{"guid": "ussr:e339d374-61d8-437f-b8bc-afd334705d9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.288.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/2018 z 26. 4. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 26. apríla 2018, sp. zn. IV. ÚS 288/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.288.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-04-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e339d374-61d8-437f-b8bc-afd334705d9e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.288.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.288.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.288.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIV. ÚS 288/2018-9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nLadislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť\na\nadvokátom\n\n, obaja\n\n, zastúpených\n\n,\n\n, vo veci namietaného\n\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného\nsúdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 16 P 350/2016 a jeho uzneseniami\nz 23. októbra 2017 a 9. novembra 2017, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní\nvedenom pod sp. zn. 8 CoP 366/2017 a jeho uznesením zo 17. januára 2018 a v konaní\nvedenom pod sp. zn. 8 CoP 367/2017 a jeho uznesením zo 17. januára 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2018\ndoručená sťažnosť\n\na\n\n, obaja\n\n(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\npostupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 16 P 350/2016 (ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“)\na jeho uzneseniami z 23. októbra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu\nz 23. októbra 2017“) a 9. novembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu\nz 9. novembra 2017“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 366/2017 a jeho uznesením zo 17. januára 2018\na v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 367/2017 a jeho uznesením zo 17. januára 2018.\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia podali okresnému\nsúdu návrh na zverenie maloletého\n\n, nar.\n\n(ďalej len „maloletý“),\n\ndo ich spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti. Konanie o tomto návrhu je okresným\nsúdom vedené pod sp. zn. 16 P 350/2016.\nSťažovatelia v sťažnosti uvádzajú okolnosti, ktoré ich viedli k podaniu predmetného\nnávrhu. Uvádzajú, že maloletý vyrastal od piateho dňa svojho života v ich rodine,\npričom sťažovatelia ho vychovávali ako profesionálni rodičia a vytvorili si vzájomne silný\ncitový vzťah. Dňa 21. októbra 2016 sťažovatelia písomne upovedomili Detský domov\no ich záujme o náhradnú osobnú starostlivosť s tým, že po «tom, ako\nSťažovateľka oznámila svojmu vtedajšiemu zamestnávateľovi záujem na zverení maloletého\ndo náhradnej osobnej starostlivosti, bol maloletý zo starostlivosti Sťažovateľov odobratý.\nNapriek vedomosti o záujme Sťažovateľov o náhradnú osobnú starostlivosť bol\nvoči maloletému začatý proces medzinárodného osvojenia v spolupráci s Centrom\n\n2\n\npre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (ďalej len ako „CIPC“). Z tohto dôvodu\nSťažovatelia kontaktovali CIPC a dohodli sa na osobnom stretnutí, ktoré sa uskutočnilo\ndňa 18. 11. 2016. Na tomto stretnutí Sťažovatelia oznámili riaditeľke CIPC ich záujem\nna zabezpečení náhradnej osobnej starostlivosti maloletému. Svoje stanovisko Sťažovatelia\npotvrdili CIPC písomne emailom zo dňa 19. 11. 2016. Nakoľko Sťažovatelia nedostali\nod CIPC odpoveď, dňa 28. 11. 2016 Sťažovatelia písomne vyzvali CIPC na vyjadrenie sa,\npričom dostali v ten istý deň odpoveď, z ktorej vyplynulo iba to, že o úkonoch týkajúcich\nsa maloletého budú informované osoby, ktoré sú účastníkmi konaní.\nPre neurčitú odpoveď a nečinnosť zo strany CIPC, podali Sťažovatelia návrh\nna zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti... Sťažovatelia zistili,\nže maloletý je od 05. 01. 2017 umiestnený v predosvojiteľskej starostlivosti. Následne\nSťažovatelia zistili, že maloletý odcestoval dňa 07. 01. 2017 na Maltu za účelom výkonu\npredosvojiteľskej starostlivosti.».\nOkresný súd napadnutým uznesením z 23. októbra 2017 prerušil konanie o zverení\nmaloletého do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti sťažovateľov do právoplatného\nskončenia konania o návrhu na osvojenie maloletého vedeného okresným súdom\npod sp. zn. 5 P 272/2017. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia\nodvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 8 CoP 366/2017\nzo 17. januára 2018 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.\nSťažovatelia podali okresnému súdu v konaní o zverení maloletého do náhradnej\nosobnej starostlivosti návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhali,\naby okresný súd uložil orgánu sociálnoprávnej ochrany detí zabezpečiť návrat maloletého\nna územie Slovenskej republiky s tým, že neodkladné opatrenie by zaniklo právoplatnosťou\nrozhodnutia vo veci samej.\nOkresný súd rozhodol napadnutým uznesením z 9. novembra 2017 tak, že návrh\nsťažovateľov na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Proti tomuto uzneseniu\nokresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým\n\n3\n\nuznesením sp. zn. 8 CoP 367/2017 zo 17. januára 2018 tak, že uznesenie okresného súdu\npotvrdil.\nSťažovatelia ďalej uvádzajú:\n«Orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately majú zo zákona\npovinnosť uprednostniť umiestnenie maloletého v krajine jeho pôvodu v prípade, pokiaľ je\nmožné mu v krajine pôvodu poskytnúť adekvátnu starostlivosť. Zároveň čl. 21 písm. b)\nMedzinárodného dohovoru o právach dieťaťa, ktorý je súčasťou Slovenského právneho\nporiadku hovorí, že medzištátne osvojenie je poslednou možnosťou starostlivosti o dieťa\nv prípade, ak dieťa nemôže byť umiestnené v pestúnskej alebo osvojiteľskej rodine alebo\nnemôže byť oň iným vhodným spôsobom postarané v krajine jeho pôvodu. V čase vydania\nrozhodnutia o predosvojiteľskej starostlivosti mali vedomosť o záujme Sťažovateľov\no náhradnú osobnú starostlivosť Detský domov\n\n, CIPC a Úrad práce\n\nsociálnych vecí a rodiny.\nAko Okresný súd Spišská Nová Ves tak aj Krajský súd v Košiciach vyjadril právny\nnázor, že čl. 21 Dohovoru o právach dieťaťa nie je priamo vykonateľný a aplikovateľný\npodľa teórie medzinárodného práva a má len charakter všeobecnej zásady. Sťažovatelia\nsa s týmto názorom nestotožňujú, pričom zastávajú názor, že oba súdy mali vziať\nustanovenie tohto článku do úvahy a aplikovať ho na daný skutkový stav prostredníctvom\nvýkladových pravidiel, s ohľadom na morálku a na najlepší záujem dieťaťa...\nMaloletý je štátnym občanom Slovenskej republiky a podľa dôkazov vykonaných\nv konaní je nesporné, že maloletý viackrát prejavil nesúhlas s tým, že má byť umiestnený\nna Maltu. Ako medzinárodný Dohovor o právach dieťaťa v jeho článku 12, tak aj slovenský\nzákon o rodine v § 43 ods. 1 výslovne uvádzajú, že aj názor dieťaťa má byť v konaní\nvypočutý a vzatý v úvahu. V prípade maloletého jeho názor nebol vzatý v úvahu, čo taktiež\npoukazuje na konanie kompetentných orgánov v rozpore s najlepším záujmom maloletého.\nUmiestnenie maloletého do slovenskej rodiny má absolútnu prednosť pred\nmedzinárodným osvojením. Zapísaním maloletého do prehľadu detí, ktorým možno\nsprostredkovať medzinárodné osvojenie neskončila povinnosť orgánu sociálnoprávnej\nochrany deti, hľadať pre maloletého rodinu na Slovensku. Takéto riešenie dokonca\nnemuseli hľadať, nakoľko od októbra 2016 boli orgány informované o záujme Sťažovateľov.\n\n4\n\nUznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 16 P/350/2016-265 zo dňa\n23. 10. 2016 došlo k porušeniu práva Sťažovateľov na spravodlivý súdny proces, nakoľko\nprerušením ich konania, ktoré začalo skôr ako konanie vedené na Okresnom súde Spišská\nNová Ves pod sp. zn. 5 P/272/2017, sa uprednostnilo neskôr začaté konanie. Sťažovatelia\nmajú za to, že s ohľadom na skutočnosť, že konanie 5 P/272/2017 začalo až desať mesiacov\npo ich konaní a taktiež s ohľadom na čl. 21 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý\nhovorí o uprednostnení umiestnenia dieťaťa v krajine jeho pôvodu, došlo uznesením\nOkresného súdu... zo dňa 23. 10. 2016 k markantnému porušeniu práva na spravodlivý\nsúdny proces a zároveň aj k porušeniu práv maloletého priznaných mu Dohovorom\no právach dieťaťa.\nUznesením Okresného súdu... zo dňa 09. 11. 2016 došlo k porušeniu práva\nSťažovateľov na spravodlivý súdny proces nakoľko súd nezabezpečil prítomnosť maloletého\nza účelom jeho vypočutia a skutočný stav odvodil na základe poadopčných správ, ktoré boli\nspísané maltskou adopčnou agentúrou. V odôvodnení uznesenia, v časti týkajúcej\nsa znegovania obáv maloletého o presune na Maltu a následne vytvorenia si subjektívneho\nzáveru súdu na základe poadopčných správ ohľadom adaptácie maloletého v prostredí\npredosvojiteľov, všetky poadopčné správy, ktoré sú súčasťou spisu v tomto konaní sú takmer\ntotožné, pričom sú spísané výrazne v prospech predosvojiteľov. Tieto správy boli\nspracované pracovníkom adopčnej služby na Malte a nemožno ich považovať\nza dôveryhodné, nakoľko uvádzané skutočnosti nikým a ničím neboli overené a neexistuje\nžiaden dôkaz, ktorý by obsah správ podporoval. V poadopčných správach sú odpovede\nmaloletého pri otázke či by sa chcel vrátiť na Slovensko vyčiernené a teda nie je možné\nz nich objektívne vyčítať, ako maloletý odpovedal. Túto skutočnosť Sťažovatelia zistili\npri nahliadaní do súdneho spisu, kde zistili, že začiernené bolo jedno slovo, no napriek\ntomu v uznesení súd uvádza, že maloletý euforicky odpovedal, že „chce Maltu“. Taktiež\nv poadopčnej správe zo dňa 19. 04. 2017, kde maloletý znovu na otázku, či sa chce vrátiť\nna Slovensko dáva jednoslovnú odpoveď, ktorá je opätovne začiernená a nie je zrejmé\nako maloletý odpovedal. Taktiež odpovede na otázky, ktoré zaslal pracovník adopčnej\nagentúry z Malty nemožno považovať za vlastné vyjadrenia maloletého, nakoľko\nv januári 2017 a ani v apríli 2017 maloletý nemohol ovládať cudzí jazyk na takej úrovni,\naby bol schopný pochopiť význam položených otázok a plynule na ne odpovedať\n\n5\n\nv anglickom jazyku. V čase, keď maloletý odchádzal zo Slovenska z anglického jazyka\novládal minimum, pod ktorým možno rozumieť pár základných slovíčok ako Hello,\nThank you a Bye. Údajné vyjadrenia a odpovede maloletého preto Sťažovatelia považujú\nza vyjadrenia predosvojiteľov, ktoré sú značne skreslené a neodpovedajú skutočnému stavu.\nMaloletý nebol doposiaľ kontrolovaný sociálnym pracovníkom slovenských úradov, ktorý by\numožnil maloletému vyjadriť sa v materinskom jazyku a skontroloval by ako sa o\nmaloletého starajú predosvojitelia. Tento prístup súdu, t. j. nezabezpečenie dôkazu od\nktorého by bolo možné odvodiť skutočný stav, pričom relevantným dôkazom je v tomto\nprípade výlučne zaznamenaná výpoveď maloletého v materinskom jazyku, a následne jej\nposúdenie, je zjavným porušením práva na spravodlivý súdny proces. S ohľadom na vek a\nrozumovú vyspelosť maloletého je jeho výpoveď podstatná pre rozhodnutie vo veci samej a\nsúd svojim konaním odmietol zabezpečiť najpodstatnejší dôkaz, čím zjavne porušil právo\nSťažovateľov.\nNa základe podnetu trestného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky\nbolo dňa 08. 03. 2018 na Okresnom riaditeľstve policajného zboru v Spišskej Novej Vsi,\nOdbor kriminálnej polície, 2. oddelenie vyšetrovania pod ČVS: ORP-854/2-VYS-SN-2017\nzačaté trestné stíhanie pre zločin Zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326\nods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a)\nTrestného zákona vo veci osvojenia maloletého.»\nNa tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľov... upravené v čl. čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva\nupraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní\nvedenom pod sp. zn. 16 P/350/2016 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní\nvedenom pod sp. zn. 8 CoP/366/2017 a v konaní vedenom pod. sp. zn. 8 CoP/367/2017\nporušené bolo.\n2. Sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000 EUR\n(slovom tritisíc euro), ktoré im sú Okresný súd Spišská Nová Ves a Krajský súd v Košiciach\npovinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n\n6\n\n3. Sťažovateľom priznáva trovy konania/právneho zastúpenia 325,42 Eur..., ktoré\nsú Okresný súd Spišská Nová Ves a Krajský súd v Košiciach povinní zaplatiť spoločne\na nerozdielne na účet advokáta do dvoch mesiacov od tohto nálezu.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nPodľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť\nústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti\npetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127\nústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha\n(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred\nústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom\n\n7\n\nna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite\nsvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv\n(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).\nSťažovatelia v petite sťažnosti namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „postupom Okresného súdu Spišská Nová\nVes v konaní vedenom pod sp. zn. 16 P/350/2016 a postupom Krajského súdu v Košiciach\nv konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/366/2017 a v konaní vedenom pod. sp. zn.\n8 CoP/367/2017“. V odôvodnení sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že k porušeniu\nnimi označených\n\npráv\n\ndošlo\n\n„uznesením\n\nOkresného\n\nsúdu\n\nSpišská\n\nNová\n\nVes\n\nč. k. 16 P/350/2016-265 zo dňa 23. 10. 2016... Uznesením Okresného súdu Spišská Nová\nVes č. k. 16 P/350/2016-304 zo dňa 09. 11. 2016...“, pričom poukazujú na to, že proti\nnapadnutým uzneseniam okresného súdu podali odvolania, o ktorých rozhodol krajský súd\nnapadnutými uzneseniami zo 17. januára 2018.\nVychádzajúc z vymedzenej časti odôvodnenia sťažnosti a napriek nejednoznačnému\nvyjadreniu v petite sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia namietajú\nporušenie označených práv\n- postupom\n\nokresného\n\nsúdu\n\nv\n\nnapadnutom\n\nkonaní\n\na\n\njeho\n\nuzneseniami\n\nz 23. októbra 2017 a z 9. novembra 2017 a\n- postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 366/2017\na jeho uznesením zo 17. januára 2018 a postupom krajského súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 8 CoP 367/2017 a jeho uznesením zo 17. januára 2018.\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní\na jeho uzneseniami z 23. októbra 2017 a 9. novembra 2017\nŠpecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,\nže k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity\nvyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou\n\n8\n\nústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci\npredovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti\ninštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných\ndo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho\nuzneseniami z 23. októbra 2017 a 9. novembra 2017 ústavný súd poukazuje na princíp\nsubsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného\nsúdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenia\nokresného súdu a postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, pretože ich preskúmal krajský súd\nna základe odvolaní sťažovateľov.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci\nna jej prerokovanie.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 8 CoP 366/2017 a jeho uznesením zo 17. januára 2018 a postupom\nkrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 367/2017 a jeho uznesením\nzo 17. januára 2018\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\n\n9\n\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n1. Krajský súd ako odvolací súd napadnutým uznesením sp. zn. 8 CoP 366/2017\nzo 17. januára 2018 potvrdil uznesenie okresného súdu z 23. októbra 2017 o prerušení\nkonania a na zdôraznenie správnosti uznesenia okresného súdu v odôvodnení uviedol:\n„7. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie,\nako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania\npodľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 66 CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP\na dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa\nsprávnych ustanovení Civilného sporového a mimosporového poriadku, v súlade s § 191\nCSP vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej\nsúvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane\nsplnenia procesným podmienok pre prerušenie konania podľa ust. § 164 CSP, v dôsledku\nčoho je odôvodnenie napadnutého uznesenia presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd\nv celom rozsahu stotožňuje. Už aj konajúci súd sa vysporiadal s námietkami navrhovateľov\n\n10\n\nuplatnenými v odvolaní, a navrhovatelia ani v priebehu odvolacieho konania neuviedli\nžiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie vo veci. K odvolacím\nnámietkam navrhovateľov dodáva, že osvojenie je zdĺhavý proces vyžadujúci si splnenie\nviacerých zákonných podmienok tak na strane osvojiteľov ako aj osvojenca, ktorým vzniká\nmedzi osvojiteľom a osvojencom rovnaký vzťah aký je medzi rodičmi a deťmi.\nMedzi osvojencom a príbuznými osvojiteľa vzniká osvojením príbuzenský vzťah. Z povahy\nosvojenia jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie o osvojení je rozhodnutím o osobnom stave,\nje záväzné nie len pre účastníkov konania, ale erga omnes teda pre každého, s ktorým\nje spojené nadobudnutie tak rodičovských práv a povinností osvojiteľov k osvojovanému\ndieťaťu ako aj nadobudnutie práv osvojovaným dieťaťom, vyplývajúcich zo vzájomného\nvzťahu dieťaťa a rodiča. Na to, aby mohlo byť dieťaťa osvojené musia byť splnené zákonné\npodmienky jeho osvojiteľnosti. Z predloženého spisu nepochybne vyplýva, že o vyslovení,\nže sú splnené podmienky osvojiteľnosti mal.\n\nbolo rozhodnuté rozsudkom Okresného\n\nsúdu Spišská Nová Ves z 29. 1. 2013 č. k. 6 P/83/2011-50, ktorý nadobudol právoplatnosť\n2. 3. 2013. Z uvedeného je zrejmé, že proces osvojenia maloletého začal skôr ako bol\npodaný návrh navrhovateľov na jeho zverenie do náhradnej osobnej starostlivosti. Odvolací\nsúd poukazuje na to, že so zverením mal. dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti zákon\nnespája tak významné právne dôsledky ako s jeho osvojením. Náhradná starostlivosť je len\ndočasnou formou starostlivosti o dieťa, ktorá zaniká priamo zo zákona splnením niektorej\nzo zákonných podmienok, okrem iných aj dosiahnutím plnoletosti mal. dieťaťa, preto\nneposkytuje dieťaťu trvalé riešenie jeho zaradenia do rodinného prostredia. Naopak zánik\nosvojenia dieťaťa nenastáva priamo zo zákona, má trvalý charakter a jeho prípadné\nzrušenie je vždy spojené s rozhodnutím súdu. Medzi dieťaťom a osobou, ktorej je zverené\ndo náhradnej starostlivosti nevzniká rovnaký vzťah aký je medzi rodičmi a deťmi.\nZ uvedeného je nepochybné, že je v najlepšom záujme maloletého\n\nv prvom rade\n\nrozhodnúť o jeho osvojení a až následne o možnosti jeho zverenia do náhradnej osobnej\nstarostlivosti. Na základe týchto skutočností dospel odvolací súd k záveru, že konajúci súd\nsprávne a zákonne rozhodol o prerušení konania o zverení maloletého do náhradnej\nosobnej starostlivosti navrhovateľov z dôvodu, že v prebiehajúcom konaní o osvojenie\nsa riešia otázky, ktoré majú zásadný význam pre predmetné konanie.“\n\n11\n\nÚstavný\n\nsúd\n\npri\n\npreskúmavaní\n\nnapadnutého\n\nuznesenia\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nsp. zn. 8 CoP 366/2017 zo 17. januára 2018 vychádzal zo svojho ustáleného právneho\nnázoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu\nnemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože\nkonanie súdu prvej inštancie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden\ncelok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých\nrozhodnutí všeobecných súdov (tak súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho), ktoré boli\nvydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nÚstavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu z 23. októbra 2017,\nktorým tento rozhodol o prerušení konania. Okresný súd v uznesení o prerušení konania\nuviedol:\n„10. Podľa § 193 CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý\nprávny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo\nmedzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný\nrozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú\nzákladných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov\no tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa\nosobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku\nalebo zániku spoločnosti.\n11. Podľa § 43 CMP, rozsudok, ktorým je rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný\npre každého.\n12. Rozhodnutie o osvojení, ktoré je rozhodnutím o osobnom stave, je záväzné nie len\npre účastníkov konania, ale pre každého; toto rozhodnutie je podkladom pre zápis v matrike\n(knihe narodení) (Sbornik směrnic, usnesení, rozborů a zhodnocení soudní praxe, zpráv\no rozhodovaní soudů a soudních rozhodnutí NS ČSSR, ČSR a SSR 1965-19, sv. I, vydal\nNS ČSSR nákladem SEVT, Praha 1974, str. 349).\n13. Súd z činnosti tunajšieho súdu mal preukázané, že dňa 06. 10. 2017 bol\nna tunajšom súde podaný návrh na osvojenie maloletého\n\n.\n\n14. Rozhodnutie o osvojení maloletého dieťaťa je rozhodnutím o jeho osobnom stave,\nktoré je záväzné erga omnes. Súd si podľa § 193 CSP o tejto otázke nemôže urobiť\n\n12\n\npredbežné posúdenie. Na základe rozhodnutia o osvojení dochádza k zmene zápisov rodičov\nmaloletého dieťaťa v jeho rodnom liste. Zároveň sa v konaní osvojení zisťuje aj názor\ndieťaťa. Súd bol preto toho názoru, že v prebiehajúcom konaní o osvojení sa riešia otázky,\nktoré majú zásadný význam pre toto prebiehajúce konanie (zisťovanie názoru dieťaťa\na prípadná zmena subjektov na pozícii zapísaných rodičov v rodnom liste dieťaťa), preto\nsúd konanie postupom podľa § 164 CSP prerušil.“\n2. Krajský súd ako odvolací súd napadnutým uznesením sp. zn. 8 CoP 367/2017\nzo 17. januára 2018 potvrdil uznesenie okresného súdu z 9. novembra 2017 o zamietnutí\nnávrhu sťažovateľov na nariadenie neodkladného opatrenia. Krajský súd v napadnutom\nuznesení poukázal na odvolaciu argumentáciu sťažovateľov, na vyjadrenie Centra\npre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže a taktiež na vyjadrenie poručníka\nmaloletého – Detského domova v\n\n. Vychádzajúc z odôvodnenia\n\nnapadnutého uznesenia krajského súdu poručník maloletého vo svojom vyjadrení uviedol,\nže „pracovný pomer bol s navrhovateľmi rozviazaný dohodou po tom, čo zo záverov\npsychologického posudku klinickej psychologičky vyplynulo, že so zreteľom na účel\npsychologického vyšetrenia navrhovateľka v 2. rade nie je vhodnou osobou pre výkon\nprofesie profesionálneho rodiča, pretože má nevyvážene štruktúrovanú osobnosť\na emocionalitu. Zdôraznil, že ešte v marci 2016 na pravidelnom pohovore s navrhovateľkou\nsa riaditeľka detského domova informovala, v akom štádiu je možnosť pestúnskej\nstarostlivosti maloletého zo strany navrhovateľov vzhľadom na možnosť jeho zaradenia\ndo medzištátneho osvojenia. Na stretnutí 7. 4. 2016 navrhovateľka uviedla, že nemajú\nzáujem o pestúnsku starostlivosť maloletého a následne až po skončení pracovného pomeru\n21. 10. 2016 navrhovatelia informovali detský domov, že sa rozhodli pre zverenie\nmaloletého\n\ndo\n\nnáhradnej\n\nosobnej\n\nstarostlivosti.\n\nDetský\n\ndomov\n\ntiež\n\nzdôraznil,\n\nže navrhovatelia sa aktívne podieľali na príprave maloletého na medzištátne osvojenie,\nčo nepochybne vyplýva z ich správ ako profesionálnych rodičov za mesiace apríl, máj, jún\na júl 2016. V závere vyjadrenia detský domov konštatoval, že maloletý sa má v starostlivosti\nbudúcich osvojiteľov dobre a navrhovatelia vzhľadom na to, že neboli účastníkmi konania\no osvojiteľnosť nemajú objektívne vedomosti o priebehu stretnutí maloletého s budúcimi\nosvojiteľmi ani o jeho zverení do predosvojiteľskej starostlivosti a jeho odchode na Maltu.\n\n13\n\nVyjadril názor, že samotní navrhovatelia svojím konaním porušili práva maloletého\nna súkromie a ochranu osobnosti, pretože zverejnili jeho fotografie, celé meno a informácie\nz jeho súkromia v dennej tlači a na internetových stránkach a s televíznym štábom\nvycestovali za maloletým na Maltu, bez súhlasu poručníka maloletého, čím protiprávne\nzasiahli do jeho súkromia.“.\nKrajský\n\nsúd\n\nnásledne\n\nv\n\nnapadnutom\n\nuznesení\n\nsp.\n\nzn.\n\n8 CoP 367/2017\n\nzo 17. januára 2018 uviedol tieto právne závery:\n„10. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie\nako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania\npodľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom § 66 CMP a dospel k rovnakému záveru ako\nsúd prvej inštancie, že navrhovatelia v návrhu neosvedčili naliehavosť predbežnej úpravy\npomerov,\n\nani\n\nnebezpečenstvo\n\nbezprostredne\n\nhroziacej\n\nujmy\n\nmaloletému,\n\nktoré\n\nby odôvodňovalo okamžitý zásah súdu formou nariadenia neodkladného opatrenia\nza súčasného skutočného stavu, že o osvojiteľnosti maloletého už bolo právoplatne\nrozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 6 P/83/2011-53\nprávoplatným 2. 3. 2013. Odvolací súd konštatuje, že od právoplatnosti súdneho\nrozhodnutia o osvojiteľnosti maloletého od 2. 3. 2013 do právoplatného zverenia\nmaloletého do predosvojiteľskej starostlivosti, t. j. do 5. 1. 2017 mali navrhovatelia možnosť\nvykonať všetky zákonné úkony smerujúce k osvojeniu maloletého, ktoré ako to vyplýva\nz jeho účelu má prednosť pred akoukoľvek inou formou náhradnej starostlivosti, nota bene,\no ktorého sa starali ako profesionálni rodičia zamestnaní v detskom domove, a preto\nim právoplatnosť rozsudku o osvojiteľnosti maloletého bola známa. Súd prvej inštancie\nriadne zistil skutočný stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie o návrhu\nna nariadenie neodkladného opatrenia, posúdil ho podľa správnych ustanovení Civilného\nsporového a mimosporového poriadku a Dohovoru o právach dieťaťa, starostlivo prihliadal\nna všetky relevantné skutočnosti, vrátane toho, čo uviedli navrhovatelia v podanom návrhu,\nv dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého uznesenia presvedčivé a s jeho závermi\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Súd prvej inštancie sa dôsledne\na vyčerpávajúco vysporiadal s námietkami navrhovateľov uplatnenými v odvolaní, ktoré\nuviedli už v podanom návrhu a navrhovatelia ani v priebehu odvolacieho konania neuviedli\n\n14\n\nžiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o ich návrhu. Odvolací\nsúd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie zákonne rozhodol podľa príslušných\nustanovení vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky a medzinárodného práva\nso zreteľom na najlepší záujem maloletého dieťaťa a svoje rozhodnutie dôsledne odôvodnil.\nNa zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia odvolací súd tiež dodáva, že konajúci súd\npri rozhodovaní\n\no\n\npodanom\n\nnávrhu\n\ndôsledne\n\nposúdil\n\na\n\nsprávne\n\nvyhodnotil\n\nčlánok 21 Dohovoru o právach dieťaťa, z pohľadu jeho priamej, resp. nepriamej\nvykonateľnosti podľa teórie medzinárodného práva, ktorá ustálila právny názor, v zmysle\nktorého Dohovor o právach dieťaťa obsahuje vo svojom texte dve skupiny právnych noriem.\nPrvú skupinu tvoria právne normy priamo vykonateľné a druhú právne normy, ktoré\nnie sú priamo aplikovateľné, ale majú charakter všeobecných zásad, v dôsledku čoho\nkonajúci súd správne vyhodnotil nesprávnu interpretáciu čl. 21 Dohovoru vyslovenú\nnavrhovateľmi o nutnosti okamžitej realizácie premiestnenia maloletého späť na Slovensko\nbez zreteľa na pozitívny obsah poadopčných správ. Takúto interpretáciu správne označil\nza nenáležitú a rozhodne nie určujúcu pre vydanie neodkladného opatrenia, ktorým\nby sa nariadil návrat maloletého dieťaťa z Malty na Slovensko, čím by sa vytrhlo\nzo súčasného prostredia, v ktorom sa podľa dosiaľ prezentovaných správ cíti komfortne.\nK odvolacím námietkam navrhovateľov odvolací súd tiež konštatuje, že samotný charakter\nkonania o neodkladnom opatrení, v ktorom konajúci súd má zákonnú povinnosť rozhodnúť\no návrhu v 7 alebo 30 dňovej lehote, neumožňuje ani súdu prvej inštancie, ani odvolaciemu\nsúdu vykonať náležité dokazovanie a riadne zistiť skutočný stav veci tak, ako to bolo\nuž vyššie konštatované, najmä v tak závažnej veci, akým je návrat maloletého dieťaťa\nna územie Slovenskej republiky, ktoré bolo právoplatne zverené do predosvojiteľskej\nstarostlivosti budúcich osvojiteľov v rámci konania o medzištátnom osvojení. K odvolacej\nargumentácii navrhovateľov, že podali návrh na zverenie maloletého do náhradnej osobnej\nstarostlivosti skôr (1. 12. 2016) ako budúci osvojitelia, ktorí podali návrh na osvojenie\n6. 10. 2017, odvolací súd dodáva, že vychádzajúc z vyššie popísaného účelu neodkladného\nopatrenia tieto skutočnosti nie sú zákonnými dôvodmi pre vydanie navrhovaného\nneodkladného opatrenia.“\n\n15\n\nS poukazom na právny názor o jednote konania pred súdom prvej inštancie\na odvolacím konaním už uvedeným v tejto časti uznesenia ústavný súd preskúmal\naj napadnuté uznesenie okresného súdu z 9. novembra 2017 o zamietnutí návrhu\nsťažovateľov na nariadenie neodkladného opatrenia. Okresný súd poukázal na skutočnosti,\nktoré zisťoval pred rozhodnutím o návrhu sťažovateľov. V tejto súvislosti uviedol:\n„4. Z pripojených spisov tunajšieho súdu mal súd osvedčené, že rozsudkom\ntunajšieho súdu sp. zn. 15 P/81/2011-17 zo dňa 06. 07. 2011, ktorý nadobudol\nprávoplatnosť dňa 26. 08. 2011 bola nad mal.\n\n. nar\n\nnariadená ústavná starostlivosť, ktorá sa mala realizovať v Detskom domove\na oboch rodičov súd zaviazal prispievať na jeho výživu po 30 % zo súm životného\nminima na nezaopatrené mal. dieťa mesačne, pričom rodičia boli povinní platil výživné\nvždy do 15-tého dňa v mesiaci vopred na účet Detského domova od právoplatnosti\nuvedeného rozsudku.\n5. Rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 6 P/83/2011-50 zo dňa 29. 01. 2013, ktorý\nnadobudol právoplatnosť dňa 02. 03. 2013, boli rodičia maloletého\n\npozbavení\n\nvýkonu ich rodičovských práv a povinností k tomuto dieťaťu a zároveň bolo vyslovené,\nže sú splnené podmienky osvojiteľnosti maloletého\n\n.\n\n6. Rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 13 P/111/2013-15 zo dňa 25. 04. 2013, ktorý\nnadobudol právoplatnosť dňa 28. 05. 2013, bol do funkcie poručníka pre mal.\nustanovený Detský domov\n\n, ktorý je oprávnený a povinný zabezpečovať\n\nvýchovu maloletého, zastupovať ho a spravovať jeho majetok v bežných veciach.\n7. Uznesením tunajšieho súdu sp. zn. 5 P/234/2016-132 zo dňa 05. 01. 2017, ktoré\nnadobudlo právoplatnosť dňa 05. 01. 2017 bol maloletý\n\n, nar.\n\nzverený do predosvojiteľskej starostlivosti manželov, ktorí sú občania Maltskej republiky.\n8. Uznesením tunajšieho súdu sp. zn. 16 P/350/2016-134 zo dňa 13. septembra 2017\nsúd pribral do konania, ako účastníka, Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí\na mládeže.\n9. Dňa 06. 10. 2017 bol na tunajšom súde podaný návrh na osvojenie maloletého\n, nar.\n\n, ktoré konanie je vedené pod sp. zn. 5 P/272/2017.\n\n16\n\n10. Uznesením tunajšieho súdu sp. zn. 16 P/350/2016-265 zo dňa 23. októbra 2017\nsúd prerušil konanie o zverení maloletého\n\ndo spoločnej náhradnej osobnej\n\nstarostlivosti navrhovateľov...“\nOkresný súd v napadnutom uznesení podrobne uviedol obsah správy o priebehu prvej\ninterakcie maloletého so žiadateľmi o predosvojiteľskú starostlivosť zo stretnutia\nuskutočneného 14. decembra 2016, poadopčnej správy z 23. januára 2017, poadopčnej\nsprávy z 19. apríla 2017 a poadopčnej správy z 19. júla 2017. Následne okresný súd uviedol\ntieto právne závery:\n«36. Navrhovatelia označujú za rozporný s verejným záujmom, pod ktorý spadá\naj ochrana ľudských práv a slobôd a práv dieťaťa, stav, kedy malo dôjsť k premiestneniu\nmaloletého necitlivo a urýchlene bez jeho súhlasu po troch dvojhodinových stretnutiach\nso záujemcami o osvojenie, čo podľa nich vyžaduje okamžitý zásah v podobe nimi\nvyžadovaného neodkladného opatrenia. Súd však konštatuje, že navrhovatelia tieto svoje\ntvrdenia ničím nedoložili, a obsah listinných dôkazov tomu vôbec nenasvedčuje.\n37. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že zo správ o priebehu interakcii mal.\nso žiadateľmi o predosvojiteľskú starostlivosť vyplynulo, že maloletý celkove\nso žiadateľmi absolvoval tri interakcie v dňoch 14. 12. 2016, 15. 12. 2016 a 16. 12. 2016\na následne bol umiestnený do starostlivosti uvedených žiadateľov od 19. 12. 2016, u ktorých\npočas ich pobytu na Slovensku zotrval niekoľko dní, kedy ešte 29. 12. 2016 bola vykonaná\njeho návšteva zamestnancami detského domova v domácnosti žiadateľov, ktorú títo v tom\nčase mali zriadenú na území Slovenska. Z tohto teda je zrejmé, že tvrdenie navrhovateľov\no tom, že k umiestneniu maloletého do starostlivosti žiadateľov o predosvojiteľskú\nstarostlivosť došlo po troch dvojhodinových stretnutiach je hrubo zavádzajúce\na v konečnom dôsledku nepravdivé, keďže maloletých v ich spoločnosti a domácnosti trávil\nčas na Slovensku nepretržite po obdobie minimálne 10 dní od 19. 12. 2016 do 29. 12. 2016,\nako to vyplynulo z citovaných správ.\n38. Z obsahu týchto správ tiež vyplynulo, že maloletý sa tešil na stretnutia s týmito\nžiadateľmi, vyžadoval si ich prítomnosť, napr. aj pri svojom popoludňajšom uspávaní,\nvykonával s nimi spoločenské aktivity a vôbec nepôsobil dojmom, že by ich spoločnosť mu\nnejakým spôsobom prekážala, prípadne u neho vyvolával úzkosť.\n\n17\n\n39. Podľa poadpočnej správy zo dňa 23. 01. 2017 si maloletý hneď po príchode\ndo domácnosti žiadateľov v mieste ich terajšieho bydliska dobre zvykol na nové prostredie\na prispôsobil sa dennej rutine. Žiadatelia o predosvojiteľskú starostlivosť v tom čase nemali\npocit, že by museli vyhľadať profesionálnu pomoc, pretože nenastali žiadne problémy.\nSo žiadateľmi o predosvojiteľskú starostlivosť si vybudoval veľmi pozitívny vzťah a v ich\nprítomnosti sa cítil príjemne, preukazoval im obom náklonnosť a vyhľadával ich pozornosť.\nV tom čase ich naďalej volal ich menami. Reagoval neutrálne, keď mu bolo spomínané\nSlovensko. Nepreukázal žiadne konkrétne negatívne, ani pozitívne reakcie. Pri otázke,\nči by sa chcel vrátiť na Slovensko, euforicky odpovedal, že chce Maltu.\n40. Z obsahu takto prezentovanej správy nie je možné vôbec vyvodiť tvrdenia, ktoré\nvo svojom návrhu prezentujú navrhovatelia a síce o necitlivom, či stresujúcom pôsobení\nna dieťa a teda ani nie je zrejmé, na základe akých skutočností navrhovatelia dospeli\nk záveru, že umiestnenie maloletého do starostlivosti žiadateľov o predosvojiteľskú\nstarostlivosť sa realizovalo necitlivo a, žeby maloletý prípadne prejavil nesúhlas byť\nv starostlivosti samotných žiadateľov o predosvojiteľskú starostlivosť. V správach\no priebehu interakcii síce verbalizoval svoj nesúhlas s Maltou, avšak už na mieste samom,\npodľa obsahu dokonca prvej poadpočnej správy, sa výslovne vyjadril, že chce ostať\nna Malte.\n41. Ani následne poadpočné správy nenasvedčujú tomu, že by dieťa nejako citovo\ntrpelo svojim súčasným pobytom v domácnosti žiadateľov o predosvojiteľskú starostlivosť\na že by jeho pobyt na Malte bol v rozpore s jeho želaním, na ktoré tak navrhovatelia\npoukazujú.\n42. Obsah týchto správ nenasvedčuje tomu, že by sa postupovalo proti záujmom\ntohto maloletého a tým teda proti samotnému verejnému záujmu.\n43. Z obsahu týchto správ je zrejmé, že úroveň starostlivosti o dieťa je výborná, dieťa\nmá vytvorené bezpečné a stabilné prostredie, je o neho náležite postarané po duševnej,\ntelesnej, zdravotnej aj citovej stránke.\n44. Dokonca z poslednej správy je zrejmé, že išlo k výraznému prehĺbeniu citovej\nnáklonnosti medzi maloletým a žiadateľmi o predosvojiteľskú starostlivosť (týchto už vníma\nako rodičov), takže za tejto situácie je zrejmé, že akékoľvek vytrhnutie dieťaťa z uvedeného\n\n18\n\nprostredia vo forme neodkladného opatrenia by v žiadnom prípade nebolo v záujme tohto\nmaloletého.\n45. Podľa navrhovateľov bol maloletý nezákonne umiestnený mimo Slovenskej\nrepubliky a aj táto skutočnosť podľa nich je dôvodom preto, aby súd nariadil nimi\npožadované neodkladné opatrenie.\n46. S týmto názorom navrhovateľov sa súd nestotožňuje a ani toto ich prezentované\nstanovisko nemá za následok to, žeby súd mal ich návrhu na neodkladné opatrenie vyhovieť.\n47. Maloletý bol zverený do starostlivosti žiadateľov o predosvojiteľskú starostlivosť\nna základe uznesenia tunajšieho súdu sp. zn. 5 P/234/2016-132 zo dňa 05. 01. 2017, ktoré\nnadobudlo právoplatnosť dňa 05. 01. 2017. Navrhovatelia vo svojom návrhu citujú čl. 21\nDohovoru o právach dieťaťa, ktorý podľa nich názoru mal byť porušený.\n48. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v teórii medzinárodného práva sa ustálil\nprávny názor, v zmysle ktorého Dohovor o právach dieťaťa obsahuje vo svojom texte dve\nskupiny právnych noriem. Prvú skupinu tvoria právne normy priamo vykonateľné (directly\napplicable/self-executing) a druhú skupinu tvoria právne normy, ktoré nie sú priamo\naplikovateľné a majú charakter všeobecných zásad.\n49. S licenciou pre zjednodušenie možno prijať stanovisko, že právne normy\nmedzinárodnej zmluvy sú priamo vykonateľné, ak zaručujú práva a slobody priamo ich\nadresátom bez potreby ďalšej transpozície alebo inkorporácie do právneho poriadku\nzmluvného štátu ďalším normatívnym právnym aktom. Právne normy medzinárodnej zmluvy\nnie sú priamo vykonateľné, ak tieto priamo alebo implicitne vyžadujú od zmluvného štátu\nprijatie ďalšej právnej úpravy na úrovni vnútroštátnej legislatívy (v medzinárodných\nzmluvách najčastejšie uvedené textáciou „zmluvné štáty sa zaväzujú prijať...“ alebo\n„zmluvné štáty uznávajú a zabezpečia..“ a pod.).\n50. Dohovor o právach dieťaťa neobsahuje explicitné ustanovenie, ktoré by dávalo\nodpoveď na otázku, ktoré články sú priamo vykonateľné a ktoré nie, a preto kritériom na\nich odlíšenie je povaha, účel, rozsah konkrétneho článku, ako aj textácia článku, ktorá musí\nbyť dostatočne jasná, aby príslušný orgán aplikácie práva bol schopný interpretovať\na definovať jeho účinky, t. j. rozhodnúť o priamej vykonateľnosti alebo nevykonateľnosti\nkonkrétneho článku. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na čl. 4 Dohovoru o právach\ndieťaťa, ktorý na prvý pohľad evokuje záver o priamej neaplikovateľnosti ani jedného\n\n19\n\nz článkov Dohovoru o právach dieťaťa: „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,\nurobia všetky potrebné zákonodarné, správne a iné opatrenia na vykonávanie práv\nuznaných týmto Dohovorom. Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, štáty,\nktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uskutočňujú také opatrenia v maximálnom rozsahu\nsvojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce.“ Dohovor\no právach dieťaťa je však potrebné interpretovať vo vzájomnej súvislosti všetkých jeho\nčlánkov a vychádzať z účelu Dohovoru o právach dieťaťa (snaha o uznanie, ochranu\na posilnenie práv detí), a pokiaľ niektoré z článkov jednoznačne (zohľadnením\nuž popísaných rozlišujúcich kritérií) obsahujú priamo aplikovateľné subjektívne právo,\nje potrebné v záujme ochrany slobôd a práv dieťaťa poskytnúť konkrétnemu právu dieťaťa\nochranu v príslušnom konaní, v ktorom sa jeho ochrany dotknutý subjekt domáha.\n51. Na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej\nOrganizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi\nčlánky Dohovoru o právach, ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general principles)\na nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto zásady inkorporovať do príslušnej\nvnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 12.\nTento záver podporuje i samotný text týchto článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa\nzaväzujú“, „štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným\nprávnym normám Dohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napríklad čl. 7 ods. 1,\nčl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 16 a pod. (porovnaj uznesenie Ústavného súdu SR z 30. septembra\n2014, sp. zn. II. ÚS 596/2014).\n52. Z formulácie textu čl. 21 Dohovoru o právach dieťaťa (porovnaj jeho text „Štáty,\nktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru a ktoré uznávajú a (alebo) povoľujú systém osvojenia,\nzabezpečia,“ s textom napr. čl. 12 ods. 1 tohto dohovoru „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou\nDohovoru, zabezpečujú dieťaťu,“), je zrejmé, že článok 21 uvedeného dohovoru nie je\npriamo vykonateľný, ale je potrebné zásady v ňom obsiahnuté inkorporovať do príslušnej\nvnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe. Inými slovami vyvodzovať záver, že skrz\nčlánok 21 dohovoru je nutné realizovať okamžité premiestnenie dieťaťa späť na Slovensko\na nebrať pritom v úvahu obsah poadopčných správ, a to ako sa maloletému darí v novom\nprostredí sa súdu javí ako nenáležité, a rozhodne nie určujúce k tomu, aby o prípadnom\n\n20\n\nvyňatí dieťaťa z jeho súčasného prostredia, v ktorom sa podľa dosiaľ prezentovaných správ\ncíti komfortne, rozhodoval inštitútom neodkladného opatrenia.»\nZ odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 CoP 366/2017\nzo 17. januára 2018 v spojení s uznesením okresného súdu o prerušení konania\nz 23. októbra 2017 vyplýva, že krajský súd vo svojom uznesení porovnal povahu a právne\núčinky osvojenia a náhradnej osobnej starostlivosti a uviedol, že náhradná osobná\nstarostlivosť je dočasnou formou starostlivosti o maloleté dieťa, ktorá môže zaniknúť\naj zo zákona (napr. dovŕšením plnoletosti maloletého dieťaťa), a takto tento inštitút\nneposkytuje trvalé riešenie zaradenia dieťaťa do rodinného prostredia. Uviedol, že proces\nosvojenia začal uznesením okresného súdu o osvojiteľnosti maloletého z 29. januára 2013,\nktoré nadobudlo právoplatnosť 2. marca 2013, t. j. proces osvojenia začal pred podaním\nnávrhu sťažovateľov na zverenie maloletého do ich spoločnej náhradnej osobnej\nstarostlivosti. Okresný súd v uznesení o prerušení konania poukázal na to, že súd je viazaný\nrozhodnutím o osobnom stave [§ 193 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“)], pričom rozhodnutie o osobnom stave\nje záväzné pre každého [§ 43 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok\n(ďalej aj „CMP“)]. Ústavný súd uvedené právne závery krajského súdu v spojení\ns okresným súdom nepovažuje za arbitrárne, nie sú zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne\nudržateľné.\nPokiaľ ide o rozhodovanie konajúcich súdov o návrhu sťažovateľov na nariadenie\nneodkladného opatrenia, krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 8 CoP 367/2017\nzo 17. januára 2018 poukázal na povahu konania o neodkladnom opatrení, v ktorom sa\nv zásade nevykonáva dokazovanie s tým, že je potrebné osvedčiť rozhodujúce skutočnosti\nrelevantné pre rozhodnutie o neodkladnom opatrení. Vychádzajúc z uvedeného, krajský súd\ndospel k záveru, že sťažovatelia neosvedčili také skutočnosti, ktoré by viedli k potrebe\nnariadiť nimi navrhnuté neodkladné opatrenie. Zo skutočností uvádzaných sťažovateľmi\nnezistil naliehavú potrebu predbežnej úpravy pomerov a ani nebezpečenstvo bezprostredne\nhroziacej ujmy maloletému. Okresný súd v uznesení o zamietnutí návrhu na nariadenie\nneodkladného opatrenia z 9. novembra 2017 poukázal na proces osvojenia maloletého\n\n21\n\ns tým, že uznesením z 5. januára 2017 bol maloletý zverený do predosvojiteľskej\nstarostlivosti a 6. októbra 2017 bol podaný návrh na osvojenie maloletého. Z uznesenia\nokresného súdu je zrejmé, že tento vykonal šetrenie, ktorým zisťoval, či tvrdenia\nsťažovateľov o necitlivom premiestnení maloletého na Maltu bez jeho súhlasu a len\npo troch stretnutiach sa javia ako pravdivé. Zisťoval takto obsah správ v procese osvojenia\nmaloletého a poukázal na to, že maloletý sa stretol so žiadateľmi o predosvojiteľskú\nstarostlivosť 14. decembra 2016, 15. decembra 2016 a 16. decembra 2016 a bol\nv ich starostlivosti nepretržite od 19. decembra 2016 do 29. decembra 2016. Obsah správ\nskúmal aj s ohľadom na vyjadrenia a reakcie maloletého, na základe ktorých ustálil,\nže z nich nemožno odvodiť stresujúce alebo necitlivé pôsobenie na maloletého. Vysporiadal\nsa aj s námietkou sťažovateľov o aplikácii čl. 21 Dohovoru o právach dieťaťa s odkazom\nna právny názor ústavného súdu v uznesení sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. septembra 2014.\nVychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že právne závery\nkrajského súdu v spojení s okresným súdom nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené,\npreto sú ústavne akceptovateľné.\nNad rámec veci ústavný súd dodáva, že konania vo veciach osvojenia podľa § 135\na nasl. CMP v sebe zahŕňajú procesné inštitúty, ktoré smerujú k zisťovaniu názoru\nmaloletého na samotné osvojenie (napr. § 146 ods. 1 CMP), k zisťovaniu najlepšieho\nzáujmu maloletého (napr. § 139 CMP, § 142 CMP, § 147 ods. 1 a 2 CMP). Z tohto pohľadu\nvšeobecný súd v konaní o zverení maloletého do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti\nnemôže priamo preskúmavať priebeh osvojenia maloletého, ktorý má byť zároveň zverený\ndo náhradnej osobnej starostlivosti. V uvedenej procesnej situácii je v zásade jediným\nriešením, aby všeobecný súd rozhodujúci o náhradnej osobnej starostlivosti vyčkal\nna výsledok konaní vo veciach osvojenia, rešpektujúc tak prioritu osvojenia pred náhradnou\nosobnou starostlivosťou.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,\nže postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať\nza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\n\n22\n\ndohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by\nnaznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu zo 17. januára 2018 v spojení\ns uzneseniami okresného súdu z 23. októbra 2017 a 9. novembra 2017 a postupom, ktorý\npredchádzal ich vydaniu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu\nv spojení s právnym názorom okresného súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť\nk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá\nani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným. O svojvôli\npri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len\nv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne\npoprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad\npríslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku\na zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov krajským súdom ako odvolacím súdom v spojení s okresným súdom\nako súdom prvej inštancie takéto nedostatky nevykazuje.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. apríla 2018\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "arbitrárnosť", "maloletý-úprava práv a povinností k maloletému", "Centrum pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "maloletý-záujem dieťaťa", "osvojenie", "konanie-prerušenie", "opatrenie-neodkladné"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 596/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66"}, {"guid": "ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 248, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 327, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}], "citovane_v": []}