{"guid": "ussr:231296b9-cf49-4562-a7a4-dbea51944813", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.285.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 285/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 285/2018 z 26. 4. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 26. apríla 2018, sp. zn. IV. ÚS 285/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.285.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-04-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/231296b9-cf49-4562-a7a4-dbea51944813", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.285.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.285.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.285.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 285/2018-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nLadislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť\na\n\n, obaja\n\n, zastúpených\n\nadvokátom JUDr. Ondrejom Sochorom, Prof. Sáru 3873/44, Banská Bystrica, ktorou\nnamietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 26/2014 z 29. mája 2015 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 1285/2015 z 30. mája 2016, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\no d m i e t a ako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2016\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“) a\n\n,\n\nobaja\n\n(ďalej len „sťažovateľ“, spolu ďalej\n\naj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu\nv Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 26/2014 z 29. mája 2015 (ďalej len\n„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 1285/2015 z 30. mája 2016 (ďalej len\n„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že\n\n(ďalej len\n\n„žalobkyňa“) sa žalobou doručenou Okresnému súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)\ndomáhala\n\nurčenia\n\nneplatnosti\n\nkúpnej\n\nzmluvy,\n\nktorej\n\npredmetom\n\nbol\n\nprevod\n\nspoluvlastníckeho podielu k špecifikovaným nehnuteľnostiam – rodinnému domu\na pozemku – zastavaným plochám a nádvoriam zo sťažovateľky ako predávajúcej\nna sťažovateľa\n\nako\n\nkupujúceho.\n\nO\n\nžalobe\n\nrozhodol\n\nokresný\n\nsúd\n\nrozsudkom\n\nč. k. 6 C 191/2013-110 z 20. novembra 2013 tak, že ju zamietol.\nProti rozsudku okresného súdu podala odvolanie žalobkyňa – proti výroku vo veci\nsamej – a sťažovatelia – proti výroku o trovách konania. O odvolaniach rozhodol krajský\nsúd napadnutým uznesením z 29. mája 2015 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nProti uzneseniu krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým uznesením z 30. mája 2016 tak, že dovolanie odmietol.\nSťažovatelia namietajú, že krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu podľa § 221\nods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), hoci podľa nich tento\nzákonný dôvod nebol daný. Namietajú tiež, že krajský súd ako odvolací súd rozhodol\nbez nariadenia pojednávania. Uvedené skutočnosti sťažovatelia namietali v dovolaní\na najvyšší súd tieto námietky „vyhodnotil izolovane a samostatne (avšak nie v ich\nvzájomnej súvislosti)“.\n\n2\n\nPodľa sťažovateľov § 221 ods. 1 písm. h) OSP nemožno aplikovať v prípade,\n„ak nesprávne právne posúdenie veci nie je dôsledkom použitia nesprávneho ustanovenia\nprávneho predpisu, ale dôsledkom nesprávnej interpretácie inak správne použitého\nustanovenia právneho predpisu, alebo dôsledkom jeho nesprávnej aplikácie na daný\nprípad. Odvolací súd nevzniesol žiadnu výhradu vo vzťahu k prípadnému nesprávnemu\npoužitiu ustanovenia právneho predpisu použitého prvostupňovým súdom vo svojom\nrozhodnutí (ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj ust. § 140, § 40a, §\n116 a § 117 Občianskeho zákonníka), čo samo o sebe vylučuje možnosť zrušiť rozhodnutie s\npoukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku – a to bez ohľadu na\nprípadné nedostatočné zistenie skutkového stavu zo strany prvostupňového súdu. Nakoľko\npodľa názoru samotného odvolacieho súdu je pre rozhodnutie vo veci samej nevyhnutné\ndoplniť dokazovanie, bolo podľa názoru sťažovateľa povinnosťou odvolacieho súdu buď\nopakovať na pojednávaní dokazovanie výsluchom účastníkov podľa § 213 ods. 3\nObčianskeho súdneho poriadku (tak ako uvedenú povinnosť uložil prvostupňovému súdu),\nalebo na pojednávaní doplniť dokazovanie podľa § 213 ods. 4 Občianskeho súdneho\nporiadku, a vo veci rozhodnúť podľa ust. § 220 Občianskeho súdneho poriadku (t. j. buď\nrozhodnutie potvrdiť, ak je vecne správne, alebo ho zmeniť).“. Vzhľadom na to, že neboli\nsplnené podmienky na zrušenie rozsudku okresného súdu, krajský súd mal podľa\nsťažovateľov nariadiť pojednávanie a mal opakovať, resp. doplniť dokazovanie. Keďže\nkrajský súd takto nepostupoval, odňal tým sťažovateľom možnosť konať pred súdom, čím\nbol podľa sťažovateľov naplnený dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP.\nSťažovatelia považujú za arbitrárny právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého „v\nprípade zrušujúceho uznesenia nie je potrebné nariaďovať pojednávanie... potreba nariadiť\npojednávanie vyplýva zo skutočnosti, že neexistuje zákonný dôvod na zrušenie odvolaním\nnapadnutého rozhodnutia, a keďže v prípade opakovania dokazovania... je povinnosťou\nsúdu nariadiť pojednávanie, mal odvolací súd pojednávanie nariadiť“.\nSťažovatelia poukazujú na nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 387/2010\na sp. zn. III. ÚS 46/2013, ktoré sa zaoberajú aplikáciou § 221 ods. 1 písm. h) OSP.\nUvádzajú, že dôvodom „na zrušenie rozhodnutia podľa tohto ustanovenia je kumulatívne\nsplnenie dvoch podmienok. Prvou podmienkou je nesprávne právne posúdenie veci\n\n3\n\nspočívajúce iba v tom, že súd prvého stupňa nepoužil správnu právnu normu. Druhou\npodmienkou je nedostatočné zistenie skutkového stavu...“. Sťažovatelia v rámci svojej\nargumentácie tiež odkazujú na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 19/2009\na sp. zn. 6 Cdo 180/2013.\nSťažovatelia ďalej argumentujú tým, že krajský súd «v prejednávanom prípade\naplikoval na vec ust. § 140, § 40a, § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka, a súčasne\nz odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, že by v otázke použitia právneho predpisu vytkol\nprvostupňovému súdu akékoľvek pochybenie. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu\nvšak nevyplývajú žiadne právne úvahy vo vzťahu k principiálnej námietke sťažovateľa,\nt. j. že v prejednávanom prípade nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom\nurčení.\n... uplatnenie ust. § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku neprichádza\ndo úvahy, ak nesprávne právne posúdenie veci nie je dôsledkom použitia nesprávneho\nustanovenia právneho predpisu, ale dôsledkom nesprávnej interpretácie inak správne\npoužitého ustanovenia právneho predpisu, alebo dôsledkom jeho nesprávnej aplikácie\nna daný prípad. Odvolací súd nevzniesol žiadnu výhradu vo vzťahu k prípadnému\nnesprávnemu použitiu ustanovenia právneho predpisu použitého prvostupňovým súdom\nvo svojom rozhodnutí (ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj ust. § 140,\n§ 40a, § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka), čo samo o sebe vylučuje možnosť zrušiť\nrozhodnutie s poukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku –\na to bez ohľadu na prípadné nedostatočné zistenie skutkového stavu zo strany\nprvostupňového súdu. Nakoľko podľa názoru samotného odvolacieho súdu je pre\nrozhodnutie vo veci samej nevyhnutné doplniť dokazovanie, bolo podľa názoru sťažovateľa\npovinnosťou odvolacieho súdu buď opakovať na pojednávaní dokazovanie výsluchom\núčastníkov podľa § 213 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (tak, ako uvedenú povinnosť\nuložil prvostupňovému súdu), alebo na pojednávaní doplniť dokazovanie podľa § 213 ods. 4\nObčianskeho súdneho poriadku, a vo veci rozhodnúť podľa ust. § 220 Občianskeho súdneho\nporiadku (t. j. buď rozhodnutie potvrdiť, ak je vecne správne, alebo ho zmeniť).\n... Podľa názoru sťažovateľa tak zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu\nrozhodnutím odvolacieho súdu bez naplnenia zákonného dôvodu [§ 221 ods. 1 písm. h)\n\n4\n\nOSP] a bez náležitého odôvodnenia splnenia podmienok na takýto postup vykazuje znaky\nsvojvoľného a arbitrárneho rozhodnutia, ktoré má za následok odňatie možnosti\nsťažovateľa konať pred odvolacím súdom...\n... Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu (str. 5 a 6) vyplýva, že „odvolací súd\ndospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je možné ani potvrdiť ani zmeniť, preto ho\npodľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Súd prvého\nstupňa vychádzal zo skutkových záverov, nemajúcich oporu vo vykonanom dokazovaní“.\nŽiadne ďalšie právne úvahy a názory odvolacieho súdu vo vzťahu k splneniu podmienok\nna zrušenie prvostupňového rozsudku postupom podľa § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho\nsúdneho poriadku, z uznesenia odvolacieho súdu, nevyplývajú.».\nSťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhujú, aby ústavný súd nálezom\nrozhodol tak, že vysloví porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nuznesením krajského súdu z 29. mája 2015 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nz 30. mája 2016, napadnuté rozhodnutia zruší a veci vráti krajskému súdu alternatívne\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovatelia si zároveň uplatnili úhradu\ntrov konania.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\n\n5\n\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní\nktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\n\n6\n\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1\ndohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,\nže vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto\npovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť\nodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom\nna okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda\nnevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie\nbezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,\nktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento\nargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;\nHiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko\nz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\n\n7\n\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu\nz 29. mája 2015\nKrajský súd napadnutým uznesením z 29. mája 2015 zrušil rozsudok okresného súdu\nz 20. novembra 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd poukázal\nna odôvodnenie rozsudku okresného súdu, na odvolanie žalobkyne, na vyjadrenie\nsťažovateľov a následne uviedol:\n«Súd prvého stupňa vychádzal zo skutkových záverov, nemajúcich oporu\nvo vykonanom dokazovaní. Právny záver prvostupňového súdu o prevode spoluvlastníckeho\npodielu medzi žalovanými v 1/ a 2/ rade, že išlo o prevod medzi „blízkymi osobami“\nv zmysle ust. § 116 OZ vychádza zo skutkových záverov, ktoré nemajú oporu vo vykonanom\ndokazovaní a potom je nesprávny aj jeho právny záver o nedôvodnosti žaloby o neplatnosť\nkúpnej zmluvy pre porušenie predkupného práva žalovanou v 1/ rade ako podielovou\nspoluvlastníčkou podľa § 140 OZ.\nPredmetom\n\nkonania\n\nje\n\nžaloba\n\nžalobkyni\n\nako\n\npodielovej\n\nspoluvlastníčky\n\nvoči žalovaným v 1/ a 2/ rade, ktorou sa domáhala relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy\nuzatvorenej dňa 17. 9. 2012 medzi žalovanou v 1/ rade ako predávajúcou a žalovaným v 2/\nrade ako kupujúcim. Návrh odôvodňovala tým, že je podielovou spoluvlastníčkou v podiele\n½ nehnuteľností v kat. úz.\n\n(bližšie špecifikované v žalobe) v súčasnosti\n\nzapísaných na Správe katastra v Topoľčanoch na LV č.\n\na druhým podielovým\n\nspoluvlastníkom týchto nehnuteľností v podiele ½ je žalovaný v 2/ rade. Tento žalovaný\nnadobudol spoluvlastnícky podiel kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 17. 9. 2012\nso žalovanou v 1/ rade ako predávajúcou. Žalovaní sú bývalí manželia a žalovaná v 1/ rade\nbez toho, aby svoj spoluvlastnícky podiel najskôr ponúkla žalobkyni, ktorá má predkupné\nprávo, previedla ho na svojho bývalého manžela – žalovaného v 2/ rade. Pretože žalovaní\nv 1/ a 2/ rade nie sú blízke osoby v zmysle ust. § 116 OZ, žalovaná v 1/ rade nedodržala\npredkupné právo žalobkyne, ktorá má záujem na kúpe spoluvlastníckeho podielu žalovanej\n1/ rade a preto sa domáha neplatnosti tejto kúpnej zmluvy.\nSúd prvého stupňa zistený skutkový stav posúdil tak, že podľa § 40a Občianskeho\nzákonníka sa žalobkyňa dovolala relatívnej neplatného právneho úkonu v žalobe na začatie\n\n8\n\nkonania po tom, čo žaloba bola doručená žalovaným, kedy nastali účinky dovolania\nsa relatívnej neplatnosti. Súd ďalej skúmal dôvody neplatnosti uvedené v § 140\nObč. zákonníka, t. j. či žalovaná v 1/ rade ako podielová spoluvlastníčka pri prevode svojho\nspoluvlastníckeho podielu na žalovaného v 2/ rade dodržala predkupné právo žalobkyne.\nSúd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaná v 1/ rade neporušila predkupné právo\nžalobkyne, lebo žalovaní v 1/ a 2/ rade sú osobami blízkymi (v zmysle ust. § 116 OZ),\na preto žalobu zamietol.\nOdvolací súd viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania žalobkyne (§ 212 ods. 1 OSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že súd prvého stupňa vychádzal\nzo skutkových záverov, nemajúcich oporu vo vykonanom dokazovaní. Právny záver\nprvostupňového súdu o tom, že žalovaní v 1/ a 2/ rade sú „blízkymi osobami“ v zmysle\nust. § 116 OZ vychádza zo skutkových záverov, ktoré nemajú oporu vo vykonanom\ndokazovaní a potom je predčasný aj právny záver súdu prvého stupňa o dodržaní\npodmienok ust. § 140 OZ žalovanou v 1/ rade pri prevode jej spoluvlastníckeho podielu na\nžalovaného v 2/ rade.\nSúd prvého stupňa pri posúdení otázky či v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy boli\nžalovaní v 1/ a 2/ rade ako bývalí (rozvedení) manželia „blízkymi osobami“ (podľa\nust. § 116 OZ) vychádzal len z výpovedí účastníkov a dvoch svedkov (deti žalovaných), ktorí\nzhodne tvrdili, že po rozvode manželstva žalovaných zostali bývať v jednom byte a vedú\nspoločnú domácnosť, ich vzťahy sa zlepšili natoľko, že obnovili spolužitie a ich vzťah\nzodpovedá vzťahu druha a družky.\nPodľa § 140 OZ ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci\npredkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§ 116, 117). Ak sa spoluvlastníci\nnedohodnú o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne\npodľa veľkosti podielov.\nPodľa § 40a OZ, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a,\n140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon\nza platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu\nnedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny\núkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon\nv rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu,\n\n9\n\nv ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti\ndovolá.\nPodľa § 116 OZ, blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel;\niné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke,\nak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.\nZ citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že podstatnou otázkou v tejto veci bolo\nposúdenie toho, či žalovaní v 1/ a 2/ rade ako bývalí (rozvedení) manželia môžu byť\nosobami blízkymi v pomere obdobnom pomeru rodinnému a ak by ujmu, ktorú utrpel jeden\nz nich, druhý pociťoval ako ujmu vlastnú.\nUjmu, ktorú utrpí jedna osoba, pociťuje druhá osoba dôvodne ako ujmu vlastnú\nnielen preto, že sú (navzájom) v pomere rodinnom alebo obdobnom, ale vždy len vtedy,\nak je ich vzájomný vzťah hlavne po stránke citovej natoľko intenzívny, že každý z nich\npovažuje za „svoju“ (osobne sa ho to dotýka) každú ujmu, ktorá by sa prihodila tomu\ndruhému; pri splnení tejto podmienky majú iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom\npostavenie osôb navzájom blízkych bez ohľadu na to, či žijú v spoločnej domácnosti.\nČi o splnenie tejto podmienky v konkrétnom prípade ide, súd posudzuje podľa okolností\nkonkrétneho prípadu (porovnaj právny názor vyslovený v rozsudku NS ČR zo dňa\n20. 3. 2013 sp. zn. 21 Cdo 2346/2011, v uznesení NS ČR z 30. 3. 2010 sp. zn.\n22 Cdo 2789/2008, alebo rozsudok zo dňa 29. 1. 2013 sp. zn. 21 Cdo 808/2012).\nV prejednávanej veci sa súd prvého stupňa touto okolnosťou dostatočne nezaoberal\npretože svoj záver o tom, že žalovaní v 1/ a 2/ rade sú osobami blízkymi, oprel len o zistenie,\nže žijú v spoločnej domácnosti, čo samo osobe nie je určujúce. V prípade že ide o bývalých\nmanželov, ako je to aj v tejto veci, je nevyhnutné zaoberať sa okolnosťami vzájomných\nvzťahov v širšom rozsahu ako je len bývanie v jednom byte. Predovšetkým bolo potrebné\npripojiť a oboznámiť sa s rozvodovým spisom, so spisom týkajúcim sa určenia výživného\nna rozvedenú manželku (tvrdenie žalovaného na č. l. 82), podrobnejšie vypočuť účastníkov\nna okolnosti ich vzájomných vzťahov po rozvode manželstva a v čase uzatvorenia kúpnej\nzmluvy (prečo zostali bývať v jednom byte, aké boli majetkové pomery každého z nich,\nči žalovaná v 1/ rade aj po rozvode udržiavala, čo bolo dôvodom, že žalovaní práve\nv roku 2012 uzavreli kúpnu zmluvu, kto si prenajal byt a uhrádzal jeho náklady a či stále\ntrvá nájom tohto bytu a kto ho užíva, kedy volal žalovaný v 2/ rade do bytu políciu a z akého\n\n10\n\ndôvodu). Záver súdu prvého stupňa, že medzi žalovanými v 1/ a 2/ rade ide o osoby blízke\nv zmysle ust. § 116 OZ nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ktoré bude potrebné\nv naznačenom smere doplniť a následne opätovne vo veci rozhodnúť vrátane rozhodnutia\no náhrade trov konania.»\nPodľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa\nnesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu\na nedostatočne zistil skutkový stav.\nPod nepoužitím správnej právnej normy treba rozumieť tri možnosti. Jednou je,\nak súd aplikoval na daný právny vzťah úplne inú právnu normu, ako mal\n(napr. na obchodnoprávny vzťah aplikoval Občiansky zákonník, hoci mal aplikovať\nObchodný zákonník). Druhou možnosťou je, ak na daný právny vzťah aplikoval správnu\nprávnu normu, no súčasne aplikoval nesprávne ešte aj ďalšiu právnu normu\n(napr. na obchodnoprávny vzťah aplikoval Obchodný zákonník aj Občiansky zákonník,\nhoci mal aplikovať len Obchodný zákonník). A napokon treťou možnosťou je, ak na daný\nprávny vzťah aplikoval síce správnu právnu normu, ale okrem nej mal aplikovať ešte\naj ďalšiu, ale tú už neaplikoval (napr. na obchodnoprávny vzťah správne aplikoval\nObchodný zákonník, ale mal aplikovať aj Občiansky zákonník a ten už neaplikoval).\nNedostatočné zistenie skutkového stavu môže mať dve rôzne príčiny. Jednou je,\nže súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazné prostriedky potrebné na zistenie\nrozhodujúcich skutočností [§ 205 ods. 2 písm. c)]. Druhou je skutočnosť,, že doteraz zistený\nskutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazné prostriedky,\nktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a).“ (Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny\nporiadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, citované\npodľa www.beck-online.cz, stav k 23. 4. 2018).\nVychádzajúc z uvedeného neobstojí námietka sťažovateľov, že nebol daný dôvod\npodľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP na zrušenie rozsudku okresného súdu, keďže nesprávne\nprávne posúdenie okresného súdu nemalo spočívať v použití nesprávneho ustanovenia\n\n11\n\nprávneho predpisu. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu síce vyplýva,\nže krajský súd nespochybnil aplikáciu § 40a a § 140 Občianskeho zákonníka, je však\ntiež zrejmé, že spochybnil aplikáciu § 116 Občianskeho zákonníka, t. j. že sa malo upustiť\nod uplatnenia predkupného práva žalobkyne z dôvodu, že v prejednávanej veci išlo o prevod\nmedzi blízkymi osobami podľa § 116 Občianskeho zákonníka. Z argumentácie krajského\nsúdu vyplýva, že na základe vykonaného dokazovania nie je zrejmé, či § 116 Občianskeho\nzákonníka bolo potrebné aplikovať. V závislosti od ďalšieho dokazovania by takto bolo\nmožné dospieť aj k záveru, že aplikácia tohto ustanovenia, t. j. § 116 Občianskeho\nzákonníka vôbec v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Z tohto pohľadu vyplýva,\nže nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom malo spočívať v aplikácii\nnesprávneho ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka, keďže je potrebné doplniť\ndokazovanie, aby bolo možné urobiť záver o možnej aplikácii uvedeného ustanovenia.\nZáver o aplikácii § 116 Občianskeho zákonníka bol takto na základe zisteného skutkového\nstavu nepreskúmateľný, t. j. nebolo možné posúdiť, či okresný súd pri aplikácii § 116\nObčianskeho zákonníka aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu. Z argumentácie\nkrajského súdu v napadnutom uznesení takto dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov\nkrajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a na akom skutkovom a právnom základe\ndospel k záveru o existencii dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP na zrušenie rozsudku\nokresného súdu. Právny záver krajského súdu ústavný súd nepovažuje za arbitrárny\na ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný.\nNeobstojí ani námietka sťažovateľov, podľa ktorej krajský súd sa nezaoberal\nexistenciou naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení neplatnosti kúpnej zmluvy\npodľa § 80 písm. c) OSP. Rozsudok okresného súdu vo veci samej napadla odvolaním\nžalobkyňa, ktorá existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nijako\nnespochybňovala. Vzhľadom na to, že krajský súd ako odvolací súd je rozsahom a dôvodmi\nodvolania viazaný (§ 212 ods. 1 OSP), nebol takto dôvod, aby sa zaoberal otázkou\nnaliehavého právneho záujmu žalobkyne. Sťažovatelia rozsudok okresného súdu napadli\nodvolaním smerujúcim proti výroku o trovách konania, preto ani z tohto hľadiska skúmanie\npodmienky podľa § 80 písm. c) OSP neprichádzalo do úvahy.\n\n12\n\nUvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov\nz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľov v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu z 30. mája 2016\nVychádzajúc z obsahu sťažnosti sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania\nsústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal\ns dovolacími námietkami sťažovateľov, ktorými odôvodňovali prípustnosť dovolania,\nsledujúc pritom skutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne\nneopodstatnenú.\nV súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npoukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,\nže otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov\n(napr. II. ÚS 324/2010).\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení skúmal prípustnosť dovolania sťažovateľov\na dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné zo žiadneho z dôvodov podľa § 239 ods. 1\na 2 OSP. Následne – vychádzajúc z dovolacej argumentácie sťažovateľov – skúmal\nexistenciu vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP a uviedol:\n«Dovolatelia odňatie možnosti pred súdom konať spájali s tým, že odvolací súd\nvo veci nenariadil pojednávanie, hoci odvolací dôvod zrušenia a vrátenia veci súdu prvého\n\n13\n\nstupňa vyvodzoval z § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p., t. j., že skutkové zistenia nemajú oporu\nvo vykonanom dokazovaní. Podľa ich názoru bolo povinnosťou odvolacieho súdu\ndokazovanie opakovať (§ 213 ods. 3 O. s. p.) a za tým účelom nariadiť pojednávanie (§ 214\nods. 1 O. s. p.).\nAk odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 O. s. p.\na vec mu vráti na ďalšie konanie, napriek tomu, že pre to neboli dané procesné predpoklady\na namieste bolo iné rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 219 O. s. p. alebo § 220 O. s. p.),\nide o nesprávne rozhodnutie. Takéto nesprávne rozhodnutie ale nemožno stotožňovať\ns procesnou vadou konania odnímajúcou účastníkovi možnosť realizovať jemu patriace\nprocesné oprávnenia v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Toto ustanovenie totiž dáva\nodňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou\nčinnosťou súdu (procedúrou prejednania veci), nie s jeho rozhodovaním. Navyše, po vrátení\nveci na ďalšie konanie súd pokračuje v prejednávaní veci a účastníkom konania zostávajú\nzachované ich procesné oprávnenia. Otázka dopadov takéhoto nesprávneho rozhodnutia\nna rýchlosť a hospodárnosť konania je z pohľadu § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. irelevantná.\nPodľa § 213 ods. 1 O. s. p. je odvolací súd viazaný skutkovým stavom, tak ako\nho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 O. s. p. V zmysle\n§ 213 ods. 3 O. s. p. vtedy, keď má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel\nna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie\nv potrebnom rozsahu opakuje sám.\nPri posudzovaní opodstatnenosti tejto námietky treba mať na zreteli, že (iba vtedy)\nak sa odvolací súd chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe\nbezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, musí dokazovanie sám zopakovať a zadovážiť\nsi tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. Pokiaľ\ntak nepostupuje, koná procesne nesprávne.\nNemožno však prehliadnuť, že ak (prípadne) odvolací súd porušil ustanovenie § 213\nods. 3 O. s. p., nezakladá to procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.\nRozhodovacia prax najvyššieho súdu považuje tento procesne nesprávny postup\nodvolacieho súdu (len) za tzv. inú procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/\nO. s. p., ktorá ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Cdo 190/2008, 3 Cdo 258/2012 a 3 Cdo 288/2014).\n\n14\n\nNajvyšší súd v nadväznosti na vyššie uvedené konštatuje, že ak (prípadne) v konaní\npred odvolacím súdom došlo k tejto procesnej vade, dovolateľmi vytýkaná procesná\nnesprávnosť nezakladá prípustnosť ich dovolania.\nZ obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd o odvolaní žalobkyne a žalovaných 1/ a 2/\nrozhodoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Vychádzal pritom z ustanovenia\n§ 214 ods. 2 O. s. p. (v znení účinnom v čase jeho rozhodovania) majúc za to, že v tomto\nprípade nebola splnená žiadna z podmienok § 214 ods. 1 O. s. p., za splnenia ktorých\nby bolo treba odvolacie pojednávanie nariadiť...\nNajvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že dovolaním žalovaných 1/ a 2/\nje napadnuté zrušujúce uznesenie a preto odvolací súd postupoval v súlade so zákonom,\npokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa i bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho súdu nemal za následok odňatie možnosti\nžalovaných 1/ a 2/ konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.\nK námietke nepreskúmateľnosti (t. j. nedostatku v odôvodnení) rozhodnutia súdu\nnižšieho stupňa, ktorou žalovaní 1/ a 2/ odôvodnili prípustnosť svojho dovolania v zmysle\n§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., dovolací súd odkazuje na stanovisko, ktoré prijalo\nobčianskoprávne kolégium najvyššieho súdu 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého\nprávna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle\n§ 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie\nrozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,\nmôže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/\nObčianskeho súdneho poriadku...“\nS poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia\nnamietaná dovolateľmi považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/\nO. s. p., ktorá ako už bolo vyššie uvedené je relevantným dovolacím dôvodom avšak\nprípustnosť dovolania nezakladá.\nLen v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nsúdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., a to napríklad vtedy,\nak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne\nodôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné\n\n15\n\nnedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia\nk „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp\nprávnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád\nalebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia\n„vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty\n(pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Dovolací súd však nezistil, že by\no takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia\nodvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje\nrozhodnutie.»\nK ďalšej dovolacej argumentácii sťažovateľov najvyšší súd uviedol:\n„Dovolanie je žalovanými 1/ a 2/ odôvodnené tiež existenciou inej vady, ktorá mala\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),\nako aj nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).\nInou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), na ktorú musí dovolací súd\nprihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel\nod vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia.\nJej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení\nupravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce\nrelevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní,\nsama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda\nkonanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté\nprocesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (pozn.: dovolací súd napadnuté\nrozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť\ndovolania.\nObdobne tieto závery platia pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2\npísm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\nvyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.\nNesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;\ndochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce\naplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych\n\n16\n\nskutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci\nsúdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne\nprípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo (prípadne) nesprávne právne\nposúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania (viď tiež\nR 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,\n2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,\n7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1\nO. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O. s. p. ako\nzakladajúci prípustnosť dovolania.“\nVychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd\nsa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími\nnámietkami, ktoré sťažovatelia uplatnili vo svojom dovolaní smerujúcom proti\nnapadnutému uzneseniu krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal,\nsú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem,\nktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné\na udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľmi označenými\nprávami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie.\nÚstavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je\npovinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané\nsťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho\npovažovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa\ndohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody\nprípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup\na rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto\npoužitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu\nsťažovateľov k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.\n\n17\n\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,\nže medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia\nporušenia sa sťažovatelia domáhajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej\nby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru\no ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nPo odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. apríla 2018\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "zmluva-kúpna zmluva", "dovolanie-dovolacie dôvody", "arbitrárnosť", "odvolanie-odvolacie dôvody", "spoluvlastníctvo-podielové", "zmluva-neplatnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b"}, {"guid": "ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 387/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/2010 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "3e5b1aed-e7a3-4ee5-bd3f-39b287be3387:4e766810-f6ae-48cb-a85a-89fce810f113", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5612210571.3", "spisova_znacka": "7Co/26/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/26/2014 z 25. 3. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-03-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5612210571.3"}], "citovane_v": [{"guid": "a9733ef6-cba7-4c0b-9114-4460449f8adc:a2dc8145-c967-498b-b529-e4659d60d768", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6618202767.3", "spisova_znacka": "6Cdo/164/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/164/2022 z 29. 5. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-05-29", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6618202767.3"}, {"guid": "e633d413-3dd2-41a5-9a72-940ebeb25b78:aa9096e2-6914-45ea-bfc4-1870fb2fb9f9", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2024:4622200620.2", "spisova_znacka": "25Co/9/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/9/2024 z 24. 7. 2024", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2024-07-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2024:4622200620.2"}]}