{"guid": "ussr:d05228d8-a057-4f00-a13b-26cb815d00a6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.352.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 352/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 352/2018 z 31. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 31. mája 2018, sp. zn. IV. ÚS 352/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.352.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-05-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d05228d8-a057-4f00-a13b-26cb815d00a6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.352.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.352.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.352.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 352/2018-9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nLadislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mudrákom,\nVajnorská 100/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn.\n12 C 144/2012 z 12. marca 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n8 Co 493/2014 z 28. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4 Cdo 118/2016 zo 16. augusta 2017, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n5. decembra 2017 doručená sťažnosť\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n,\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n(ďalej\n\nlen „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného\nsúdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 144/2012 z 12. marca 2014 (ďalej\nlen „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej\nlen „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 493/2014 z 28. júla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok\nkrajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 4 Cdo 118/2016 zo 16. augusta 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.\n10 C 232/1991 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 71/1987 a sp. zn. 14 C 135/1985)\nokresný súd rozhodol 29. marca 2010 rozsudkom, ktorým priznal sťažovateľovi nárok voči\nžalovanému\n\nna\n\nzaplatenie\n\nsumy\n\n5 101,85 €\n\ns\n\npríslušenstvom.\n\nPo\n\nnadobudnutí\n\nvykonateľnosti tohto rozsudku podal sťažovateľ návrh na vykonanie exekúcie. Súdny\nexekútor prípisom doručeným sťažovateľovi 8. marca 2011 oznámil, že povinný\nje nemajetný.\nNa tomto základe sťažovateľ podal návrh okresnému súdu, ktorým sa voči\nSlovenskej republike domáhal náhrady škody vo výške 5 101,85 € s príslušenstvom\na náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 € „z dôvodu, že sa súd dopustil prieťahov čím\nspôsobil, že rozsudok sp. zn. 10 C/232/91 zo dňa 29. 03. 2010 bol vydaný po 25 rokoch\nkonania, a teda v čase, keď dlžník sťažovateľa bol už nemajetný (spol.\n). Ústavný súd SR v tomto konaní v sledovanom období cca 15 a pol roka\nod roku 1993 do roku 2008 konštatoval prieťahy v rozsahu 13 rokov a 2 mesiacov.\nAk by sa len o túto dobu skrátilo súdne konanie, skončilo by v roku 1997, kedy\nspol.\n\nmala ešte dosť majetku. A to pritom súd\n\nneposudzoval prieťahy v konaní pred rokom 1993 a po roku 2008.“.\nO\n\nnávrhu\n\nsťažovateľa\n\nrozhodol\n\nokresný\n\nz 12. marca 2014 tak, že ho zamietol.\n\n2\n\nsúd\n\nnapadnutým\n\nrozsudkom\n\nProti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol\nkrajský súd napadnutým rozsudkom z 28. júla 2015 tak, že rozsudok okresného súdu\npotvrdil, avšak nie z dôvodu premlčania, ale z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal existenciu\npríčinnej súvislosti medzi prieťahmi v konaní sp. zn. 10 C 232/1991 a v návrhu uplatnenou\nškodou.\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým uznesením zo 16. augusta 2017 tak, že dovolanie odmietol.\nPodľa sťažovateľa právny záver najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania\nje «nezákonný, neústavný, nesprávny a nespravodlivý... Porušovateľ 1/ v poslednom odseku\n5. strany a prvom odseku 6. strany vymenoval dôvody, pre ktoré by bolo dovolanie\nprípustné, medzi inými vymenoval aj dôvod „právo na presvedčivé odôvodnenie\nrozhodnutia“. Teda ak by rozsudkom porušovateľa 2/ bolo porušené právo sťažovateľa\nna presvedčivé súdne rozhodnutie, dovolanie voči takémuto rozsudku by bolo prípustné.\nSťažovateľ má za to, že rozsudok sťažovateľ trpel práve vadou nepresvedčivého\nodôvodnenia.».\nVo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľ namieta jeho záver, podľa ktorého\nsťažovateľ tvrdil, že\n\n, bol vytunelovaný k 19. aprílu 1992, pričom\n\no neskoršej majetkovej situácii tohto štátneho podniku v konaní pred okresným súdom nič\nneuvádzal. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza:\n„Tvrdenie o vytunelovaní spol.\n\nnebolo skutkovým základom\n\nžaloby. Skutkovým základom žaloby bola škoda spôsobená tým, že z dôvodu prieťahov\nv konaní bolo rozhodnutie vydané už v čase, keď bola spol.\n\nnemajetná.\n\nDôvodom bolo konštatovanie nemajetnosti žalovaného na základe zistení súdneho\nexekútora. Vytunelovanie bolo len skutkovým tvrdením, ktoré sa v priebehu konania\npreukázalo ako nepravdivé.\nTvrdenie strany súdneho sporu nemá absolútnu povahu, keďže jeho pravdivosť\nje zo strany súdu vždy podrobená dokazovaniu. Preto ak sťažovateľ tvrdil vytunelovanie\nspol.\n\nv roku 1992, pravdivosť tohto tvrdenia súd musí skúmať.\n\n3\n\nPorušovateľ 3/ ako súd prvého stupňa vo svojom rozsudku priamo konštatuje skutočnosti,\nktoré toto tvrdenie vyvracajú. Žiaden z ďalších súdov tieto skutkové závery porušovateľa 3/\nnespochybnil, pričom všetky konajúce súdu pritom mali v spise k dispozícii listiny\no skutočnom stave veci.\nV súdnom spise sa ku dňu, kedy bolo ukončené dokazovanie a vydaný rozsudok súdu\nprvého stupňa, nachádzali nasledovné listiny – dôkazy:\n- výpis z OR SR spoločnosti\n\n, z ktorého je zrejmé zrušenie tejto\n\nspoločnosti bez likvidácie k 01. 05. 1992 s tým, že majetok na účely privatizácie prešiel\nna Fond národného majetku SR...;\n- zakladacia listina žalovaného – spoločnosti\nnázvom\n\n(neskôr pod\n\nz ktorej je zjavné, že na túto spoločnosť\n\nprešiel všetok majetok spoločnosti\n\nvo forme nepeňažného vkladu, a prešli\n\nna ňu všetky práva a povinnosti (aj neznáme)...;\n- výpis OR SR žalovaného vo forme tzv. úplného výpisu, na ktorom sú viditeľné\naj zmeny v údajoch spoločnosti v čase, z ktorého je zjavné, že v roku 1992 mala spoločnosť\nmajetok najmenej v hodnote 45.298.000 Sk (1.503.618,14 €)\na následné zvyšovanie základného imania spoločnosti\n\nnaposledy\n\nv roku 2000 na sumu 176.534.000,- Sk (5.859.855,27 €),\n- prechod práv a povinností zo spoločnosti\n\nna spoločnosť\n\nohľadom pohľadávky navrhovateľa je zrejmý aj z rozsudku\n10 C 232/1990 Okresného súdu Bratislava I, keď konanie začalo ešte v roku 1987 voči\nspoločnosti\n\na riadne pokračovalo aj po zániku tejto spoločnosti voči\n\njej právnemu nástupcovi spoločnosti\n\n, voči ktorej bol nakoniec\n\nOkresným súdom Bratislava I rozsudok 10 C/232/1991 dňa 29. 03. 2010 aj vydaný.\n... Všetky vyššie uvedené listiny boli konštatované na strane 6 rozsudku porušovateľa\n3/ sp. zn. 10 C/232/91 zo dňa 29. 03. 2010. Preto z týchto listín vychádzal porušovateľ 3/\na následne aj porušovateľ 2/. Keďže sa tieto listiny v súdnom spise nachádzali, sťažovateľ\nnebol povinný ich osobitne navrhovať ani predkladať. Z tohto dôvodu nemohlo ísť ani\no nové tvrdenia sťažovateľa v odvolaní, ako to porušovateľ 2/ nesprávne konštatoval.\nPorušovateľ 2/ mal k dispozícii celý spis vrátane pripojeného spisu 10 C/232/91\na skutkové závery porušovateľa 3/ ako súdu prvého stupňa akceptoval. Pritom\n\n4\n\nporušovateľ 3/ pri dokazovaní vychádzal z listín ktoré považoval za pravdivé a ktoré\njednoznačne boli súdu predložené. Ak teda porušovateľ 2/ na jednej strane konštatuje,\nže sťažovateľ netvrdil ani nepreukázal stav majetku žalovaného po roku 1992 a na druhej\nstrane akceptuje stav zistený z listín, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a z ktorých obsahu\nvyplýva majetkový stav žalovaného v neskoršom období minimálne do roku 2000,\nporušovateľ 2/ si vzájomne odporuje. Tento rozpor porušovateľ 2/ vo svojom rozsudku\nžiadnym spôsobom nevysvetlil ani neodstránil. Rozsudok porušovateľa 2/ bol preto\nvnútorne rozporný, čím bolo porušené právo sťažovateľa na presvedčivé súdne rozhodnutie.\nPorušovateľ 1/ preto mal rozsudok porušovateľa 2/ zrušiť, resp. nemal dovolanie\nsťažovateľa odmietnuť ako neprípustné.\nIšlo o takú vadu, pre ktorú bolo prípustné dovolanie voči rozsudku porušovateľa 2/.\nPorušovateľ 1/ preto mal vo veci dovolania konať, mal rozsudok preskúmať aj po vecnej\nstránke a rozhodnúť aj vo veci samej. Tým, že porušovateľ 1/ k vecnému preskúmaniu veci\nnepristúpil a dovolanie odmietol, dopustil sa porušenia vyššie uvedených práv\nsťažovateľa.“\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo/118/2016\nzo dňa 16. 08. 2017 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...\na čl. 6. ods. 1 Dohovoru...\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo/118/2016 zo dňa\n16. 08. 2017 sa zrušuje. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co/493/2014-161\nzo dňa 28. 07. 2015 sa zrušuje. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.\n12 C/144/2012-117 zo dňa 12. 03. 2014 sa zrušuje.\nVec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.\nÚstavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške\n374,81 € k rukám jeho právneho zástupcu.“\n\n5\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje\niný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť\nústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti\npetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127\nústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha\n(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania\npred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom\nna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite\nsvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv\n(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).\n\n6\n\nSťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ v petite sťažnosti výslovne nežiada,\naby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv aj napadnutým rozsudkom okresného\nsúdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, žiada však, aby ústavný súd tieto rozsudky\nzrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.\nPri skúmaní predmetu konania – ústavný súd popri petite sťažnosti – prihliadol\naj na odôvodnenie sťažnosti. V záhlaví sťažnosti označil sťažovateľ okresný súd, krajský\nsúd a najvyšší súd ako porušovateľov. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol\nkonkrétnu argumentáciu, na základe ktorej odôvodňuje porušenie označených práv\naj napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu.\nVychádzajúc z uvedených skutočností – napriek nie úplnej jednoznačnému\nvyjadreniu v petite sťažnosti – ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta\nporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom okresného súdu z 12. marca 2014, napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu z 28. júla 2015 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nzo 16. augusta 2017.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n7\n\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu\nz 12. marca 2014\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza\nzo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd\nmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným\n(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci\nna jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nProti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom\nrozhodol krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom\nprípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho sťažnosti\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci\nna jej prerokovanie.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\nz 28. júla 2015\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní\n\n8\n\nktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nKrajský súd napadnutým rozsudkom z 28. júla 2015 potvrdil napadnutý rozsudok\nokresného súdu z 12. marca 2014. Poukázal na to, že rozsudok okresného súdu je vo výroku\nvecne správny, pričom vo svojom rozsudku uviedol ďalej tieto právne závery:\n„Predmetom odvolacieho konania bol navrhovateľom uplatnený nárok na zaplatenie\nsumy 5.101,85 eur titulom náhrady škody a sumy 20.845,44 eur titulom náhrady\nnemajetkovej ujmy, spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch\nv konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 10 C 232/1991, v ktorom\nsa domáhal mzdového nároku z titulu neplatne skončeného pracovného pomeru a po jeho\npriznaní nebola táto jeho pohľadávka uspokojená ani v exekučnom konaní z dôvodu\nnemajetnosti povinného.\nOdporca v konaní vzniesol námietku premlčania, a preto súd prvého stupňa správne\npostupoval, keď skúmal premlčanie navrhovateľom uplatneného nároku podľa § 19 ods. 1\n\n9\n\nzák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa,\nkeď sa poškodený dozvedel o škode. Nesprávne však dospel k záveru, že navrhovateľ\nsa o škode dozvedel z odpovede Okresného súdu Bratislava I na jeho sťažnosť najneskôr\ndňa 30. 11. 2008. Škoda navrhovateľovi nevznikla samotným konštatovaním prieťahov\nv konaní sp. zn. 10 C 232/1991, ale až nevymožiteľnosťou jeho pohľadávky, o ktorej\nsa dozvedel zo správy súdneho exekútora zo dňa 08. 03. 2011, a preto až týmto dňom začala\nnavrhovateľovi plynúť zákonom stanovená 3-ročná premlčacia doba, a keďže navrhovateľ\npodal návrh na začatie konania dňa 23. 07. 2012, uplatnil si právo na náhradu škody\na nemajetkovej ujmy pred uplynutím zákonom stanovenej premlčacej doby, a preto toto jeho\nprávo nie je premlčané.\nSúd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal aj dokazovanie za účelom zistenia\nskutočností rozhodujúcich pre posúdenie splnenia zákonom stanovených podmienok vzniku\nzodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle\nzák. č. 514/2003 Z. z., a to v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov v súlade s ust. § 120\nods. 1 O. s. p., vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p., vec posúdil\nsprávne po právnej stránke a správne dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná\npríčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom, a to prieťahmi v konaní sp. zn.\n10 C 232/2010 a vznikom škody, ako aj príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným\npostupom v konaní sp. zn. 10 C 232/1991 a vznikom nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.\nZ vykonaného dokazovania nálezom Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 63/04-69 zo dňa\n20. 04. 2005 a odpoveďou predsedníčky Okresného súdu Bratislava I na sťažnosť\nnavrhovateľa v konaní sp. zn. 10 C 232/1991 zo dňa 19. 11. 2008 súd prvého stupňa vyvodil\nsprávny skutkový záver, že v uvedenom konaní boli preukázané prieťahy do 20. 04. 2005,\npričom z odôvodnenia Nálezu ÚS SR zo dňa 20. 04. 2005 vyplýva, že tieto prieťahy boli\nkonštatované od 15. 02. 1993, a následne v období od 19. 02. 2007 do 10. 10. 2007,\nv období od 18. 01. 2008 do 24. 06. 2008 a v období od 09. 07. 2008 do 16. 10. 2008.\nSprávne tiež tieto zistené prieťahy v konaní posúdil ako nesprávny úradný postup v zmysle\n§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.\nŠkoda navrhovateľovi podľa jeho tvrdení vznikla tým, že jeho pohľadávka\nprávoplatne priznaná mu v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn.\n10 C 232/1991, nebola uspokojená, a to ani v exekučnom konaní z dôvodu, že žalovaná\n\n10\n\norganizácia do 19. 04. 1992 vytunelovala celý majetok, a preto sa po tomto období nemohol\ndovolať svojho práva na náhradu mzdy. Z uvedeného je zrejmé, že škoda vznikla\nnavrhovateľovi nevymožiteľnosťou jeho pohľadávky, ktorá podľa jeho tvrdení nastala\nuž v roku 1992, a preto ku vzniku tejto škody nemohlo dôjsť v dôsledku nesprávneho\núradného postupu v konaní 10 C 232/1991 v období od 15. 02. 1993 do 20. 04. 2005\na následne v roku 2007 a 2008. Nie je preto splnená podmienka existencie príčinnej\nsúvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.\nNavrhovateľ v odvolaní uviedol, že jeho tvrdenie, že spoločnosť\npovažoval za vytunelované už v roku 1992, je irelevantné, pretože išlo len\no domnienku vychádzajúcu z nesprávnej interpretácie transformácie tejto spoločnosti\nFondom národného majetku a z výpisu spoločnosti z obchodného registra je zrejmé,\nže spoločnosť do roku 2000 zvyšovala základné imania na takmer 4-násobok pôvodnej\nhodnoty a ďalej, že ak by sa v konaní nevyskytli prieťahy, rozhodnutie by bolo vydané\nnajneskôr dňa 13. 11. 1992 a v tom čase bol majetok dlžníka navrhovateľa ohodnotený\nna 45.298.000 Sk a v roku 2000 bolo základné imanie dlžníka zvýšené na 176.534.000 Sk.\nNavrhovateľ však v návrhu na začatie konania, ako aj v priebehu prvostupňového\nkonania, neuviedol žiadne skutočnosti týkajúce sa majetku jeho dlžníka v období po roku\n1992, ale ako rozhodujúcu skutočnosť z hľadiska vzniku jeho práva na náhradu\nškody a nemajetkovej ujmy tvrdil v prvostupňovom konaní, že žalovaná organizácia\ndo 19. 04. 1992 vytunelovala celý majetok a aj na pojednávaní dňa 17. 01. 2014 uviedol,\nže právoplatne priznaného nároku na náhradu mzdy sa nedomohol z toho dôvodu, že jeho\nzamestnávateľ\n\nbolo pretransformované 19. 04. 1992 do Fondu národného\n\nmajetku.\nZ uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ v odvolaní uviedol nové skutočnosti, ktoré\nneuviedol v prvostupňovom konaní a neoznačil ani žiadne dôkazy na preukázanie týchto\nskutočností, a preto odvolací súd na tieto skutočnosti nemohol prihliadať ani v rámci\nodvolacieho dôvodu podľa § 205a ods. 1 písm. d/ O. s. p., pretože obsah spisu nenasvedčuje\ntomu, že by navrhovateľ bez svojej viny tieto nemohol označiť alebo predložiť\ndo rozhodnutia súdu prvého stupňa a taktiež nebola splnená podmienka prípustnosti\nuplatňovania nových skutočností a dôkazov v odvolacom konaní podľa § 205a ods. 1\n\n11\n\npísm. c/ O. s. p., pretože odporca bol súdom prvého stupňa riadne poučený podľa § 120\nods. 4 O. s. p.\nVzhľadom na uvedené je irelevantná aj námietka navrhovateľa týkajúca sa ďalších\nprieťahov v konaní, o ktorých si podľa jeho názoru mal konajúci súd sám urobiť úsudok,\nkeď podľa tvrdení navrhovateľa, ak by sa v konaní nevyskytli tieto všetky prieťahy,\nrozhodnutie by bolo vydané najneskôr dňa 13. 11. 1992, avšak v tom čase podľa tvrdení\nnavrhovateľa bola už žalovaná organizácia nemajetná, z čoho je zrejmé, že aj v prípade,\nak by nedošlo k prieťahom v konaní pod sp. zn. 10 C 232/91, bola by súdom priznaná\npohľadávka navrhovateľa nevymožiteľná.\nOdvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa,\nže aj navrhovateľom uplatnená nemajetková ujma spočívajúca v tom, že po neplatnom\nskončení pracovného pomeru vo\n\nzo dňa 22. 04. 1983, kde pracoval\n\nako obchodno-ekonomický námestník, pracoval ako pomocný robotník na\npri\n\n, napriek tomu, že mal ukončené vysokoškolské vzdelanie, nevznikla\n\nv príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom v konaní sp. zn. 10 C 232/1991,\nale je následkom neplatného skončenia pracovného pomeru, o ktorom bolo rozhodnuté\nv inom súdnom konaní.“\nÚstavný\n\nsúd\n\npri\n\npreskúmavaní\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie\nkonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa\naj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nÚstavný\n\nsúd\n\npreto\n\npreskúmal\n\naj\n\nnapadnutý\n\nrozsudok\n\nokresného\n\nsúdu\n\nz 12. marca 2014, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa. Okresný súd v napadnutom\nrozsudku v podstatnom uviedol:\n\n12\n\n„Rozhodujúc o nároku navrhovateľa na náhradu škody a náhradu nemajetkovej\nujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., sa súd v prvom rade zaoberal námietkou\npremlčania vznesenou odporcom a dospel k záveru, že je dôvodná. Podľa § 19 ods. 1 zákon\nč. 514/2003 Z. z. účinného v rozhodnom období, právo na náhradu škody sa premlčí za tri\nroky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Súd na základe vykonaného\ndokazovania, nálezom Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 63/04-69 zo dňa 20. 4. 2005 a\nodpoveďou Okresného súdu Bratislava I na sťažnosť navrhovateľa v konaní sp. zn. 10 C\n232/1991 zo dňa 19. 11. 2008, mal za preukázané, že v konaní vedenom na Okresnom súde\nBratislava I sp. zn. 10 C 232/1991 boli konštatované prieťahy v konaní na to príslušným\norgánom, a to ku dňu rozhodnutia Ústavného súdu SR t. j. do 20. 4. 2005 a v období\nod 19. 2. 2007 do 10. 10. 2007, v období od 18. 1. 2008 do 24. 6. 2008 a v období\nod 9. 7. 2008 do 16. 10. 2008. Súd sa stotožnil s obranou odporcu, že pri posudzovaní\nzbytočných prieťahov v súdnom konaní, ako nesprávneho úradného postupu môže súd\nkonajúci o náhrade škode vychádzať len z taxatívne vymedzených skutočností a pretože\nvšeobecný prvostupňový súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.\nz titulu nesprávneho úradného postupu nemá právomoc skúmať prieťahy v inom súdnom\nkonaní, ďalšie prieťahy v konaní sp. zn. 10 C 232/1991 sám skúmať nemohol a vychádzal\nlen z konštatovaných prieťahov príslušným orgánom t. j. prieťahov v konaní do 20. 4. 2005\nkonštatovaných v náleze Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 63/04-69 zo dňa 20. 4. 2005\na prieťahov v konaní v období od 19. 2. 2007 do 10. 10. 2007, v období od 18. 1. 2008\ndo 24. 6. 2008 a v období od 9. 7. 2008 do 16. 10. 2008 konštatovaných predsedníčkou\nOkresného súdu Bratislava I v odpovedi na sťažnosť navrhovateľa v konaní sp. zn.\n10 C 232/1991 zo dňa 19. 11. 2008 Spr. 3822/08, ako nesprávneho úradného postupu.\nNavrhovateľ sa tak o škode vzniknutej mu nesprávnym úradným postupom v konaní\nvedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 10 C 232/1991 dozvedel dňom rozhodnutia,\nresp. dňom doručenia rozhodnutia, t. j. najneskôr dňa 30. 11. 2008, a keď nárok na\nnáhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatnil z takto zistených prieťahov na súde až dňa 23.\n7. 2012, urobil tak po trojročnej lehote upravenej v § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd\npreto návrh navrhovateľa z dôvodu jeho premlčania zamietol.\nNapriek záveru súdu o premlčaní žalobného návrhu súd posudzoval v konaní\naj splnenie podmienok pre priznanie nároku na náhradu škodu za nesprávny úradný postup\n\n13\n\nv zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. štát za škodu\nspôsobenú nesprávnym úradným postupom zodpovedá objektívne za súčasného splnenia\ntroch podmienok:\n1. že sa príslušný orgán štátu dopustil nesprávneho úradného postupu,\n2. že poškodenému vznikla škoda,\n3. že škoda je v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom.\nSúd na základe vykonaného dokazovania, pripojeným spisom Obvodného súdu\nBratislava I sp. zn. 10 C 232/1991 a 12 C 53/91, mal za preukázané, že navrhovateľ\nsa v pôvodnom konaní sp. zn. 14 C 135/85, návrhom zo dňa 1. 10. 1985 domáhal proti\n, určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou\nzo dňa 27. 9. 1985, určenia, že pracovný pomer trvá a náhrady mzdy. Vo veci určenia\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 27. 9. 1985 rozhodol Mestský\nsúd v Bratislave rozsudkom č. k. 12 C 174/88-22 zo dňa 29. 6. 1988, právoplatným\ndňa 28. 7. 1988, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 12 C 71/87-105 zo dňa\n3. 3. 1988. Mestský súd v Bratislave zároveň týmto rozsudkom zrušil rozsudok súdu prvého\nstupňa č. k. 12 C 71/87-105 zo dňa 3. 3. 1988 v časti o trvaní pracovného pomeru\na o mzdových nárokoch a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Obvodný súd Bratislava I\nv zrušenej časti o návrhu navrhovateľa opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 71/87-199\nzo dňa 8. 2. 1989 tak, že zaviazal\n\nzaplatiť navrhovateľovi mzdové nároky\n\nvo výške 38.919,- Kčs s 3 % úrokom od 1. 2. 1986 do zaplatenia a vo zvyšku súd návrh\nzamietol. Priznaný mzdový nárok z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru bol\nnavrhovateľovi priznaný do obdobia 28. 7. 1988, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok\nohľadom neplatného končenia pracovného pomeru výpoveďou a za ďalšie obdobie pri\nnáhrade mzdy súd vychádzal z § 130 ods. 1 Zákonníka práce vzhľadom k tomu, že pokiaľ\nide o základ nároku navrhovateľa o tom bolo právoplatne rozhodnuté a organizácia\nnavrhovateľa, ktorý trval na ďalšom zamestnávaní mu neumožnila vykonávať prácu. Pokiaľ\nide o nárok navrhovateľa na náhradu mzdy za obdobie od 26. 8. 1985 do 31. 12. 1985, ten\nsúd uznesením na pojednávaní dňa 8. 2. 1989, vylúčil na samostatné konanie, vzhľadom\nk tomu, že nárok s neplatnosťou výpovede nesúvisel. O takto vylúčenom mzdovom nároku\nnavrhovateľa súd konal pod sp. zn. 10 C 232/2010.\n\n14\n\nNálezom Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 63/04-69 zo dňa 20. 4. 2005 a odpoveďou\npredsedníčky Okresného súdu Bratislava I na sťažnosť navrhovateľa v konaní sp. zn.\n10 C 232/1991 zo dňa 19. 11. 2008, mal súd za preukázané, že v konaní došlo k\nneprávnemu úradnému postupu konštatovaním prieťahov do 20. 4. 2005 a v období od 19.\n2. 2007 do 10. 10. 2007, v období od 18. 1. 2008 do 24. 6. 2008 a v období od 9. 7. 2008\ndo 16. 10. 2008. Súd v konaní sp. zn. 10 C 232/2010 rozhodol rozsudkom pre uznanie\nv zmysle § 153a O. s. p. dňa 29. 3. 2010, právoplatným dňa 3. 5. 2010, ktorým súd zaviazal\nna zaplatenie 1.074,33 EUR spolu s úrokom z omeškania\nv celkovej výške 5.101,58 EUR za obdobie od 26. 9. 1984 do 29. 3. 2010, všetko do 15 dní\nodo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 3. 5. 2010. Súd\nv konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu nesprávneho úradného\npostupu nemá právomoc skúmať prieťahy v inom súdnom konaní, preto iné prieťahy\nv konaní sp. zn. 10 C 232/1991, ako prieťahy zistené oprávneným orgánom, skúmať\nnemohol a vychádzal len z prieťahov konštatovaných v náleze Ústavného súdu SR č. k.\nIV. ÚS 63/04-69 zo dňa 20. 4. 2005 a prieťahov v konaní v období od 19. 2. 2007\ndo 10. 10. 2007, v období od 18. 1. 2008 do 24. 6. 2008 a v období od 9. 7. 2008\ndo 16. 10. 2008 konštatovaných predsedníčkou Okresného súdu Bratislava I v odpovedi\nna sťažnosť navrhovateľa v konaní sp. zn. 10 C 232/1991 zo dňa 19. 11. 2008 Spr. 3822/08.\nTakto zistené prieťahy v konaní sp. zn. 10 C 232/1991 súd považoval za nesprávny úradný\npostup. To znamená, že nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v celom súdnom\nkonaní sp. zn. 10 C 232/2010 preukázaný nebol.\nNavrhovateľ sa skutočného plnenia na základe právoplatného rozsudku sp. zn.\n10 C 232/1991 zo dňa 29. 3. 2010 domáhal v exekučnom konaní, ktoré však úspešné nebolo.\nInformáciou o stave konania sp. zn. Ex-85/2011 v exekučnej veci proti povinnému\n, zo dňa\n8. 3. 2011 mal súd za preukázané, že súdom priznaná pohľadávka je nevymožiteľná, pretože\npovinný nevlastní žiaden nehnuteľný ani hnuteľný majetok, z výpisu zo Sociálnej poisťovne\nje zrejmé, že nemá žiadnych zamestnancov a neodvádza žiadne odvody od roku 2007,\nna vydané príkazy na začatie exekúcie a exekučných príkazov do 12-tich bánk, neboli\nna účet súdneho exekútora pripísané žiadne finančné prostriedky. Navrhovateľ preto súdom\npriznanú pohľadávku, ale skutočne nevymoženú označil za škodu, a to škodu vo výške\n\n15\n\n5.101,58 EUR, čo však predstavuje len súdom priznaný úrok z omeškania za obdobie\nod 26. 9. 1984 do 29. 3. 2010. Podľa názoru súdu ale nevymoženie tejto súdom priznanej\nsumy nie je v príčinnej súvislosti so zisteným nesprávnym úradným postupom súdu v konaní\nsp. zn. 10 C 232/1991, prieťahmi konštatovanými na to príslušným orgánom v náleze\nÚstavného súdu SR č. k. IV. ÚS 63/04-69 zo dňa 20. 4. 2005 a v odpovedi predsedníčky\nOkresného súdu Bratislava I v odpovedi na sťažnosť navrhovateľa v konaní sp. zn.\n10 C 232/1991 zo dňa 19. 11. 2008 Spr. 3822/08, ale je následkom nečinnosti povinného,\nktorý si nesplnil súdom uloženú povinnosť a sám navrhovateľ v žalobnom návrhu uviedol,\nže už do 19. 4. 1992 bol povinný,\n\n, vytunelovaný a preto aj iný\n\nmzdový nárok uplatňovaný v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn.\n12 C 53/91 dňa 3. 7. 1997 vzal späť. Navrhovateľ sa tak v tomto konaní snažil domôcť\nplnenia priznaného mu súdom, ale povinným nesplneným, od štátu, čo súd považoval\nza neprípustné.\nVýpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I\noddiel\n\n, vložka\n\n, založenom v spise tunajšieho súdu sp. zn. 10 C\n\n232/1991 na č. l. 61, mal súd za preukázané, že štátny podnik\n\nbol zrušený\n\nrozhodnutím ministra priemyslu SR č. 41/92 zo dňa 14. 4. 1992 na základe § 15 ods. 1 písm.\na zákona č. 111/90 Zb. o štátnom podniku a § 11 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. o\npodmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby a na základe rozhodnutia ministra pre\nsprávu a privatizáciu národného majetku SR o schválení privatizačného projektu č. j.\n340/1992 z 11. 4. 1992, bez likvidácie k 30. 4. 1992 a všetky práva a záväzky, vrátane\nzáväzkov z pracovnoprávnych vzťahov prešli na Fond národného majetku SR. Zakladacou\nlistinou akciovej spoločnosti\n\nzaloženou v spise tunajšieho súdu sp. zn.\n\n10 C 232/1991, na č. l. 246, zo dňa 13. 4. 1992, mal súd za preukázané, že Fond národného\nmajetku SR založil akciovú spoločnosť\na predmetom\n\nnepeňažného\n\nvkladu\n\nzakladateľa\n\nna prevádzkovanie št. p.\n\nbol\n\nvšetok\n\nmajetok\n\nslúžiaci\n\n, ako i všetky práva a povinnosti, záväzky\n\n(i neznáme) okrem práv podľa § 16 zákona č. 92/1991 Zb. Výpisom z obchodného registra\nOkresného súdu Bratislava I oddiel\n\n, vložka\n\nspoločnosť\n\n, mal súd za preukázané, že obchodná\nbola uznesením\n\nOkresného súdu Bratislava I, č. k. 33 Cbr/109/2009 zo dňa 21. 03. 2012, právoplatným dňa\n\n16\n\n28. 05. 2012, zrušená bez likvidácie a dňa 7. 6. 2012 bola vymazaná z obchodného registra\nex offo. Zrušením spoločnosti bez likvidácie je zrejmé, že nemala žiaden majetok.\nPodľa § 17 zákon č. 514/2003 Z. z. účinného v rozhodnom období, sa nemajetková\nujma v peniazoch uhrádza len ak nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu\nspôsobenú nesprávnym úradným postupom iba samostatné konštatovanie porušenia práva.\nNavrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný\npostup – prieťah v konaní vedenom na tunajšom súde sp. zn. 10 C 232/1991 vo výške\n20.845,44 EUR do 29. 3. 2010, ktorú určil na základe priemernej mzdy v národnom\nhospodárstve za obdobie celého trvania súdneho sporu sp. zn. 10 C 232/1991. Ako\nnemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla týmto nesprávnym úradným postupom, vo svojej\nvýpovedi na pojednávaní dňa 17. 1. 2014 označil skutočnosť, že po neplatnom skončení\npracovného pomeru vo\n\nzo dňa 22. 4. 1983 (bolo predmetom iného\n\nsúdneho sporu vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 14 C 74/83), kde pracoval\nako obchodno-ekonomický námestník, pracoval ako pomocný robotník na\npri\n\n, napriek tomu, že má ukončené vysokoškolské vzdelanie a zamestnávateľ\n\nmu dával zlé kádrové posudky. Uvedenú nemajetkovú ujmu si uplatňoval za obdobie\nod právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 14 C 74/83 (predmetom\nsporu bolo okrem iného neplatné skončenie pracovného pomeru zo dňa 22. 4. 1983),\nod 19. 2. 1986 do 29. 3. 2010, kedy súd rozhodol rozsudkom v konaní sp. zn. 10 C\n232/1991. Žiadne dôkazy na preukázanie takto označenej nemajetkovej ujmy však súdu\nnenavrhol. Podľa názoru súdu navrhovateľom uplatnená nemajetková ujma nie je v\npríčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom v konaní sp. zn. 10 C 232/1991, ale je\nnásledkom neplatného skončenia pracovného pomeru vo\n\n, zo dňa 22. 4.\n\n1983, o ktorom bolo rozhodnuté v inom súdnom konaní (rozsudkom Mestského súdu v\nBratislave č. k. 11 Co 28/84-39 zo dňa 25. 9. 1984).“\nV súvislosti s posúdením ústavnosti napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení\ns napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na rozsudok najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 z 22. septembra 2010, v ktorom konštatoval: „V sporovom\nkonaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak\ndôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého\n\n17\n\nrozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou\ntvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ\núčastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje\ntvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka\nkonania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť\nrozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu\nrozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti\nvýznamné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti\núčastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení\nstanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O. s. p., alebo preto, že takáto skutočnosť\nnemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú\npovinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou\nhmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto\nnorma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť\npreukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.“\nOkresný súd v napadnutom rozsudku poukázal na § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.\no zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Vychádzajúc\nz uvedeného hmotnoprávneho ustanovenia uviedol, že štát za škodu spôsobenú nesprávnym\núradným postupom zodpovedá objektívne za súčasného splnenia troch podmienok, že:\n- príslušný orgán štátu sa dopustil nesprávneho úradného postupu,\n- poškodenému vznikla škoda,\n- škoda je v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom.\nDispozícia uvedenej hmotnoprávnej normy takto vymedzuje okruh skutočností,\nktorých sa týkala povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť sťažovateľa. Sťažovateľ v konaní\npred okresným súdom tvrdil, že škoda a nemajetková ujma mu vznikla nesprávnym\núradným postupom – zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 232/1991,\npričom škoda mala vzniknúť na tom základe, že v dôsledku zbytočných prieťahov\nv predmetnom konaní sa súdom priznaný nárok stal nevymožiteľným. Sťažovateľ tvrdil,\n\n18\n\nže jeho bývalý zamestnávateľ bol „vytunelovaný“, t. j. zbavený majetku k 19. aprílu 1992,\nkeď bol pretransformovaný do Fondu národného majetku Slovenskej republiky. Na tomto\nzáklade krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľom uplatnená škoda ‒ vzniknutá\npre nevymožiteľnosť pohľadávky k 19. aprílu 1992 – nemohla byť v príčinnej súvislosti\ns prieťahmi v konaní sp. zn. 10 C 232/1991, ktoré ústavný súd v náleze sp. zn. IV. ÚS 63/04\nz 20. apríla 2005 posudzoval za obdobie od 15. februára 1993 do 20. apríla 2005,\nresp. s prieťahmi vo vymedzených obdobiach rokov 2007 a 2008, ktoré konštatovala\npredsedníčka okresného súdu v prípise z 19. novembra 2008. Uvedený právny záver\nkrajského súdu ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, preto\nje ústavne udržateľný. Nemožno akceptovať námietku sťažovateľa, že krajský súd\nv napadnutom odvolacom konaní neprijal zmenenú argumentáciu sťažovateľa, keďže\nju považoval za novú skutočnosť. Skutkové tvrdenie o nevymožiteľnosti súdom priznaného\nnároku a aj spôsobu a času, keď táto nevymožiteľnosť vznikla, bolo – vychádzajúc z § 9\nzákona č. 514/2003 Z. z. – súčasťou toho, čo bol sťažovateľ povinný tvrdiť a tiež preukázať.\nOznačenie rozhodujúcich skutočností a označenie a predloženie dôkazov na ich preukázanie\nje časovo ohraničené vyhlásením uznesenia okresného súdu, ktorým sa končí dokazovanie,\no čom musí byť účastník poučený. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím\ndôvodom len za podmienok uvedených v § 205a [§ 120 ods. 4 Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej aj „OSP“)]. Sťažovateľ túto novú skutočnosť – t. j. zmenené tvrdenie o tom,\nkedy mal byť bývalý zamestnávateľ sťažovateľa zbavený majetku („vytunelovaný“) a kedy\nsa tak jeho nárok stal nevymožiteľným ‒ uplatnil až v odvolacom konaní po vyhlásení\nuznesenia okresného súdu o skončení dokazovania a po poučení v zmysle § 120 ods. 4 OSP.\nAk v uvedenej procesnej situácii krajský súd neakceptoval túto novú skutočnosť –\ns poukazom na to, že neboli splnené podmienky podľa § 205a OSP – nepostupoval\narbitrárne (svojvoľne). V tomto smere nie je relevantné, že okresný súd si k svojmu spisu\npripojil spis sp. zn. 10 C 232/1991, v ktorom boli listiny, z ktorých mala vyplývať táto\nskutočnosť, t. j. iný čas, kedy sa stal nárok sťažovateľa nevymožiteľným. Nebolo\ntotiž povinnosťou súdu vykonávať dokazovanie na preukázanie skutočností, ktoré\nsťažovateľ netvrdil, keďže sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou (zásadou\nkontradiktórnosti), a nie vyšetrovacou zásadou.\n\n19\n\nOdôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým\nrozsudkom okresného súdu je dostatočné a vyčerpávajúce – sťažovateľ dostal odpovede\nna ťažiskové právne otázky rámcujúce jeho vec. Tieto právne závery konajúcich súdov –\nokresného súdu a krajského súdu ‒ nie je potrebné zo strany ústavného súdu dopĺňať alebo\nrevidovať, naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľa\nv plnom rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a obsahujú\nrelevantné a zrozumiteľne formulované právne argumenty.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nII.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nzo 16. augusta 2017\nVychádzajúc z obsahu sťažnosti sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania\nsústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal\ns dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania,\nsledujúc pritom skutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne\nneopodstatnenú.\nV súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npoukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,\nže otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa\n(napr. II. ÚS 324/2010).\n\n20\n\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť\ndovolania a dospel k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP prípustné.\nNapokon preskúmal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím\nna § 242 ods. 1 druhú vetu OSP aj z dôvodov uvedených v § 237 ods. 1 OSP,\na to predovšetkým z dôvodu existencie prípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP,\nktorej sa sťažovateľ dovolával. Najvyšší súd následne uviedol:\n«10. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach uvádzal, že pre záver o existencii\nprocesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nie je významný subjektívny názor\nstrany, ktorá namieta, že sa súdy nižších inštancií dopustili takej vady, rozhodujúcim je len\nzáver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď napríklad\nrozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 409/2015, 4 Cdo 143/2015,\n5 Cdo 238/2015, 6 Cdo 30/2016, 7 Cdo 371/2015, 8 Cdo 34/2016).\n13. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“)\nnezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky\nnepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým\nrozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré zotrvali na právnych záveroch\nsúladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015\na III. ÚS 288/2015).\n14. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta\nktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241\nods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie\nrozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,\nmôže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/\nObčianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje\ndovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu\nneposkytuje žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto\nstanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom\nojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu\n\n21\n\npre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu\nneobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej\ndôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009),\nprípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti\nRusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny dôvod, aby\nna preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta uvedeného stanoviska.\n16. Pokiaľ žalobca namietal nesprávny procesný postup odvolacieho súdu\nv súvislosti s jeho tvrdenými novými skutočnosťami, dovolací súd poznamenáva, že súd\nprvej inštancie (pred vyhlásením dokazovania za skončené) v súlade s § 120 ods. 4 O. s. p.\npoučil strany sporu o možnosti predložiť dôkazy a skutočnosti a to najneskôr do vyhlásenia\nuznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Zo zápisnice o pojednávaní z 12. marca 2014\n(viď č. 1. 114 a nasl. spisu) nepochybne vyplýva, že súd strany sporu náležite poučil (§ 120\nods. 4 O. s. p.). Žalobca výslovne uviedol, že návrhy na dokazovanie nemá. Nakoľko\nv prejednávanej veci žiadna zo zákonných podmienok uvedených v § 205a ods. 1 O. s. p.\nnebola splnená, potom postup odvolacieho súdu, keď na v odvolaní tvrdené skutočnosti\nneprihliadol, treba považovať za správne.»\nK námietke nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd uviedol:\n„... Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo\nosebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237\nods. 1 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj keby tvrdenie dovolateľa bolo\nopodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná\nskutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala\nby ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (porovnaj tiež R 54/2012\na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn.\n2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn.\n6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 26/2010). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil\nsprávny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie\nbolo procesne prípustné, čo však nie je daný prípad.“\n\n22\n\nVychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd\nsa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími\nnámietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným\nspôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd\npri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa\nnázoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje\ntakú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala\nreálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nÚstavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu\nakceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku\nčoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie\noznačeného základného práva podľa ústavy alebo práva podľa dohovoru. V inom prípade\nby totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti\npodaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu\nObčiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnych\nprípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní\no mimoriadnom opravnom prostriedku.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,\nže medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia\nsa sťažovateľ\n\ndomáha,\n\nneexistuje\n\ntaká\n\npríčinná\n\nsúvislosť,\n\nna\n\nzáklade\n\nktorej\n\nby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich\nporušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n23\n\nPo odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 31. mája 2018\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "nesprávny úradný postup", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "ujma, náhrada škody-majetková ujma", "ujma, náhrada škody-nemajetková ujma", "arbitrárnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 248, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443"}, {"guid": "ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 327, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:e518b5b3-af5a-483f-bb2c-41bfb5f1d0c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 63/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 63/04 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e518b5b3-af5a-483f-bb2c-41bfb5f1d0c0"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "8dd7e152-25a0-426f-8f26-9404ee8578a0:329786a3-36af-4caa-a553-8a8650221733", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1112223668.1", "spisova_znacka": "4Cdo/118/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/118/2016 z 15. 8. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-08-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1112223668.1"}, {"guid": "80fcd683-e8ca-4cfd-94f3-ab10eb6e258a:1035f51e-2712-484b-9b80-e1206ffbc4a9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:5112240079.1", "spisova_znacka": "4Cdo/143/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/143/2015 z 28. 2. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-02-28", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:5112240079.1"}, {"guid": "6dbaba65-4c89-4809-a6f4-af594e70e705:bdae0696-4a53-43f7-a9df-eb05005039ab", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1112223668.1", "spisova_znacka": "8Co/493/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/493/2014 z 27. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-07-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1112223668.1"}], "citovane_v": []}