{"guid": "ussr:b4354ca7-924f-40e0-ad43-4bf5681b9141", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.237.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 237/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 237/2018 z 5. 4. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. apríla 2018, sp. zn. IV. ÚS 237/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.237.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-04-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b4354ca7-924f-40e0-ad43-4bf5681b9141", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.237.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.237.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.237.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 237/2018-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcov Miroslava Duriša (sudca\nspravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom,\nAleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jej základného práva\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2018\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom,\n\nAleja\n\nslobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jej základného práva\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)\nč. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017.\nZ obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Sťažovateľka bol stranou sporu\nv procesnom postavení žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok\nsp. zn. 6C 44/2012 v ktorom na strane žalovaných vystupovali\nnar.\n\na\n\n, nar.\n\nbytom\n\n,\n, obaja trvale\n\n. V tomto konaní sa sťažovateľka domáhala\n\nurčenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to pozemku parc. č.\no výmere 70 m2, zapísané na LV č.\n\nk. ú.\n\n- orná pôda\n\n. Okresný súd Ružomberok\n\nrozsudkom sp. zn. 6C 44/2012 - 511 zo dňa 15.03.2016 vo výroku 1/ návrh zamietol\na vo výroku II/ rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30-tich dní\npo právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.\nProti rozsudku Okresného Ružomberok sp. zn. 6C 44/2012 - 511 zo dňa 15. 03. 2016\npodala sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie.\nKrajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 7Co/156/2016-556 zo dňa 15. 06. 2016\nrozhodol, že rozsudok okresného súdu potvrdzuje.\nProti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/156/2016-556 zo dňa\n15. 06. 2016 podala sťažovateľka dňa 19. 09. 2016 dovolanie na Najvyšší súd SR, ktorým\nsa domáhala, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 7Co/156/2016-556 zo dňa 15. 06. 2016 a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie\nkonanie a priznal sťažovateľke náhradu trov dovolacieho konania.\nO podanom dovolaní sťažovateľky rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky\n(ďalej aj „porušovateľ 1/“) uznesením sp. zn. 7 Cdo 214/2016 zo dňa 29. 11. 2017 tak,\n2\n\nže dovolanie odmietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov\ndovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie.\nPorušovateľ 1/ v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že dovolanie\nsťažovateľky nie je podľa § 420 písm. f) C. s. p. prípustné a preto dovolanie podľa § 447\npísm. c) C. s. p. odmietol.\nPorušovateľ 1/ v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že dôvodom\nznemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim\nprípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,\nnevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého\ndôkazu, že ani opomenutie odvolacieho súdu vyporiadať sa s uvádzaným špecifickým\nargumentom neskoršej dovolateľky privodiť porušenie práva na spravodlivý proces\nv intenzite predpokladanej ustanovením § 420 písm. f/ C. s. p. nemohlo. Spor tu totiž\nbez ohľadu na jeho rôznu interpretáciu nižšími súdmi na jednej a žalobkyňou na druhej\nstrane tkvel v použití jednej skupiny podkladov a z nich čerpaného skutkového zistenia\nna úkor podkladu iného (a z neho vychádzajúceho skutkového zistenia predstavujúceho\nvýznamový protiklad k skutkovému zisteniu vzatému napokon za základ rozhodnutia)\na v takomto prípade bolo bez právneho významu, či podkladom pre závery jedinej\nžalobkyňou prijímanej znalkyne boli rovnaké listiny ako u znalcov, ktorých posudky\nakceptoval aj odvolací súd (a pred ním i súd prvej inštancie).»\nV sťažnosti sa ďalej uvádza: «Porušovateľ 1/ dovolacie dôvody, ktoré sú a boli dané,\nktorými sa sťažovateľka bránila proti nezákonnému rozhodnutiu súdov nižšieho stupňa,\nvôbec neposudzoval a nebral do úvahy, resp. konštatoval, že v konaní nevyšli najavo...\nPorušovateľ\n\n2/\n\nnesprávnym\n\nprocesným\n\npostupom\n\nznemožnil\n\nsťažovateľke,\n\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces, pričom táto vada spočíva v tom, že súd prvého stupňa i odvolací súd\npri svojom rozhodovaní vychádzali z neprípustných dôkazov a síce z nepravdivého\na neodborného znaleckého posudku\n\n(znalecký posudok č. 60/2011\n\nzo dňa 01. 12. 2011 a znaleckého posudku znalca\n\nč. 9/2015, zo dňa\n\n15. 8. 2015), ktorí znalci v rozpore s údajmi katastrálneho operátu prijali záver, že parcela\n3\n\nk. ú.\n\nnie je ani len z časti vytvorená z parcely č.\n\nale výlučne z parcely parc. č.\n\nparc. č.\n\n,\n\n.»\n\nSťažovateľka zastáva názor, že «1) napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov\nvychádzajú z takého hodnotenia dôkazov, ktoré je v príkrom rozpore so skutkovým stavom\na z aplikácie právnych predpisov, ktorá odporuje významu a cieľu zákonných ustanovení\nako aj ustálenej súdnej praxi,\n2) porušovateľ 1/ sa nedostatočne zaoberal dovolacími dôvodmi, ktoré proti\nrozsudku Krajského súdu v Žiline z 15. júna 2016 sp. zn. 7Co/156/2016 vzniesla\nsťažovateľka vo svojom odvolaní zo dňa 19. 09. 2016,\n3) porušovateľ 2/ sa nedostatočne zaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré proti\nrozsudku Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 6C 44/2012-511 zo dňa 15. 03. 2016 vzniesla\nsťažovateľka vo svojom odvolaní zo dňa 31. 03. 2016,\n4) porušovateľ 2/ nesprávne vec právne posúdil, keď sa stotožnil s názorom súdu\nprvého stupňa o tom, že v súdenom prípade sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno\nvo vzťahu k preukázaniu vlastníckeho práva k predmetnému pozemku a že parcela\nk. ú.\n\nnie je ani len z časti vytvorená z parcely č.\n\nale výlučne z parcely parc. č.\n\nparc. č.\n\n,\n\n,\n\n5) porušovateľ 2/ pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky zo dňa 31. 03. 2016\nvychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu, nakoľko vychádzal zo záverov\nznaleckého posudku\n\nč. 9/2015, zo dňa 15. 8. 2015, ktorý znalec\n\nmal byť vylúčený z úkonov v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok\npod sp. zn. 6C 44/2012 z dôvodu jeho zaujatosti,\n6) napadnutý rozsudok porušovateľa 2/ je arbitrárny. Zákon síce vychádza zo zásady\nvoľného hodnotenia dôkazov, čo je vecou vnútorného presvedčenia a logického\nmyšlienkového postupu toho-ktorého sudcu, avšak táto zásada neznamená ľubovôľu súdu\npri hodnotení dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej\nlogiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a musí byť preskúmateľná\nv inštančnom postupe, čo v tomto prípade nie je možné.».\n\n4\n\nV dôsledku\n\nuž\n\nuvedeného\n\ndošlo\n\npodľa\n\nnázoru\n\nsťažovateľky\n\nk porušeniu\n\njej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\nSťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 214/2016 zo dňa\n29. 11. 2017 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom\nsúde, základné právo sťažovateľky čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce\nv práve vlastniť majetok a základné právo sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne\nkonanie.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 7 Cdo 214/2016 zo dňa 29.11.2017 a vec vracia Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/156/2016 z 15. júna 2016\no potvrdení rozsudku Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 6C/44/2012-511 zo dňa\n15.03.2016 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom\nsúde, základné právo sťažovateľky čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce\nv práve vlastniť majetok a základné právo sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne\nkonanie.\n4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 7Co/156/2016 z 15. júna 2016 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie\nkonanie.\n\n5\n\n5. Zároveň Sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia\nvo výške 390,50 €, a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený vo\n.“\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n\n6\n\nSťažovateľka v sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej označených základných práv\npodľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo\nrozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 a uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017.\nÚstavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,\nže k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií\nna uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb\na právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody\npotrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva\nv zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek\ndiskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní\nmusí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto\nich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou\ntakýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním\nzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej\nmoci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle\na s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých\nprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého\npostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa\nv rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu\nverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití\nvšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,\nže takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto\nobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.\n\n7\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nÚčelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu\nalebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy\numožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom\núčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej\nefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými\noprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil\naj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup\nk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení\nvšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by\nuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú\nzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len\nvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými\nprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,\nII. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,\naby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ\nv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.\nSúčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad\naplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany\n8\n\ndôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná\na účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť svoje\nrozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola\ndaná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.\nOtázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť\nlen so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,\naby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\nÚstavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom\npre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných\nna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy\nústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1\nústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky\n9\n\na podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého\nsa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,\nktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).\nUvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní\no namietanej veci aj krajský súd a najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci\npredbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali,\na to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,\na na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je potrebné odmietnuť z dôvodu jej\nzjavnej neopodstatnenosti.\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016\nSťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,\nčl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu\nč. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016. V nadväznosti na túto skutočnosť, riadiac\nsa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, rešpektujúc rozhodovaciu činnosť ESĽP\n(m. m. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolská a Zvolský v. Česká republika, sťažnosť\nč. 46129/99, body 51, 53 a 54) a vychádzajúc zo svojej (už) ustálenej judikatúry, ústavný\nsúd uvádza, že v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania\npovažuje lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nv zásade za zachovanú (s výnimkou prípadov, kde to konkrétne okolnosti posudzovanej veci\nzjavne vylučujú) aj vo vzťahu k predchádzajúcemu\n\nprávoplatnému rozhodnutiu\n\nvšeobecného súdu, ak bola táto lehota dodržaná vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu\ndovolacieho súdu (m. m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 394/2013). Vzhľadom\nna to ústavný súd považuje lehotu na podanie sťažnosti vo vzťahu k rozsudku krajského\nsúdu č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 za zachovanú.\n\n10\n\nSťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že napadnuté rozhodnutie\nvychádza z takého hodnotenia dôkazov, ktoré je v príkrom rozpore so skutkovým stavom,\na z aplikácie právnych predpisov, ktorá odporuje významu a cieľu zákonných ustanovení,\nako aj ustálenej súdnej praxi. Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľky nedostatočne\nzaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok (ďalej len\n„okresný súd“) č. k. 6 C 44/2012-511 z 15. marca 2016 vzniesla sťažovateľka vo svojom\nodvolaní z 31. marca 2016, a vec nesprávne právne posúdil, keď sa stotožnil s názorom\nsúdu prvého stupňa o tom, že v danom prípade sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno\nvo vzťahu k preukázaniu vlastníckeho práva. Napadnutý rozsudok je podľa sťažovateľky\narbitrárny. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základných práv\npodľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016.\nV relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016\nkrajský súd uviedol:\n„... Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie\nsprávnosti dôvodov rozsudku okresného súdu a na zdôraznenie vecnej správnosti\nlen doplnil/zopakoval niektoré podstatné skutočnosti (§ 219 ods. 2 O. s. p.).\nOkresný súd správne vychádzal zo znaleckých posudkov\na\n\n. Súdny znalec\n\npri identifikácii parciel použil raster mapy\n\nbývalého pozemkového katastra, ako aj katastrálnej mapy z Ústredného archívu geodézie\na kartografie, a pri porovnaní pozemnoknižnej mapy s mapou bývalého pozemkového\nkatastra zistil ich nesúlad. Pri určení priebehu hranice pozemku sa vždy vychádza z máp,\nktoré majú vyššiu grafickú presnosť, a preto v danom prípade bolo potrebné vychádzať\nz mapy bývalého pozemkového katastra, ktorá vznikla na matematickom základe,\nt. j. meraním, keď naproti tomu pozemnoknižná mapa vznikla pohľadovým zakreslením\nhraníc ako krokárska mapa. Pri určení priebehu spornej hranice vykonal preidentifikáciu\npozemnoknižnej mapy na mapu bývalého pozemkového katastra a takto predidentifikovanú\npozemnoknižnú mapu natransformoval na katastrálnu mapu, v ktorej sú evidované hranice\n11\n\npozemku CKN parc. č.\n\n, pričom identifikáciou spôsobom popísaným v znaleckom\n\nposudku dospel k záveru, že pozemok CKN parc. č.\nparcely č.\n\nje celý vytvorený z pozemnoknižnej\n\nv konaní o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k\n\nnim pre k. ú.\n\nbol určeným operátom pre konanie operát pozemnoknižný\n\ns identifikáciou na operát pozemkového katastra z roku 1860. Zo znaleckého posudku\nvšak vyplýva, že táto vychádzala z kópie mapy pozemnoknižnej a kópie\nkatastrálnej mapy. Správne malo byť na identifikáciu parciel použitý raster mapy bývalého\npozemkového katastra, čo znalkyňa\n\nneurobila. Dokazovaním vo veci bolo\n\npreto náležite preukázané, že sporná parcela bola vytvorená z EKN parc. č.\n\n.\n\nNámietka zaujatosti voči ustanovenému súdnemu znalcovi\n\nbola\n\nvyriešená samostatným uznesením č. k. 6C/44/2012-436 zo dňa 15. 4. 2015, keď tento nebol\nvylúčený z vykonávania znaleckého úkonu. Žalobkyňa neuviedla konkrétnu skutočnosť,\nktorá by mohla navodzovať hoc len zdanie zaujatosti znalca. Znalecký posudok\nbol žalobkyni doručený na vyjadrenie dňa 2. 9. 2015, ku ktorému v\nstanovenej procesnej 10-dňovej lehote nepodala žiadne vyjadrenie. Podaním zo dňa 11. 11.\n2015 navrhla vypočutie súdneho znalca, vzhľadom na rozdielnosť znaleckých posudkov.\nNa pojednávaní do zápisnice pri výsluchu súdneho znalca dňa 23. 2. 2016 (č. l. 489-490)\nžalobkyňa uvádzala, že súdny znalec sa mal ponúknuť žalovaným zamerať prístavby ich\ndomu, čo súdny znalec poprel a nepotvrdili to ani žalovaní. V odvolaní poukazovala na to,\nže podľa jej názoru súdny znalec konal neštandardne a neeticky. Tieto svoje tvrdenia však\nžalobkyňa na predmetnom pojednávaní, ani v podanom odvolaní nepreukázala, žiadne\ndôkazy na preukázanie tejto skutočnosti nenavrhovala, nevyplýva to ani z podaného\nznaleckého posudku a žalovaní sa vyjadrili, že do dnešnej doby prístavby nemajú zamerané.\nNapokon žalobkyňa predmetné tvrdenia začala tvrdiť s dosť značným odstupom času\nod vykonania ohliadky súdnym znalcom, na ktorom malo dôjsť k tejto ponuke a na ktorej\nohliadke bola žalobkyňa prítomná, ako aj od doručenia vypracovaného znaleckého\nposudku, ku ktorému nepodala žiadne písomné vyjadrenie, ani námietky k postupu súdneho\nznalca. Preto jej tvrdenia odvolací súd vyhodnotil ako účelové. Námietka, že súdny znalec\nz opačnej strany štátu nepozná miestne pomery nie je na mieste, nakoľko tento je povinný\npri vypracovaní znaleckého posudku vychádzať z podkladov katastra nehnuteľností.\n12\n\nV ďalšej časti namietala, že znalecký posudok\n\nneobsahuje popisnú\n\nčasť, ktorú poznáme z geometrických plánov. Odvolací súd sa s touto námietkou\nnestotožňuje, podaný znalecký posudok spĺňa náležitosti znaleckého posudku v zmysle\nust. § 17 zák. č. 382/2004 Z. z o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení noviel. Znaleckou úlohou súdneho znalca nebolo\nvypracovať geometrický plán, preto podstatnou náležitosťou nemohla byť ani popisná časť\ngeometrického plánu.\nRozhodnutie č. Výst. 657/1958 zo dňa 16. júna 1958, odboru pre výstavbu rady\nOkresného národného výboru v Ružomberku, ešte nepreukazuje, že právny predchodca\nžalobkyne\n\nskutočne\n\npostavil\n\nrodinný\n\nna pozemnoknižnej parcele č.\n\ndom\n\nv\n\nzmysle\n\ntohto\n\nrozhodnutia\n\npráve\n\n. Predmetom preskúmavanej veci ani nebolo určiť,\n\nna akom pozemku je daný rodinný dom postavený a z týchto dôvodov nebola ani takáto\núloha stanovená súdnemu znalcovi...“\nÚstavný\n\nsúd\n\nkonštatuje,\n\nže\n\nkrajský\n\nsúd\n\nsa\n\nv napadnutom\n\nrozsudku\n\nč. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom\naj vysporiadal\n\ns\n\nrelevantnými\n\nodvolacími\n\nnámietkami\n\nsťažovateľky,\n\ns\n\nktorými\n\nsa nestotožnil, a preto rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 44/2012-511 z 15. marca 2016\npotvrdil. Napadnutý rozsudok okresného súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu\npovažovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený\nna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel\nv napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.\nNa základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 a základnými právami podľa čl. 20\nods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie\nsťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd\npo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru\no ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,\n13\n\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu\nč. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nako zjavne neopodstatnenú.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017\nSťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd\nnapadnuté rozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej\nnámietkami uvedenými v dovolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 156/2016-556\nz 15. júna 2016. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd rozhodol arbitrárne. Závery\ndovolacieho súdu sú podľa názoru sťažovateľky nesprávne vzhľadom na to, že dovolanie\nproti napadnutému uzneseniu krajského súdu bolo podľa názoru sťažovateľky prípustné.\nDovolací súd len stroho skonštatoval, že dovolacie dôvody nevyšli najavo. V dôsledku toho\nmalo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra\n2017 najvyšší súd uviedol:\n«... 11. V danom prípade žalobkyňa uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f)\nC. s. p. Podľa § 420 písm. f) C. s. p. je dovolanie prípustné, ak súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa názoru žalobkyne mal odvolací\nsúd porušiť jej práva jednak tým, že považoval za správny postup súdu prvej inštancie, ktorý\nsvoje rozhodnutie v neprospech neskoršej dovolateľky založil (o. i.) aj na znaleckom\nposudku znalca, ktorého (ne)zaujatosť bola žalobkyňou namietaná, ako aj tým,\nže v odôvodnení svojho rozsudku neposkytol špecifickú odpoveď na argument o totožnej\nrelevancii digitálne získaných kópií máp s ich originálmi (so zreteľom k tvrdeniu,\npodľa ktorého jedným z východísk pri rozhodovaní bol mylný záver o použití dvojicou\n14\n\nznalcov preferovaných nižšími súdmi mapy bývalého pozemkového katastra a naopak\nznalkyňou preferovanou žalobkyňou inej pozemnoknižnej mapy, hoci spor tu bol v rovine\npoužitia znalkyňou\n\nkópií a ďalšími znalcami originálov rovnakých listín).\n\nPodľa dovolacieho súdu ale žalobkyňa uplatňuje ňou uvádzaný dôvod prípustnosti\ndovolania neopodstatnene...\n14. V prípade dovolacej námietky, týkajúcej sa vylúčenia (z vykonávania znaleckých\núkonov v prejednávanej veci) znalca\n\n, k tejto platí, že súd prvej inštancie\n\nspôsobom predpokladaným zákonom o vznesenej námietke zaujatosti rozhodol a aj odvolací\nsúd sa v dôvodoch svojho rozsudku napádaného dovolaním s týmto aspektom problému\nvyporiadal. Ak aj žalobkyňa s čiastkovým procesným rozhodnutím o takejto otázke prejavila\nnespokojnosť, neznamená to, že nim došlo k upretiu jej práva na spravodlivý proces.\n15. Najvyššiemu súdu za tejto situácie ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou\ntá námietka dovolateľky, podľa ktorej mal odvolací súd porušiť jej procesné práva tým,\nže svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, urobil ho nepreskúmateľným.\n16. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015\nbolo prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho\nporiadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.\n17. Pri vyjdení z takéhoto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu\nv prejednávanej veci nedáva žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá\nčasť jeho vyššie citovanej právnej vety. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu\n(ako primárny predmet dovolacieho prieskumu) totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval\nodvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníkov konania (dnes strán sporu – pozn.\nnajvyššieho súdu) k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah\nodvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v\nodôvodnení. Treba mať pritom na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred\nodvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s\n15\n\npotvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací sud\nv plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení\nrozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie\nveci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie\nrozsudku súdu prvej inštancie.\n18. Špecificky k námietke skreslením toho, v čom mala väziť podstata rozdielnosti\npodkladov použitých na jednej strane znalkyňou\nznalcami\n\na\n\na na druhej strane\n\na k ďalšej z toho vyplývajúcej námietke\n\no neposkytnutí adresnej odpovede na argument o zásadne rovnakej vypovedacej hodnote\ndigitálne získaných kópií a originálov tých istých máp pritom treba uviesť,\nže ani opomenutie odvolacieho súdu vyporiadať sa s uvádzaným špecifickým argumentom\nneskoršej dovolateľky privodiť porušenie práva na spravodlivý proces v intenzite\npredpokladanej ustanovením § 420 písm f) C. s. p. nemohlo. Spor tu totiž bez ohľadu\nna jeho rôznu interpretáciu nižšími súdmi na jednej a žalobkyňou na druhej strane tkvel\nv použití jednej skupiny podkladov a z nich čerpaného skutkového zistenia na úkor podkladu\niného (a z neho vychádzajúceho skutkového zisteniu predstavujúceho významový protiklad\nk skutkovému zisteniu vzatému napokon za základ rozhodnutia) a v takomto prípade bolo\nbez právneho významu, či podkladom pre závery jedinej žalobkyňou prijímanej znalkyne\nboli rovnaké listiny ako u znalcov, ktorých posudky akceptoval aj odvolací súd (a pred ním\ni súd prvej inštancie).\n19. Pokiaľ sa totiž vytýkajú nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov\npre\n\nrozhodnutie,\n\nnesprávnosť\n\nv\n\nhodnotení\n\nvýsledkov\n\ndokazovania,\n\nči\n\nneúplne\n\na nedostatočne zistený skutkový stav veci, dovolací súd pripomína, že už podľa\npredchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných\noprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie\nrozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo\nnesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993\na 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011,\n5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Nová právna úprava na podstate\nuvedeného nič nezmenila.\n16\n\n20. Z hľadiska obsahového námietky dovolateľky, ktorými odôvodňovala porušenie\npráva na spravodlivý proces, smerovali tiež voči právnemu posúdeniu veci súdmi, ktoré\ndovotaleľka považovala za nesprávne. Najvyšší súd však už konštantne judikuje, že právnym\nposúdením veci nedochádza k znemožneniu realizácie procesných oprávnení účastníkovi\n(viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,\n5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Uvedené chápanie\ndopadu nesprávneho právneho posúdenia veci na možnosť účastníka uskutočňovať jemu\npatriace oprávnenia aj podľa novej právnej úpravy potvrdzuje právna veta rozhodnutia\nnajvyššieho súdu R 9/2017. Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti\nv zmysle § 420 písm. f) CSP...»\nÚstavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou\n(napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza,\nže považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný\nnedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne\nzistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania\npodľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ale len tzv. inú vadu konania\npodľa § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd nezistil\nv posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry,\na preto dospel k záveru, že v sťažnosti uvedené námietky sťažovateľky sú zjavne\nneopodstatnené.\nNa základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom\nuznesení sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017 zaoberal a ústavne akceptovateľným\nspôsobom aj vysporiadal s relevantnými dovolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými\nsa nestotožnil,\n\na\n\npreto\n\ndovolanie\n\nsťažovateľky\n\nproti\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nč. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené\na ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú\n\n17\n\noporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných\nustanovení právnych predpisov.\nNa základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017 a základnými právami\npodľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých\nporušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej\nby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť\nk záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších\nnávrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku\nkrajského súdu č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 a uznesenia najvyššieho súdu\nsp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie\nnáhrady trov konania).\nZ uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto\nrozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. apríla 2018\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "pozemok, pozemkové právo-hranice"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:b9b8b3c6-2688-424f-8766-484bb94c7273", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 394/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 394/2013 z 26. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-26", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9b8b3c6-2688-424f-8766-484bb94c7273"}, {"guid": "ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2012 z 22. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-22", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 227/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 227/2010 z 1. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-01", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "4a1a7b32-539d-4b9c-a4cf-e90212ca8013:cc23dfe9-cce5-45df-9b5a-667cd058b654", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8115205124.1", "spisova_znacka": "7Co/156/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/156/2016 z 26. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-02-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8115205124.1"}], "citovane_v": []}