnej spoločnosti výsluch svedkov a súd prvého\nstupňa tieto dôkazy vykonal. Pokiaľ ide o preukázanie príčinnej súvislosti medzi uvádzaným\nnezákonným rozhodnutím a tvrdeným ušlým ziskom, poukázal na záver súdu prvého stupňa,\nže bezprostrednou a hlavnou príčinou ušlého zisku obchodnej spoločnosti bola skutočnosť,\nže voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie a vykonávaná väzba. V príčinnej súvislosti\nabsencie obchodných aktivít bolo aj zabavenie písomnej agendy spoločnosti pre účely\ntrestného konania. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej. Ako vyplýva aj z judikatúry\nústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa správnym názorom všeobecného súdu\nnestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).\nPodstatnú časť dovolania tvorí najmä námietka dovolateľa, že žalobca neuniesol\ndôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody a jej rozsahu a jeho rozhodnutie vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci.\nTreba uviesť, že ak súdy v niektorom smere prípadne aj založili svoje rozhodnutia\nna nesprávnom posúdení dôkazného bremena, vytýkaná okolnosť nezakladá procesnú vadu\nkonania uvedenú v § 237 písm. f/ O. s. p.; vo svojej podstate ide o námietku nesprávneho\nprávneho posúdenia veci a tiež nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. K tomu najvyšší súd\nuvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je považované Občianskym súdnym poriadkom\nza relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) v tom zmysle, že ho možno\nuplatniť v procesne prípustnom dovolaní; samo nesprávne právne posúdenie veci ale\nprípustnosť dovolania nezakladá (R 54/2012). I keby teda tvrdenia žalovanej boli\n\n28\n\nopodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalovanou vytýkaná\nskutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala\nby ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie,\nči odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo\nči zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo\ndo úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale\nv prejednávanej veci nešlo). Najvyšší súd tiež pripomína, že do obsahu základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí právo účastníka\nkonania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa\ndožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).\nV prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť\ndovolania podľa § 237 O. s. p. (viď R 42/1993). Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý\nz vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto\nsamotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím\ndôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).\nTvrdenia dovolateľky o nedostatkoch dokazovania sú teda neopodstatnené...\nSo zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím\nodvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“.\nÚstavný súd si v tejto súvislosti vyžiadal aj vyjadrenie najvyššieho súdu k sťažnosti\nsťažovateľky. Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 17. júla 2017\nprípisom sp. zn. KP 3/2017-45, Cpj 20/2017, z obsahu ktorého vyplýva, že najvyšší súd\nnajskôr zrekapituloval celý priebeh doterajšieho konania a následne dospel z záveru,\nže sťažnosť sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nie je dôvodná.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd v predmetnej\nveci postupoval v medziach svojej právomoci a v súlade s príslušnými ustanoveniami v tom\nčase platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku. Výrok svojho rozhodnutia\no odmietnutí dovolania sťažovateľky ako neprípustného odôvodnil primeraným spôsobom,\npričom tento jeho záver nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny. Spôsob,\n\n29\n\nakým najvyšší súd interpretoval a aplikoval v uznesení uvedené ustanovenia Občianskeho\nsúdneho poriadku, možno považovať za ústavne udržateľný. Ústavný súd pri preskúmaní\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala\nsvojvoľný postup dovolacieho súdu, t. j. taký postup, ktorý by nemal oporu v zákone.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštantne\nuvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi\na hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,\nnemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).\nVzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nnezistil žiadnu príčinnú súvislosť, ktorá by mala za následok porušenie sťažovateľkou\noznačených práv, preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa\nďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. januára 2018\n\n30", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zisk-ušlý", "konanie-sporové", "arbitrárnosť", "rozhodnutie-odôvodnenie", "náhrada škody (ujma)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7c53ccdb-3686-446a-b11e-5b498d32a75e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 113/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 113/2014 z 6. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-06", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7c53ccdb-3686-446a-b11e-5b498d32a75e"}, {"guid": "ussr:33e886dc-730b-4977-9106-6969bd2b90c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 103/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 103/2014 z 19. 2. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-02-19", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33e886dc-730b-4977-9106-6969bd2b90c0"}, {"guid": "ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 163/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-13", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e"}, {"guid": "ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 339/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 339/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa"}, {"guid": "ussr:cbeda58c-f7b8-4f84-b7ef-7b87c0b22e29", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 415/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 415/2011 z 27. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-27", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbeda58c-f7b8-4f84-b7ef-7b87c0b22e29"}, {"guid": "ussr:10efb149-e7c7-48bd-9421-8e60611e059b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 406/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 406/2010 z 28. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-28", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:10efb149-e7c7-48bd-9421-8e60611e059b"}, {"guid": "ussr:ba3ae771-63a7-45ac-adb4-c517ca0699c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 276/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 276/2010 z 7. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-07", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ba3ae771-63a7-45ac-adb4-c517ca0699c6"}, {"guid": "ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 227/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 227/2010 z 1. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-01", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:4d916acf-4bc5-4200-9f4a-1934510ae44b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 339/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 339/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 234, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4d916acf-4bc5-4200-9f4a-1934510ae44b"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}], "citovane_v": []}