{"guid": "ussr:27ca7f70-8fd7-4819-b900-a8556ea666a3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.313.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 313/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 313/2018 z 16. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. mája 2018, sp. zn. IV. ÚS 313/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.313.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2018-05-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/27ca7f70-8fd7-4819-b900-a8556ea666a3", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.313.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.313.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.313.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 313/2018-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nMiroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti\nASBIS SK, spol. s r. o., Tuhovská 33, Bratislava, zastúpenej Malata, Pružinský,\nHegedüš & Partners, s. r. o., Prievozská 4/B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát\nJUDr. Milan Malata, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 144 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 3 Sžh 2/2016 z 23. novembra 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti ASBIS SK, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2018\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ASBIS SK, spol. s r. o., Tuhovská 33, Bratislava\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1\na čl. 144 ústavy a namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžh 2/2016 z 23. novembra 2017\n(ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Protimonopolný úrad\nSlovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) rozhodnutím č. 2014/KH/1/1/2012\nz 2. júna 2014 rozhodol tak, že konanie sťažovateľa a ďalších účastníkov „spočívajúce\nv dohode o priamom alebo nepriamom určení ceny tovarov prostredníctvom zavedenia\nmanipulačného poplatku vo výške 1,-EUR bez DPH je dohodou obmedzujúcou súťaž“,\nza čo bola sťažovateľovi uložená pokuta vo výške 2 062 857 €. Proti rozhodnutiu\nprotimonopolného\n\núradu\n\npodal\n\nsťažovateľ\n\nrozklad,\n\no\n\nktorom\n\nrozhodla\n\nRada\n\nProtimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím\nč. 2015/KH/R/2/010 z 31. marca 2015 tak, že rozklad zamietla a rozhodnutie\nprotimonopolného úradu z 2. júna 2014 potvrdila.\nSťažovateľ podal Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu\npodľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou sa domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Krajský súd o žalobe sťažovateľa\nrozhodol rozsudkom č. k. 1 S 131/2015-146 zo 17. marca 2016 tak, že zmenil rozhodnutie\nžalovaného v časti výroku, ktorým bola sťažovateľovi uložená pokuta tak, že sťažovateľovi\nukladá pokutu vo výške 206 287,70 € s tým, že „potrestanie žalobcu bolo neprimerané,\na to hlavne pri zohľadnení výšky majetkového prospechu žalobcu. Zároveň uviedol,\nže uloženie sankcie zjavne nezodpovedajúcej povahe a závažnosti správneho deliktu\nje v rozpore s čl. I ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky. V konaní podľa názoru\nsúdu nebola preukázaná vyššia miera negatívnych dôsledkov konania žalobcu,\na to s ohľadom na závažnosť, ako aj dĺžku protiprávneho konania. Z uvedených dôvodov\nKrajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa považoval uloženie pokuty vo výške 0,1 %\n\n2\n\nobratu za primerané okolnostiam prípadu, najmä dĺžke konania a súčasne aj zodpovedajúce\npožiadavke generálnej prevencie.“.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší\nsúd napadnutým rozsudkom tak, že zmenil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi uložil\npokutu vo výške 1 031 428 €.\nSťažovateľ namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku interpretoval právne\nnormy v súvislosti s rozhodovaním o výške pokuty ústavne nekonformne a rozsudok\nnedostatočne odôvodnil. Sťažovateľ poukazuje na to, že najvyšší súd bez náležitého\nodôvodnenia prevzal argumentáciu protimonopolného úradu rozhodujúcu pre určenie výšky\npokuty „bez toho, aby sa v tejto súvislosti vysporiadal s argumentom žalobcu uvádzaným\nuž v žalobe podanej voči Rozhodnutiu Rady Protimonopolného úradu, t. j. že pri ukladaní\npokuty mal správny orgán vziať do úvahy skutočnú dĺžku trvania porušenia zákona“.\nPodľa sťažovateľa z rozhodnutia protimonopolného úradu a napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu vyplýva, že pri určovaní pokuty bolo vzaté do úvahy obdobie jedného\nroka, keďže pri porušeniach zákona do jedného roka „nedochádza z titulu dĺžky trvania\nporušenia zákona k úprave sumy pokuty určenej na základe závažnosti, čo má vyplývať\nz Metodického pokynu vydaného Protimonopolným úradom SR. ... žalobca sa mal dopustiť\nporušenia zákona v trvaní od 14. 02. 2013 do 15. 04. 2013, t. j. v maximálne v trvaní doby\ndvoch mesiacov. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť žalobca v konaní pred súdom namietal,\nže výška pokuty, pri ktorej určení bolo do úvahy zobraté obdobie porušenia zákona v trvaní\n1 roka, je určená v rozpore so zákonom. Ako už bolo uvedené, Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky sa však bez akéhokoľvek odôvodnenia v tejto súvislosti stotožnil s odôvodnením\nProtimonopolného úradu SR a s týmto argumentom žalobcu ako účastníka konania sa\nvôbec nevysporiadal napriek tomu, že žalobca v podanej žalobe rozporoval možnosť\naplikácie Metodického pokynu.“.\nSťažovateľ považuje za arbitrárny právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého\npokuta na úrovni 1% z obratu je pokutou na dolnej hranici zákona. Vychádzajúc zo znenia\n\n3\n\nprávnej normy, tento záver nemá „oporu v zákone a v uvedenom prípade ide o svojvoľný\na ničím nepodložený záver.\nPokiaľ by mal zákonodarca zámer stanoviť dolnú hranicu, pod ktorej úroveň\nby uloženie pokuty nebolo možné, urobil by tak jednoznačnou formuláciou tak,\nako to je zákonom stanovené vo vzťahu k maximálnej možnej hranici.\n... Zákon o ochrane hospodárskej súťaže stanovuje kritéria, ktoré majú byť\nv súvislosti s uložením pokuty zohľadnené, nestanovuje však žiadnu hranicu, pod ktorú\nby nebolo možné pokutu uložiť. Zastávame názor, že zákon o ochrane hospodárskej súťaže\nstanovuje len maximálnu možnú hranicu pre uloženie pokuty práve z toho dôvodu, aby bolo\nmožné pri určovaní pokuty zohľadniť konkrétnosti prípadu a aby bola výška pokuty určená\nv súlade s ústavnými princípmi.“.\nPodľa sťažovateľa najvyšší súd postupoval arbitrárne aj pri aplikácii inštitútu\nprogramu zhovievavosti tzv. leniency programe, ktorý aplikoval v rozpore s jeho zmyslom\na účelom. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že najvyšší súd „sa odchýlil\nod rozhodnutia súdu prvého stupňa z dôvodu, že oznamovateľ nesplnil podmienky Leniency\nprogramu... program zhovievavosti je samostatným inštitútom, ktorého účelom je vytvorenie\npodmienok na odhaľovanie protisúťažného konania a je uplatňovaný v inej fáze správneho\nkonania;\nZákon o ochrane hospodárskej súťaže na základe inštitútu Leniency programu\numožňuje za splnenia zákonom stanovených podmienok upustenie od potrestania/zníženie\npokuty až do výšky 50 %. Právna norma však nie je postavená tak, že splnenie podmienok\nprogramu zhovievavosti by malo byť kritériom, na ktoré má správny orgán prihliadať\npri určovaní výšky pokuty. Preto skutočnosť, že trestaný subjekt nespĺňa podmienky uvedené\nv ustanoveniach § 38 ods. 10 a 11 zákona č. 136/2001 Z. z., mu nesmie byť pripisovaná\nako priťažujúca okolnosť a táto skutočnosť už vôbec nemôže brániť uloženiu pokuty v nižšej\nvýške ako je polovica sumy pokuty, ktorú by mohol eventuálne správny orgán uložiť;\n... odvolací súd dospel k záveru, že výška uloženej pokuty nemôže byť nižšia ako\n50 % pôvodne stanovenej pokuty. Ako však už bolo uvedené, zákon o ochrane hospodárske\nsúťaže nestanovuje dolnú hranicu, ktorá by v súvislosti s ukladaním pokút nemohla byť\nprekročená; odvolací súd (odhliadnuc od vyššie uvedených nezákonností) postupoval\n\n4\n\nsvojvoľne a mechanicky, keď bez zohľadnenia účelu trestania a okolností prípadu dospel\nk určeniu výšky pokuty tak, že pôvodne stanovenú pokutu správnym orgánom (ktorej výška\nbola určená v rozpore so zákonom), vydelil dvomi. Aj uvedené svedčí o arbitrárnosti\nkonania a mechanickom postupe zo strany odvolacieho súdu;\n- vzhľadom na skutočnosť, že aplikácia ustanovení zákona o ochrane hospodárskej\nsúťaže týkajúcich sa programu zhovievavosti bola po prvýkrát uvedená v rozhodnutí\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho orgánu, oznamovateľ nemal\nmožnosť nezákonnosť aplikácie uvedených ustanovení zákona namietať v konaní\npred všeobecnými súdmi, nakoľko ide o novú skutočnosť, ktorá nebola v konaní\npred správnym orgánom a súdom prvého stupňa uvedená.“.\nPodľa sťažovateľa nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku sú „v rozpore\ns princípom primeranosti a princípom legality ako súčasti princípu právneho štátu“.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že «pre uloženie sankcie, resp. pre určenie\njej výšky bola rozhodujúca „aktuálna politika“ Protimonopolného úradu SR. Je zrejmé,\nže nielen Protimonopolný úrad SR, ale aj Najvyšší súd SR určovali výšku sankcie na\nzáklade politickej stratégie prijatej samotným Protimonopolným úradom SR premietnutej\ndo interného predpisu - Metodického pokynu. Pokuta v uvedenom prípade preto nebola\nuložená na základe miery naplnenia legislatívnych kritérií stanovených zákonodarcom\nv ustanovení § 38 zákona č. 136/2001 Z. z... tak, ako sa to v právnom štáte predpokladá.\nTakýto postup je celkom jasne v rozpore nielen s ústavnou zásadou viazanosti orgánov\nštátnej moci právom vyjadrenou v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ale narúša aj princíp právnej\nistoty chránený čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Politika trestania zo strany Protimonopolného úradu\nnemá charakter všeobecne záväzného právneho predpisu, nie je ani vopred zverejňovaná\na jej priority sa môžu meniť. Neexistuje tak záruka, že za rovnakých právnych a skutkových\nokolností, budú jednotlivé subjekty vždy rovnako a spravodlivo potrestané.».\nPodľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu zásady legitímnych\nočakávaní, „nakoľko v právnom štáte nie je možné, aby všeobecné súdy rozhodli o výške\npokuty s tak veľkým rozdielom, ako je tomu v tomto prípade“, a taktiež k porušeniu zásady\nprimeranosti (proporcionality), keďže bola uložená pokuta v neprimeranej výške.\n\n5\n\nSťažovateľ argumentuje tým, že „aj pokuta uložená v podstatne nižšej výške tak,\nako o jej výške rozhodol Krajský súd v Bratislave, by spĺňala preventívnu funkciu\na v dostatočnej miere by bola odstrašujúca nielen pre subjekt, ktorý sa protiprávneho\nkonania dopustil, ale aj pre iné subjekty. Pokuta by mala plniť najmä represívne\na preventívnovýchovné ciele, má odčerpať neoprávnene získaný majetkový prospech,\nale nemá viesť k ekonomickej likvidácii podnikateľa... majetkový prospech získaný\nžalobcom v dôsledku konania v rozpore so zákonom o ochrane hospodárskej súťaže, ktoré si\nžalovaný vyhodnotil ako dohodu obmedzujúcu súťaž, predstavuje sumu len vo výške\npribližne 5 000,- EUR.\nZ uvedeného je zrejmý značný nepomer medzi výškou uloženej pokuty (1 031 428,EUR) a majetkovým prospechom získaným žalobcom v uvedenej súvislosti (5 000,- EUR).\nZ konštantnej judikatúry síce vyplýva, že uložená pokuta by mala presahovať majetkový\nprospech získaný v dôsledku porušenia zákona, avšak rovnako tak by v súvislosti\ns jej uložením mala byť dodržaná zásada primeranosti a požiadavka na zohľadnenie\nprirodzeného obmedzenia zdravým rozumom.\nV tejto súvislosti taktiež poukazujeme na Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie\nv spojených veciach C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P až C-208/02 P a C-213/02 –\nDansk Rørindustri A/S a i. proti Európskej komisii, ktoré zdôrazňuje potrebu ukladania\nsankcií, ktoré budú schopné subjekty uhradiť...“.\nK namietanému porušeniu čl. 144 ústavy došlo podľa sťažovateľa tým, že „sudcovia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky pri výkone svojej rozhodovacej činnosti\nnerešpektovali znenie zákona a ich rozhodnutie je založené na nezáväznom internom\npredpise správneho orgánu a na záveroch, ktoré sú v rozpore so záväzným znením zákona“.\nSťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom\nrozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nv spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 144 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 23. novembra 2017, napadnutý rozsudok zruší\na vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ si zároveň\nuplatnil úhradu trov konania.\n\n6\n\nSťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52\nods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a odložil vykonateľnosť napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu vzhľadom na to, že „odložením vykonateľnosti rozhodnutia\nnedôjde k porušeniu dôležitého verejného záujmu, keďže vykonateľnosť rozhodnutia bude\nodložená len do času, kým Ústavný súd Slovenskej republiky posúdi dôvodnosť tejto\nústavnej sťažnosti... nejde o peňažné prostriedky, ktoré by boli predbežne zahrnuté\ndo príjmov štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, nakoľko štát nemôže predpokladať\nvýšku príjmu z hľadiska pokút uložených Protimonopolným úradom SR... verejný záujem\nby mohol byť ohrozený v prípade, ak by Ústavný súd Slovenskej republiky návrhu na odklad\nvykonateľnosti nevyhovel. Ak by súd na základe tejto ústavnej sťažnosti napádané\nrozhodnutie zrušil, sťažovateľ by od štátu mohol žiadať vrátenie uhradených peňažných\nprostriedkov spolu so zákonným príslušenstvom, čím by došlo k odčerpaniu verejných\nzdrojov, a teda aj porušeniu verejného záujmu.\nZároveň vzhľadom na skutočnosť, že prijímateľom pokuty je orgán štátnej správy...\npeňažné prostriedky plynúce z uhradenej pokuty nie sú prostriedkami nevyhnutnými\nna zabezpečenie potrieb súkromnoprávneho subjektu... Zastávame preto názor, že\nneuhradenie pokuty v paričnej lehote stanovenej napadnutým rozhodnutím nespôsobí\nsprávnemu orgánu žiadnu ujmu.\nVzhľadom na výšku uloženej pokuty spôsobí jej uhradenie sťažovateľom pred\nposúdením zákonnosti rozhodnutia Ústavným súdom SR ujmu na strane sťažovateľa, ktorý\naj naďalej verí v zníženie výšky uloženej pokuty. Z tohto dôvodu by výkon rozhodnutia\nneznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení\nvykonateľnosti rozhodnutia.“.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd\n\n7\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom\nprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy\nvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I.\nÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani\n\nprávne\n\nnázory\n\nvšeobecného\n\nsúdu,\n\nani\n\njeho\n\nposúdenie\n\nskutkovej\n\notázky.\n\nÚlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\n\n8\n\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1\ndohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,\nže vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto\npovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť\nodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom\nna okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda\nnevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie\nbezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,\nktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento\nargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;\nHiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko\nz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\n\n9\n\nNajvyšší súd napadnutým rozsudkom z 23. novembra 2017 zmenil rozsudok\nkrajského súdu zo 17. marca 2016 v časti, ktorej bola sťažovateľovi uložená pokuta tak,\nže mu uložil pokutu vo výške 1 031 428 €. V podstatnej časti odôvodnenia uviedol:\n«Je bez akýchkoľvek pochybností, že právoplatným rozhodnutím vecne príslušného\nsprávneho orgánu bola žalobcovi uložená pokuta 2.062.857 € za to, že žalobca sa dopustil\nkonania, spočívajúceho v dohode o priamom, alebo nepriamom určení ceny tovarov\nprostredníctvom zavedenia manipulačného poplatku vo výške 1 € bez dane z pridanej\nhodnoty, čo bolo posúdené ako dohoda obmedzujúca súťaž, ktorá má za cieľ obmedzenie\nsúťaže na relevantnom trhu distribúcie informačných technológií a doplnkového sortimentu\nna území Slovenskej republiky a ktorá je podľa ustanovenia § 4 ods. 1 v spojení § 4 ods. 2\npísm. a) a s § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 136/2001 Z. z... zakázaná. Spáchanie popísaného\nskutku nebolo vykonaným dokazovaním spochybnené.\nKrajský súd na základe vyhodnotenia zisteného skutkového stavu a okolností danej\nveci dospel k záveru, že výška uloženej pokuty je vzhľadom na zisk dosiahnutý žalobcom\nv dôsledku protiprávneho konania neprimeraná, a preto ju podľa § 250j ods. 5 O. s. p.\nznížil, a to na 0,1 % obratu za účtovné obdobie predchádzajúce vydaniu rozhodnutia.\nV konaní bol zistený finančný zisk vyplývajúci z nezákonného postupu žalobcu, ktorý\nza obdobie jeho trvania, od 14. 02. 2013 do 15. 04. 2013, predstavoval čiastku 5.000 €.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom\nKrajského súdu v Bratislave čo do právneho posúdenia skutku spáchaného žalobcom, avšak\nodchyľuje sa od jeho posúdenia neprimeranosti výšky uloženej pokuty.\nNajvyšší súd zistil, že skutok, tak ako bol zistený správnym orgánom, bol\ndostatočným spôsobom preukázaný a správne právne posúdený tak správnym orgánom ako\naj súdom prvého stupňa...\nJe zrejmé, že žalovaný pri určení výšky pokuty prihliadal v danom prípade na zistené\npoľahčujúce okolnosti, ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia špecifikoval, čo malo vplyv\nna určenie výšky uloženej pokuty, ktorá predstavovala 1 % z obratu za predchádzajúce\núčtovné obdobie žalobcu, táto teda bola uložená na dolnej hranici zákonom určeného\nrozpätia (max. 10 % ročného obratu). Samozrejme vzal do úvahy aj skutočnosť, že účastníci\nkonania, podľa zistení žalovaného, patria medzi významných hráčov na vymedzenom\nrelevantnom trhu a ich odhadovaný spoločný podiel tvorí viac ako polovicu trhu distribúcie\n\n10\n\ninformačných technológií. Protisúťažné konanie malo teda zasahovať väčšinu trhu danej\ndistribúcie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky prisvedčuje názoru žalovaného, že správanie\núčastníkov konania je potrebné hodnotiť ako veľmi závažné a nie je pritom podstatné,\nči účastníci konania boli úspešní v dosiahnutí schémy určenia cien alebo nie.\nJe nepochybné, že dohody obmedzujúce hospodársku súťaž (kartelové dohody) patria\nk základným a najnebezpečnejším formám protisúťažného konania, ktoré sú v prípade\nodhalenia prísne postihované. Ak podnikatelia, napriek uvedomeniu si ilegálnosti konania\nobmedzujúceho súťaž, hrozbe vysokého sankčného postihu, či v niektorých prípadoch\ntrestných sankcií, vytvoria kartel, je na mieste pristúpiť k ich prísnemu potrestaniu,\nv rozsahu určenom zákonom.\nOdvolací súd súhlasí s právnym názorom žalovaného, že boj proti kartelom je jednou\nz jeho dlhodobých priorít, ktorého cieľom nie je iba ich odhalenie a ukončenie takéhoto\nsprávania na trhu, ale najmä dosiahnutie takého efektu, ktorý odradí podnikateľov\ndo kartelu vstúpiť. Z uvedeného dôvodu, v rámci Európskeho spoločenstva, pristúpili\nkrajiny k zvyšovaniu ukladaných pokút za tieto najzávažnejšie súťažné porušenia. Zníženie\npokuty Krajským súdom v Bratislave v takej výraznej výške, za dohodu konkurentov, ktorí\nintenzívne a otvorene medzi sebou diskutovali o zložke ceny a nevylučovali ani ďalšiu\nvzájomnú spoluprácu, nie je v danom prípade opodstatnené. K výraznému znižovaniu\nukladaných pokút za protisúťažné konanie môže dochádzať len pri aplikácii „Programu\nzhovievavosti“ (Leniency Programme), vo vzťahu k subjektom, ktoré prispejú k odhaleniu\nprotisúťažného správania podnikateľov. Zákon o ochrane hospodárskej súťaže vo svojom\nustanovení § 38 ods. 10 a 11 v znení účinnom do 30. 06. 2014 alebo v § 38d, účinnom\nod 01. 07. 2014, umožňuje úradu neuložiť pokutu alebo znížiť pokutu podnikateľovi za účasť\nv karteli, ktorá by inak bola za toto protiprávne správanie uložená. Neuložiť pokutu\nje možné iba jednému, a to prvému podnikateľovi, ktorý požiada úrad z vlastnej iniciatívy\no neuloženie pokuty a súčasne predloží rozhodujúci dôkaz o existencii kartelu alebo\npredloží informácie a dôkazy rozhodujúce pre vykonanie inšpekcie. V prípade, že účastník\nkartelu predloží významný dôkaz, teda taký, ktorý sám o sebe nemusí byť dostatočný\nna preukázanie dohody obmedzujúcej súťaž, ale v spojení s informáciami, ktoré už má úrad\nk dispozícii, umožní dohodu preukázať, je možná redukcia pokuty až do výšky 50 %\n\n11\n\nzo sankcie, ktorá by mu bola inak uložená. Znižovanie pokút v rámci „Programu\nzhovievavosti“ zaviedla do zákona o ochrane hospodárskej súťaže novela, účinná\nod 01. 07. 2014 s tým, že pri ukladaní pokút za porušenie ustanovení účinných\ndo 30. júna 2014,\n\nsa\n\npoužijú\n\nustanovenia\n\nzákona\n\núčinné\n\nod\n\n1.\n\njúla\n\n2014,\n\nak sú pre podnikateľa priaznivejšie.\nV danom prípade nedošlo k situácii, kedy by mohlo dôjsť k uplatneniu „Programu\nzhovievavosti“ vo vzťahu k žalobcovi. Žalobca neprispel svojou vlastnou iniciatívou\nk odhaleniu alebo preukázaniu dohody obmedzujúcej súťaž. Za účasť v kartelovej dohode\nmu bola uložená pokuta, ktorá zohľadňovala poľahčujúce okolnosti, ktoré žalovaný\nvo svojom rozhodnutí vymenoval a na ktoré poukázal aj krajský súd, a to v dolnej hranici\nzákonom určeného rozpätia. Uvedené dôvody pre uloženie prísnejšieho postihu za jedno\nz najzávažnejších porušení hospodárskej súťaže nemohla ovplyvniť skutočnosť, že v konaní\nnebola preukázaná vyššia miera negatívnych dôsledkov konania žalobcu.\nKeďže\n\nnedošlo\n\nk\n\nsituácii\n\npredpokladanej\n\nustanovením\n\n§\n\n38d\n\nzákona\n\nč. 136/2001 Z. z., v znení účinnom od 1. júna 2014, ktorá by predpokladala zníženie pokuty,\nresp. jej neuloženie, bola žalobcovi uložená pokuta podľa § 38 ods. 1 zákona.\nNa základe uvedených dôvodov, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, neboli splnené predpoklady na zníženie pokuty uloženej na dolnej hranici\nzákonom určeného rozsahu v takom výraznom rozsahu, ako to učinil súd prvého stupňa,\na to pod 50-percentnou hranicou uloženej pokuty.\nPre účely sankčného postihu, ako aj generálnej prevencie, s prihliadnutím\nna nesplnenie podmienok pre aplikáciu „Leniency programe“, pristúpil odvolací súd\nk zmene určenia výšky pokuty tak, že túto nemohol priznať v čiastke nižšej ako 50 % pokuty\nuloženej správnym orgánom. Suma 1.031.428 € predstavuje 50 % sumy vyrubenej správnym\norgánom, zohľadňuje všetky okolnosti daného prípadu a javí sa ako dostatočne vysoká,\nspôsobilá odradiť žalobcu v budúcnosti od podobných praktík. V prípade prijatia názoru\nkrajského súdu o primeranosti sankčného postihu v rozsahu 0,1 % z obratu\nza predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie, by nebol naplnený účel a zmysel programu\nzhovievavosti a nebol by zohľadnený fakt, že konanie žalobcu je kvalifikované ako jedna\nz najnebezpečnejších foriem protisúťažného konania, ktoré je potrebné prísne postihnúť.\n\n12\n\nŽalobca v konaní nepreukázal, že by uloženie predmetnej pokuty malo pre neho likvidačný\ncharakter.\nNeušlo pozornosti najvyššieho súdu, že žalobca v podanej žalobe okrem námietky\nsmerujúcej k neprimerane vysokej pokute, namietal aj nesprávne zistenie skutkového stavu\nžalovaným, ktorý konanie žalobcu vyhodnotil ako účasť na dohode podnikateľov\nobmedzujúcej hospodársku súťaž. Krajský súd v Bratislave vo výrokovej časti svojho\nrozsudku nerozhodol o námietke žalobcu smerujúcej voči nesprávnemu právnemu\nposúdeniu veci, (časť I. Konanie podnikateľov, výroku rozhodnutia č. 2014/KH/1/1/012\nzo dňa 02. júna 2014), rozhodol len o výške pokuty určenej v časti II. a., výroku daného\nrozhodnutia. Keďže žalobou boli napadnuté obe výrokové časti rozhodnutia žalovaného\nspojitosti s prvostupňovým rozhodnutím, bolo potrebné žalobu v časti, v ktorej krajský súd\nnevyhovel žalobe zamietnuť, čo odvolací súd svojim rozsudkom učinil a toto pochybenie\nnapravil.\nZ obsahu rozsudku krajského súdu však zároveň vyplýva, že sa s právnym posúdením\nveci správnym orgánom zaoberal, vyhodnotil konanie žalobcu ako konanie obmedzujúce\nhospodársku súťaž, v odôvodnení svojho rozsudku sa s predmetnou námietkou žalobcu\nvysporiadal. Na základe uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodol o predmetnej zvyšnej\nčasti žaloby tak, že túto zamietol, stotožniac sa v plnom rozsahu so skutkovými zisteniami\nsprávnych orgánov a Krajského súdu v Bratislave, ktorí vec správne právne posúdili a svoje\nrozhodnutia dostatočným spôsobom odôvodnili.»\nV súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ústavy\na dohovoru a označených článkov ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nvydaným v správnom súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť\nšpecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej\nsprávy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy,\no ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej\nprávach (§ 247 ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení\nkonkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto\ndo úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje\n\n13\n\niba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy\n(IV. ÚS 596/2012, IV. ÚS 585/2014). Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva\nústavný súd posudzoval\n\nz tohto aspektu aj dôvodnosť\n\nnámietok sťažovateľa\n\nproti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.\nZ napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že pri určení výšky pokuty\nprihliadol na to, že účastníci dohody obmedzujúcej súťaž boli významní hráči\nna relevantnom trhu distribúcie informačných technológií a doplnkového sortimentu,\npričom ich odhadovaný spoločný podiel na tomto trhu tvorí viac ako polovicu, z čoho\nvyplynulo, že špecifikované protisúťažné konanie malo zasahovať väčšinu relevantného\ntrhu. Vyhodnotenie uvedených skutočností predstavuje hodnotenie zákonných kritérií,\npretože protimonopolný úrad má povinnosť hodnotiť závažnosť konania, pričom\npri závažnosti porušovania protimonopolný úrad hodnotí povahu porušovania, skutočný\ndopad na trh a tam, kde to je účelné, veľkosť relevantného trhu [porovnaj § 38 ods. 9 zákona\nč. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej\nnárodnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov\nštátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 136/2001 Z. z.“), v znení účinnom do 30. júna 2014, pozn.]. V tomto smere je tiež\nrelevantné, že najvyšší súd odkázal na právnu kvalifikáciu skutku tak, ako ho vymedzil\nkrajský súd, z ktorej tiež vyplýva, že účastníci dohody obmedzujúcej súťaž začali\ndojednávať jej obsah a mechanizmus fungovania už v priebehu januára a februára 2013,\nmanipulačný poplatok zaviedli postupne v čase od 5. marca 2013 do 11. marca 2013 s tým,\nže z komunikácie účastníkov dohody vyplynulo, že si dojednali aj mechanizmus na udržanie\ndohody aj pri námietkach zákazníkov a uvažovali aj o ďalších formách spolupráce. Uvedené\nskutočnosti predstavujú aspekt, ktorý tiež vypovedá o závažnosti a povahe porušovania\nzákona č. 136/2001 Z. z. a predstavuje tak zákonný prvok, ktorý správny orgán hodnotí\npri určení výšky pokuty. Z tohto pohľadu nemožno akceptovať námietky sťažovateľa,\nktorý poukazuje na celkovú dobu porušovania v rozsahu približne dvoch mesiacov\n(od 14. februára 2013 do 15. apríla 2013) a tiež na to, že v tomto období získal majetkový\nprospech vo výške 5 000 €, ktorý je v zjavnom nepomere k výške uloženej pokuty. V tejto\nsúvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať na to, že dĺžka trvania porušovania\n\n14\n\na získanie majetkového prospechu sú síce zákonnými kritériami, ktoré správny orgán\nzohľadňuje pri určení výšky pokuty, avšak tieto správny orgán neposudzuje izolovane,\nale v súhrne s ostatnými zákonnými kritériami, t. j. predovšetkým povahou a závažnosťou\nporušovania.\n\nNámietky\n\nsťažovateľa\n\nneobstoja\n\naj\n\nz\n\ntoho\n\ndôvodu,\n\nže\n\nv\n\nčase\n\nod 14. februára 2013 do 15. apríla 2013 malo dochádzať k realizácii dohody,\nt. j. k faktickému účtovaniu manipulačného poplatku, avšak k uzavretiu dohody došlo skôr –\nv rámci osobnej alebo mailovej komunikácie účastníkov. Z tohto pohľadu neobstojí\nnámietka sťažovateľa, že dĺžka trvania porušovania zákona č. 136/2001 Z. z. bola len dva\nmesiace.\nPokiaľ ide o výklad a aplikáciu ustanovení zákona č. 136/2001 Z. z. upravujúcich\nprogram zhovievavosti, najvyšší súd skúmal, či sú dané podmienky pre realizáciu\nuvedeného programu, v rámci ktorého by mohlo dôjsť k ďalšiemu zníženiu uloženej pokuty.\nNajvyšší súd dospel k záveru, že zákonné podmienky na uplatnenie tohto programu neboli\nsplnené, preto z tohto dôvodu nepristúpil k ďalšiemu zníženiu uloženej pokuty.\nZ napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tiež vyplýva, že poľahčujúce okolnosti,\nna ktoré sa sťažovateľ odvolával, boli zohľadnené v tej podobe, že výška pokuty bola\nurčená na jej dolnej hranici. Tento záver možno akceptovať vzhľadom na to, že zákon\nč. 136/2001 Z. z. vymedzuje sadzbu na určenie pokuty do 10 % z obratu (§ 38 ods. 1).\nNámietka sťažovateľa – podľa ktorej príslušné ustanovenie zákona č. 136/2001 Z. z.\nnemožno vykladať tak, že dolnou hranicou pre učenie pokuty je 1 % z obratu – nie je\nrelevantná. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že ani krajský súd a ani najvyšší súd\nnevykladali § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. tým spôsobom, že dolnou hranicou\npre určenie pokuty je 1 % z obratu. Krajský súd totiž uložil pokutu sťažovateľovi\nvo výške 0,1 % z obratu (206 287,70 €) a najvyšší súd znížil pokutu uloženú\nprotimonopolným úradom o 50 %, t. j. uložil pokutu vo výške 0,5 % z obratu (1 031 428 €),\nkeďže protimonopolný úrad určil pokutu vo výške 1 % z obratu (2 062 857 €).\nNajvyšší\n\nsúd\n\nsa\n\nv\n\nnapadnutom\n\nrozsudku\n\nneodvolával\n\nna\n\nmetodický\n\npokyn protimonopolného úradu, preto neobstojí námietka sťažovateľa v tomto smere.\n\n15\n\nKritériá, ktoré najvyšší súd vzal do úvahy pri určení výšky pokuty, boli zjavne zákonnými\nkritériami vyplývajúcimi z § 38 ods. 9 zákona č. 136/2001 Z. z.\nZ argumentácie najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku dostatočne vyplýva záver,\nz akých dôvodov a na základe akých kritérií uložil pokutu v špecifikovanej výške.\nTento právny záver ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený,\npreto je ústavne udržateľný.\nOdôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočné a vyčerpávajúce – sťažovateľ\ndostal odpovede na ťažiskové právne otázky rámcujúce jeho vec, osobitne aj vo vzťahu\nk výške uloženej pokuty. Tieto právne závery najvyššieho súdu nie je potrebné zo strany\nústavného súdu dopĺňať alebo revidovať, naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom\nna sťažnostné námietky sťažovateľa týkajúce sa uloženej pokuty a zákonných kritérií\nna určenie jej výšky v plnom rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne\nudržateľné a obsahujú relevantné a zrozumiteľne formulované právne argumenty.\nSťažovateľom\n\nuvádzané\n\nskutočnosti\n\nnijako\n\nneindikujú\n\ntaké\n\npochybenia\n\nv napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré\nby vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa\npodľa ústavy a dohovoru a označených článkov ústavy.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. mája 2018\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy", "ochrana hospodárskej súťaže-nekalá súťaž", "právna istota", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp proporcionality (primeranosti)", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp viazanosti súdu zákonom", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "arbitrárnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 596/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 596/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 286, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "d75fdb8f-1326-407e-9c69-7bb8c8d852bc:5d5d323d-14f0-4dc0-a180-f8a65651bdcc", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1015200926.1", "spisova_znacka": "BA-5S/135/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/135/2019 z 4. 3. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-03-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1015200926.1"}]}